Rolou kurátora nie je len „slúžiť umelcom“, ale jej rovnako dôležitou súčasťou je slúžiť verejnosti

Dátum: 11.07.2022

Autor: Martin Brix

Exotické meno „zdedil“ po svojom otcovi, pôvodom Libanončanovi. Ten sa s jeho matkou zoznámil ešte počas štúdií na Slovensku. Ich syn vyrastal v Bratislave, Bejrúte, študoval vo Viedni, aby napokon zakotvil ako kurátor v Nitrianskej galérii.

Z detstva si spomína na skvelú škôlku v dome s veľkou záhradou nad Bratislavským hradom. O pár rokov neskôr už ako 11-ročný cestuje s matkou za otcom – lekárom do Bejrútu. Tejto ceste za otcom a jeho rodinou sa veľmi tešil, keďže ho lákalo nové prostredie. Tu začal chodiť aj do základnej školy. Študentský život v Libanone je vraj porovnateľný s tým naším, akurát tam neponúkajú tak veľa záujmových krúžkov ako u nás. Žiaci sa po vyučovaní radi venujú športu – najmä basketbalu či futbalu, a s obľubou chodia aj do kina a videoherní. Na život v Bejrúte si Omar rýchlo zvykol. Ako panelákovému dieťaťu z Bratislavy sa mu tam páčilo najmä more a ich život v dome s veľkou záhradou.

V pätnástich rokoch sa Omar vrátil späť do Európy, aby študoval na gymnáziu v Bratislave. Učil sa na nemecko-slovenskom gymnáziu a jeho maturita bola uznávaná aj v Rakúsku, takže sa viac-menej logicky rozhodol pokračovať v štúdiu vo Viedni. V Libanone ho viac bavili prírodné vedy, ale neskôr sa to zmenilo. V šestnástich rokoch Omara chytilo kreslenie a maľovanie, venoval sa aj hudbe a divadlu. Najprv uvažoval o štúdiu výtvarného umenia na VŠVU, ale napokon si vybral teoretický smer – dejiny umenia vo Viedni.

Omar Mirza vyštudoval dejiny umenia na Viedenskej univerzite. Od roku 2006 pracuje ako kurátor v Nitrianskej galérii, kde doteraz pripravil zhruba štyridsiatku samostatných a kolektívnych výstav súčasných umelcov zo Slovenska a zo sveta, zaoberajúcich sa najmä novým pohľadom na všedné témy. Zaujímajú ho témy, ktoré ponúkajú nevšedný pohľad na (ne)všedné témy – jedlo, lov, šport, šaty, vesmír, politika, fetiše alebo sloboda. Má za sebou viacero kurátorských aktivít doma i v zahraničí a venuje sa výtvarnej kritike, uverejňuje články a recenzie o dianí v súčasnom umení. Od roku 2011 je členom slovenskej sekcie AICA (Medzinárodnej asociácie kritikov umenia registrovanej pri UNESCO v Paríži), od roku 2021 je jej viceprezidentom. V roku 2017 mu bola udelená Cena ASK? pre mladých kritikov súčasného výtvarného umenia, ktorú organizovala Nadácia – Centrum súčasného umenia.

Omar Mirza je výtvarný kritik, vedecko-výskumní pracovník, kurátor výstav a kurátor zbierok.

Podľa výkladového slovníka je kurátor opatrovateľ alebo opatrovník. Väčšina encyklopedických či slovníkových hesiel pritom pod týmto pojmom profesiu spojenú s umením vôbec neuvádza a namiesto nej sa zmieňuje výhradne o sociálnej či cirkevnej úlohe kurátora. Sociálny kurátor je napríklad popisovaný ako „špecializovaný sociálny pracovník, ktorý na základe diagnostickej činnosti a v spolupráci s ďalšími inštitúciami poskytuje sociálne služby a dávky. Zároveň poskytuje, odporúča, prípadne sprostredkováva sociálnu, právnu a psychologickú pomoc osobám, ktorým hrozí bez pomoci spoločnosti sociálne vylúčenie a prepadnutie sa do chudoby, z dôvodu ich ťaživej životnej situácie.“ S určitým zveličením by bolo možné túto definíciu parafrázovať a aplikovať na svet umenia . Výstavný kurátor by tak mohol byť špecializovaným pracovníkom vo sfére výtvarného umenia, ktorý na základe vyhodnotenia kvality a v spolupráci s ďalšími inštitúciami a kurátormi poskytuje služby umelcom za účelom prezentácie a interpretácie ich diel. Zároveň odporúča, prípadne sprostredkováva nákup umeleckých diel galériám, múzeám či súkromným zberateľom.

Prvou Omarovou výstavou, ktorú kurátoroval, bola v roku 2005 výstava Mareka Kianičku Diplogenesis v Rakúsko-slovenskom kultúrnom spolku vo Viedni. Medzi je ďalšie kurátorské alebo spolukurátorske projekty patria napríklad: Výstava rakúskeho výtvarníka Christiana Eisenbergera v Galérii mladých Nitrianskej galérie (2008), Slovenská sekcia na Praguebiennale (2009), Christian Eisenberger: Formula 1 (City Art Festival, Nitra, 2009), Výstava Lovu zdar! (Nitrianska galéria, 2011), Výstava Martina Špirca vo viedenskom kultúrnom priestore Kulturdrogerie (2013), Medzinárodná výstava Skúsime to cez vesmír (Nitrianska galéria, 2013/2014), Intervencia Igora Ondruša do zastávky MHD v rámci projektu STOPs realizovaného v spolupráci s Kunsthalle Bratislava (2014), Výstava Anna Romanenko & Björn Kühn: Illicit Physics (Bunker Nitrianskej galérie, 2014/2015), Performatívna inštalácia Mareka Schovánka Anarchist Cookie Shop na výstave Newrope, ktorá sa konala v rámci festivalu Divadelná Nitra (2016), Výstava Orly & holubice so spolukurátorkou Lenkou Kukurovou (Kunsthalle Bratislava, 2018), Výstava Fetiše súčasnosti so spolukurátorkou Ľudmilou Kasaj Poláčkovou (Nitrianska galéria, 2019), Výstava Moniky a Bohuša Kubinských Pohyb pamäti (Nová synagóga Žilina, 2019/2020) alebo jedny z posledných výstav Výstava Sviatočné predstieranie Ivany Šátekovej (Dot. Contemporary Art Gallery, 2022) a výstava Klaudie Korbelič a Lenky L. Lukačovičovej s názvom Torzo Zálesie, ktorá prebieha na Korze v Zálesí do 2. októbra 2022.

Okrem odborných aktivít sa venuje najmä popularizácii súčasného umenia.

Pôsobil v rôznych médiách ako tvorca a moderátor relácií o umení. V rokoch 2008 – 2014 vyrobil 190 dielov internetovej relácie o vizuálnom umení Hore bez. V rokoch 2014 – 2016 moderoval na Rádiu Devín raz týždenne reláciu Fokus o výtvarnom umení. V rokoch 2016 – 2017 bol spoluautorom, dramaturgom, scenáristom a moderátorom 10-dielnej relácie o súčasnom umení Omar a Božena na internetovom portáli vju.sk. 

Je otcom dvoch detí a vo voľnom čase hrá na bicie v punkovej kapele Kotúče DM.

Aktuálnym Obarovým projektom je výstava na festivale Hradby samoty. Ide o festival experimentálneho audiovizuálneho umenia, ktorý sa uskutoční od 14. do 16.7.2022 v kaštieli Coburgovcov v Jelšave. Výtvarná sekcia v podaní viac ako desiatky vystavujúcich umelcov pod kuratelou Omara Mirzu ponesie názov Pliaga. Pandémia, vojna, klimatická kríza – nežijeme práve v krásnych časoch. Ani umenie nemusí byť iba o kráse. Môže to byť aj poriadna facka. A po katarzii možno zistíme, že dokážeme niečo zmeniť – pokiaľ nie svet, aspoň seba. Výstava predstavuje diela slovenských výtvarníčok a výtvarníkov tvoriacich v rôznych médiách ako maľba, fotografia, objekt, či inštalácia. Ján Bátorek, Roman Bicek, Radovan Čerevka, Matej Fabian, Šimon Chyla, Michaela Knížová, Ján Kosta, Richard Marco, Jarmila Mitríková & David Demjanovič, Michal Nagypál, Zuzana Sabová a Ľubomíra Sekerášová ponúkajú v zákutiach coburgovského kaštieľa svoj pohľad na súčasnosť. Pliaga – to je katastrofa, nešťastie, choroba, háveď, zberba. Samota, temnota, vojna, smrť, (post)apokalyptický punk a (post)konceptuálny folklór, popkultúrna „realita“, metamorfózy človeka, prírody a ich komplikovaných vzťahov – to sú niektoré z tém, ktoré vystavujúci umelci spracovávajú. Často sa v ich dielach objavuje lebka, ktorá však nie je len symbolom pominuteľnosti, ale aj znovuzrodenia. A to nám dáva nádej, že snáď ešte nie je všetko stratené…

Súčasná kurátorská prax by mala k divákom pristupovať ako k rovnocenným partnerom a iniciovať dialóg medzi umeleckým a neumeleckým svetom. Odpoveďou na túto výzvu nie je ani komercializácia umenia, premena múzeí a galérií na chrámy konzumu a masovej spotreby a prispôsobenie sa kurátorov masovému vkusu, ale ani ďalšia separácia umeleckej komunity od „neumeleckého“ sveta. Kurátor by nemal počítať len s poučeným divákom, teda s niekým, kto je beztak už „zasvätený“, ale učiť sa tlmočiť komplikovanú (a mnohokrát kontroverznú) povahu súčasného umenia čo možno najširšiemu, teda aj laickému obecenstvu, čo znamená uvažovať rovnakou mierou o produkcii ako o recepcii umenia.

1 ... 3 ►