Novinky
Od chemických olympiád k dizajnu a kurátorstvu
Dátum: 17.02.2025
Autor: Martin Brix
Doris patrí medzi progresívne mená na poli dizajnu a kurátorstva. Pochádza z Veľkého Krtíša, malého mesta, ktoré podľa jej slov pripomína „koniec litosferickej dosky“. Jej cesta k umeniu však nebola priamočiara. Ako dieťa inklinovala k tvorivosti, no zároveň sa snažila presadiť aj v oblasti prírodných vied.
Doris vyrastala v rodine inžinierov a vedcov, pričom jej sestra je lekárka. Prirodzene sa teda pokúšala nájsť si miesto v podobnom svete. Študovala na osemročnom gymnáziu (A. H. Škultétyho, Veľký Krtíš) a súčasne navštevovala základnú umeleckú školu, kde rozvíjala svoj záujem o výtvarné umenie. „Stále som sa snažila pretlačiť skôr do vedeckých odvetví. Chodila som na chemické olympiády, ale zároveň ma priťahovalo výtvarné umenie,“ spomína. Postupne si však začala uvedomovať, že sa v tomto prostredí necíti úplne komfortne. „Nosila som veľké náušnice, mala som strapaté vlasy a často mi vraveli, že v plášti vôbec nevyzerám, že sem patrím.“ Tento nesúlad ju v maturitnom ročníku priviedol k rozhodnutiu vzdať sa vedy a ísť vlastnou cestou.
Keď začala uvažovať o umeleckej kariére, jej predstava bola pomerne obmedzená. „Myslela som si, že sa dá študovať len maľba, sochárstvo a voľné umenie,“ hovorí. Keďže však nechcela ísť úplne mimo racionálneho uvažovania, začala sa obzerať po dizajne – vnímala ho ako spojenie kreativity a technického myslenia. Cesta ju nakoniec zaviedla na Fakultu umení v Košiciach na Katedru dizajnu, kde absolvovala bakalárske štúdium. Škola fungovala na rotačnom princípe, takže študenti prechádzali rôznymi ateliérmi – od produktového dizajnu, cez vizuálnu komunikáciu až po priestorový dizajn.
Aj keď si v každom z nich našla niečo zaujímavé, cítila, že grafický dizajn ponúka najviac možností na uplatnenie a rôznorodé formy výstupu. V Ateliéri dizajnu Vizuálnej komunikácie vytvorila svoj bakalársky projekt – platformu pre začínajúcich básnikov (Vizuálny štýl platformy na propagáciu mladých literárnych autorov a sprievodná séria publikácií). Tento projekt prepojil dizajn s komunitnou prácou, keďže spolupracovala s mladými autormi na tvorbe doma tlačených zinov. Táto skúsenosť ju priviedla k myšlienke, že najviac ju priťahuje práca s ľuďmi a konceptuálne projekty, ktoré majú širší spoločenský dosah. „Vytvárala som platformu pre začínajúcich básnikov, kde sme spolupracovali na zinoch. Už vtedy sa mi začala otvárať otázka komunity a práce s ľuďmi, čo sa ukázalo ako jeden z kľúčových momentov mojej tvorby,“ spomína. Napriek tomu, že grafický dizajn ju lákal, cítila, že v Košiciach nemá dostatok priestoru na osobný rozvoj. „Mala som pocit, že tam nemám dosť priestoru na sebavyjadrenie a vedela som, že tam nechcem zostať na magisterské štúdium.“
Po bakalárskom štúdiu cítila, že v Košiciach nemá dostatok priestoru na sebavyjadrenie. „V ateliéri priestorového dizajnu som vytvorila dildo. Študentom sa to veľmi páčilo, ale áčko som za to nedostala,“ smeje sa. Preto sa rozhodla pokračovať na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave na Katedre vizuálnej komunikácie, kde sa v Ateliéry Priestor zamerala na architektúru výstav. „Bola to pre mňa kombinácia umeleckého a vizuálnej komunikácie, čo mi veľmi vyhovovalo,“ vysvetľuje. Pandémia covidu však jej štúdium výrazne ovplyvnila. „Väzby medzi študentmi sa tvorili ťažšie, keďže sme väčšinu času fungovali online. Na druhej strane mi to dalo priestor hlbšie sa ponoriť do teoretického výskumu.“ Práve počas tohto obdobia si uvedomila, že najviac ju priťahuje analytická práca, písanie a kurátorská činnosť. Veľkým míľnikom v jej myslení bola jedna zo školských úloh, v ktorej mala definovať pojem „priestor“. Tento koncept ju pohltil natoľko, že mu venovala nielen jeden semester, ale celý rok. „Ponorila som sa do filozofických textov o priestore, v noci mi to nedávalo spať, skúmala som vlastné vnímanie priestoru v mojom malom byte v Bratislave. Výstupom nebolo nič hmatateľné, iba prezentácia mojich myšlienok. A spolužiaci mi po skúške povedali, že si z celého dňa pamätajú iba moju 25-minútovú prednášku,“ spomína. Tento moment v nej upevnil presvedčenie, že má talent na teoretickú prácu a že dokáže prostredníctvom slov a konceptov efektívne sprostredkovať myšlienky.
Jej diplomová práca (Monument) na VŠVU sa venovala otázke monumentov a ich súčasnej podoby na Slovensku. Skúmala, akým spôsobom môžu byť monumenty nebezpečné a ako ich môžeme transformovať, aby lepšie reflektovali súčasnú spoločnosť. V rámci projektu vytvorila sériu malých sôch, ktoré rozmiestnila po Bratislave, pričom ich súčasťou bol aj QR kód vedúci k virtuálnemu monumentu. „Chcela som nájsť spôsob, ako vytvoriť taký monument, ktorý by prežil v našej spoločnosti a nebol len ďalším kontroverzným symbolom.“
Po absolvovaní VŠVU nasledoval ďalší veľký krok – štúdium na prestížnej Design Academy Eindhoven v Holandsku. Tu sa venovala kurátorským textom a umeleckému výskumu, pričom sa postupne formoval jej jedinečný prístup k dizajnu. „Táto škola mi pomohla pochopiť, že viac než samotná materializácia dizajnu ma zaujíma teoretické pozadie a kurátorská prax,“ vysvetľuje. Eindhoven pre ňu predstavoval prelomový moment – otvoril jej dvere do medzinárodného umeleckého diskurzu a ukázal jej nové možnosti, ako prepájať dizajn so spoločnosťou.
Jej záverečný projekt na Design Academy Eindhoven sa venoval téme pasivity ako nástroja odporu v kapitalistickej spoločnosti. Skúmala, ako je pasivita vnímaná v kontexte produktivity a ako môže byť formou vzdoru voči systému. Výstupom bol 10-minútový 3D film (New Weird Hope), ktorý bol premietaný na viacerých festivaloch a zožal veľký úspech. „Moje dva roky výskumu sa zúžili do 10-minútového atmosférického filmu. Bol veľmi temný a strašidelný – to bol môj zámer. Po projekcii na filmovom festivale v Eindhovene som dostala najväčšiu standing ovation, akú som zažila. Bolo to potvrdenie, že sa mi podarilo pretaviť môj výskum do silného vizuálneho jazyka,“ opisuje.
Po rokoch štúdia na troch rôznych umeleckých školách sa definitívne rozhodla, že kurátorstvo je jej hlavným smerovaním. „Zistila som, že nechcem byť zavretá sama za počítačom a zalamovať cudzie texty. Chcem sa rozprávať s ľuďmi, pracovať s umelcami a vytvárať nové koncepty,“ uzatvára.
Tvorba Doris Siskovej prešla výraznou premenou – od dizajnérskeho prístupu, cez umelecký výskum, až po plne rozvinutú kurátorskú činnosť. Jej projekty sú interdisciplinárne a prepájajú dizajn s filozofiou, teóriou umenia a spoločenskou kritikou. Nehľadá iba estetické riešenia, ale predovšetkým koncepty, ktoré reflektujú sociálne, politické a kultúrne otázky dnešnej doby. Hoci dnes už samú seba nepovažuje za dizajnérku v tradičnom zmysle slova, metodológie dizajnu stále zohrávajú dôležitú úlohu v jej prístupe k práci. Dizajn pre ňu nikdy nebol iba o vytváraní produktov či vizuálnych riešení, ale skôr o spôsobe premýšľania a skúmaní vzťahov medzi ľuďmi a ich prostredím.
Postupom času sa stále viac odkláňala od individuálnej tvorby a začala vnímať kurátorstvo ako platformu pre kolektívnu prácu a sprostredkovanie myšlienok širšiemu publiku. Na VŠVU v Bratislave sa venovala architektúre výstav, pričom si uvedomila, že ju viac než samotné objekty zaujíma, ako sa dajú vystavované diela kontextualizovať a prepájať. „Zistila som, že výstava ako médium funguje len vtedy, keď sa na nej podieľa veľa ľudí. Potrebujete umelcov, dizajnérov, architektov, remeselníkov, tlačiarov… a práve to mi dávalo zmysel – vytvárať priestor, kde sa stretávajú rôzne pohľady a vzniká dialóg,“ hovorí.
Nečakaný, no dôležitý moment nastal na workshope v Amsterdame, kde sa spolu s ľuďmi z rôznych kultúr venovala zaváraniu manga a kimchi, pričom diskutovali o politike a spoločenských otázkach. Uvedomila si, že umenie nemusí byť len galerijné, ale môže fungovať aj ako priestor pre komunitné interakcie. „Bolo úžasné vidieť, ako môže taká obyčajná vec ako zaváranie vytvárať priestor na diskusiu o veľkých témach. Zistila som, že niekedy je práve tento neformálny a spoločný proces tým najautentickejším spôsobom, ako hovoriť o vážnych veciach,“ dodáva.
Vo svojej tvorbe sa Doris dlhodobo venuje spoločenským a politickým otázkam, pričom často pracuje s konceptom pasivity ako nástroja odporu. Tento motív sa objavuje vo viacerých jej projektoch, od akademických výskumov až po výstavné koncepty. „Pasivita je nesmierne silná zbraň, ktorú nikto neočakáva. Vždy sa považuje za niečo negatívne, ale ja ju vnímam ako spôsob, ako sa vymaniť z tlaku neustáleho výkonu,“ vysvetľuje.
Ďalšou dôležitou témou, ktorú spracováva vo svojej kurátorskej činnosti, je online identita a dynamika správania sa v digitálnom priestore. Týmto sa zaoberala v kurátorskom projekte DOE vs. Siren: On Metabolization and Shapeshifting, ktorý zorganizovala v Galérii Medium v Bratislave. Výstava skúmala fenomén „girlhood*“a taktiku pasivity v online priestore. Zameriavala sa na to, ako sa v digitálnom svete formujú nové formy feminizmu, rezistencie a online komunitného správania. „Fascinuje ma, ako sa v online priestore vytvárajú nové identity, ako sa ľudia prispôsobujú algoritmom a ako sa online komunita môže stať miestom pre boj proti patriarchátu,“ vysvetľuje. Na výstave predstavila diela umelcov, ktorí pracujú s témami genderu, performativity a online prítomnosti. Skúmala koncept „taktickej pasivity“, kde sa slabosť a stereotypy využívajú ako zbraň proti mocenským štruktúram. „Ak je niečo vnímané ako pasívne, neznamená to, že je to bezmocné. Pasivita môže byť veľmi efektívnym spôsobom, ako destabilizovať mocenské vzťahy,“ dodáva.
*Fenomén „girlhood“ označuje obdobie dospievania dievčat, charakterizované formovaním identity, skúmaním spoločenských rolí a budovaním vzťahov. V súčasnosti sa tento pojem často spája s online komunitami, kde dievčatá a mladé ženy zdieľajú svoje skúsenosti, čím vytvárajú priestor pre vzájomnú podporu a porozumenie. V digitálnom prostredí, najmä na platformách ako TikTok, sa „girlhood“ prejavuje prostredníctvom trendov, ktoré oslavujú ženskosť a skúmajú jej rôzne aspekty. Tieto trendy často využívajú humor, iróniu a populárnu kultúru na spochybnenie tradičných predstáv o ženách a dievčatách, čím prispievajú k šíreniu feministických myšlienok. Napriek pozitívnym aspektom má fenomén „girlhood“ aj svoje kontroverzie. Niektorí kritici poukazujú na to, že idealizácia tohto obdobia môže vytvárať skreslený obraz o realite dospievania dievčat, zatiaľ čo iní upozorňujú na riziko posilňovania negatívnych stereotypov prostredníctvom určitých online trendov. Celkovo fenomén „girlhood“ predstavuje komplexný jav, ktorý zahŕňa nostalgické spomienky na dospievanie, ale aj súčasné diskusie o identite, spoločenských očakávaniach a sile ženských komunít v digitálnom veku.
Výstava Doe vs. Siren: On Metabolization and Shapeshifting* sa koná v Galérii Medium v Bratislave od 21. januára do 2. marca 2025. Inšpiruje sa dievčenským TikTok trendom líčenia Doe Eyes vs. Siren Eyes, ktorý slúži ako nástroj premeny identity. Cieľom výstavy je preskúmať, ako sa v digitálnom veku menia a prispôsobujú identity. Na výstave sú prezentované diela umelcov ako Alex Quicho, Bogna Konior, Nikola Balberčáková, Jakub Pohlodek, Junn Zhou a Camille Wiesel. Ich tvorba sa zameriava na témy súvisiace s metamorfózou a prispôsobovaním sa v súčasnej digitálnej kultúre. Súčasťou výstavy je aj limitovaná edícia 50 kusov zinu v anglickom jazyku, navrhnutá Adamom Morongom. Tento zine dopĺňa výstavu o ďalšie perspektívy a vizuálne materiály.
*Zajačiky, ovečky a bambiovia. Online priestor zamorila roztomilosť, ktorá dávno prekročila hranice mémov s mačičkami. Naše identity a správanie odrážajú prepojenosť čistého a komerčného, nevinného a vykorisťujúceho, či roztomilého a brutálneho. Ako píše Alex Quicho vo svojej eseji Prey Mode: „Buďte za každú cenu mäkkí, jemní, na zožranie – naoko alebo naozaj, len aby ste zistili, čo bude ďalej.“ Režim koristi (Prey mode) znamená zmieriť sa s tým, že všetko je proti vám. Je to roztomilé a neškodné. Takými sa stanete aj vy, pričom aktívne podrývate pevne stanovenú mocenskú štruktúru. Podobne ako v prípade postavy Anyanwu z knihy Wild Seed od Octavie E. Butler, ktorá sa mení na to, čo konzumuje, sa nám vynára otázka: Čo ak korisť túži po predátorovi alebo dokonca po tom, byť zožratá? Čo ak sa konzumovaný/á aktívne zúčastňuje života predátora? Naša výstava sa inšpiruje virálnym trendom v líčení na TikToku, Doe Eyes vs. Siren Eyes – hyperprítomným nástrojom konečnej premeny. Predstavuje sebareflektívny dualizmus, kde sa predstava o koristi a predátorovi navzájom prelína. Dievčatá na sieti vedia oceniť jemný, laní prístup rovnako ako zvodnú príťažlivosť Sirény, pretože obe sú silnými stratégiami v umení presviedčania. Obe sa pre všetky dievčatá online, či už ako trik alebo realita, stávajú modelmi a metaforami ako prekonať nástrahy a dravé inštinkty, od technologických až po rodové, a všetko medzi nimi. Medzi vystavenými dielami sa nachádzajú texty a performatívne čítania od N. Balberčákovej a J. Pohlodka s performerkami S. Hukka & T. Jonuzi; videodiela J. Zhou o vizualizácii metamorfózy a reprezentácie kvír identít; C. Wiesel o online priestore po živote; videá prednášky A. Quicho a B. Konior, ktoré ponúkajú veľkorysý priestor na rozmýšľanie o zvádzaní a figuratívnosti v online priestore. Výstava spája etablované a začínajúce autorstvo a ponúka svieži pohľad na myslenie v post-platformovej ére. Aj keď je bohatá na teóriu, zameriava sa na stelesnenie a skúsenosť, podnecujúc návštevníctvo k zamysleniu sa nad poetikou a zapojenia nevinnosti v našom správaní online.
Doris sa vo svojej kurátorskej práci nespolieha len na vizuálne umenie – aktívne prepája filozofiu, sociológiu, politiku a popkultúru. V jej výstavách a výskumoch sa objavujú odkazy na literárne žánre, ako napríklad „New Weird“ – subžáner sci-fi a hororu, ktorý sa zaoberá strachom z neznámeho a existenciálnymi otázkami. Tento interdisciplinárny prístup jej umožňuje „nepracovať v striktne umeleckých kategóriách“, ale skôr nachádzať nové spôsoby, ako sprostredkovať zložité témy divákom.
Projekt New Weird Hope od Doris Siskovej je hlbokou reflexiou o mentálnom zdraví, úzkosti, depresii a suicidálnych myšlienkach, ktoré sú v západnej spoločnosti často normalizované a vnímané ako individuálne, nie kolektívne problémy. Doris vo svojom projekte využíva inšpiráciu literárnym žánrom „new weird“, kde postavy čelia nevyhnutným a nepochopiteľným situáciám, ktoré narúšajú ich realitu. Doris sa v tomto diele zamýšľa nad samovraždou nie ako osobnou túžbou po smrti, ale ako aktom protestu voči spoločenským tlakom, ktoré vedú k pocitu beznádeje. Vytvára experimentálnu priestorovú inštaláciu doplnenú filmovým trailerom pre neexistujúcu videohru, čím buduje znepokojivý, ale vizuálne silný zážitok, ktorý divákovi umožňuje odstúpiť od tradičných časových perspektív a vnímať svoje situácie iným spôsobom. „Chcem ukázať, že nádej nie je niečo, čo si jednotlivec nájde sám, ale niečo, čo sa vytvára kolektívne,“ vysvetľuje Doris. Využíva temporálnu manipuláciu a koncept „weirding“ (zvláštnenia) ako nástroje na destabilizáciu klasického vnímania reality, čím ponúka nové pohľady na psychické prežívanie.
Projekt New Weird Hope bol prezentovaný na Graduation Show 2024 Design Academy Eindhoven v rámci Dutch Design Week. Jeho výnimočný prístup k téme mentálneho zdravia zaujal natoľko, že bol nominovaný na prestížnu cenu Gijs Bakker Award 2024. Týmto dielom Doris spochybňila spoločenské vnímanie mentálneho zdravia a zdôraznila potrebu kolektívneho prístupu k riešeniu psychických ťažkostí. Projekt je interdisciplinárny, experimentálny a vizuálne provokatívny, pričom ukazuje, že dizajn a umenie môžu byť aj nástrojmi na hĺbkovú spoločenskú reflexiu.
Projekt Flawed Fluids je spoločným dielom Adama Moronga, Doris Siskovej a Yannisa Aunderlakisa. Zameriava sa na skúmanie vzťahu medzi ľudským telom a vodnými ekosystémami, pričom poukazuje na to, ako ľudia umelo manipulujú s vodnými tokmi, čo vedie k ich odcudzeniu. Cieľom projektu je prostredníctvom stelesnenia (embodiment) vyvolať empatiu voči vode, pričom ľudské telo slúži ako primárny nástroj tohto prístupu. Autori vychádzajú z predpokladu, že ľudské telo je miestom poznania a je úzko prepojené s naším prostredím. Keďže naše telá sú z veľkej časti tvorené tekutinami, považujú ich za kľúčových aktérov pri riešení ekologických otázok, ako sú prehradzovanie riek či znečisťovanie oceánov – problémy, ktoré často vnímajú vodu len ako zdroj alebo tovar. Prostredníctvom napodobňovania štruktúr, ktoré regulujú vodu, sa snažia obnoviť empatiu a uvedomiť si vlastné stelesnenie. Tento prístup považujú za zásadný pre posilnenie nášho spojenia s vodnými telesami. Celkovo projekt zdôrazňuje hlboký vzťah medzi ľuďmi a vodou a vyzýva k empatickému prístupu, ktorý podčiarkuje našu zodpovednosť za ochranu vodných zdrojov, čo by malo viesť k udržateľnejším praktikám v budúcnosti. Medzi zdroje inšpirácie pre tento projekt patria diela ako „Dark Ecology: For a Logic of Future Coexistence“ od Timothyho Mortona a „Bodies of Water: Posthuman Feminist Phenomenology“ od Astridy Neimanis, ako aj iniciatívy ako The Feeled Lab.
Tvorba Doris neustále osciluje medzi teóriou a praxou, medzi výskumom a výstavami. Jej práca je intenzívne intelektuálna, no zároveň emocionálna. Prostredníctvom kurátorskej činnosti hľadá spôsoby, ako priniesť komplexné témy širšiemu publiku a otvoriť dialóg o identite, pasivite, feminizme a online priestore.
Doris patrí medzi tvorkyne, ktorí neustále hľadajú nové formy vyjadrenia a experimentujú s interdisciplinárnymi prístupmi. V súčasnosti sa sústredí na niekoľko projektov, ktoré ďalej rozvíjajú jej doterajšie témy, pričom kladie dôraz na prepojenie kurátorskej práce, výskumu a umeleckej praxe.
Jednou z hlavných oblastí, na ktoré sa aktuálne sústreďuje, je príprava novej výstavy, ktorá nadväzuje na jej predchádzajúce skúmanie identít, online priestoru a taktickej pasivity. Táto výstava bude podľa nej akýmsi pokračovaním jej práce na projekte „DOE vs. Siren“, no v novom kontexte. „Chcem sa ešte hlbšie venovať tomu, ako si ľudia v online priestore vytvárajú a manipulujú vlastnú identitu. Zaujíma ma, ako súvisí ich online správanie s mocenskými štruktúrami a aké stratégie používajú na ich narúšanie,“ vysvetľuje. Okrem tejto výstavy pracuje aj na kurátorskom projekte, ktorý skúma vzťah medzi zvukom, priestorom a identitou. Tento projekt ju fascinuje najmä preto, že jej umožňuje prekročiť vizuálne umenie a pracovať s imerzívnymi a senzorickými skúsenosťami. „Zvuk a priestor sú dva elementy, ktoré ma v poslednom období fascinujú. Chcem skúmať, ako môžu formovať kolektívnu identitu a akú úlohu zohrávajú pri budovaní spomienok a pocitu príslušnosti,“ dodáva.
Popri kurátorskej činnosti sa Doris venuje aj teoretickému výskumu, pričom pracuje na sérii esejí, ktoré rozvíjajú jej predchádzajúce témy. V jednom zo svojich textov sa zaoberá problematikou pomalosti a neproduktivity v dizajne, pričom skúma, ako môže byť nečinnosť formou odporu voči tlaku neustáleho výkonu. „Dizajn je často vnímaný ako riešenie problémov a nástroj efektivity. Ja sa však pýtam, či by mohol byť aj niečím iným – niečím, čo zámerne spomaľuje, sabotuje a umožňuje nám vnímať realitu inak,“vysvetľuje. Okrem písania pracuje aj na rozsiahlom výskume venovanom digitálnym komunitám a ich taktikám odporu. Tento projekt je pre ňu dôležitý, pretože spája jej záujem o sociológiu, umenie a filozofiu.
Doris si uvedomuje, že umenie nemusí vždy existovať len v tradičných galériách, a preto skúma aj alternatívne formy prezentácie a zapojenia publika. Pracuje na sérii intervencií do verejného priestoru, ktoré majú reagovať na mocenské vzťahy v mestskom prostredí a ich vplyv na každodenný život ľudí. „Umenie sa nemusí vždy odohrávať medzi bielymi stenami galérie. Chcem nájsť nové spôsoby, ako môže vstupovať do verejného priestoru a vytvárať situácie, ktoré ľudí prinútia premýšľať a reflektovať,“ hovorí.
Plány Doris Siskovej do budúcnosti sú plné experimentov, nových formátov a snahy o prepojenie výskumu, umenia a sociálnych otázok. Či už pracuje na výstavách, teoretických textoch alebo intervenciách do verejného priestoru, vždy sa snaží otvárať nové perspektívy a hľadať nekonvenčné prístupy. „Mám pocit, že moja práca sa neustále mení a vyvíja. Každý projekt mi otvára nové otázky a nové možnosti. Dôležité je nenechať sa spútať očakávaniami a stále skúmať, kam až môžeme posunúť hranice toho, čo považujeme za umenie a dizajn,“ uzatvára.
Doris Sisková je slovenská dizajnérka a kurátorka, ktorá sa vo svojej tvorbe zameriava na interdisciplinárne prepojenie dizajnu, filozofie a spoločenskej kritiky. Pochádza z Veľkého Krtíša a k umeniu sa dostala cez dlhú cestu balansovania medzi prírodnými vedami a výtvarnou tvorbou. Pôvodne smerovala k vede, no napokon ju zlákal dizajn, ktorý sa stal odrazovým mostíkom k teoretickému výskumu a kurátorstvu. V roku 2024 ukončila magisterské štúdium na Design Academy Eindhoven v Holandsku, predtým absolvovala magisterský program na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave a bakalárske štúdium na Technickej univerzite v Košiciach. Medzi jej kľúčové projekty patrí „New Weird Hope“, ktorý bol nominovaný na prestížnu cenu Gijs Bakker Award 2024, „Flawed Fluids“, prezentovaný na Medzinárodnom bienále architektúry v Rotterdame 2023, a „DOE vs. Siren: On Metabolization and Shapeshifting“, výstava reflektujúca fenomén online identity a taktickej pasivity, realizovaná v Galérii Medium v Bratislave. Doris sa vo svojej práci zaoberá témami mentálneho zdravia, identity v digitálnom priestore a vzťahu medzi ľudským telom a ekosystémami. Jej diela boli vystavené v rôznych európskych mestách, vrátane Eindhovenu, Bratislavy a Košíc. Okrem toho sa venuje aj teoretickému výskumu a publikovaniu článkov v odborných periodikách.
|
zdieľať |
|
tweetnuť |
|
späť |
