Grafický dizajn, ktorý tvorí zážitky

Dátum: 21.06.2026

Autor: Martin Brix

Za značkou PUC sa neskrýva len grafická dizajnérka, ale autorka, ktorá premýšľa o značkách ako o živých organizmoch a o dizajne ako o nástroji na vytváranie emócií a zážitkov. Jej rukopis dnes nájdeme vo vizuálnych identitách, kampaniach aj festivaloch, no cesta k nemu neviedla cez presne naplánovanú cestu za grafickým dizajnom, ale cez intuíciu, experimentovanie a postupné objavovanie vlastného pohľadu na svet. Ako sa z dievčaťa, ktoré kedysi len tušilo, že chce robiť niečo kreatívne, stala dizajnérka, ktorej podpis dnes formuje podobu značiek, produktov a festivalov a ktorá patrí k najzaujímavejším osobnostiam súčasného slovenského creative directionu?

Niektorí grafickí dizajnéri sa k svojej profesii dostanú cez roky kreslenia, umelecké školy alebo presne naplánovanú cestu za dizajnom. Patrícia Potančoková, ktorú dnes väčšina ľudí pozná pod prezývkou PUC, sa však k dizajnu dostala oveľa intuitívnejšie. Sama priznáva, že ešte na gymnáziu vlastne ani poriadne netušila, čo slovné spojenie grafický dizajn znamená. Vedela len jedno – nechce sa venovať ekonómii, medicíne ani právu, ale potrebuje robiť niečo kreatívne. „Ja som vedela, že chcem tvoriť, robiť niečo kreatívne a vizuálne. A preto hovorím, že tá intuícia musela byť silná, keď ma tam viedla, lebo tie moje znalosti grafického dizajnu boli takmer nulové,“ spomína dnes s úsmevom. Hoci počas základnej školy navštevovala základnú umeleckú školu, sama hovorí, že dlhé roky skôr tápala a rozhodnutie prišlo až v momente, keď sa blížil koniec gymnázia. Prvý pokus dostať sa na vysokú školu nevyšiel – na slovenskú umeleckú školu ju pre slabé portfólio neprijali. Napokon sa jej však otvorili dvere na Prague City University, kde nastúpila na štúdium grafického dizajnu.

Začiatky pritom vôbec neboli jednoduché. Štúdium na súkromnej škole bolo finančne náročné, preto si po prvom roku dala prestávku, zamestnala sa v pražskom grafickom štúdiu a popri práci robila všetko pre to, aby získala štipendium. Podarilo sa. „Strašne som sa snažila. A keď som dostala štipendium, bolo to prvýkrát, keď všetci okolo mňa uverili, že je to naozaj reálne. Aj rodičia. A pre mňa bolo vždy veľmi dôležité mať ich podporu.“ Práve na škole si uvedomila, že našla médium, cez ktoré dokáže premýšľať o svete. Softvéry ako Illustrator, Photoshop či After Effects sa naučila používať prakticky okamžite a opisuje to ako pocit, že objavila vlastnú mágiu. Od začiatku ju totiž nezaujímala len estetická stránka grafiky, ale najmä to, ako ľudia vizuály čítajú a čo v nich vyvolávajú. „Strašne ma baví vnímať svet a to brať do toho dizajnu. Keď robím identitu alebo kampaň, premýšľam nad tým, ako to budú brať iní ľudia. Tvoriť pohľady na veci cez font alebo fotku, to je to, čo ma na tom baví najviac.“ Už počas štúdia sa navyše naučila niečo, čo dnes považuje za jednu z najdôležitejších schopností dizajnéra – obhájiť vlastný koncept. Každý projekt museli študenti pravidelne prezentovať pred celou triedou a práve tam si osvojila presvedčenie, že dobrý dizajn nestojí iba na hodinách strávených za počítačom, ale aj na sile myšlienky a schopnosti ju zrozumiteľne odkomunikovať.

Mnohí autori hovoria o tom, že vlastný rukopis si budovali celé roky. Patrícia má pocit, že u nej to bolo presne naopak. Keď sa dnes spätne pozerá na svoje školské práce, nevidí v nich síce technicky dokonalé riešenia, no rozpoznáva v nich princípy, ktoré ju sprevádzajú dodnes. „Mne práve príde, že tú robotu, čo som urobila na škole, by som s malými twistmi mohla shareovať aj teraz. Ten podpis tam bol od začiatku. Samozrejme, tá práca možno nebola perfektná vo výbere fontu alebo detailoch, ale ten podpis tam podľa mňa určite bol,“ hovorí. Aj preto ju neprekvapuje, že práve iní dizajnéri či architekti dnes dokážu jej práce rozpoznať bez toho, aby na nich videli podpis PUC. Jednou z vecí, ktorá jej tvorbu charakterizuje najvýraznejšie, je práca s fotografiou. Hoci sa venuje grafickému dizajnu, obraz pre ňu nikdy nepredstavoval iba doplnok ku grafike, ale jej rovnocennú súčasť. Už počas gymnázia si s kamarátkami robili vlastné fotografické série a malé storytellingové projekty, pričom práve emócia zachytená vo fotografii sa neskôr stala jedným zo základných stavebných kameňov jej vizuálneho jazyka. Dnes síce väčšinu produkcie necháva na profesionálnych fotografov, no ako art director často pripravuje detailné skice záberov, rozmýšľa nad svetlom, kompozíciou aj atmosférou výslednej fotografie. „Vždy bola pre mňa strašne dôležitá fotka. Kampaň potrebuje fotky, launch produktu potrebuje fotky, web potrebuje fotky. Tou fotkou sa dá strašne veľa dopovedať. Tú emóciu z fotky som dávala do svojich prác od začiatku.“

Jej vizuálny jazyk pritom stojí na zaujímavom kontraste. Na jednej strane inklinuje k minimalistickému, až „berlínskemu“ prístupu, v ktorom sa snaží odstrániť všetko nadbytočné, na druhej strane však vedome narúša sterilitu digitálu analógovými zásahmi. Fonty tlačí, skenuje späť, experimentuje s textúrami alebo využíva techniky, ktoré do výsledku vnášajú jemnú nedokonalosť. Sama hovorí, že niekedy potrebuje grafiku jednoducho „trochu zničiť“. Práve túto vrstvu označilo štúdio Echt pri spoločnej spolupráci za jej typickú „špinavosť“ – pojem, s ktorým sa dnes sama stotožňuje. „Moja grafika je taká, že sa snažím odobrať čo najviac, aby tam nebolo nič navyše. Ale potom príde moment, keď ten minimalizmus potrebujem trochu zašpiniť. Vtedy mi to príde cool.“ Možno práve preto sa neoznačuje za dizajnérku, ktorá sleduje každý nový trend alebo má encyklopedický prehľad o svetových štúdiách. Oveľa bližšia jej je pozícia pozorovateľky, ktorá absorbuje podnety zo všetkého okolo seba – z filmov, hudby, supermarketov, obalov produktov či bežných situácií v uliciach. Sama seba prirovnáva k špongii. Trendy vníma, no odmieta sa nimi nechať ovládnuť, najmä pri tvorbe identít, ktoré majú fungovať dlhé roky. Jej cieľom nie je vytvoriť najvýraznejší alebo najhlasnejší vizuál, ale nájsť riešenie, ktoré bude pôsobiť prirodzene, akoby ani nemohlo vyzerať inak. Jeden z najcennejších komplimentov preto prišiel od architekta, ktorý jej povedal, že jej dizajn robí „veľmi dobre nič“ – teda že výsledok nepúta pozornosť sám na seba, ale dokonale slúži tomu, čo má reprezentovať. „Keď sa na to pozrieš, príde ti, že jasné, že ani by to inak nemalo byť. Font na teba nekričí, že je cool font. Proste cítiš, že toto je dobrá identita.“

Ak by mala Patrícia pomenovať oblasť, v ktorej sa dnes cíti najistejšie, pravdepodobne by nehovorila o logách ani o typografii. Jej doménou sú brandingy – komplexné vizuálne identity, ktoré presahujú samotnú grafiku a prerastajú do spôsobu, akým značka komunikuje, pôsobí aj ako sa prežíva. Nie náhodou hovorí, že ju fascinuje vytváranie vzťahu medzi fotografiou, typografiou, priestorom a emóciou. „Milujem vytvárať vzťah medzi fotkou a typografiou. Milujem radiť ľuďom a milujem art direction. Keď je dobrý brief a viem, čo odo mňa chcú dostať, som si istá, že im to viem dodať,“ opisuje svoju prácu. Aj preto sa pri väčších projektoch nebojí prizvať ďalších odborníkov, napríklad typografku Lauru Morovskú, ak cíti, že výsledok môže byť ešte lepší. Veľmi skoro po odchode na voľnú nohu prišiel projekt, ktorý ju definitívne utvrdil v tom, že sa rozhodla správne. Branding pre značku sójových sviečok SO.SLOW dodnes označuje za jeden zo svojich najdôležitejších míľnikov. Klientka jej dala mimoriadnu dôveru a nechala jej voľné ruky pri budovaní celej identity. Výsledkom bol koncept založený na analógovej technike lumen print, pri ktorej Patrícia vypaľovala nazbierané rastliny priamo do fotopapiera a následne ich digitálne spracovávala. Celá identita tak vznikla okolo motívu svetla a plameňa, no bez doslovného zobrazovania sviečky. „To bol jeden z dôvodov, prečo som šla na freelance. Potvrdilo mi to, že this is it. A dodnes si myslím, že je to projekt, ktorý funguje aj po rokoch.“

Postupne si začala uvedomovať, že ju pri projektoch zaujíma ešte niečo viac než samotná identita. A to zážitok. Nestačí jej vytvoriť logo alebo pekný vizuál, prirodzene premýšľa nad tým, ako bude značka fungovať v priestore, na webe, na produkte alebo v rukách návštevníka. Sama priznáva, že už pri prvých brainstormoch uvažuje nad launchom, merchandisingom či fyzickou interakciou človeka s výsledkom. „Najväčšia radosť je, keď začínam nový projekt. Vtedy si hovorím, že toto môže byť môj najlepší projekt. A už rozmýšľam, čo všetko z toho môže vzniknúť – branding, launch, produkty, priestor. To je pre mňa strašne fun.“ Práve preto dnes čoraz častejšie používa pojem „experience“. Za jeden zo svojich najväčších úspechov považuje spoluprácu s klientom zo San Francisca, ktorý sa jej ozval po tom, čo na LinkedIne objavil vizuálnu identitu festivalu Ženy Víno Funk. Pôvodné zadanie na návrh merchu sa postupne rozrástlo na komplexný projekt zahŕňajúci web, NFC technológie aj celkový používateľský zážitok. „To bolo pre mňa také potľapkanie po pleci, že môj point of view má zmysel aj mimo Slovenska. A vlastne som si uvedomila, že ma najviac baví robiť experience – vytvárať zážitok z hociakého projektu, ktorý mi príde pod ruky.“ S pribúdajúcimi skúsenosťami sa však mení aj jej prístup ku klientom. Kým kedysi prijímala takmer všetko, čo ju zaujalo, dnes si projekty starostlivo preveruje a premýšľa nad ich dlhodobým potenciálom. Nechce vytvárať identity pre značky, ktoré o pár mesiacov zaniknú, ale pomáhať budovať biznisy s víziou. Rovnako otvorene priznáva, že veľká časť jej práce dnes spočíva aj v psychológii – sprevádzaní klientov momentmi, keď sa zľaknú vlastnej odvahy alebo začnú pochybovať o smerovaní značky. „Veľakrát sa stane, že klient sa zľakne, či to nie je príliš bold. Vtedy už ideš trochu do role psychológa a terapeuta. A keď za tým nie je dobrá stratégia, je to veľmi ťažké.“ Možno aj preto dnes hovorí, že jej cieľom nie je vytvoriť čo najoriginálnejší dizajn. Dôležitejšie je pre ňu nájsť riešenie, ktoré bude pre konkrétnu značku jednoducho tým najvhodnejším. „Nejde mi o to, aby to bolo najoriginálnejšie. Chcem, aby to bolo správne. Aby to sedelo ako riť na šerbel.“

Ak existuje projekt, na ktorom sa dnes Patríciin podpis ukazuje v najkomplexnejšej podobe, je ním pezinský festival Ženy Víno Funk. Nie je to len vizuálna identita ani séria plagátov, ale dlhodobé budovanie značky, ktorá sa každý rok prirodzene vyvíja a zároveň si zachováva vlastný charakter. Zaujímavé pritom je, že Patrícia pôvodne snívala o úplne inom festivale. Ešte počas školy vytvorila koncoročný projekt pre festival Grape a aktívne sa snažila dostať k festivalovému dizajnu. Cez sériu náhod a kontaktov sa napokon spojila s Jakubom Tumom a z pôvodne komorného podujatia pre približne tisíc pozvaných hostí sa postupne stal rozsiahly projekt, ktorý dnes pripravuje veľký tím niekoľko mesiacov. „Ja som vždy chcela strašne robiť festival. A vlastne sa mi to splnilo strašne rýchlo. Stále je to obrovský passion projekt a to, ako mi na ňom záleží, je určite nezdravé,“ hovorí s typickým humorom. Práve pri Ženy Víno Funk sa naplno ukazuje rozdiel medzi vytvorením vizuálu a budovaním značky. Kým mnohé festivaly každý rok menia identitu od základov, Patrícia spolu s tímom vedome pracuje s kontinuitou a snaží sa festival profilovať skôr ako stabilný brand, ktorý rastie na vlastných základoch. Každý nový ročník dostáva vlastnú emóciu a novú vrstvu príbehu, no zároveň nadväzuje na to, čo už návštevníci poznajú. „My nechceme každý rok budovať niečo úplne nové. Chceme vystupovať skôr ako brand, ktorý stavia na tom minulom roku a buduje z toho niečo nové.“

Pri navrhovaní festivalovej komunikácie pritom grafika nikdy nestojí na prvom mieste. Patrícia opakovane zdôrazňuje, že návštevníkov nepritiahne samotný plagát, ale pocit, ktorý si s festivalom spoja. Preto venuje obrovskú pozornosť fotografii, videu, art directionu a celkovej atmosfére kampane. Tvrdí, že práve obraz dokáže sprostredkovať radosť, energiu či očakávanie oveľa presnejšie než akýkoľvek grafický prvok. „Za mňa sú fotky a videá súčasťou vizuálnej identity. Neviem si predstaviť spraviť kampaň na festival, ktorá by bola čisto grafická. To, čo festival predá, je emócia v tvári, nejaká radosť, niečo, čo si človek prirodzene asociuje.“ Zároveň ide o prostredie, ktoré ju neustále núti vystupovať z komfortnej zóny. Kým samotnú kreatívnu prácu si najviac užíva v pokoji štúdia, festivalová produkcia prináša množstvo nečakaných zmien, partnerských požiadaviek, schvaľovacích procesov aj neustálych improvizácií. Sama priznáva, že práve toto je časť práce, ktorú znáša najťažšie, no zároveň jej dodáva energiu sledovať, ako sa abstraktné nápady postupne menia na reálny zážitok tisícok ľudí. Fascinuje ju totiž moment, keď sa dizajn prestane odohrávať na monitore a začne fungovať vo fyzickom priestore. „Preto som vždy chcela robiť festivaly. Fascinuje ma, ako ľudia interagujú s dizajnom v priestore a ako na nich pôsobí ešte predtým, než sa festival vôbec začne. Všetky tie posty, videá a vizuály budujú excitement na ten deň. To je dôvod, prečo to robím.“

Dnes je tak Patrícia Potančoková aka PUC dizajnérkou, ktorá sa pohybuje na pomedzí grafického dizajnu, art directionu a strategického uvažovania o značkách, no napriek rastúcemu medzinárodnému presahu si zachováva veľmi osobný prístup ku každej spolupráci. Projekty si vyberá podľa toho, či v nich dokáže nájsť vlastný pohľad a či v nich vidí potenciál vytvoriť niečo, čo pretrvá viac než jednu sezónu. Jej rukopis nestojí na okázalosti ani na sledovaní a kopírovaní trendov, ale na citlivom hľadaní rovnováhy medzi čistotou, emóciou a nenápadným detailom, ktorý dokáže zmeniť obyčajný vizuál na zapamätateľný zážitok. Možno aj preto ju dnes necharakterizuje konkrétny štýl alebo farebná paleta, ale schopnosť vytvárať identity, ktoré pôsobia prirodzene, akoby ani nemohli vyzerať inak. A hoci jej práca často končí na obrazovkách, plagátoch či obaloch produktov, sama ju vníma oveľa jednoduchšie – ako potrebu neustále premieňať vlastnú kreativitu na niečo, čo bude mať pre ľudí skutočný význam. „Mňa to strašne baví. Ja si neviem predstaviť robiť niečo iné. Tú kreativitu potrebujem zo seba dostať, lebo by som sa inak zbláznila.“

Patrícia Potančoková (PUC) je slovenská grafická dizajnérka, art directorka a zakladateľka štúdia PUCSTUDIO. Vyštudovala grafický dizajn na Prague City University a špecializuje sa na tvorbu vizuálnych identít, branding, kampane, web dizajn a creative direction. Vo svojej práci prepája minimalistický dizajn s analógovými princípmi, fotografiou a dôrazom na celkový používateľský zážitok. Dlhodobo stojí za vizuálnou identitou a kreatívnym smerovaním festivalu Ženy Víno Funk a spolupracuje s klientmi na Slovensku aj v zahraničí.

1 2 ... 13 ►