#čerstvé ovocie_fm#efemko#maľba#obraz#vizuálne umenie#výtvarné umenie

Maliarka vrstiev, krehkosti a vnútorných priestorov

Dátum: 20.07.2025

Autor: Martin Brix

Jej diela sú tiché, no hovoria silne. Maľba Denisy Slavkovskej je ako rozostrená spomienka na niečo, čo sme cítili, no nevedeli pomenovať. Krehkosť tela, vrstvy mysle, pokoj aj napätie sa v jej obrazoch premieňajú na pigment, škvrnu, plochu. Tento profilový text mapuje cestu jednej z najvýraznejších maliarok svojej generácie – od detstva v Poprade, cez ateliéry v Košiciach, Krakove či Bratislave, až po výstavné priestory, kde obrazy ožívajú ako priestorové situácie. Vstúpte do sveta, v ktorom farba dýcha, forma sa rozplýva a človek sa objavuje práve vtedy, keď mizne.

Denisa Slavkovská je slovenská výtvarníčka, maliarka a autorka inštalácií, ktorá dnes patrí medzi najzaujímavejšie hlasy mladého výtvarného umenia na Slovensku. Vychádza zo skúsenosti s kresbou, grafikou, animáciou aj maľbou, ktoré si osvojila počas svojej cesty z Popradu cez Košice, Zlín, Krakov a Bratislavu. Jej rukopis je charakteristický biomorfnými tvarmi, introspektívnymi témami a citlivosťou na materiál aj farbu. Výrazným rysom jej diela je konceptuálny, no mimoriadne osobný prístup, ktorý prirodzene vychádza z jej detstva, vzdelania aj neustáleho hľadania.

„Ja si myslím, že u mňa to bolo asi to klišé… mňa v nejakých 6 – 7 rokoch dali na ZUŠ-ku a tam som potom bola až do skončenia strednej,“ spomína Denisa na svoj prvý kontakt s umením. Vyrastala v Poprade a keďže nebola „športový talent“, ako sama hovorí a k umeniu ju to prirodzene tiahlo. Výraznú úlohu v jej formovaní zohrali pedagógovia zo ZUŠ, ktorých neskôr stretla aj na strednej umeleckej škole v Poprade. Ich kontinuálna podpora v nej upevnila presvedčenie, že umenie je jej cesta. Hoci stredná škola bola orientovaná na grafický dizajn, Denisa od začiatku inklinovala k voľnému umeniu a maľbe. „Na tej strednej to bolo také, že grafický dizajn, naozaj logá a takéto veci, a nejak to až tak moc nebavilo,“ priznáva. Namiesto technickej precíznosti sa u nej začal rozvíjať záujem o formu, tvar a vrstvenie.

Bakalárske štúdium absolvovala na TU v Košiciach v ateliéri grafiky a experimentálnej tvorby pod vedením prof. PhDr. Petra Rónaia, akad. maliara. Počas štúdia absolvovala viaceré zahraničné aj domáce stáže na rôznych odboroch a školách, ako napríklad na Akadémii výtvarných umení (ASP) v Krakove, či na Univerzite Tomáša Baťu (UTB) v Zlíne. Tento pobyt považuje za dôležitý kontrapunkt: „Zlín bol taký striktný a prísny… oproti voľnému prístupu v Košiciach.“ Zlom nastal počas jej magisterského štúdia, keď v rámci programu Erasmus strávila rok v Krakove. „Krakov ma tak očaril, že ma to tam úplne vtiahlo. Vytvorila som si tam svoj svet… izba bola obložená maľbami, miestami sa tam už nedalo ani chodiť,“ spomína so úsmevom. Práve v Krakove sa naplno rozvinula jej tvorivosť a identita maliarky. Po návrate dokončila magisterský stupeň na VŠVU v Bratislave na Katedre maliarstva u Rastislava Podhorského a Martina Špirca. Tieto zážitky a výskum neskôr kulminovali v magisterskej práci s názvom How it was to be a human – sérii gestických, abstrahovaných obrazov o mentálnych stavoch a univerzálnych znakoch človeka. Študovala celkovo sedem rokov a z tohto obdobia si odniesla silný zmysel pre vrstvenie, prácu s kresbou, aj materiálny experiment. Tieto začiatky, tvarované pedagógmi, pobytmi v zahraničí, ako aj vlastným vnútorným kompasom, sú základom jej dnešnej umeleckej dráhy.

Maliarsky jazyk Denisy Slavkovskej sa formoval paralelne s jej životnou cestou a otvorenosťou voči experimentu. Hoci sa spočiatku označuje ako niekto, kto „len koketoval s maľbou“, jej dielo dnes presne reflektuje dlhodobý, zvedavý a precízny prístup k vrstveniu formy, gestu aj obsahu. „Vždycky som vychádzala skôr z kresby… čiže tam môže byť cítiť ten grafický vplyv a to, že som si prešla tými všetkými grafickými technikami manuálnymi.“ Počiatky jej rukopisu boli minimalistické, formovali sa cez kresliarsku štylizáciu a znak. Postupne sa jej vyjadrovanie stávalo fyzickejším, organickejším a farbami sýteným, no zachovalo si introspektívny charakter. „Postupne sa to menilo a nadväzovalo na seba,“ hovorí Denisa o svojom štylistickom posune. V magisterskej práci sa prvýkrát objavil tzv. „panáčik“ – zjednodušený, takmer abstraktný symbol človeka, ktorý sa stal výrazovým nosičom emócií a mentálnych stavov. „Trochu ako tie veci sú vždycky také fluidné, zaoblené alebo taký ľahký rukopis z nejakého skicového gesta tam zostáva. Je to stále o človeku, ale bez zobrazenia toho človeka.“

Jej vizuálny jazyk je dynamický a neustále sa mení. Po období figurálne ladených symbolov sa presunula k pokožke, telu a neskôr k objektom, ktoré človeka obklopujú. V súčasnosti experimentuje aj s abstraktnejším prístupom, kde forma reaguje na chemické vlastnosti materiálov. „Mám rada občas to skúsiť zmeniť a možno sa v rámci cyklu znova vrátiť k niečomu staršiemu a posunúť to ďalej.“ Vo svojej najrealistickejšej a najfarebnejšej sérii sa nechala inšpirovať estetikou kreslených filmov z nultých rokov, ktorými bola ovplyvnená v detstve. „Vychádza to z estetiky Cartoon Network. Väčšinou maľujem z hlavy alebo podľa vecí okolo mňa. V podstate nikdy podľa predlohy alebo fotky.“ Táto metóda jej umožňuje ponechať obrazu spontánnosť, no napriek tomu jej proces zostáva disciplinovaný. Každé dielo predchádza intenzívne skicovanie, testovanie pomerov a materiálov. „Robím si veľa skúšok… reakcie podkladov, množstva vody s pridanými látkami. Niektoré efekty evokujú až poškodenie alebo podráždenie kože.“

Významným prvkom jej tvorby je práca s podkladom – surové nepreparované plátno, na ktorom farba reaguje inak ako na klasické preparovaný povrch. Aj to je dôvod, prečo si každý krok vopred premyslí. „Nedá sa tam veľmi premaľovávať, ak sa stane chyba, musím ju priznať.“ Denisin rukopis sa neustále mení, no tiahne sa ním dôraz na introspekciu, fluiditu a vrstvenie. Jej tvarosloviu dominuje škvrna, panáčik, tieň, „pocit“ – elementy, ktoré sa vynárajú a miznú, ako postavy bez tela, no s prítomným vnútorným svetom.

Pre Denisu Slavkovskú je charakteristické, že jednotlivé série prirodzene nadväzujú jedna na druhú. Nevznikajú ako uzatvorené celky, ale ako plynulé pokračovania predchádzajúcich tém, nálad a foriem. Východiskom je často konkrétny priestor alebo kurátorský impulz, no zároveň sú tieto projekty odrazom jej aktuálneho vnútorného prežívania.

Vo výstave Zotrvačná zóna (Flatgallery, 2020), ktorá patrila medzi jej rané samostatné výstupy po ukončení školy, Denisa mení mierku aj vyjadrovací jazyk. Pracuje s kinetickými a priestorovými asociáciami – zotrvačnosť tu predstavuje stav medzi pohybom a pasivitou, medzi zámerom a nečinnosťou. Diela pôsobia pokojne, no zároveň latentne napäto, akoby v sebe niesli energiu tesne pred výbojom. Výstava ukazuje prvé náznaky jej záujmu o kombináciu maľby s objektom a jemne svetelne modelovaným priestorom – smer, ktorým sa neskôr v tvorbe ďalej rozvíjala.

Jej magisterská práca s názvom How it was to be a human? položila základ pre motív „panáčika“ – zjednodušeného symbolu postavy, ktorý sa stal nositeľom mentálnych a emocionálnych stavov. „Bolo to tak veľmi minimalisticky spracované… gesto ťahu štetca, symbol čo najmenej špecifikovateľný, žiadny gender, len všeobecný znak,“ vysvetľuje Denisa. Táto práca pre ňu znamenala začiatok sústredeného výtvarného uvažovania o človeku, jeho emóciách a stave bytia bez doslovného zobrazenia tela. Začiatkom roku 2021 bola vystavená v Bohéma Gallery v Bratislave.

Výstava Good Enough* (Galéria Kontajner, Bratislava, 2021) predstavovala pre Denisu Slavkovskú zlomový moment reflexie a osobnej výzvy. Pod kurátorským vedením Michaely Slobodovej a Ivana Jančára sa rozhodla vystaviť práce, ktoré pôvodne nepovažovala za dostatočne reprezentatívne – diela vzniknuté ešte počas štúdia na VŠVU, viackrát premaľovávané, neisté, introspektívne. Výstava otvárala otázku, čo to vlastne znamená byť „dosť dobrý“ – v kontexte umeleckej sebareflexie, publikačného tlaku aj vnútorného sebapochybovania. Slávkovská týmto gestom odhalila čosi intímne: neistotu, ktorá sprevádza každého autora, ale ktorú len málokto dovolí ukázať verejne. Good Enough sa tak stala manifestom dôvery v proces, v nedokonalosť ako tvorivý potenciál a v myšlienku, že práve zraniteľnosť môže byť tým, čo umelecké dielo robí silným.

*Čo je dosť dobré? Čo je zlé? Banálne otázky, ale na najjednoduchšie otázky sa hľadajú najťažšie odpovede. Hľadáme dobré umenie, ale kde nájsť odpoveď čo je dobré umenie? Ako umelci dokážu prekonať svojho učiteľa? A čo keď názory umeleckej autority sa nestotožňujú s vašim umeleckým chápaním sveta a estetiky života? Výstava Good enough je prekročením autorkinej umeleckej komfortnej zóny. Mladá absolventka Ateliéru maľby na VŠVU Denisa Slavkovská prezentuje na tejto výstave diela, ktoré vznikali počas štúdia na škole a tesne po jej absolvovaní. Toto obdobie autorka vníma (neoprávnene) sebakriticky.Výstava dostáva na svetlo diela, na ktoré by maliarka chcela zabudnúť, lebo sa jej spájajú s obdobím neistoty, kritiky a nepochopenia. Časť prác, ktoré sú na výstave, spočiatku odmietla sama pred sebou a postupne ich niekoľkokrát zrecyklovala. Niekedy však veci potrebujú správny čas. A ten prišiel! Diela, ktoré sa môžu zdať byť neatraktívne pre samých seba, majú neskutočné brilantné impulzy plné energie a životaschopnosti pre iných. Obojstranné obrazy, niekoľkokrát premaľované sú odtlačkom maliarkinho citového rozpoloženia počas štúdia na vysokej škole (a s ich neprijatím). Odzrkadľujú sa v nich všetky pocity, ktoré človek môže zažiť pri hľadaní samého seba. Denisa Slavkovská prešla hľadaním samej seba. Prešla si skúmaním nových tém, ktoré ju doviedli až k týmto skiciam, kresbám a maľbám, v ktorých cítiť ľahkosť a uvoľnenie, ale taktiež silu a pulzujúcu energiu mladej ženy, ktorá si uvedomuje postupne svoju vlastnú osobnosť. Práce autorky môžu vyznievať plošne, keďže vychádza z grafiky a kresby, avšak toto je iba zdanie. Svoj vlastný vizuálny jazyk vyplnila presahujúcimi objemi, farbami, líniami prechádzajúcich z plátna na plátno. Maliarka vyvíja univerzálnu formu vychádzajúcu z každodenného prostredia stigmujúceho podvedomie. Necháva objektívne, dopomôcť subjektívnemu a naopak. Hľadá možnosti sprostredkovania zažívaného exaktným, nedekorovaným jazykom. Forma sa prezentuje striktne, no obsah je hrejivo osobný. Už teraz si dokázala vytvoriť svoj vlastný výtvarný jazyk, ktorý ju charakterizuje a identifikuje ako výraznú maliarku svojej generácie. „Mne osobne sa páči, ako cez umenie môžeme vnímať vlastnú realitu života. Ako cez Denisine obrazy vieme nabrať osobnú silu a odhodlanie stáť si za svojim názorom, i keď niekedy to stojí veľa času. Ako jej tvary, objemy a farebnosť nás vťahuje do lepšieho životného priestoru. A tomu ja hovorím dosť dobré umenie!“ doplňa kurátorka výstavy. Kurátori: Michaela Slobodová a Ivan Jančár

Projekt Vnútroplochy* (New Platform Gallery a Wine Gallery, Bratislava, 2021) háj skúmal (ne)viditeľné vnútorné vrstvy – či už tela, priestoru alebo emócie. Výstava reflektovala jej dlhodobý záujem o prácu so surovým plátnom a materiálmi, ktoré na ploche reagujú nepredvídateľne. Reakcie látok – jedlých, akými sú napríklad škroby alebo oleje – vytvárali na povrchu obrazov vizuálne textúry pripomínajúce podráždenú kožu, citlivý dotyk alebo porušenú membránu.

*Projekt Vnútroplochy začal vznikať ešte v čase, keď autorka dokončila štúdium na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, ale pandémia už bola v plnom prúde. S oboma týmito skutočnosťami sa musela nejakým spôsobom vyrovnať, ako na ľudskej, tak i profesijnej báze. Vnútroplochy mali pôvodne nadväzovať na jej magisterskú prácu How it Was to be a Human?, v ktorej skúmala symbol ľudskej postavy/človeka. Pomocou sociálneho výskumu a štúdia sémantiky sa vtedy Slavkovská snažila vytvoriť znak, ktorý by bol všeobecne čitateľný a vo svojom základe divákom jednotne interpretovaný – bez rozdielu na kultúrne zázemie, časové obdobie, vek recipienta a ostatné vonkajšie vplyvy. Projektom skúmala človeka ako súčasť ľudstva, generácie, pohlavia, rasy, kultúry, národnosti, náboženstva, no i ako samostatnú jednotku s osobnou skúsenosťou a prežívaním. Od predošlého projektu sa Slavkovská snažila ráznejšie odosobniť a posunúť sa ďalej, lebo cítila isté zacyklenie a pochybnosti o svojej tvorbe, cez ktoré sa potrebovala preniesť. Vymedzila si na to priestor a čas a dopriala si dostatok voľnosti. Jej postupy v rámci procesu tvorby by sme teda mohli označiť skôr za asociatívne a z časti automatické. Vizuálne sa od starších diel vzďaľuje, ale svojím spôsobom naďalej skúma človeka, jeho telesnosť a vnútorné i vonkajšie prežívanie. Cez svoju osobnú skúsenosť a pamäť abstrahuje jednotlivé fragmenty a vnemy z hmotného aj myšlienkového sveta. O projekte Vnútroplochy Slavkovská spočiatku uvažovala ako o projekte so všeobecnejším názvom, ktorý by vo svojej podstate popisoval dej odohrávajúci sa v ploche obrazu. Počas procesu a neustáleho hľadania akoby novej témy/idey/obsahu si autorka uvedomila ďalšie významové súvislosti. To viedlo k vytvoreniu veľkej série diel, ktorá sa neustále rozrastá a obsahuje najmä maľby a kresby. Tieto výstupy pripomínajú vnútornosti alebo pohlavné orgány, ktoré sa postupne abstrahujú a rozplývajú do mäkkých zvlnených prvkov a fragmentov. Hľadanie idey a formy diel bolo pre autorku vo veľkej miere intuitívne a ako sama hovorí, „začalo sa fázou zúfalstva, ktorá vyústila do nekontrolovateľnej ľahostajnosti k materiálu, vizuálu a obsahu. Hľadanie prechádzalo cez infantilnú spomienku na detstvo a fascináciu farbou a tvarom, po ktorej nasledovalo hlboké sebapozorovanie a skúmanie toho, čo sa na týchto skúšobných skiciach opakuje a prečo. Potom prichádzalo postupné uvedomovanie si vlastnej osobnosti, akceptovanie svojich chýb a predností. Tento proces bol miestami boj, či už za, alebo proti osobnému umeleckému egu, a vyplynula z neho schopnosť vidieť a priznať si veci také, aké sú.“ Aktuálna maliarska tvorba Denisy Slavkovskej prezentovaná na výstave Vnútroplochy môže na diváka pôsobiť skôr plošne, keďže vychádza z jej absolvovaného štúdia grafiky (bakalárske štúdium) a daností média kresby. Vo Vnútroplochách však autorka plochu zámerne vníma ako povrch nekonkrétneho tvaru, pričom skúma jej záhyby, vibrujúce objemy, farby a pohyb formujúci charakter daného tvaru. Konečný vyabstrahovaný tvar sa svojimi vlastnosťami postupne vrýva do našej mysle, v ktorej si hľadá dočasné miesto. Núti nás rozpamätávať sa a asociovať… Obrazy Denisy Slavkovskej tak hovoria o osobnej skúsenosti, ktorá je však prenesiteľná. V jej Vnútroplochách prebieha snaha o komunikáciu medzi autorom a divákom, je to však komunikácia podvedomá, smerovaná cez daný výjav/obraz smerom von a späť. Kurátori: Marianna Brinzová a Andrej Jaroš

Denisa pokračuje v sériách, ktoré čoraz intenzívnejšie presúvajú pozornosť od figúry k povrchu a neskôr k objektom. Vo výstave Synthesize me* (BLU Gallery, 2022) sa telo rozpadá na fragmenty a biomorfné štruktúry. Farby a tvary nie sú identifikovateľné, no evokujú pokožku, pór, krehkosť. „Je to stále o človeku, ale bez zobrazenia človeka… niekedy je to postava, niekedy tieň, démon, inokedy len zvláštny tvar,“ približuje Denisa svoj prístup. Táto séria zároveň ukázala jej posun k širšej farebnosti a abstrahovaniu formy do biomorfných objektov.

*Denisu Slavkovskú dlhodobo zaujíma telo ako najviac určujúca entita existencie. To sa najprv premietlo do jej tvorby v podobe symbolického skúmania ľudskej postavy ako archetypálnej formy,  ktorý dokáže univerzálne poňať všetky naše fyzické, kultúrne či sociálne rozdielnosti. Jej záujem sa však postupne fokusoval na samotné telesné objemy a štruktúry, ktoré  divákovi asociujú jemu známe bazálne fragmenty. Telo ako anténa vnemov a prežitkov ale i objekt večne zviazaný s rôznymi typmi tabu pritom vstúpilo na plátno skrz podobu pokožky, chĺpkov a pórov, ktorých prítomnosť v podobách organických tvarov vedela vyvolať širokú škálu podvedomých pocitov, vrátane zhnusenia či hanby. Aj vo svojej najnovšej sérii postupuje od veľkých antropomorfných celkov k ich abstrahovaniu, rozkladaniu a novému zlúčeniu. Anatomickú presnosť detailov však do istej miery nahrádza idealizáciou a ešte silnejším príklonom k plochej maľbe organických celkov. Vyhladzovanie štruktúr má za následok zjednotenie a zrovnoprávnenie rozličných častí, spôsobuje však aj isté zneistenie a príťažlivosť miesiacu sa s bizarnosťou, ktoré v sebe nesie toto zmätenie organických foriem. Konkrétne telesné prvky sa rozpúšťajú a prelínajú v tušených hmotách a tvaroch, ktoré si s telom asociujeme a sú nám známe z blízkeho (seba)pozorovania, ale i s neviditeľnými vnútornými časťami tela. Tie sú väčšinou skryté nášmu oku, hoci sú integrálnou súčasťou nášho ja, vitálne, živé  a predsa vzdialené a takmer neznáme. Na inej rovine tu tak z malieb vystupuje nejednoznačný vzťah medzi prežívaným a fyzickým telom, subjektom a objektom v rovine fenomenologického uvažovania. Slavkovská narúša i zažitú predstavu o telesnosti, ktorú v maľbe reprezentujú predovšetkým farebné odtiene ružovej, oranžovej a červenej, odvíjajúce sa od našej lokálnej skúsenosti s vlastným telom a nám blízkymi telami. Na bazálnej  úrovni ju skúša rozširovať o iné odtiene mimo európskeho pôvodu a spolu s kosťami a vnútornými orgánmi prezentuje oveľa širšie farebné spektrum našej telesnosti v hnedej, šedej či modrej a ukazuje tak pohľad na niečo tak zdanlivo banálne ako telo v novom svetle. Človek sa v ňom nestráca, ale prepája a dalo by sa povedať, že i nanovo objavuje a v syntéze telesnosti tak môže nanovo prežiť svoju podstatu v celosti. Zhumanizuj ma. Zhypnotizuj ma. Syntetizuj ma. Kurátorka: Jana Babušiaková

Výstava Bodify (Galéria Sumec, Bratislava, 2023) bola citlivou a pritom radikálne presnou sondou do témy tela ako nositeľa zážitkov, napätí a symbolov. Denisa tu cez sériu kresieb a grafických objektov tematizovala telesnosť bez príkras a v plnej polarite – medzi vitalitou a zraniteľnosťou, medzi vnútrom a vonkajškom, medzi formou a emóciou. Kurátor Martin Toldy vo svojom sprievodnom texte upozorňuje na spoločenský tlak, normy krásy a dopady, ktoré tieto ideály môžu mať na psychiku jednotlivca – depresia, poruchy príjmu potravy, strata kontaktu so sebou samým. Slávkovská tieto témy spracúva bez moralizovania či pátosu, v meditatívnom obraze tela, ktoré nie je oddelené od duše, ale žije s ňou v symbióze. Práve vo formálnych metaforách – rozplývajúcich sa kontúrach, detailoch, ktoré pripomínajú pokožku, sliznicu či vnútorný orgán – nachádza autorka jemný balans medzi individuálnou telesnosťou a kolektívnym pocitom hanby, túžby alebo napätia. Bod ako miesto dotyku, ale aj introspekcie, sa stáva centrálnym motívom – vo význame fyzickom aj psychologickom. Bodify tak nie je len výstavou o tele, ale aj o jeho kultúrnych obrazoch, projekciách a citlivosti v priestore medzi pohľadom a prežívaním.

Výstava Polnočná korešpondencia* v Galérii Jána Koniarka v Trnave (Synagóga – Centrum súčasného umenia, 2025) predstavuje jednu z jej najkonkrétnejších a najnarratívnejších sérií. Prostredníctvom obrazov interiérov vytvára ilúziu priestoru, v ktorom sa niečo stalo – alebo sa mohlo stať. „Divák bol ako detektív. Bola tam miestnosť, pastelom maľovaná vo veľkom formáte, a menšie maľby fungovali ako stopy. Nakoniec veľká čierna inštalácia so zrkadlom a zvukom.“ Výstava mala silnú atmosféru nočného ticha, tajomstva a podprahového napätia. Práve v tejto sérii sa objavuje aj práca s objektom a svetlom ako súčasť výstavného konceptu.

*Výstava Polnočná korešpondencia Denisy Slavkovskej pozýva návštevníkov na fascinujúcu cestu do sveta tajomných a neobyčajných miestností, kde sa obyčajné predmety a zdanlivo známe priestory transformujú do podoby, ktorá je plná absurdity a surrealizmu. Autorka vytvára prostredie, v ktorom každodenné predmety – ako napríklad žiarovky, stoly alebo stoličky – strácajú svoju známu funkciu a stávajú sa súčasťou snového sveta, v ktorom strácajú svoje pevné miesto v realite. Miestnosti, ktoré sa zvyčajne javia ako pohodlné a známe útočisko, sa v jej obrazoch menia na podivné labyrinty, v ktorých logika a čas strácajú svoj bežný význam. Denisa týmto spôsobom zachytáva atmosféru, ktorá panuje tesne pred svitaním – čas, keď je noc na vrchole a naše myšlienky sú plné nespútanej tvorivosti, keď sú naše vízie, nápady a ambície nevídane odvážne a hranice medzi možným a nemožným sa stierajú. Tento intenzívny stav plný snov o veľkosti a neobmedzených možnostiach však s príchodom ranného svetla stráca svoju intenzitu. S úsvitom sa naše myšlienky upokojujú a nápady, ktoré sa nám v noci zdali revolučné, sa zrazu zdajú jednoduchšie a reálnejšie, niekedy dokonca aj skromnejšie. Výstava teda nielenže evokuje tajomný, surrealistický svet, ale poskytuje aj zamyslenie nad tým, ako naše vízie a ambície podliehajú neustálej premenlivosti času a sveta okolo nás. Výstavu dopĺňa zvuková a svetelná inštalácia, ktorá je výsledkom spolupráce pražských hudobných producentov Epoché a Whyami_op, ktorí spolupracovali na zvukovej zložke projektu. Ich ambientné kompozície plné jemných nuáns a rytmických plôch umocňujú vizuálne dojmy a dodávajú výstave nový rozmer. O prepojenie hudby a svetla sa postaral svetelný dizajnér Filip Dvořák, ktorý inovatívnym prístupom vytvoril dynamickú symbiózu týchto dvoch prvkov a ponúkol divákovi jedinečný multisenzorický zážitok. Spoločne tak všetci vytvorili atmosféru, v ktorej sa každý detail stáva súčasťou väčšieho, komplexného príbehu, v ktorom sa stretávajú temné a svetlé momenty a kde realita ustupuje fantázii. Kurátorka: Dominika Bernatková

Denisa sa pravidelne zapája do kolektívnych výstav, kde jej autorský rukopis prirodzene komunikuje s rozličnými témami, priestormi a formami spolupráce. Vo výstave Melting Colours of Bratislava (Budapešť, 2022) sa predstavila ako súčasť medzinárodného výberu umelcov reflektujúcich identitu a vizuálnu pestrosť mesta. V duu s Luciou Žitňayovou sa zasa zúčastnila výstavy Come in (Staromestská galéria Zichy, 2023), ktorá kombinovala maľbu a objekt s dôrazom na priestorovú intimitu a vzájomný dialóg autoriek. Ďalšia výstava Daydream (Artisan Art Gallery, Bratislava, 2023), kde vystavovala spoločne s Janom Vasilkom, kládla dôraz na snové, podvedomé asociácie a fragmenty spomienok. Vo výstave Ide o stoličky (Múzeum liptovskej dediny, Pribylina, 2024) sa Denisa zamerala na stoličku ako metaforu telesnosti – v sérii kresieb skúmala hranicu medzi telom a nábytkom, mäkkosťou a pevnosťou, pričom tematizovala pocit „zrastenia“ so stoličkou ako s predmetom každodennej potreby i pasivity. V dvojautorskej inštalácii Globetrotter 8 s Ľubomírom Slovinským (Pistoriho palác, 2021) vytvorili zvukovú planetárnu sústavu ôsmich krajov Slovenska, kde objekty so zabudovanými reproduktormi zachytávali hlasy ľudí čítajúcich fyzikálne zákony s rôznymi prízvukmi – dielo skúmalo identitu, jazyk a regionálnu rozmanitosť. Spoločným znakom týchto výstav je Denisin záujem o telesnosť, interakciu, aj schopnosť pretaviť vizuálne jemnosť do koncepčne silného rámca.

Denisa často opakuje, že výstava vzniká v spolupráci s priestorom a kurátorom. „Musíme sa vidieť viackrát. Príde ku mne do ateliéru, debatujeme. Výstava sa tvorí v dialógu.“ Dôležitá je aj miera experimentu – skúšanie, testovanie, ale vždy pod kontrolou. Práve táto kombinácia precíznosti a voľnosti definuje jej výstavné série: ako otvorené prostredia, v ktorých sa divák môže pohybovať, čítať stopy a byť konfrontovaný so svetom, ktorý je zároveň citlivý aj neuchopiteľný. Výstavné ponuky prichádzajú prirodzene – cez osobné stretnutia, známosti či sociálne siete. „Na open cally sa mi už veľmi nechce hlásiť, ide do toho veľa energie a často bez výsledku.“ Po rokoch na scéne sa jej meno dostalo do povedomia – a keď niekoho zaujme, vie si ju nájsť.

V centre Denisinej tvorby je človek – nie však ako konkrétna postava, ale ako citlivý nositeľ pocitov, vzťahov, stôp. Jej diela hovoria o vnútri bez nutnosti ukazovať vonkajšiu podobu. Telesnosť je prítomná, no nie popisná. Zobrazuje sa cez farbu, gestá, textúry, rozpíjanie pigmentov alebo reakcie látok. Sama Denisa hovorí, že sa postupne odklonila od figúry a začala skúmať „kožu, pokožku alebo nejaký fyzický zjav človeka“, neskôr objekty, ktoré nás obklopujú. Tieto presuny z obrazu človeka na jeho obal a následne na jeho stopy v prostredí reflektujú hĺbkový posun smerom k intímnemu a zároveň univerzálnemu jazyku. Denisa spomína, že jej tvorbu dlho označovali ako telesnú, no dnes má pocit, že „to nie je úplne o telesnosti, ale možno o ľudskosti, krehkosti“. Táto jemná zmena vnímania odráža aj jej vlastný posun – od analyzovania vnútra smerom k priestoru empatie a zdieľania.

Pocit z Denisiných obrazov je často paradoxný – sú mäkké a zároveň znepokojujúce, poetické a pritom ostré. Pracuje s motívmi, ktoré evokujú „pocit, tieň, démonov, škvrny“ – entity bez jasnej formy, no s emocionálnym nábojom. V sérii, kde dominuje čierna farba, hovorí o postave ako o „pocite“. V iných sériách zas ružové tóny a jemné rozpíjania farby vytvárajú zdanlivý kontrast k obsahu, ktorý často súvisí s úzkosťou, zraniteľnosťou, či potlačenou energiou. Jej záujem o krehkosť sa odráža aj v materiálových experimentoch – pridáva do akrylu jedlé látky, ktoré spôsobujú štruktúry pripomínajúce podráždenú pokožku alebo alergickú reakciu. „Prišlo mi to vtipné – obraz o potravinovej intolerancii,“ hovorí s iróniou, no zároveň vystihuje, ako telesné a emocionálne často splýva.

V posledných sériách sa stále viac objavuje skúmanie „fragility“ – nie len ako krehkosti materiálu, ale ako témy samotnej. Nezobrazovať zranenie, ale nechať diváka cítiť, že niečo sa môže stať. Ako v Polnočnej korešpondencii – miestnosť je prázdna, no jej atmosféra je nasýtená dôsledkami neprítomného deja. Pre Denisu nie je dôležité byť doslovná. Sama hovorí, že svoje témy často vyberá intuitívne, podľa toho, čo s ňou „v tej chvíli najviac súvisí“. Aj preto jej obrazy nie sú výpoveďou o nej, ale cez ňu. „Nemyslím si, že tie práce sú o mne… ale umelec si vyberá tému, v ktorej je doma. A tým to začína byť osobné.“ Práve tu sa tvorba Denisy dostáva do polohy, ktorá oslovuje – nie preto, že by bola popisná, ale preto, že divákovi ponecháva priestor cítiť. A v tom je jej sila – preniesť krehkosť ako kvalitu, nie slabosť.

Hoci diela Denisy Slávkovskej pôsobia intuitívne a organicky, ich vznik je výsledkom premysleného procesu a každodennej rutiny. „Chodím do ateliéru takmer každý deň… je to už úplne automatické,“ hovorí. Práca v ateliéri je pre ňu nielen priestorom tvorby, ale aj rituálom. Zvyk, ktorý vyplýva zo zodpovednosti voči sebe aj materiálu. Jej ateliér sa nachádza v industriálnom areáli bývalého zváračského ústavu v Bratislave – priestor s vlastnou atmosférou, ktorý sa stal predĺžením jej sveta. Keď sa ateliér v lete prehrieva, Denisa sa presúva do prírody. Má blízky vzťah k Fínsku, odkiaľ pochádza jej nevlastný otec. „Máme tam chatu, les, polia, brezové háje… tam si spravím moju súkromnú rezidenciu.“ Vníma, že prostredie ovplyvňuje jej tvorbu – nie však priamo témami, ale atmosférou. Možno sa tak raz v jej obrazoch objavia aj fínsky chladné svetlá alebo letné ticho polí.

Denisa pracuje najčastejšie na surové nepodšepsované plátno, ktoré si vyžaduje presnosť a plánovanie. „Nedá sa veľmi premaľovávať, musím chybu priznať.“ Aj preto veľkú časť tvorby tvorí skicovanie – má zošity plné čiernobielych štúdií, pomerových skíc, farebných testov. Okrem analógových zápisov používa aj tablet, do ktorého zaznamenáva rozpracované fázy obrazov. Jej práca s materiálom je výskumná: pridáva do farieb rôzne látky, skúma ich správanie. Skúšobné platne sú roztrúsené po ateliéri, často len ako vedľajší produkt, no pre ňu majú hodnotu archívu. „Niektoré z tých skúšok mi ľudia pochvália ako hotové obrazy. Raz som jednu z nich aj zväčšila do dvojmetrovej maľby.“ Proces Denisinej tvorby je kombináciou vnútornej disciplíny, zvedavosti a schopnosti prepájať intuíciu s analýzou. Jej diela vznikajú v tichu ateliéru, no smerujú do dialógu – s priestorom galérie, s kurátorom, s divákom. A predovšetkým s vnútorným svetom, ktorý je prítomný, aj keď ho nevidno.

Vo svojej doterajšej kariére zaznamenala viacero úspechov v domácich aj medzinárodných súťažiach. V roku 2019 bola finalistkou súťaže EXIT, v rokoch 2021 a 2024 sa dostala do finále prestížnej ceny Maľba roka (VÚB)*. V medzinárodnom kontexte zaujala porotu súťaže STRABAG Artaward International, kde sa v rokoch 2022 a 2023 umiestnila na longliste. Tieto ocenenia potvrdzujú rastúce uznanie jej citlivého maliarskeho rukopisu a tematickej konzistencie naprieč výstavnými projektmi.

*Finálové dielo Synthetic identity (2024) pozostáva z kombinácie 25 prvkov a formálne pracuje s ikonografiou amerických detských kreslených filmov z nultých rokov. Hoci Slavkovská zvyčajne využíva akvarelovú, minimalistickú (riedku) maliarsku stopu, tu sa prezentuje v inej formálnej polohe. To, čo bolo v minulosti nosným prvkom jej diel, teraz „slúži“ ako podklad pre ďalší naratív. Abstraktné gesto sa dostáva do kontrastu s druhým plánom – vrstveným, redukovaným detailom. Kompozícia možno evokuje raster filmových políčok, ktorých za sekundu vieme vnímať 24. Slavkovskej kompozícia 25 diel je rozvinutou filmovou frekvenciou (do maliarskej podoby), ktorá nám jednoducho ponúka jedno políčko navyše. Tematické rámce vysvetľuje Slavkovská autorskou básňou: „Silueta a pohľad, materiál a jeho objem, vôňa nového auta, predmet, objekt, citový vzťah, štruktúra kože, zraniteľnosť, modrina a žilky, samotná mortalita, identita, idealizácia, prezentácia, mutácia a jej kombinácia, výraz, odraz, odkaz, spektrum možností, pozornosť, originálnosť a následná anonymita čierneho lesa.“ (Text je z katalógu k súťaži Maľba 2024, N. Gažovičová)

Tvorba Denisy Slávkovskej je ako jej obrazy – vrstvovitá, citlivá, presná, no zároveň otvorená náhode a pocitu. Vychádza z osobnej potreby tvoriť, premýšľať cez farbu a hmotu, skúmať svet bez toho, aby ho musela doslovne pomenovať. Je to práca, ktorá má korene v kresbe, v trpezlivosti grafických techník, ale aj vo voľnosti maľby, ktorú si osvojila ako vizuálny jazyk vlastnej introspekcie. Jej rukopis sa postupne mení, ale zostáva čitateľný – cez fluidné tvary, jemnosť podkladu, dôsledné vrstvenie pigmentu a asociatívne symboly. Denisa maľuje ticho, no jej obrazy majú hlas. Hovoria o veciach, ktoré sú prchavé, často neviditeľné, no o to silnejšie prítomné. Telesnosť, krehkosť, pamäť priestoru, stopy človeka a jeho vnútorného sveta – to všetko sa v jej tvorbe odohráva v jemne znepokojivom, haptickom priestore.

V ateliéri je každý obraz experimentom, pokusom o zachytenie neviditeľného, a zároveň vyjadrením precíznej maliarskej reči. Na výstavách sa jej diela menia na situácie – priestory so zvláštnou gravitáciou, do ktorých vstupujeme, aby sme niečo cítili, niečo si domysleli. Nedefinuje sa programovo, nevysvetľuje do posledného slova. No v tom spočíva sila jej práce – v dôvere, že divák cíti. Denisa tak nie je len maliarka. Je pozorovateľka premien, autorka gest a zhlukov, alchymistka pigmentu a pokožky. Vytvára diela, ktoré zostávajú s nami – nie preto, že by kričali, ale preto, že šepkajú presne to, čo sme možno potrebovali počuť.

Denisa Slavkovská (1994, Poprad) je výrazná osobnosť súčasnej slovenskej maľby. Výtvarné vzdelanie začala štúdiom grafiky a experimentálnej tvorby na Fakulte umení TU v Košiciach, pokračovala na VŠVU v Bratislave, kde v roku 2020 ukončila magisterské štúdium maľby. Absolvovala stáže na Akadémii výtvarných umení v Krakove, UTB v Zlíne aj v rámci intermediálneho ateliéru na VŠVU. V roku 2019 bola finalistkou súťaže EXIT, v roku 2021 a 2024 finalistkou ceny Maľba roka (VÚB), a v rokoch 2022 a 2023 sa dostala na longlist medzinárodného ocenenia STRABAG Artaward International. Zúčastnila sa viacerých domácich aj zahraničných výstav (napr. Berlín, Kyjev, Budapešť, Viedeň, Ústí nad Labem, Turín) a rezidencie KAIR na Ukrajine. V svojej tvorbe dlhodobo skúma telesnosť, intímne prežívanie a emocionálne stavy, ktoré prepája s citlivosťou na materiál a formu. Jej diela balansujú medzi introspekciou a univerzálnym vizuálnym jazykom, ktorý hovorí najmä cez ticho, stopu a obraz.

---