#čerstvé ovocie_fm#efemko#maľba#obraz#vizuálne umenie#výtvarné umenie

Keď obraz presahuje rám a zrkadlí digitálnu realitu

Dátum: 13.07.2025

Autor: Martin Brix

Maľba ako priestor na premýšľanie aj na dotyk. Ráchel patrí medzi najvýraznejšie mladé výtvarníčky súčasnosti, ktorých dielo presahuje hranice klasického obrazu a vstupuje do priestoru, digitálneho sveta či vizuálnej pamäti. V jej tvorbe sa stretáva konceptuálne uvažovanie s intuitívnou gestikou, krehká estetika s kritikou digitálnej krásy a plátno s telom. V profile sa pozrieme na jej cestu od Shetlandských ostrovov cez košické ateliéry až po Cenu Oskára Čepana 2025 – a najmä na to, ako dokáže v obrazoch zachytiť jemné napätia našej doby.

Ráchel Jutka, je vizuálna umelkyňa, ktorá sa vo svojej tvorbe venuje prevažne maľbe a jej presahom. „Rada premýšľam nad obrazmi a rada si vytváram také svoje myšlienkové vlákna, ktoré potom skladám do obrazov,“ hovorí o svojom prístupe k tvorbe. Venuje sa predovšetkým abstraktnej maľbe, ktorá sa v jej podaní rozširuje o prvky iných médií – najčastejšie fotografie, kyanotypie*, ale aj priestorové inštalácie.

*Kyanotypia je historická fotografická technika, ktorá vznikla v 19. storočí a je známa svojím charakteristickým modrým tónovaním obrazu. Objavil ju John Herschel v roku 1842, no do umeleckej praxe ju výrazne zaviedla botanická ilustrátorka Anna Atkins, ktorá ju použila na tvorbu prvých fotogramov rastlín.

Vyrastala v tvorivo podnetnom prostredí, aj keď v rodine nemala žiadneho profesionálneho výtvarníka. Už od detstva však bola všestranne podporovaná: „Vždy, keď som niečo nakreslila alebo vytvorila, bolo to prijímané s veľkým nadšením a láskou.“ Veľmi silný vplyv na ňu mala mama, ktorá ju viedla k rozmanitej tvorivosti – od koláží cez rezbárstvo a výrobu vlastných bábik a objektov. Tento hravý, materiálovo experimentálny prístup sa neskôr stal základom jej rukopisu. Cez základnú umeleckú školu sa postupne dostala k vážnejšiemu štúdiu. Jej cesta viedla až do Škótska, kde absolvovala bakalárske štúdium v odbore Fine Art na University of the Highlands and Islands. Prvé dva roky strávila na Shetlandských ostrovoch a zvyšok na pevnine v Moray (Shetland College (2017–2019) / Moray School of Art (2019 – 2021), University of The Highlands and Islands, UK). Škótske štúdium opisuje ako formujúce, silne ovplyvňujúce jej umelecký prístup aj výraz. „Pamätám si, že to bolo zrazu také nekonečné pole možností a smerov, ktorými som sa mohla vydať.“ Okrem intenzívneho školského programu – od workshopov, cez prednášky s teoretikmi, až po mini-rezidencie – jej dalo štúdium slobodu a zdravé sebavedomie. Zanechalo v nej aj silný vizuálny odtlačok krajiny: „To oko sa prispôsobí na holú krajinu bez vertikál. To je veľmi silný vnem, ktorý zostane hlboko a potom sa z neho dá čerpať.“

Počas pandémie sa vrátila do Košíc, kde online dokončila bakalárske štúdium a rozhodla sa pokračovať v štúdiu na Fakulte umení TUKE v Ateliéri súčasného obrazu pod vedením Ota Hudeca. „Páčilo sa mi, že to nie je ateliér maľby, ale obrazu. Ten názov mi prišiel blízky, pretože nedefinuje maľbu ako izolované médium.“ Výber ateliéru, ktorý umožňoval presahy medzi médiami, hodnotí ako šťastné rozhodnutie. Oceňuje aj silnú komunitu pedagógov a spolužiakov, ktorá jej pomohla zorientovať sa a formovať vlastný prístup. Už od začiatku tak bola jej cesta definovaná ako otvorené pole možností, v ktorom sa obraz nestretáva len s plátnom, ale aj s krajinou, pamäťou, telom a digitálnym odrazom reality.

Už od začiatkov bolo Ráchelino uvažovanie o maľbe spojené s otvorenosťou voči iným formám a médiám. Hoci sa jej tvorba primárne zakladá na maľbe, nie je pre ňu dôležitá len plocha plátna – obraz v jej podaní často expanduje do priestoru, mieša sa s fotografiou, digitálnymi technikami či experimentami s materiálmi. Ako sama hovorí: „Zameriavam sa na maľbu, rada pracujem v sériách, kedy vznikne viac vecí v jednom celku. Baví ma testovať povrch plátna, jeho priľnavosť, experimentovať, zošívať ho alebo ho vystavovať vonkajším podmienkam.“ Jej rukopis je definovaný intuitívnou prácou v napätí medzi spontánnosťou a konceptuálnymi pravidlami. Rada si nastavuje obmedzenia, či už vo forme farebnej palety, formátu alebo technickej špecifikácie: „Rada si dávam nejaké reštrikcie – napríklad len určité farby alebo formáty. Niekedy som kopírovala najúspešnejší pomer strán na Instagrame a maľbu som tvorila len vo formáte na výšku.“

Jeden zo semestrov strávila Ráchel objavovaním „soak stain“ techniky, pričom predošlá gestickosť štetca išla na čas do úzadia. Farebné plochy a škvrny nechala žiť svojím životom a nenápadne, popri tom, sa do jej procesu tvorby zapojila kyanotypia, v ktorej experimentovala s limitmi jej farebnosti a povrchu, na ktorý bola aplikovaná. Obidve techniky prepojila voda ako hlavný aktér – médium a nástroj, ktorá bola pre Ráchel mimo iného aj zdrojom fascinácie a obdivu. Ťažko uchopiteľná a pominuteľná tak ako svet virtuálnych obrázkov (na soc. sieťach) a fyzična, a ich vzájomné prepojenie v našich životoch. Portrétové formáty malieb, ktoré zvolila, pripomínajú najvhodnejší formát na pridanie fotografie na Instagram, ktorý „zaručí“ najlepšiu viditeľnosť a dosah príspevku. Jednotlivé názvy malieb odkazujú na súčasné – nestále a premenlivé fenomény obrázkov na sociálnych sieťach. Banálne znejúce „Vitamin Sea“, „Kolagénik“ alebo „yes filter“ & „no filter“ a “Another profile pic” odkazujú na neoriginalitu a absurdnosť popisov, ktoré majú buď zaručiť „komerčný“ úspech zdieľaného príspevku alebo len vyplniť prázdne miesto pod fotografiou zdieľanou online.

Tento typ reflexie mediálnej reality je pre Ráchel príznačný. Počas bakalárskeho štúdia sa intenzívne zaoberala filozofickými textami o hyperrealite a simulácii. Najviac na ňu zapôsobil Jean Baudrillard a jeho teórie o mediálne sprostredkovanej realite: „Bola to pre mňa veľká horkosladká závislosť – platforma nekonečnej sebaprezentácie a simulácie dokonalosti vo všetkých formách.“ Tento koncept tematizovala v sérii Visually Pleasing Strategies*, ktorá bola súčasťou jej diplomovej práce. Vizuálne atraktívne maľby sa zaoberali estétizáciou a „instagramovej“ dokonalosti. Diela skúmali, čo robí obraz úspešným v online priestore, a ako sa tieto kritériá prenášajú do samotnej maliarskej praxe.

*V sérii „Visually Pleasing Strategies“ Ráchel Jutka skúma vizuálne princípy príťažlivosti a ich fungovanie v digitálnej kultúre. Diela vznikli ako reakcia na obrazový jazyk sociálnych sietí – najmä Instagramu – kde sa vizualita často podriaďuje algoritmickým očakávaniam a normám estetickej dokonalosti. Jutka pristupuje k abstraktnej maľbe ako k priestoru, kde sa stretáva intuíciou vedený proces s konceptuálnou stratégiou. Stanovila si formálne reštrikcie – pracovala výhradne s formátom príspevkov na výšku, s obmedzenou paletou a dôrazom na svetelné a textilné vrstvy. Výsledné obrazy nie sú len estetické kompozície – sú to simulácie krásy, ktoré sa pýtajú: čo robí obraz „úspešným“? Séria nadväzuje na myšlienky Jeana Baudrillarda a jeho koncept hyperreality – teda sveta, v ktorom je skutočnosť nahradená svojou estetizovanou imitáciou. Maľby v tejto sérii sa preto pohybujú na hrane – sú príťažlivé, no zároveň ironicky podvratné. Nesnažia sa zapáčiť, ale odhaľujú mechanizmy zapáčenia.

Okrem digitálneho priestoru ju zaujíma aj vzťah tela, objektu a obrazu. Využíva staré fotografické techniky ako kyanotypia, ktorými maľbu rozširuje o stopu svetla, dotyku či priestoru. Tento princíp bol prítomný napríklad v jej sérii vytvorenej pre výstavu Objekty v zrkadle môžu byť reálne bližšie ako sa zdajú v piešťanskej ARTA galérii. Tam spolupracovala s kurátorkou, architektkou aj stolárom na vytvorení nových objektov, ktoré sa stali nielen nosičom obrazu, ale aj jeho haptickým rozšírením. Ráchel Jutka tvorí v tematických cykloch, kde sa pravidelne vracia k témam estetickej fragmentácie, vizuálnej nadprodukcie a jemných kontrastov medzi prirodzenosťou a mediálnym zobrazením. Sama o tom hovorí ako o hĺbavom a pozornom procese: „Baví ma premýšľať nad maľbou. Do jej abstrahovanej formy môžem skryť niečo, čo nie je na prvý pohľad jasné, ale postupne to odhaľujem aj ja sama.“

Tvorba Ráchel Jutka sa okrem ateliérovej práce vyznačuje aj silnou prítomnosťou v galerijnom a prezentačnom priestore. Jej diela sa objavili na viacerých samostatných aj skupinových výstavách doma aj v zahraničí a pravidelne spolupracuje s kurátormi, architektmi či technickými spolupracovníkmi.

Významným momentom v jej kariére bola výstava Another Profile Pic* (2023, Šopa Gallery, Košice). Prezentovala tu diela, ktoré sa neskôr stali základom jej diplomovej práce. Práce reagovali na vplyv digitálneho obrazu na našu všednosť a spôsob, akým sa vizuálne formujeme skrz opakujúce sa vzory sebaprezentácie. Ráchel tieto myšlienky rozpracovala do série Visually Pleasing Strategies, kde kriticky a obrazovo analyzuje estetické schémy sociálnych sietí. Diela vznikali v striktne zvolených formátoch a podľa pravidiel vizuálneho „úspechu“.

* Sebaprezentácia na sociálnych sieťach niekedy predstavuje akúsi druhú kožu, masku, meniteľnú a formovateľnú ilúziu, na rozdiel od nedokonalých skutočných tiel a osobností, ktoré sa skrývajú za profilovým obrázkom. Instagramová kultúra významne zasiahla do sveta výtvarného umenia, kde sa stáva komunikačným a prezentačným nástrojom umelkyne a umelca. Grid štvorcových obrázkov na bielom pozadí sa stal novou bielou kockou (white cube), a vedome aj podvedome definuje spôsob tvorby. Ráchel Jutka si všíma tieto mechanizmy – niekedy ich kriticky, niekedy jemne ironizujúco komentuje – keď zámerne využíva pomer strán instagramového formátu pre svoje obrazy, či keď prizná jednému obrazu úlohu novej profilovky. Kurátor: Oto Hudec

Veľký priestor experimentu a spolupráce otvorila výstava Objekty v zrkadle môžu byť reálne bližšie ako sa zdajú* (2025, ARTA, Piešťany). Išlo o komplexnú inštaláciu, kde obraz žije v priestore cez svetlo, štruktúry, objekty a dizajn. „Bola to krásna spolupráca s kurátorkou, architektkou aj stolárom. Vznikli diela, ktoré boli nielen obrazom, ale aj haptickým objektom,“ spomína Ráchel. Tento projekt je príkladom jej rozšírenej maľby, ktorá presahuje zavesený obraz a stáva sa fyzickým, senzorickým aj ideovým prostredím.

*Výstava Ráchel Jutky pracuje s maľbou a inštaláciou ako rovnocennými médiami, ktoré spája cez formálnu i obsahovú manipuláciu. Autorka vedome narába s procesom skladania a zošívania ako vizuálnou stratégiou, ktorá tematizuje napätie medzi intuíciou a kompozíciou, medzi každodennosťou a jej estetickým uchopením. V centre jej záujmu je práca s formátom ako aktívnym činiteľom významu. Fragmentácia, zošívanie a vrstvenie jednotlivých prvkov narúšajú tradičné chápanie obrazu ako uzavretého celku. Jutka nepracuje s figuráciou či priamou naratívnosťou, ale so segmentmi alebo obrazovými pásmi, ktoré vrstvením a radením do skupín vytvárajú priestor na čítanie momentov, ktoré sú osobné, no zároveň kolektívne rozpoznateľné. Autorka používaním rôznorodých materiálov ako preglejka, kovové pláty, drevo, plátno a iné, podporuje tento princíp formálneho aj významového pohybu. Jutka čerpá farebnosť z podvedomých reakcií, avšak druhá vrstva, vedome budovaná z vlastného vizuálneho archívu a prežitých momentov, pracuje s konkrétnosťou osobnej skúsenosti. Tento dvojúrovňový prístup vytvára jemné pnutie medzi automatizmom a vedomou artikuláciou. Názov výstavy pochádza z automobilového priemyslu (povinné označenie na spätných zrkadlách v USA), no fráza sa stala populárnou ako kultúrna metafora pre skreslené vnímanie vzdialenosti, pamäti alebo minulosti. Názov tak vytvára dialóg nielen s obrazmi a objektmi vo výstave, ale aj s ich „neviditeľnými“ obsahmi a zároveň trochu ironicky podrýva Greenbergovskú predstavu o jednoznačnej čitateľnosti obrazu. Výstava tak poukazuje na otázku, do akej miery môže byť obraz nositeľom vzťahu, nie len reprezentácie, a ako môže byť napätie medzi obrazom a objektom využité ako spôsob vizuálneho uvažovania. Kurátorka: Štefánia Ďuricová, architektka: Martina Hončárová

Ráchel sa prezentovala aj v zahraničí. Za mimoriadny moment svojej doterajšej tvorby považuje účasť na výstave New Contemporaries* (2023, Royal Scottish Academy, Edinburgh), kde bola vybratá ako reprezentantka nových talentov po absolvovaní bakalárskeho štúdia. „Mala som šancu vytvoriť nové diela a vystaviť ich v tejto brutálnej krásnej galérii. Bol to veľmi pekný zážitok,“ hovorí. Tento medzinárodný kontext, spolu s prácou na slovenskej scéne, potvrdzuje, že Ráchel je umelkyňou, ktorej diela nielen reflektujú vizuálnu kultúru našej doby, ale sú aj formálne a priestorovo prepracované. Jej spolupráce a kurátorské dialógy posilňujú jej osobitý hlas na slovenskej i medzinárodnej scéne.

*Posledný rok štúdia poznačila globálna pandémia, vďaka ktorej mohla štúdium dokončiť z domu na Slovensku. Na svojej záverečnej práci pracovala na diaľku, pričom skúmala témy fyzickej a virtuálnej reality a krajinu okolo seba využívala ako alternatívny ateliér aj zdroj inšpirácie. Za svoju bakalársku prácu bola v roku 2023 vybraná na prestížnu výstavu New Contemporaries, ktorú organizuje Royal Scottish Academy.)

Tvorba Ráchel vzbudzuje pozornosť nielen u odbornej verejnosti, ale aj medzi divákmi, ktorých si získava jemným, no hlboko precíteným vizuálnym jazykom. Sama hovorí o prekvapujúcich momentoch, kedy sa jej diela dotkli ľudí viac, než by čakávala: „Najviac ma prekvapilo, keď za mnou po výstave prišli ľudia a povedali mi, že niektoré maľby sa ich dotkli natoľko, že im vyšla až slzička.“ Tento druh autentickej emocionálnej odozvy potvrdzuje, že aj abstraktná forma dokáže zanechať v divákoch hlboký dojem. Záujem o jej tvorbu prichádza aj zo strany kurátorov a teoretikov, ktorí oceňujú hĺbku jej konceptuálneho prístupu a precíznosť realizácie. Spolupráce s kurátormi víta ako vzájomný dialóg: „Baví ma spolupracovať s ľuďmi, ktorí vedia diela prečítať aj z iných uhlov pohľadu. Je to pre mňa aj uznanie z odborných radov.“

Tento kurátorský a odborný záujem sa premietol aj do jej nedávneho zaradenia medzi laureátov Ceny Oskára Čepana 2025, najprestížnejšieho ocenenia pre mladých vizuálnych umelcov na Slovensku. Odborná porota ocenila „poetické kvality jemných zmien a pohybov vzťahov zachytených prevažne na ploche plátna“ a vyzdvihla jej prácu s abstrakciou, svetlocitlivými materiálmi, kyanotypiou a rozšírenou maľbou. Jej diela považuje za „haptické obrazy ovplyvnené fluiditou každodenných skúseností sprostredkovaných cez fragmenty obrazov kolujúcich na sociálnych sieťach“. Toto ocenenie je pre Ráchel nielen potvrdením jej doterajšej cesty, ale aj impulzom do ďalšej tvorby. Sama hovorí: „Veľmi sa z toho teším. Tematicky sa držím jednej línie, ktorú rozvíjam, a určite ešte nejaký čas budem.“ Práve kontinuita v témach a rozvíjanie vizuálneho rukopisu svedčia o tom, že ide o autorku, ktorá si všíma detaily doby, prenáša ich do obrazov a vytvára priestor pre ich interpretáciu. Publikum, odborníci aj porota Ceny Oskára Čepana sa zhodujú, že dielo Ráchel Jutky vyniká jemnosťou a zároveň koncepčnou silou – schopnosťou vytvoriť zdanlivo jednoduchý obraz, ktorý však v sebe nesie vrstvy napätia, ticha a prepojenia na vizuálne archetypy súčasnosti.

Ráchel patrí medzi autorov, ktorých vizuálny jazyk vzniká pozorným sledovaním reality, jej fragmentácie a estetizácie, no zároveň sa vyvíja vo vlastnej línii, bez potreby podliehať trendom. V súčasnosti pokračuje v rozvíjaní tém, ktoré ju zaujímajú dlhodobo – najmä vzťah medzi obrazom a telom, medzi maľbou a fotografiou, ale aj medzi fyzickým a digitálnym priestorom. Sama tvrdí, že jej uvažovanie ostáva ukotvené v jednej línii, ktorú postupne rozvíja a precizuje: „Tematicky mám pocit, že sa držím v takej jednej línii, ktorú rozvíjam a určite ešte nejaký čas budem.“ Pri tvorbe stále pracuje v napätí medzi intuíciou a konceptom. Hoci každý nový projekt prináša nové vizuálne výzvy, vždy si na začiatku stanoví určitú kostru – rámec, ktorého sa chce držať, no necháva priestor aj pre organické rozvinutie. Tento proces opisuje ako otvorený, no zároveň premyslený: „Väčšinou mám nejakú kostru alebo plán, čoho sa chcem držať alebo s čím určite nechcem pracovať. A potom sa to nejako samo rozvinie.“

Najbližšie mesiace budú pre Ráchel najmä v znamení príprav na spoločnú výstavu finalistov Ceny Oskára Čepana 2025. Tento projekt vníma ako významnú príležitosť prezentovať novú tvorbu v kontexte súčasnej slovenskej výtvarnej scény. „Čaká nás spoločná výstava, na ktorú sa veľmi teším. Najbližšie mesiace sa budem venovať práve tejto tvorbe.“ Okrem toho naznačuje, že jej diela sa možno čoskoro objavia aj na ďalších výstavách na Slovensku. Aj v tejto fáze svojej kariéry zostáva Ráchel verná experimentu, prepájaniu médií a hľadaniu nových foriem obrazu. Jej tvorba sa prirodzene vyvíja, no zároveň si zachováva jasnú identitu a obrazový podpis. Ako sama hovorí, teší ju, keď ľudia spoznajú jej dielo: „Páči sa mi, keď ľudia zvonku povedia: Aha, toto si robila ty. A je to vidno.“ Jej súčasné smerovanie tak možno vnímať ako kombináciu introspektívnej konzistencie a otvorenosti voči vývoju – čo ju robí nielen aktuálnou, ale aj perspektívnou osobnosťou súčasného vizuálneho umenia.

Profil Ráchel Jutky ukazuje autorku, ktorá si v priebehu niekoľkých rokov vybudovala konzistentný a zároveň otvorený umelecký jazyk. Jej maľba sa vymyká tradičnému rámcu – neostáva len na plátne, ale expanduje do priestoru, dotýka sa pamäti, telesnosti aj digitálnej kultúry. Jej obrazy nie sú len vizuálnymi kompozíciami, ale citlivými záznamami napätia medzi osobným a kolektívnym, medzi intuíciou a konceptom. Od detstva vedená k tvorivosti, cez škótsku krajinu až po košické ateliéry, Ráchel vytvára diela, ktoré dokážu byť vizuálne príťažlivé a zároveň myšlienkovo vrstvené. Ich sila spočíva práve v schopnosti prepájať formálny experiment s tematickou hĺbkou – či už ide o reflexiu sociálnych sietí, obrazovej nadprodukcie alebo telesnej prítomnosti v digitálnom svete. Jej výstavy, spolupráce a ocenenia dokazujú, že ide o autorku, ktorá si všíma svet s pozornosťou, trpezlivosťou a jasným zmyslom pre nuansy. Ráchel nestavia na provokácii ani na efektnosti – jej sila je v tichom, ale dôslednom odkrývaní vrstiev reality. Jej obrazy nie sú odpoveďami, ale otázkami – a práve preto v nich možno tak ľahko nájsť samých seba.

Ráchel Jutka (1996, Košice) je vizuálna umelkyňa venujúca sa najmä abstraktnej maľbe a jej presahom do iných médií – fotografie, kyanotypie či priestorovej inštalácie. Bakalárske štúdium v odbore Fine Art ukončila v Škótsku (Moray School of Art; University of The Highlands and Islands, UK). Magisterské štúdium zas v Ateliéri obrazu na košickej Fakulte umení (TUKE) pod vedením doc. Mgr. Art. Ota Hudeca, ArtD. Vo svojej tvorbe skúma vzťah medzi obrazom, telom a digitálnou kultúrou, pričom prepája intuitívny prístup s konceptuálnymi stratégiami. Je laureátkou Ceny Oskára Čepana 2025 a pravidelne vystavuje doma aj v zahraničí na spoločných či samostatných výstavách, napr. vo Veľkej Británii, v Nemecku, v Čechách či Maďarsku (New Contemporaries 2023, Royal Scottish Academy, Edinburgh; Another Profile Pic, Šopa Gallery, Košice; Bold Red Line, VUNU, Bratislava; Your Water Our Water, Delphi Space, Freising & aqb Project Space, Budapešť & U10 Space, Belehrad, Srbsko; Soil Not Oil, Slovenský inštitút v Prahe, a iné). 

---