Tvorba, ktorá sa roztomilo usmieva s kvapkou krvi v kútiku úst

Dátum: 06.07.2025

Autor: Martin Brix

Ilustrátor, tatér, sieťotlačiar, hudobník a hlavne tvorca, ktorý si vo svete nezávislého umenia našiel vlastný, neuhladený jazyk. Michal Mikuš sa pohybuje medzi kresbou a tetovaním, vizuálnym umením a hudbou, medzi vlastnými projektmi a spoluprácami s komunitou, ktorá ho obklopuje. Jeho tvorba spája remeslo s intuíciou, detskú nevinnosť s punkovým vzdorom a vizuálnu expresiu s komunitným duchom. V rozhovore rozpráva o svojich začiatkoch v Petržalke, o láske k sieťotlači, o estetike chýb, aj o tom, prečo nikdy nechcel byť tatérom – ale aj tak ním trochu je. 

„Moja rodina nebola nijako umelecky zameraná,“ hovori Michal, výtvarník, ilustrátor, tatér a sieťotlačiar známy aj pod menom Bubble Gum. Napriek tomu, že vyrastal v bratislavskej Petržalke, kde podľa jeho slov dominovali skôr futbal, basketbal a tvrdé partie, si v detstve našiel vlastný svet – ten výtvarný. „Celé detstvo som si kreslil a moji rodičia v tom videli nejaký potenciál, tak ma dali na základnú umeleckú školu.“ Práve tam objavil čaro farieb, maľby a hľadania farebných kombinácií, ktoré neskôr výrazne ovplyvnili jeho vizuálny rukopis. Bavilo ho „hrať sa s farbami a spájať ich… chytiť v tom jemnocit, ako môžu spolu spolupracovať.“ Aj napriek tomu, že ako chalan z výtvarného krúžku bol medzi kamarátmi skôr výnimkou – „v Petržalke buď hráš futbal alebo si lúzer“ – Michal zostal verný svojej ceste. Po základke nastúpil na strednú školu so zameraním na grafickú tvorbu, kde študoval grafický dizajn. Práve tam sa mu prvýkrát otvorila možnosť vnímať výtvarnú prácu aj v širších kontextoch – nie len ako voľnú kresbu, ale aj ako médium komunikácie.

Neskôr pokračoval na Fakulte multimediálnych komunikácií UTB v Zlíne, kde študoval digitálny dizajn. No akademické zadania, zamerané najmä na webstránky a mobilné aplikácie, boli v kontraste s jeho vnútorným svetom. „To ma absolútne nebavilo,“priznáva. Namiesto uhladeného digitálneho dizajnu viedli jeho kroky k underground estetike – „na vysokej škole som skoro každú prácu robil pankáčskym štýlom, čo sa učiteľom moc nepáčilo.“ Svoj bakalársky projekt vytvoril ako komiks*, ktorý bol vyrobený v linorytom. „Nebolo to nič spoločné s digitálnym dizajnom, ale ja som to vždy nejako vedel obísť, aby som si spravil to, čo chcem.“Hoci sa často ocital na hrane systému, z vysokej školy si odniesol niečo zásadné – kritické myslenie nad vlastnou tvorbou. Aj keď tvoril pankáčske veci, ako sám hovorí, „uvedomoval som si, že to asi nie je úplne najlepšia práca. že dokážem zo seba dostať viac.“

*Autorská kniha – komiks. Zámerom práce bolo vytvoriť komiks, ktorého príbeh bude ovplivňovaný rôznymi farebnými kombináciami. Na prácu som zvolil techniku linorytu. Prvý výtlačok bol čiernobiely, použitý aj na výstave bakalárskych a diplomových prác. Tento výtlačok bolo možné vyfarbiť a tak prejaviť subjektívny pohľad na príbeh. Druhý výtlačok bol prevedný vo farebných kombináciach.

„Celý život ma baví robiť veci rukami,“ hovorí Michal, ktorý sa po ukončení štúdia na FMK UTB v Zlíne postupne presunul od digitálneho dizajnu k praktickým technikám ako je sieťotlač. Tento posun bol prirodzený a autentický: „Nie hneď po škole, ale asi po roku normálnej roboty som si zariadil sieťotlačový ateliér a začal som sa tomu venovať naplno.“ Sieťotlač bola technika, ktorá Michala fascinovala už od teenagerského veku, keď sa venoval snowboardingu a skejtovaniu. V tom čase mal s kamarátmi vlastnú malú značku a chceli si tlačiť vlastný merch. Tento DIY impulz sa napokon stal odrazovým mostíkom do remeselnej a nezávislej produkcie. „Začalo to tak, že sme si chceli spraviť tričká a zrazu som zistil, že ma to baví omnoho viac, než sedieť za obrazovkou.“Pomohla aj zhoda náhod: starší kamarát Holub mu prenechal svoj sieťotlačový ateliér aj so zariadením a zákazkami. „Skončil som v jednej práci a na druhý deň som nastúpil do druhej, ktorá už bola moja vlastná,“ opisuje zlomový moment, keď sa tvorbe začal venovať profesionálne.

Sieťotlač mu otvorila dvere do sveta hudobných subkultúr, kde sa stal prirodzenou súčasťou lokálnej scény. Jeho „klientmi“ sa stali kapely ako Tatrofka, Brizolit, Berlin Manson či Tolstoys. Spočiatku šlo len o potlač merchu, neskôr sa pridali aj ilustrátorské vstupy a autorské rozšírenia: „Prestalo mi stačiť, že len tlačím dizajn na tričká. Začal som pridávať nášivky, autorské grafiky, vrstvy. Chcel som to posúvať vyššie.“ Súčasťou jeho vizuálneho prejavu je istá „špinavosť“ a neschopnosť tvoriť čisté vektorové formy. „Aj samotný výstup bol vždy trošku zafúľaný. Robilo mi problém robiť čisté veci,“ spomína na časy vysokej školy. Jeho estetika je formovaná punkovou mentalitou: odmietaním uhladenosti, preferenciou ručnej práce, hravosti a chýb ako prirodzenej súčasti diela. „Aj v tých chybách sa nachádzajú krásne veci. Nedostatky vznikajú náhodou, ale práve tie dodávajú veciam dych a ľudskosť.“ Michal tak prirodzene prepája vizuálne umenie, remeslo a hudobnú subkultúru. Tvorí pre kamarátov, ktorých si váži, a v prostredí, ktoré ho formovalo. „Celý čas som si hovoril, že musím prísť na svoj štýl. A sieťotlač mi v tom pomohla viac ako čokoľvek iné.“

K tatérskemu svetu sa Michal dostal intuitívne a mimo hlavných prúdov. „Nikdy som si nehovoril, že budem tatér. Celá kultúra okolo tetovania sa mi vlastne vôbec nepáčila,“ priznal. Prvý impulz prišiel z akcie na terase v Bratislave, kde spozoroval niekoľko ručne robených tetovačiek. Rozhodujúcim momentom však bolo stretnutie so susedom, ktorý si sám doma robil handpoke. „Nikdy predtým som to nevidel, ale strašne sa mi to páčilo. Kúpil som si farby a doma v noci pod lampou som si začal tetovať vlastnú kožu.“ Tatérska cesta sa teda začala experimentálne a osobne. Bez ambícií, s obmedzenými technickými možnosťami, ale s veľkou chuťou. Práve obmedzenia mu pomohli formovať špecifický vizuálny jazyk. „Na začiatku som si nastavil mantinely. Robil som malé veci, žiadne čierne farby, ryl som si do ruky hrianky a autá.“

Z časom sa objavili príspevky od kamarátov a známych, ktorí ho podporili. Postupne sa prepracoval od ručných tetovačiek k strojčekovým, od malých námetov k zložitejším kompozíciám. „Stále to beriem ako hobby, nie som tatér. Ale baví ma estetika tetovačiek, ktoré sú trochu “zošlahané“. Keď to vyzerá, že je to na koži už dvadsať rokov. Ako chrasta alebo znamienko.“ Dôležitou dimenziou tetovania je preňho prepojenie s ilustrátorskou tvorbou. Každý motív je jeho vlastný, aj keď vychádza z inšpirácie zadávateľa. „Každý návrh je môj návrh. Aj keď niekto chce fľašu, vytetujem ju v mojom štýle.“ Tetovanie je teda v Michalovej tvorbe prirodzené rozšírenie kresby, ktoré sa vrýva do tela. „Nikdy som si nemyslel, že sa niekomu bude moja kresba páčiť natoľko, že ju bude nosiť doživotne na sebe.“

Popri vizuálnej tvorbe zohráva v Michalovom živote kľúčovú úlohu hudba. Je bubeníkom kapely Deti, pre ktorú tvorí aj celú vizuálnu identitu a merch. Ich koncerty doprevádzajú interaktívne objekty, hľadajúce prepojenie medzi hudbou, obrazom a objektom. „Okrem klasického merchu sa snažím vyrábať predmety, ktoré vieme interaktívne prepojiť s našou show.“ Okrem Detí spolupracoval s kapelami ako Cassels (animovaný klip s viac ako 6000 ručne kreslenými snímkami), Brizolit (vesta pre frontmana kombináciou 3D tlače a maľby), Tatrofka či Tolstoys. Všade tam zohrával rolu nielen ako grafik, ale často aj ako dramaturg a spoluautor nápadu. Hudba a punková estetika mu poskytli jazyk aj komunitu. „Celá moja tvorba bola ovplyvnená mojou kapelou. Pomocou nej som sa dostal bližšie k punku aj k ľuďom, ktorí v ním žijú.“

Michalova tvorba tak vyrastá z DIY prístupu, kde sa hranice medzi vizuálnym umením, hudbou a telom stierajú. Svoj rukopis pretavuje do koncertných sál aj pod kožu fanúšikov. A tým vytvára dielo, ktoré sa stáva súkromnou spomienkou aj kolektívnou energiou. V Michalovej tvorbe sa prepájajú detská obrazotvornosť s temnotou, humor s tragikomickým komentárom, roztomilosť s drsnosťou. „Snažím sa hľadať prienik medzi milým a zlým, medzi hračkami a hororom,“ opisuje svoju estetiku, ktorá sa objavuje v tetovačkách, ilustráciách, sieťotlači či pohyblivom obraze.

Postavičky, ktoré kreslí, pripomínajú detské žuvačkové ilustrácie, no majú v ruke nôž, pištoľ alebo iný znepokojivý atribút. „Sú to iba detské kresby, ale majú zvrat. Lebo aj svet je taký – dobrý a zlý.“ V jeho tvorbe sa objavujú personifikované zvieratá, ktoré trestajú ľudské chyby, aj domáce predmety s vlastnou identitou. Často reaguje na deštruktívne správanie ľudstva alebo ironizuje bežný svet okolo seba cez filter 90. rokov, skejtovej a snowboarvej kultúry či popkultúrnych fragmentov. „Spájam nostalgické spomienky z detstva so súčasnosťou, s vtipmi, s hudbou, ktorú počúvam. Reagujem aj na to, čo sa deje vo svete, ale skôr cez obraz ako cez manifest.“

V oblasti ilustrácie Michal neostal iba pri osobnej voľnej tvorbe. Tvoril vizuálne identity pre kapely ako Deti, pre ktorú navrhuje aj merch a koncertný vizuál, alebo pre bratislavský projekt Sauna Bobor. Práve pri týchto spoluprácach sa prepája jeho ilustrátorsky cit s dizajnérskym uvažovaním. Michalov rukopis je rozpoznateľný. Neopiera sa o akademickú presnosť, ale o osobnú expresiu. „Vždy tam budú nejaké skratky, jemné detaily, ktoré proste nevymažem zo seba.“ Aj samotný prístup k technike je pre neho súčasťou umeleckého vyjadrenia. Kreslí fixkami, pracuje s 3D tlačou, vymýšľa vlastný spôsob ako maľovať cez sitá. „Snažím sa vymyslieť si svoju vlastnú techniku. Nerobiť všetko len plošne, ale hrať sa s ťahmi, textúrou, s linkami.“ Estetika Michala Mikuša je slobodná, surová a osobná. Namiesto dokonalosti hľadá pravdivosť. Jeho ilustrácie a objekty majú vždy výrazný rukopis, ktorý sa nebojí ani zlyhania, ani detského humoru, ani temnoty.

Pre Michala nie je tvorba prácou v tradičnom zmysle slova. Je to spôsob, ako ostať v kontakte so sebou, so svojím okolím, so spoločnosťou, ktorú si sám vyberá. „Baví ma robiť rôzne techniky. Neviem si predstaviť, že by som sa niekedy venoval iba jednému typu práce. Asi by som sa rýchlo začal nudiť.“ Práve pestrosť je pre neho kľúčom k tvorivej slobode. Prepája remeselný prístup so záujmom o technológie – od ručnej sieťotlače a kresby fixkou, cez 3D tlač, až po vlastné pokusy s elektronikou a spájkovaním. Učí sa za pochodu, neustále objavuje a testuje hranice možného. „Keď dostanem zadanie, viem si k nemu vymyslieť vlastný prístup. Všetko, čo som sa kedy naučil, môžem použiť. Fixky, sitá, plast, spájkovačku, objekty. Je to kombinovanie, prepájanie.“ Vo svojej praxi sa nebojí ani súkromných projektov, ani kolaborácií. Najviac energie venuje spoluprácam s kapelami a kamarátmi z nezávislej scény. Pracuje tak, aby mal slobodu rozhodovať o obsahu aj forme. „Merch robím buď ako robotickú prácu, keď mi niekto pošle dizajn, alebo ako kolaboráciu, keď to tvoríme spoločne. Obe sú fajn, ale vážim si, keď mi dôverujú.“ Tetovanie si naopak udržiava ako priestor slobody. „Preto to beriem ako hobby. Neprispôsobujem sa, nerobím cudzí návrh. Každý jeden je môj.“ Z aktuálnych projektov spomína aj na spoluprácu na festivale Pohoda, kde spolu s ďalšími umelcami pracuje s upcyklovaným textilom, ktorý potláčajú vlastnými dizajnmi pod hlavičkou T–Shirt Tuning. Napriek tomu, že je jeho meno známe na nezávislej scéne, necíti potrebu zakladať si vlastnú značku. „To ma nebaví. Masovo produkované veci pre seba ma nezaujímajú. Radšej si kreslím do šuflíka.“ To, čo ho ženie dopredu, je reakcia publika. „Asi najviac ma nadchýňa, keď vidím, že ľudí baví to, čo robím, že im to niečo hovorí, že cítia, že je to moje. To mi dáva energiu robiť ďalej.“

Rozhovor s Michalom nie je len sondou do sveta tvorby jedinca, ktorý stojí na rozhraní remesla, umenia a punkovej estetiky. Je aj obrazom tvorcu, ktorý si hľadá a chráni svoju slobodu. Nezaraditeľného, ale nie vzdorovito. Pokojného, no odhodlaného. „Najviac ma baví, keď vidím, že ľudí baví to, čo robím. Že im to niečo hovorí,“ dodáva na záver. Michalov prístup je príkladom, ako sa dá tvoriť mimo tlaku komerčných stratégií, bez potlesku mainstreamu, ale s plnou zodpovednosťou voči sebe, svojim kamarátom a prostrediu, ktoré mu dáva zmysel. Prepájaním ručnej práce, ilustrácie, punkovej hudby, objektovej tvorby či tetovania ukazuje, že umenie môže byť osobné a kolektívne zároveň. Že nemusí slúžiť svetu reklamy, aby mal dosah. V jeho kresbách, sitách, klipoch aj čiarach pod kožou je zreteľné niečo, čo sa nedá simulovať – pravdivosť. Nečistá, neuhladená, ale poctivá. Tak ako jeho svet. Tak ako jeho tvorba.

Michal Mikuš je výtvarník, ilustrátor, sieťotlačiar a tatér. Vyštudoval digitálny dizajn na FMK UTB v Zlíne, no namiesto digitálneho sveta sa vydal cestou ručnej práce a autorského prejavu. Jeho tvorba prepája ilustráciu, sieťotlač, objektový dizajn, tetovanie a hudbu – najmä v kontexte nezávislých scén a kapiel ako Deti či Brizolit. Vyznačuje sa punkovou estetikou, hravosťou, dôrazom na nedokonalosť a vizuálnou pravdivosťou. Aktívne spolupracuje na autorských projektoch, festivaloch aj komunitných iniciatívach.

1 2 ... 5 ►