Novinky

Lucia Mlynčeková

Bez kvalitného verejného priestoru žijú ľudia vo svojich bublinách, či už mediálnych alebo priestorových

Dátum: 05.12.2022

Autor: Martin Brix

Lucia Mlynčeková začala štúdium grafického dizajnu už na strednej škole, kde si zvolila Strednú umeleckú školu v Trenčíne, odbor Propagačná grafika. Po strednej škole nastúpila na Vysokú školu výtvarných umení v Bratislave, na ktorej vyštudovala Katedru vizuálnej komunikácie. Počas školy absolvovala študijný pobyt na Akademia Sztuk Pęknych v Katowicach, Projektowanie Graficzne (2014) a absolventskú študijno-pracovnú stáž v LoFi studio + Openstructures studio, Brusel, Belgicko (2016), v rámci programu Erazmus+.

Pochádza zo Slovenska, no v súčasnosti ju nájdete v Prahe, kde žije, pracuje a najmä pokračuje v doktorandskom štúdiu na FA ČVUT v odbore Teória architektúry a pamiatková starostlivosť. Vo svojom súčasnom doktorandskom výskume sa zaoberá fungovaním projekčných ústavov a ich ateliérov v druhej polovici 20. storočia v Čechách aj na Slovensku. Okrem toho pokračuje vo výstavnej činnosti, ktorá je tiež spojená s jej súčasným výskumom.

Narodila sa v rodine architektov (starí rodičia, rodičia) a preto sa prirodzene zaujíma oblasť architektúry. Fascinovaná oboma smermi, grafickým dizajnom aj architektúrou sa v poslednej dobe zaujíma o povojnovú architektúru Československa. Jej vlastné iniciačné projekty zvyčajne zahŕňajú architektúru a urbanizmus a zameriavajú sa na riešenie verejných problémov, urbanistického plánovania, trvalo udržateľného zachovania architektúry a dostupnosti informácií. S jej prácou ste sa mohli stretnúť napríklad aj v projekte Hlava5 (mapovanie výtvarných diel na území Trenčín), Ján H. Blicha (tvorba jej starého otca, urbanistu a architekta), či spolupráca na projekte IKONY (dokumentárny seriál o nekompromisnej generácii architektov a ikonických stavbách z čias socializmu.).

Lucia je na voľnej nohe, ale nie osamelý vlk. Rada spolupracuje s dizajnérmi, kurátormi, architektmi, umelcami, remeselníkmi a ďalšími tvorivými tvorcami. Spolupráca je v jej tvorbe kľúčová, preto ju teší práca na projektoch ako IKONY, Čierne diery, Trenčín 2026, Galéria M.A. Bazovského v Trenčíne, (Vý)Stavoprojekt Trenčín, Gastro+, Abandoned (re)creation a mnoho ďalších.

Lucia Mlynčeková sa dlhodobo zaoberá architektúrou a urbanizmom druhej polovice 20. storočia. V projekte (Vý)Stavoprojekt Trenčín sa zameriava na projekčnú kanceláriu Stavoprojekt. Výstava (2020 – 2021), ktorú v rámci projektu realizovala, tvorila rôzne archívne materiály zachytávajúce výstavbu v Trenčíne, pričom dôležité bolo zapojenie návštevníkov, ktorí mohli priniesť vlastné materiály, fotografie alebo spomienky a vytvoria tak kolektívnu pamäť. Lucia sa prostredníctvom takýchto projektov snaží poukázať na kvalitnú výtvarnú a architektonickú stránku návrhov a realizácii, ktoré vznikli ešte za čias socializmu.

V roku 2020 boli na Národnej cene za dizajn vystavené dva Luciine projekty. Ján H. Blicha a Hlava 5 (alebo Hlava*****).

O dielo starého otca sa Lucia začala intenzívne zaujímať približne v roku 2015. V tom čase študovala vizuálnu komunikáciu na VŠVU, ale stále ju to ťahalo k architektúre. V bakalárke vizuálne spracovala územný plán Trenčína, na čo chcela nadviazať aj v magisterskej práci. V nej sa napokon rozhodla venovať tvorbe starého otca. Lucia spracovávala archív Jána H. Blichu počas jedného semestra. Začala hľadaním starých záznamov a dokumentov v pivnici, neskôr sa jej podarilo objaviť informácie aj vo verejných archívoch. Veľa vecí sa dozvedela od starej mamy, Tatiany Blichovej, ktorá so svojím mužom aj spolupracovala. Obaja sa spoznali v priebehu 60. rokov na vysokej škole v Bratislave. Tatiana sa špecializovala na stavebné inžinierstvo (neskôr mala pri manželových stavbách na starosti statiku), Ján na architektúru, pričom ho v škole viedli významné osobnosti ako Jan Emil Koula, Emil Belluš, Vladimír Karfík, Emanuel Hruška a Ján Svetlík.

Projekt Ján H. Blicha mapuje a prezentuje tvorbu Ing. arch. Jána H. Blichu (1939 – 1999) prostredníctvom jeho vnučky, Lucie Mlynčekovej. Prvá výstava (Galéria HotDock, Bratislava 2016), predstavovala architekta ako všestranného a talentovaného umelca, architekta, urbanistu, sochára i grafika. V druhej (GMAB, Trenčín 2018) sa divák mohol okrem jeho tvorby zoznámiť nie len s teoretickou rovinou jeho práce, a tiež sa na chvíľu preniesť do úlohy architekta prostredníctvom hry inšpirovanej architektovým dielom. V poradí tretie pokračovanie výstavy Ján H. Blicha si kladie za cieľ preskúmať hlbšie dva základné body v jeho živote. Prvým je jeho vrcholové dielo, Dom smútku na sídlisku Juh v Trenčíne a druhým je hlbšie nazeranie na jeho osobnosť, prostredníctvom jeho denných záznamov z pracovných porád v Stavoprojektovom ateliéri.

Ján H. Blicha bol všestranný umelec. Pôsobil ako architekt a venoval si uzbanizmu či dizajnu. Ján H. Blicha sa narodil v r. 1939 na východnej časti Slovenska v obci Jasenov. Už počas štúdia na Strednej priemyselnej škole drevárskej v Prešove získaval vzdelanie smerujúce k štúdiu na Stavebnej fakulte Slovenskej vysokej školy technickej (dnešnej FA-STU BA), ktorú ukončil v r. 1966. Tu na neho priamo vplývali vtedajšie osobnosti architektúry a urbanizmu ako Vladimír Karfík, Emanuel Hruška, Ján Svetlík či Jan Emil Koula. Okrem toho tu spoznal Tatianu, s ktorou sa tiež v r. 1966 vzali a následne spoločne presťahovali do Trenčína. Pracovať pre mesto Trenčín začal v roku 1967 na Útvare územného plánovania a architektúry MsNV. Situácia po roku 1968 viedla k zmenám v režime, postupne vyústila k obdobiu známej normalizácie, no zároveň ponúkala nové pracovné príležitosti. Neskôr v roku 1974 začal pracovať pre Stavoprojekt Trnava, ktorý v tomto roku založil vysunuté pracovisko v Trenčíne. Tu dostal možnosť pôsobiť ako vedúci jedného z ateliérov a zotrval tu až do jeho ukončenia v r. 1989. Okrem príležitostí, ktoré mu ponúkal tento ateliér, hľadal tiež priestor na realizáciu na pôde vtedajšieho Zväzu slovenských architektov (ZSA) či prostredníctvom Slovenského fondu výtvarných umelcov(SFVU). Približne rok po Nežnej revolúcii si s manželkou Tatianou založili vlastnú firmu Proarch, kde pracovala neskôr aj ich dcéra Adriana.

Lucia mapuje umenie vo verejnom priestore mesta Trenčín. Poukazuje na situáciu v Trenčíne, kde podľa jej názoru, nachádza dostatok verejných priestranstiev, ale chýbajú v nich ľudia. Podľa Lucii to v Trenčíne nie je to až tak o architektúre, ako o ľuďoch a udalostiach, ktoré sa vo verejnom priestore nachádzajú. Ľudia sú zvyknutí na určitý spôsob využitia priestoru (prejazd, prechod) a nemali motiváciu zmeniť svoje návyky. Potrebujeme sa učiť využívať verejné plochy novým spôsobom. Ukazuje sa, že aj mále zásahy, (stoličky – projekt „Sadni si“ v Bratislave, slávnosť- „zažít město jinak“ v Česku), ktoré narušia zaužívanú predstavu vyžívania mestského priestoru, vedia priniesť dlhodobé zmeny vo využívaní týchto priestranstiev a prinavrátiť ľudí do mesta.

Ďalším zásadným projektom je Hlava 5. Projekt, ktorý si vzal za úlohu zmapovať umelecké inštalácie, ktoré vznikli v období rokov 1965-1989 v rámci tzv. Hlavy 5 podľa zákona č.355. Lucia Mlynčeková sa tieto diela rozhodla zmapovať a spolu s mamou, architektkou Adrianou Mlynčekovou, ktorá je vedúcou Útvaru územného plánovania v Trenčíne, architektom Alexandrom Topilinom a českými dizajnérmi Michaelou Mrázkovou a Prokopom Harazimom rozbehli projekt Hlava***** (Hlava5). V rámci výskumu sa im doposiaľ podarilo zaevidovať približne 120 diel. Tie sú podľa Lucie z 80 percent v dezolátnom stave. Týka sa to najmä zhrdzavených bronzových odliatkov, ale aj rozpadajúcich sa betónových plastík. Viaceré sochy sú pritom dnes nezvestné – okrem betónového Psa od Blichu sú to niektoré diela od Petra Lehockého a napríklad aj Tŕňová koruna od sochára Jozefa Fizela.

Cieľom iniciatívy diela aj postupne reštaurovať. V spolupráci s mestom už vyčistili a obnovili sochy v mestskom parku ako aj dvojicu Blichových plastík. Na rade sú diela ďalších autorov. V budúcnosti by chceli opraviť všetky diela, ktoré patria mestu. Jednou z motivácií jej aj úspešná kandidatúra Trenčína na titul Európske hlavné mesto kultúry v roku 2026.

V roku 2022 sa podarilo Lucii spolu s Mateuszom Słowakiewiczkým a Pawełom Ratajczykom (Potvory), získať Národnú cenu za dizajn za Ikony web-doc v kategórii Digital. S oboma dizajnérmi sa strela práve na študijnom pobyte v Poľsku a neskôr v spoločnom ateliéry v Prahe.

Web-doc dokumentárnej série Ikony chce interaktívnou a vizuálne pútavou formou nadchnúť dospelých i mládež pre tému slovenskej architektonickej moderny. Text webu sprevádza audiovizuálny obsah starostlivo vybraný z archívov – zostrihané videá, archívne fotografie stavieb, ale aj fotografie zo súčasnosti a autorské koláže. Hlavnou inšpiráciou bol grafický dizajn obdobia modernizmu. Stránka funguje ako samostatné dielo, ale dá sa vnímať aj ako akýsi úvod do celého dokumentárneho cyklu. Web je kompletne preložený do anglického jazyka a spolu s otitulkovanými filmami dokumentárnej série umožňuje prezentáciu tejto najlepšej hodiny slovenskej architektúry aj širokému zahraničnému publiku.

Projekt Ikony mapuje generáciu architektov, ktorá po druhej svetovej vojne formovala nielen architektonickú tvár krajiny, ale aj samotný obraz architekta ako nekompromisnej originálnej individuality. Cieľom tohoto projektu nie je fetišizovať vybrané osobnosti architektúry, ale ukázať ich prácu vo svetle dobových kontextov a súčasných paradoxov. V zrkadle oscilovania medzi ich uctievaním a preklínaním, medzi ochranou a búraním ich diel, sa formujú portréty osobností – ikon povojnovej moderny.

Ukazuje sa, že problém s dedičstvom modernizmu je stále veľmi aktuálny. Stačí si spomenúť, že developeri práve (2022) búrajú bratislavský Istropolis, významné dielo slovenskej povojnovej architektúry. Vlani (2021) zasa pri výstavbe diaľnice pri odpočívadle Triblavina odstránili súbor betónových preliezačiek, ktoré boli dielom Alexandra Bilkoviča a architektov Viktórie Cvengrošovej a Virgila Droppu.

Jedným z dôvodov, prečo sa architektúra a výtvarné diela necitlivým zásahom menia na nepoznanie, prípadne sa likvidujú, je podľa Lucie fakt, že sa naša spoločnosť nedokázala od minulého režimu odosobniť. „Je asi najjednoduchšie takéto diela odsúdiť a hodiť do jedného vreca s tým, že sú poplatné komunizmu,“ hovorí Lucia. Nazdáva sa, že ľuďom sa nechce skúmať, nemajú o to záujem a chýba aj dostatočný časový odstup. Lucia na záver dodáva: „Asi musí nastať generačná výmena, aby na to spoločnosť začala nazerať inak. Moja generácia tieto diela už napríklad nevníma cez prizmu režimu, ale ako samostatné výtvarné diela. Dôkazom sú aj viaceré iniciatívy a občianske hnutia, ktoré aktívne poukazujú na ich význam.“.



Galéria