#čerstvé ovocie_fm#efemko#hrdza#inštalácia#maľba#výtvarné umenie

Príbehy maľované hrdzou

Dátum: 08.11.2026

Autor: Martin Brix

Čo všetko nám dokáže prezradiť starý hrdzavý kolotoč, opustená preliezka alebo zabudnutý plot? Pre Natáliu sú tieto nenápadné súčasti nášho každodenného prostredia oveľa viac než len nepotrebné kusy železa. Sú nositeľmi spomienok, príbehov a stôp času, ktoré premieňa na veľkoformátové obrazy a priestorové inštalácie. Namiesto klasických farieb pritom využíva skutočnú hrdzu, ktorú si sama pestuje a spracúva na maliarsky pigment. Ako sa z temperamentnej rebelky stala jedna z výrazných osobností mladej slovenskej maliarskej scény? Čo má spoločné jej vlastná pokožka s koróziou kovových konštrukcií? A prečo nachádza krásu práve vo veciach, ktoré sa postupne rozpadajú? Spoznajte Natáliu, ktorá prostredníctvom hrdze maľuje príbehy o pamäti, plynutí času a zabudnutých miestach.

Natália Šimonová je slovenská vizuálna umelkyňa a maliarka, ktorej tvorba sa pohybuje na pomedzí klasickej maľby, materiálového experimentu a priestorovej inštalácie. Vo svojich dielach skúma osobnú a kolektívnu pamäť, plynutie času či postupný rozpad predmetov a konštrukcií, ktoré sú súčasťou nášho každodenného prostredia. Charakteristickým prvkom jej autorského rukopisu je hrdza, ktorú využíva nielen ako výtvarný motív, ale predovšetkým ako skutočný maliarsky materiál. Zaujímajú ju zabudnuté detské ihriská, kovové konštrukcie, ploty, antény či ďalšie nenápadné súčasti verejného priestoru, v ktorých nachádza stopy minulosti aj príbehy spoločnosti. Napriek tomu, že dnes patrí k výrazným osobnostiam mladej slovenskej maliarskej scény a jej diela sa objavujú na výstavách doma i v zahraničí, cesta k vlastnému umeleckému jazyku nebola ani zďaleka priamočiara. Natália sa totiž nikdy nepovažovala za dieťa, ktoré by od útleho veku presne vedelo, že raz bude maliarkou. Práve naopak. „Joj, bolo to košaté, absolútne. Ja som bola odjakživa veľká rebelka. Síce už som dnes kultivovanejšia, ale vždy som bola veľkou rebelkou,“ smeje sa pri spomienke na svoje začiatky. Hoci navštevovala základnú umeleckú školu, kreslila a odmalička rada niečo vytvárala, k umeniu sa dostávala skôr cez prirodzenú hravosť než cez jasnú predstavu o budúcom povolaní. „Chodila som aj na zušku, všetko som kreslila, ale nič som nechcela dokončiť. V podstate ma tam mama posielala, aby mi vyplnila čas. Vždy som bola hravá, vždy som si niečo tvorila ručne, ale nebola som maliarka.“

Na svoje detstvo pritom spomína ako na mimoriadne slobodné a šťastné obdobie. Vyrastala s dvoma staršími bratmi, pričom najmä s tým mladším, ktorý je od nej starší o tri roky, trávila veľa času. Keďže boli ako deti často chorí, lekárka im neodporúčala navštevovať materskú školu a tak zostávali často doma. Natália toto obdobie s úsmevom prirovnáva k akejsi voľnej, takmer montessori výchove. „Ja som do škôlky vôbec nechodila. S bratom sme často bývali chorí, tak sme zostávali doma a mali sme neskutočne krásne detstvo. Keď som potom nastúpila do školy, bola som také trochu divoké, tarzanovské dievčatko.“ Práve detská sloboda, hravosť a potreba objavovať nové veci sa neskôr prirodzene premietli aj do jej povahy. Natália bola zvedavá, temperamentná, rada skúšala nové aktivity a ešte radšej na seba upozorňovala. Túžila byť výrazná, odlišná a niečím výnimočná. Fascinovala ju hudba, skúšala hru na hudobné nástroje, navštevovala herecké krúžky a istý čas dokonca uvažovala o speváckej kariére. „Chcela som byť speváčkou, ale môj brat mi povedal, že speváčka by mala vedieť spievať. Takže to bol taký základ,“spomína s humorom. Jej potrebu vyniknúť aj dnes prezrádza výrazná záľuba v ružovej farbe, ktorú miluje napriek tomu, že v jej vlastných obrazoch ju takmer nenájdeme. Za touto energickou a extrovertnou osobnosťou sa však postupne začala formovať aj potreba nájsť si priestor, v ktorom by sa mohla sústrediť, premýšľať a vyjadrovať spôsobom, ktorý jej bude prirodzený.

Dôležitú úlohu pri jej smerovaní zohrali ľudia, ktorí dokázali v jej neposednosti rozpoznať tvorivý potenciál. Natália s vďačnosťou spomína predovšetkým na svoju mamu a učiteľku Janku Gálusovú, ktorá ju podporovala vo výtvarných aktivitách. Neskôr na strednej škole sa jej venoval aj učiteľ Ivan Gálus, u ktorého skúšala okrem iného keramiku. „Vďaka mojej mame a jednej učiteľke, Janke Gálusovej, ktorá už, bohužiaľ, nežije, som pri tom zostala. Ona bola človek, ktorý ma dokázal podržať. A na strednej škole to bol jej manžel, ktorý videl, že dobre, rebeluje, ale možno ju to prejde,“ približuje svoje prvé umelecké obdobie. Hoci na strednej škole študovala maľbu, stále nemala pocit, že našla to pravé. Jej záujmy sa pohybovali medzi grafikou, maľbou, keramikou a šperkom. Práve šperk ju istý čas priťahoval natoľko, že sa rozhodla pokračovať v jeho štúdiu na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Už vtedy však pristupovala k jeho tvorbe pomerne netradične. Namiesto klasických dekoratívnych predmetov vytvárala konceptuálne objekty z nezvyčajných materiálov, napríklad z príborov. Sama ich spätne opisuje ako smutné či tragické šperky, v ktorých sa už objavovala jej potreba experimentovať s materiálom a narúšať zaužívané predstavy o tom, ako má umelecké dielo vyzerať. „Raz som chcela grafiku, raz maľbu, raz šperk. Myslela som si, že práve v šperku nájdem niečo, čo som vtedy ešte nevedela pomenovať. Ale postupne som si uvedomila, že jeho veľkosť a jazyk mi nestačia na to, aby som sa dokázala dostatočne vyjadriť.“ Jej tvorivé hľadanie sa pritom neobmedzovalo iba na šperky. V začiatkoch experimentovala aj s provokatívnejšími maliarskymi námetmi, medzi ktorými sa objavili napríklad použité pisoáre na funkčných toaletách. „Vždy tam bol nejaký mierny šok. Chcela som jednoducho zapôsobiť, možno zaujať. Ale zistila som, že sa to dá robiť rôznymi prostriedkami,“ vysvetľuje. Postupne tak začínala chápať, že vlastná umelecká výpoveď nemusí byť nevyhnutne hlučná alebo provokatívna, aby dokázala vyvolať silnú reakciu.

Na VŠVU ju napokon neprijali, a tak sa rozhodla pre štúdium učiteľstva výtvarného umenia a histórie na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre. Ani tam však dlho nevydržala. Po necelom roku štúdium opustila a začala sa pripravovať na prijímacie skúšky na Akadémiu umení v Banskej Bystrici. Paradoxne práve obdobie neistoty, keď ešte nevedela, kam bude jej ďalšia cesta smerovať, sa stalo jedným z najdôležitejších momentov jej vzťahu k maľbe. Po skončení strednej školy totiž prvýkrát pocítila slobodu tvoriť bez neustáleho pedagogického vedenia a očakávaní. Zručnosti, ktoré si počas štúdia osvojila, mohla konečne využívať podľa vlastných predstáv. „Zrazu som pocítila slobodu, ktorú som dovtedy nepociťovala. Keď som maľovala na strednej škole, vždy som mala nad sebou nejakú autoritu, ktorú som nechcela úplne tolerovať. A zrazu som mala to malé know-how, ktoré som tam nadobudla, a mohla som si robiť, čo chcem.“ Nasledovalo intenzívne obdobie, počas ktorého maľovala prakticky každý deň. Vstávala skoro ráno, často už okolo piatej, aby mohla vyraziť do prírody a pracovať priamo v exteriéri. Fascinovala ju plenérová maľba, pri ktorej obraz vzniká v bezprostrednom kontakte s krajinou, svetlom a atmosférou konkrétneho miesta. Skúšala akvarel, tuš, akryl aj olejomaľbu, experimentovala s rôznymi prístupmi a postupne objavovala možnosti jednotlivých techník. Medzi jej obľúbené námety patrili aj zvieracie lebky, ktoré sa doma objavovali vďaka bratovi venujúcemu sa poľovníctvu. Vnímala ich ako zaujímavé zátišia a zároveň v nich nachádzala spojenie s dielami maliarov, ktorých poznala z dejín umenia. „Dva mesiace v kuse som každý jeden deň maľovala. Bolo to jedno z najkrajších období, aké som zažila. Bolo to také čisté. Budila som sa aj o piatej ráno s tým, že idem maľovať. Bola som veľká plenéristka, maľovala som vonku a obraz som tam aj dokončila. Strašne ma to upútalo, milovala som to.“ Práve vtedy sa maľba začala meniť z jednej z mnohých tvorivých možností na niečo, bez čoho si už nedokázala predstaviť každodenný život.

K návratu k maľbe ju však nepriviedla iba samotná skúsenosť s tvorbou. Rovnako dôležitým impulzom bolo intenzívne štúdium dejín umenia, ku ktorým mala blízko aj vďaka svojmu krátkemu pôsobeniu na pedagogickej fakulte. Zaujímali ju životopisy umelcov, historické súvislosti a postupný vývoj výtvarného jazyka od najstarších období až po moderné umenie. Mimoriadne silno ju oslovili impresionisti. „Doteraz som schopná sa rozplakať na výstave, keď vidím nejaký obraz a poviem si, že bože, toto sú moje počiatky. Mám rada dejiny umenia a týchto výtvarníkov. Samozrejme, dnes som sa už posunula k úplne iným, konceptuálnym polohám, ale tí prvotní boli maliari.“ Pri čítaní ich životných príbehov navyše objavovala niečo, s čím sa dokázala osobne stotožniť. Mnohí z nich neboli práve poslušnými nasledovníkmi autorít, ale osobnosťami, ktoré si vlastnú cestu hľadali napriek zaužívaným pravidlám. Natália v nich postupne začala rozpoznávať aj kus seba. „Vedela som, že niečo v sebe mám, ale nevedela som čo. A zrazu som si uvedomila, že ani títo ľudia neboli vždy úplne poslušní. Tak som si povedala, že možno by som s tým mohla niečo spraviť.“ Z pôvodne nerozhodnej študentky sa tak postupne stávala mladá žena, ktorá začínala mať pomerne jasnú predstavu o svojej budúcnosti.

Rozhodujúcim krokom bol nástup na Akadémiu umení v Banskej Bystrici, kde sa dostala do Otvoreného ateliéru maľby pod vedením Rastislava Podobu. Už pred prijímacími skúškami navštevovala jeho prípravný kurz a postupne medzi nimi vznikol vzťah založený na vzájomnom rešpekte a spoločnom uvažovaní o maľbe. Hoci sa osobnostne výrazne odlišovali, Natália v ňom našla pedagóga, ktorý dokázal jej energiu a ambície usmerniť bez toho, aby obmedzoval jej tvorivú slobodu. „S Rasťom Podobom sme absolútne odlišné osobnosti, ale rozumieme si v maľbe a myslím si, že aj vo vkuse a v celkovom chápaní vizuálneho umenia. Zrazu som našla pevnú, stabilnú pôdu pod nohami.“ Práve tento pocit stability bol pre niekoho, kto dovtedy neustále spochybňoval autority a skúšal nové smerovania, zásadnou zmenou. Akadémia pre ňu nepredstavovala ďalšiu inštitúciu, proti ktorej by sa potrebovala vymedzovať, ale prostredie, v ktorom mohla slobodne rozvíjať vlastný potenciál. „Keď som tam prišla, bol to pre mňa absolútny životný prerod. Nedá sa ani opísať, ako veľmi ma to zmenilo. Rasťo mi dal strašne veľa. Dokázal ma podržať aj pri veciach, ktoré mi vtedy možno pripadali zbytočné a hlavne mi pomohol rozvinúť moju autorskú techniku.“ Podobov prístup pritom neznamenal bezvýhradný súhlas so všetkým, čo vytvorila. Dával jej priestor experimentovať, no zároveň poskytoval odborné vedenie a kritickú spätnú väzbu. Natália tak postupne objavovala, že sloboda a disciplína nemusia stáť proti sebe. Naopak, práve ich kombinácia jej umožnila nájsť vlastný spôsob práce.

Počas prvých rokov štúdia sa jej vzťah k maľbe ešte viac prehĺbil. Sama priznáva, že istý čas k nej pristupovala takmer fanaticky. Chcela maľovať neustále, každý deň a čo najviac, pričom všetko ostatné ustupovalo do úzadia. „Ja som sa od tej maľby nedokázala odosobniť. Nedokázala som ju dať nabok. Musela som maľovať. Bola som vtedy až taká trochu fanatická, že som nechcela robiť nič iné, iba maľovať.“ S odstupom času však tento prístup vníma kritickejšie. Uvedomila si, že umelecká tvorba potrebuje aj skúsenosti, ktoré vznikajú mimo ateliéru. „Musíš žiť život, aby si dokázal maľovať autentické veci. Musíš robiť aj iné veci, aby si svoju prácu dokázal robiť plnohodnotne. Ale na to som prišla až rokmi.“ Napriek tomu práve jej mimoriadne pracovné nasadenie, cieľavedomosť a súťaživosť pomohli vytvoriť základy profesionálnej kariéry. Už počas bakalárskeho štúdia sa začala intenzívne zaujímať o umelecké súťaže a možnosti prezentácie svojej tvorby. Postupne si stanovovala konkrétne ciele a neváhala im prispôsobiť množstvo času ani energie. „Som veľmi cieľavedomý a veľmi súťaživý človek. Keď som videla pred sebou nejakú horu, ktorú chcem zdolať, jednoducho som si povedala, že toto chcem, a išla som si za tým.“ Jej ambície však nesmerovali iba k získavaniu ocenení. Predovšetkým chcela nájsť vlastný autorský program, ktorý by dokázala dlhodobo rozvíjať a prostredníctvom ktorého by mohla vyjadriť aj tie stránky svojej osobnosti, pre ktoré dovtedy nenachádzala vhodný priestor.

A práve v tom spočíva jeden z najzaujímavejších paradoxov jej príbehu. Natália, ktorá sa od detstva opisuje ako extrovertná, temperamentná a trochu rebelsky naladená osobnosť, našla v maľbe predovšetkým pokoj. Nie však pokoj v zmysle pasivity alebo uzavretia sa pred svetom, ale sústredenie, ktoré jej umožňovalo spracovávať vlastné skúsenosti a premieňať ich na niečo hmatateľné. „Uvedomila som si, že moja expresívna a naozaj extrovertná povaha sa môže pokojne odzrkadliť v maľbe. Ale zároveň som zistila, že maľba si vyžaduje ten pokoj, ktorý som nejako potrebovala.“ Postupne tak začala nachádzať rovnováhu medzi potrebou byť v centre diania a túžbou po samote, ktorú si tvorivý proces vyžaduje. Počas štúdia si pomerne rýchlo vybudovala vlastný autorský program a objavila materiál, ktorý sa stal neoddeliteľnou súčasťou jej umeleckej identity. Rastislav Podoba ju v tomto smerovaní podporoval a umožnil jej experimentovať spôsobom, ktorý napokon výrazne ovplyvnil celú jej ďalšiu kariéru. Na Akadémii umení postupne absolvovala bakalárske, magisterské aj doktorandské štúdium, pričom dnes sa na fakultu vracia už v novej úlohe – ako vysokoškolská pedagogička a umelecko-vedecká pracovníčka. „Je to krásne. Ja som tam vyštudovala aj doktorát a teraz tam idem učiť. Veľmi sa z toho teším, pretože mám pocit, že sa mi splnil sen.“ Jej cesta od neposedného dievčaťa, ktoré chcelo skúšať všetko možné, až po profesionálnu maliarku tak nie je príbehom o tom, ako sa zbavila svojej rebelskej povahy. Skôr o tom, ako sa ju naučila využívať. A hoci dnes jej tvorba pôsobí ako premyslený a systematický umelecký výskum, na jeho začiatku stála predovšetkým zvedavosť, potreba experimentovať a túžba objaviť niečo vlastné. Niečo, čo by dokázalo prepojiť jej osobný príbeh s maľbou spôsobom, ktorý dovtedy nepoznala.

Keď sa vlastná koža stane inšpiráciou

Ak by sme chceli nájsť jeden moment, ktorý zásadne ovplyvnil Natáliino umelecké smerovanie, pravdepodobne by sme ho nehľadali v galérii, na vysokej škole ani pred niektorým zo slávnych obrazov obľúbených umelcov. Museli by sme sa vrátiť oveľa hlbšie do jej osobného príbehu, až do detstva, keď si začala uvedomovať, že jej vlastné telo sa mení spôsobom, ktorý nedokáže ovplyvniť. Natália totiž od troch rokov žije s vitiligom, autoimunitným ochorením, pri ktorom dochádza k strate kožného pigmentu. Na pokožke tak postupne vznikajú svetlé miesta, ktoré môžu meniť svoj tvar, veľkosť aj rozsah. V jej prípade sa depigmentácia rozšírila na väčšinu tela a pôvodné tmavšie sfarbenie kože dnes zostáva viditeľné už len v podobe nepravidelných máp. Kým dnes o vitiligu rozpráva otvorene, s humorom a dokonca s istou hrdosťou, počas dospievania pre ňu predstavovalo veľmi náročnú skúsenosť. „Ja som sa narodila s prirodzene tmavšou pokožkou a postupne sa mi rokmi depigmentovala. Dnes som v podstate takmer biela na väčšine tela a tie tmavé mapy sú vlastne moja pôvodná farba kože. Je to pre mňa veľmi zásadná vec,“ vysvetľuje. Zmeny, ktoré sa odohrávali na jej tele, pritom neboli iba otázkou vzhľadu. Znamenali aj neustálu konfrontáciu s vlastnou odlišnosťou, s pohľadmi okolia a s predstavou o tom, ako by malo ľudské telo vyzerať. Najmä obdobie puberty a strednej školy bolo pre Natáliu spojené s úzkosťami a neistotou. „Ako dieťa som mala strašné úzkosti, hlavne počas strednej školy a dospievania. Bolo to veľmi náročné obdobie. Niekedy si spätne poviem: Bože, Natália, aké to muselo byť hrozné.“ V čase, keď vyrastala, sa o podobných odlišnostiach podľa jej slov hovorilo oveľa menej a ľudia sa ich často snažili skrývať. Ona však postupne dospela k opačnému postoju. Namiesto toho, aby svoje telo schovávala, rozhodla sa ho prijať a otvorene o ňom hovoriť. „Ja to strašne rada ukazujem ľuďom. Som v tomto veľmi extrovertná, chcem, aby to všetci videli,“ hovorí dnes s odzbrojujúcou samozrejmosťou. Táto otvorenosť však neznamená, že by sa jej osobná skúsenosť dala zredukovať na jednoduchý príbeh o prekonaní vlastných komplexov. Pre Natáliu sa vitiligo stalo niečím oveľa zásadnejším – spôsobom, akým začala premýšľať o povrchu, premene, materiáli a napokon aj o samotnej maľbe.

Práve vlastné telo bolo jedným z prvých námetov, prostredníctvom ktorých začala budovať svoj autorský jazyk. Počas štúdia na Akadémii umení v Banskej Bystrici sa venovala veľkoformátovým obrazom, na ktorých zobrazovala vlastnú nahú postavu. Nešlo však o klasické autoportréty, v ktorých by sa usilovala zachytiť podobu či identitu prostredníctvom tváre. Oveľa viac ju zaujímala samotná pokožka, jej štruktúra, farebnosť a procesy, ktoré sa na nej odohrávajú. Telo sa v jej maľbách menilo na akúsi krajinu, ktorej povrch tvorili nepravidelné mapy a vrstvy. „Keď som začala maľovať hrdzou, maľovala som svoje telo. Boli to predovšetkým veľkoformátové maľby môjho nahého tela, kde ľudia mohli vidieť telo v modrých odtieňoch, pokryté hrdzou. Boli tam také hrdzavé mapy,“ spomína. Práve spojenie vlastnej pokožky s hrdzou vytvorilo jeden z najosobnejších momentov jej ranej tvorby. V oboch prípadoch totiž ide o povrch, ktorý sa mení v čase, vytvára nové vrstvy a postupne odhaľuje alebo prekrýva tie pôvodné. Kým na ľudskom tele sa tento proces odohráva biologicky, pri kovových materiáloch je výsledkom chemických reakcií. Natália medzi nimi objavila vizuálnu aj významovú podobnosť, ktorá jej umožnila preniesť vlastnú skúsenosť do umeleckého jazyka bez toho, aby ju musela doslovne ilustrovať. „Podobne ako na mojej koži sa to deje aj na obrazoch. Hrdza na nich rastie, opadáva, občas sa mení. Je to veľmi pekná metafora a pre mňa jedno z najkrajších spojení. Mám to veľmi osobne prepojené a na hrdzu nedám dopustiť.“ V jej raných dielach sa tak stretávali dve zdanlivo vzdialené skutočnosti – ľudská koža a korodujúci kov. Obe však rozprávali o zraniteľnosti, nestálosti a premene. Zároveň išlo o spôsob, ako z osobnej skúsenosti vytvoriť niečo, čo dokáže fungovať aj mimo nej. Divák totiž nemusí poznať Natáliin príbeh, aby v jej obrazoch dokázal čítať napätie medzi krásou a rozpadom, medzi tým, čo sa zachováva, a tým, čo postupne mizne.

*Natália Šimonová: „Počas semestra som sa rozhodla reagovať na moje telo a telesnosť, dotknutú kožným ochorením – vitiligom. V priebehu vyše dvadsiatich rokov sa ,,kožná vada“ rozšírila na moje celé telo a z pôvodne hnedého sfarbenia kože je v súčasnosti bledá plocha, delená rôznorodo hnedými mapami. V maľbách sa retrospektívne vraciam k spomiekam, z minulosti, ktoré som zažila kvôli fľakom, k šikane, vlastným komplexom, ale aj k obledzeniam. Na maľbách odhaľujem a pozkazujem na moje nahé telo, vrátane intímnych partií, ktoré sa zmenilo počas rokov pod vplyvom vizuálnych defektov spôsobených práve týmto ochorením. Technologicky pracujem s hrdzou, kávou a olejomaľbou. Maľujem so skutočnou hrdzou, ktorú lepím, ale aj leptám a práve to mi dovoľuje vytvárať rôzne farebné efekty. Monochromatická figúra sa postupne vytráca pod dôsledkami hrdze. TENTO TEXT JE KRÁTKYM ZHRNUTÍM MOJEJ OBHAJOBY. S vitiligom som v súčasnosti zmierená a vnímam ho ako prirodzenú súčasť života, v maľbách sa len retrospektívne vraciam k spomienkam.“

Samotné objavenie hrdze pritom nebolo výsledkom premysleného umeleckého výskumu. Začalo sa pomerne nenápadne, ešte v období, keď Natália experimentovala so šperkom. Pri práci s nezvyčajnými materiálmi a chemickými látkami sa jej podarilo vytvoriť zmes, ktorá na kovových predmetoch vyvolala koróziu. Vtedy tomu neprikladala zásadný význam, no po niekoľkých rokoch si všimla, že šperky, ktoré vytvorila, začali hrdzavieť. „Nedopatrením som zmiešala nejaké chemikálie, keď som robila šperky, a po rokoch som zistila, že sú hrdzavé,“ opisuje začiatok experimentu, ktorý sa napokon stal základom jej autorskej techniky. Keď sa k tomuto zisteniu vrátila počas vysokoškolského štúdia, rozhodla sa preskúmať, či by podobný proces dokázala využiť aj pri maľovaní. Pomohlo jej pritom aj rodinné zázemie – jej otec je biochemik, a tak jej prostredie chemických reakcií a experimentovania nebolo úplne cudzie. Postupne skúšala rôzne kombinácie materiálov, prenášala hrdzu na kov aj papier a zisťovala, ako sa správa na odlišných povrchoch. „Skúsila som tú zmes aplikovať na kov, potom na papier, a ono to fungovalo. Začalo to hrdzavieť. A vlastne v mojom druhom ročníku na vysokej škole sa začal výskum hrdze a korózie.“ To, čo pôvodne vzniklo ako náhoda, sa postupne zmenilo na systematické skúmanie materiálu, ktorému sa venuje dodnes. Hrdza ju zaujala nielen svojou charakteristickou farebnosťou, ale predovšetkým tým, že sa nespráva ako bežná maliarska farba. Nie je úplne stabilná, reaguje na prostredie a nesie v sebe vlastnú históriu. V istom zmysle je záznamom času, ktorý materiál prežil. Natália tak objavila prostriedok, prostredníctvom ktorého mohla nielen zobrazovať zmeny, ale nechať ich priamo vstupovať do procesu vzniku umeleckého diela.

V tejto fáze však ešte stále zostávala pri vlastnom tele a jeho vizuálnej interpretácii. Hoci jej osobná skúsenosť poskytla silný základ, postupne začala cítiť, že nechce zostať maliarkou, ktorá bude celý život spracovávať jednu autobiografickú tému. „Uvedomila som si, že nie som ten typ človeka, ktorý chce bytostne robiť figurálnu maľbu. Ja sa chcem špárať, chcem robiť výskum verejného priestoru a rôznych prvkov v ňom,“ vysvetľuje. Toto rozhodnutie pritom neznamenalo, že by sa od vlastného príbehu odstrihla. Skôr začala hľadať spôsob, ako princípy, ktoré objavila na vlastnej pokožke, preniesť do širšieho prostredia. Zaujímala ju deštrukcia, odhaľovanie vrstiev, postupné miznutie pôvodných štruktúr a materiály, na ktorých je viditeľné pôsobenie času. Sama priznáva, že ju odjakživa priťahovali miesta a predmety, ktoré iní ľudia často prehliadajú. „Milujem deštrukciu. Milujem sa špárať vo všetkých tých špinavostiach. Chodiť po perifériách,“ hovorí o svojej fascinácii menej reprezentatívnymi časťami krajiny a verejného priestoru. Kým mnohí maliari hľadajú krásu v prírode, architektúre alebo ľudskej postave, Natáliu začali priťahovať práve veci, ktoré svoju pôvodnú krásu alebo funkciu postupne strácajú. Opustené konštrukcie, odlupujúce sa nátery či hrdzavejúce kovové povrchy vnímala ako objekty, na ktorých možno čítať minulosť. Nie však v podobe veľkých historických udalostí, ale prostredníctvom drobných, každodenných stôp, ktoré po sebe zanecháva ľudská prítomnosť.

Zásadný moment prišiel počas celkom obyčajnej návštevy detského ihriska. Natália sa hrala so svojou malou krstnou dcérou na starých kovových preliezkach, keď si všimla niečo, čo by väčšina ľudí pravdepodobne obišla bez povšimnutia. Keď sa dotkla jednej z konštrukcií, zostala jej na ruke odlúpnutá farba a pod ňou sa objavila hrdza. „Hrala som sa s krstnou dcérou na takých preliezkach a jednoducho som chytila jednu preliezku. Zostala mi farba na ruke a pod ňou bola hrdza. Vtedy som si povedala: OK, toto je to. Toto sú tie vrstvy, ktoré by som mohla skúmať.“ V tejto zdanlivo banálnej situácii sa spojilo všetko, čo dovtedy v jej tvorbe existovalo oddelene. Fascinácia materiálom, osobná skúsenosť s meniacim sa povrchom vlastnej kože, záujem o deštrukciu aj potreba pracovať s konkrétnymi predmetmi. Staré detské ihrisko sa pre ňu zmenilo na priestor, v ktorom sa stretávajú individuálne spomienky s kolektívnou pamäťou. Kovová preliezka totiž nie je iba technickou konštrukciou. Je predmetom, ktorý kedysi slúžil na hru, bol súčasťou detstva niekoľkých generácií a postupne sa menil spolu s prostredím, v ktorom stál. Odlupujúca sa farba odhaľovala nielen starší materiál, ale symbolicky aj vrstvy minulosti. Natália v nich začala vidieť potenciál pre dlhodobý umelecký výskum. Práve od tohto momentu sa jej pozornosť čoraz výraznejšie presúvala od vlastného tela k telu krajiny, mesta a verejného priestoru.

Prvými objektmi, ktoré začala systematicky skúmať, boli najmä kovové detské ihriská z obdobia socializmu. Typické kolotoče, preliezky a ďalšie herné konštrukcie, ktoré boli kedysi bežnou súčasťou sídlisk, vnútroblokov aj menších obcí, postupne mizli alebo chátrali. Pre Natáliu sa stali fascinujúcimi nositeľmi pamäti. Ich význam pritom nevnímala iba cez nostalgickú spomienku na detstvo. Zaujímalo ju aj to, ako sa mení ich spoločenská funkcia, ako sa k nim správame a čo sa s nimi deje vo chvíli, keď prestanú slúžiť svojmu pôvodnému účelu. Z predmetov určených na hru sa stávajú nepotrebné konštrukcie, ktoré často končia v zberných surovinách. Natália sa preto rozhodla niektoré z nich doslova zachrániť. Začala ich vyhľadávať, fotografovať, skicovať a postupne aj odkupovať. „Odvtedy som si kúpila skoro dvadsať kolotočov. Fakt. Mám ich doma na záhrade. A mám aj tie gule, asi tri alebo štyri,“rozpráva s nadšením, ktoré prezrádza, že pre ňu nejde iba o pracovný materiál. Tieto predmety sa stali súčasťou jej vlastného archívu, zbierky objektov, ktoré kedysi patrili všetkým a dnes sa ocitli na hranici zániku. Ich zachraňovanie pritom nie je iba romantickým gestom. Natália s nimi ďalej pracuje, prenáša ich do výstavných priestorov a vytvára z nich inštalácie, ktoré dopĺňajú jej veľkoformátové maľby. „Začala som odkupovať kolotoče, ktoré by inak boli zošrotované a rozhodla som sa, že budem vytvárať špecifické inštalácie na mojich výstavách.“ Obrazy tak prestali byť jediným výsledkom jej práce. Samotné predmety, ktoré pôvodne slúžili ako námet, začali vstupovať do galérie a stávať sa súčasťou umeleckého diela. Vznikol tým zaujímavý dialóg medzi skutočnou konštrukciou a jej maliarskou interpretáciou, medzi predmetom, ktorý prešiel desaťročiami používania, a obrazom, ktorý jeho príbeh zachytáva a ďalej rozvíja.

Postupne sa jej záujem rozšíril aj za hranice detských ihrísk. Začala si všímať ďalšie prvky drobnej architektúry a technickej infraštruktúry, ktoré formujú naše každodenné prostredie, no len málokedy im venujeme pozornosť. Ploty, lavičky, osvetlenie, rozhlasové reproduktory, antény, tribúny či rôzne kovové konštrukcie sa stali súčasťou jej vlastnej typológie verejného priestoru. Nevyhľadáva ich pritom iba na vidieku, s ktorým si ich mnohí diváci automaticky spájajú, ale rovnako aj v mestách, na sídliskách a v zanedbaných vnútroblokoch. „Nemám rada výraz dedinský plot, pretože to nie sú len dedinské ploty. Tieto objekty sú rovnako na vidieku ako v meste. Sú to prvky, ktoré sú nám kolektívne známe,“ vysvetľuje. Práve ich všednosť je pre ňu dôležitá. Nejde o monumentálne stavby ani o architektúru, ktorú by sme bežne označili za hodnotnú alebo výnimočnú. Sú to predmety, ktoré poznáme natoľko dobre, až ich prestávame vnímať. Ich skutočný význam si často uvedomíme až vo chvíli, keď zmiznú. Natália prostredníctvom nich skúma, ako sa do fyzického prostredia zapisuje čas a ako jednotlivé generácie vnímajú tie isté predmety odlišne. Pre niekoho môže starý kovový kolotoč predstavovať príjemnú spomienku na detstvo, pre iného symbol zanedbaného verejného priestoru a pre ďalšieho iba nepotrebný kus železa. „Kolektívna pamäť nemusí byť pozitívna. Nemusí byť pozitívne spätá s týmito konštrukciami a prvkami, ktoré maľujem,“ upozorňuje. Práve preto sa snaží vyhýbať jednoduchému romantizovaniu minulosti. Jej obrazy nie sú oslavou socializmu ani pokusom uchovať si idealizovanú predstavu o starých časoch. Skôr predstavujú vizuálny výskum toho, ako sa spoločnosť správa k vlastnému prostrediu a čo všetko sa dá vyčítať z predmetov, ktoré po sebe zanecháva.

V tomto bode sa zároveň začína ukazovať, že Natáliina fascinácia hrdzou nie je iba otázkou osobnej estetiky. Korózia sa pre ňu stáva spôsobom, ako premýšľať o čase a jeho nevyhnutnom pôsobení na všetko, čo vytvárame. Predmety, ktoré kedysi pôsobili pevne a trvácne, sa postupne rozpadajú. Farba sa odlupuje, kov stráca svoju pôvodnú podobu a konštrukcie prestávajú plniť funkciu, na ktorú boli určené. Tento proces pritom môže byť pomalý a takmer neviditeľný, no jeho výsledok je často nezvratný. Natália sa ho snaží zachytiť aj prostredníctvom maliarskych sérií, v ktorých sa jednotlivé objekty postupne menia. „V najnovšej sérii sú objekty na prvých maľbách ešte v relatívne dobrej, hoci hrdzavej kondícii. Ale potom ich maliarsky posúvam až do absolútnej deštrukcie, do zániku, o ktorom viem, že príde.“ Čas tak v jej tvorbe nie je iba abstraktnou témou, ale aktívnou silou, ktorá premieňa materiály, obrazy aj významy. A hoci sa jej záujem postupne presunul od osobnej skúsenosti k širšiemu spoločenskému prostrediu, pôvodné prepojenie s vlastným telom z jej tvorby nikdy celkom nezmizlo. Práve naopak. Stalo sa akýmsi neviditeľným základom, z ktorého vyrástol celý jej umelecký program. Keď dnes Natália skúma odlupujúcu sa farbu na starej preliezke alebo hrdzavý povrch kovovej konštrukcie, v istom zmysle stále pokračuje v skúmaní premien, ktoré ako dieťa pozorovala na vlastnej pokožke. Rozdiel je iba v tom, že namiesto osobnej mapy tela dnes pred sebou rozprestiera oveľa rozsiahlejšiu mapu spoločnej pamäti. A práve spôsob, akým tieto vrstvy prenáša do obrazov, ako ich vytvára, narúša a necháva pôsobiť, sa stal jednou z najcharakteristickejších čŕt jej maliarskeho rukopisu.

Maľba, ktorá hrdzavie

Keď sa človek prvýkrát stretne s obrazmi Natálie Šimonovej, pravdepodobne ho zaujme ich nezvyčajná farebnosť a štruktúra. Hrdzavé, okrové, hnedé či takmer čierne plochy sa na plátne prelínajú s jemnými líniami a výraznými obrysmi kovových konštrukcií. Niektoré časti pôsobia ľahko a transparentne, akoby boli namaľované akvarelom, iné vytvárajú hutné nánosy pripomínajúce olejomaľbu. Pri bližšom pohľade sa však ukáže, že povrch obrazu je oveľa komplikovanejší, než by sa mohlo zdať. Nejde totiž o klasickú maľbu, ktorá hrdzu iba napodobňuje. Natália maľuje skutočnou hrdzou. A hoci dnes tento materiál ovláda s pozoruhodnou istotou, cesta k vlastnej technológii bola výsledkom rokov skúšania, experimentovania a postupného spoznávania jeho vlastností. „Maľujem naozaj reálnou hrdzou. Je to najreálnejšia hrdza, aká existuje,“ vysvetľuje s pobavením, akoby ju stále trochu prekvapovalo, že sa na to ľudia pýtajú. V jej ateliéri tak popri maliarskych plátnach, kresliarskych potrebách a rozpracovaných obrazoch zohrávajú dôležitú úlohu aj staré kovové platne. Niektoré majú viac než tridsať rokov a ich povrch pokrývajú vrstvy korózie, ktoré sa na nich vytvárali celé desaťročia. Pre väčšinu ľudí by išlo o nepotrebný materiál, možno rovno o odpad. Pre Natáliu sú však zdrojom pigmentu, ktorý si sama pripravuje. „Mám kovové platne, ktoré majú vyše tridsať rokov. Sú dokonca staršie ako ja. Je na nich krásne vypestovaná hrdza, naozaj stará. Ale na to, aby ste s ňou mohli pracovať, musí byť tá hrdza čerstvá,“ približuje zdanlivý paradox svojej techniky. Hoci pracuje s desaťročia starým materiálom, potrebuje ho udržiavať v stave, v ktorom je stále schopný reagovať a ďalej sa meniť. A práve tu sa jej ateliér začína trochu podobať na laboratórium.

Natália o svojej hrdzi rozpráva takmer ako o živom organizme. Kovové platne nestačí jednoducho odložiť do kúta a čakať, kým sa na nich vytvorí vhodná vrstva. Aby získala materiál s požadovanými vlastnosťami, musí sa oň priebežne starať a vytvárať mu podmienky, v ktorých môže korózia pokračovať. Sama tento proces s humorom prirovnáva k pestovaniu kombuche. „Musíš sa o ňu starať podobne ako o akéhokoľvek živého tvora. Musíš jej dať papať a piť,“ smeje sa. Samozrejme, nejde o živý organizmus v biologickom zmysle slova, ale o chemický proces, ktorý si vyžaduje určité prostredie a starostlivosť. Keď je hrdza pripravená, Natália ju z kovových platní zoškrabáva a ďalej spracúva do podoby maliarskeho pigmentu. „Pestujem si vlastnú hrdzu na kovových platniach, následne ju zoškrabávam a spracúvam na pigment tak, aby som s ním mohla maľovať.“ Tým sa však celý proces ani zďaleka nekončí. Pri práci využíva rôzne spôsoby nanášania, otláčania či chemického pôsobenia na povrch obrazu. Niektoré vrstvy vytvára priamo, iné vznikajú prostredníctvom kontaktu materiálov alebo reakcií, ktoré dokáže usmerňovať. Presné zloženie svojich zmesí a jednotlivé technologické postupy si pritom necháva pre seba. Po rokoch experimentovania ich považuje za súčasť vlastného autorského know-how. „Poviem, čo môžem prezradiť,“ upozorňuje hneď na začiatku vysvetľovania a pri otázkach na konkrétne chemikálie sa radšej zastaví. Nie preto, že by chcela okolo svojej tvorby vytvárať zbytočné tajomstvo. Skôr si uvedomuje, koľko času a úsilia venovala tomu, aby dokázala materiál, ktorý sa prirodzene správa nepredvídateľne, dostať pod kontrolu. „Musím sa pochváliť, že ak niečo viem, tak je to maľba hrdzou. To je moja srdcovka,“ hovorí s typickou kombináciou sebavedomia a spontánnosti.

Práve vzťah medzi kontrolou a náhodou patrí k najzaujímavejším princípom jej tvorby. Hrdza totiž nie je obyčajná farba, ktorú si maliar vytlačí z tuby a nanesie na plátno. Je výsledkom chemickej reakcie, ktorá má vlastnú dynamiku a do určitej miery aj vlastnú nepredvídateľnosť. Natália sa preto musí naučiť nielen to, ako požadovaný efekt vyvolať, ale aj ako ho v správnom momente zastaviť alebo stabilizovať. „Veľmi často využívam otlačok, ale musíš si to pripraviť tak, aby ťa tá hrdza poslúchala tak, ako chceš ty,“vysvetľuje. Jej obrazy tak vznikajú na pomedzí klasického maliarskeho rozhodovania a materiálového experimentu. Autorka určuje kompozíciu, pracuje s líniami, plochami a významom jednotlivých prvkov, no zároveň do procesu vstupuje samotná povaha hrdze. V niektorých prípadoch sa pigment správa jemne a rozpíja sa do takmer priehľadných vrstiev, inde vytvára hustý, štruktúrovaný povrch. Výsledok môže pripomínať akvarel, olejomaľbu alebo dokonca grafický otlačok, hoci základným médiom zostáva ten istý materiál. „Hrdza na mojich maľbách môže vyzerať akvarelovo, hoci to vôbec nie je akvarel. Môže vyzerať veľmi pastózne, ako olejomaľba. Môže byť čierna, hnedá, okrová, červená. Vie byť aj krásne lesklá.“ Táto rozmanitosť jej umožňuje vytvárať obrazy, ktoré sa nedajú jednoducho zaradiť medzi tradičné maliarske techniky. Hrdza v nich nie je iba prostriedkom na zobrazenie námetu. Sama sa stáva jednou z hlavných aktérok obrazu. Jej fyzické vlastnosti, farebné premeny a štruktúra totiž spoluvytvárajú výslednú podobu diela. A práve preto sa Natáliina tvorba pohybuje niekde medzi maľbou, materiálovým výskumom a skúmaním procesov, ktoré bežne prebiehajú mimo umeleckého sveta.

Hoci sa na prvý pohľad môže zdať, že maľovanie hrdzou automaticky znamená obmedzenie na niekoľko odtieňov hnedej, Natália tento predpoklad rýchlo vyvracia. Sama hovorí, že má k dispozícii množstvo rôznych hrdzavých pigmentov, ktoré dokáže medzi sebou kombinovať a miešať. Nepotrebuje preto kupovať klasické hnedé olejové či akrylové farby. „Mám sto hrdzí, takže to vôbec nie je monochromatická maľba. Viem si ich všetky namiešať,“ vysvetľuje. Jej farebná paleta sa pohybuje od svetlých okrových tónov cez oranžové a červenohnedé odtiene až po veľmi tmavé, miestami takmer čierne plochy. Zároveň však nie je odkázaná výlučne na hrdzu. V posledných rokoch čoraz výraznejšie zapája do svojich obrazov aj kresbu, najmä uhlíkom a farebným pastelom. Práve tieto zásahy vytvárajú zaujímavý kontrast medzi materiálovou štruktúrou a presnejšou kresliarskou líniou. „Veľa, veľa kreslím uhlíkom. Stále opakujem, že to nie je nudné, je to úžasné. Veľa robím aj farebným pastelom,“ hovorí. Kresba pritom nefunguje iba ako doplnok hotovej maľby. Pomáha jej budovať kompozíciu, zdôrazňovať konštrukčné prvky alebo naopak narúšať realistické zobrazenie predmetu. Aj preto sa v jej obrazoch často stretávajú presne definované línie s voľnejšími, rozpitými alebo štruktúrovanými plochami. Natália navyše nemá problém meniť skutočnú farebnosť objektov, ktoré maľuje. Zelená konštrukcia sa môže na obraze objaviť v modrej, pôvodný náter môže ustúpiť farebnosti hrdze alebo sa v kompozícii objaví výrazný akcent, ktorý v realite vôbec neexistoval. „Veľmi často mením odtiene objektov, ktoré maľujem. Napríklad teraz mám v obrazoch konštrukcie, ktoré sú modré, hoci pôvodne sú zelené.“ Takéto rozhodnutia ukazujú, že napriek práci s reálnymi predmetmi a autentickým materiálom jej nejde o ich doslovné reprodukovanie. Východiskom môže byť konkrétny plot, preliezka či kovová konštrukcia, no výsledný obraz podlieha predovšetkým jej vlastnej vizuálnej predstave. Realita sa v ňom stáva materiálom, ktorý môže meniť, zjednodušovať, deformovať alebo nanovo skladať.

Pri svojom umeleckom výskume Natália pracuje s dvoma pojmami, ktoré sa v bežnej reči často zamieňajú – hrdzou a koróziou. Kým hrdza je konkrétnym produktom korózie železa, ktorý sa vytvára na jeho povrchu a ktorý Natália využíva ako pigment, korózia označuje širší proces postupného chemického či elektrochemického narúšania materiálu. Práve tento proces sa stal predmetom jej hlbšieho záujmu počas doktorandského štúdia. „Hrdza je to, čo môžu ľudia vidieť, ten okrový, hnedý odtieň. Korózia je už ten naozaj deštruktívny proces, ktorý je veľakrát nezvratný,“ vysvetľuje. Kým na začiatku ju fascinovali najmä vizuálne vlastnosti hrdze, postupne sa začala zaujímať aj o vedecké princípy jej vzniku a pôsobenia. Nadviazala preto komunikáciu s vedcami a vedkyňami, ktorí sa korózii profesionálne venujú. Ich poznatky jej umožnili premýšľať o vlastnej technike z nových perspektív. „Zrazu mi to otvára úplne novú dimenziu. Kedysi to bolo také prvotné maliarske a vizuálne zaujatie, ale teraz je to už o niečom inom.“ Tento posun je dôležitý aj pri interpretácii jej tvorby. Natália totiž nevytvára iba obrazy starých hrdzavých konštrukcií. Zaujíma ju samotná podstata procesov, ktoré tieto konštrukcie menia. Hrdza je pre ňu zároveň farbou, stopou času aj dôkazom postupného rozpadu. Práve preto môže byť jej maliarska technika chápaná ako určitá forma materiálového výskumu, v ktorom sa stretáva umelecká intuícia s poznatkami z chémie a fyziky. Neznamená to však, že by sa snažila nahradiť vedeckú prácu umeleckou. Skôr využíva vedecké poznanie na to, aby lepšie porozumela materiálu, s ktorým pracuje, a mohla rozvíjať jeho výrazové možnosti.

S využívaním skutočnej hrdze sa prirodzene spája aj otázka trvácnosti. Ak je korózia procesom postupného narúšania materiálu, nemôže sa stať, že časom zničí aj samotný obraz? Natália priznáva, že ide o jednu z najčastejších otázok, s ktorými sa stretáva. Sama sa však nesnaží vytvárať diela, ktoré by sa pred očami divákov nekontrolovane rozpadali. Hoci dokáže vyvolať skutočné korózne procesy, pri obrazoch uprednostňuje také postupy, ktoré jej umožňujú zachovať ich stabilitu. „Snažím sa skôr o ten druhý princíp, teda zachytiť, ako korózia vyzerá, pretože inak by tie obrazy nemali veľkú trvácnosť,“ vysvetľuje. To však neznamená, že ich povrch zostáva úplne nemenný. Hrdza môže časom mierne stmavnúť, zmeniť lesk alebo nadobudnúť inú farebnú intenzitu. Natália si tieto premeny uvedomuje a považuje ich za prirodzenú súčasť práce s takýmto materiálom. Spomína napríklad na skúsenosť so zbierkou pre Strabag Art, kde sa nachádzajú viaceré jej obrazy. Keď ich po rokoch opäť videla, zaujalo ju, že hrdza na nich nadobudla odlišný charakter. „Hovoria mi, že tá hrdza je úplne iná, že sa vyvíja, je zrazu tmavá a má iný charakter. Našťastie neopadala,“ smeje sa. V inej inštitúcii sa zase stalo, že na jeden z jej obrazov dlhodobo pôsobilo nevhodné prostredie a hrdza na konkrétnom mieste začala reagovať. Natália preto upozorňuje, že s takýmito dielami treba zaobchádzať citlivejšie než s bežnou maľbou. Zberateľom poskytuje odporúčania, ako obrazy inštalovať a uchovávať a o ich stav sa zaujíma aj po predaji. „Pravidelne sa pýtam, ako sa majú moje obrazy. Akoby som niekomu dala deti na prázdniny,“ opisuje svoj vzťah k dielam, ktoré už opustili jej ateliér. Zároveň však priznáva, že úplná stabilizácia hrdze nie je totožná s fixovaním klasických maliarskych médií. Práve schopnosť pracovať s touto hranicou medzi premenlivosťou a trvácnosťou považuje za jeden z najnáročnejších aspektov svojej techniky.

Rovnako charakteristický ako samotný materiál je pre Natáliu aj spôsob, akým premýšľa o kompozícii a formáte obrazu. Už niekoľko rokov sa vracia k podobným rozmerom plátien, najmä k veľkoformátovým maľbám s rozmermi približne 200 × 180 alebo 220 × 200 centimetrov. Menšie obrazy zase často vznikajú vo formátoch 50 × 40 či 40 × 35 centimetrov. Táto opakujúca sa mierka nie je náhodná. Umožňuje jej budovať vizuálne súvislé série, v ktorých jednotlivé diela fungujú samostatne, no zároveň vytvárajú širší celok. „Ja milujem veľkoformátovú maľbu. Je to moja najobľúbenejšia maľba, aká môže existovať,“ hovorí bez zaváhania. Veľké plátna jej poskytujú dostatok priestoru na rozvíjanie kompozícií, v ktorých sa stretávajú monumentálne konštrukcie s jemnými materiálovými detailmi. Zároveň však naráža na celkom praktické obmedzenia. „Maľovala by som aj väčšie veci, ale mám limity, čo sa týka vchodových dverí do ateliéru. A mám tam také točité schodisko,“ vysvetľuje s humorom. Aj takéto okolnosti napokon ovplyvňujú výslednú podobu umeleckého diela. Dôležitejšie však je, že Natália nevníma jednotlivé obrazy ako izolované experimenty. Väčšinou pracuje v sériách, ktoré na seba tematicky aj vizuálne nadväzujú. Svoj autorský program má často premyslený približne na dva roky dopredu, hoci pripúšťa, že nové skúsenosti a okolnosti môžu pôvodné plány zmeniť. „Ja viem relatívne, čo budem maľovať o dva roky. Mám ten program vymyslený tak, aby postupne rástol,“ vysvetľuje. Nejde pritom o presný harmonogram jednotlivých obrazov, ale skôr o dlhodobú predstavu, ktorým smerom sa bude jej tvorba vyvíjať. Natália nemá rada prudké tematické zvraty, pri ktorých by každá nová séria popierala tú predchádzajúcu. Uprednostňuje postupné rozvíjanie motívov, ktoré už pozná, no dokáže v nich objavovať nové významy. Aj preto sa v jej tvorbe opakovane objavujú podobné konštrukcie, materiály a kompozičné princípy. Ich opakovanie však neznamená stagnáciu. Skôr pripomína výskum, pri ktorom sa autorka k jednej otázke vracia z rôznych uhlov pohľadu a postupne ju rozširuje.

Práve dlhodobé uvažovanie o sériách ju postupne priviedlo aj k potrebe prekročiť hranice samotného obrazu. Natália totiž nemá rada výstavy, na ktorých sú maľby iba klasicky zavesené vedľa seba na stenách. Čoraz viac ju zaujíma ich vzťah k priestoru, architektúre a fyzickým objektom. Jej tvorba sa preto pohybuje v oblasti takzvanej expandovanej maľby – teda maliarskej praxe, ktorá presahuje tradičnú predstavu plátna ako uzavretej dvojrozmernej plochy. Maľba sa v takomto chápaní môže rozšíriť do priestoru, nadviazať dialóg s objektom, stať sa súčasťou inštalácie alebo reagovať na konkrétne miesto. Pre Natáliu je tento princíp prirodzeným pokračovaním práce s verejným priestorom. Keďže jej obrazy často vychádzajú zo skutočných kovových konštrukcií, rozhodla sa niektoré z nich preniesť aj do galérií. Staré kolotoče, preliezky, časti lešenia či ďalšie nájdené objekty tak vytvárajú prostredie, v ktorom sa maliarska interpretácia stretáva s fyzickou realitou svojho námetu. Divák môže sledovať obraz hrdzavejúcej konštrukcie a zároveň stáť pred skutočným predmetom, ktorý prešiel desaťročiami používania. Takéto spojenie mení spôsob, akým vnímame obidve časti inštalácie. Predmet, ktorý by na ulici pôsobil ako nepotrebný kus železa, získava v galérii novú pozornosť. Obraz zase prestáva byť iba reprezentáciou skutočnosti a stáva sa súčasťou širšieho priestorového zážitku. Natália tak postupne rozvíja vlastný spôsob práce s tým, čo by sme mohli označiť za archeológiu každodennosti. Nevyhľadáva vzácne historické artefakty, ale predmety, ktorých hodnota spočíva práve v ich všednosti a v stopách používania. Prostredníctvom maľby a inštalácie ich vytrháva z pôvodného kontextu a umožňuje nám pozrieť sa na ne nanovo.

Tento prístup sa odráža aj v jej výstavných projektoch, ktoré postupne rozvíjajú rôzne podoby vzťahu medzi materiálom, priestorom a pamäťou. Už názvy ako Rusty Memory, T-Rust Landscape, Beyond the Memory či Raster naznačujú, že Natália nevníma hrdzu iba ako vizuálne atraktívny povrch, ale ako súčasť širšieho uvažovania o krajine a jej vrstvách. V jednotlivých projektoch sa mení mierka aj charakter skúmaných objektov. Niekedy sú v centre pozornosti konkrétne kovové konštrukcie, inokedy ich vzájomné usporiadanie, rytmus alebo spôsob, akým zasahujú do okolitého priestoru. V jej maľbách sa tak stretáva dokumentárny základ s výraznou autorskou štylizáciou. Hoci vychádza z reálnych predmetov, nesnaží sa ich reprodukovať s fotografickou presnosťou. Často ich vytrháva z pôvodného prostredia, zbavuje nadbytočných detailov a sústreďuje sa na samotnú konštrukciu, jej geometriu či postupný rozpad. Práve tým sa z konkrétneho objektu stáva všeobecnejší obraz pamäti a času. Starý kolotoč už nemusí byť iba kolotočom z určitého sídliska a plot nemusí predstavovať konkrétnu hranicu pozemku. V Natáliinom podaní sa menia na vizuálne znaky, ktoré v sebe nesú skúsenosť mnohých ľudí. Zároveň si však zachovávajú svoju materiálnu presvedčivosť. Hrdza použitá na ich zobrazenie totiž nie je ilúziou. Je skutočnou súčasťou fyzického sveta, ktorý obrazy skúmajú. Práve v tomto prepojení možno hľadať jednu z najsilnejších stránok jej tvorby – medzi tým, čo obraz zobrazuje a tým, z čoho je vytvorený, vzniká mimoriadne úzky vzťah.

Napriek tomu by bolo nepresné predstaviť Natáliu ako umelkyňu, ktorá sa raz rozhodla maľovať hrdzou a odvtedy už iba zdokonaľuje jednu techniku. Sama priznáva, že hoci má rada stabilitu a dlhodobý autorský program, potrebuje si ponechávať priestor na experimentovanie. Občas sa preto vracia aj ku klasickým maliarskym médiám, výraznejším farebným plochám alebo postupom, ktoré pripomínajú jej staršie plenérové maľby. „Mám stále pootvorené tie dvierka,“ hovorí o možnosti vpustiť do svojej tvorby aj niečo nové. V posledných rokoch sa v jej obrazoch objavujú výraznejšie farebné akcenty, napríklad červená, ktoré narúšajú prevládajúcu tlmenú farebnosť. Natália si uvedomuje, že aj jediná sýta plocha dokáže zmeniť spôsob, akým divák číta celý obraz. „Mám rada, keď je v tých maľbách nejaký farebný moment. Napríklad červená dokáže človeka upútať a ja, samozrejme, pracujem aj s psychológiou obrazu.“ Podobné rozhodnutia ukazujú, že jej tvorba nie je podriadená iba materiálu. Hrdza je síce jej najvýraznejším poznávacím znakom, no stále zostáva maliarkou, ktorá premýšľa o kompozícii, rytme, kontraste a vizuálnom účinku. Práve preto sa jej obrazy dokážu pohybovať medzi zdanlivo protichodnými polohami – medzi spontánnym chemickým procesom a premyslenou kompozíciou, medzi fyzickým rozpadom a estetickou príťažlivosťou, medzi dokumentovaním skutočnosti a jej radikálnou maliarskou interpretáciou. Zároveň je v nich prítomná aj určitá zvláštna krása. Krása vecí, ktoré už nie sú nové, dokonalé ani funkčné, no práve vďaka svojim nedokonalostiam získavajú charakter a príbeh.

Natáliina tvorba tak postupne vytvára osobitý maliarsky svet, v ktorom sa materiál, námet a spôsob spracovania navzájom podmieňujú. Hrdza nie je iba farbou, ktorou maľuje staré konštrukcie. Je zároveň dôkazom ich starnutia, fyzickou stopou času a materiálom, ktorý sám podlieha premene. Jej obrazy preto fungujú na viacerých úrovniach. Môžeme ich vnímať ako vizuálne pôsobivé kompozície, ako záznamy konkrétnych prvkov verejného priestoru, ale aj ako úvahy o pamäti, pominuteľnosti a našom vzťahu k veciam, ktoré nás obklopujú. To, čo sa začalo osobným skúmaním vlastného tela a náhodným objavením korózie, sa počas rokov premenilo na komplexný autorský program s vlastnou technológiou, vizuálnym jazykom a výskumným zázemím. A hoci dnes Natália dokáže o hrdzi rozprávať s presnosťou človeka, ktorý jej venoval podstatnú časť svojho profesionálneho života, nestratila pritom pôvodné nadšenie z objavovania. Stále ju fascinuje, že materiál, ktorý väčšina ľudí považuje za znak poškodenia alebo zániku, dokáže vytvárať nové obrazy a významy. Aj v tom spočíva zvláštny paradox jej tvorby. Z procesu, ktorý veci postupne ničí, sa stal prostriedok ich umeleckého uchovávania. A práve táto schopnosť premeniť zdanlivo bezcenný materiál na presvedčivú autorskú výpoveď jej postupne otvorila cestu aj do širšieho umeleckého prostredia.

Úspech, ktorý nehrdzavie

Hoci Natália dnes patrí medzi výrazné osobnosti nastupujúcej generácie slovenských maliarok a maliarov, jej profesionálna kariéra sa nezačala pozvoľným zbieraním skúseností a postupným prenikaním do galerijného prostredia. Práve naopak. Všetko sa udialo pomerne rýchlo, takmer naraz a ona sa zrazu ocitla v situácii, keď popri štúdiu musela zvládať množstvo výstav, komunikáciu s kurátormi, galériami či zberateľmi a zároveň si budovať vlastnú pozíciu na umeleckej scéne. Za jeden z najzásadnejších momentov dodnes považuje svoju bakalársku sériu, v ktorej sa naplno prejavil jej záujem o hrdzu, kovové konštrukcie a verejný priestor. Práve z tohto obdobia pochádza aj obraz Reťazák zachytávajúci starý reťazový kolotoč, ktorý sa stal jedným z jej najznámejších diel. V roku 2020 s ním uspela v súťaži Maľba – Cena Nadácie VÚB za maliarske dielo pre mladých umelcov a umelkyne. Pre Natáliu to neznamenalo iba prvé veľké profesionálne uznanie, ale aj potvrdenie, že jej experimentálna technika a nezvyčajný prístup k maľbe dokážu osloviť odbornú verejnosť. „Tá bakalárska séria bola pre mňa prelomová. Jeden z mojich najznámejších obrazov je reťazák, ktorý sa so mnou dodnes spája,“ spomína. Len o niekoľko mesiacov neskôr nasledovalo ďalšie ocenenie, tentoraz v medzinárodnom prostredí Strabag Artaward International 2021. Dve výrazné ocenenia v krátkom čase odštartovali obdobie, v ktorom sa jej umelecký život rozbehol rýchlosťou, na akú nebola pripravená. „Ja som si vlastne ani nedokázala vychutnať ten moment, že som bakalárka, pretože sa toto všetko dialo,“ priznáva. Kým mnohí jej spolužiaci ešte len premýšľali nad tým, ako sa po škole uplatnia, Natália už riešila profesionálne záväzky a učila sa orientovať vo svete, do ktorého vstúpila prakticky zo dňa na deň.

Spomienky na toto obdobie sú preto zmesou nadšenia, vyčerpania a určitého zrýchleného dospievania. Natália sa musela naučiť veci, na ktoré ju žiadna škola nemohla úplne pripraviť. Ako komunikovať s inštitúciami, ako plánovať výstavy, ako pristupovať k predaju diel, ako si organizovať čas a zároveň neprestať maľovať. „Strašne rýchlo som dospela v tom momente, že som musela okamžite byť profesionálna. Musela som byť tá, ktorá vie o všetkom, pritom som nevedela nič. Strašne som sa učila za pochodu,“opisuje. V niektorých rokoch absolvovala približne štrnásť výstav, z ktorých značnú časť tvorili samostatné prezentácie. Takéto tempo by bolo náročné aj pre skúseného umelca, nieto ešte pre niekoho, kto práve dokončoval vysokoškolské štúdium. Natália pritom nechcela, aby jej profesionálne úspechy zatienili školské povinnosti. Naopak, cítila potrebu dokázať, že napriek rozbehnutej kariére zostáva rovnako zodpovednou študentkou. „Už počas školy som sa živila maľovaním a profesionálne sa mi darilo. Záležalo mi však na tom, aby som bola aj dobrou študentkou a úspešne dokončila štúdium,“ vysvetľuje. V tomto postoji sa odráža jedna z jej charakteristických vlastností. Hoci navonok pôsobí spontánne a uvoľnene, vo svojej práci dokáže byť mimoriadne cieľavedomá. Potrebuje mať pocit, že sa posúva dopredu, že jej tvorba rastie a že každá nová skúsenosť má zmysel. Zároveň však otvorene priznáva, že úspech pre ňu nie je iba príjemným vedľajším produktom práce. Je aj zdrojom motivácie, radosti a energie, ktorú potrebuje na ďalšie fungovanie.

Natália sa totiž netají tým, že je veľmi súťaživá. A hoci si uvedomuje, že umenie nie je športová disciplína, v ktorej možno jednoducho porovnávať výkony a určovať víťazov, ocenenia pre ňu predstavujú dôležitú formu spätnej väzby. „Ja mám veľmi rada ten pocit úspechu. Je to pre mňa taký veľmi príjemný dopamín. Neviem, možno som mala byť športovkyňa,“ smeje sa. „Viem, že v umení by sa nemalo súťažiť, ale ja som strašne súťaživý typ a neviem sa od toho odprostiť.“ Na jednej strane vníma ceny ako potvrdenie vlastnej práce, na druhej si z nich dokáže robiť srandu a neberie ich s prehnanou vážnosťou. S typickým humorom poznamenáva, že už získala toľko slovenských ocenení, až jej neprajníci konečne majú dôvod ju naozaj neznášať. V skutočnosti však za každým úspechom vidí množstvo práce, ktorá mu predchádzala. K oceneniam z rokov 2020 a 2021 postupne pribudli ďalšie uznania vrátane projektu Púpava Development či ocenenia Slovenskej rektorskej konferencie v roku 2025. Práve posledné z nich malo pre Natáliu osobitný význam. Po rokoch intenzívneho štúdia a umeleckého výskumu ho vnímala ako potvrdenie, že jej práca má hodnotu nielen v profesionálnom umeleckom prostredí, ale aj v akademickom kontexte. „To bola pre mňa cena takého zadosťučinenia. Že dobre, asi som počas svojho štúdia aj niečo spravila,“ hovorí. Zároveň zdôrazňuje, že sa stala prvou laureátkou tohto ocenenia zo svojej fakulty. Popri rozvíjajúcej sa kariére tak postupne uzatvárala aj jednu dôležitú etapu svojho vzdelávania. Doktorandské štúdium, počas ktorého sa venovala hlbšiemu výskumu korózie a expandovanej maľby, jej poskytlo priestor systematicky pomenovať a rozvíjať princípy, ktoré dovtedy objavovala najmä intuitívne. Umelecká prax sa v jej prípade čoraz výraznejšie prepájala s teoretickým uvažovaním a výskumom.

Napriek množstvu ocenení však Natália nepovažuje za najdôležitejšie momenty svojej kariéry iba chvíle, keď si preberala cenu alebo sa dozvedela výsledky súťaže. Rovnako zásadné sú pre ňu výstavy, na ktorých mala možnosť predstaviť svoju tvorbu v širšom kontexte a konfrontovať ju s dielami ďalších umelcov. Jedným z takýchto míľnikov bola účasť na rozsiahlej výstave Terra Incognita v rakúskom Museum Liaunig v roku 2025. Projekt predstavil tvorbu autorov a autoriek z rôznych generácií a vytvoril priestor na vzájomný dialóg slovenského, českého a rakúskeho umenia. Pre Natáliu bola táto skúsenosť výnimočná nielen rozsahom výstavy, ale aj tým, že sa ocitla v spoločnosti osobností, ktorých tvorbu dlhodobo obdivuje. „To bol pre mňa zásadný moment, pretože to bola obrovská výstava. Bola som tam zastúpená ako najmladšia autorka a bolo to úžasné,“ spomína. Jej diela sa objavili v kontexte tvorby Rudolfa Sikoru, Jiřího Davida, Márie Bartuszovej či ďalších výrazných osobností stredoeurópskeho umenia. Pre mladú maliarku, ktorá ešte pred niekoľkými rokmi len hľadala vlastný jazyk, išlo o mimoriadne silnú skúsenosť. „Zrazu som si povedala: OK, ja už som asi v spoločnosti ľudí, ktorí sú naozaj vnímaní ako veľké umelecké osobnosti.“ Dôležité pritom bolo aj samotné priestorové riešenie jej prezentácie. Natália totiž nevystavovala iba jednotlivé obrazy, ale pracovala aj s inštaláciou, ktorá umožnila jej tvorbe komunikovať s architektúrou múzea. Takéto situácie sú pre ňu zásadné. Umožňujú jej vystúpiť z prostredia vlastného ateliéru a vidieť svoje diela v nových súvislostiach. Zároveň jej pripomínajú, že hoci sa jej tvorba opiera o veľmi konkrétne lokálne námety, otázky pamäti, materiálu a postupného zániku majú oveľa širšiu platnosť.

*V rámci výstavy Terra Incognita v rakúskom Museum Liaunig, kurátorsky pripravenej Miroslavom Haľákom, predstavila maliarka Natália Šimonová priestorovú inštaláciu Sféra. Jej súčasťou boli rozsiahle obojstranné maľby s rozmermi približne 10 × 8 metrov, vytvorené prostredníctvom autorskej techniky využívajúcej skutočnú hrdzu a koróziu. Dielo vznikalo počas náročného obdobia doktorandského štúdia a príprav viacerých výstavných projektov. Vo februári 2025 autorka spolu s Jozefom Pilátom a Jonášom Glozíkom realizovala inštaláciu v exteriéri múzea, kde Sféra vstupovala do dialógu s okolitou krajinou. Pre nepredvídateľné správanie materiálu sa však Natália ešte pred otvorením výstavy rozhodla dielo odinštalovať. Jeho pôvodná podoba zostala zachytená v publikácii Terra Incognita, zatiaľ čo časť inštalácie sa neskôr objavila v upravenej forme na jej samostatnej výstave v Danubiane. Projekt tak poukazuje nielen na možnosti expandovanej maľby, ale aj na hranice kontroly nad materiálom, ktorého prirodzenou vlastnosťou je neustála premena.

Podobne silnou skúsenosťou bola aj samostatná výstava Metavrstvy v Považskej galérii umenia v Žiline, ktorú pripravila v spolupráci s kurátorom Adriánom Kobetičom. Projekt bol zároveň súčasťou jej doktorandského výskumu a predstavoval vyvrcholenie niekoľkoročného premýšľania o materiáli, priestore a možnostiach expandovanej maľby. V porovnaní s menšími galerijnými prezentáciami jej veľkorysé priestory Považskej galérie umožnili pracovať s obrazmi a objektmi v rozsahu, ktorý zodpovedal jej ambíciám. „Túto výstavu považujem, tak sa teraz trochu pochválim, za taký svoj masterpiece,“ hovorí s úsmevom. „Naozaj je krásna. Aj spätne na ňu veľmi rada spomínam. Tam sa asi ukázala sila tých mojich vecí, pretože ten priestor bol dostatočne veľkorysý.“Práve na takýchto výstavách sa naplno prejavuje, že Natáliina tvorba nefunguje iba ako súbor jednotlivých obrazov. Dôležitý je pre ňu aj ich vzájomný vzťah, spôsob inštalácie a celková atmosféra, ktorú dokážu vytvoriť. Hrdzavé konštrukcie, veľkoformátové plátna a priestorové zásahy sa stávajú súčasťou jedného celku, v ktorom divák môže fyzicky vstúpiť do sveta jej umeleckého výskumu. Metavrstvy tak možno vnímať nielen ako dôležitú výstavu v jej kariére, ale aj ako potvrdenie, že si postupne vytvorila vlastný vizuálny jazyk, ktorý dokáže presvedčivo fungovať v rôznych mierkach a prostrediach. Zároveň sa v ňom čoraz výraznejšie objavuje otázka spoločenskej zodpovednosti za verejný priestor. Staré konštrukcie už nie sú iba nositeľmi spomienok alebo esteticky zaujímavými objektmi. Stávajú sa aj pripomienkou toho, ako sa správame k prostrediu, ktoré spoločne využívame.

Práve tento rozmer jej tvorby zohral dôležitú úlohu aj pri ďalšom veľkom úspechu. V roku 2026 sa Natália Šimonová stala jednou z troch laureátov Ceny Oskára Čepana, významného ocenenia určeného nastupujúcej generácii vizuálnych umelcov a umelkýň. Pre Natáliu išlo o mimoriadne emotívny moment, ktorý ju zastihol v období, keď už mala za sebou množstvo profesionálnych skúseností, no stále dokázala byť úprimne prekvapená vlastným úspechom. „Ja sa niekedy musím trochu poštípať, či je to pravda,“ priznáva. Keď jej oznámili výsledok, reagovala presne tak, ako by sme od nej po predchádzajúcom rozprávaní očakávali – spontánne, hlučne a bez akejkoľvek snahy zachovať si profesionálny odstup. „Strašne som kričala do telefónu, keď mi to oznámili. Strašne som plakala. Dodnes na to spomínajú, lebo to bolo také úplne čisté tešenie sa.“ Do výberu sa prihlásila s dlhodobým výskumom hrdze, korózie a verejného priestoru. Nešlo teda o jeden konkrétny obraz či izolovaný projekt, ale o širší autorský program, ktorý rozvíja už niekoľko rokov. Pri príprave portfólia sa snažila vybrať práce, ktoré najpresvedčivejšie ukazujú súvislosti medzi jej materiálovými experimentmi a spoločenskými témami. Osobitný dôraz kládla na otázku nášho vzťahu k verejnému priestoru, jeho postupnej devastácie a ľahostajnosti s akou často prijímame jeho zhoršujúci sa stav. „Snažila som sa to zamerať predovšetkým na môj výskum verejného priestoru a na náš dopad naň. Na to, že je často zničený, zdevastovaný, v strašnom stave. Hlavne na tú ľahostajnosť. To je pre mňa veľmi dôležité ako taký apel,“ vysvetľuje. Jej tvorba tak získava čoraz zreteľnejší kritický rozmer. Nejde iba o zachytávanie predmetov, ktoré miznú, ale aj o otázku, prečo miznú, kto za ich stav nesie zodpovednosť a čo vypovedajú o spoločnosti, ktorá ich vytvorila a následne na ne zabudla.

Cena Oskára Čepana má pre Natáliu význam aj preto, že ju nevníma ako definitívne potvrdenie vlastného postavenia, ale predovšetkým ako príležitosť vytvoriť niečo nové. Spolu s ďalšími laureátmi, Andrejom Kiripolským a Norbertom Kukim, pripravuje nové diela pre spoločnú výstavu, ktorej otvorenie je naplánované na 10. decembra 2026 v Martine. Natália sa pritom rozhodla sústrediť na tému deštrukcie verejného priestoru ešte intenzívnejšie než v predchádzajúcich projektoch. „Už teraz maľujem novú sériu obrazov, ktorá odkazuje na verejný priestor, ale tentoraz s dôrazom na poriadne ničenie a poriadnu ľahostajnosť,“ približuje. Konkrétnu podobu inštalácie si zatiaľ necháva pre seba, no prezrádza, že opäť pôjde o veľkoformátové maľby a množstvo hrdze. „Sľubujem, že tam bude veľmi veľa hrdze. A veľa rôznej hrdze,“ dodáva so smiechom. Zároveň ju teší, že výstava vznikne mimo Bratislavy. Martin je pre ňu ďalším miestom, kde ešte nemala príležitosť vystavovať a práve to vníma ako výhodu. Zaujímavý je aj jej postoj k samotnému oceneniu. Hoci sa netají svojou súťaživosťou, pripomína, že v tejto fáze už medzi trojicou laureátov nejde o súťaž. Každý z nich dostal priestor rozvíjať vlastný projekt a predstaviť ho verejnosti. Natália si pritom s humorom uvedomuje aj jednu drobnú generačnú zmenu. „Ja som tam taká malá ružová kvetinka s poriadnymi hrdzavými koreňmi. A prvýkrát v živote som najstaršia. Doteraz som bola všade najmladšia,“ smeje sa. Aj takáto poznámka však prezrádza, ako rýchlo sa jej profesionálny život posunul. Z niekdajšej študentky, ktorá sa musela zo dňa na deň naučiť fungovať vo svete umenia, sa stala etablovaná autorka s vlastným výskumom, medzinárodnými skúsenosťami a čoraz výraznejším postavením na slovenskej scéne.

Popri umeleckej tvorbe sa Natálii zároveň otvára aj ďalšia profesionálna kapitola. Po absolvovaní doktorandského štúdia uspela vo výberovom konaní na Fakultu výtvarných umení Akadémie umení v Banskej Bystrici, kde má pôsobiť ako umelecko-vedecká pracovníčka. Návrat do akademického prostredia tak pre ňu neznamená iba pokračovanie vzdelávacej dráhy, ale aj možnosť ďalej rozvíjať výskum, ktorý sa stal neoddeliteľnou súčasťou jej tvorby. V istom zmysle sa tým uzatvára kruh. Na škole, kde kedysi objavila možnosti hrdze ako maliarskeho média, dnes môže svoje skúsenosti ďalej prehlbovať a prepájať ich s odborným prostredím. Sama pritom priznáva, že posledné roky boli mimoriadne intenzívne a že si potrebovala aspoň na chvíľu upratať pracovné tempo. Po období, keď absolvovala jednu výstavu za druhou, sa rozhodla niektoré projekty odložiť alebo presunúť, aby sa mohla sústrediť na nové diela pre Cenu Oskára Čepana a na rezidenčný pobyt v Strabag Art. „Tento rok nemám výstavne až taký silný ako tie predchádzajúce, ale bolo to aj mojím nastavením. Už som si potrebovala trochu vydýchnuť,“ priznáva. Neznamená to však, že by jej ubudlo ambícií. Skôr sa postupne učí, že profesionálna kariéra nemusí byť neustálym pretekom od jednej výstavy k druhej. Aj pri jej súťaživosti a potrebe byť stále aktívna začína byť dôležité nájsť si čas na samotný proces tvorby, na premýšľanie a na experimenty, ktoré nemusia okamžite vyústiť do ďalšieho projektu.

Za tým všetkým sa pritom skrýva osobnosť, ktorá do predstavy o vážnej a neprístupnej umelkyne príliš nezapadá. Natália je spontánna, výrečná, energická a otvorená. Rada rozpráva o svojej práci, ochotne víta návštevy v ateliéri a dokáže s rovnakým nadšením hovoriť o chemických procesoch korózie aj o úplne obyčajných situáciách zo svojho života. Práve táto bezprostrednosť podľa nej zohrala dôležitú úlohu aj v tom, že sa o jej tvorbu začali zaujímať médiá a širšia verejnosť. „Ja som vždy veľmi ochotne dávala rozhovory, vždy som každého privítala v mojom ateliéri,“ hovorí. Zároveň si však uvedomuje, že osobný príbeh sa v mediálnom prostredí niekedy môže stať príliš lákavou skratkou. Keďže otvorene rozpráva o vitiligu a jeho súvislosti s objavením hrdze, niektoré články podľa nej zbytočne zdôrazňovali náročné životné skúsenosti. „Trochu sa to občas mediálne nafúklo, možno až príliš. Ako som strašne trpela, čo vôbec nie je pravda,“ upozorňuje. Nechce totiž, aby sa jej tvorba vysvetľovala výlučne prostredníctvom zdravotného stavu alebo osobnej odlišnosti. Hoci vitiligo zohralo pri formovaní jej umeleckého jazyka dôležitú úlohu, dnes je jej práca výsledkom omnoho širšieho výskumu, premýšľania a skúseností. A rovnako ako nechce zostať uväznená v jednej interpretácii vlastného príbehu, nechce sa ani natrvalo uzavrieť do jednej umeleckej techniky. Hrdza sa síce stala jej charakteristickým poznávacím znakom, no sama pripúšťa, že nevie, či s ňou bude pracovať celý život. „Nehovorím, že budem maľovať do konca života ešte aj v truhle hrdzou,“ smeje sa. „Ale maľovať určite budem. Cítim sa ako bytostná maliarka.“

Práve potreba maľovať sa napokon ukazuje ako niečo, čo všetky jej profesionálne úspechy, ocenenia aj výstavy presahuje. Keď sa Natálie opýtame, čo pre ňu znamená možnosť slobodne tvoriť, odpoveď prichádza bez dlhého premýšľania. „Slobodu, určite slobodu. A spôsob, akým sa môžem vyjadriť.“ Je v tom aj určitý paradox. Človek, ktorý dokáže rozprávať takmer bez prestávky a ktorého energia sa prenáša na všetkých v okolí, nachádza najdôležitejší spôsob vlastného vyjadrenia práve v niečom, čo nepotrebuje slová. „Je to celkom bizarné, ale v mojom prípade je to vyjadrovanie bez slov,“ vysvetľuje. Diváci, ktorí prídu na jej výstavu, sa totiž stretávajú predovšetkým s obrazmi a inštaláciami, nie s ich autorkou. Diela musia dokázať komunikovať samostatne, bez jej prítomnosti a bez vysvetľovania. A hoci Natália s obľubou organizuje komentované prehliadky, ktoré podľa nej občas pripomínajú skôr happening než klasický výklad o umení, uvedomuje si, že skutočná sila obrazu spočíva práve v jeho schopnosti fungovať aj bez autorského komentára. Umenie jej zároveň poskytuje priestor, v ktorom nemusí neustále napĺňať očakávania druhých. „Dáva mi to strašne veľkú voľnosť. Robím si už teraz, čo chcem,“ hovorí. Táto sloboda pritom neznamená absenciu pravidiel alebo disciplíny. Natália si svoj umelecký program plánuje na roky dopredu, venuje sa náročnému materiálovému výskumu a dokáže pracovať s mimoriadnou systematickosťou. Zároveň však vie, že všetky plány sa môžu zmeniť. Dôležitejšie než vernosť jednej technike je pre ňu možnosť ďalej objavovať, skúšať a posúvať vlastnú tvorbu novými smermi.

Keď sa dnes pozrieme na Natáliinu umeleckú cestu, môžeme v nej nájsť množstvo zdanlivých protikladov. Dievča, ktoré sa v detstve cítilo odlišné pre meniacu sa pokožku, dnes otvorene vystupuje pred verejnosťou a svoje skúsenosti premieňa na umelecký jazyk. Rebelka, ktorá kedysi experimentovala so šperkom a chcela robiť veci inak než ostatní, si postupne vybudovala mimoriadne disciplinovaný výskumný program. Maliarka fascinovaná deštrukciou vytvára diela, ktoré sa stávajú súčasťou významných zbierok a galerijných inštitúcií. A človek, ktorý otvorene priznáva svoju súťaživosť a radosť z ocenení, napokon nachádza najväčší zmysel tvorby v slobode, ktorú mu poskytuje. Všetky tieto polohy však do seba zapadajú oveľa prirodzenejšie, než by sa mohlo zdať. Natália totiž nikdy nehľadala iba spôsob, ako namaľovať zaujímavý obraz. Od začiatku sa snažila nájsť médium, prostredníctvom ktorého dokáže pomenovať vlastnú skúsenosť a zároveň hovoriť o svete okolo seba. Hrdza sa pre ňu stala ideálnym prostriedkom. Materiál, ktorý väčšina ľudí vníma ako znak poškodenia, premenila na nositeľa pamäti, času a nových významov. A práve v tom spočíva jedna z najvýraznejších kvalít jej tvorby. Učí nás pozerať sa pozornejšie na veci, ktoré máme každý deň pred očami, no už ich takmer nevnímame. Na staré ploty, hrdzavé preliezky, opustené konštrukcie a drobné stopy minulosti, ktoré postupne miznú z nášho prostredia. Natália im prostredníctvom maľby dáva nový život. Nie preto, aby zastavila čas alebo zabránila ich nevyhnutnému zániku, ale aby nám pripomenula, že aj v rozpade sa môže skrývať hodnota, krása a príbeh. A hoci sama nevie, kam ju jej umelecká cesta zavedie o ďalších desať či dvadsať rokov, jedno je zatiaľ isté. Maľovať bude. A minimálne najbližšie roky bude pri tom ešte poriadne hrdzavá.

Natália Šimonová (*1995, Žiar nad Hronom) je vizuálna umelkyňa a maliarka, ktorá absolvovala bakalárske, magisterské a doktorandské štúdium na Fakulte výtvarných umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Vo svojej tvorbe sa venuje výskumu hrdze a korózie, ktoré využíva ako autentické maliarske médium. Prostredníctvom veľkoformátových malieb a priestorových inštalácií skúma osobnú a kolektívnu pamäť, plynutie času a postupný zánik prvkov verejného priestoru. Jej tvorba sa pohybuje na pomedzí maľby, materiálového experimentu a umeleckého výskumu. Je laureátkou viacerých významných ocenení vrátane Maľby – Ceny Nadácie VÚB (2020), Strabag Artaward International (2021) a Ceny Oskára Čepana (2026). Svoje diela predstavila na mnohých samostatných a skupinových výstavách na Slovensku i v zahraničí, napríklad v Museum Liaunig v Rakúsku či Považskej galérii umenia v Žiline. V súčasnosti pôsobí aj v akademickom prostredí Fakulty výtvarných umení Akadémie umení v Banskej Bystrici.

---