Textil, ktorý dýcha príbehmi

Dátum: 23.11.2025

Autor: Martin Brix

Adam Pisca je textilný dizajnér a vizuálny umelec z Čachtíc, ktorého fascinujú zadné strany príbehov – rub tapisérií, skryté chyby aj vrstvy pamäti v materiáli. Pochádza z prostredia poznačeného legendami o Alžbete Báthory a práve toto miesto mu od detstva vštepilo citlivosť k vrstveniu príbehov, tajomstvám a tomu, čo sa skrýva pod povrchom. Detstvo medzi ruinami Čachtického hradu ho priviedlo k monumentálnej diplomovej tapisérii o mýtickej postave, k projektu ekologických urien z orobinca aj k spolupráci v duu NabilkovaxAdus, kde spája mäkkosť textilu s tvrdosťou kovu. V textilnom médiu dnes dokáže zachytiť omyl aj spomienku, proces aj intuíciu. „Považujem sa skôr za umelca, ktorý je rád, ak jeho tvorba rozpráva za neho… je to taká duchovná cesta chaosu, povyšovanie chyby na cieľ,“ hovorí. A práve túto cestu – od prvých dotykov s materiálom až po súčasnú tvorbu, v ktorej sa textil mení na médium spomienok, rituálov a tichého tepla – sleduje tento profil.

Adam vyrastal v Čachticiach, obci, kde sú mýty silnejšie než folklór. Žiadne kroje, žiadne slávnosti, len hmla tajomstiev okolo krvavej grófky. „Čachtice, kde som vyrastal ja, si žiaľ neudržali žiadnu folklórnu tradíciu… stavajú skôr na legendách a tajomstvách Alžbety Bátory.“ Práve tajomno bolo prvým tichým materiálom, s ktorým neskôr začal pracovať. Dokonca istý čas pôsobil ako sprievodca na Čachtickom hrade. Možno už tam sa formoval jeho zmysel pre príbehovosť a pre dvojpolohovosť – rub a líc – ktorá je dnes jedným z pilierov jeho tvorby. Umelcom však bol v rodine aj niekto úplne reálny a blízky – jeho otec, maliar a grafik. „Najbližšie k umeniu mal môj otec, ktorý sa dodnes venuje maľbe a grafike.“ Adam s úsmevom priznáva, že nemal jeden konkrétny moment, kedy „to“ začalo. Tvorivosť bol skôr tok, ktorý s ním rástol. Učiteľky na ZUŠ-ke si všimli jeho predstavivosť a on zase v sebe objavil, aké je to cítiť sa istejšie s materiálom v ruke než s čistým papierom. Aj to zostalo dodnes. „Vždy som sa cítil istejšie s materiálom v ruke…“ 

Na strednú umeleckú školu v Trenčíne nastúpil študovať interiérový dizajn. Bolo to logické pokračovanie: priestor, hmota, materiál, tvorba. Po maturite sa rozhodol zostať pri podobnom odbore, no posunúť sa na vyšší stupeň a tak prišla Fakulta architektúry a dizajnu STU a program dizajnu. Lenže Adamovi začala chýbať sloboda. Začal sa cítiť skôr ako „strojár“ než tvorca. „Narážal som na niektoré technické stopky, ktoré ma začali obmedzovať v mojom voľnom myslení. Začínal som sa cítiť trochu ako strojár, nie ako umelec.“ Práve vtedy sa začala rodiť predstava o úplne inom svete: Prahe, otvorenejšej škole a odlišnom prístupe k tvorbe. Po bakalárskom štúdiu teda prišla zmena, ktorá sa neskôr ukázala ako životná. Adam sa dostal na UMPRUM – Ateliér textilu Jitky Škopovej, a opisuje to krásne a jednoducho: „S odstupom času mám pocit, že ma práve na UMPRUM-ke naučili lietať.“ V Prahe objavil, že prvotná myšlienka nemusí prísť ako skica. Že proces môže začať básňou, náhodou, objektom nájdeným v prírode alebo zvláštnou materiálovou vzorkou. Tento prístup sa mu stal prirodzeným a aj preto dnes tak často hovorí o „ceste chaosu“, o povyšovaní chyby na estetický moment a o tom, že to, čo býva skryté, je často tým najcennejším. Jeho tvorba sa od začiatku vetví na dve línie: užitú – dizajn a vývoj bytového textilu a voľnú – tapisérie, objekty, experimenty, prekvapivé materiálové spojenia. „Textil je neuveriteľne tvárny a vie nasať všetko, čo do neho vložím…“  

Už počas školy ho fascinovala zadná strana folklórnej stuhy. Objavil na nej všetko, čo predná strana skrýva – chyby, uzly, vrstvy, zvyšky farieb, náhodný poriadok. „Práve zadná strana je nositeľka celého procesu… sú na nej zaznamenané všetky farby, chyby a tvoria spolu harmonický chaos.“ Tento moment sa neskôr stal ideovým základom jeho tvorby: odhaľovať rub sveta je pre neho spôsobom, ako ukázať, že cesta je rovnako dôležitá (ak nie dôležitejšia) než výsledok. Adamova tvorba stojí na zvláštnom, ale nesmierne prirodzenom napätí medzi kontrolou a uvoľnením. Od začiatku ju vníma ako proces, ktorý sa nevyvíja lineárne, ale skôr ako pulzovanie myšlienok, skúšok, omylov a náhod. „Moja tvorba sa vetví na dve skupiny… technickejšiu, užitú a potom voľnú, kde sa venujem tapisérii či experimentu a prepájam textil s kontrastnými materiálmi,“ hovorí o svojom rozdelení sveta na praktický a intuitívny, pričom oba tieto smery sa v ňom navzájom ovplyvňujú. Textil preňho nikdy nebol iba materiálom – skôr médiom, cez ktoré sa dá vyrozprávať príbeh, odložiť spomienka či spracovať nálada, ktorá sa nezmestí na papier.

Práve preto Adam často priznáva, že sa cíti istejšie s materiálom v ruke než s ceruzkou nad prázdnym papierom. „Vždy som sa cítil istejšie s materiálom v ruke,“ hovorí, akoby tým vysvetľoval všetko od svojich prvých pokusov až po súčasné tapisérie, pri ktorých stojí nanovo fascinovaný tým, ako sa vlákna správajú, keď ich nechá pracovať takmer samostatne. Je pre neho dôležité dotýkať sa, skúšať, vnímať haptiku a hľadať výraz v telesnosti práce. Tvorenie je fyzické, prítomné, ukotvené v procese. Do jeho rukopisu sa tak prirodzene dostala téma chaosu. „Je to duchovná cesta chaosu, spájanie kontrastov či odkrývanie neobjavených ciest, povyšovanie chyby na cieľ,“ priznáva s pokojom aj humorom, ktorý sa v jeho rozprávaní objavuje vždy, keď prechádza k úvahám o vlastnej tvorivosti. Chyba preňho nie je zlyhaním, ale stopou procesu, niečím, čo má zostať viditeľné. Aj preto vystavuje zadné strany svojich tapisérií a dáva im rovnakú váhu ako lícu. Pracuje s tým, čo iní zakrývajú a v tejto autenticite nachádza pravdivosť. Textil mu zároveň poskytuje médium, ktoré je tak tvárne, že unesie aj tie najosobnejšie príbehy. „Textil je neuveriteľne tvárny a poddajný materiál… tak ako je textil savý, vie nasať všetko, čo autor do neho vloží bez rozdielu na tému,“ vysvetľuje s presvedčením človeka, ktorý vidí v látke viac než len povrch či dekoráciu. Textil v Adamovom ponímaní nesie stopu dotyku, pamäť tela, vôňu priestoru, spomienku na udalosť. Je to médium, ktoré nás sprevádza celým životom, a preto nie je prekvapujúce, že si ho zvolil práve on – človek, ktorý potrebuje materiál, čo znesie celý jeho príbeh.

Jeho tvorba je paradoxne pokojná aj dramatická. Je v nej temno aj nežnosť, presnosť aj improvizácia. Adam sa rád pozerá na svet inak a hovorí, že „prvotná myšlienka pri tvorbe nemusí byť skica, môže to byť báseň, zaujímavá prírodnina či materiálová skúška“ – toto uvoľnenie od akademickej predstavy dokonalosti mu umožnilo tvoriť slobodnejšie a intuitívnejšie. Všetko môže byť začiatkom. Všetko môže byť impulzom. Materiál si často povie svoje a Adam je typ autora, ktorý mu nechá priestor. Keď rozpráva o textilnom médiu, robí to s obdivom: textil nás podľa neho zahrieva, chráni, skrýva, je nasiaknutý tým, čo prežívame, a práve preto je ideálnym nositeľom príbehov. „Textil nás obklopuje celou našou životnou cestou… vie nás zahriať, ochrániť, ale aj skryť,“ hovorí a táto poetická, ale pravdivá veta vystihuje, prečo jeho tvorba pôsobí tak osobne aj univerzálne zároveň. Adamov rukopis teda nie je o jednom konkrétnom štýle. Je o prístupe – otvorenom, experimentálnom, materiálovo intuitívnom. O pripravenosti nechať veci zdať sa nepekné, nehotové alebo chaotické, pokiaľ sú pravdivé. O ochote ísť za hranicu lícovej strany a hľadať význam v tom, čo je skryté. A práve v tomto hľadaní nachádza svoj najväčší priestor – vytvárať textil, ktorý dýcha príbehom a necháva diváka nazerať na svet z oboch strán naraz.

Téma Alžbety Báthory sprevádzala Adama dlhšie, než by si možno želal. Počas dospievania sa legenda o krvavej grófke stala takmer neoddeliteľnou kulisou jeho života. „Téma Alžbety Báthory ma ako Čachtičana sprevádza už veľmi dlho,“ hovorí otvorene. Vyrastal v prostredí, kde sa pravdivé príbehy miešali s prehnanými povesťami a miestne ruiny sa stali prirodzenou súčasťou detstva. Dokonca sa na hrade zamestnal ako turistický sprievodca, čo preňho znamenalo nielen kontakt s históriou, ale aj možnosť pozorovať, ako sa ľudia dívajú na mýtus, ktorý sa stal väčší než skutočná osoba. „Možno práve tomuto tajomstvu som podľahol aj ja a tak som sa ocitol v ruinách hradu ako turistický sprievodca,“dodáva s odstupom. Keď sa neskôr blížil koniec jeho vysokoškolského štúdia na UMPRUM, v hlave sa mu začali prepájať dve línie, ktoré dlhodobo niesol so sebou: uzatvorenie umeleckej kapitoly a uzavretie etapy sprievodcu, ktorý roky rozprával príbeh, ktorému sám neveril úplne doslova. „Uvažoval som, ako prepojiť dva blízke konce v mojom živote… koniec mojej sprievodcovskej kariéry na Čachtickom hrade a koniec môjho vysokoškolského štúdia,“ spomína. Z toho sa rodila otázka, čo vlastne znamená legenda a čo je realita. Ako sa svet pozerá na človeka, ktorého dejiny premenili na monštrum? A kde leží hranica medzi tým, čo je rozprávané, a tým, čo sa naozaj stalo? Adam si uvedomil, že práve tapiséria, médium vrstiev, nití a skrytých chýb, je ideálnym nositeľom takého príbehu. Zrodil sa koncept rubu a líca – metafora, ktorá sa stala jadrom jeho diplomovej práce. „Premýšľal som, ako sa svet pozerá na Alžbetu a vymyslel som si koncept rubu a líca. Predstaviť ju z každej strany, aj v tom dobrom, aj v tom zlom, ale bez toho, že by som ja podsunul divákovi pravdu, ktorej verím ja,“ vysvetľuje. Zámerom nebolo dokazovať jej nevinu ani podporovať legendu, ale ukázať, že každý človek má svoj líc – reprezentatívnu, peknú tvár a zároveň rub – skrytú, poprepletanú, možno chaotickú, no pravdivú stránku príbehu.

Výsledkom bola monumentálna, vyše štvormetrová tapiséria s názvom Rub a Líc / Sláva má často rodokmeň pekla, ktorá nemala jedinú pohľadovú stranu. Bola odhalená celá, z oboch strán, a každý pohľad rozprával inú verziu príbehu. Zadná strana nebola podporná – bola rovnocenná. Práve tam tkvie Adamov zámer: ukázať, že pozerať sa iba z jednej perspektívy je nefér. „Príde mi nefér, že cesta je zatienená krásou, a preto sa snažím vyzdvihnúť zadné strany,“ vraví. V tomto geste je kus vzdoru aj kus nehy – odhaliť niečo, čo má zostať skryté, je vždy risk. Tapiséria bola navyše materiálovo prekvapivo intímna. Po preskúmaní historických dokumentov o Báthoryovej výbave začal Adam do svojej práce začleňovať prvky, ktoré niesli symboliku ženy, akou mohla byť v realite. „Po preskúmaní svadobného vena… rozhodol som sa niektoré materiály zachovať a použiť aj v mojej práci. Či je to použitie vlastnej krvi alebo pretkávanie dievčenských vlasov,“ priznáva bez dramatizovania, no o to úprimnejšie. Tento gestický prístup dáva jeho dielu až archaickú kvalitu – pripomína rituál, v ktorom je textil médiom identity a pamäti, nie dekorácie. Reakcie na tapisériu boli silné. Mnohých prekvapila transparentnosť materiálov, iných uchvátila odvaha pracovať s témou, ktorá je pre Slovensko stále náročná a citlivá. Potešilo ho, že dielo vyvolávalo diskusiu. „Reakcie boli skvelé… ešte viac, ak práca nabádala k diskusii o tom, že na veci a ľudí nemáme pozerať iba z jednej strany,“ hovorí. A práve to je moment, v ktorom sa potvrdilo, že jeho tapiséria nie je len vizuálny artefakt, ale nástroj dialógu. Rub a líc sa tak stal viac než diplomovou prácou. Je to kľúč, ktorý pomáha čítať celú Adamovu tvorbu. Motív dvojstrannosti, nejednoznačnosti, vrstiev, chýb a pravdy skrytej v procese sa stal jeho rukopisom. A z detských Čachtíc, ktoré kedysi vnímal len ako kulisu legiend, sa stalo miesto, z ktorého čerpá nielen obraznosť, ale aj otázky, na ktoré neexistujú jednoznačné odpovede.

Projekt Návrat ku koreňom predstavuje Adamovu citlivú reakciu na tému smrti, prchavosti a ľudského návratu k prírode. V centre stoja biologicky rozložiteľné urny vytvorené z orobinca – starého, dnes už takmer zabudnutého rastlinného materiálu, ktorý sa kedysi používal na izoláciu, pletenie či tradičné staviteľstvo. Adam v projekte vychádza zo slovanských rituálov spaľovania a pochovávania v lesných hájoch a skúma, ako môže byť posledný úkon človeka ekologický, symbolický a úzko spätý s krajinným prostredím, ktoré ho formovalo. Orobinec necháva vyniknúť v jeho prirodzenej surovosti, nefarbí ho ani neupravuje, čím zdôrazňuje návrat k podstate a jednoduchosti. Tvar urny je založený na motíve kruhu – symbole cyklickosti, uzavretia a návratu „domov“. Návrat ku koreňom tak nie je iba dizajnérskym objektom, ale úvahou o tom, ako môže byť rituál rozlúčky zároveň ekologický, poetický aj hlboko zakorenený v tradíciách.

Spolupráca je pre Adama prirodzeným predĺžením jeho vlastného tvorivého sveta. Tak ako rád spája líc s rubom či textil s neočakávanými materiálmi, rovnako intuitívne prepája aj ľudí. Najvýraznejším dôkazom toho je jeho tvorivé partnerstvo s dizajnérkou Katarínou Nábilkovou, ktoré časom prerástlo do konceptuálne jasného a prekvapivo harmonického dua NabilkovaxAdus. „S Katarínou som sa spoznal počas môjho štúdia na UMPRUM a asi nás spojila naša slovenská krv,“ spomína Adam s úsmevom, no zároveň dodáva niečo dôležitejšie: „Neskôr sme zistili, že sme ideálne protiklady, ktoré sa priťahujú.“ Katarína prináša do ich tvorby silu, tvrdosť a presnosť šperku. Adam naopak mäkkosť, teplo a zraniteľnosť textilu. Spoločne vytvárajú dialóg materiálov, ktorý sa neraz pohybuje na hranici estetiky a zvláštnej intímnej dramatiky. „Katarína ako žena prináša do našej spolupráce tvrdosť, silu a kov, a ja ako muž prinášam ľahkosť, teplo a textil,“ vysvetľuje ich tandem tak jednoducho, že by sa to dalo vytesať do kameňa. No práve toto napätie medzi kovom a vláknom je to, čo robí ich prácu živou. Duo nefunguje na princípe kompromisu, ale na princípe dopĺňania sa. Obaja zvedavo sledujú remeslo toho druhého a to ich vedie k výsledkom, ktoré by samostatne nevznikli. „Každý vzhliada k remeslu či talentu toho druhého a vždy je super spojiť tieto prístupy do jedného,“ hovorí Adam a v jeho hlase je cítiť úprimné nadšenie, nie marketingovú formulku. Aj preto sa ich tvorba často rodí z momentov, ktoré sú nečakané, spontánne a niekedy až absurdne jednoduché. „Veľakrát inšpirácia príde veľmi nečakane, inokedy hľadáme kontrasty, ktoré sú nečakané aj pre nás,“ priznáva. Ich proces je dialóg – nikdy nie predom naplánovaný príbeh.

Prvou veľkou skúškou ich spolupráce bol projekt New Episode, ktorý krásne ukázal ich spoločný rukopis aj kontrastné východiská. V tejto kolekcii spojili autorské hodvábne šatky s kolekciou šperkov vyrobených z adrenalínových ihiel. Šatky nesú atmosféru padajúcej hmly – jemnej, melancholickej vrstvy farby, ktorá postupne pohlcuje svet. Z tejto nálady vystupuje lineárna kresba, ostrá a výrazná, akoby sa z hmly vynárali obrysy tieňov. Tento kontrast vzdušného materiálu a ráznej kresby dokonale odráža ich spoločné uvažovanie o napätí medzi jemnosťou a ostrosťou. Šperk z adrenalínových ihiel túto myšlienku ešte viac posilňuje – ide totiž o materiál, ktorý kedysi slúžil na záchranu života a dnes je považovaný za odpad. V ich rukách však získava nový význam a vstupuje do konfrontácie so svojím okolím, spochybňujúc stereotypy o tom, čo je krásne, čo je vhodné a čo má hodnotu. „Našou prvou spoločnou prácou bola kolekcia New Episode – prepojenie šperkov z adrenalínových ihiel a hodvábnych šatiek… autorka prináša tvrdosť, ja mäkkosť,“ hovorí Adam a presne vystihuje jadro tejto kolekcie.

Ešte výraznejšie sa ich tvorivé smerovania stretli v projekte Synthesis, ktorý skúma možnosti prepojenia textilu a svetla. Adamove tapisérie – hmatové, vrstvené, teplé – sa v ňom dostávajú do dialógu s neónovým svetlom, chladným a presným, takmer chirurgickým v jeho ostrosti. Na prvý pohľad ide o dva nespojiteľné materiály, no práve v tom duo nachádza novú poetiku. Mäkkosť textilu tu stojí proti ostro rezanému sklu a nehmotné svetlo vytvára kontrast k jeho haptickým vlastnostiam. Synthesis tak otvára nový priestor pre užité umenie – hybrid bytového doplnku, objektu a svetelnej inštalácie – ktorý nie je ani čistým šperkom, ani čistým textilom, ale niečím medzi, niečím, čo vzniká presne v bode dotyku dvoch tvorivých energií.

Materiálová práca tohto dua pripomína stretnutie dvoch svetov, ktoré by si inak len ťažko rozumeli. Kov je tvrdý, chladný, presný. Textil je poddajný, mäkký, nasiakavý. Adam vidí v tejto rozdielnosti krásu a možnosť pretvárať stereotypy o tom, čo je ženské, čo je mužské, čo je pevné a čo je krehké. Ich projekty, či už ide o melancholickú jemnosť New Episode alebo svetelnú dramatiku Synthesis, pritom nie sú samoúčelné. Vždy v nich ide o príbeh – o to, ako materiály spolu komunikujú, ako sa navzájom dopĺňajú, ako vzniká nový zmysel. Pre Adama je spolupráca so silnými, citlivými ľuďmi prirodzeným pokračovaním jeho vlastného myslenia o kontrastoch. V ich spoločných dielach je cítiť, že tvoria dvaja autori, ktorí sa nielen rešpektujú, ale aj vzájomne posúvajú. Je to partnerstvo, ktoré nerobí kompromisy — skôr otvára dvere k novým materiálovým, vizuálnym aj emocionálnym prepojeniam. A hoci ich práce sú často experimentálne alebo konceptuálne, nesú ten istý princíp, ktorý je prítomný v celej Adamovej tvorbe: že aj protiklady môžu tvoriť harmóniu, keď sa stretnú v správnom bode.

V závere nášho putovania Adamovým svetom je jasné, že jeho tvorba nie je len o technike či materiáli, ale o životnej filozofii, ktorá presakuje každým stehom. Je to spôsob, akým sa díva na ľudí, na svet, na chyby a na krásu, ktorá vzniká z náhodných uzlov. Adam nevníma svoje diela ako hotové artefakty; skôr ako živé organizmy, ktoré sa časom menia, trúsia a zbierajú patinu. „Neviem, či som ja ten, čo dokončuje moje diela… asi ich len tak vpustím do sveta, aby si žili svoj vlastný život,“ hovorí bez pátosu, no s veľkou pokorou k materiálu aj k procesu. Tento prístup sa odráža aj v tom, ako premýšľa o tvorbe samotnej. Jej začiatok uňho nie je nikdy veľkolepý. Je tichý, obyčajný, takmer rituálny – šálka kávy, hudba v slúchadlách, večerný pokoj. „Nevie, či to nazvať rituál, ale vždy začínam prácu so šálkou kávy… som skôr nočná sova a lepšie sa mi pracuje večer,“ priznáva. Je to atmosféra, v ktorej sa kreativita nesnaží preraziť silou, ale jemne preniká cez všetky vrstvy dňa. Hoci jeho práca pôsobí často temne, poeticky či introspektívne, Adam nie je umelec, ktorý sa uzatvára do vlastnej bubliny. Naopak, jeho tvorba je plná vďačnosti voči ľuďom okolo neho. Váži si komunitu textilných dizajnérov, ktorá ho obklopuje, a často o nej hovorí s rešpektom, ktorý v umeleckom prostredí nie je samozrejmosťou. „Vážim si, že môžem byť súčasťou lokálnej textilnej scény… nepovažujem ich za rivalov, ale za veľkú česť byť v tejto spoločnosti,“ hovorí veľmi úprimne. Preňho nie je dôležité súťažiť. Skôr byť súčasťou niečoho, čo rastie a čo má zmysel.

Zároveň si uvedomuje aj širší kontext textilu ako média, ktoré sa dnes na scéne vracia s novou energiou. Po pandémii vidí, ako ľudia nachádzajú v ručnej práci únik od digitálneho chaosu, ako ich priťahuje haptickosť, pomalosť a dostupnosť textilného remesla. „Počas pandémie bol veľký nárast online kurzov zameraných na textilné remeslo… textil je médium, v ktorom ľudia nájdu únik a relax,“ vysvetľuje. Vníma to ako návrat k niečomu prirodzenému, k materiálu, ktorý nás sprevádza celý život a ktorý si zaslúži byť braný vážne. Je tiež jasné, že Adam sa nebojí konfrontácie. Nie však v zmysle konfliktu – skôr otvorenosti. „Kritiky sa nebojím, práve naopak… nie je rozdiel, či ju dostanem od laika alebo dizajnéra,“ hovorí. Preňho je spätná väzba súčasťou procesu, ďalšou vrstvou, ktorá pomáha dielu žiť ďalej. Je to zrelý prístup umelca, ktorý chápe, že tvorba nie je jednosmerná cesta. A napokon, ostáva tu jeho najjednoduchší a najsilnejší obraz – textil ako teplo. „Keď sa povie textil, čo ma prvé napadne, je teplo… možno by sme sa od neho mohli učiť dávať teplo tam, kde chýba, bez odsudzovania a bez hraníc,“ hovorí vo chvíli, keď rozprávanie presahuje jeho prácu a začína hovoriť o svete samotnom. Tento moment akoby zhrnul celý jeho prístup. Textil preňho nie je len materiál. Je to pohyb, dotyk, starostlivosť, niečo, čo nás sprevádza, keď je nám dobre aj keď je nám ťažko.

Adam Pisca je autor, ktorý si vybral textil nie preto, že by hľadal jednoduché médium, ale preto, že hľadal pravdivé. V jeho tvorbe je cítiť detstvo v Čachticiach, fascináciu príbehmi, zvedavosť po tom, čo je skryté, aj odvahu priznať chybu ako plnohodnotnú súčasť cesty. Jeho rukopis stojí na intuitívnom narábaní s materiálom, na vrstvení významov a na otvorenosti voči procesu, ktorý nemusí byť krásny, aby bol silný. V tapisérii o Alžbete Báthory dokázal spojiť osobné aj historické, líc aj rub, a premenil legendu na citlivú úvahu o tom, že žiadny príbeh nie je jednovrstvový. V tvorbe pre duo NabilkovaxAdus zasa ukazuje, že kontrast nemusí byť konfliktom – môže byť stretnutím, ktoré rodí nové formy, myšlienky a materiálové dialógy. A v projektoch ako Návrat ku koreňom sa obracia k tradíciám a rituálom, aby cez ne hľadal udržateľnosť, rešpekt a tichú pokoru voči prírode. Adamova tvorba je napokon veľmi podobná nemu samému: úprimná, pokojná, premýšľavá, ale niekedy aj hravá a odvážna. Je založená na dotyku, na procese, na hľadaní vnútornej pravdy. Neponúka hotové odpovede, skôr pozýva nazrieť pod povrch, kde sa skrýva to najdôležitejšie. A možno práve preto pôsobí tak silno – lebo tak ako textil, aj Adam vie dávať teplo tam, kde chýba.

Adam Pisca je textilný dizajnér a vizuálny autor, ktorý vo svojej tvorbe pracuje s témami pamäti, rituálu a rubu / líca príbehov. Študoval interiérový dizajn na Strednej umeleckej škole v Trenčíne, dizajn na Fakulte architektúry a dizajnu STU v Bratislave a textil v Ateliéri textilu u Jitky Škopovej na UMPRUM v Prahe, kde vytvoril diplomovú tapisériu Rub a líc / Sláva má často rodokmeň pekla o postave Alžbety Báthory. Paralelne rozvíja bytový textil a voľnú tvorbu – tapisérie, objekty a materiálové experimenty, napríklad projekt Návrat ku koreňom s biologicky rozložiteľnými urnami z orobinca. Spolu s dizajnérkou Katarínou Nábilkovou tvorí duo NabilkovaxAdus, v ktorom prepájajú kov a textil v kolekciách ako New Episode či Synthesis.

1 2 ... 5 ►