Novinky
Umenie, ktoré skúma, čo zostáva po priemysle a predstavách o pokroku
Dátum: 11.10.2026
Autor: Martin Brix
Čo zostane z miesta, keď systém, ktorý ho desaťročia formoval, prestane fungovať? Pre Andreja to nie sú iba prázdne budovy, komíny či potrubia. Sú to aj materiály poznačené prácou, skúsenosti ľudí a krajina, v ktorej sa minulosť nedá jednoducho vypnúť spolu s poslednou prevádzkou. Slovenský vizuálny umelec pôsobiaci v Kodani sa vo svojej tvorbe vracia na Hornú Nitru a k elektrárni Nováky, ktorú poznal odmalička a neskôr v nej sám pracoval. Cez popol, zváračské závesy, zvuk či industriálnu infraštruktúru skúma, čo sa deje medzi zánikom jedného systému a prísľubom nového. Aj o tom je príbeh Andreja Kiripolského – laureáta Ceny Oskára Čepana 2026, ktorý sa cez veľmi osobnú skúsenosť pýta na pokrok, pamäť aj na to, čo si z minulosti vezmeme ďalej.
Socha, inštalácia, pohyblivý obraz, zvuk alebo performancia. Pre Andreja nie je podstatné zostať verný jednému médiu, ale nájsť také, ktoré najlepšie zodpovedá otázke, ktorú práve skúma. Posledné štyri roky pôsobí v Kodani a jeho tvorba sa postupne rozvinula do podoby, v ktorej sa jednotlivé médiá prirodzene stretávajú a dopĺňajú. Dôležitejšie než to, čím dielo vytvorí, je preňho situácia, ktorá prostredníctvom neho vznikne, a vzťah medzi objektmi, priestorom a človekom, ktorý doň vstúpi. „Pri výbere média väčšinou začínam tým, akú situáciu chcem vytvoriť v priestore. Premýšľam nad vzťahmi medzi objektmi, nad tým, čo sa tam bude diať a kde sa v tom ocitne divák,“ vysvetľuje. Rovnako dôležitý ako výsledná podoba diela je preňho samotný výskum. Niekedy má podobu čítania a teoretického premýšľania, inokedy sa potrebuje do skúmanej situácie dostať fyzicky a zažiť ju na vlastnom tele. Jeho tvorba je preto úzko prepojená aj s miestami a prostredím, ktoré dôverne pozná. Dlhodobo skúma priemyselné infraštruktúry, ktoré stratili svoju pôvodnú funkciu, no napriek tomu nezmizli. Zostávajú prítomné v krajine, materiáloch a environmentálnej záťaži, ale aj v pamäti a životoch ľudí, ktorí boli s priemyslom celé desaťročia spojení. „Mojím hlavným východiskom je Horná Nitra, kde som vyrastal, a cez toto konkrétne miesto sa dostávam k širším otázkam o tom, čo po priemysle zostáva a ako s tým narábame, ale taktiež aj k otázkam slovenskej identity.“
Andrej vyrastal v Bystričanoch, v prostredí, kde priemysel nebol vzdialenou témou z učebnice, ale bežnou súčasťou každodennosti. Elektráreň, bane a ďalšie prevádzky poznal cez rodičov, starú mamu, uja a ďalších ľudí vo svojom okolí. Doma sa rozprávalo o práci, o tom, čo sa v regióne vyrába a ako sú jednotlivé prevádzky medzi sebou prepojené, ale aj o zmenách, ktoré do života regiónu prinášali politické a ekonomické rozhodnutia. „Keď som sa neskôr stretol s nejakou ekonomickou alebo politickou otázkou, vedel som si ju spojiť s konkrétnymi ľuďmi a miestami, ktorých sa to dotýkalo,“ hovorí. Mnohé zásahy priemyslu do krajiny pritom ako dieťa považoval za úplne prirodzené. Spomína napríklad na veľké úložisko popola, ktoré bolo z veľkej časti zatrávnené, a preto vyzeralo jednoducho ako kopec. V lete ho však pravidelne polievali. Až neskôr pochopil, že pod povrchom je popol z elektrárne a voda zabraňuje jeho rozfúkavaniu do okolia. Podobne sledoval stavbu novej železničnej trate vedľa existujúcej bez toho, aby najskôr chápal jej význam. Z rodinných rozhovorov sa neskôr dozvedel, že presmerovanie trate umožní ďalšie rozšírenie ťažby. „Pamätám si hlavne momenty, keď mi začalo dochádzať, na čo sa vlastne pozerám.“ Práve tento proces – keď sa z niečoho úplne bežného postupne odkrýva systém vzťahov, práce a rozhodnutí ukrytý pod povrchom – sa neskôr stal veľmi blízky aj spôsobu, akým Andrej tvorí. Silný vplyv mala aj práca jeho otca, ktorý bol zváračom. Andreja na nej spätne nezaujíma iba remeslo, ale predovšetkým spôsob uvažovania. Otec dokázal z materiálu a nástrojov, ktoré mal práve k dispozícii, navrhovať praktické predmety pre domácnosť. Jedným z nich boli vlastnoručne vyrobené činky a práve tie sa neskôr dostali aj do Andrejovej ranej umeleckej tvorby. „Všimol som si, ako ich podoba vychádzala z toho, čo potrebuje spraviť, aký materiál má a aké nástroje môže použiť. V tom dizajne bola podľa mňa určitá špekulatívnosť – vedel si predstaviť, čo by z dostupných vecí mohlo vzniknúť a ako by to mohlo fungovať.“ Andrej tento spôsob premýšľania spájal s otcovou skúsenosťou z údržby elektrárne Nováky a postupne cez neho začal objavovať omnoho širšiu tému práce, remeselného poznania a priemyslu. V roku 2022 z toho vznikla aj videoperformancia Delivering Futures, v ktorej predmety vyrobené otcom posunul do absurdného sveta fiktívnej firmy. Sám vystupoval ako prezentátor a obyčajné praktické riešenia predstavoval ako výsledky veľkého firemného výskumu a technologických inovácií. Zaujímalo ho, čo sa stane s hodnotou praktického poznania vo chvíli, keď ho zabalíme do jazyka korporátnej prezentácie. Už v tejto práci sa objavila fikcia a špekulácia, ktoré zostali súčasťou jeho tvorby dodnes.
Andrej pritom od začiatku nepočítal s tým, že sa raz bude naplno venovať umeniu. Od pätnástich rokov síce študoval na umeleckých školách a jeho prvým médiom bola fotografia, no oveľa realistickejšia sa mu dlho zdala kariéra v kreatívnom priemysle a dizajne. „Predstava, že by som bol umelec a budem sa živiť vlastnou tvorbou, mi pripadala viac-menej nemožná.“ Dôležitý moment prišiel už v šestnástich, keď sa dostal do užšieho výberu Sony World Photography Awards. Nešlo iba o medzinárodné uznanie v mladom veku. Fotografia sa prvýkrát dostala pred ľudí, ktorí Andreja osobne nepoznali, a to ho prinútilo pozerať sa kritickejšie aj na vlastnú tvorbu. Začal si klásť otázky, prečo niečo vytvoril práve určitým spôsobom, čo tým komunikuje a čo môže v obraze nájsť človek bez znalosti autora a jeho príbehu. „Zrazu som musel premýšľať aj o rozdiele medzi tým, čo do práce vkladám ja, a čo sa cez ňu dostane k niekomu inému.“ Postupne sa menila aj jeho predstava o vlastnej budúcnosti. Čím konkrétnejšie boli témy, ktorým sa venoval, tým jasnejšie cítil, že práve vlastnej tvorbe chce venovať väčšinu svojho času. Po strednej škole preto pokračoval na pražskej FAMU, kde v rokoch 2019 až 2022 študoval na Katedre fotografie (KF) v Ateliéri novej estetiky pod vedením Hynka Alta a Jena Kratochvíla. Prišiel tam so skúsenosťou fotografa, no fotografia preňho už vtedy nebola konečnou stanicou. „Predstava, že urobím fotografiu, zarámujem ju a tá sa potom vystaví alebo predá, ma osobne veľmi nepriťahovala. Pripadalo mi to veľmi obmedzujúce pre pocit, ktorý som chcel vytvoriť v galérii.“ Na FAMU preto postupne začal pracovať s videom, performanciou, objektom a inštaláciou. Škola mu zároveň dala silný konceptuálny a teoretický základ. Učil sa nielen vytvoriť dielo, ale najskôr presne formulovať ideu, rozvinúť okolo nej výskum a premýšľať o pozícii, z ktorej ako autor hovorí. Paradoxne pritom nemal vlastný ateliér. Veľká časť práce vznikala cez čítanie, výskum, rozhovory a prípravu, čo dnes opisuje ako určitú „neateliérovú prax“. Praha ho tak naučila predovšetkým premýšľať. Pýtať sa, prečo má dielo vzniknúť, v akom kontexte sa objaví a čo vlastne dokáže sprostredkovať divákovi.
Keď sa po bakalárskom štúdiu presunul na Royal Danish Academy of Fine Arts v Kodani, jeho dovtedajší spôsob práce sa začal výraznejšie prepájať s materiálom a samotným procesom výroby. Na škole ho zaujala tvorba študentov, ale aj podmienky, v ktorých vznikala. Prvýkrát mal vlastný ateliér, prístup k dielňam, materiálom aj ľuďom, ktorí mu vedeli pomôcť s technickou stránkou realizácie. Otázky a témy, ktoré dovtedy rozvíjal najmä prostredníctvom výskumu, tak mohol dlhšie skúmať aj priamo cez materiál, jeho vlastnosti a spôsob spracovania. „Materiál a rozpracované objekty zrazu môžu zostať okolo vás a pozeráte sa na ne dlhšie, vnímate ich vedľa seba alebo sa vraciate k drobnostiam, ktoré by ste si možno inak nevšimli.“ Kým FAMU mu dala silný konceptuálny základ, dánska akadémia kládla väčší dôraz na fyzickú podobu práce, jej spracovanie a intímny vzťah autora k materiálu. Práve preto tam začali mať v jeho tvorbe omnoho väčšie miesto socha a inštalácia. Andrej si pritom pražský teoretický základ ponechal a začal skúmať, čo sa s otázkou stane, keď ju už nerozvíja iba textom alebo obrazom, ale oceľou, popolom, zvukom, mierkou či samotným priestorom. Až vzdialenosť od domova mu zároveň ukázala, že poznanie, ktoré si priniesol z Hornej Nitry, vôbec nie je samozrejmé. V Kodani sa stretol s publikom, ktoré intenzívne diskutovalo o energii, klimatickej zmene a environmentálnej transformácii, no samotné uhlie alebo život v priemyselnom regióne poznalo z úplne inej pozície. „Niečo, čo som považoval za samozrejmé, vôbec nemuselo byť samozrejmé pre človeka z iného prostredia.“ Keď sa na škole hovorilo o globalizácii či postindustriálnych premenách, Andrej si tieto veľké pojmy dokázal okamžite spojiť s konkrétnymi ľuďmi, miestami a príbehmi z domu. A práve tu sa postupne spojili jednotlivé časti jeho dovtedajšej cesty – detstvo na Hornej Nitre, otcova práca, fotografia, konceptuálne premýšľanie z FAMU aj nový vzťah k materiálu získaný v Kodani. Miesto, z ktorého kedysi odišiel študovať sa tak paradoxne stalo hlavným východiskom jeho umeleckej práce. „Keď premýšľam o krajine, z ktorej pochádzam, vidím popri horách a prírode aj tieto priemyselné vrstvy. Menia sa a odchádzajú, ale skúsenosť ľudí sa s koncom jednej výroby nevymaže.“ A práve elektráreň Nováky sa pre Andreja stala miestom, cez ktoré začal túto skúsenosť skúmať hlbšie.
Samostatná výstava *They may rest from their labor; for their deeds follow them! (Q Gallery, Kodaň, 2024, kurátorka: Nikol Czuczorova) vychádza z uzavretia elektrárne Nováky a zmeny, ktorú koniec viac než sedemdesiatročnej výroby priniesol do regiónu Hornej Nitry. Andrej sa cez videá, sochy a inštalácie vracia k prostrediu, ktoré pozná zo svojho detstva a skúma, čo po priemysle zostáva v krajine, materiáloch aj skúsenostiach ľudí. Výstava sa venuje práci a jej dôstojnosti, priemyselnému dedičstvu, ale aj spoločenským zmenám spojeným s odklonom od uhlia a prechodom k udržateľnejšej budúcnosti. Namiesto nostalgického pohľadu na zanikajúci priemysel sa sústreďuje na obdobie medzi jeho koncom a tým, čo má prísť po ňom. Zároveň je poctou ľuďom, ktorých práca viac ako sedem desaťročí zabezpečovala výrobu elektriny pre domácnosti na Slovensku.
Vo videu **Left to Rust Andrej pracuje s piatimi kilogramami kovového odpadu pochádzajúceho priamo z elektrárne Nováky, ktorý postupne zvára do jedného celku. Tento jednoduchý a opakujúci sa proces odkazuje na každodennú údržbu, ktorá bola nevyhnutnou súčasťou fungovania elektrárne a po jej zatvorení stratila svoj pôvodný význam. Sprievodný komentár približuje pracovné postupy a rutiny, ktoré kedysi pomáhali udržiavať celý systém v prevádzke. Dielo tak prepája materiál, fyzickú prácu a činnosti, ktoré spolu s koncom elektrárne postupne miznú.
*Work Chronicles dokumentuje každodenné predmety, ktoré Andrej potreboval počas svojej brigády v elektrárni Nováky. Na polaroidoch zachytáva napríklad vstupnú kartu či pracovné oblečenie – bežné veci, ktoré mu umožňovali vstupovať do prísne kontrolovaného priemyselného prostredia a pohybovať sa v ňom. Séria je jednoduchým osobným záznamom jeho vlastnej skúsenosti s miestom, ktoré sa neskôr stalo dôležitou súčasťou jeho umeleckého výskumu.
V diele **Lamp T Andrej pokračuje vo svojej práci so špekulatívnym dizajnom. Lampy navrhol tak, aby ich bolo možné vyrobiť a zvárať s čo najmenším množstvom práce a zároveň si zachovali svoju praktickú funkciu. Dielo tak cez jednoduchý úžitkový predmet otvára otázku vzťahu medzi výrobou, ľudskou prácou, efektivitou a funkčnosťou.
Elektráreň Nováky bola v Andrejovom živote prítomná dávno predtým, než sa stala témou jeho tvorby. Poznal ju z krajiny, z rodinných príbehov aj cez ľudí, ktorí v nej pracovali. Dva komíny boli pevnou súčasťou horizontu Hornej Nitry a zároveň akýmsi jednoduchým indikátorom toho, čo sa práve deje vo vnútri. „Vždy sme videli tie dva komíny, ako sa z nich dymilo a všetci sme vedeli povedať, či funguje jedna prevádzka alebo aj druhá. Vždy sme mali informáciu o tom, či sa produkuje elektrina, alebo nie. Nezáležalo na tom, kde sa nachádzate, vždy to bolo vidieť v skyline.“ Elektráreň navyše nefungovala ako izolovaný ostrov. Andrej ju prirovnáva skôr k srdcu širšieho priemyselného organizmu, ktoré bolo rôznymi potrubiami, materiálmi a energiou prepojené s ďalšími prevádzkami v okolí – od chemických závodov po výrobu pórobetónu. To, čo ako dieťa jednoducho prijímal ako prirodzenú súčasť domova, tak postupne začal čítať ako rozsiahlu infraštruktúru, ktorá celé desaťročia formovala nielen krajinu, ale aj prácu a život ľudí v regióne. Výraznejší impulz pozrieť sa na elektráreň ako na tému vlastnej tvorby prišiel až neskôr, spolu s diskusiami o Európskej zelenej dohode a konci výroby elektriny z uhlia. Andreja začal zaujímať rozpor medzi tým, ako sa o ekologickej transformácii hovorí z veľkej politickej vzdialenosti a tým, ako vyzerá priamo na mieste, ktorého sa týka. „Fascinovalo ma, ale možno zároveň aj znepokojilo, ako sa taká veľká progresívna zmena môže oslavovať ako pokrok. Hlavne ďaleko od miesta, kde sa ten pokrok bude odohrávať.“ Pre Andreja totiž nešlo o abstraktnú debatu o energetike. Rozhodnutia sa týkali krajiny, v ktorej vyrastal, a ľudí, ktorých poznal. Ekologickú transformáciu preto nevníma čiernobielo ani ako príbeh, v ktorom sa zatvorením uhoľnej elektrárne jednoducho urobí bodka za jednou problematickou etapou. Zaujíma ho práve to, čo sa do veľkého príbehu pokroku nezmestí: čo sa stane s miestom po strate jeho pôvodnej funkcie, čo zostane po desaťročiach výroby a čo sa stane so skúsenosťami ľudí, ktorí celý svoj pracovný život venovali systému, ktorý už zrazu nie je potrebný.
Video *Ashes to Ashes vychádza z havárie odkaliska elektrárne Nováky z roku 1965 a jej dlhodobých následkov na okolitú krajinu. Andrej prepája nájdené zábery pracovníkov prevážajúcich vysušený popol s 3D vizualizáciou dnešného stavu miesta – vyprázdnenej nádrže bez vody a života. Pohybom medzi minulosťou a súčasnosťou ukazuje, ako môže priemyselná infraštruktúra meniť krajinu ešte dlho po tom, čo stratí svoju pôvodnú funkciu.
Objekt **Seat svojím tvarom a spôsobom vrstvenia materiálu odkazuje na neustále hromadenie a ukladanie materiálu na odkalisku elektrárne. Priemyselný proces Andrej prenáša do objektu pripomínajúceho sedací prvok, čím ho premieňa na fyzický obraz postupného vrstvenia a narastania hmoty.
Aby tejto zmene rozumel hlbšie, rozhodol sa ju nesledovať iba zvonka. Po bakalárskom štúdiu na FAMU sa cez leto zamestnal ako obyčajný brigádnik v údržbe nováckej elektrárne. Vedel, že ak chce toto prostredie zažiť ešte ako skutočne fungujúcu prevádzku, veľa času mu nezostáva. „Výskum som rozvíjal už predtým a prostredie som poznal cez rodinu. Teraz som sa doň rozhodol vstúpiť ako zamestnanec.“ Práve tento moment dobre ukazuje, čo Andrej myslí tým, keď hovorí, že výskum môže mať v jeho tvorbe aj performatívnu rovinu. Nešlo o návštevu umelca, ktorý príde do elektrárne nazbierať materiál alebo dokumentáciu. Na niekoľko mesiacov prijal podmienky bežného pracovníka: mal vstupný preukaz, pracovné oblečenie a topánky, pravidelne chodil do prevádzky a vykonával prácu súvisiacu už aj s prípravou elektrárne na jej uzatvorenie. „Dôležitá pre mňa bola možnosť pravidelne tam chodiť a pracovať medzi ľuďmi a rozprávať sa s nimi v prostredí, o ktorom hovorili.“ Rozdiel medzi tým, čo o elektrárni vedel z rodiny, teórie či vlastného pozorovania a tým, čo mu umožnila spoznať konkrétna pracovná pozícia, sa stal zásadným aj pre jeho ďalšie uvažovanie. Vo vnútri ho totiž čoraz viac fascinovalo poznanie, ktoré sa nedá jednoducho zapísať do manuálu. Stretával ľudí, ktorí elektrárni rozumeli cez desaťročia vlastnej skúsenosti. Vedeli, ako sa v nej pohybovať, ako reagovať na problém, ako pracovať s konkrétnou súčiastkou či materiálom a ako udržať obrovský systém v každodennom chode. Časť z toho sa dala vysvetliť slovami, veľká časť však existovala priamo v pracovných návykoch a pohyboch. „Môžete poznať opis systému, ale stále vám určite uniká veľa z toho, ako ho ľudia každý deň udržiavajú.“ Andreja preto začalo zaujímať, čo sa s takýmto poznaním stane vo chvíli, keď prestane existovať prostredie, v ktorom malo význam. A práve počas jeho brigády už táto otázka nebola hypotetická. Mnohí ľudia, ktorých stretával, strávili v elektrárni prakticky celý pracovný život a zároveň vedeli, že sa jej prevádzka blíži ku koncu. Andrej sa ich pýtal na prácu, ale aj na jednoduchú a o to nepríjemnejšiu otázku: čo budú robiť potom? „Rozprávať sa o budúcnosti práve tam malo veľmi zvláštnu váhu. Všetko to poznanie bolo ešte súčasťou každodenného fungovania a zároveň už bolo jasné, že prevádzka sa končí.“Administratívne môže mať odstavenie elektrárne presný dátum, ľudská skúsenosť sa však tým istým dňom vypnúť nedá.Práve tu sa začína črtať jedna z najdôležitejších vrstiev Andrejovej tvorby. Nezaujíma ho iba monumentálna industriálna architektúra ani romantický obraz opustenej elektrárne. Oveľa viac ho priťahujú nenápadné stopy práce, cez ktoré možno ľudskú prítomnosť čítať aj vtedy, keď samotní ľudia z priestoru zmiznú. „Moja tvorba vychádza z pocitu, že na tých ľudí sa už zabudlo a že uzatvorenie elektrárne sa stalo súčasťou príbehu o pokroku, ale možno práve ich práca a skúsenosti v tom príbehu prestali mať miesto.“ Nechce pritom vytvárať reportáž o bývalých zamestnancoch ani dokumentovať jednotlivé životné príbehy. Vracia sa k nim nepriamo – cez materiály, architektúru a predmety, na ktorých zostala práca fyzicky zapísaná. Zaujíma ho, či sa cez ne dá vidieť aj neprítomnosť ľudí, ktorí ich vyrábali, používali a udržiavali.
*Power Plant Profile zachytáva infraštruktúru elektrárne Nováky. Rozmerná digitálna tlač predstavuje elektráreň ako rozsiahly systém navzájom prepojených priestorov, stavieb a technologických prvkov. Namiesto pohľadu na elektráreň ako na jednu budovu tak ukazuje komplexnú infraštruktúru, ktorá desaťročia formovala fungovanie celého priemyselného areálu.
Jedným z prvých diel, v ktorých sa táto úvaha naplno spojila s Novákmi, bolo Courtesy to Intervene. Andrej siahol po obyčajných zváračských závesoch z údržbárskej dielne elektrárne. Ich pôvodná funkcia bola čisto praktická – oddeľovali pracovný priestor pri zváraní – no počas rokov používania sa do ich povrchu zapisovala každodenná práca. Zostali na nich prepálené miesta, usadeniny, špina, zmeny farby aj stopy po neustálom otváraní a zatváraní. Práve Nováky boli podľa Andreja špecifické aj tým, že veľkú časť údržby si elektráreň zabezpečovala priamo na mieste. Zvárači a ďalší údržbári tak neboli iba servisom k výrobe elektriny, ale jednou zo základných podmienok toho, aby celý systém vôbec dokázal fungovať. Andrej preto záves nevnímal ako odpad po skončenej prevádzke, ale ako materiál, do ktorého sa práca počas rokov doslova vpísala. „Prišlo mi to ako najzaujímavejší spôsob, ako sa zamýšľať nad touto každodennou prácou, ktorá vymizne.“
V galérii záves napol na novovyrobenú kovovú konštrukciu a vystavil ho takmer ako abstraktný obraz. Na prvý pohľad divák vidí plochu, farbu a štruktúru. Až informácia o pôvode materiálu zmení spôsob, akým sa naň pozerá. Tmavé škvrny už nie sú iba vizuálnym detailom a prepálené miesta estetickou nedokonalosťou – stávajú sa stopami konkrétnych pohybov a ľudí. Andrej preto tieto predmety nerád označuje ako ready-made. Presunom do galérie ich nenecháva nedotknuté. Navrhuje pre ne konštrukciu, napína ich, rozhoduje o mierke, svetle aj o tom, z akej vzdialenosti ich divák uvidí. Zároveň však zámerne zachováva všetko, čo materiál absolvoval predtým. „Keby som odstránil prepálenia, usadeniny a opotrebovanie, odstránil by som aj veľkú časť dôvodu, prečo s nimi pracujem.“ V jednom objekte sa tak stretávajú dve časové vrstvy – pôvodný pracovný život materiálu a nový zásah umelca. Záves síce nedokáže uchovať všetko, čo vedel človek, ktorý s ním denne pracoval, no dokáže zachovať aspoň stopu. A práve hranica medzi tým, čo ešte dokážeme z materiálu vyčítať, a tým, čo spolu s ľuďmi a zanikajúcou prevádzkou nenávratne mizne, sa pre Andreja stala priestorom pre ďalšiu tvorbu.
Zváračský záves z Courtesy to Intervene nie je jediným materiálom, ktorý Andrej preniesol z Novák do galérie. Podobným spôsobom pristupuje k popolu, potrubiam či ďalším pozostatkom priemyselnej prevádzky. Nevyberá si ich však preto, že dobre vyzerajú alebo v sebe nesú estetiku industriálnej ruiny. Zaujíma ho predovšetkým to, čo už majú za sebou. „Pri materiáloch z priemyselného prostredia ma zaujíma, čo už absolvovali. Keď sa zamýšľam nad použitím popola z Novák, tak ten vznikol spaľovaním uhlia. Na zváračskom závese sa zas usadzovali stopy práce v dielni.“ Ich podobu teda nevytvoril Andrej, ale konkrétne procesy, ktoré sa v elektrárni odohrávali ešte predtým, než sa materiály dostali do jeho rúk. A keď ich prenesie do galérie, ich pôvodný príbeh nezmizne. Práve naopak – stáva sa jednou z vrstiev nového diela. Andrej však nechce pri samotnom vystavení priemyselného artefaktu zostať. Zaujíma ho, čo sa s ním dá urobiť ďalej a aký nový život mu môže vytvoriť v momente, keď už systém, ktorého bol súčasťou, prestal existovať. „Ich minulosť určite určuje, s čím môžem pri tom novom usporiadaní pracovať.“
Najvýraznejšie sa tento spôsob uvažovania prejavil v inštalácii Have You Ever Seen Coal Burn?, ktorú Andrej vytvoril počas štúdia v Kodani. Jej východisko pritom opäť našiel v niečom, čo poznal prakticky celý život. Pri spaľovaní uhlia v nováckej elektrárni vznikal popol, ktorý sa miešal s vodou a následne sa potrubím dopravoval na odkalisko pri Bystričanoch. Rovnaké potrubia viedli krajinou, okolo ktorej Andrej odmalička chodil. Odkalisko bolo navyše zaťažené vlastnou tragickou históriou – v roku 1965 došlo k pretrhnutiu hrádze a úniku miliónov kubických metrov popolčekovej zmesi do okolia. V súčasnosti je veľká časť priestoru rekultivovaná a popol zostáva ukrytý pod povrchom. Práve tento paradox Andreja priťahoval. Niečo môže z krajiny vizuálne zmiznúť a pritom v nej fyzicky naďalej existovať. „Bolo pre mňa veľmi zaujímavé zamýšľať sa nad niečím, čo už je iba pod zemou. Ako to viem vidieť znova v nejakej novej podobe? Ako sa k tomuto materiálu dokážem vrátiť a predstaviť si jeho ďalší život?“ Do galérie preto priniesol skutočný popol z Novák, nad ktorý umiestnil približne šesťmetrovú novovyrobenú rúru z nehrdzavejúcej ocele. Z nej v pravidelných intervaloch kvapkala voda. Pôvodný priemyselný proces tým obrátil naruby. Kým elektrárenským potrubím kedysi prúdilo obrovské množstvo vody zmiešanej s popolom, v galérii z rúry zostala jediná kvapka prichádzajúca približne každé štyri sekundy. Dopadala na popol, postupne ho menila na kal a pred očami diváka tak pomaly vytvárala nový materiálny dej. „Ten pozostatok z prevádzky dostáva nový dej, ktorý prebieha priamo pred divákom.“ Andrej tu pritom nerobí rekonštrukciu elektrárne ani model technologického procesu. Vychádza z jeho reálnej logiky a materiálov, no skladá ich nanovo. Staré železné potrubie nahradí dokonale čistým nerezom, masívny tok spomalí na kvapkanie a proces, ktorý mal kedysi čisto technickú funkciu, zmení na situáciu, pri ktorej sa dá zostať a pozorovať ju. Dokumentárna skutočnosť sa tak stretáva so špekuláciou. „Špekulácia je pre mňa spôsob, ako sa na toto miesto pozrieť z možnej budúcnosti.“
Dôležitá pritom nie je iba samotná kopa popola či rúra nad ňou, ale aj čas. Kvapka dopadne, na krátky moment zmení povrch, voda vsiakne do materiálu a neskôr sa odparí. Ďalšia kvapka celý proces zopakuje. Inštalácia preto nie je hotovým objektom, ktorý sa po nainštalovaní prestane meniť. Musí zostať v chode a počas výstavy si vytvára vlastnú časovosť. V tomto spomalení možno cítiť aj opak pôvodnej logiky elektrárne založenej na neustálom výkone, produkcii a veľkom objeme. „Kvapkanie vody bolo pre mňa také spomalenie celého procesu, možno uzatvárania a zachytenie posledného momentu uzávierky elektrárne.“ Andrej akoby zobral mechanizmus, ktorý kedysi presúval obrovské množstvá priemyselného odpadu, a nechal z neho iba jeho vzdialený pulz. Materiál pritom pracuje ďalej, hoci elektráreň už elektrinu nevyrába. Tento pulz nie je iba metaforický. Každý dopad vody sníma kontaktný mikrofón a v reálnom čase ho premieňa na hlbokú frekvenciu. Reproduktory Andrej ukryl do vzduchotechniky, takže zvuk neprichádza z viditeľného zariadenia, ale akoby zo samotnej architektúry galérie. Malá kvapka, ktorú divák sotva zaznamená očami, sa tak zrazu ozve ako nízka vibrácia, ktorú cíti celým telom. „Vidíme malú kvapku vody, ktorá dopadne na popol, jej zvuk sa však do priestoru dostáva ako nízka vibrácia. Ten drobný pohyb zrazu môže byť telesne veľmi vnímaný.“ Zvuk preto v Andrejovej práci nefunguje ako hudobný doprovod alebo atmosféra pridaná k objektu. Mení mierku toho, čo sa pred nami odohráva. Niečo takmer neviditeľné začne fyzicky ovládať celý priestor a divák už priemyselný proces nesleduje iba očami – vstupuje doň vlastným telom.
Aj názov Have You Ever Seen Coal Burn? (Videl si niekedy horieť uhlie?) súvisí s publikom, pred ktorým Andrej svoju skúsenosť z Hornej Nitry vystavuje. V Kodani sa stretával s prostredím, v ktorom boli klimatická kríza, energetika či odklon od fosílnych palív intenzívnymi témami, no pre mnohých zostávali vzdialené od každodennej skúsenosti. „Je to skoro až taká uštipačná otázka: Videl si vôbec niekedy horieť uhlie?“ hovorí Andrej. Obracia sa ňou na človeka, ktorý môže veľmi dobre poznať diskusiu o energii a jej environmentálnych dôsledkoch, no so samotným uhlím či jeho spaľovaním sa nikdy nestretol. Práve odchod zo Slovenska Andrejovi umožnil uvedomiť si, že to, čo doma považoval za samozrejmosť – vedieť, čo sa v ktorej fabrike vyrába, kam vedie potrubie alebo prečo sa polieva zatrávnený kopec – je v skutočnosti veľmi špecifické poznanie určitého miesta. Jeho tvorba sa tak postupne stala aj spôsobom, ako túto skúsenosť prekladať pre človeka, ktorý ju nezdieľa. Have You Ever Seen Coal Burn? však nie je pokusom zakonzervovať Nováky do podoby priemyselného múzea. Andreja viac zaujíma, čo sa stane, keď sa na pozostatky súčasnosti skúsime pozrieť očami niekoho z budúcnosti. „Skúšam si predstaviť, ako by sme raz mohli vystavovať stopy práce ako dedičstvo, keď ich pôvodné používanie už nebude samozrejmé.“ V tejto predstave sa z potrubia, popola či zváračského závesu stávajú potenciálne artefakty sveta, ktorého logike už nemusíme úplne rozumieť. Uchováme materiál, ale spolu s ním nemusíme uchovať poznanie ľudí, ktorí vedeli, ako sa používa. Zachováme architektúru, ale nemusíme vedieť, aké pohyby, rutiny a vzťahy ju každý deň udržiavali funkčnú. Andrej preto uvažuje nad industriálnym dedičstvom menej ako nad zbierkou starých predmetov a viac ako nad problémom pamäti: kto rozhodne, čo je hodné uchovania, a čo všetko sa stratí aj napriek tomu, že samotný objekt zostane.
Podobným spôsobom pracuje aj videodielo A Power Plant. Tentoraz nepoužíva materiál z elektrárne, ale jeden konkrétny obraz jej konca. V novembri 2024 zaznamenal operáciu, pri ktorej vrtuľník osádzal kryt na jeden z komínov elektrárne. Pre Andreja to bol silný symbolický moment – fyzický dôkaz, že koniec prevádzky, o ktorom roky premýšľal a rozprával sa s ľuďmi, sa naozaj deje. Vo výslednom videu však tento moment odmietne divákovi dopriať celý. Na obrazovke vo veľkosti ľudského tela vidíme kryt približujúci sa ku komínu, no tesne pred jeho definitívnym osadením sa obraz preruší a situácia začne odznova. Kryt sa tak každú chvíľu chystá komín uzavrieť, ale nikdy to neurobí. Divák zostáva uväznený v očakávaní konca, ktorý neprichádza. „Bola tam taká nedokončenosť, možno až nepripustenie samotnej reality.“ Práve tento krátky záber veľmi presne pomenúva stav, ktorý Andreja zaujíma naprieč jeho súčasnou tvorbou. Čo vlastne znamená povedať, že elektráreň skončila? Výroba elektriny môže prestať v konkrétny deň a komín možno fyzicky zakryť, ale tým sa neuzatvoria procesy, ktoré priemysel počas desaťročí uviedol do pohybu. V krajine zostáva architektúra, potrubia, popol a environmentálna záťaž. V ľuďoch zostáva pracovná skúsenosť, pamäť aj strata. Niektoré konštrukcie sa odstránia, pretože ich bez každodennej údržby už nie je bezpečné ponechať stáť, iné zostanú ako zvláštne objekty bez pôvodnej funkcie. „To zakrytie komína síce vyzerá ako veľmi silný obraz konca, ale v skutočnosti neukončuje všetko, čo prevádzka elektrárne uviedla do pohybu.“ Andrejove diela preto nevznikajú ani tak o ruinách, ako skôr o zvláštnom čase tesne po skončení funkcie, keď sa ešte len rozhoduje, čo z minulého systému zmizne, čo zostane a čomu dokážeme dať nový význam.
A práve tu sa jeho veľmi osobný príbeh Hornej Nitry začína otvárať do omnoho širšej otázky. Andrej síce vychádza z Novák, no podobný proces sa odohráva v množstve bývalých priemyselných regiónov. Sú to miesta, z ktorých sa celé desaťročia získavali suroviny, energia aj ľudská práca, často v prospech spoločnosti ďaleko za ich hranicami. Keď však pôvodná funkcia zanikne, ľudia, infraštruktúra a dôsledky výroby zostávajú práve tam. „Zaujíma ma tá nerovnosť medzi tým, ako intenzívne bolo miesto využívané a tým, aká malá pozornosť sa venuje jeho ďalšiemu životu.“ Preto sa Andrej nepýta iba na to, čo urobíme s jednou zatvorenou elektrárňou. Pýta sa, ako vôbec zaobchádzame s miestami, ktoré sme prestali potrebovať a či spolu s ich priemyselnou minulosťou dokážeme v našej spoločnej pamäti uchovať aj ľudí a prácu, vďaka ktorým celé desaťročia fungovali. Hoci Andrejova tvorba vyrastá z veľmi konkrétneho miesta a osobnej skúsenosti, nikdy mu nešlo iba o zaznamenanie konca jednej elektrárne. Nováky sa preňho postupne stali priestorom, cez ktorý môže premýšľať o oveľa širších otázkach: čo považujeme za pokrok, kto zaň platí, čo sa stane s poznaním po zániku systému, v ktorom vzniklo a koho skúsenosť sa napokon dostane do spoločného príbehu. Aj preto je v jeho práci prirodzene prítomná politika, hoci sám nemá potrebu vytvárať aktivistické umenie ani ponúkať jednoznačné odpovede. „Myslím si, že umenie je vždy politické. Vždy vzniká v nejakých podmienkach, z určitej skúsenosti a z určitej pozície. Už len to, čo pozorujeme a aký príbeh považujeme za dôležitý, má politický rozmer.“ V Andrejovom prípade do tejto pozície vstupujú konkrétni ľudia z Hornej Nitry, ich pracovné životy aj politické rozhodnutia, ktoré menili prostredie okolo nich a predstavu o ich vlastnej budúcnosti. Práve tieto hlasy podľa neho v širšej diskusii často zanikajú.
Jeho diela však divákovi nehovoria, čo si má o transformácii priemyslu myslieť. Andrej sa zámerne vyhýba pozícii, v ktorej by umelecké dielo fungovalo ako argument s pripraveným riešením. „Moja práca do veľkej miery odráža spôsob, akým si veci spájam a snažím sa im porozumieť,“ vysvetľuje. „Nesnaží sa ponúknuť nejakú odpoveď alebo konkrétne riešenie.“ Aj preto jeho práce nie sú dokumentárne v klasickom zmysle. Nevidíme v nich portréty bývalých zamestnancov ani reportážne záznamy zatvárania elektrárne. Ľudia sú v nich často prítomní práve tým, že ich nevidíme – cez poškodený zváračský záves, popol, potrubie alebo architektúru, ktorú kedysi udržiavali v chode. Andrej vytvára podmienky, v ktorých si divák môže tieto súvislosti začať skladať sám. Postupne sa pritom dostáva aj k otázke, čo všetko vlastne zahŕňame do predstavy o Slovensku. „Keď premýšľam o krajine, z ktorej pochádzam, vidím popri horách a prírode aj tieto priemyselné vrstvy.“ Slovenskú identitu si radi spájame s prírodou, lesmi a horami, no oveľa komplikovanejšie do nej začleňujeme fabriky, bane, elektrárne a krajinu pretvorenú desaťročiami výroby. Pre Andreja pritom nejde o dve oddelené veci. Priemysel je do krajiny zapísaný rovnako ako všetko ostatné a jeho následky nezmiznú spolu s poslednou pracovnou zmenou. „Je zaujímavé, ako sa hlásime k prírode ako k niečomu, čo nás definuje, ale priemyselná výroba, ktorá tú istú krajinu zásadne pretvára, sa do tej predstavy začleňuje oveľa ťažšie.“ Horná Nitra túto komplikovanejšiu podobu krajiny ukazuje veľmi konkrétne. Pod zatrávneným kopcom zostáva popol, terén stále nesie stopy ťažby a medzi obcami zostáva infraštruktúra, ktorej pôvodná funkcia postupne prestáva byť čitateľná.
Preto Andrej vníma koniec uhoľnej energetiky aj ako otázku toho, akú zodpovednosť máme voči regiónom, ktoré desaťročia znášali jej dôsledky a zároveň z nej zabezpečovali energiu pre zvyšok krajiny. Ekologickú potrebu zmeny tým nespochybňuje. Zaujíma ho však, čo sa stane po nej. „Moja tvorba vychádza z pocitu, že na tých ľudí sa už zabudlo a že uzatvorenie elektrárne sa stalo súčasťou príbehu o pokroku, ale možno práve ich práca a skúsenosti v tom príbehu prestali mať miesto.“ Práve slovo pokrok je v jeho tvorbe čoraz dôležitejšie. Nie ako niečo, čo by chcel odmietnuť, ale ako pojem, ktorý chce rozobrať a pozrieť sa, čo všetko sa za ním môže skrývať. Každý veľký prísľub budúcnosti totiž zároveň vytvára niečo, čo zostáva za ním – materiál, infraštruktúru, environmentálnu záťaž, ale aj ľudí, ktorých skúsenosť už do nového príbehu nemusí zapadať. Práve schopnosť vychádzať z veľmi lokálnej skúsenosti a pritom cez ňu hovoriť o širších spoločenských procesoch dostala Andrejovu tvorbu v posledných rokoch aj pred medzinárodné publikum. Po ukončení štúdia na Kráľovskej dánskej akadémii ostal v Kodani a jeho práce sa objavili na viacerých výstavách. Dôležitým potvrdením smerovania jeho tvorby bolo aj ocenenie 15. Juni Fonden Honorary Award za jeho absolventskú prácu a následné pokračovanie v prostredí Art Hub Copenhagen. Pre Andreja však prišla v roku 2026 aj udalosť, ktorá jeho cestu symbolicky vracia na Slovensko – stal sa jedným z laureátov Ceny Oskára Čepana. A tentoraz ide o cenu, ktorú poznal dávno predtým, než si vedel predstaviť, že sa súčasnému umeniu bude venovať profesionálne.
V performancii *No Critical Knowledge Will Be Lost Andrej skúma, ako firmy a inštitúcie hovoria o budúcnosti a vytvárajú predstavu pokroku. Dielo sa odohráva v presklenej zasadačke a pripomína skúšku pred dôležitým firemným oznámením. Andrej si oblieka špeciálne vytvorený kostým a spolu s ďalšími performermi nacvičuje prejav. Postupne upravujú jeho hlas, pohyby aj spôsob vystupovania tak, aby celé oznámenie pôsobilo čo najpresvedčivejšie. Názov diela môžeme preložiť ako Žiadne zásadné poznanie sa nestratí. Znie ako sebavedomý a upokojujúci firemný prísľub. Andrej sa však pýta, čo sa môže stratiť práve vo chvíli, keď sa zložité témy snažíme zjednodušiť do podobných jednoznačných vyhlásení. Čie skúsenosti zostanú bokom? Aké formy práce prestaneme vidieť? Performancia tak pokračuje v jeho záujme o pokrok a o spôsoby, akými si prostredníctvom jazyka vytvárame presvedčivé predstavy o budúcnosti. Video: Alexandra Björkholm | Photo: Emil Basse
Ešte ako študent strednej Školy umeleckého priemyslu v Trenčíne na odbore Fotografického dizajnu totiž Čepana vnímal ako jeden z mála pravidelných orientačných bodov, cez ktoré sa k nemu dostávalo slovenské súčasné umenie. „Cena Oskára Čepana vždy bola taký indikátor. Bolo to niečo, cez čo sme dokázali vnímať slovenské súčasné umenie.“ O to zvláštnejšie preňho dnes je ocitnúť sa na druhej strane. „Znamená to pre mňa veľmi veľa a som veľmi vďačný, že moja prax dokáže byť viditeľná aj na Slovensku.“ Po rokoch štúdia a tvorby v Prahe a Kodani tak prichádza možnosť predstaviť svoju prácu vo väčšom rozsahu aj domácemu publiku. Pre výstavu laureátov v Turčianskej galérii pripravuje nové diela a sám ju opisuje ako svoju prvú veľkú výstavnú prezentáciu na Slovensku. Zároveň však nechce zostať autorom, ktorý bude donekonečna rozprávať iba jeden príbeh o Novákoch. Výskum posledných rokov v jeho práci zostáva, ale začína sa rozvetvovať. V novších projektoch sa viac obracia k architektúre neprístupnosti – k miestam, ktoré svoju autoritu vytvárajú tým, že zostávajú uzavreté, regulované alebo jednoducho mimo nášho dosahu. Pre výstavu v Turčianskej galérii napríklad pripravuje sériu sôch, ktorých forma sa má počas trvania výstavy meniť a skúma materiály, ktoré nie sú stabilné ani definitívne. Inde sa vracia k ľudskej posadnutosti progresom, k prísľubom budúcnosti a k jazyku, ktorým ich produkujú veľké inštitúcie či korporácie. V istom zmysle sa tým vracia aj k otázkam, ktoré sa objavovali už v jeho staršej Delivering Futures: kto vytvára predstavu budúcnosti, akým jazykom nás o nej presviedča a prečo niektorým víziám tak ľahko uveríme.
Nováky tak z jeho práce možno nikdy úplne nezmiznú – a ani nemusia. „Verím tomu, že výskum, s ktorým som strávil posledné tri roky svojho štúdia, bude asi navždy nejakým spôsobom informovať ten ďalší výskum. Moje témy sa rozvetvujú, ale ten core, možno aj core tej identity, tam je stále prítomný.“ Nejde už iba o elektráreň ani o uhlie. Zostáva spôsob, akým sa Andrej naučil pozerať na svet: všímať si systémy, ktoré považujeme za samozrejmé, materiály, ktoré po nich zostávajú, a ľudí, ktorých prácu v nich často prestávame vidieť. Možno práve preto jeho tvorba nepotrebuje ponúkať hotové odpovede. Namiesto nich sa vracia k veciam, ktoré zostali po veľkých príbehoch o výrobe, transformácii či pokroku, a skúša zistiť, čo všetko z nich ešte dokážeme vyčítať. Pretože aj keď sa prevádzka skončí, komín prestane dymiť a potrubím už nič neprúdi, miesto tým neprestáva existovať. Mení sa iba otázka, ktorú si pri pohľade naň kladieme: čo z toho, čo tu bolo, si dokážeme zapamätať a čo si z toho vezmeme ďalej?
Andrej Kiripolsky je slovenský vizuálny umelec pôsobiaci v Kodani. Vo svojej tvorbe pracuje so sochou, inštaláciou, pohyblivým obrazom, zvukom a performanciou. Vychádza z výskumu industriálnych infraštruktúr, ich transformácie a materiálnych aj spoločenských stôp, ktoré zostávajú po strate ich pôvodnej funkcie. Dôležitým východiskom jeho tvorby je Horná Nitra a prostredie elektrárne Nováky, cez ktoré sa venuje témam práce, pamäti, priemyselného dedičstva, environmentálnej transformácie a predstáv o pokroku. Študoval fotografiu na Škole umeleckého priemyslu v Trenčíne, následne na FAMU v Prahe v Ateliéri novej estetiky a magisterské štúdium absolvoval na Royal Danish Academy of Fine Arts v Kodani. Po ukončení štúdia zostal pôsobiť v Dánsku. Za svoju absolventskú prácu získal 15. Juni Fonden Honorary Award a v roku 2026 sa stal jedným z laureátov Ceny Oskára Čepana.
|
zdieľať |
|
tweetnuť |
|
späť |
