#čerstvé ovocie_fm#efemko#grafický dizajn#ilustrácia#maľba#maľba na textil#móda#módne doplnky#nášivky#textil#výtvarné umenie

Jej obrázky nevisia na stenách, nosia sa na oblečení

Dátum: 06.09.2026

Autor: Martin Brix

Lucia dlho nehľadala jedno médium, pri ktorom by zostala. Fotila, kreslila, ilustrovala, maľovala abstrakcie, experimentovala s farbou a postupne zisťovala, že najlepšie sa jej tvorí vtedy, keď si nemusí nastavovať príliš veľa pravidiel. Dnes stojí za House of Lucy Lou, pod ktorým premieňa zostatkový textil na ručne maľované „tetovačky na oblečko“ a spolu s DJom Cobym vytvára PALETTONE – workshopy, kde sa abstraktná maľba stretáva so živým DJ setom. Jej cesta pritom vedie od fotografického dizajnu a osobných ženských portrétov cez techno workshop v Berlíne až k pestrofarebným zvieratám na starých rifliach. Porozprávala nám o tom, prečo sa prestala báť abstrakcie, ako objavila vlastnú „alchýmiu farieb“, prečo ju viac než dokonalý výsledok zaujíma samotný proces a ako sa z kreslenia, ktoré jej kedysi pomáhalo spracovať vlastné emócie, postupne stala tvorba, ktorá dnes robí radosť najmä ľuďom na druhej strane.

Dnes sa Lucia Ričanyová predstavuje najmä ako autorka projektu House of Lucy Lou, pod ktorým premieňa kúsky nepotrebného textilu na pestrofarebné ručne maľované nášivky. Popri tom sa venuje grafickému dizajnu a vedie umelecké workshopy abstraktnej maľby. Jej cesta k tomu, čo robí dnes, však nebola priamočiara a už vôbec nezačala rozhodnutím vybudovať si vlastnú značku. Skôr pripomína postupné presúvanie sa medzi médiami a hľadanie takého, ktoré jej v konkrétnom období dovolí najpresnejšie dostať von to, čo má práve na srdci. Kreslenie bolo pritom prítomné dávno predtým, než ho začala vnímať ako niečo, čomu by sa mohla venovať profesionálne. „Kreslím už od úplného detstva. Minule mi mamina spomínala, že som nosila von skicár s ceruzkami, čo ja si už ani vôbec nepamätám,“ spomína. Nasledovala základná umelecká škola, no keď prišlo rozhodovanie o strednej, jej prvou voľbou paradoxne nebolo výtvarné umenie. Chcela ísť na tanečné konzervatórium. Mama ju od tohto plánu trochu odhovorila a Lucia napokon nastúpila na Školu umeleckého priemyslu v Trenčíne, kde v rokoch 2016 až 2020 študovala fotografický dizajn. Sama dnes toto rozhodnutie hodnotí pragmaticky: „Nakoniec aj dobre.“ Fotografia jej totiž otvorila oveľa širší vizuálny svet, než naznačuje samotný názov odboru. Popri nej sa počas štúdia stretávala s maľbou, kresbou či anatómiou človeka a postupne si prešla viacerými spôsobmi zobrazovania. Aj preto sa jej dnešná tvorba nedá úplne oddeliť od toho, čo sa naučila v škole – hoci fotografiu napokon ako hlavné médium opustila. 

Po maturite nepokračovala na vysokú umeleckú školu. Presťahovala sa do Bratislavy a ako to sama pomenúva bez veľkej romantizácie, jednoducho „pracovala tak, aby sa uživila“. Umenie však z jej života nezmizlo. Ešte stále fotografovala, najmä koncerty, eventy a portréty vďaka prostrediu okolo svojho vtedajšieho partnera, ktorý bol hudobníkom, a istý čas zdieľala fotoateliér s fotografkou Veronikou Selepkovou. Práve v tomto období si však začala uvedomovať limity média, ktoré si pôvodne vybrala. Nie preto, že by ju fotografia prestala zaujímať vizuálne, ale preto, že nedokázala držať tempo s jej vlastnou potrebou tvoriť. „Veľakrát som mala múzu, ktorú som potrebovala hneď nejak dostať do niečoho fyzického a s fotkou to nešlo vždy,“ vysvetľuje. Fotografický nápad si žiadal priestor, techniku, človeka pred objektívom či cestu do ateliéru. Ceruzka alebo tablet boli vždy po ruke. V malom bratislavskom byte preto začala skúšať prvé digitálne maľby na tablete pripojenom k počítaču a postupne si vytvorila jednoduchú disciplínu: kresliť každý deň. „Dávala som si všelijaké výzvy, že musím každý deň aspoň niečo nakresliť, aby som z toho nevypadla.“ Fotografia tak z jej života nevypadla jedným rozhodnutím. Jednoducho postupne ustupovala médiu, ktoré bolo bezprostrednejšie a osobnejšie. Od digitálnej kresby sa Lucia neskôr začala vracať aj k akvarelu, akrylu a ďalším „mokrým“ technikám a znovu maľovať fyzické obrazy. S odstupom sa na svoje prvé pokusy pozerá kritickejšie – niektoré sa jej dnes už nezdajú veľmi dobré – ale práve na nich sa učila budovať si vlastný rukopis.

Jej prvé výraznejšie autorské práce boli pritom veľmi osobné. Dominovali v nich ženské postavy, ľudské telo, kvety, mytologické a fantazijné bytosti a do istej miery aj samotná Lucia. „Mala som trochu problém s nájdením samej seba. Celkom mi pomáhalo mať aj samú seba viac rada cez tie obrazy,“ hovorí. Keď potrebovala model, najdostupnejším telom bolo jej vlastné. Pozrela sa do zrkadla a kreslila to, čo videla. Nešlo však o akademické autoportréty ani snahu zachytiť samu seba čo najvernejšie. Telo sa pre ňu stávalo východiskom, ktoré mohla pretvárať na víly, zvláštne bytosti a ženské figúry obklopené prírodnými motívmi. Podobné témy sa objavovali už v jej autorskej fotografii a neskôr aj v ilustráciách k písaným meditáciám jej kamarátky Tie, ktoré približne rok spoločne pripravovali pre časopis Balans. Už staršie Luciine projekty zachytávajú rovnakú polohu jej tvorby – digitálne kreslenie vnímala ako určitú formu meditácie, spojenie s vlastnou ženskosťou a vnútorným svetom. V rozhovor túto rovinu dopĺňa o podstatne osobnejší kontext. Lucia spätne pripúšťa, že kreslenie pre ňu fungovalo takmer ako intuitívna arteterapia. „Veľakrát som siahla po ceruzke zrovna vtedy, keď som bola smutná alebo som prežívala nejaké ťažšie obdobie.“ Obraz nebol iba výsledkom tvorby, ale bezpečným miestom, kam sa dal vnútorný chaos aspoň na chvíľu premiestniť. 

Keď sa dnes Lucia na tieto práce pozrie a porovná si ich so svojou súčasnou tvorbou, azda najvýraznejší rozdiel vidí vo farbe. Staršie ilustrácie boli často postavené na jednoduchom line arte – čiernej linke, bielej ploche a nanajvýš jednom farebnom akcente. Neboli vyslovene pochmúrne, no ich striedmosť podľa nej pomerne presne zodpovedala obdobiu, v ktorom vznikali. Bola čerstvo po škole, prvýkrát samostatná, presťahovaná v Bratislave a snažila sa zorientovať v dospelosti, ktorá jej pripadala stresujúca a chaotická. Dnes je to skoro naopak a jej vizuálny svet je sýty, hravý a postavený na kombináciách farieb, ktoré si cielene všíma všade okolo seba. Keď ju vonku zaujme zvláštna farebná kombinácia, odfotí si ju a neskôr z nej vytvorí vlastnú paletu v Procreate. Sama túto zmenu prepája aj s osobným posunom: „Keď to porovnám s vecami, ktoré robím teraz, tie sú plné farieb. Aj sa tak prirodzene cítim viac.“ Je to možno najjednoduchší spôsob, ako čítať začiatok jej tvorivej cesty. Lucia sa postupne prestávala snažiť nájsť jedno médium, jednu profesiu či jeden správny spôsob, ako má jej tvorba vyzerať. Fotografia ju naučila pozerať sa, kresba jej dovolila reagovať okamžite a maľba sa stala priestorom, v ktorom si mohla dovoliť čoraz viac slobody. A práve moment, keď si túto slobodu dovolila naplno, prišiel trochu nečakane – počas samostatného výletu do Berlína a workshopu, po ktorom sa jej dovtedajšie chápanie maľby začalo zásadne meniť. 

Moment, ktorý Lucii otvoril dvere k úplne inému spôsobu tvorby, neprišiel v škole ani pri cielenej snahe nájsť si nový výtvarný štýl. Prišiel počas samostatného výletu do Berlína, kde sa prihlásila na workshop „Techno Painting“ vedený miestnou maliarkou priamo u nej doma. Princíp bol zdanlivo jednoduchý – abstraktne maľovať do techno hudby. Pre Luciu však išlo o pomerne zásadnú skúsenosť, pretože dovtedy mala k abstrakcii skôr odstup. „Dovtedy som abstraktu vôbec nerozumela, ale tam bol presne ten moment, ktorý mi otvoril dvere. Doteraz je to zážitok, z ktorého veľmi čerpám,“ spomína. Nešlo pritom iba o objavenie ďalšej výtvarnej techniky. Podstatnejšie bolo, že na chvíľu prestala riešiť, čo má obraz zobrazovať, či bude pre diváka dostatočne zrozumiteľný a či spĺňa predstavu o tom, ako by umenie malo vyzerať. Sama priznáva, že pri starších line artoch nad tvorbou často premýšľala cez pohľad niekoho iného: „Vždy som rozmýšľala nad tým, čo si o tom niekto pomyslí, ako to bude pôsobiť a že to musí spĺňať nejaké normy.“ Berlín jej ukázal možnosť obrátiť tento proces naruby – najskôr niečo cítiť, intuitívne to dostať na plátno a až potom, ak vôbec, premýšľať nad tým, čo vlastne vzniklo. Táto zmena sa paradoxne nezačala prvým veľkým abstraktným plátnom, ale malým mimozemšťanom nakresleným cestou z Berlína v autobuse. Lucia si naň spomína ako na jednu z prvých vecí, pri ktorých si dovolila kresliť bez potreby všetko vysvetľovať. Postupne vznikla celá séria digitálnych mimozemšťanov, ktorú nazvala Disco Apocalypse, a popri nej čoraz viac experimentovala s abstraktnou maľbou a akrylom. Obe polohy sa stretli na jej výstave na Bielej 6 v Bratislave, kde predstavila približne dvadsaťpäť prác – časť tvorili mimozemšťania, zvyšok abstrakcie. Aj táto kombinácia je pre obdobie prerodu charakteristická. Lucia ešte úplne neopustila figúru a konkrétny motív, no zároveň už zisťovala, že obraz nemusí stáť na príbehu alebo postave. Význam dokáže vytvárať samotná farba, jej intenzita, kontrast, rytmus a vzťah k ďalším farbám. „Vtedy som začala podľa mňa objavovať farebnosť, to ako spolu farby komunikujú, ako ich naskladať tak, aby všetko pôsobilo tak, ako zrovna chcem vyjadriť. Začala som sa viac vyjadrovať cez farbu.“ Farba sa tak z doplnku postupne stala jedným zo základných stavebných prvkov jej rukopisu. A hoci dnes pozná teóriu farebného kruhu, komplementárne kombinácie a tieto princípy používa aj pri vedení workshopov, vlastnú tvorbu nestavia na presných receptoch. Miešanie farieb nazýva „alchýmiou“, pomery si nezapisuje a rovnaký odtieň sa nesnaží mechanicky reprodukovať. Niečo už má v ruke, pri inom stále funguje pokus a omyl. „Skôr dávam na ten pocit,“ zhŕňa prístup, ktorý sa v rôznych podobách opakuje naprieč jej tvorbou. 

Farby pritom nehľadá iba v knihách alebo na obrazovke. Postupne si vytvorila vlastný vizuálny archív z toho, čo stretáva vonku. Zaujímavú kombináciu si odfotí, rozloží na jednotlivé odtiene a prenesie do digitálnej palety. Veľkým zdrojom je pre ňu príroda, práve preto, že ponúka kombinácie, ktoré by človeku pri vedomom skladaní možno ani nenapadli. Lucia opisuje, že stačí prestať vnímať psa jednoducho ako hnedého a začať sledovať odlesky srsti, podtóny a množstvo odtieňov ukrytých v jednej zdanlivo obyčajnej farbe. Podobná fascinácia detailom ju dnes priviedla aj k drobným živočíchom, najmä chrobákom, ktorých si pri maľovaní podrobne študuje. Fascinuje ju kontrast medzi ich veľkosťou a vizuálnou komplikovanosťou: „Sú vlastne dosť majestátne, aj keď sú také maličké.“ Abstrakcia ju teda nenaučila utekať od konkrétneho sveta. Naopak, naučila ju pozerať sa naň menej doslovne. Keď sa neskôr vrátila k zobrazovaniu zvierat, už si so sebou priniesla skúsenosť s farbou, ktorú predtým nemala. Sama tento pohyb pomenúva veľmi presne: „Na základe abstraktu som sa dostala k celej tej alchýmii farieb, ktorú teraz prelievam do maľby nášiviek.“ 

Druhou zásadnou vecou, ktorú jej berlínsky workshop priniesol, bolo prepojenie obrazu s hudbou. Viaceré abstraktné práce neskôr vznikali ako reakcia na konkrétny zvuk, hoci Lucia pri vlastnom maľovaní nepotrebuje vždy hudobné sústredenie. Niekedy jej vyhovuje práve opačný typ ruchu – film či podcast bežiaci v pozadí. Vizuálnu pamäť má natoľko previazanú so zvukom, že si spätne dokáže vybaviť, aký ťah štetcom urobila pri konkrétnej vete filmovej postavy. Myšlienku cielene maľovať do hudby však začala rozvíjať ďalej a zo skúsenosti, ktorú si sama odniesla z Berlína, postupne vytvorila formát pre ďalších ľudí. Spoločne so svojím partnerom Marekom Čimborom alias DJom Cobym založili PALETTONE, workshop prepájajúci abstraktnú maľbu so živým DJ setom. Marek pre každý workshop pripravuje samostatný set, najčastejšie postavený na techne alebo drum’n’basse, rozpráva účastníkom aj o hudobnom pozadí a Lucia ich počas niekoľkých hodín sprevádza maľbou. Hudba tu nie je soundtrackom k workshopu, ale ďalším nástrojom – človek môže maľovať podľa rytmu, zachytiť jeden tón, ktorý ho zaujal, alebo jednoducho skúsiť preniesť na plátno to, čo práve počuje. PALETTONE pritom cielene odstraňuje jednu z bariér, ktorú Lucia kedysi poznala aj z vlastnej tvorby – predstavu, že predtým, než človek začne maľovať, musí mať potrebné schopnosti a musí vedieť, čo robí. Dnešné workshopy v jej ateliéri sú komorné, určené pre štyroch ľudí, takže každého dokáže individuálne sprevádzať. Keď niekto uviazne, pomôže mu s ďalším krokom, ukáže možnosti farebných kombinácií alebo ho skúsi vytiahnuť z potreby kresliť príliš konkrétne tvary. Používa pritom aj farebný kruh, vysvetľuje vzťahy medzi komplementárnymi farbami, ale konečné rozhodnutie necháva na účastníkovi. Sama povie, ktorú farbu by zvolila ona, človek si však vyberá tú, ku ktorej ho to intuitívne ťahá. Výsledkom preto nie je kurz, na ktorom majú štyria ľudia namaľovať štyri verzie rovnakého obrazu, ale priestor na individuálnu reakciu. „Veľakrát príde niekto na workshop a povie, že nevie maľovať. Ale ku koncu zistíme, že to vôbec nie je o tom, či vie alebo nevie maľovať. Táto kombinácia je spravená presne tak, aby človek nepotreboval nejaké skills na to, aby sa vedel prejaviť.“ Aj preto si pre PALETTONE vytvorili jednoduché motto: „na oddych človek nepotrebuje skúsenosti.“ 

V tomto zmysle sa kruh od berlínskeho Techno Painting k PALETTONE celkom prirodzene uzatvára. Lucia si kedysi sama potrebovala zažiť situáciu, v ktorej jej niekto dovolil prestať rozmýšľať nad tým, či maľuje správne. Dnes podobný priestor vytvára pre iných. A zároveň sa mení aj jej vlastný vzťah k tvorbe. Kým kedysi po kreslení často siahala v náročnejších obdobiach a obraz používala ako spôsob, ako zo seba dostať vnútorné napätie, dnes hovorí, že tvorí z iného miesta: „Teraz maľujem už s tým, že dávam do toho viac lásky, než aby som sa vykreslila. Robím to preto, lebo chcem a lebo ma to baví.“ Abstrakciu si stále necháva pre chvíle väčšieho emočného vypätia, no jej každodenná tvorba sa medzičasom stala omnoho hravejšou. A práve v období, keď už maľovanie nevnímala iba ako spôsob spracovania vlastného vnútorného sveta, prišla ďalšia zmena. Po odchode z práce našla doma staré rifle, ktoré už nenosila, rozstrihala ich na malé kúsky a začala maľovať priamo na ne. Z nenápadného experimentu postupne vznikli jej „tetovačky na oblečko“ a House of Lucy Lou začal dostávať podobu, pod ktorou ho poznáme dnes.

House of Lucy Lou nevzniklo z rozhodnutia založiť udržateľnú módnu značku. Začalo sa oveľa obyčajnejšie – obdobím neistoty, kopou starých riflí a chuťou skúsiť s nimi niečo urobiť. Na jeseň minulého roka Lucia odchádzala zo svojej predchádzajúcej práce a nebola si úplne istá, čo bude nasledovať. Práve vtedy sa doma pozrela na veci, ktoré už nepoužívala. „Mala som doma veľa riflí, ktoré už neoblečiem, tak som ich začala strihať a maľovať na ne,“ spomína. Niekde v pozadí možno zostal aj dávnejší rozhovor s kamarátkou Tiou, s ktorou zvykne viesť dlhé kreatívne debaty a raz sa spolu bavili práve o nášivkách. Lucia však sama odmieta spätne vyrábať príbehu jasnejší začiatok, než v skutočnosti mal. „Nejaký konkrétny moment, že tak a teraz toto idem robiť, som nemala. Bolo to skôr iba také, že idem vyskúšať a nakresliť si na malý štvorček rifľoviny.“ Práve táto spontánnosť je pre jej tvorbu príznačná. Podobne ako si nezapisuje presné pomery namiešaných farieb, ani nový projekt nezačal excelovskou tabuľkou, kolekciou či stratégiou. Najskôr prišla zvedavosť, čo sa stane, keď sa na nepotrebný kus denimu začne pozerať ako na maliarske plátno. Z jednoduchého experimentu postupne vznikol základ dnešného House of Lucy Lou: ručne maľované nášivky zo zostatkového textilu, ktoré môžu zakryť poškodenie na oblečení alebo mu jednoducho pridať nový charakter. Lucia ich rada označuje ako „tetovačky na oblečko“ a prirovnanie celkom presne vystihuje ich princíp. Namiesto toho, aby človek vymenil celý kus, zasiahne do jeho existujúceho tela – pridá mu nový motív, prekryje jazvu alebo ho jednoducho premení na niečo osobnejšie. „Je to ručne vyrobená nášivka z nejakého zostatkového textilu, ktorý by sa už inak nevyužil. Takto ho vieme využiť buď na skrášlenie oblečenia, alebo na opravenie pokazeného oblečenia, ktoré sa ešte stále dá používať,“ vysvetľuje. Ekologická rovina teda nevzniká komplikovanou technológiou, ale jednoduchým obrátením logiky spotreby: materiál, ktorý už raz splnil svoju pôvodnú úlohu, nemusí skončiť ako odpad, a poškodený kus oblečenia nemusí automaticky znamenať dôvod kúpiť nový. Nášivka pritom nie je anonymným opravným materiálom. Každú Lucia ručne maľuje, takže samotná oprava sa stáva viditeľnou súčasťou dizajnu. 

A ak bola jej staršia tvorba plná ženských tiel, víl a introspektívnych výjavov, na rifľových štvorčekoch sa naplno prejavila omnoho odľahčenejšia poloha jej rukopisu. House of Lucy Lou dnes obýva malý pestrofarebný zverinec. Sliepka si pod krídlom schováva drobné kuriatko, vrana s kvetinovým klobúkom, kačka s dúhovým perím, objavujú sa kravičky, psy či čoraz detailnejšie maľované chrobáky. Lucia svoje zvieratá označuje ako „silly goofy“, pretože nechce, aby pôsobili príliš vážne alebo dokonale. Pri chrobákoch ju naopak začala fascinovať práve úroveň detailu ukrytá v niečom takom drobnom. Motívy však nevytvára podľa vopred stanovenej kolekcie. „Niektoré dni mám viac náladu maľovať kravičky, tak maľujem kravičky, a niektoré roháčov, tak maľujem roháčov.“ Podobne intuitívne pristupuje aj k tomu, čo by mohlo byť komerčne úspešné. Keď sa pripravuje na market, nevychádza primárne z trendov ani témy podujatia. „Robím to, čo viem, že by potešilo mňa. Tak to namaľujem a potom to poteší niekoho iného. A to ma teší, takže ma to vlastne poteší dvakrát.“ Keď sa jej zvieracie nášivky tento rok dokonale trafili do témy Grape ZOO, nebola to premyslená festivalová kolekcia. „Bola to náhoda. Ale môžeme sa tváriť, že nie,“ smeje sa. 

Práve na nášivkách sa zároveň stretávajú zdanlivo protichodné etapy jej predchádzajúcej tvorby. Lucia sa po období abstrakcie opäť vrátila ku konkrétnym motívom a pozornému pozorovaniu skutočnosti, ale už ich nemaľuje rovnakým spôsobom ako kedysi. Z abstraktnej maľby si priniesla omnoho väčšiu slobodu a najmä cit pre farbu. Aj realistickejšieho chrobáka preto môže obklopiť farebnou kombináciou, ktorú objavila niekde v prírode alebo si ju intuitívne namiešala v ateliéri. „Na základe abstraktu som sa dostala k celej tej alchýmii farieb, ktorú teraz prelievam do maľby nášiviek,“ vysvetľuje. Výsledkom je rukopis, ktorý Lucia pôvodne cielene neplánovala, no dnes ho sama vníma ako jeden z najjednoduchších spôsobov, ako jej práce rozoznať – sú výrazne farebné. Popri hotových motívoch vznikajú aj zákazkové kusy. Podľa fotografie už napríklad maľovala konkrétneho psa a jeho podobu potom zasadila do vlastného farebného sveta. House of Lucy Lou tak balansuje medzi autorskou ilustráciou a personalizáciou – Lucia síce dokáže vychádzať zo zadania, ale výsledok stále nesie jej rukopis. Nášivka navyše nemusí zostať samostatným objektom. Lucia ju dokáže rovno prišiť na oblečenie a postupne začala pracovať aj s vybranými vintage kúskami. Na Grape priniesla kvalitné rifľové bundy, sukňu či šaty, na ktoré už vlastné nášivky aplikovala. V budúcnosti nevylučuje ani maľovanie priamo na celé kusy oblečenia, zatiaľ však zostáva pri kombinácii nášiviek a existujúcich odevov. Dôležitý je práve princíp, že nový vizuálny objekt nemusí nevyhnutne znamenať nový materiál. House of Lucy Lou si vystačí s tým, čo už existuje, a hodnotu vytvára zásahom do toho. Tento prístup prirodzene zapadá aj do ďalšej ekologickej línie Luciinej práce, ktorá sa objavuje mimo jej vlastnej značky. Pre Slovak Eco Quality totiž graficky a ilustračne vytvorila dve vzdelávacie spoločenské hry venované environmentálnym témam – Uhlíkovú stopu a The Life Cycle of a T-shirt. Pri prvej navrhla približne 54 kariet, pričom jednotlivé ilustrácie vizualizujú konkrétne každodenné situácie, od umývania riadu cez cestu autom až po bicyklovanie. Hráč cez ne zisťuje, akú uhlíkovú stopu vytvára jeho životný štýl a akými zmenami ju môže znížiť. Druhá hra sleduje životný cyklus trička a okrem kariet Lucia navrhovala aj hraciu plochu. Vznikla tak, aby si ju človek mohol vytlačiť aj doma. Hry sa používajú ako vzdelávací materiál, vznikli vo viacerých jazykových verziách vrátane slovenčiny, angličtiny, islandčiny či maďarčiny a jedna z nich bola uvedená dokonca na Islande. 

Pri týchto projektoch sa zároveň ukazuje ďalšia stránka Luciinej práce. Nie je iba autorkou ilustrácií, ktoré niekomu odovzdá na ďalšie spracovanie. Pri hrách dostala priestor vytvoriť vizuálny jazyk od prvých skíc na papieri cez diskusie o motívoch a farebnosti až po grafické spracovanie a prípravu do tlače. Práve preto ich označuje za svoje srdcovky. „Je to iné, je to hmatateľné a veľakrát, keď vidím fotky, ako to ľudia hrajú, tak ma to vždy poteší. Je veľmi pekné vidieť, že niečo, čo mňa bavilo, dokáže iným ľuďom pomôcť.“ Podobný pocit zažíva pri House of Lucy Lou, hoci v omnoho osobnejšej mierke. Na Grape sledovala ľudí, ktorí prechádzali okolo jej stánku a pri pohľade na namaľované zvieratá od radosti výskali. Pre niekoho drobná reakcia, pre ňu potvrdenie toho, prečo to celé robí: „Teší ma, keď majú ľudia z toho dobrý pocit alebo im to vyvolá nejaké emócie.“ V jej tvorbe sa tak postupne mení nielen médium, ale aj smer, ktorým energia putuje. Kreslenie kedysi pomáhalo predovšetkým jej samotnej; dnes čoraz viac premýšľa nad tým, čo môže obraz, predmet alebo hra urobiť pre človeka na druhej strane. A práve niekde medzi autorskou tvorbou, grafickým dizajnom, ekologickou edukáciou a radosťou z reakcie druhých sa dnes skladá Lucia Ričanyová ako tvorivá osobnosť, ktorá svoj dávnejší sen byť „multiumelkyňou“ napĺňa možno menej okázalo, ale o to doslovnejšie. Ak sa dá v Luciinej tvorbe nájsť niečo stabilné, paradoxne to nie je konkrétne médium. Fotografia postupne ustúpila digitálnej ilustrácii, tá ju priviedla späť k fyzickej maľbe, abstrakcia k intenzívnejšej práci s farbou a tá sa napokon preliala na textil. Popri tom zostala grafickou dizajnérkou, vytvára ilustrácie, pracuje na edukačných projektoch a prostredníctvom PALETTONE sprevádza maľbou ďalších ľudí. To, čo by na prvý pohľad mohlo pôsobiť ako množstvo paralelných tvorivých svetov, má pritom spoločného menovateľa: Lucia potrebuje skúšať, meniť formu a nechávať si otvorené dvere. „Asi všetko za posledné dva roky. Odkedy som začala viac experimentovať a viac si v tej tvorbe dovolím, tak mi robí aj väčšiu radosť,“ hovorí o období, v ktorom sa prestala toľko kontrolovať a premýšľať nad tým, čo sa od jej práce očakáva. Možno práve preto dnes dáva väčší zmysel jej niekdajší sen stať sa „multiumelkyňou“. Nemusí znamenať ovládnuť všetky umelecké disciplíny, ale dovoliť si medzi nimi slobodne prechádzať podľa toho, čo konkrétna myšlienka potrebuje. 

Táto schopnosť prepájať rôzne vizuálne jazyky sa ukázala aj pri jej spoluprácach. S fotografom Michalom Zahornackým napríklad pracovala na coveri albumu Jimmyho P., kde vznikol hybrid fotografie a kresby – Zahornacký vytvoril fotografický portrét a Lucia do výsledného obrazu následne ilustrátorsky zasahovala. Inú, osobnejšiu spoluprácu má za sebou so svojou dlhoročnou kamarátkou Tiou. Tá istá dvojica, ktorá kedysi pripravovala písané meditácie a ilustrácie pre časopis Balans, neskôr spolupracovala na Tiinej knihe. Lucia do nej vytvárala ilustrácie vo forme koláží. Projekt dnes podľa jej slov existuje ako audiokniha a počas festivalu Grape k nemu dávala prístup ľuďom, ktorí si od nej kúpili nášivku. Aj na tomto drobnom geste je viditeľný spôsob, akým Lucia svoje aktivity nevníma ako úplne oddelené zásuvky. Staršia ilustrátorská spolupráca sa pokojne môže po rokoch objaviť vedľa House of Lucy Lou na hudobnom festivale. Rovnako sa skúsenosť z berlínského workshopu môže neskôr pretaviť do PALETTONE a poznatky z abstraktnej maľby do farebnosti chrobáka namaľovaného na kúsku starých riflí. Jednotlivé projekty nemusia vyzerať rovnako, aby medzi sebou komunikovali. Dôležitým spojivom je aj Luciin vzťah k samotnému procesu. Pri práci ju nezaujíma iba moment, keď je obraz dokončený alebo keď sa produkt predá. „Mňa baví všetko. Baví ma hľadať inšpiráciu, baví ma celý proces maľby, pre mňa je to veľmi upokojujúca činnosť. Baví ma potom aj baliť objednávky, baví ma to našívať a baví ma aj tá radosť, ktorú z toho majú ľudia.“Práve procesualita vysvetľuje, prečo jej vyhovuje aj intuitívnosť, ktorá by pri klasicky budovanej produktovej značke mohla pôsobiť trochu neprakticky. House of Lucy Lou zatiaľ nestavia na sezónnych kolekciách s presne určenou témou. Lucia maľuje to, na čo má v konkrétny deň chuť, a jednotlivé práce sa dočasne spoja až v dropoch pripravovaných napríklad pre Made to Matter market. Pred podujatím vytvorí novú várku nášiviek, ktorú si necháva na konkrétny deň, takže návštevníci ju dovtedy nevidia. Aj tu si ponecháva moment prekvapenia a hry. Je to skôr autorská tvorba, ktorá sa dá nosiť, než módna produkcia postavená na opakovaní rovnakého produktu. 

To však neznamená, že House of Lucy Lou má zostať iba malým experimentom na marketoch. Najbližším konkrétnym krokom je vlastná webstránka s e-shopom, vďaka ktorej by nášivky nemali byť dostupné iba počas fyzických predajov. Lucia už zároveň skúša, kam sa dá princíp „tetovačiek na oblečko“ posunúť. K nášivkám pribudli vintage rifľové bundy, sukne či šaty, na ktoré ich sama aplikuje, a zákazníkom ponúka možnosť nášivku priamo prišiť na ich vlastný odev. Myšlienku, že by raz maľovala priamo na celé kusy oblečenia, nevylučuje. „To sa môže stať,“odpovedá jednoducho. Je to vlastne celkom presný spôsob, akým sa vyvíjala väčšina jej doterajších projektov. Najskôr skúsi niečo malé, bez potreby okamžite vedieť, kam ju to privedie. A až keď jej nový spôsob práce začne dávať zmysel, dovolí mu vyrásť. Podobne otvorene sa dá pozerať aj na PALETTONE. Z osobnej skúsenosti s maľovaním do hudby sa postupne stal komorný workshop, v ktorom už Lucia nie je iba autorkou, ale aj sprievodkyňou tvorivým procesom niekoho iného. A možno práve tu sa najvýraznejšie ukazuje rozdiel medzi Luciou na začiatku jej cesty a tou dnešnou. Kedysi kreslila najmä vo chvíľach, keď potrebovala spracovať vlastné emócie, hľadala cez ženské postavy samu seba a premýšľala nad tým, ako budú jej obrazy hodnotiť ostatní. Dnes dokáže tú istú skúsenosť obrátiť smerom von. Na workshope presviedča ľudí, že na tvorenie nepotrebujú predchádzajúce skúsenosti. Prostredníctvom ekologických hier používa ilustráciu ako nástroj vzdelávania a pri House of Lucy Lou premieňa vlastnú radosť z maľovania na predmet, ktorý môže urobiť radosť ďalšiemu človeku. „Veľakrát som teraz na Grape zažila, že išli okolo ľudia a výskali od radosti, aké sú tie zvieratká milé. To bola jedna z vecí, ktoré ma zahriali. Teší ma, keď majú ľudia z toho dobrý pocit alebo im to vyvolá nejaké emócie.“ 

Luciin príbeh preto zatiaľ nemá jeden veľký finálny projekt, ku ktorému by všetko predchádzajúce smerovalo. Oveľa zaujímavejšia je samotná cesta medzi nimi. Fotografia ju naučila pozorovať, digitálna kresba jej umožnila zachytiť nápad okamžite, abstrakcia ju zbavila potreby všetko vysvetľovať, farba jej otvorila nový vizuálny jazyk, grafický dizajn naučil jej nápady fungovať aj pre zadanie a House of Lucy Lou ich dostal z displejov a plátna priamo medzi ľudí. PALETTONE k tomu pridal ešte jednu vrstvu – možnosť vytvoriť priestor, v ktorom nemusí byť autorkou výsledného obrazu vôbec. Napokon sa tak vraciame k dievčaťu, ktoré podľa mamy chodilo von so skicárom a ceruzkami, hoci si na to samo už nepamätá. Médiá sa odvtedy niekoľkokrát zmenili, ale potreba niečo vytvoriť zostala. „Celý ten proces ma baví,“ hovorí Lucia. „Ale tak preto som si to vybrala.“ A možno práve táto nenápadná veta vystihuje House of Lucy Lou lepšie než akákoľvek veľká umelecká deklarácia. 

Lucia Ričanyová je vizuálna umelkyňa, ilustrátorka a grafická dizajnérka pôsobiaca v Bratislave. Vyštudovala fotografický dizajn na Škole umeleckého priemyslu v Trenčíne, no postupne sa od fotografie presunula k digitálnej ilustrácii, maľbe a práci s textilom. Pod značkou House of Lucy Lou vytvára ručne maľované nášivky zo zostatkového materiálu, ktoré označuje ako „tetovačky na oblečko“. Spolu s DJom Cobym stojí aj za PALETTONE workshopmi prepájajúcimi abstraktnú maľbu so živou hudbou. Popri autorskej tvorbe sa venuje grafickému dizajnu a ilustrácii vrátane vzdelávacích projektov s environmentálnym presahom.

---