Novinky
Povedz mi, že som krásna a všetko bude dobré. Na chvíľu.
Dátum: 01.04.2024
Autor: Martin Brix
Košičanka Lucia Dovičáková študovala na Fakulte umení Technickej univerzity v Košiciach. Počas štúdia absolvovala odbornú stáž v ateliéri Antona Čierneho na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Na Fakulte umení v Košiciach v rokoch 2017 – 2021 absolvovala aj svoje doktorandské štúdium. V roku 2006 bola finalistkou Ceny Oskára Čepana. V roku 2011 sa stala laureátkou ceny Nadácie Tatra banky Mladý tvorca a v rokoch 2012 aj 2013 finalistkou súťaže Nadácie VÚB Maľba. V súčasnosti žije a pôsobí ako maliarka v Košiciach.
Už ako dieťa túžila byť maliarkou. No keď si pozerala knižky o umení, tak narážala len na mužov umelcov. Lucia bola z toho prekvapená až znepokojená, či vôbec môže byť ako žena maliarkou. Luciin otec maľoval. Preto s maľbou vyrastala a ďalšie Luciine kroky smerovali na umeleckú školu. Vo svojich tvorivých začiatkoch sa na škole venovala videoartu a skôr digitálnym formám umenia. Až ku koncu štúdia si zaľúbila maľbu. Po skončení školy nevedela čím sa chce zaoberať. V tej dobe trendovali environmentálne témy, no Lucii viac zaujímali introspektívne témy ženskej duše. Ako sama Lucia spomína na toto obdobie, stala sa z nej „outsiderka“. Po účasti na Cene Oskára Čepana sa Lucia rozhodla s umením skončiť. Presťahovala sa do Írska, kde si našla robotu. Po roku v zahraničí si uvedomila, že si aj tak popri práci kreslí a že ju to stále baví. Nakoniec sa rozhodla vrátiť na Slovensko a naplno sa venovať umeniu.
Lucia Dovičáková sa v rozhovore s Janou Močkovou pre Denník N na chvíľu vrátila k detským hrám: „Vždy, keď sme sa išli hrať, tak mi pripadla úloha pasívnej ženy, čo mi prekážalo. Chcela som byť aktívnou hrdinkou a také som aj hľadala. Od detstva som sa pýtala, prečo nie sú v knihách či vo filmoch akčnými hrdinami aj ženy a nie iba muži“. Dnes sa už asi nepýta, vie ako svet funguje. Teda rešpektuje ho, ale v mnohom nesúhlasí. Odvráva, háda sa a skúša sa dohodnúť zo svojho miesta, ktoré obsadila takmer všetkými spoločenskými a rodovými rolami, ktoré jej doterajší život vedel ponúknuť. Je dcérou, manželkou, matkou, exmanželkou, umelkyňou, maliarkou, doktorandkou, …
Lucia začínala ako „zlé dievča“ mladej výtvarnej scény. Štartovala z Košíc, kde absolvovala vysokoškolské štúdium. Jej vtedajšie maľby, by sa dali nazvať aj ako „historky života“, v ktorých sa zamerala – ironizovala, priam sa vysmievala konvenčným a našsky tradičným predstavám o slušnom dievčati, či sexi priateľke, osudovej milenke, alebo aj o nedotknuteľnosti materstva a bohabojnej a láskyplnej matke. Jednoducho žene, ktorá ako perpetuum mobile nadpozemskej energie je patrónkou všetkých tých idealizovaných rodových, spoločenských a národných predstav o nej. Lucia, ale netvorí svoje hrdinky ako postavičky jej denníkových poznámok a ilustrácii. Projektuje príbehy, ktoré sú niečo medzi realitou a fikciou, zabalené v kultúrnej, rodovej a spoločenskej kritike. Jej feminizmus nie je narcisticky uväznený v seba-strednom psychologizovaní. Je tak trochu hnevom a vzburou, zároveň sebakritickou iróniou, je vtipom a humorom, často provokujúcim laškovaním. V príbehoch je udrená, v komentároch briskná a v maľbe a kresbe má rada uletenú nedôslednosť, predstieranú neškolenosť, akoby chcela dať „obraz na prvú“. Ale zároveň sa vie vyhrať až s filigránsky realistickým detailom, na ktorom potom stavia pointu obrazu. (zdroj: Beata Jablonská)
Vo svojej tvorbe sa venuje prevažne maľbe, kresbe a videu. Jej diela sršia humorom a iróniou aj v prípadoch, kedy sú jej témy v podstate vážne a jej cieľom je kritická reflexia. Humor je výborný komplic pri odhaľovaní nepríjemnej pravdy a Lucia ho využíva ako silnú zbraň, ktorou mieri na svoje okolie, svoju generáciu, svoje pohlavie a v neposlednom rade na seba samú. Jej tvorba by sa dala veľmi stručne charakterizovať slovami – provokácia, irónia a sarkazmus. Luciine tvaroslovie je možné vnímať v kontexte smeru, ktorý kunsthistória nazýva bad painting alebo zlá maľba. Špecifický je jej neakademický výtvarný jazyk, vďaka ktorému mnoho z jej prác pôsobí dojmom skice či nedokončenej maľby. Lucii ide predovšetkým o vykreslenie príbehu, o atmosféru a o konfrontovanie diváka so zobrazenou pointou. V maľbe vyhľadáva výraz plný emócií a aby dosiahla svoj cieľ, nebojí sa balansovať na hranici gýča, používa hyperboly a jej práce sú miestami blízke insitnému umeniu, karikatúre či knižnej ilustrácii.
Tvorba Lucie Dovičákovej dospela k jasnej definícii silného autorského programu, v ktorého centre sa nachádza žena a jej obraz. Nehľadá však vyjadrenie univerzálnej ženskej skúsenosti, no cielene vyberá momenty, v ktorých naše predstavy o radostiach, starostiach, rolách a údeloch žien skĺzajú do stereotypov. Najprv boli na jej maľbách dievčatá, čo bezostyšne olizujú čepeľ noža a strkajú prsty tam, kam nemajú. Potom to boli matky, ktoré nie sú vždy iba šťastné, usmiate a ich domácnosti dokonalé. V súčasnosti je ešte ďalej. Ukazuje, aká komplikovaná môže byť úloha ženy, matky a manželky, čo sa snaží skákať cez všetky prekážky naraz. Vo svojich najnovších prácach Lucia s humorom prehodnocuje historické postavy a ženské role minulých storočí, ako ich poznáme z historickej literatúry či mytológie. S chuťou preveruje platnosť tradičných stereotypov a jej kompozície prevažne s jednou hlavnou hrdinkou odkrývajú archetypy a banalitu ženskej každodennosti, ktorá sa dodnes v porovnaní so svetom mužov marginalizuje a spochybňuje. A dnes je ešte ďalej. Dôkazom toho je aj aktuálna výstava Prázdny dom v ATELIERi XIII.
“Lucia Dovičáková vstúpila na slovenskú výtvarnú scénu ako enfant terrible. Ako drsné zjavenie z čistého neba. Kto očakával, že sa po počiatočnej tematickej či výrazovej razanci usadí, že sa hrany, na ktoré zámerne vstupuje, zaoblia, že sa zopakuje večný príbeh vekom umierňovaného radikalizmu a vyprchávajúcej divokosti, ten ostáva zaskočený. Jediné, čo sa mení, sú jej témy. Posúvajú sa tam, kam ju samú život postrkuje. Lucia absurdne, expresívne a surreálne spracováva podnety z osobného života, ale robí to tak, že získavajú všeobecnejšie posolstvo, univerzálnu naliehavosť, a pritom nestrácajú na autentickosti. Keď k tomu pridáme osobitý maliarsky rukopis, voľbu výrazových prostriedkov, vizuálnu naráciu, dostávame jedinečný a nezameniteľný obraz umelkyne.” – kurátor Damas Gruska.
Nová životná etapa, nová téma, nová výstava. Tentoraz je tou témou domov. Lucia Dovičáková absurdne, expresívne a surreálne opäť spracováva podnety z osobného života, ale robí to tak, že získavajú všeobecnejšie posolstvo, univerzálnu naliehavosť, a pritom nestrácajú na autentickosti. Keď k tomu pridáme osobitý maliarsky rukopis, voľbu výrazových prostriedkov, vizuálnu naráciu, dostávame jedinečný a nezameniteľný obraz umelkyne.
Damas Gruska k výstave: Domov sú ruky, na ktorých smieš plakať. Napísal pred viac ako 60 rokmi básnik Miroslav Válek. Hoci báseň odkazuje k veľkej celosvetovej tragédií, verš nám pripomenie i množstvo tých menších a osobných. Denných povinností, zúfalstiev, túžieb, radostí i vášni. Domov, dom, priestor rovnako bezpečný ako nebezpečný, symbol ukotvenia i kotvy, ktorá ťaží a pripútava, je lajtmotívom cyklu najnovších malieb Lucie Dovičákovej. Maliarka drsných metafor, krutých výjavov každodennosti, malých prehratých vojen, a hlavne večného vzdoru, tu rozvíja veľmi osobné témy aby im nakoniec dávala univerzálny apel. Dom ako detská kresbička, ako krehká stavba z karát, s ktorou sa rúca celý svet, dom ako telo, ako scéna z rodinného života, ako miesto intimít erotiky i predstáv. Dom ako bolestivé prázdno, ako príliš hlučná samota, ako prúd dávno potlačovaných spomienok. Jej domov uhrančivých obrazov a obrazov nám pripomína aj iné verše básne: Domov sú ruky, na ktorých smieš plakať. /… / Môžu pritúliť, zachrániť a zohriať. / Ale aj priložiť prsty na hrdlo a stisnúť. Po formálnej stránke je maliarsky rukopis Lucie Dovičákovej priamočiary, na nič sa nehrá, je odzbrojujúco úprimný. Obrazy sú vydreté inak ako štetcom v ruke. A preto uveriteľné. Maliarka stojí mimo rutiny umeleckej prevádzky, grantových schém a módnych trendov. Už roky si ide svoje, rozvíja svoj umelecký program do nových polôh, no dôsledne sa pritom drží pôvodných východísk. Nestráca sa nám pred očami. Naopak. A toto je to, čo ju robí jednou z najosobitejších a najzaujímavejších osobností slovenskej výtvarnej scény. A čo jej otvára i cestu za jej hranice.
Lucia má za sebou množstvo výstav doma aj v zahraničí. Jej diela sú zastúpené v zbierkach Slovenskej národnej galérie, Galérii Nedbalka, Považskej galérie umenia v Žiline, v Galérii Ernesta Zmetáka v Nových Zámkoch a v ďalších verejných a súkromných galériách doma aj v zahraničí.
V roku 2023 sa uskutočnila výstava Cítim sa ako…, ktorá predstavila diela Lucie Dovičákovej zo zbierky Galérie Nedbalka, ktoré odrážajú nosné témy objavujúce v Luciinej tvorbe od jej študentských čias po súčasnosť. Cítim sa ako… je formulované v prvej osobe, pretože Luciina tvorba je z veľkej časti autobiografická. Všíma si nielen to pozitívne na ženách, ale pracuje aj s ich temnejšími, zverskými stránkami. Jej diela tematizujúce tehotenstvo a materstvo sa svojou otvorenosťou a priamočiarou obrazotvornosťou dostávajú doslova pod kožu. Už v nich je viditeľná Luciina schopnosť preniesť hlboké, telesne aj duševne náročné zážitky a stavy na plátno. Cítim sa ako… je názov konkrétneho Luciinho diela, ktorý sa ponúka na dokončenie. Ako kto / čo sa dnes cítite vy?
Spoločnou témou prvého výberu Slovenskej národnej galérie v roku 2024 sa stal „ženský hlas“ – diela autoriek, ktoré sa kriticky, sarkasticky či len mimoriadne úprimne vyjadrujú k rôznym mýtom a klišé názorom, k tradičným obrazom a predstavám o delení rodových úloh v spoločnosti a v domácnosti. Maliarka Lucia Dovičáková spracúva v kresbe a akvareli tému tehotenstva, materstva a úloh ženy v domácnosti ako tradične videných pilierov rodiny a partnerstva. Fotografka Jana Hojstričová sériou inscenovaných fotografií ukazuje, ako sa zmení úlohy ženy – matky – v domácnosti, ak rezignuje na svoje túžby, priania a potreby. Voľné umelecké zoskupenie Kundy Crew sa prostredníctvom tradičnej výšivky a úderných hesiel či upravených porekadiel vyjadruje k postaveniu a chápaniu potrieb žien v súčasnej spoločnosti i k aktuálnej politickej situácii. V SNG si tak aktuálne môžete prísť pozrieť výstavu s témou „Ženský hlas“, kde uvidíte aj diela košickej výtvarníčky Lucie Dovičákovej. Súčasťou výstavy je aj Luciine dielo Paradajková polievka (2016), ktoré nadväzuje na tému kritiky tradičnej rodiny ako motív, ktorý Lucia používa vo svojej tvorbe. Červená farba rozliatej polievky naznačuje trúfalosť, vyzývavosť a porušenie pravidiel.
Lucia Dovičáková je ostrou pozorovateľkou každodenných, okrajových a zdanlivo banálnych tém ženského bytia, ktorých banalita je v jej maliarskom podaní provokujúca a ironizujúca. Obsah jej obrazov pritom korešponduje s výrazným štýlom, s afinitou k naivnému, „neakademickému“ prejavu, ktorému nechýba poriadna dávka individuality a recesie. Jej maľby pôsobia ako úsporné, denníkové záznamy, vychádzajúce z vlastných zážitkov, spomienok, fóbií, analýz najosobnejších vzťahov, ale aj sprostredkovaných „právd“, ktoré Luciu z rôznych dôvodov iritujú.
|
zdieľať |
|
tweetnuť |
|
späť |
