Maľba ako priestor, kde sa stretáva brutalita, feminizmus a popkultúra

Dátum: 15.05.2026

Autor: Martin Brix

Dajana patrí k autorkám, ktorých tvorba nevznikla z potreby zapadnúť do predstavy „správnej“ maliarky, ale skôr z postupného pochopenia, že práve osobné obsesie, vizuálny chaos a svet, ktorý ju formoval cez hry, rap, internet či mytológiu, môžu byť jej najsilnejším autorským materiálom. Od kresieb ženských postáv na hrane erotiky a sily, cez archetypálne figúry, hyeny, rapovú kultúru až po súčasné temnejšie cykly balansuje jej maľba medzi krásou a násilím, intimitou a provokáciou, osobným denníkom aj spoločenským komentárom. Profil Dajany Hroššovej je príbehom autorky, ktorá premieňa ženský obraz z objektu pohľadu na aktívny priestor moci, odporu a neustáleho prepisovania vlastných pravidiel.

Keď dnes Dajana Hroššová hovorí o sebe ako o maliarke, nepôsobí to ako príbeh niekoho, kto mal svoju cestu nalinajkovanú od detstva cez ZUŠ-ku, umeleckú strednú a jasnú predstavu o tom, že raz bude vystavovať v galériách. Práve naopak. Jej začiatok je skôr príbehom hľadania, neskoršieho dozrievania a možno aj momentu, keď sa človek prvýkrát rozhodne veriť tomu, čo v ňom bolo dávno prítomné, ale ešte nemalo meno. „Ja som vlastne nemala žiadne vzdelanie v umeleckom smere, ja som chodila na piaristické gymnázium, cirkevné,“ hovorí otvorene. V prostredí, ktoré smerovalo skôr ku klasickým predstavám o budúcnosti, sa umenie nejavilo ako samozrejmá voľba, aj keď kreslenie bolo prítomné odjakživa. Sama priznáva, že ju to „samozrejme bavilo“, no dlho to nebolo nič, čo by vnímala ako reálnu profesionálnu cestu. Dajana pochádza z Nitry a po strednej škole sa, aj pod rodinným tlakom, ocitla na kulturológii na UKF. Táto epizóda však trvala len krátko. Akademické, anonymné prostredie bez priameho kontaktu s tvorbou ju rýchlo utvrdilo v tom, že tadiaľ jej cesta nepovedie. Ako sama hovorí, prednášky boli pre ňu „neosobné“, chýbala jej prax, niečo hmatateľné, niečo, čo by jej umožnilo tvoriť. Nasledovala nadstavba na umeleckej škole so zameraním na vizuálnu komunikáciu, no zásadný obrat prišiel až v momente, ktorý dnes pôsobí takmer filmovo – náhodné stretnutie s maliarkou Janou Farmanovou v McDonalde. Práve ona v Dajane rozpoznala potenciál, ktorý sama ešte nebrala úplne vážne. „Ona mi tak prehovorila do duše, že nech to vyskúšam,“ spomína. V čase, keď mala pocit, že na podobné rozhodnutie je už neskoro, prišla prvá skutočná externá validácia. Farmanová jej pomohla s portfóliom, nasmerovala ju a Dajana sa ako samouk dostala na Akadémiu umení v Banskej Bystrici. Tento moment je pre jej príbeh kľúčový – nie ako romantický príbeh „objaveného talentu“, ale ako dôkaz, že umelecká cesta nemusí byť priamočiara a že aj neskorší vstup môže byť o to vedomejší. Na škole však neprišla okamžitá istota a spokojnosť, skôr tvrdý stret s realitou. Dajana vstupovala do prostredia, kde mnohí spolužiaci mali za sebou roky klasickej výtvarnej prípravy, zatiaľ čo ona si dovtedy kresbu budovala intuitívne, sama, cez farbičky, papier a neskôr digitálne impulzy či vizuálny svet počítačových hier. „Mala som pocit, že všetko, čo som vedela… robím úplne zle vlastne a musím sa to celé naučiť odznovu,“ priznáva. Prvý ročník bol pre ňu obdobím pochybností, drilu a rozkladu vlastného sebavedomia. Zátišia, technické zadania, neustále porovnávanie sa s ostatnými – to všetko ju konfrontovalo s otázkou, či do tohto sveta vôbec patrí. No práve tu sa začal rodiť jeden z najdôležitejších základov jej dnešného rukopisu: pochopenie, že technická dokonalosť nie je všetko. Že uhladenosť nemusí znamenať silu. Že expresia, surovosť a nedokonalosť môžu byť autentickejšie než precízne zvládnuté akademické gesto. Sama dnes hovorí, že moment, keď sa prestala snažiť byť „úplne najlepšia“, bol paradoxne momentom, keď sa jej maľba začala stávať skutočne jej vlastnou.

Ešte predtým, než si naplno osvojila médium maľby, bola však prítomná téma, ktorá sa jej tvorbou tiahne od detstva: ženská figúra. Nie ako neskorší kalkul, ale ako zvláštne intuitívna posadnutosť. „Ja som už na základnej škole kreslila nahé ženy,“ hovorí bez prikrášlenia. Ovplyvnená estetikou hier, popkultúrou, ženskými postavami na hrane sexualizácie a sily, si postupne budovala vizuálny archív, ktorý sa neskôr transformoval do komplexnejšieho umeleckého jazyka. Už v detstve ju fascinovali ženské postavy, ktoré spájali erotiku s mocou, krásu s brutalitou. Tento moment je zásadný, pretože Dajana nezačína ženskosť objavovať až cez feministickú teóriu na akadémii – ona ju najprv intuitívne absorbuje cez masovú kultúru, aby ju neskôr začala vedome dekonštruovať. Práve preto jej dnešná tvorba nepôsobí ako akademicky „vypočítaný“ komentár, ale skôr ako osobná archeológia obrazov, ktoré ju formovali od detstva. Dajana tak nevstupuje na scénu ako klasicky formovaná maliarka, ale ako autorka, ktorá si k maľbe našla cestu cez obchádzky, pochybnosti, popkultúru, samoučenie a neskoršie profesionálne formovanie. Aj preto je jej príbeh taký zaujímavý – nie je to rozprávanie o „zázračnom talente“, ale o človeku, ktorý postupne pochopil, že jeho obsesie, vizuálne fascinácie a vlastná neuhladenosť môžu byť presne tým, čo z neho spraví výrazný autorský hlas. Už jej začiatky naznačujú niečo, čo bude pre jej tvorbu kľúčové aj neskôr: schopnosť premieňať osobné impulzy, chaos a vizuálny pretlak súčasnosti na maľbu, ktorá je zároveň intímna aj konfrontačná.

Keď Dajana prešla prvotným šokom z akademického prostredia a zvládla technický stret s maľbou ako médiom, začalo sa niečo podstatnejšie než len učenie remesla – hľadanie vlastného jazyka. A ten sa u nej objavil skôr ako postupné uvedomenie si, že to, čo ju priťahovalo od detstva, nie je niečo, čo má potlačiť, ale práve naopak – niečo, čo môže byť jej najsilnejším autorským materiálom. Kým mnohí študenti v úvode štúdia hľadajú tému, Dajana ju v istom zmysle nosila v sebe oveľa skôr, než ju vedela pomenovať ako umeleckú tému. Keď na škole prvýkrát dostala priestor venovať sa vlastnému námetu, výber pre ňu prišiel úplne prirodzene. Sama hovorí, že mala od začiatku jasno v tom, kam ju to ťahá – k ženským postavám, ktoré ju fascinovali už dávno predtým. To, čo sa v detstve prejavovalo kreslením „sexy dievčat“, ženských figúr z počítačových hier či anime estetiky, sa počas štúdia postupne začalo meniť na vedomejší vizuálny výskum. Z intuitívnej fascinácie ženským obrazom sa tak krok za krokom stával premyslenejší autorský jazyk. Dôležité však je, že jej záujem o ženskosť nikdy nebol sterilne akademický. Vychádzal z osobnej fascinácie popkultúrou, z estetiky rapu, videohier, hypersexualizovaných obrazov a sveta, ktorý ju formoval skôr cez internet, hudbu a vizuálny pretlak než cez klasické maliarske kánony. Sama o tom hovorí veľmi jasne – ženská figúra ju od začiatku priťahovala jednoducho ako silný vizuálny motív. Bavilo ju maľovať ženy, ich obraz, ich výraz, ich prítomnosť. Práve táto úprimnosť je dôležitá, pretože Dajana nezačína z pozície hotovej kritiky objektifikácie, ale skôr zvnútra samotnej fascinácie obrazom ženy, tak ako jej ho sprostredkovala popkultúra, hry či internetová vizualita. Až neskôr sa k tejto fascinácii začína pridávať odstup, odpor a potreba tento zaužívaný obraz narušiť, prehodnotiť a pretvoriť podľa vlastných pravidiel. Prvé výraznejšie autorské obdobie preto stojí na anime, štylizovaných ženských postavách a popkultúrnych archetypoch. Anime bolo pre ňu spočiatku „barličkou“, akýmsi vizuálnym mostom medzi jej dlhodobou fascináciou výraznými ženskými postavami, popkultúrnymi obrazmi a samotnou maliarskou praxou. Pomohlo jej preniesť svet, ktorý ju formoval cez hry, internet či hudbu, do vlastného umeleckého jazyka. V prostredí, kde sa ešte len učila zvládať techniku, jej štylizácia umožnila začať tvoriť bez tlaku na doslovný realizmus. Zároveň však nejde len o formálnu pomôcku. Anime, rapové cover art-y či estetika začiatku milénia predstavovali svet, v ktorom ženskosť nebola pasívna, ale performatívna, prehnaná, miestami nebezpečná. A práve tu sa začína rodiť Dajanin dôležitý posun: od fascinácie sexualizovaným obrazom ženy k jeho vedomej transformácii. Sama opisuje, ako svoje ženské postavy začala postupne „robiť viac brutálne“, dávala im do rúk mäso, sekáčiky aby z nich bolo cítiť agresiu. Už nešlo len o erotiku, ale o odpor voči predstave ženy ako čisto submisívneho objektu. V jej prípade teda nevzniká feministický moment ako odklon od sexuality, ale skôr ako jej preprogramovanie. Sexualita ostáva, no mení sa distribúcia moci. Žena môže byť zároveň žiaduca aj nebezpečná, krásna aj násilná, objekt aj subjekt.

Významnú úlohu v tomto období zohráva aj hip-hopová kultúra, ktorú sama označuje takmer za celoživotnú obsesiu. Ako dieťa generácie narodenej v polovici deväťdesiatych rokov vyrastala v čase, keď mainstream ovládali mená ako 50 Cent či Eminem, no pre Dajanu nešlo len o hudbu. Fascinovala ju celá vizualita, symbolika moci, gangsterský naratív, hypermaskulinita aj ich estetické kódy. Táto fascinácia však neostala na povrchu fanúšikovstva. Postupne ju začala čítať kritickejšie – ako systém obrazov, ktoré formujú predstavy o sile, úspechu, násilí aj rodových rolách. Práve preto sa jej bakalárska práca sústredila na ženské archetypy prepájané s mytológiou, rapovou kultúrou aj popkulturnými ikonami. Vedľa anime školáčky sa objavujú postavy ako Sukihana – nie preto, že by išlo o „random“ výber, ale preto, že Dajanu zaujímajú ženy, ktoré si berú priestor bez ospravedlňovania. „Ona bola pre mňa taký idol… mala úplne naháku.“ Táto veta je dôležitá, pretože prezrádza, že Dajanin záujem o ženské archetypy nespočíva len vo vizuále, ale aj v type energie – v ženách, ktoré prekračujú normy, pohoršujú, pôsobia vulgárne alebo nekomfortne, no práve tým odmietajú tradičné očakávania. 

Jej rukopis sa v tomto období zároveň oslobodzuje aj formálne. Kým na začiatku bojovala s tým, že nie je dosť precízna, postupne pochopila, že jej „neuhladenosť“ môže byť plusom. „Keď som sa prestala snažiť, tak vtedy to bolo viac autentické a surové.“ Táto surovosť sa stáva jedným z jej najdôležitejších poznávacích znakov. Expresívny ťah, telesnosť, mierna vizuálna nestabilita, preexponovaná sexualita aj vedomá práca s chaosom vytvárajú obrazy, ktoré pôsobia ako stret klasickej maľby s estetikou digitálneho preťaženia. Nie sú to čisté ilustrácie popkultúry, ale skôr jej maliarske prepisy – osobné, miestami groteskné, inokedy sebaironické. A práve tu vzniká aj Gothiana666 – nie len ako instagramový pseudonym, ale ako alter ego, cez ktoré sa prepája Dajana ako autorka, obraz aj sebaprezentácia. Druhá kapitola jej príbehu je preto predovšetkým o tom, ako sa z intuitívneho vizuálneho impulzu stáva vedomý autorský program. Dajana postupne zisťuje, že jej svetom nie je akademická čistota ani snaha zapadnúť do predstavy „správnej“ maliarky. Jej priestorom je práve napätie medzi vysokým a nízkym, medzi klasickou maľbou a rýchlou vizualitou sociálnych sietí, medzi mytológiou a trapom, medzi erotikou a brutalitou. A práve v tomto priestore začína byť zrejmé, že jej tvorba nie je len o maľovaní žien, ale o skúmaní toho, čo všetko dnes ženský obraz znamená – kto ho vytvára, kto ho konzumuje a čo sa stane, keď si ho žena začne pretvárať sama.

Ak prvé roky Dajaninej tvorby formovali najmä hľadanie vlastného vizuálneho jazyka a vedomé uchopenie ženského obrazu, ďalšia fáza už pôsobí ako moment, keď sa jej maľba začína naplno prepájať so širším svetom – nielen s osobnou identitou, ale aj so sociálnymi štruktúrami, mocou, násilím a mechanizmami prežitia. Práve tu sa jej obrazy začínajú posúvať od individuálnych ženských archetypov k komplexnejším obrazom spoločnosti, v ktorej sexualita, brutalita a hierarchia fungujú paralelne. Významným bodom je Ostrava, kam odišla na Erasmus, a ktorá pre ňu nebola len ďalším študijným pobytom, ale aj silným sociálnym a vizuálnym impulzom. Sama opisuje, že práve tam intenzívnejšie pozorovala prostredie pouličnej kultúry, chudoby, toxických vzťahov a určitého „hyenizmu“ – mechanizmu, kde slabší často prehráva a prežitie je otázkou neustáleho boja. „Vlastne videla som tam ten hyenizmus… že sa ľudia požierajú až navzájom,“ hovorí. Tento moment je zásadný, pretože Dajana tu už nepracuje len s popkultúrou ako estetickou inšpiráciou, ale začína ju čítať ako sociálny symptóm. Rap, gangsterský naratív či pouličný život pre ňu prestávajú byť len fascinujúcou vizualitou – stávajú sa materiálom pre reflexiu systému, ktorý produkuje násilie, traumu aj deformované predstavy o sile. Práve z tohto obdobia vzniká jedno z jej kľúčových diel Animal Ambition, finalistický obraz súťaže Maľba roka 2023, ktorý dnes možno čítať ako jeden z najpresnejších vizuálnych autoportrétov jej generačnej skúsenosti. Na obraze sa objavuje sama medzi hyenami, ako súčasť svorky požierajúcej korisť. Už samotný názov naznačuje dvojznačnosť – zvieracia ambícia tu nie je len pudom, ale aj spoločenskou stratégiou. Dajana sama pomenúva, že išlo o reflexiu sveta, kde sa ľudia často navzájom využívajú, kde je prežitie previazané s dominanciou a kde sú sociálne okolnosti často rovnako rozhodujúce ako individuálna vôľa. Dôležité je, že do tejto scény nevstupuje ako moralizujúca pozorovateľka zvonku. Sama seba do nej vkladá priamo. Nie je sudkyňou systému, ale jeho účastníčkou. A práve tento krok robí obraz silným – Dajana priznáva vlastnú fascináciu, vlastnú blízkosť k týmto svetom, no zároveň ich demaskuje. Hyena sa tu stáva metaforou nielen pouličnej kultúry, ale aj širšej spoločnosti, ktorá často funguje na princípe „zožer alebo budeš zožratý“.

Po bakalárskom štúdiu na Akadémii umení v Banskej Bystrici, kde pod vedením Jána Triašku formovala svoje prvé výrazné autorské témy a intuitívne si budovala rukopis, prichádza ďalší dôležitý krok – presun do Bratislavy na Vysokú školu výtvarných umení, kde pokračuje v magisterskom stupni. Tento prechod pre ňu neznamenal len zmenu školy, ale aj zásadný posun v prostredí, dynamike a spôsobe uvažovania o vlastnej tvorbe. Z relatívne slobodného priestoru Banskej Bystrice, kde mohla viac prirodzene rozvíjať svoje vizuálne obsesie, vstupuje do intenzívnejšieho kultúrneho a galerijného prostredia Bratislavy, ale aj do akademického nastavenia, ktoré od nej vyžaduje väčšiu reflexiu, koncept a presnejšie formulovanie toho, čo vlastne svojou maľbou komunikuje. Na VŠVU nastupuje do Ateliéru 3EAM pod vedením Rastislava Sedlačíka a Mateja Fabiana, kde sa jej dovtedajší intuitívny prístup začína výraznejšie konfrontovať s otázkou významu. Sama priznáva, že tento prechod nebol jednoduchý. Zrazu už nestačilo len silné vizuálne gesto či fascinácia ženským obrazom – dôležitejšie začalo byť aj to, čo sa za obrazom skrýva. Práve tu sa jej magisterská práca síce opäť vracia k archetypom, no tentoraz cez koncept hybridity. „Už som sa nepozerala na tie ženy iba ako na vizuálne zaujímavý objekt, ale chcela som tam zapojiť už aj tú myšlienku,“ vysvetľuje. Tento posun je podstatný, pretože ukazuje jej vedomú snahu presunúť sa od fascinácie obrazom k tvorbe významu. Objavujú sa Santa Muerte, gangsterské symboly, sexualita prepojená so sociálnym vylúčením, ženy na okraji spoločnosti, odkazy na kriminalitu aj ekonomiku tela. Bratislava jej tak neprináša len nové mesto, ale aj širší kultúrny kontext a tlak rozmýšľať o vlastnej tvorbe komplexnejšie. Zároveň však sama otvorene priznáva, že konceptualizácia zostáva jej vnútorným bojom – že jej prirodzenosť je stále viac vizuálna než teoretická. A práve táto otvorenosť je dôležitá. Dajana nie je autorka, ktorá by sa snažila násilne zapadnúť do konceptuálneho umenia za cenu straty vlastnej sily. Skôr hľadá spôsob, ako svoje intuitívne, vizuálne silné impulzy prepojiť s hlbším spoločenským čítaním.

Treťou vrstvou tohto obdobia je jej čoraz vedomejší vzťah k maskulinite. Ak bola jej skoršia tvorba reakciou na sexualizovaný ženský obraz, teraz sa čoraz viac objavuje potreba reagovať aj na mužské mocenské štruktúry. Sama otvorene pomenúva skúsenosť s mizogýniou v rapovom či širšom online priestore a priznáva, že práve stret s týmito modelmi v nej posilňoval potrebu zobrazovať ženy „o to viac brutálne“. Fascinácia mužskou agresiou sa tak v jej maľbe neprejavuje ako oslava, ale ako materiál na rozklad. Preto sú jej ženské postavy často ozbrojené, krvavé, nebezpečné alebo priamo konfrontačné. Nejde o jednoduché obrátenie rolí, ale o skúmanie toho, ako vizuálne funguje moc, keď si jej jazyk osvojí niekto, kto bol tradične zobrazovaný ako objekt. Dajana tým vytvára zaujímavé napätie: jej ženy zostávajú často sexy, no zároveň sú nositeľkami hrozby. Táto ambivalencia je dôležitá, pretože odmieta jednoduchú predstavu, že feministický obraz ženy musí automaticky rezignovať na príťažlivosť. V tejto fáze sa z Dajany stáva autorka, ktorá už nemaľuje len vlastné obsesie, ale začína nimi komentovať širší kultúrny terén. Jej tvorba sa mení na priestor, kde sa stretáva autobiografia, sociálna kritika, subkultúrna fascinácia aj archetypálny obraz. Práve preto jej obrazy nepôsobia ako jednoduché provokácie, ale skôr ako vizuálne bojiská, na ktorých sa rieši otázka, čo dnes znamená sila – kto ju vlastní, kto ju predstiera, kto ňou manipuluje a kto ju musí získať späť, aby vôbec prežil. A práve tu sa Dajana začína naplno profilovať ako maliarka, ktorá vie premeniť vlastné vizuálne obsesie na výpoveď o generácii vyrastajúcej medzi internetom, popkultúrou, traumou a neustálou potrebou nájsť si vlastné miesto v systéme, ktorý často funguje ako svorka.

Dnes sa Dajana nachádza v bode, ktorý je pre mnohých autorov po škole paradoxne jeden z najnáročnejších – už nie je chránená akademickým prostredím, pravidelnými konzultáciami ani jasne nastavenou štruktúrou štúdia, no zároveň si ešte len buduje svoju pozíciu vo svete umenia. Práve v tomto prechodovom období však jej tvorba pôsobí možno najúprimnejšie. Sama otvorene hovorí, že po skončení školy prišla zvláštna kombinácia slobody, neistoty aj reality. Popri práci vychovávateľky na základnej škole maľuje doma, často v podmienkach, ktoré majú ďaleko od ideálneho ateliéru. Sama to opisuje veľmi priamo: „Momentálne nemám ateliér,“ hovorí o realite, v ktorej svoju tvorbu prispôsobuje vlastnému bytu, priestoru aj všetkým jeho praktickým limitom – od rozmerov plátien cez dvere až po fyzické možnosti presúvať veľkoformátové obrazy. Táto každodennosť je pritom dôležitá. Dajana dnes nefunguje ako romantizovaná maliarka oddelená od reality, ale ako autorka, ktorá svoju tvorbu doslova skladá medzi prácou, životom a praktickými obmedzeniami. Aj to je súčasť jej generačnej výpovede. Umenie tu nie je komfortný monument, ale neustále vybojovávaný priestor. Práve po škole sa zároveň ešte výraznejšie ukazuje, aký zásadný je pre ňu vzťah medzi osobnou identitou, sociálnymi sieťami a obrazom. Instagramový profil Gothiana666 dnes nepôsobí ako vedľajší autopromo nástroj, ale ako prirodzené rozšírenie jej autorského sveta. Sama priznáva, že jej online prezentácia nie je premyslenou stratégiou ani „hlbokým konceptom“, ale skôr autentickým predĺžením osobnosti. „Ja vlastne iba tak chaoticky postujem… je to úplne autentické.“ A práve v tomto chaose je niečo podstatné. Dajana totiž nereprezentuje typ umelkyne, ktorá by si budovala sterilne kurátorovaný digitálny imidž oddelený od vlastného života. Jej profil prepája selfíčka, meme kultúru, telesnosť, šok, humor aj maľbu do jedného prúdu, ktorý môže pôsobiť neprehľadne, no zároveň presne vystihuje spôsob, akým dnes mnohí mladí autori existujú – nie ako oddelené „umelecké persony“, ale ako ľudia, ktorých tvorba vzniká priamo v neustálom kontakte s internetovým prostredím. Sama si uvedomuje, že práve táto „shock value“ je do istej miery súčasťou jej identity, aj keď ju cielene nekonštruuje. Jej online priestor tak funguje podobne ako jej maľba – ako miesto, kde sa telesnosť, irónia, temnota, sexualita a sebaprezentácia neustále prelínajú.

Aktuálna tvorba zároveň naznačuje ďalší zaujímavý posun. Po archetypoch, hyenách, rapovej kultúre či feministicky nabitých figuráciách vstupuje Dajana do svojej „vampírskej éry“. Sama tento pojem používa s istou dávkou sebairónie, no zároveň je zrejmé, že nejde len o estetický rozmar. Vampírky, herné postavy a temnejšia vizualita predstavujú ďalší spôsob, ako skúmať ženskosť, sexualitu a moc – tentoraz cez figúru bytosti, ktorá je zároveň zvodná, nebezpečná, mŕtva aj nesmrteľná. „Snažím sa tam nájsť tú svoju vizualitu… tí vampíri sú takí chladní, vyprhnutí,“ opisuje. Dôležité však je, že aj tu ostáva prítomná jej dlhodobá téma – žena ako ambivalentná sila. Sexualizované herné postavy ju nezaujímajú len ako nostalgická referencia, ale ako ďalší priestor, kde možno skúmať prepojenie príťažlivosti a brutality. Navyše sama naznačuje, že sa chce ešte viac odkloniť od „príliš pekných“ ženských figúr a skúmať aj ich strašidelnejšie, menej komfortné polohy. To je zásadné, pretože ukazuje, že jej tvorba sa neposúva smerom k opakovaniu úspešného vizuálneho modelu, ale k jeho postupnému narúšaniu. Významnou súčasťou jej súčasného uvažovania je aj čoraz silnejší kontakt s aktuálnymi spoločenskými témami – od redpill kultúry cez online radikalizáciu až po premeny maskulinity. Sama spomína, že ju zasiahli internetové obsahy vracajúce ženy do extrémne tradičných, kontrolovaných rolí, a práve tieto impulzy sa následne dostávajú aj do jej obrazov. Jej tvorba tak čoraz viac funguje ako vizuálna reakcia na súčasné kultúrne konflikty. Nie ako ilustrácia ideológie, ale ako intuitívna maľba, ktorá absorbuje napätia doby. To je možno jedna z jej najväčších síl. Dajana dokáže byť hlboko súčasná bez toho, aby pôsobila ako doslovný komentár k trendom. TikTok, rap, gaming, meme kultúra či internetová mizogýnia sa v jej práci neobjavujú ako prvoplánové odkazy, ale ako podhubie, z ktorého vyrastajú nové archetypy.

*SILA A JED. Dajana Hroššová 2024 V cykle s názvom „Sila a Jed“ staviam do juxtapozície mužských bojovníkov MMA a jedovaté rastliny, ktoré sú tradične spájané s čarodejníctvom. Prostredníctvom tejto analógie skúmam dynamiku moci a kontroly v mužských a ženských štruktúrach. Muži-bojovníci predstavujú fyzickú silu a dominanciu tradične spojenú s mužskosťou, zatiaľ čo jedovaté rastliny symbolizujú alternatívnu silu, ktorá bola v histórii vlastná ženám. Oba kanály moci vyvolávajú v určitých kontextoch pocit hrozby/strachu zo zneužitia sily. 

Dajana Hroššová dnes pôsobí ako autorka, ktorá ešte zďaleka nemá uzavretý svoj umelecký jazyk, no práve v tom je jej potenciál. Jej tvorba nestojí na jednej estetike ani jednom stabilnom programe, ale na schopnosti absorbovať svet okolo seba – jeho vulgaritu, krásu, násilie, popkultúrnosť aj osobné traumy – a premieňať ho do obrazov, ktoré sú zároveň denníkom, performanciou aj spoločenským komentárom. Sama o sebe hovorí s istou dávkou pochybnosti, humoru aj sebairónie, no práve pod tým je cítiť niečo podstatné: maliarku, ktorá si stále intenzívnejšie uvedomuje, že jej sila nespočíva v tom byť „správna“, uhladená alebo ľahko zaraditeľná, ale práve v schopnosti zostať surová, vizuálne nejednoznačná a autentická. A možno práve preto patrí Dajana k tým autorkám nastupujúcej generácie, ktorých bude zaujímavé sledovať nielen pre to, čo maľujú dnes, ale najmä pre to, kam všetky svoje obsesie, archetypy a temné vizuálne svety ešte dokážu posunúť.

Dajana Hroššová je mladá maliarka a výtvarníčka, ktorá vo svojej tvorbe prepája expresívnu figurálnu maľbu s témami ženských archetypov, sexuality, popkultúry, mytológie a súčasných spoločenských fenoménov. Po štúdiu na piaristickom gymnáziu a neskoršom hľadaní vlastnej cesty absolvovala bakalárske štúdium na Akadémii umení v Banskej Bystrici pod vedením Jána Triašku, následne pokračovala na magisterskom stupni na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave v Ateliéri 3EAM pod vedením Rastislava Sedlačíka a Mateja Fabiana. Je finalistkou súťaže Maľba roka 2023 s dielom Animal Ambition. Jej tvorba, známa aj pod pseudonymom Gothiana666, je charakteristická surovým maliarskym rukopisom, výraznou telesnosťou a schopnosťou prepájať klasickú maľbu s vizualitou digitálnej generácie. Popri voľnej tvorbe pracuje aj ako vychovávateľka, pochádza z Nitry a žije a tvorí v Bratislave.

1 2 ... 5 ►