Grafický dizajn, ktorý dáva obsahu priestor

Dátum: 11.01.2026

Autor: Martin Brix

Katarína Rybnická patrí ku grafickým dizajnérkam, ktoré o svojej práci hovoria bez potreby veľkých slov. Dizajn pre ňu nie je otázkou výrazného rukopisu ani sebaprezentácie, ale spôsobom, ako premýšľať nad obsahom, spoluprácou a zmyslom vecí. V jej praxi sa prirodzene stretávajú knihy, vizuálne identity, autorská grafika aj manuálne techniky, pričom ich nespája jednotný vizuálny štýl, ale dôvera v proces a cit pre kontext. V tomto profile sa pozrieme na Kataríninu cestu od detskej potreby „vymýšľať“, cez štúdium v Košiciach a Poľsku až po dnešnú prax v Katkat studio – ako príbeh dizajnérky, ktorá stavia na pozornom premýšľaní o obsahu skôr než na okamžitom vizuálnom efekte a na poctivej práci namiesto rýchlych riešení.

Katarína na prvú otázku, aby sa predstavila, v momente odpovedá jednoducho: „som grafická dizajnérka“, bodka. No hneď v prvej odpovedi je cítiť, že za touto jednoznačnou odpoveďou nie je snaha o rýchlu definíciu, ale skôr prirodzený stav vecí. Keď sa vracia úplne na začiatok, nespomína žiadny veľký zlomový moment ani romantický príbeh o tom, ako sa raz rozhodla byť dizajnérkou. „Keď som bola malá a každý chcel byť kozmonaut alebo speváčka, ja som hovorila rodičom, že ja chcem vymýšľať,“ hovorí s úsmevom a dodáva, že práve túto vetu rada používa dodnes, pretože presne vystihuje, ako k tomu prišla. Nie cez jedno rozhodnutie, ale prirodzene, bez pátosu. Sama hovorí, že ľudia často čakajú nejaký magický moment, keď sa všetko zlomí, no u nej to tak nebolo: „Podľa mňa to bolo čisté, prirodzené.“ Vyrastala v Sobranciach, kde neexistovala možnosť ísť na výtvarnú strednú školu, a tak chodila na osemročné gymnázium. Popri tom však mala silnú potrebu pracovať rukami a byť v kontakte s obrazom, preto dochádzala do Michaloviec na súkromnú umeleckú školu, kde sa systematicky pripravovala na prijímačky. Práve tam sa učila kresliť, navrhovať, rozmýšľať v obrazoch – nie cez softvér, ale cez papier a ruku. Sama priznáva, že keď neskôr nastúpila na vysokú školu, mala v porovnaní so spolužiakmi citeľný hendikep v digitálnych zručnostiach. „Ja som bola ten človek, čo vedel kresliť a vymýšľať, ale nevedela som ovládať tie softvéry,“ hovorí otvorene. O to dôležitejšie pre ňu bolo, že od začiatku mala jasno v tom, že nechce robiť umenie len pre seba. Už vtedy ju priťahovala užitočnosť, schopnosť reagovať na zadanie, spolupráca. „Mňa baví tá úžitkovosť. Rada robím veci, ktoré odpovedajú na niečo, že niekto robí podujatie a ja mu k tomu spravím plagát. To spájanie síl mi prišlo vždy sympatické.“

Na Fakulte umení Technickej univerzity v Košiciach nastúpila na dizajn bez presnej predstavy o tom, ako je štúdium štruktúrované. Až počas prvých rokov zistila, že systém je postavený na postupnom hľadaní smeru a že súčasťou výučby sú aj dielne, v ktorých sa vôbec nenašla. „Zrazu som bola v stolárskej dielni a brúsila som niečo. Bola to dobrá skúsenosť, ale vtedy som sa tam vôbec nevidela,“ priznáva. Zlom prišiel s Erasmusom v Poľsku, najprv v Krakove (Graphic Arts at the Academy of Fine Arts in Kraków / Akademia Sztuk Pięknych im. Jana Matejki) a neskôr v Katoviciach (Graphic Design at the Academy of Fine Arts in Katowice), kde sa jej otvoril úplne iný spôsob uvažovania o dizajne. Spomína na výborne vybavené dielne, silných pedagógov a prostredie, ktoré ju prirodzene ťahalo späť k tradičným grafickým technikám. „Profesori sa zo mňa smiali, že chodím na arteterapiu do grafických ateliérov,“ hovorí, no práve tam znovuobjavila radosť z manuálnej práce, z pomalosti, z fyzického kontaktu s materiálom. Katovice sa pre ňu nakoniec nestali len krátkou zastávkou. Pôvodný ročný Erasmus sa predĺžil na dva roky, aj vďaka podpore z Vyšehradského fondu (Visegrad Fund), ktorý jej umožnil dokončiť magisterské štúdium v zahraničí. Sama to dnes opisuje ako dar. „Tá škola bola dar z nebies. Veľmi vďačím tomu, ako dnes robím veci a ako nad nimi premýšľam.“ Práve tam sa definitívne formoval jej prístup k dizajnu ako k disciplíne, ktorá nemá byť o egách, ale o funkcii. O schopnosti ustúpiť, hľadať podstatu, nechať veci dozrieť. „V Poľsku mi bolo strašne sympatické to, že oni nejdú po tom, aby dizajn hovoril o dizajnérovi, ale o tom, čo má reprezentovať.“ Hoci štúdium formálne ukončila na Slovensku, všetky zásadné práce odovzdávala v Poľsku. Sama to nepovažuje za rozpor, skôr za prirodzený dôsledok otvoreného systému, v ktorom dizajnér nepotrebuje pečiatku, ale zodpovednosť za to, čo robí. Už v tomto období sa u nej jasne ukazovalo to, čo sa neskôr stalo jej poznávacím znakom: kombinácia racionálneho uvažovania, tichej empatie a potreby robiť veci poctivo, pomaly a s vedomím kontextu. Nie ako gesto, ale ako spôsob práce.

Ak sa v Kataríniných začiatkoch ukazuje prirodzený sklon k „vymýšľaniu“, poľské školy jej dali rámec, v ktorom sa tento impulz premenil na spôsob myslenia. V Krakove a neskôr v Katoviciach sa pre ňu dizajn prestal javiť ako súbor formálnych riešení a začal fungovať ako proces, ktorý sa nedá naplánovať dopredu a už vôbec nie uzavrieť do presných výstupov. Sama spomína, že na začiatku ju šokovalo, keď od nej nikto nechcel presnú špecifikáciu výsledku: „U nás si mala dopredu napísať, že urobíš dva plagáty, jednu knihu a hotovo. A oni sa na mňa pozerali, že to je absurdné. Že to predsa zistíš až počas práce.“ Táto otvorenosť sa jej stala bytostne blízkou, pretože presne tak vnímala vlastný tvorivý proces – ako sled rozhodnutí, ktoré vznikajú z pozornosti k téme, nie z potreby naplniť formálnu šablónu. Práve v tomto prostredí sa prehĺbil jej vzťah k tradičným grafickým technikám, ktoré si cielene vyberala ako doplnok k štúdiu grafického dizajnu. Litografia, knižná dielňa či sieťotlač pre ňu neboli nostalgickým únikom, ale spôsobom, ako sa znova dostať k samotnému procesu práce. „Keď robíš typografiu, logá a plagáty na počítači, niečo ti tam chýba. A zrazu robíš rukami, máš farbu, papier, tlak – a vypúšťaš tie nápady inak,“ hovorí a dodáva, že poľská grafika bola pre ňu pojmom práve vďaka kvalite dielní a pedagógov. Dôležitý nebol výsledok, ale skúsenosť, že proces má vlastný rytmus, ktorý sa nedá urýchliť. V litografii to cíti dodnes najintenzívnejšie: „Tam nie je „kontrol Z“. Musíš sa upokojiť. Máš povinnú pauzu a veci trvajú, lebo musia.“ Tento princíp pomalosti sa postupne prelieval aj do jej dizajnérskej práce – do kníh, identít či kampaní, ktoré vznikajú z vrstvenia rozhodnutí. Jej magisterský projekt (S láskou k …) to ilustruje možno najpresnejšie. Nešlo o jednu „veľkú“ prácu, ktorú by dnes označila za kľúčovú, skôr o rozsiahly výskum prirodzených dizajnérskych prístupov v stredoeurópskom priestore, kde skúmala ľudí, ktorí bez akademického zázemia formujú prostredie okolo seba „z lásky“. Od príbehu Slavošovského tunela až po iniciatívy v Košiciach, fotografie, rozhovory, video, kniha – všetko vznikalo ako reakcia na tému, nie ako vopred určený formát. „V polke práce som si uvedomila, že toto asi nebude tá moja najlepšia práca. A bolo to oslobodzujúce,“priznáva. Práve v tom období si osvojila postoj, ktorý sa s ňou nesie dodnes: že nie každá práca musí byť čerešničkou, ale každá môže posunúť spôsob, akým človek premýšľa. Poľsko jej tak nedalo konkrétny vizuálny štýl, ale skôr mentálnu výbavu – cit pre funkciu, schopnosť potlačiť ego a odvahu nechať veci otvorené až do momentu, keď sa samy vyjasnia. Tento prístup sa neskôr prirodzene premietol do jej profesionálnej praxe, kde sa grafický jazyk nerodí z formálnych referencií, ale z dôvery v proces a v tému, ktorú má dizajn niesť.

Prechod zo školy do praxe nebol pre Katarínu plynulý ani romantický. Sama ho opisuje bez prikrášľovania ako obdobie neistoty, improvizácie a postupného hľadania pevnej pôdy pod nohami. „To bolo peklo. Taký ten klasický smútok študenta po škole,“ hovorí otvorene a priznáva, že v tom čase jej pomohlo najmä to, že nemala vysoké životné náklady a mohla si dovoliť robiť menšie práce, ktoré by dnes už možno nezobrala. Zároveň však práve tieto nenápadné zákazky zohrali kľúčovú rolu v tom, že sa jej začal formovať reálny profesijný profil. Jednou z prvých zásadných skúseností bola spolupráca s Národným osvetovým centrom na výskumnej publikácii, ktorá nemala veľký rozpočet ani ambíciu byť „krásnou knihou“, no vyžadovala obrovské množstvo premýšľania, systematickej práce a vizualizácie dát. „Robili sme infografiky, ilustrácie k metodologickej príručke… dnes si hovorím, že to bolo strašne veľa roboty. Ale vtedy som mala čas a mohla som si to dovoliť,“ spomína. Práve cez takéto projekty sa začala učiť, že dobrý dizajn nevzniká len v ideálnych podmienkach, ale často práve tam, kde treba suplovať nedostatok peňazí dôslednosťou a myslením.

Veľmi dôležitú rolu v jej prechode do praxe zohrali aj školské projekty, ktoré cielene smerovala k reálnym témam. V Poľsku ju viedli k tomu, aby nerobila fiktívne zadania, ale hľadala konkrétnych partnerov a skutočný obsah. Spomína napríklad odbornú publikáciu z oblasti veterinárnej anatómie, ktorú iniciovala sama, len preto, aby mala reálnu typografickú a edičnú referenciu. „Potrebovala som odbornú publikáciu na typografiu, tak som oslovila kamaráta, profesora na veterinárnej fakulte, že či nechcú vydať knihu,“ hovorí s tým, že hoci publikácia napokon nevyšla, jej existencia ako projektu jej umožnila ukázať, že vie pracovať s náročným obsahom. Rovnako dôležitá bola spolupráca s Víťom Staviarskym na knihe Záchytka, ktorá vznikla pôvodne ako bakalárska práca a neskôr bola vydaná. „Ja som na konci školy vedela povedať, že mám vydané knihy,“ dodáva a práve knihy sa stali jedným z jej hlavných vstupných bodov do profesionálneho sveta. Zatiaľ čo identity a veľké značky boli pre mladú dizajnérku v Košiciach ťažko dostupné, knižný dizajn jej poskytol priestor, kde sa mohla oprieť o proces, koncentráciu a samostatnú prácu. Sama priznáva, že knihy často robí sama, pretože ide o „osamelú prácu“, ktorá si vyžaduje dlhodobý ponor. Postupne sa však okolo nej začal vytvárať okruh ľudí, s ktorými spolupracuje – ilustrátori, webdizajnéri, ďalší grafici – a z tejto siete neskôr prirodzene vzniklo štúdio Katkat*. Práve tu sa naplno ukázalo, že ju neláka úzka špecializácia. „Mne vyhovuje, že nemám len jednu vec. Robím knihy, brandingy, kampane, a môžem to striedať, aby som sa nevyčerpala,“ vysvetľuje. Tento prístup vníma nielen ako osobnú potrebu, ale aj ako realistickú odpoveď na slovenské prostredie, kde si dizajnér často nemôže dovoliť robiť len jeden typ práce.

*Katkat studio = dve Katky a množstvo ďalších spolupracovníkov. Katkat studio vychádza z presvedčenia, že grafický dizajn nie je len o vizuálnej stránke. Preto dlhodobo spolupracuje aj s ďalšími profesionálmi – tvorcami videa a audia, fotografmi, web developermi, copywritermi a ďalšími odborníkmi. Ako štúdio pôsobí Katkat od roku 2018 a postupne sa preň stala práca nielen profesiou, ale aj zdrojom radosti a potešenia. (Hard)core tím tvoria Katarína Rybnická a Katarína Štefanková.

Súčasťou jej profesionálneho rastu sa stali aj dlhodobé spolupráce, ktoré ju vyviedli z komfortnej zóny. Spomína napríklad prácu pre košickú softvérovú firmu, kde sa postupne dostala k témam, ako sú medzinárodná komunikácia, kultúrne rozdiely či citlivosť vizuálnych symbolov v globálnom kontexte. „Zrazu riešiš, ako veci čítajú ľudia z iných krajín, iných náboženstiev, iných kultúr. A uvedomíš si, že to, čo je pre nás normálne, môže byť inde vnímané ako drzé,“ hovorí a dodáva, že práve tieto situácie ju naučili premýšľať o dizajne ako o nástroji zodpovednosti. Napriek rastúcemu rozsahu projektov však zostáva pre ňu kľúčové to, s kým pracuje. Opakovane zdôrazňuje, že dobré projekty vznikajú tam, kde je dôvera, otvorenosť a spoločná chuť hľadať riešenia. „Väčšinou nás ani neoslovujú ľudia, ktorí s nami nesúznia. A potom je každý projekt v niečom pekný,“ uzatvára túto etapu s pokojom, ktorý prichádza až vtedy, keď sa neistota po škole postupne premení na vedomú prax.

V momente, keď sa Katarína v praxi stabilizovala, nezačala hovoriť o úspechu v tradičnom zmysle slova, ale skôr o tom, čo jej práca dáva späť. Opakovane sa vracia k rozlíšeniu medzi projektmi, z ktorých treba žiť, a tými, ktoré jej dávajú hlbší zmysel – hoci nie vždy prinášajú adekvátnu finančnú odmenu. Sama to pomenúva veľmi priamo: „Veľkú časť času venujem plateným prácam, lebo z niečoho treba žiť. Ale potom sú projekty, ktoré robíš za menej peňazí, niekedy aj zadarmo, lebo sú proste dobré.“ Práve tu sa v jej uvažovaní o dizajne naplno ukazuje etická rovina, ktorá nie je deklaratívna, ale vyrastá z osobnej skúsenosti a prostredia, v ktorom žije. Ako človek z východu Slovenska má cit pre lokálne témy, pre jazyk, pre jemné sociálne napätia, ktoré sa nedajú riešiť univerzálnym vizuálnym manuálom. Keď hovorí o projekte Bachtalo Dživipen: Šťastný život* je zrejmé, že ide o viac než len o ďalšiu zákazku. „Keď prišli baby s týmto projektom, ja som hneď vedela, čo to slovo znamená. Nemuseli ma presviedčať,“ hovorí a vysvetľuje, že hra vznikla ako nástroj na odbúravanie jazykovej bariéry medzi rómskymi deťmi a školským prostredím. Dizajn tu nemá reprezentovať značku ani estetický trend, ale vytvoriť bezpečný, zrozumiteľný a funkčný priestor pre učenie. Katarína otvorene hovorí o tom, že pri takýchto projektoch je potrebné myslieť inak – od veľkosti písma, cez zaoblené tvary, až po materiály, ktoré musia byť netoxické, bezpečné a znesú detské zaobchádzanie. Rovnako citlivo pristupuje k vizuálnej rovine a stereotypom: „Stereotyp tam do istej miery je, ale je láskavý. Ilustruješ to, čo je v tej hre, nie predstavu o tom, ako má niekto vyzerať.“

*Rómskym deťom na Slovensku dlhodobo chýba kontakt s písanou podobou ich materinského jazyka. V školskom prostredí sa rómčina využíva len minimálne a dostupných vzdelávacích či herných materiálov v rómskom jazyku je stále veľmi málo. Stolná hra Bachtalo Dživipen vznikla ako odpoveď na tento nedostatok a predstavuje prvý produkt svojho druhu. Ide o hravý a pútavý nástroj, ktorý deťom umožňuje objavovať krásu ich rodného jazyka a zároveň si prirodzene rozvíjať slovenčinu. Hra vytvára bezpečný priestor, v ktorom môžu rómske deti zažívať úspech práve vďaka svojmu jazyku a kultúre, čím posilňuje ich sebavedomie a pozitívny vzťah k vlastnej identite – Romipen. Bachtalo Dživipen má zároveň výrazný spoločenský rozmer. Keďže je určená aj pre deti z väčšinovej spoločnosti, funguje ako most medzi kultúrami a umožňuje majorite spoznávať rómsky jazyk a kultúru nenúteným, hravým spôsobom. Na vizuálnom riešení hry prebehla spolupráca s grafickým štúdiom Katkat studio, ktoré navrhlo vizuálne atraktívny dizajn pracujúci s magnetickými prvkami – spájaním slov na magnetoch a magnetickou hernou tabuľou. Práve pre svoj špecifický charakter je hra dostupná výlučne prostredníctvom tejto kampane; po jej skončení nebude v bežnom predaji. Cieľom projektu je, aby sa Bachtalo Dživipen stala dostupnou vzdelávacou pomôckou v základných školách, komunitných centrách a nízkoprahových zariadeniach. Ambíciou projektu je rozšíriť možnosti inkluzívneho vzdelávania, posilniť jazykové kompetencie detí a prispieť k budovaniu tolerantnej a súdržnej spoločnosti. Za projektom stoja dve kamarátky, Shoshana a Dominika, ktoré spája dlhodobá práca s rómskymi komunitami, spoločné hodnoty a presvedčenie, že rešpekt, podpora a vzdelanie majú reálnu schopnosť meniť životy. Z tejto potreby vznikla aj myšlienka priniesť deťom rómsko-slovenskú prekladovú stolnú hru Bachtalo Dživipen. Projekt vznikol z radosti, kreativity a túžby vytvoriť niečo zmysluplné a zároveň hravé. Bachtalo Dživipen je nástrojom učenia, prepájania generácií a otvárania dialógu, v ktorom sa rómsky jazyk a kultúra stávajú prirodzenou súčasťou spoločného priestoru. Doteraz bol celý proces vývoja, príprav aj dizajnu financovaný z vlastných zdrojov autoriek. V ďalšej fáze projekt vstupuje do momentu, keď je na jeho certifikáciu, výrobu a distribúciu potrebná aj podpora verejnosti – aby sa hra dostala tam, kde môže mať najväčší zmysel a dopad.

Podobný postoj sa objavuje aj v jej vzťahu k projektom, ktoré by sa mohli javiť ako malé alebo nenápadné, no pre ňu majú veľkú váhu. Spomína vizuálnu identitu pre Národný park Slovenský kras ako jednu zo svojich srdcových prác. Nie pre rozpočet či viditeľnosť, ale pre ľudí, ktorí za ňou stáli. „Bolo hrozne sympatické, že si títo ľudia uvedomili, že potrebujú lepšie komunikovať. Nemali na to granty ani veľké peniaze, ale chceli to robiť a poctivo,“ hovorí a dodáva, že práve takéto rozhodnutia v nej utvrdzujú zmysel dizajnu ako služby verejnému priestoru. Zároveň si uvedomuje, že jej rukopis nie je postavený na jednej rozpoznateľnej forme, ale skôr na postoji. Sama hovorí, že mnohí ľudia jej prácu považujú za ľahko identifikovateľnú, no ona to vníma skôr ako osobnostný prvok: „Asi tam je humor, alebo ľahkosť. Nie všetko musí byť zábava, ale aj vážne veci sa dajú robiť tak, aby neboli smrteľne vážne.“

Táto ľahkosť však neznamená povrchnosť. Naopak, opiera sa o hlboký rešpekt k procesu, k času a k manuálnej práci, ktorá zostáva pevnou súčasťou jej života. Popri digitálnych projektoch stále pôsobí v sieťotlačovej dielni v Šopa Gallery, kde učí, tlačí a pripravuje malé edície či merch. Hovorí o tom bez nostalgie, skôr ako o potrebe rovnováhy: „Keď robíš veci pomaly, neznamená to, že strácaš čas. Máš čas rozmýšľať.“Tento princíp sa ešte viac prehĺbil v jej návrate k litografii, ktorú opisuje ako techniku, ktorá ju núti zastaviť sa, sústrediť a prijať fakt, že niektoré veci sa jednoducho nedajú urýchliť. V čase, keď sa dizajn čoraz viac zrýchľuje a automatizuje, Katarína vedome zostáva pri procesoch, ktoré vyžadujú pozornosť, trpezlivosť a ľudský dotyk – nie ako gesto vzdoru, ale ako prirodzené pokračovanie cesty, ktorú si vybrala už dávno, keď povedala, že chce „vymýšľať“.

Keď Katarína hovorí o konkrétnych projektoch, málokedy ich delí na „malé“ a „veľké“. Skôr ich triedi podľa toho, či mali zmysel, či ju niečo naučili a či sa v nich mohla oprieť o proces, ktorému verí. Práve preto sa v jej portfóliu prirodzene vedľa seba objavujú knižné tituly, vizuálne identity pre verejné inštitúcie aj drobné autorské grafiky. O knihách hovorí ako o priestore, kde sa cíti najistejšie, no zároveň s rešpektom k ich náročnosti. Spolupráca s Víťom Staviarskym na Záchytke vznikla pôvodne ako školská práca, no veľmi rýchlo prerástla do reálnej knihy, ktorú dnes vníma ako jeden z bodov, kde sa jej študentské myslenie stretlo s realitou vydavateľského sveta. „Bolo pre mňa dôležité, že to neostalo len v škole. Zrazu si riešila papier, tlač, rozpočet, a pochopila si, že dizajn nie je len o tom, čo chceš, ale o tom, čo je možné,“ hovorí a dodáva, že práve tento typ skúsenosti ju naučil zodpovednosti. Podobne pracovala aj na ďalších knihách – Dze bulo tam bulo, Kivader či Psia Kniha – kde sa vždy snažila, aby forma neprebila jazyk a atmosféru textu. Knihy pre ňu nie sú miestom sebaprezentácie, ale dialógu s autorom a čitateľom, čo sa neskôr výrazne prejavilo aj na projekte Bachtalo Dživipen: Šťastný život. Tento titul vníma ako jednu z najcitlivejších prác, aké robila, pretože dizajn tu musel fungovať ako most medzi jazykmi, skúsenosťami a svetmi. „Tam si nemôžeš dovoliť byť efektný. Musíš byť presný a láskavý zároveň,“ hovorí a priznáva, že práve pri tomto projekte si naplno uvedomila, akú silu má dizajn v spoločenskom kontexte.

Popri knihách sa postupne začali objavovať aj projekty vizuálnych identít a kampaní, často realizované v rámci Katkat Studio, ktoré spoluzakladala. Spomína, že štúdio vzniklo prirodzene z potreby spolupráce a zdieľania zodpovednosti, nie ako ambiciózny plán budovať značku. Projekty ako Scenár pre Košice vníma ako dôkaz, že aj vizuálna identita mesta môže byť postavená na systéme, nie na jednom silnom geste. „Mňa baví, keď veci fungujú dlhodobo. Keď sa dajú používať, meniť, rozvíjať,“ hovorí a dodáva, že práve tento typ práce ju naučil potláčať potrebu okamžitého vizuálneho efektu v prospech udržateľnosti. Podobný prístup uplatnila aj pri identite pre Národný park Slovenský kras, kde bolo dôležité pracovať s prírodným kontextom bez ilustratívnych skratiek. „Keď robíš pre prírodu, nemôžeš si ju privlastniť. Musíš ju skôr nechať dýchať,“ hovorí a priznáva, že spolupráce s verejnými inštitúciami ju často bavia práve preto, že majú presah mimo dizajnérskej komunity.

Osobitnú kapitolu v jej praxi tvoria spolupráce s platformami ako Čierne diery, kde sa grafický dizajn stretáva s architektúrou a pamäťou miesta. Grafika Dom Jána Mathého a Evy Mathéovej vznikla ako súčasť archívnej edície a Katarína ju vníma ako príklad toho, ako môže byť dizajn tichý a pritom obsahovo bohatý. „Nemusíš kričať, aby si niečo povedal,“ poznamenáva a dodáva, že práve limitované edície a práca s risografiou jej umožňujú spomaliť a sústrediť sa na detail. Tento návrat k materiálu sa ešte viac prehlbuje v jej pôsobení v Šopa Gallery, kde vedie sieťotlačové workshopy a pracuje na vlastných grafických cykloch. Autorské práce ako litografie inšpirované Calvinovými Neviditeľnými mestami alebo dvojfarebné sieťotlače nevníma ako únik z dizajnu, ale ako jeho rozšírenie. „Keď tlačím, učím sa veci, ktoré si potom prenesiem do knihy alebo identity. Je to prepojené,“ hovorí a zdôrazňuje, že tieto projekty jej pomáhajú udržiavať rovnováhu medzi rýchlou produkciou a pomalým myslením. Keď sa na jej projekty pozrieme ako na celok, nespája ich jednotný vizuálny štýl, ale dôvera v proces a schopnosť prispôsobiť jazyk téme. Sama to pomenúva jednoducho: „Ja nechcem, aby bolo z mojich vecí cítiť mňa. Chcem, aby bolo cítiť, že niekto rozmýšľal.“ A práve v tejto vete sa stretáva všetko – knihy, identity, grafiky aj workshopy – ako súčasti jednej kontinuálnej praxe, ktorá nestojí na efektoch, ale na trpezlivej práci a presvedčení, že dizajn má zmysel vtedy, keď je poctivý.

Keď Katarína hovorí o budúcnosti, nerobí veľké plány ani si nekreslí jasné kariérne mapy. Skôr sa vracia k tomu, čo sa jej osvedčilo – zostať pozorná k tomu, čo robí, s kým pracuje a prečo má zmysel venovať veciam čas. Opakovane zdôrazňuje, že nechce byť grafickou dizajnérkou, ktorá len produkuje výstupy, ale niekým, kto rozmýšľa v súvislostiach. „Mne príde dôležité, aby som mala pocit, že to, čo robím, má nejaký presah. Nemusí to byť veľké, ale musí to byť úprimné,“ hovorí a v tejto vete sa koncentruje celý jej prístup k práci aj k životu. V prostredí, kde sa často očakáva rýchlosť, flexibilita a neustála dostupnosť, si vedome vyberá pomalosť ako pracovnú stratégiu. Nie ako vzdor, ale ako formu starostlivosti – o proces, o spolupráce, o seba samu. Práve preto sa aj dnes vracia k manuálnym technikám, k dielni v Šopa Gallery, k práci s papierom a farbou, ktoré ju nútia spomaliť a byť prítomná. „Keď robíš veci rukami, nemôžeš sa tváriť, že si inde. Si tam. A to je pre mňa dôležité,“ hovorí s pokojom.

Zároveň si uvedomuje, že dizajnérska prax na Slovensku nie je jednoduchá a že kompromisy sú jej prirodzenou súčasťou. Napriek tomu odmieta cynizmus a rezignáciu. Zostať v Košiciach pre ňu neznamená obmedzenie, ale vedomé rozhodnutie. „Ja som tu spokojná. Mám tu ľudí, s ktorými chcem robiť, a témy, ktoré mi dávajú zmysel,“ hovorí a dodáva, že lokálnosť nevníma ako bariéru, ale ako východisko. Práve z tohto prostredia vyrastajú projekty, ktoré sú nenápadné, ale trvácne – knihy, vizuálne identity, grafiky, ktoré nevykrikujú, no zostávajú. V jej práci sa zrkadlí presvedčenie, že dizajn nemusí byť neustále nový, aby bol aktuálny, a že kvalita nevzniká zo snahy zaujať, ale z pozornosti k detailu a k ľuďom. Katarínina cesta grafickým dizajnom sa tak neuzatvára definitívnou bodkou. Sama hovorí, že nikdy nevie presne, kam sa jej práca posunie, čo zafunguje a čo nie. Experimentovanie, skúšanie a prijatie zlyhania považuje za prirodzenú súčasť procesu. Jej svet je rozdelený na viacero vrstiev od kníh, cez identitu, dielňu až po spolupráce, no všetky spája rovnaký základ: potreba hľadať zmysel v tom, čo robí, a pomenúvať ho jazykom, ktorý je zrozumiteľný, možno niekedy nenápadný, no vždy poctivý. Katarína nevystupuje ako autorka s hotovým plánom, ale ako grafická dizajnérka, ktorá si systematicky buduje vlastný jazyk a zároveň ho neustále spochybňuje. Práve v tomto napätí medzi disciplínou a slobodou, medzi procesom a výsledkom, vzniká práca, ktorá nepôsobí ako gesto, ale ako dlhodobý postoj.

Profil Kataríny Rybnickej sa skladá z pomalých krokov, nie z jedného rozhodujúceho momentu. Od detstva, v ktorom ju prirodzene lákalo „vymýšľať“, cez štúdium v Košiciach a Poľsku, kde si osvojila myslenie cez proces, až po dnešnú prax grafickej dizajnérky, ktorá sa pohybuje medzi knihami, vizuálnymi identitami, autorskou grafikou a vzdelávaním, zostáva jej prístup prekvapivo konzistentný. V jednotlivých kapitolách sa ukazuje ako autorka, pre ktorú je dôležitejšia pozornosť než efekt, vzťah k téme než rozpoznateľný štýl a dôvera v proces než rýchly výsledok. Jej projekty – či už ide o knižné tituly, spoločensky citlivé formáty alebo prácu v dielni – nevznikajú z potreby presadiť sa, ale z potreby porozumieť. Katarína tak nepôsobí ako dizajnérka, ktorá by hľadala definitívne odpovede, ale ako niekto, kto si systematicky buduje vlastný jazyk, skúša jeho hranice a prijíma neistotu ako prirodzenú súčasť tvorby. Práve v tejto schopnosti zostať otvorená, spomaliť a pracovať s rešpektom k ľuďom aj k obsahu spočíva sila jej práce.

Katarína Rybnická je grafická dizajnérka pôsobiaca v Košiciach a spoluzakladateľka Katkat studio. Vyštudovala dizajn na Fakulte umení Technickej univerzity v Košiciach, časť štúdia absolvovala v Poľsku na akadémiách v Krakove a Katoviciach, kde sa výrazne formoval jej procesný prístup k dizajnu. Vo svojej praxi sa venuje najmä knižnému dizajnu, vizuálnym identitám, kampaniam a spoločensky citlivým projektom, pričom dlhodobo pracuje aj s manuálnymi grafickými technikami ako litografia či sieťotlač. Dizajn vníma ako službu obsahu, nie ako nástroj sebaprezentácie, a dôležitú rolu v jej práci zohráva pomalosť, dôvera v proces a spolupráca. Popri komerčných projektoch sa venuje aj vzdelávaniu a autorskej grafike.

1 2 ... 7 ►