Hra so svetlom, pohyb v obraze a autentické emócie

Dátum: 01.11.2026

Autor: Martin Brix

Čo majú spoločné nočné ulice, rapové videoklipy a módne editoriály? Pre fotografa a vizuálneho tvorcu Sashu predstavujú jednotlivé zastávky na ceste k vlastnému fotografickému rukopisu. Od prvých experimentov s fotoaparátom cez spolupráce s hudobníkmi až po profesionálne módne a reklamné produkcie postupne objavoval možnosti obrazu, svetla a vizuálneho rozprávania. Dnes jeho tvorbu charakterizujú výrazné kontrasty, sýte farby, dynamika pohybu a dôraz na ľudské emócie. Za výslednými fotografiami však stojí oveľa viac než len premyslená kompozícia a technicky zvládnuté osvetlenie. Rovnako dôležití sú preňho ľudia, spoločné nápady, tvorivá sloboda a atmosféra, ktorá vzniká počas fotografovania. Ako sa zo „street“ fotografa stal tvorca módnych editoriálov a reklamných vizuálov? Prečo je preňho dobrá atmosféra na „pľaci“ rovnako dôležitá ako dokonale pripravené svetlá? A ako mu fotografia pomáha spoznávať samého seba? Spoznajte autora, ktorý sa naučil nielen zachytávať svet okolo seba, ale aj vytvárať vlastné vizuálne svety.

Sasha Tomanek je fotograf a kreatívec, ktorý sa pohybuje medzi módnou fotografiou, reklamou, portrétmi a hudobnou scénou. Občas sa postaví aj za kameru a venuje sa tvorbe videí, no v posledných rokoch sa jeho pozornosť sústreďuje predovšetkým na fotografiu. Hoci dnes spolupracuje s módnymi dizajnérmi, hudobníkmi či komerčnými značkami, jeho cesta k fotografickému remeslu nebola celkom priamočiara. Predchádzalo jej niekoľko rokov skúšania, hľadania a premýšľania nad tým, čomu by sa vlastne chcel v živote venovať. „Ja som celý život rozmýšľal, čo by som robil, ale nie v takom zmysle, že čo budem robiť v danom momente, ale skôr, čo ma baví a hľadal som to veľmi dlho,“ spomína Sasha, pre ktorého bolo umenie prirodzenou súčasťou života už od detstva. Kreslil, maľoval, skúšal hudobné nástroje, grafický dizajn aj tvorbu oblečenia. Žiadnej z týchto činností sa však nevenoval natoľko, aby sa stala jeho jednoznačnou životnou cestou. Skôr než o systematické budovanie umeleckej kariéry išlo o zvedavosť a potrebu skúšať nové veci. Už ako desať – či dvanásť– ročný pritom spolu s bratrancami nakrúcal krátke hororové filmy na mobilné telefóny, ktoré v tom čase ponúkali jednoduchú možnosť pozastaviť a opätovne spustiť nahrávanie. Hoci tieto detské experimenty ešte nemali nič spoločné s profesionálnou filmovou tvorbou, spätne v nich možno nájsť prvé náznaky jeho záujmu o pohyblivý obraz a vizuálne rozprávanie. Napriek tomu sa jeho ďalšie smerovanie na istý čas od umenia vzdialilo. Počas štúdia na Súkromnom slovanskom gymnáziu v Bratislave sa venoval najmä cudzím jazykom a diplomacii a postupne začal inklinovať skôr k akademickému prostrediu. Keď prišlo rozhodovanie o vysokej škole, fotografia ani film neboli jeho prvou voľbou. „Po strednej škole som si povedal, že už by som to mal nejako vážnejšie zobrať a začať hľadať, čo chcem robiť. Tak som skúsil ísť na ekonomickú vysokú školu. Čiže úplne mimo tento odbor,“ vysvetľuje. Hoci ho ekonómia nikdy výraznejšie nepriťahovala, v štúdiu videl praktickú možnosť, ako sa pripraviť na samostatné profesionálne fungovanie. Už vtedy totiž vedel, že by chcel raz pracovať sám na seba a venovať sa niečomu vlastnému.

Vysokoškolská skúsenosť však netrvala dlho. Po prvom semestri sa rozhodol v štúdiu nepokračovať. Nešlo pritom iba o nezáujem o samotný odbor, ale aj o sklamanie zo spôsobu fungovania akademického prostredia, ktoré vnímal ako príliš závislé od subjektívneho prístupu vyučujúcich. „Po prvom semestri som sa tam už v podstate nevrátil. Povedal som si, že to úplne nie je pre mňa. Od celého vysokoškolského systému ma odradilo aj pár zážitkov,“ približuje rozhodnutie, ktoré ho napokon priviedlo späť k tomu, čo ho bavilo odmalička. Namiesto hľadania ďalšieho študijného odboru sa začal zamýšľať nad vlastnými záujmami a postupne sa vracal k tvorivým činnostiam, ktoré dovtedy vnímal skôr ako voľnočasové aktivity. Našiel si prácu, začal si odkladať peniaze a napokon si našetril na svoj prvý fotoaparát. Nemal pritom pripravený žiadny konkrétny plán, ako sa fotografiou živiť, ani jasnú predstavu o tom, akým fotografom by sa chcel stať. Jednoducho začal fotografovať. „Keď som bol malý, tiež som fotil a s kamarátmi sme točili krátke filmy. Tak som sa k tomu začal postupne vracať. Našiel som si prácu, popri nej som si našetril na prvý foťák a začal som fotiť len tak,“ spomína. Mal približne dvadsaťjeden rokov a za sebou množstvo tvorivých pokusov, ktoré ho síce bavili, no nikdy pri nich nevydržal tak dlho, aby sa im začal venovať naplno. Fotografia bola v tomto smere iná. „Veľa vecí robím skôr pocitovo. Keď som robil niečo iné a prestalo mi to dávať ten pocit, ktorý som od toho chcel, tak som s tým prestal. Ale vizuálne umenie mi ten dobrý pocit z toho, čo robím, nikdy neprestalo dávať.“ Práve táto intuitívna motivácia sa stala jedným z dôvodov, prečo pri fotografii zostal. Nepotreboval si hneď definovať vlastný štýl ani presne vedieť, kam ho nová záľuba zavedie. Dôležité bolo, že ho samotný proces tvorby neprestával napĺňať.

Jeho prvým prirodzeným fotografickým prostredím sa stalo mesto. Začínal mestskou fotografiou, ktorá mu umožňovala vziať fotoaparát, vyjsť von a fotografovať bez väčšej prípravy, produkčného zázemia či potreby spolupracovať s ďalšími ľuďmi. „Začal som so streetovou fotkou. To je podľa mňa taká najľahšia, bezbariérová možnosť. Ideš jednoducho von a fotíš,“ vysvetľuje. Fotografovaniu sa v tomto období venoval mimoriadne intenzívne. Bežne trávil päť až šesť hodín denne v uliciach, hľadal zaujímavé situácie, skúšal rôzne kompozície a následne fotografie upravoval. Často fotografoval aj v noci, keď mu mestské osvetlenie, kontrasty a farebné svetelné zdroje poskytovali priestor na experimentovanie s atmosférou záberov. Nešlo ešte o premyslenú autorskú koncepciu, ale predovšetkým o každodenné objavovanie možností fotoaparátu a postupné osvojovanie si fotografického remesla. Sasha sa učil najmä vlastnou skúsenosťou, metódou pokusov a omylov a množstvom času stráveného fotografovaním. Práve pravidelnosť a intenzita, s akou sa novej záľube venoval, mu umožnili pomerne rýchlo napredovať. Fotografia sa postupne prestávala zmestiť do kategórie voľnočasovej aktivity a začala zaberať čoraz väčšiu časť jeho života. V tom čase však ešte netušil, že cesta k profesionálnemu fotografovaniu povedie aj cez ďalšie médium, ktoré poznal už z detstva. Prostredníctvom kamarátov, spoločných záujmov a prvých kontaktov s hudobnou scénou sa totiž začal opäť dostávať k videu. Z pôvodne spontánneho fotografovania tak postupne vyrastala širšia vizuálna tvorba, ktorá mu otvorila dvere k novým ľuďom, projektom a skúsenostiam.

Hoci Sasha začínal s fotoaparátom v uliciach mesta, jeho ďalšie tvorivé smerovanie výrazne ovplyvnilo prostredie hudobnej scény. Práve cez prvé videoklipy sa dostával k náročnejším projektom, práci s ďalšími tvorcami a postupne aj k profesionálnej audiovizuálnej produkcii. Kým pouličná fotografia mu poskytovala slobodu experimentovať vlastným tempom, video prinieslo úplne nové výzvy. Zrazu už nešlo iba o zachytenie jedného okamihu, ale aj o prácu s pohybom, časom, rytmom a obrazovým rozprávaním. Prvý videoklip, na ktorom pracoval, však nebol skúsenosťou, ktorá by ho okamžite presvedčila, že našiel svoje budúce povolanie. Práve naopak. „Pamätám si ten prvý, čo som točil, ale po ňom som si hovoril, že úplne neviem, či to chcem robiť. Bolo to pomerne náročné a ešte som sa v tom celkom nenašiel,“ priznáva. Zlom prišiel až s ľuďmi, s ktorými začal spolupracovať. Postupne sa dostal do blízkosti tvorivého kolektívu We Don’t Care We Create, spojil sa so Sendym a opäť nadviazal kontakt so Shimmim, kamarátom, s ktorým vyrastal, no istý čas sa nevídali. V tomto prostredí sa začal venovať zákulisným videám, nakrúcaniu hudobných klipov a ďalším audiovizuálnym projektom. V rámci spoluprác sa postupne dostal aj k produkciám spojeným s interpretmi a hudobnými projektmi ako Conspiracy Flat, Milion+ či Separ. Oveľa dôležitejšie než samotné mená však preňho bolo stretnutie s ľuďmi, ktorí pristupovali k tvorbe podobne intenzívne ako on. „Keď som začal chodiť s chalanmi z We Don’t Care We Create, so Sendym, a veľa sme robili so Šimim, vtedy som si povedal, že ma tá vizuálna stránka mega baví. Začal som sa obklopovať ľuďmi, ktorí mali umenie viac-menej na prvom mieste, a cítil som, že som tam zapadol,“ spomína. Po rokoch hľadania tak našiel nielen médium, ktorému sa chcel venovať, ale aj komunitu, v ktorej sa jeho tvorivé ambície stretávali s podobným nastavením ostatných. Práve spoločná práca, výmena skúseností a možnosť podieľať sa na väčších projektoch mu pomohli posunúť sa od spontánneho experimentovania k systematickejšiemu rozvíjaniu vlastných schopností.

Hudobné videoklipy sa pre Sashu stali akousi neformálnou školou audiovizuálnej tvorby. V prostredí, kde sa stretáva hudba, obraz, pohyb, svetlo a práca s interpretom, si postupne osvojoval nielen technické postupy, ale aj schopnosť premýšľať nad výsledným vizuálom ako nad komplexným celkom. Zaujímavé pritom je, že na začiatku sa príliš nezaoberal hlbšími významami ani vlastným autorským rukopisom. Oveľa dôležitejšie bolo pochopiť, ako jednotlivé veci fungujú a naučiť sa ich technicky zvládnuť. „Na začiatku som vôbec nerozoberal také konceptuálne veci. To prišlo až veľmi neskoro, možno po troch či štyroch rokoch. Skôr som sa zameriaval na technickú stránku, aby som vedel všetko správne urobiť. Až potom som začal riešiť nejaké hlbšie významy, minimálne vo vlastnej tvorbe,“ vysvetľuje. K fotografickému a filmovému remeslu pristupoval predovšetkým cez prax. Sledovanie návodov, skúšanie nových postupov a postupné získavanie skúseností mu síce pomáhali, no skutočné pochopenie techniky podľa neho prichádzalo až s množstvom odpracovaných hodín. „Človek si môže napozerať videá a môže aj celkom pochopiť, ako tie veci fungujú. Ale pokiaľ do toho nedá, ako sa hovorí, tých desaťtisíc hodín, tak mu to jednoducho neklikne. Aspoň u mňa to tak bolo,“hovorí. Neznamená to však, že by technickú dokonalosť považoval za nevyhnutnú podmienku kvalitnej tvorby. Sám pripomína, že množstvo autorov dokáže vytvárať výnimočné diela aj bez dokonale zvládnutých technických postupov. Preňho osobne však bolo dôležité získať dostatočnú istotu, aby sa pri práci nemusel sústreďovať výlučne na ovládanie techniky a mohol postupne venovať viac pozornosti samotnému obsahu. Tento posun neprichádzal náhle, ale prirodzene s pribúdajúcimi projektmi, skúsenosťami a novými výzvami.

Čím viac Sasha pracoval, tým viac si uvedomoval, že technické schopnosti nie sú niečím, čo možno raz a navždy definitívne zvládnuť. Každé nové zadanie prináša iné podmienky, nepredvídateľné situácie a potrebu hľadať riešenia. „Každý projekt je vlastne iba riešenie nejakej sekvencie problémov. Nikdy to nie je úplne nalinajkované, ako to vyriešiť,“ opisuje svoju skúsenosť. Aj keď fotograf alebo kameraman presne vie, aký výsledok chce dosiahnuť, realita nakrúcania či fotografovania ho často prinúti reagovať na okolnosti, s ktorými pôvodne nepočítal. Práve táto nepredvídateľnosť ho však na práci baví. Postupne sa zároveň učil, že profesionálna tvorba nestojí iba na schopnostiach jedného človeka. S väčšími produkciami prichádzali ďalší spolupracovníci, nové profesie a potreba rozdeliť jednotlivé úlohy medzi ľudí, ktorí sa na ne špecializujú. „Keď človek postupne robí väčšie veci, naberá ďalších ľudí. A to je podľa mňa tá dobrá pointa – nechať každého človeka riešiť svoje odvetvie tak, ako vie najlepšie,“ vysvetľuje. Skúsenosti z audiovizuálnych produkcií ho tak naučili nielen pracovať s technikou, ale aj dôverovať ostatným, komunikovať a vnímať výsledné dielo ako spoločnú prácu. Tento prístup sa neskôr prirodzene preniesol aj do jeho fotografických projektov, pri ktorých dnes spolupracuje so stylistami, vizážistami, scénografmi a ďalšími tvorcami. Napriek tomu, že sa postupne dostával k čoraz rozmanitejším zákazkám a skúsenostiam, jeho profesionálne smerovanie ešte stále nebolo úplne jednoznačné. Fotografia a video sa v jeho práci dlhší čas prelínali a ani jedno z týchto médií nechcel úplne opustiť.

Rozhodnutie prišlo až po niekoľkých rokoch, keď začal intenzívnejšie premýšľať nad tým, kam by sa chcel ako autor posunúť. Uvedomil si, že ak chce v jednej oblasti dosiahnuť úroveň, s ktorou bude sám spokojný, potrebuje jej venovať viac sústredenej pozornosti. „Vždy som robil aj fotku, aj video, ale povedal som si, že keď chcem v tomto odbore reálne niečo dokázať a niekam sa posunúť, mal by som sa na sto percent venovať viac jednej veci,“ vysvetľuje. Jeho voľba napokon padla na fotografiu, ktorá mu umožňovala spojiť technické skúsenosti s čoraz silnejšou potrebou vytvárať vlastné obrazy. Video síce z jeho profesionálneho života nezmizlo a príležitostne sa naďalej venuje aj réžii, no fotografovanie sa stalo hlavným médiom, prostredníctvom ktorého chce rozvíjať svoj autorský jazyk. Zaujímavé pritom je, že sa postupne vzdialil aj od streetovej fotografie, ktorá stála na začiatku celej jeho cesty. Hoci mu poskytla priestor naučiť sa pracovať s fotoaparátom a objavovať možnosti obrazu, dnes sa jej už prakticky nevenuje. Oveľa bližšia mu je štúdiová, módna a komerčná fotografia, v ktorej môže výsledný vizuál vedome formovať, pracovať s umelým osvetlením a vytvárať vlastnú atmosféru. „Veľmi rád fotím v štúdiu alebo na nejakej lokácii, hrám sa so svetlami a bleskami a môžem si tam celý ten svet vystavať,“ približuje. Práve možnosť vytvoriť obraz podľa vlastných predstáv, namiesto čakania na okamih, ktorý sa odohrá pred objektívom, sa postupne stala jedným z určujúcich prvkov jeho tvorby. A hoci Sasha dodnes tvrdí, že svoj fotografický jazyk ešte nemá úplne vycibrený, práve sústredenie sa na fotografiu mu otvorilo priestor premýšľať nielen nad tým, ako obraz vzniká, ale predovšetkým nad tým, čo ním chce povedať.

Sústredenie sa na fotografiu prinieslo Sashovi nielen možnosť intenzívnejšie rozvíjať vlastné schopnosti, ale aj potrebu premýšľať nad tým, aké obrazy chce vlastne vytvárať. Kým v začiatkoch ho zamestnávalo predovšetkým zvládnutie techniky, postupne začal objavovať, že fotografia môže byť oveľa viac než len vizuálne atraktívny výsledok. Môže v sebe niesť osobitý pohľad autora, jeho skúsenosti, emócie aj spôsob, akým vníma svet. Za jeden z najdôležitejších momentov tohto uvedomenia považuje fotografovanie väčšej módnej kolekcie dizajnéra Jakuba Matiašoviča, na ktorom spolupracoval so svojím kolegom a dobrým kamarátom, fotografom Marcusom Oliverom Obertom. Hoci išlo o jednodňové fotografovanie v štúdiu, Sasha naň dodnes spomína ako na skúsenosť, ktorá zásadne ovplyvnila jeho uvažovanie o vlastnej tvorbe. „Bol to môj prvý kontakt s niekým, kto už bol vo fotografii a umení tak hlboko. Oliver ma počas toho fotenia naučil strašne veľa vecí. Spôsob, akým nad tým rozmýšľal a ako mal svoj vizuálny jazyk vycibrený presne podľa vlastných predstáv a tém, ma veľmi posunul,“ spomína. Nešlo pritom iba o konkrétne fotografické postupy či technické riešenia, ale predovšetkým o poznanie, že fotograf si môže prostredníctvom svojej práce vytvárať vlastný, rozpoznateľný vizuálny svet. „Vtedy som si povedal, že sa to dá robiť aj takto. Že to môže byť na takej úrovni, keď si človek vlastne buduje svoj vlastný svet.“Práve táto skúsenosť ho motivovala začať sa intenzívnejšie zamýšľať nad obsahom svojich fotografií a nad tým, čo nimi chce komunikovať. Zároveň však pochopil, že osobitý autorský rukopis nevzniká zo dňa na deň. „Je to trochu boj s veternými mlynmi. Človek môže niečo robiť, ale ono to musí prísť samo a ukázať sa v tej práci. Jednoducho fotíš, fotíš a postupne sa ti vyjavujú témy, ktoré potom môžeš ďalej rozvíjať,“ vysvetľuje. Vlastný fotografický jazyk tak nevníma ako vopred stanovený súbor estetických pravidiel, ale skôr ako výsledok dlhodobého tvorivého procesu, počas ktorého sa prirodzene ukazuje, čo ho priťahuje, aké obrazy chce vytvárať a aké témy sa v jeho práci opakovane objavujú.

Dnes sa Sasha profesionálne pohybuje predovšetkým v prostredí módnej, portrétnej a komerčnej fotografie, pričom práve móda mu poskytuje veľký priestor na experimentovanie s vizuálnou estetikou. Spolupracoval napríklad s dizajnérkou Grétou Šabíkovou, vytváral vizuály pre Iron Atelier či lookbook streetwearovej značky 1617, v ktorom účinkoval tanečník Wavee. Pred jeho objektívom sa objavila aj Laura Weng, napríklad pri projektoch spojených s Jakubom Matiašovičom alebo so študentkami ako YARYNA LAHODA alebo Karin Elízovou z ateliéru 343. Najdlhodobejšiu spoluprácu však rozvíja práve s Jakubom Matiašovičom, s ktorým sa poznajú už roky a ktorého kolekcie fotografuje pravidelne. Ich spoločná práca je preňho príkladom tvorivého vzťahu, v ktorom fotograf nie je iba človekom zabezpečujúcim vizuálnu dokumentáciu odevov, ale aktívnym spoluautorom výslednej prezentácie. „Pri fashion fotografii si väčšinou spolu nájdeme nejakú cestu a fotíme to takým štýlom, aby to dávalo zmysel aj s tou kolekciou. Vždy je to nejaká kolaborácia,“ približuje. Podobne pristupuje aj k fotografovaniu hudobníkov, pre ktorých vytvára portréty, propagačné fotografie či vizuály súvisiace s vydaním nového albumu. Každý projekt pritom vyžaduje trochu iný prístup. Niekedy prichádza klient s presne definovaným zadaním, inokedy vzniká výsledná podoba fotografií až počas spoločného hľadania konceptu. Sasha však zdôrazňuje, že aj komerčná fotografia ho úprimne baví a nevníma ju iba ako nevyhnutný spôsob obživy. „Mám takú komerčnú a fashion líniu, ale to nehovorím tak, že to robím, lebo musím. Mňa tá komerčná fotografia, reklamné vizuály aj fashion strašne bavia,“vysvetľuje. Dôležitá je preňho najmä možnosť pracovať s rôznymi ľuďmi, profesiami a tvorivými prostrediami, ktoré do výsledného obrazu prinášajú vlastné skúsenosti a pohľady. Hoci sa často pohybuje v hudobnej a rapovej komunite, jeho profesionálne spolupráce siahajú ďaleko za jej hranice. Práve rôznorodosť ľudí a projektov považuje za jednu z najzaujímavejších súčastí svojej práce.

Pri pohľade na Sashovu fotografickú tvorbu možno postupne identifikovať niekoľko charakteristických vizuálnych prvkov. Sám priznáva, že ich spočiatku nedokázal celkom presne pomenovať a pomohli mu až rozhovory s ľuďmi, ktorí jeho fotografie sledovali s väčším odstupom. Opakovane sa v nich objavuje človek, jeho výraz, pohyb a emócie, ale aj výrazná práca so svetlom a farebnosťou. „Všimol som si, že fotím dosť tmavé vizuály. Tmavé a farebné. Rád sa hrám s bleskami, vytváram zaujímavé svietenie, takže je to celé ladené do tmavších, kontrastnejších farieb, rôznych siluet, emócií v tvári alebo pohybov,“ opisuje svoj rukopis. Jeho fotografie tak často stoja na kontraste medzi výrazne nasvieteným objektom a tmavším prostredím, na sýtych farebných akcentoch či dramatickej atmosfére, ktorú vytvára premysleným osvetlením. Svetlo v tomto prípade neslúži iba na to, aby fotografovaný objekt dostatočne vynikol, ale stáva sa samostatným výrazovým prostriedkom, ktorý spoluvytvára náladu a charakter obrazu. Rovnako dôležitá je preňho práca s ľudským telom, gestom a výrazom tváre. Práve prostredníctvom nich dokáže do fotografií prenášať emócie, ktoré nemusia byť vždy jednoznačne pomenovateľné. Sasha pritom nehľadá inšpiráciu v jednom konkrétnom vizuálnom štýle. Jeho estetika podľa vlastných slov vzniká skôr ako súhrn všetkých obrazov, podnetov a skúseností, ktoré ho v priebehu života ovplyvnili. „Je to podľa mňa spleť všetkých tých vnemov, čo sa mi páči a na čo sa rád pozerám. Snažím sa robiť predovšetkým to, čo by som si aj ja sám rád pozrel,“ hovorí. Zároveň pripúšťa, že jeho vizuálny jazyk do určitej miery prirodzene vychádza aj z vlastnej osobnosti. Nejde však o niečo, čo by dokázal úplne vedome kontrolovať. Skôr o postupné odhaľovanie vlastných preferencií, ktoré sa s každým ďalším projektom stávajú čitateľnejšími.

Hoci je človek jedným z ústredných motívov jeho fotografií, Sasha ho nevníma iba ako objekt, ktorý treba správne nasvietiť, naaranžovať a zachytiť. Rovnako dôležitý je preňho samotný vzťah s fotografovanou osobou. Najradšej pracuje s ľuďmi, ktorí do fotografovania prinášajú vlastnú osobnosť, nápady a ochotu spoluvytvárať výsledný obraz. „Veľmi dobre sa mi fotia druhí ľudia. Rád spolupracujem s takými, ktorí už trochu vedia, čo robia, a majú svoju osobnosť, ktorú chcú zakomponovať do fotografie,“ vysvetľuje. Aj keď má často jasnú predstavu o tom, ako by výsledná fotografia mala vyzerať, necháva priestor na podnety a spontánne reakcie človeka pred objektívom. Práve v takýchto situáciách podľa neho vznikajú najzaujímavejšie zábery. Dlhodobé spolupráce s Jakubom Matiašovičom, Shimmim či ďalšími tvorcami sú preto založené nielen na spoločnom profesionálnom záujme, ale aj na osobných vzťahoch. „Nie je to tak, že tu je zadanie, ja si ho odfotím a nechám to tak. Je to všetko na kamarátskej báze. Spolu to vyvíjame, spolu to niekam posúvame a už to dlhšie ťaháme,“ približuje. Podobnú atmosféru sa snaží vytvárať aj pri spolupráci s ľuďmi, ktorých pred fotografovaním nepoznal. Verí, že dobrá komunikácia a vzájomná dôvera dokážu postupne odstrániť formálny odstup medzi fotografom a klientom. „Podľa mňa je aj celá fotografia o ľuďoch, o vzťahoch a o tom, aby sa tam všetci cítili dobre. Keď sa všetci cítia dobre, robíte aj dobrú robotu.“ Tento prístup sa premieta aj do jeho fungovania na fotografickom sete. Napriek uvoľnenej atmosfére, ktorú sa snaží vytvárať, pristupuje k samotnej produkcii mimoriadne systematicky. Za jednu z najdôležitejších častí celého procesu považuje predprodukciu, teda dôkladnú prípravu všetkého, čo možno naplánovať ešte pred fotografovaním. Súčasťou sú moodboardy, vizualizácie, svetelné plány, zoznamy potrebných záberov či obhliadky lokácií. „Treba naplánovať všetko, čo sa dá naplánovať, a pripraviť sa na všetko, na čo sa dá pripraviť,“ vysvetľuje. Na miesto fotografovania preto rád prichádza s predstihom, aby mal pripravenú techniku, nastavené svetlá a mohol sa po príchode ostatných sústrediť už len na samotnú tvorbu. Dôkladná príprava však podľa neho nemá znamenať, že výsledok musí do posledného detailu kopírovať pôvodný plán. „Vždy treba nechať trochu priestoru aj pre to čaro na sete. Nemusí to byť jedna k jednej to, čo ste si vymysleli. Keď sa nájde niečo lepšie, tak sa ide niečo lepšie.“ Práve spojenie disciplíny a otvorenosti voči nečakaným nápadom považuje za ideálny spôsob práce. Rovnako dôležité je preňho zapájanie ďalších tvorcov, či už ide o stylistov, vizážistov, scénografov alebo ľudí zodpovedných za jednotlivé produkčné a technické zložky. „Milujem zapájať ľudí. Počúvať ich nápady, pretože každý má nejakú vlastnú víziu, a potom to celé dávať dokopy. Nechať tých ľudí robiť to, čo robia najlepšie, ma na tom baví možno aj najviac,“ priznáva. Výsledná fotografia tak preňho nie je iba produktom individuálneho autorského rozhodnutia, ale aj výsledkom spoločného tvorivého procesu, v ktorom sa stretávajú rôzne skúsenosti, pohľady a osobnosti. A hoci má Sasha rád celý proces od prvotného nápadu až po finálnu postprodukciu, postupne si čoraz viac uvedomuje, že fotografia preňho nepredstavuje iba profesionálne remeslo. Popri zákazkách, módnych editoriáloch a reklamných vizuáloch si totiž buduje aj druhú, oveľa osobnejšiu tvorivú líniu, v ktorej už nemusí vychádzať zo zadania ani očakávaní klienta, ale predovšetkým zo seba samého.

Popri módnych editoriáloch, reklamných kampaniach a fotografovaní hudobníkov si Sasha postupne vytvára aj vlastný priestor na osobnú tvorbu. Tá síce zatiaľ zostáva prevažne mimo jeho verejného portfólia, no v jeho uvažovaní o fotografii zohráva čoraz dôležitejšiu úlohu. Kým pri komerčných projektoch pracuje s konkrétnym zadaním, očakávaniami klienta a často aj s ďalšími tvorcami, v osobnej fotografii sa môže sústrediť na témy, ktoré vychádzajú priamo z jeho vlastných skúseností a prežívania. „Mám aj takú druhú líniu osobnej tvorby, ktorú zatiaľ veľmi nezdieľam ani sa ňou nejako neprezentujem. Ešte si ju nechávam pre seba. Ale keď si to vypýta von, tak to dám von,“ vysvetľuje. Nejde pritom o odmietanie komerčnej fotografie ani o snahu postaviť umeleckú tvorbu nad profesionálne zákazky. Práve naopak, oba svety sa v jeho prípade prirodzene dopĺňajú. Pri každodennej práci s fotografiou postupne objavuje motívy, ktoré sa v jeho obrazoch opakujú, a v osobných projektoch im môže venovať väčšiu pozornosť. „Pri tej prvej línii fotím a tie témy na mňa akoby vyskočia. Pri tej druhej ich potom rozvíjam a rozoberám do väčšej hĺbky, bez zadania a bez vplyvu iných ľudí,“ približuje. Fotografia sa tak preňho stáva nielen spôsobom, ako zaznamenávať alebo vytvárať vizuálne príťažlivé obrazy, ale aj prostriedkom na skúmanie vlastnej osobnosti. Vo svojej tvorbe sa opakovane vracia k emóciám, spomienkam a obdobiu dospievania, ktoré sa snaží spracúvať prostredníctvom vizuálnych asociácií, atmosféry a obrazového rozprávania. Namiesto doslovného zobrazovania konkrétnych udalostí ho zaujíma predovšetkým to, ako možno prostredníctvom fotografie sprostredkovať pocity a skúsenosti, ktoré sa nie vždy dajú jednoducho pomenovať. „Určite je pre mňa fotografia nástrojom spoznávania samého seba. Možno aj nepriamo, ale cez fotografiu sa vraciam k určitým veciam a vlastne akoby hľadám, kto som,“priznáva. Práve tento introspektívny rozmer predstavuje zaujímavý posun oproti jeho fotografickým začiatkom, keď sa sústreďoval najmä na zvládnutie techniky a objavovanie možností média. Dnes ho čoraz viac zaujíma, čo sa prostredníctvom jeho fotografií môže dozvedieť nielen divák, ale aj on sám. Osobnú tvorbu však zatiaľ nechce uponáhľať. Necháva jej čas, aby sa jednotlivé témy prirodzene rozvinuli a získali podobu, s ktorou bude pripravený predstúpiť pred verejnosť.

Súčasťou tohto osobnejšieho vzťahu k fotografii je aj jeho záujem o analógové médium, ktoré mu ponúka odlišný spôsob práce s obrazom. Hoci väčšinu profesionálnych projektov realizuje digitálne, na film fotografuje už dlhší čas a rád ho zapája aj do komerčných zákaziek, pokiaľ to umožňujú produkčné a finančné podmienky. „Na film fotím už dlho a veľmi ma to baví. Vždy, keď to rozpočet dovolí, rád fotím aj na film popri digitále. Nie som však taký, že by som chcel fotografovať iba analógovo, pretože aj digitál ma dosť baví,“ vysvetľuje. Analógová fotografia preňho nepredstavuje nostalgický návrat k minulosti ani odmietanie súčasných technológií. Vníma ju skôr ako ďalší výrazový prostriedok, ktorý má vlastné estetické a materiálové kvality. Blízky je mu pritom aj širší svet analógovej kultúry, nielen samotné fotografovanie na film. „Celý ten analógový svet mi je trochu bližší ako digitálny,“priznáva. Tento záujem rozvíja aj prostredníctvom spolupráce s komunitou SODAS, ktorú opisuje ako jednu zo svojich obľúbených tvorivých spoluprác. V ich spoločných projektoch nachádza priestor na experimentovanie, slobodnejšie uvažovanie a vytváranie vizuálov bez príliš zväzujúcich pravidiel. „Určite by som vyzdvihol spoluprácu so SODAS. Je to taká analógová komunita, s ktorou robím už dlho. Je to celé na kamarátskej úrovni, kreatívu si robíme úplne tak, ako chceme, a každým fotením sa snažíme posúvať ďalej,“ približuje. Analógová fotografia ho priťahuje aj určitou mierou nepredvídateľnosti. Hoci už dokáže pomerne presne odhadnúť, ako sa konkrétny film zachová, výsledný záber ho stále môže prekvapiť. Aj keď si scénu vopred nasvieti, otestuje digitálnym fotoaparátom a pozná charakteristiku použitého materiálu, výsledná farebnosť či atmosféra fotografie sa môže od jeho očakávaní mierne odlišovať. „Aj keď si to predsvietiš, cvakneš skúšobne na digitál a vieš, ako sa ten film správa, vždy ťa tam môže niečo prekvapiť. Napríklad aký farebný nádych to nakoniec chytilo. A to je práve tá krása filmu,“ vysvetľuje. Pre fotografa, ktorý pri profesionálnych produkciách kladie veľký dôraz na plánovanie a kontrolu výsledku, tak analóg predstavuje zaujímavú protiváhu. Umožňuje mu ponechať časť výsledného obrazu na samotný fotografický proces a prijať aj drobné odchýlky, ktoré by pri digitálnej práci dokázal jednoduchšie ovplyvniť.

Sashov vzťah k analógovej fotografii zároveň prirodzene súvisí s jeho presvedčením, že fotografia by nemala existovať iba na obrazovke telefónu či počítača. V čase, keď sa väčšina obrazového obsahu vytvára, publikuje a konzumuje digitálne, považuje fyzickú podobu fotografie za dôležitú a do istej miery podceňovanú súčasť média. „Raz som povedal, že každý fotograf by si mal tlačiť svoje fotky. Ja milujem fyzicky vidieť fotografie v printe, v nejakom zine. Tá taktilná hodnota fotografie je podľa mňa možno podceňovaná,“ hovorí. Fotografický obraz podľa neho získava vytlačením ďalší rozmer. Divák ho môže držať v rukách, vnímať jeho materiál, formát, povrch či farebnosť a venovať mu pozornosť iným spôsobom než pri rýchlom prezeraní digitálneho obsahu. Dôležitá je preňho aj samotná príprava tlače, pri ktorej sa fotograf musí zamýšľať nad tým, ako sa obraz prenesie z displeja na konkrétny materiál. Pripomína pritom, že v minulosti bola fyzická fotografia prirodzenou súčasťou fotografického procesu. Kto fotografoval na film, k svojim záberom sa často dostával práve prostredníctvom vyvolaných fotografií či zväčšenín. „Podľa mňa je pre fotografiu prirodzené, aby bola vytlačená a niekde umiestnená v priestore. Aby sa na ňu ľudia mohli pozrieť nielen na displeji, ale aby mohli vnímať aj to, ako funguje v konkrétnom priestore,“ vysvetľuje. Nemusí pritom ísť nevyhnutne o galerijnú prezentáciu alebo umeleckú výstavu. Sasha vidí veľký potenciál aj vo fyzickej prezentácii komerčnej fotografie, ktorá sa môže stať súčasťou verejného priestoru a každodenného života ľudí. Práve tu sa jeho záujem o materiálnu podobu obrazu stretáva s predstavou profesionálneho úspechu, ku ktorému by sa chcel v budúcnosti dopracovať.

Keď príde reč na ambície, Sasha nehovorí o konkrétnej svetovej značke, módnom magazíne ani známej osobnosti, ktorú by chcel fotografovať. Jeho predstava úspechu je oveľa viac spojená so samotným výsledkom práce a s tým, aký účinok dokáže fotografia vyvolať. „Pre mňa by bol najväčší komerčný úspech, keby som nafotil kľúčový vizuál pre nejakú fakt dobrú kampaň a potom ho niekde videl na billboarde alebo medzi ľuďmi. A tí by si povedali, že je to fakt dobré,“ opisuje. Nejde mu však iba o veľkosť reklamnej plochy alebo viditeľnosť vlastnej práce. Dôležité je, aby s výsledkom bol spokojný on, klient aj ľudia, ku ktorým sa fotografia dostane. Ideálny komerčný vizuál by podľa neho nemal byť iba ďalším obrazom, ktorý sa stratí v neustálom prúde informácií. „Chcel by som, aby to nebola len nejaká tuctová práca, ktorá sa stratí v obehu informácií. Aby sa človek dokázal pozrieť na kus komerčného vizuálu, trochu sa nad ním zamyslieť alebo si povedať, že mu to dalo nejaký pocit,“ vysvetľuje. Aj v tomto uvažovaní sa tak vracia k tomu, čo sa postupne stalo jednou z ústredných tém jeho tvorby – schopnosti obrazu sprostredkovať emóciu. Do budúcnosti chce pokračovať v spolupráci s ľuďmi, ktorí ho tvorivo inšpirujú, rozvíjať módnu a komerčnú fotografiu a zároveň postupne pripravovať vlastné umelecké projekty. Nemá pritom potrebu presne definovať, kam by sa mal jeho profesionálny život v najbližších rokoch posunúť. Oveľa dôležitejšie je preňho pokračovať v práci, ktorá ho stále baví a vytvárať si priestor na ďalšie objavovanie. Keď sa ho spýtame, čo má na fotografovaní najradšej, nedokáže si vybrať jednu konkrétnu časť procesu. „Mňa baví úplne všetko. Nie je to iba o výsledku. Baví ma predprodukcia, samotné fotenie aj to, keď vidím hotové fotografie. Jednoducho celý ten proces,“ hovorí. A možno práve v tom spočíva odpoveď na otázku, ktorú si kládol už po skončení strednej školy, keď skúšal rôzne umelecké disciplíny a hľadal niečo, čomu by sa chcel skutočne venovať. Fotografia mu napokon neposkytla iba povolanie, ale aj spôsob, ako spájať vlastné záujmy, stretávať zaujímavých ľudí, rozvíjať tvorivé nápady a postupne lepšie spoznávať samého seba. Jeho autorský jazyk sa stále vyvíja a osobné projekty ešte len čakajú na svoje verejné predstavenie. Sasha však už nemusí hľadať, čomu sa chce venovať. Našiel médium, ktoré mu umožňuje neustále objavovať niečo nové – vo svete okolo seba aj v sebe samom.

Sasha Tomanek je fotograf, vizuálny umelec a príležitostný videomaker pochádzajúci z Bratislavy. Vo svojej profesionálnej tvorbe sa zameriava predovšetkým na módnu, portrétnu a komerčnú fotografiu, reklamné vizuály a spolupráce s hudobníkmi. K fotografii sa dostal po odchode z ekonomickej vysokej školy a svoje prvé skúsenosti získaval fotografovaním v uliciach mesta. Neskôr sa prostredníctvom hudobnej scény a kolektívu We Don’t Care We Create začal venovať aj audiovizuálnej tvorbe a videoklipom. Spolupracoval s módnymi dizajnérmi Jakubom Matiašovičom a Grétou Šabíkovou, značkami Iron Atelier či 1617 a analógovou komunitou SODAS. Jeho fotografický rukopis charakterizuje výrazná práca so svetlom, kontrastmi, farbami, pohybom a ľudskými emóciami. Popri komerčných projektoch rozvíja aj osobnú autorskú tvorbu, v ktorej sa venuje témam spomienok, dospievania a sebapoznávania.

◄ 1 2 3 ... 7 ►