#čerstvé ovocie_fm#efemko#kresba#maľba#výtvarné umenie

Sídliskový chlapec, ktorý nezabudol snívať

Dátum: 21.04.2025

Autor: Martin Brix

Z Kysúc až do Prahy, z detskej izby až do galérií. V jeho obrazoch sa miešajú dinosaury, komiksy, bolesti dospievania aj punková rebélia. Maľba je pre neho pamäť, terapia aj výkrik. Ján Bátorek patrí k najvýraznejším výtvarným hlasom svojej generácie – úprimný, surový, vrstevnatý.

Jánovo detstvo bola je ako jeho obrazy – plné kontrastov, fragmentov spomienok, silných vizuálnych vnemov a občasného chaosu, ktorý má svoj hlbší poriadok. Narodil sa v roku 1989 v Čadci, mestečku obklopenom lesmi, sídliskami a surovou realitou 90. rokov. Už od útleho detstva vnímal svet cez farby, tvary a imagináciu, ktorá bola jeho únikom aj nástrojom porozumenia. „Moja cesta k umeniu začala asi v štyroch rokoch. Pamätám si, ako som pozeral Cestu do praveku, a hneď som musel kresliť dinosaury. Tatko mi dal kartón a fixku a ja som kreslil. Pamätám si to sklamanie, že som to nevedel zachytiť tak, ako som to cítil,“ spomína Jano. Tento moment bol prvou iskrou v jeho dlhej a tŕnistej umeleckej ceste.

Kreslenie ho sprevádzalo celou škôlkou, základnou školou aj ľudovou umeleckou školou. Napriek tomu, že ho v škole často vnímali ako neposlušného, učitelia časom pochopili, že kresba je jeho jazyk. Láska k výtvarnu však spočiatku nebola sprevádzaná formálnym vzdelaním. Kvôli pubertálnej láske a kamošom nakoniec skončil ako vyučený kuchár. No maľovanie ho neprestalo baviť. Aj počas štúdia na hotelovej škole kreslil, maľoval, experimentoval a začal vnímať svet cez optiku subkultúr – punku, metalu a alternatívneho filmu. „Začal som navštevovať filmový klub, a to úplne zmenilo môj pohľad. Objavil som Lyncha, surrealistov, H. R. Gigera… Fascinovalo ma to znepokojenie, ktoré tieto diela vyvolávali. V sedemnástich som sa začal pokúšať o prvé obrazy. Bolo to, akoby som cez umenie vyvrhoval svoje vnútro von.“ Janove prvé maľby vznikali doslova na sololite vytrhnutom zo starých skríň. Inšpiroval sa svojím okolím, priateľmi, aj susedom, krajinkárom pánom Čečotkom, ktorý ho pritiahol do sveta amatérskych výstav a klubov. Prvé verejné vystavenia jeho diel na Kysuciach vyvolávali rozporuplné reakcie – jeho temná, výbušná estetika nebola pre každého. No rezonovala. „Ľudia mi začali hovoriť, že by som mal skúsiť umeleckú školu. Ja som bol pankáč, bolo mi to jedno. Ale otec ma do toho dotlačil. Pripravil som sa, zmaturoval, a nakoniec som šiel na Akadémiu umení v Banskej Bystrici.“

Keď Ján nastúpil na Akadémiu umení v Banskej Bystrici, už mal za sebou prvé maľby, výstavy v amatérskom klube aj skúsenosti z „ulice“ – kresby na sololite, subkultúrne inšpirácie a hlboký záujem o film, surrealizmus a temné vizuálne podnety. Banská Bystrica bola preňho prirodzenou voľbou. „Do Prahy som síce poslal prihlášku, ale Bystrica bola pre mňa taká väčšia Čadca – bolo to bližšie k domovu, do lesa, viac mi to sedelo ako veľkomesto,“ spomína. Študoval u prof. Štefana Balázsa, ArtD., akad. mal., ktorý pôsobí na Katedre maľby Fakulty výtvarných umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Aj keď školu vnímal ako užitočný rámec pre rozvoj, jeho vzťah ku vzdelávaciemu systému bol ambivalentný. „Celý život som školu vnímal ako povinnosť. Od základky sme boli vedení cez tresty, známky, bitky. Na vysokej som stále cítil, že musím niečo plniť, ale zároveň som bol vďačný, že môžem maľovať. To bolo hlavné.“

Ján bol na škole vnímaný ako „divoký študent“ – s vlastnou hlavou, rebelantským postojom, ale aj s intenzívnou potrebou tvoriť. Jeho raná tvorba bola surová, animálna, často výbušná. Maľoval inštinktívne, prstami, až do krvi. Využíval akryl, spreje, niekedy aj olej. Postupne sa však jeho rukopis začal formovať. „Spočiatku som sa doslova vyzúril na plátne. Postupne som objavil, že ma zaujíma aj pokoj, meditácia, kontemplatívna maľba.“ Škola mu poskytla priestor a čas, aby mohol hľadať sám seba. Aj keď formálne zadania často vnímal s odstupom, využil ich na to, aby si osvojil techniku a overil si, čo nechce robiť. „Po škole som sa cítil slobodný. Prestal som sa hľadať a našiel som to, o čom chcem hovoriť. Dovtedy som bol ešte stále niekde medzi Lynchom, Gigerom a pankom. Až potom sa začala tá pravá cesta.“ Aj keď štúdium nebolo pre neho ideálnym akademickým zážitkom, spätne ho vníma ako dôležitú etapu. Upevnil si základné zručnosti, získal sebadôveru a najmä pochopil, že cesta umelca je dlhodobý proces. Jeho vizuálny jazyk sa síce rodil v chaose, no s rokmi začal nadobúdať tvar, smer a hĺbku. „Som typ človeka, ktorý nikdy nezostane stáť na mieste. Môj rukopis sa neustále vyvíja. Ale základ – ten je niekde tam v detstve, v škole, v tých pocitoch, ktoré som potreboval vypľuť von. A tie sú stále vo mne.“

„Po škole som sa konečne dostal k slobode. Prestal som sa hľadať a našiel som, o čom chcem hovoriť. Objavil som svoje témy – detstvo, sídliská, spomienky, surreálne krajiny plné hmyzu, pavúkov a bizarných foriem. A tie som začal premieňať na obrazy.“ Maľba je pre Jána spôsob, ako vyjadriť vnútorný svet – neuchopiteľné, chaotické, podvedomé, ale aj osobné a intímne. Jeho tvorba sa vyvíjala prirodzene, bez jasného plánu, no s o to väčšou vášňou. Východiskom boli spomienky, sny a pocity, ktoré potreboval dostať von. „Už v sedemnástich som cítil, že sa potrebujem vyblázniť na plátne. Bolo to o tom, vypľuť to zo seba. Niečo, čo som ani nevedel pomenovať, ale muselo to ísť von.“ Jeho rané práce boli surové, impulzívne, často namaľované prstami, v návale emócií. Postupom času sa však jeho rukopis vyvíjal – od agresívneho výrazu prešiel k pokojnejšej, kontemplatívnej maľbe. Dnes je jeho tvorba vyrovnanejšia, no stále veľmi autentická a osobná. „Maľujem stále. Mám to v sebe, je to potreba. Ale už je to viac meditácia než explózia.“

Z tematického hľadiska čerpá Jano najmä z detstva. Vyrastal v Čadci v 90. rokoch – prostredí plnom kontrastov: špinavé sídliská, zarastené lesy, bizarné časopisy zo stánkov, brutálne kreslené seriály, komiksy a filmy, ktoré často ani neboli určené pre deti. „Otec mal novinové stánky. Všetky tie časopisy, komiksy, nálepky – to boli moje prvé vizuálne vplyvy.“ Jeho diela nesú silné stopy popkultúry – objavujú sa v nich dinosaury, Gigerovské stvorenia, motívy z filmov ako Alien, ale aj postavičky z detských hier či kreslených seriálov. To všetko pretvára do svojho vizuálneho sveta, kde sa mieša nostalgia, hravosť, znepokojenie aj ironická nadsádzka. „Nie som komiksový fanda, ale tá estetika ma baví. Používam ju ako jazyk – často deformovaný, parodický. Mám rád, keď sú veci zvláštne, protichodné. Keď je v obraze niečo vtipné a zároveň hlboké.“

V Jánovom výtvarnom jazyku je cítiť vplyv surrealizmu, expresívneho gestického maliarstva, ale aj DIY estetiky punku a metalu. Pracuje najmä s akrylom a sprejmi, občas doplní olejovou maľbou. Jeho plátna sú veľkorysé – často veľkoformátové, nabité detailmi, textúrami a symbolikou. S obľubou využíva prvky kontrastu: farby vs. špina, telo vs. zviera, krása vs. zverstvo. „V obraze mám rád, keď sa miešajú nálady. Niečo poetické, ale v tom tŕne. Aj keď je niečo jemné, vždy tam je kúsok pankáča.“ Jeho vizuálny rukopis je nezameniteľný – špecifický, vrstvený, bohatý na významy. Aj keď sa mení a vyvíja, jeho základ ostáva: vypovedať o svojom vnútornom svete pomocou obrazov, ktoré majú atmosféru, výpoveď aj humor. A to všetko s nadhľadom, ktorý je Janovi vlastný.

Dnes patrí Ján Bátorek medzi najvýraznejších predstaviteľov súčasnej slovenskej maľby. Jeho výstavná činnosť sa v posledných rokoch výrazne rozšírila, a to nielen na Slovensku, ale aj v Českej republike. Vystavuje prevažne v galériách, ktoré sa neboja experimentu a reflektujú aktuálne výtvarné tendencie – od etablovaných inštitúcií po nezávislé priestory. Výstavy sú preňho možnosťou uzavrieť určitý cyklus, pomenovať tému a zároveň predstaviť svoj rukopis širšiemu publiku. Tu sú jeho zásadné výstavy a momenty, ktoré mali vplyv na jeho tvorbu:

Moja zima nikdy nekončí (Galéria Schemnitz, Banská Štiavnica, 2023). Táto výstava bola akousi retrospektívou jeho posledných rokov tvorby, ktorú po prvýkrát priniesol späť na Slovensko po dlhšom pôsobení v Prahe. Obsahovala práce od roku 2019 až po nové plátna, pričom ukazovala vývoj rukopisu, tém a techník. Zároveň vytvorila silný emocionálny rámec – od temných, výbušných obrazov po kontemplatívnejšie kompozície. Výstava mala výrazný úspech a patrí medzi jeho najzásadnejšie samostatné prezentácie.

Boy Brachio (Studio PRÁM, Praha, 2023). Samostatná výstava v pražskom štúdiovom priestore, ktorý je známy podporou progresívnych autorov. V centre pozornosti bola postava „chlapca“ – alter ega, ktoré Ján využíva ako nositeľa emócií, spomienok a symbolov. Výstava pracovala s výraznou farebnosťou, figúrou a vrstvením významov. Kurátorkou výstavy bola Šárka Koudelová, s ktorou Jano nadviazal výnimočnú spoluprácu. Šárka Koudelová o jeho tvorbe napísala: „Romantické utrpení dospívání na devadesátkovém sídlišti […] je předobrazem scénografie malých dramat uvnitř Bátorkových maleb.“ Výstava upevnila jeho pozíciu aj na českej výtvarnej scéne.

HASPOPO (Moving Station, Plzeň, 2024). Samostatná výstava pod kurátorským vedením Jany Jarošovej, zrealizovaná v priestore Moving Station v Plzni. Výstava s názvom HASPOPO predstavila výber z Jánovej aktuálnej tvorby, ktorá osciluje medzi nostalgickou poetikou detstva a temnotou podvedomia. Výstava využívala neformálne galérijné prostredie ako kulisu pre rozprávanie silných, obrazových príbehov z periférie sídliskovej estetiky.

Finalista súťaže Maľba roka (2020, 2021) a víťaz v roku 2022. Ocenenie Nadácie VÚB pre najlepšie maľby mladých autorov na Slovensku znamenalo pre Jána výrazný zlom. Finalistom bol dva roky po sebe, no až v roku 2022 získal hlavnú cenu za dielo Sídliskový chlapec – veľkoformátovú maľbu vytvorenú kombináciou oleja, akrylu a spreja na plátne. Dielo trefne vizualizuje prostredie, v ktorom mnohí z nás vyrastali. V spomienkach na detstvo sa miešajú hrdinovia z obrázkových knižiek, fragmenty väčších architektonických celkov, ale aj kachličky v maminej kuchyni. Naivita sa tu stretáva s túžbou byť akceptovaný, často prostredníctvom vonkajších znakov – oblečenia, doplnkov, tetovania, ktorými vyjadrujeme príslušnosť k určitej skupine. Ján tak zachytáva fragmenty mestských subkultúr a ich atmosféru – znepokojivú náladu, zvláštny humor, nadsázku. „Špatné tribalové tetovačky, šedé sídliská, krčmy, odreté hánky, boľavé srdcia, drogy a všetky tie mrazivé a zároveň tak hrejivé spomienky vkladám do bizarných surreálnych výjavov. Sídliskové deti sa prechádzajú po sídlisku s vizážou bájnych bytostí a mutantov zo západných animákov. Občas sami, inokedy v skupinkách, nejdú domov, kujú pikle, poflakujú sa, hltajú slobodu…“. Výhra Jánovi otvorila dvere do väčších galérií a upevnila jeho pozíciu na scéne.

Strabag Artaward International (finalista, 2023). Prestížne ocenenie pre mladých výtvarníkov z regiónu strednej a východnej Európy, ktorého finále sa koná vo Viedni. Účasť medzi finalistami potvrdila, že Jánová tvorba má potenciál aj v medzinárodnom kontexte. Zaradenie medzi finalistov len upevnilo jeho pozíciu ako jedného z najzaujímavejších výtvarníkov súčasnosti.

Spolupráce s Lukášom Škovránkom. Ján Bátorek dlhodobo spolupracuje s výtvarníkom Lukášom Škorvánkom. Spoločne vystavovali na viacerých projektoch:

MOR HOE! (Studio ALTA, Praha, 2018). Dvojvýstava nesúca názov s iróniou a narážkou na slovenský pátos. V rámci výstavy „Hybaj ho!“ sa Bátorek predstavil v dvojdialógu s Lukášom Škorvánkom – obaja autori sa pohybovali na hrane medzi karikatúrou, gýčom a výtvarnou iróniou. Výstava bola sviežim príspevkom do diskusie o post-postmodernom výraze v maľbe.

Kysuce!!! (Studio ALTA, Praha, 2017). Táto výstava vznikla pri príležitosti otvorenia komunitnej kaviarne Obývák v pražskom priestore Studia ALTA. Výstavný projekt „Kysuce!!!“ dvoch autorov, ktorých spája pôvod a estetické východiská. Názov výstavy odkazuje na región, ktorý obaja autori dlhodobo tematizujú vo svojej tvorbe. Výstava reflektovala regionálnu identitu Kysúc cez optiku spomienok, gýču, humoru a surreálnych obrazov. Ján s Lukášom pracovali s vizuálnymi stereotypmi a folklórnymi prvkami, ktoré pretvárali do nových kontextov. Vznikol tak osobitý výstavný priestor – niekde medzi nostalgia, iróniou a vizuálnou poctou rodnému kraju.

Svalová pamäť* (Vitríny Artbiom, Praha, 2023). Ján a Lukáš sa v tomto projekte zamerali na prepojenie tela, pamäti a priestoru. Téma výstavy vychádzala zo spomienok a fyzických stôp, ktoré zanechávajú pohyby, zranenia či návyky v tele, ale aj z mentálnych obrazov detstva, telesnosti a mikrotraumat. Vizuálne diela reagovali na architektúru priestoru, pričom využívali figuratívne aj abstraktné prvky – siluety, fragmenty tiel, symboly. Atmosféra výstavy oscilovala medzi intímnym výpovedným gestom a surovým výtvarným experimentom.

*Svalová pamäť je nostalgická a mrzutá. Zrodila sa z neúrodnej ílovitej pôdy tam, kde vypálili les, aby postavili sídlisko, ktoré následne splodilo nás. Svalová pamäť je láskavá. Privinula nás do svojho košatého náručia, ktorého jedna ruka hladila a druhá trestala. Svalová pamäť je mozajka z hliny, brizolitu, panelu a dreva. Je to živočích, pach spálenej zemiakovej vňate, ale aj lom svetla z luxferov chátrajúcich tovární. Je to solvina psychohygieny a vrstevnica, ktorá preťala kótu našich životov. Svalová pamäť sme my.

Vajcovka so sirupom (Hidepark, Nitra, 2023). Výstava „Vajcovka so sirupom“ sa uskutočnila v alternatívnom kultúrnom priestore Hidepark v Nitre ako súčasť sprievodného programu festivalu Vrbovské vetry. Išlo o výtvarný projekt, ktorý kombinoval punkový prístup, absurdný humor a výtvarnú recesiu. Bátorek a Škorvánek vytvorili výstavný celok ako výbuch detskej predstavivosti – v dielach sa objavovali motívy ako potravinové objekty, antropomorfné tvory a psychedelické narážky na každodennosť. Názov výstavy evokuje absurdné menu, čo bolo aj zámerom – narušiť očakávania, hrať sa s vizualitou a zároveň podnietiť smiech aj zneistenie. Výstava bola zároveň performanciou – otvoreným priestorom pre reakcie návštevníkov a spontánne zásahy.

Tieto výstavy dokumentujú dlhodobý dialóg medzi Jánom Bátorekom a Lukášom Škorvánkom. Ich spolupráca je postavená na príbuznom vizuálnom jazyku, spoločných témach a schopnosti prepájať iróniu s výpoveďou. Každá výstava je samostatným príbehom, no zároveň kapitolou v ich spoločnom výtvarnom experimente.

Spolupráca s kurátorkou Šárkou Koudelovou. Šárka Koudelová je významnou postavou českej výtvarnej scény. Okrem výstavy Boy Brachio s Bátorekom spolupracovala aj na kolektívnej výstave Bromance in Ruins (Galerie U Betlémské kaple, Praha, 2024), ktorá prepájala mužské výtvarné poetiky s reflexiou osobných a spoločenských príbehov. V jednom zo svojich textov píše: „Příliš pevně uvázaný řetěz je také detailem maloformátového obrazu Jána Bátorka […] Romantické utrpení dospívání na devadesátkovém sídlišti […] je předobrazem scénografie malých dramat uvnitř Bátorkových maleb.“ Jej analytické texty reflektujú Jánov vizuálny jazyk v širšom spoločenskom aj kultúrnom kontexte a pomáhajú jeho tvorbe prenikať do profesionálneho diskurzu.

Spolupráce s Michalom Šumichrastom. Ján Bátorek a Michal Šumichrast patria k autorom, ktorých spája generačná výpoveď, cit pre iróniu a schopnosť prepájať popkultúru s osobnou mytológiou. Ich spoločné výstavy vznikajú z prirodzeného výtvarného dialógu a prinášajú vizuálne silné aj emocionálne vrstvené výpovede. Sú obrazom generácie, ktorá sa pokúša nájsť svoj jazyk v chaose symbolov, digitálnych odkazov a spomienok na 90. roky.

Z očí mi trčali nože (Rare Cultural Space, Bratislava, 2024). Výstava Z očí mi trčali nože spojila troch umelcov – Michala Šumichrasta, Jána Bátoreka a Michala Goláka – ktorí vo svojich dielach reflektovali osobné mytológie, traumy a spoločenské archetypy. Každý z nich prispel svojím unikátnym prístupom k vizuálnemu umeniu, čím spoločne vytvorili výstavu s hlbokým emocionálnym nábojom. Výstava sa konala v bratislavskom priestore Rare Cultural Space vo dvore VŠVU na Hviezdoslavovom námestí 18 a kurátorsky ju zastrešil Palo Čejka. Trojica autorov vytvorila vizuálne silný a tematicky znepokojujúci celok, ktorý kombinoval kresbu, maľbu a objekt v intímnej inštalácii.

Every day same things happen (Atelier XIII, Bratislava, 2025). Výstava Every day same things happen predstavila spoločné diela Jána Bátoreka a Michala Šumichrasta v bratislavskom priestore Atelier XIII. Kurátorom výstavy bol opäť Palo Čejka. Výstava tematizovala cyklickosť každodennosti, melanchóliu, únavu, ale aj nostalgické návraty do detstva a sveta fantázie. Jánove diela boli introspektívnym ponorom do pamäti – odkazovali na detstvo strávené na kysuckých sídliskách, fascináciu prírodou, ľudským telom, popkultúrou, subkultúrami a podvedomím. „Postavy, zvieratá, rastliny – všetko je svalnaté, ako superhrdinovia z detstva,“ spomína Jano. V obrazoch sa objavovali mutantné bytosti, tŕne a symboly, ktoré odkazovali na vnútorný svet i kultúrne vplyvy 90. rokov. Súčasťou výstavy boli aj prvky digitálnej estetiky – Jano pracoval s formálnymi odkazmi na prvé 3D počítačové hry a vektorovú grafiku. Tým vytváral kontrast medzi lyrickým obsahom a surovou vizualitou. Spolu so Michalom vytvorili vo výstavnom priestore napätie medzi dvoma svetmi – medzi vážnosťou a iróniou, medzi osobným a spoločenským, medzi traumou a nadsádzkou.

Prezentácia na FIK festivale (Česko, 2023). Účasť na festivale zameranom na progresívne vizuálne umenie, dizajn a ilustráciu bola pre Jána spôsobom, ako predstaviť svoju tvorbu širšiemu publiku v netradičnom kontexte. Jeho výstavný priestor pôsobil ako výsek z jeho sveta – farebný, ironický, trochu strašidelný, no veľmi osobný.

Online prezentácia a spolupráce. Jeho profil sa objavuje na portáloch, ktoré dokumentujú výtvarnú scénu (napr. ArtBase.sk), ale aj na stránkach ako Retart.sk, kde jeho obrazy žijú v inom kontexte – potlač na peňaženky. To dokazuje, že Ján je autor, ktorého vizuálny jazyk je adaptabilný a rezonuje aj mimo klasických výstavných siení.

Každá výstava, projekt či spolupráca je pre Jána spôsob, ako rozvíjať svoj svet – obraz za obrazom, vrstvu po vrstve. Nie je to len o maľbe ako remesle, ale o budovaní poetiky, ktorá má schopnosť znepokojovať, dojímať aj pobaviť. Maľba je pre Jána forma osobného zápasu – s minulosťou, so spoločnosťou, so sebou samým. V jeho tvorbe sa spomienky prelínajú s výjavmi z podvedomia, surrealizmus s punkom, brutalita s krehkosťou. Je to svet, kde sa snové míňa s realitou a kde sa „svalnatý chlapec z deväťdesiatok“ stáva hlavnou postavou veľkoformátového plátna. „Vždy som mal potrebu vypľuť to zo seba von,“ hovorí Jano. „To, čo sa nedalo pomenovať, som sa snažil zhmotniť v obrazoch. Na začiatku to bolo animálne, zúrivé, doslova som sa vyzúril na plátne. Postupne sa to menilo na meditáciu.“ Tento prerod je badateľný v celom vývoji jeho tvorby – od expresívnych gest až po kontemplatívnejšie, vrstvené kompozície.

Dôležitým zdrojom inšpirácie je detstvo prežité v Čadci. Tie sa neprejavujú len tematicky, ale sú aj základom jeho výtvarnej poetiky – fragmentárne, intímne, miestami naivné, inokedy znepokojujúce. „Sídliskové deti sa prechádzajú po sídlisku s vizážou bájnych bytostí a mutantov zo západných animákov. Občas sami, inokedy v skupinkách, nejdú domov, kujú pikle, poflakujú sa, hltajú slobodu…“ Túto slobodu sa snaží preniesť aj do formy. Ján sa neviaže na žiadne médium či školu. Používa akryl, sprej, niekedy olej, pracuje s DIY estetikou, ktorú si osvojil už v mladosti. Nezriedka kombinuje prvky z videohier, 3D grafiky a komiksu s klasicistickou maľbou. Jeho plátna sú často surové, plné detailov a vrstiev – ako keď si dieťa kreslí na zošit všetko, čo má rado. V obrazoch tak nachádzame bizarné kombinácie – dinosaury s telom človeka, chlapcov so zbraňami vyrobenými z vetiev, hrdinov z detstva ako Ferdo Mravec v roli Saturna požierajúceho larvu. Ján sa nebojí humoru ani desu, preto je jeho tvorba vtipná a zároveň desivo presná.

V jeho obrazoch sa často opakuje motív pichľavých predmetov – tŕne, ostne, výrastky. Sú to metafory vzdoru, ale aj bolestivého dospievania. „Vždy tam budú tie tŕne. Aj keď je to hladné a poetické, niečo z toho vyrastie. Je to odkaz na moje srdce, na môj pankový pôvod.“ Filozofia jeho tvorby nie je založená na veľkých slovách, ale na vnútornej potrebe byť úprimný – voči sebe aj divákovi. Nehľadá dokonalosť, ale pravdu v nedokonalosti. „Veľa vecí som si dlho neuvedomoval – ako škola, výchova, frustrácie – až keď som mal dieťa, začal som to celé prehodnocovať. Tá maľba je pre mňa spôsob, ako sa s tým všetkým vyrovnať.“ Ján vytvára svoj vlastný vizuálny jazyk. Nezameniteľný, surový, no zároveň hlboký. Je to jazyk rebélie, spomienok a pokory – jazyk, ktorým rozpráva o sebe, ale v ktorom sa môže nájsť celá jedna generácia.

Po rokoch hľadania a putovania medzi rôznymi mestami zakotvil Ján v Prahe. Hoci jeho diela ostávajú silno zakorenené v rodných Kysuciach, život v českej metropole mu poskytol nový priestor na rozvoj a tvorbu. „Praha bola taký prirodzený krok. Mám tu kamarátov, scenériu, ateliér. Ale aj keď žijem v Prahe, stále v obrazoch hľadám to, čo som poznal doma. Aj tu si nachádzam tie svoje kúty – staré výklady, zapadnuté krčmy, steny s grafitmi. Pripomínajú mi domov,“ hovorí Jano. Mesto je preňho nielen kulisou, ale aj zdrojom inšpirácie – s jeho kontrastmi, odtieňmi, časovými zónami. „V tom veľkom sa dajú nachádzať tie malé svety,“ dodáva. V jeho obrazoch sa často objavujú fragmenty mesta – rozpadnuté stavby, ulice, ktoré nikam nevedú, slepé chodby, záhrady prerastené betónom. Pražská skúsenosť mu umožňuje nadhľad aj odstup od domáceho kontextu, ale zároveň aj nové umelecké väzby a spolupráce, najmä s českými kurátormi a autormi.

Veľkú zmenu do jeho života prinieslo aj otcovstvo. „Dcéra mi úplne prekopala život. Zrazu som sa začal zamýšľať nad tým, čo je dôležité. A ako to, čo robím, ovplyvňuje aj ju. Začal som sa viac sústrediť, viac premýšľať, menej sa ničiť.“ V jeho tvorbe sa to prejavuje zreteľným posunom – diela sú pokojnejšie, hoci stále intenzívne. Hoci tŕne a surovosť ostávajú, v maľbách sa objavuje aj svetlo, vyrovnanosť a nové typy citlivosti.

Popri výtvarnej tvorbe je Ján aktívny aj v hudbe – pôsobí v metalpunkovej kapele Pakosteň, ktorá sídli v Prahe. Ich hudba nesie podobný rukopis ako jeho obrazy – surovosť, punkový postoj, temnú poetiku a silný výtvarný vizuál. V kapele pôsobí ako spevák a spoluautor hudby a textov. Projekty ako Pakosteň sú preňho dôležité nielen ako ventil, ale aj ako rozšírenie jeho umeleckého sveta do ďalších médií.

Vo svojich plánoch ostáva verný práci – maľbe a výstavám. „Maľujem stále. Aj keď nič nie je isté, viem, že musím maľovať. Je to moja pamäť, moje vyjadrenie, moja sloboda.“ V blízkej budúcnosti ho čakajú výstavy v Česku a na Slovensku, rozpracované série aj nové spolupráce. Okrem toho sa snaží budovať stabilné zázemie pre tvorbu, rodinu a pokojnejší rytmus života. Napriek tomu, že jeho diela pôsobia ako výbuch, Ján v súkromí čoraz viac inklinuje k rovnováhe a tichému zápasu. Ján dnes stojí na pomedzí dvoch svetov – surového detstva a vyzretej dospelosti, punkovej estetiky a otcovskej zodpovednosti, expresie a disciplíny. A práve v tomto napätí vznikajú jeho najsilnejšie obrazy.

Ján Bátorek je slovenský výtvarník, ktorý sa venuje prevažne maľbe, no inklinuje aj ku kresbe, objektu a hudbe. Vo svojej tvorbe prepája osobné spomienky s ikonografiou subkultúr, postmodernou estetikou a prvkami popkultúry. Jeho diela oscilujú medzi výbušnou expresivitou a kontemplatívnou poetikou – často pracuje s kontrastmi medzi brutalitou a krehkosťou, fantáziou a realitou. Absolvoval štúdium maľby na Akadémii umení v Banskej Bystrici (ateliér prof. Štefana Balázsa, ArtD.). Ján je finalista súťaže Maľba roka 2020 a 2021, laureát ceny Maľba roka 2022. V roku 2023 sa stal finalistom medzinárodného ocenenia Strabag Artaward International. Samostatne vystavoval napríklad v Galérii Schemnitz (Banská Štiavnica), Studio PRÁM (Praha), Moving Station (Plzeň) či v Atelier XIII (Bratislava). Spolupracuje s kurátormi Šárkou Koudelovou, Janou Jarošovou, Andrejom Dúbravským a Palom Čejkom. Je aktívny aj ako spevák v metalpunkovej kapele Pakosteň.

---