#biomaterály#čerstvé ovocie_fm#efemko#experiment#grafický dizajn#grafika#umenie

Vizuálne experimenty medzi grafikou a prírodou

Dátum: 15.06.2025

Autor: Martin Brix

Liehové fixky, spirulina, citrónové šupky aj mycélium. Tam, kde iní vidia odpad, Simona Kubalová nachádza materiál na tvorbu. Hľadá krásu v pokusoch, omyloch a premenách, ktoré jej diela premieňajú na krehké záznamy prírody aj vnútorných svetov. Výskum, experiment a grafika sa u nej stretávajú na miestach, kde sa materiál mení na príbeh. 

„Ono… umeniu som sa venovala od malička. Vždycky som rada kreslila a maľovala.“ Takto stručne, no výstižne popisuje Simona Kubalová svoje prvé kroky k výtvarnému umeniu, ktoré dnes prepája s výskumom biomateriálov a netradičných grafických techník. Jej cesta však nezačala v laboratóriu ani v grafickom štúdiu, ale pri detskej túžbe tvoriť a skúmať svet farieb a foriem. Už počas základnej školy bola Simona prirodzene vtiahnutá do kreatívneho sveta – učitelia ju zapájali do výtvarných súťaží a rodina ju v tvorbe podporovala. „Na základnej škole ma zapájali do rôznych výtvarných súťaží… neskôr som sa prihlásila aj na ZUŠ-ku, ale nevnímala som to ako niečo, čomu by som sa chcela vtedy venovať naplno.“ Kľúčový zlom prišiel až pri rozhodovaní o strednej škole, keď sa rozhodla skúsiť umelecký smer a bola prijatá na Strednú umeleckú školu v Žiline, kde študovala propagačné výtvarníctvo. Tam sa po prvý raz stretla s grafickým dizajnom – a nielen s ním. „Skúšala som 3D programy, navrhovať či už interiérový alebo exteriérový dizajn… prešla som si rôznymi výtvarnými médiami a to ma tak postupne formovalo.“ Práve táto rôznorodosť prístupov jej neskôr otvorila dvere k hybridným formám grafiky, ktoré sa stali jej doménou.

Po strednej škole v štúdiu pokračovala na Fakulte výtvarných umení Akadémie umení v Banskej Bystrici, kde sa naplno venovala grafike – najprv bakalársky a potom aj v magisterskom stupni, so zameraním na voľné výtvarné umenie. Práve tu sa začal formovať jej charakteristický autorský prístup, ktorý kombinuje analógové techniky, fotografiu, materiálové experimenty a ekologicky orientovaný výskum. „Snažila som sa zamerať hlavne na tú analógovú grafiku a v podstate hneď od začiatku som kombinovala tradičné postupy s nejakým materiálovým experimentom.“ Pandémia, ako v prípade mnohých mladých tvorcov, zohrala dôležitú úlohu v jej hľadaní vlastného výrazu. „Počas obdobia pandémie som hľadala nejaké nové výtvarné možnosti… využívala som odpadový materiál a postupne s týmito experimentmi som si vytvorila vlastnú autorskú techniku podobnú monotypii.“ Liehové fixky, fólia, lieh, pretláčanie – jednoduché materiály, ktoré však v Simoninom podaní nadobudli poetický rozmer.

Už v tomto období sa ukazovalo, že jej tvorba nebude len o forme a technike, ale najmä o hľadaní a transformácii. „Moja tvorba je založená hlavne na pokuse a omyle… často pracujem so svojím vnútorným prežívaním. Prelínajú to hlavne témy spomienok, pominuteľnosti, transformácie.“ Toto umelecké nastavenie sa stalo základom pre neskorší výskum biomateriálov – no ten už patrí do ďalšej kapitoly.

Vývoj autorskej techniky a biomateriálov

Simona Kubalová je výtvarníčka, ktorá svoju tvorbu definuje ako neustále hľadanie, skúmanie a experimentovanie. Jej rukopis je formovaný kombináciou klasických grafických prístupov, materiálových pokusov a ekologického myslenia. Práve v spojení s biomateriálmi nachádza priestor na preskúmanie premenlivosti, pominuteľnosti a náhody v umení. „Moja tvorba je založená hlavne na pokuse a omyle… často pracujem so svojím vnútorným prežívaním, experimentom a grafikou.“ Základom jej autorskej techniky je kombinácia kresby liehovými fixkami na fóliu, ktoré následne rozpúšťa liehom a prenáša otlačením. Výsledný efekt pripomína monotypiu, no s osobitým charakterom. Táto technika vznikla počas pandémie, keď Simona intenzívne hľadala nové výtvarné možnosti a experimentovala s dostupnými materiálmi: „Počas obdobia pandémie som hľadala nejaké nové výtvarné možnosti… využívala som odpadový materiál.“ Časom však narazila na limity tejto techniky a prirodzene sa začala orientovať na nové prístupy – na výskum a tvorbu biomateriálov. Prvý impulz prišiel z prírody a z každodenného bioodpadu: sušené pomarančové a citrónové šupky, spirulina, škrupiny z vajec, uhlie. „Začala som používať napríklad rastlinné semienka, textil alebo sadru… neskôr som sa dopracovala k základnému receptu bioplastu.“

Základné ingrediencie – voda, glycerín, med, ocot – premiešava do receptúr, ktoré následne variuje a ladí podľa požadovaných vlastností. „Bio materiály, ktoré využívam ja, sú vyrobené z vody, glycerínu a nejakej prírodnej zložky spracovanej do podoby prášku alebo extraktu.“ Rôzne kombinácie vytvárajú materiály, ktoré sa správajú ako plast, bio-koža alebo želatínová hmota – záleží na použití agaru či želatíny. Napríklad: „Keď využívam želatínu, tak môže sa správať ako bio koža – je veľmi elastická a pružná.“ Proces výroby je precízny a časovo náročný: Simona zbiera a suší suroviny, vytvára vývary alebo práškové extrakty, varí ich do kompaktnej hmoty a následne suší v petriho miskách. „Ten proces sušenia trval približne tri dni… často mi ten materiál buď praskal alebo plesnivel.“ Napriek tomu si trpezlivo zaznamenáva všetky skúšky, fotí výsledky a buduje si databázu vlastných receptov. Výsledkom je nielen rozsiahla materiálová škála, ale aj osobitá publikácia: „Určite je to ten samotný výsledok výskumu v podobe knihy – taká kuchárka, ktorá obsahuje cesto receptov bioplastov a celú moju dokumentáciu počas jedného roka.“

S biomateriálmi ďalej experimentuje v kombinácii s tradičnými grafickými technikami. Odlieva bioplast na matrice linorytu, vytvára reliéfne odtlačky, kombinuje suchú ihlu s atramentovou tlačou a dokonca skúša tetovanie prírodnými pigmentmi ako spirulina či cvikla. Jej práca stojí na prieniku dvoch svetov – trpezlivej vedeckej alchýmie a intuitívneho výtvarného hľadania. V tomto priestore vzniká to, čo sama nazýva: „materiálový experiment a princíp hybridnej grafiky.“ Jej technika nie je len nástrojom tvorby, ale aj formou kontemplácie – pomalý proces varenia, sušenia, otláčania a vrstvenia sa stáva súčasťou diela. Simonina diela tak nie sú len výsledkom, ale aj dokumentáciou procesu a záznamom premeny materiálu – aj samotného umelca.

Voľná tvorba a grafický dizajn: dva póly jednej roviny

Tvorba Simony Kubalovej osciluje medzi dvoma svetmi – voľným výtvarným umením a precíznym grafickým dizajnom. Na prvý pohľad ide o protikladné oblasti, no v jej prípade nejde o rozpor, ale o prirodzené dopĺňanie sa. „Moja tvorba by sa dala rozdeliť do takých dvoch hlavných smerov: jeden je moja voľná tvorba, kde pracujem s alternatívnymi technikami a nestálosťou materiálu… druhý je grafický dizajn, kde pracujem s precíznosťou a môžem sa vyhrať s detailami.“

Jej voľná tvorba vychádza z intuitívneho hľadania, práce s náhodou, vrstvenia a prepájania techník. Experimentovanie s biomateriálmi jej umožňuje tvoriť slobodne, bez obmedzení, ktoré by kládla funkčnosť či zadanie. Výsledkom sú objekty, grafiky a materiálové štúdie, ktoré nesú silnú autorskú výpoveď – často sa pohybujú na pomedzí umeleckého diela, výskumu a environmentálneho komentára. Nestálosť použitých materiálov sa stáva metaforou pre pamäť, plynutie času či transformáciu. „Prelínajú to hlavne témy spomienok, pominuteľnosti, transformácie.“ Na opačnej strane spektra stojí práca grafickej dizajnérky. V tejto oblasti sa Simona venuje najmä ilustrácii a vizuálnemu dizajnu – spolupracuje s ateliérom CUBE Studio, kde pretavuje svoje estetické cítenie do konkrétnych výstupov. Tu prichádza ku slovu iný druh koncentrácie: „Grafika ma obohacuje v obidvoch smeroch iným spôsobom a mám medzi tým taký vlastný balans.“

Kým voľná tvorba jej dáva priestor pre slobodu a expresiu, dizajn ju vedie k disciplíne a premyslenému vizuálnemu jazyku. Zdanlivo opačné prístupy sa tak u nej stretávajú v jednom bode – vo schopnosti prepájať rôzne formy tvorby a nachádzať medzi nimi rovnováhu. Tento balans je pre ňu rovnako dôležitý ako technika samotná. V konečnom dôsledku sa tak v každom projekte, nech už vzniká v ateliéri alebo v kuchyni plnej biomateriálov, vždy objavuje ten istý základ – hĺbavý, sústredený a vizuálne citlivý prístup k svetu.

*Stopy efeméry: Experiment v tvorbe bio-plastických materiálov a skúmanie ich vlastností a trvanlivosti na základe rôznych pomerov a materiálov. Moja snaha spočíva v zachytení konceptu pominuteľnosti a neustáleho plynutia času pomocou alternatívnych grafických techník a vytvorenia kontrastu medzi trvalými spomienkami a nestálosťou materiálu. Hlavnou myšlienkou diela je upozorniť na kontinuitu času, procesy zmeny a transformácie. Dielo zachytáva pozostatky a odtlačky minulosti, ktoré sú vzácne, no niektoré z nich už zapadli do zabudnutia, čím vyjadruje krehkosť a nestabilitu života. Inštalácia v podobe výskumu umožňuje vnímať dielo ako štúdium minulosti a spomienok. Bioplastický materiál je výsledkom kombinácie rôznych ingrediencií, ktoré boli  spracované a pridané do zmesi obsahujúcej glycerín, agar a ďalšie komponenty. Medzi tieto ingrediencie patria napríklad pomarančová kôra, banánová šupka, kvetinové listy, spirulina, cviklová šťava, káva či dokonca srsť zo psa. Každá z týchto zložiek bola pridávaná v odlišnom pomere, čo viedlo k vytvoreniu rozličných a jedinečných bioplastov. Na vyobrazenie bola použitá autorská alternatívna technikua odtláčania atramentovej tlače z transparentnej fólie. Táto technika umožnila zachytiť obrazy s osobitou jemnosťou, prispievajúc k vizuálnemu pôsobeniu diela.

Pamäť, pominuteľnosť a intuitívna precíznosť

Simona pristupuje k výtvarnému umeniu ako k priestoru pre introspekciu, experiment aj materiálny výskum. V jej tvorbe sa opakovane objavujú motívy, ktoré presahujú vizuálne hľadisko – sú to najmä pamäť, pominuteľnosť, transformácia a kontrast medzi intuíciou a precíznosťou. Tieto témy sa u nej neobjavujú prvoplánovo – sú hlboko prepojené s použitým materiálom, spôsobom práce i samotným procesom tvorby. „Často pracujem so svojím vnútorným prežívaním, experimentom a grafikou. Prelínajú to hlavne témy spomienok, pominuteľnosti, transformácie,“ hovorí Simona. Jej diela tak pôsobia ako krehké záznamy neviditeľných procesov – niekedy doslova. V experimentoch s biomateriálmi sa nestálosť a čas stávajú spoluautormi: materiály praskajú, menia sa, niektoré podliehajú rozkladu. Tak vzniká paralela medzi nestálosťou hmoty a dočasnosťou ľudskej skúsenosti.

Zásadný je pre ňu aj kontrast medzi intuíciou a precíznosťou. Vo voľnej tvorbe si dovoľuje slobodu, náhodu a otvorenosť procesu. V grafickom dizajne zas kultivuje precíznosť a cit pre detail. Táto dualita však nie je rozporom – práve naopak, vytvára napätie, ktoré obohacuje obidve roviny jej práce. Ako sama hovorí: „Grafika ma obohacuje v obidvoch smeroch iným spôsobom a mám medzi tým taký vlastný balans.“ Témy pominuteľnosti a transformácie rozvíja nielen v obsahu, ale aj vo forme – v samotnom výbere materiálu a spôsoboch jeho spracovania. Rastlinné extrakty, bioodpad, spirulina, škrupiny z vajec – všetko, čo iní vyhadzujú, sa u nej stáva médiom. Materiál sa mení, schne, rozpadá, ožíva v inej podobe. Tento cyklus je pre Simonu nielen výtvarným, ale aj filozofickým gestom. Vizuálny jazyk, ktorý si vytvorila, tak reflektuje cyklickosť prírody, plynutie času aj schopnosť prijať náhodu ako súčasť tvorby. Vo výsledku sa jej diela podobajú záznamom – niekedy pripomínajú archeologické vrstvy, inokedy mikroskopické výrezy sveta, ktorý sa mení a mizne. Tým však nezaniká – transformuje sa. A práve v tejto premene nachádza Simona svoju najväčšiu tému.

Od kuchárky po workshop

Simonina tvorba sa neuzatvára do ateliéru – naopak, jej experimenty nachádzajú uplatnenie v rôznych výstupoch, spoluprácach aj verejných prezentáciách. Hoci jej prístup vychádza z intuitívneho hľadania, výsledkom sú precízne premyslené formáty, ktoré spájajú výtvarné, výskumné a komunitné roviny. Jedným z kľúčových výstupov jej výskumu je publikácia, ktorú sama označuje za „kuchárku“. Nejde však o obyčajnú zbierku receptov – je to výtvarný denník, ktorý mapuje jeden rok materiálových pokusov, skúšok, zlyhaní a úspechov. „Určite je to ten samotný výsledok výskumu v podobe knihy – taká kuchárka, ktorá obsahuje cesto receptov bioplastov a celú moju dokumentáciu počas jedného roka.“ Táto publikácia slúži ako záznam autorského výskumu aj ako otvorená metodológia pre ďalších tvorcov. Obsahuje konkrétne receptúry, fotografie, komentáre k procesu a poznámky, ktoré vznikli počas tvorby biomateriálov – z vody, glycerínu, spiruliny, citrusových šupiek či uhlia.

Simona však svoje poznatky nezdieľa len cez publikácie, ale aj priamo s verejnosťou – prostredníctvom workshopov. Jedným z nich bol napríklad ten na artovom festivale MAKUKI VEN*. Okrem autorských projektov spolupracuje aj ako grafická dizajnérka – napríklad s CUBE Studio, kde sa venuje vizuálnej komunikácii a ilustrácii. Aj tu sa prejavuje jej precíznosť a vizuálne cítenie, ktoré čerpá z voľnej umeleckej tvorby.

*MAKUKI VEN je unikátny koncept eventu, na ktorom sa naučíš, ako vyrobiť prírodný uhlík a následne s ním budeš kresliť, vyskúšaš si figurálne kreslenie, prácu so sochárskymi dlátami na drevo, zistíš ako sa vyrábajú prírodné atramenty a budeš s nimi maľovať, alebo dostaneš príležitosť konzultovať svoje práce (prípadne celé portfólio) s pedagógmi zo stredných umeleckých škôl a VŠVU. Podujatie voľne nadväzuje na festival KOZY VEN, ktorý posledné štyri roky organizoval v Borovej pri Trnave na  rozľahlom vidieckom humne, za svojim ateliérom, sochár Andrej Haršány. MAKUKI VEN sa preto tiež odohrá v tomto nefalšovanom vidieckom prostredí s možnosťou prehliadky ateliéru Andreja Haršányho.

Zaujímavým výstupom bola aj diplomová práca, v ktorej sa venovala práci s mycéliom. Vypestovala mobilnú obrazovku, na ktorú premietala mikroskopické snímky nepodarených bioplastov – čím prepájala svet mikrobiológie, výtvarného výskumu a poetiky zlyhania. Simona tak vytvára most medzi vedou a umením, medzi intuíciou a dokumentáciou, medzi individuálnou tvorbou a zdieľaním poznatkov. Jej výstupy sú rôznorodé, no vždy hlboko prepojené s jej autorským prístupom – dôsledne zaznamenávať, experimentovať a nachádzať krásu aj v nedokonalosti.

Simona Kubalová patrí k tým umelkyniam, ktoré nehľadajú hotové odpovede, ale kladú zvedavé otázky – a hľadajú ich nielen v hlave, ale aj v materiáli. Jej tvorba je dôkazom, že grafika môže presiahnuť tradičné médium a vstúpiť do oblasti ekologického výskumu, zmyslovej skúsenosti a filozofickej úvahy. Či už kreslí liehovou fixkou, varí bioplast zo šupiek alebo vedie workshop pre verejnosť, vždy ide o ten istý princíp: objavovanie. V jej práci sa spája technická zručnosť s intuíciou, výskum s poetikou, dôsledná dokumentácia s nepredvídateľnosťou prírodného materiálu. Výsledkom nie sú len objekty, ale aj vedomosti, procesy, publikácie a zážitky – všetky nesú jej podpis: jemný, premyslený, no zároveň otvorený náhode. Simona hovorí cez materiál. Venuje mu čas, rešpekt aj slobodu – a práve to z nej robí výraznú postavu na scéne súčasného slovenského vizuálneho umenia. Nie preto, že by hľadala dokonalosť, ale preto, že sa nebojí hľadať vôbec.

Simona Kubalová je slovenská výtvarníčka a grafická dizajnérka, absolventka Fakulty výtvarných umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Vo svojej tvorbe prepája tradičné grafické techniky s experimentovaním v oblasti biomateriálov a hybridnej grafiky. Skúma premenlivosť prírodných materiálov, pracuje s témami pominuteľnosti a transformácie. Popri voľnej tvorbe pôsobí aj ako grafická dizajnérka v ateliéri CUBE Studio.

---