Autentický hlas v svete módnej fotografie

Dátum: 27.04.2025

Autor: Martin Brix

„Nikdy som nechcel byť fotografom,“ priznáva Michal Pudelka. Napriek tomu dnes patrí medzi najvýraznejšie hlasy súčasnej módnej fotografie. Ako sa z dieťaťa, ktoré kreslilo módne návrhy, stal umelec vystavujúci svoje diela po celom svete? Čo znamená zostať verný sebe vo svete diktovanom trendami? Pozývame vás nazrieť do sveta Michala Pudelku – sveta plného farieb, snov, spomienok a nekompromisnej pravdivosti.

Vyrastal v Bratislave v prostredí, ktoré ho – ako sám hovorí – nikdy úplne neprijalo. „Na Slovensku som sa ako gay nikdy necítil komfortne… bol som šikanovaný, naháňaný po uliciach,“ spomína. Aj preto už v mladom veku vedel, že jeho budúcnosť bude mimo domova. Od detstva ho fascinovalo vizuálne rozprávanie – „bol som posadnutý kreslením a módou,“ hovorí. Rodičia dúfali, že táto fáza prejde, ale opak bol pravdou. Umenie sa stalo jeho spôsobom prežitia aj úniku.

Namiesto strednej umeleckej školy nastúpil na gymnázium – „s veľkou nechuťou“, ako priznáva – a súbežne sa pripravoval na prijímačky na vysokú školu zameranú na módu. V tom čase trávil celé popoludnia na súkromných hodinách kresby, kompozície či sochárstva. Vďaka podpore rodiny si vybudoval portfólio, s ktorým ho prijali na prestížnu umeleckú školu v Paríži. Pôvodne túžil študovať v New Yorku na Parsons, ale nakoniec zvíťazil pragmatickejší Paríž. Prvý ročník – tzv. foundation year – bol pre Michala skôr prípravou, než výzvou. A práve vtedy do jeho života vstúpila fotografia. „Donútili nás kúpiť si foťák na dokumentovanie projektov… a ako náhle som ho mal, vedel som, že môžem vytvárať úplne iný svet.“

Z módneho návrhára sa postupne stával fotograf. „Zistil som, že cez fotografiu môžem komunikovať idey omnoho intenzívnejšie ako len cez dizajn šiat.“ Škola ho však sklamala – spolužiaci bez vášne, preplnené triedy detí z privilegovaných rodín, zadania bez výzvy. „Paríž mi navždy bude pripomínať stres,“ hovorí otvorene. Po niekoľkých mesiacoch školu opustil. „Prišlo mi hlúpe a zbytočné drankať od rodičov peniaze za niečo, čo mi nedávalo zmysel.“ Vrátil sa domov a s kamarátkou Katkou začal tvoriť vlastné projekty – sám, slobodne, s presnou víziou. „Ten prelom nastal, keď som sa rozhodol, že nechcem byť súčasťou systému a chcem to robiť po svojom.“

Michal Pudelka sa k fotografii nedostal cez fascináciu týmto médiom ani cez školu fotografie. Ako sám hovorí, foťák si pôvodne kúpil iba preto, že to vyžadovali na štúdiu módy. Zrazu objavil médium, cez ktoré sa dalo rozprávať obrazom – a nielen o oblečení. Fotografia preňho znamenala novú slobodu. Slobodu vytvárať kompozície, nálady, svety. Po krátkej skúsenosti na umeleckej škole v Paríži sa rozhodol odísť. Vrátil sa na Slovensko a začal fotiť sám. Práve v tomto období sa začal formovať jeho typický rukopis – analógová estetika, silná kompozícia, opakovanie postáv, vizuálny humor a symbolika. Prvý výrazný projekt vznikol ešte doma, na Slovensku. „Nafotil som editoriál so školáčkami – štyri dievčatá v ružových sukniach, bielych blúzkach, na pozadí bratislavských sídlisk.“ Táto séria, ktorá pôsobila ako bizarné spojenie estetiky stredoškolského uniformovaného sveta a ironického komentára k masovej kultúre, sa stala virálnou. „Tri mesiace na to sa mi ozval Adidas.“

Michal od začiatku budoval vlastný svet. „Každé fotenie som si kreslil dopredu ako storyboard filmu. Musí to byť pripravené, každý vie, čo robí, každá scéna má svoj čas a kompozíciu.“ Vďaka tejto príprave vedel pracovať s viacerými modelkami naraz a skupinová fotografia sa stala jeho silnou stránkou. „V zahraničí mi povedali, že málo fotografov vie fotiť skupiny. Mne to príde ako najľahšia vec na svete.“ Jeho fotografie zaujali najprv cez platformy ako Flickr a Facebook. „Vtedy ešte veľmi fičal Flickr. Tam som nahrával svoje veci a zrazu sa začali šíriť.“ Prvý editoriál vyšiel v zahraničnom magazíne ATOMICA. Nasledovali menšie spolupráce, až prišli veľké značky.

Michalov začiatok fotografickej kariéry bol rýchly, intuitívny, ale zároveň vizionársky. Jeho cieľ bol jasný od začiatku – cez estetiku rozprávať o spoločnosti. „Používam módu ako nástroj. Viem, že pekné dievčatá a gýčové kompozície pritiahnu pozornosť, a ja to využívam. Skupinová fotka sa stala môj nástroj na komentovanie konzumu a uniformity.“ Z detskej posadnutosti kreslením sa stal tvorca obrazov, ktoré obleteli svet – a ktoré nikdy nezabudli, odkiaľ prišli. Ak by sme mali Michala predstaviť jazykom kurátora, mohli by sme jeho tvorbu opísať ako symbiotické prepojenie módnej fotografie, konceptuálneho umenia a spoločenského komentára. Jeho obrazy sú vystavané ako filmové scény – s jasnou dramaturgiou, detailnou kompozíciou a choreografiou postáv, ktoré nie sú len modelkami, ale nositeľkami významov. Michal pracuje najradšej s analógovou fotografiou. Jeho technika je precízna, ale nie sterilná – práve naopak. V každom zábere je cítiť emocionalitu, osobnú angažovanosť a zámer. „Mňa technická stránka fotenia vôbec nezaujíma. Mám retušérov, mám asistentov. Mňa baví vymýšľať, tvoriť, komponovať,“ priznáva.

Charakteristickými znakmi jeho tvorby sú opakovanie, multiplikácia postáv, snová atmosféra, štylizovaná póza a precízna farebná paleta. Jeho fotografie často balansujú medzi krásou a gýčom, čo je zámerné: „Chcem, aby to bolo ešte krajšie, ešte gýčovejšie. Aby sa to páčilo čo najviac ľuďom. A zároveň cez to viem komunikovať hlbšie myšlienky.“ V jeho tvorbe často figuruje skupina žien – podobne oblečených, synchronizovaných, vystupujúcich ako jeden organizmus. „Fotenie skupiny je pre mňa najväčšia zábava. Vidím to hneď – farby, kompozície, pohyby. Je to ako hra.“ Michalov vizuálny jazyk je ovplyvnený estetickými kódmi východného bloku, socialistickej architektúry, folklóru, ako aj reklamou, popkultúrou a filozofiou masového konzumu. Sám priznáva, že módu používa ako nástroj: „Móda je brainwashing. Ukážeme ľuďom trend a všetci ho slepo nasledujú. Ja si z toho robím srandu – a práve za to ma značky milujú.“ A tie značky nie sú hocijaké. Michal má za sebou spolupráce s ikonami módneho priemyslu:

• Valentino – Práve táto kampaň mu otvorila dvere medzi svetové značky. Spolupráca vznikla po večeri s kreatívnym tímom značky, ktorý ocenil Michalovu schopnosť komentovať konzumnú kultúru cez módne vizuály.
• Bvlgari, John Lewis, Prada X Martha Louisa, Adidas, Nehera, ERDEM x H&M, Coast Weber Ahaus, Robert Wun, Bimba Y Lola, Sretsis – Pre týchto klientov vytváral rozsiahle editoriály, lookboky aj kampane. Každá značka si od neho žiadala niečo iné – od čistej kompozície až po konceptuálny twist.
• Vogue Italia – „Vyrastal som na Vogue Italia. Keď mi zavolali, že chcú spolupracovať, bol to najšťastnejší moment v mojom živote.“ Práve tu našiel priestor na experimenty, hĺbku a vizuálnu slobodu.
• Vogue Czechoslovakia – Mal na starosti celý obsah jedného čísla – od titulky až po 50 strán vnútra. Tento projekt vníma ako jeden z najsilnejších momentov svojej kariéry.
• Editoriály, rozhovory, fotky v magazínoch a na ich titulkách pre: The Telegraph Magazine, TIME Magazine, Moncler, Out Of Order Magazine, Vogue Japan, Numéro Magazine, Vogue Spain, Elle Magazine (Czech), Vogue Portugal, Heroine Magazine, Suitcase Magazine, AnOther Magazine, Magazine Magazine, Bullett Magazine, Pretty Much (newspaper), WTF? Magazine, REVS Magazine, Blonde Magazine, 1626 Magazine, Bite Magazine, I Love Fake Magazine, Film Magazine, Sýn Magazine, Carne Magazine, Italian Nasty Magazine, Atomica Magazine, Anonym Magazine.

Jeho práca však nikdy nestráca osobnú rovinu. Michal často pracuje s vlastnými spomienkami, citáciami detstva, referenciami na slovenské nemocnice, školské chodby či socialistické sídliská. Jeho obrazy sú tak zároveň veľmi globálne – vďaka forme – a zároveň hlboko lokálne – vďaka obsahu. Aj preto jeho tvorba rezonuje naprieč svetom módy aj umenia. Ako hovorí: „Nie som technický fotograf. Som umelec, ktorý si zvolil fotografiu ako médium.“

Michal nikdy nebral fotografiu len ako remeslo. Vždy to bol nástroj – médium, cez ktoré mohol rozprávať príbehy, pomenúvať emócie, analyzovať spoločnosť. „Chcel som, aby každá fotografia mala hĺbku, aby bola nositeľom nejakej idey. Móda bola len prostriedok – vizuálny háčik, ktorý pritiahne pozornosť.“ Do mnohých projektov vkladal autobiografické momenty. Ako dieťa vyrastal v prostredí zdravotníctva – jeho mama bola lekárka. Práve preto nafotil výrazný editoriál v nemocnici v Ružinove. „Je to funkčná nemocnica a vyzerá ako kulisa z hororu. Tam som mal aj svoju starú mamu ako pacienta. Bola to veľmi osobná vec.“ Aj ďalšie témy jeho tvorby sa často dotýkajú spoločenských otázok – krása, starnutie, štandardy, ktoré sú ženám nanútené od útleho veku, generačné konflikty. „Záleží, v akom období života sa nachádzam. Väčšinou je to nejaký sociálny komentár – na krásu, starnutie, spoločnosť, ženskosť. Ale aj poézia, filmy, pocit, ktorý viem zachytiť jednou vetou.“

Po rokoch intenzívnej práce však prišiel bod zlomu. Michal sa ocitol vo víre prestížnych kampaní, uzavretých zmlúv, neustáleho cestovania a tlaku. „Začalo to byť len o výkone. Vyhorel som. Z fotky sa mi robilo fyzicky zle. Keď som videl foťák, bolo mi na vracanie.“ V tridsiatke sa rozhodol prestať. V statuse na sociálnych sieťach oznámil, že s fotografiou končí. „Potreboval som pauzu. Už som nedokázal dať fotke vášeň. A bez nej to pre mňa nemá zmysel.“ Počas tohto obdobia sa snažil nájsť novú životnú náplň. Začal študovať psychológiu, uvažoval nad prácou, ktorá by mala priamy dopad na ľudí. „Cítil som odpor voči masovej komercii. Mal som pocit, že som bol súčasťou obrovského kapitalistického stroja. Chcel som niečo zmysluplné.“ Ani štúdium však neprinieslo úľavu. Vrátili sa traumy zo školských čias, pocit nepatričnosti v systéme. A v tom sa znovu ozvala fotografia – potichu, nenápadne, v snoch. „Začal som snívať o kompozíciách, o farbách. Začal som si v hlave vymýšľať nové veci. A uvedomil som si, že to nechcem potlačiť.“

Zásadným impulzom bol email od kurátora Dušana Kochola z bratislavskej FOG Gallery. Navrhol mu sólo výstavu. Najprv mu Michal neodpovedal – bol paralyzovaný strachom, neistotou. O týždeň neskôr sa ozval: „Povedal som si, že to skúsim. Že možno to je presne to, čo potrebujem.“ Výstava s názvom A Room with a View sa stala zlomom. Vrátil sa k fotografii – tentokrát za vlastných podmienok. Sám si nastavil limity, rytmus, pravidlá. „Pochopil som, že nemusím robiť všetko. Že môžem pracovať tak, ako to vyhovuje mne. A že to, čo robím, má hodnotu.“ Dnes hovorí o znovuzrodení. O verzii Michala Pudelku 2.0 – pokojnejšej, vedomejšej, menej naivnej. Opäť tvorí, ale bez sebazničenia. A znova nachádza vášeň tam, kde kedysi všetko začalo – v silnom obraze, v nápade, v emócii.

Návrat Michala Pudelku k fotografii sa zhmotnil v spomínanej výstave s názvom A Room with a View, ktorá sa uskutočnila v bratislavskej FOG Gallery pod kurátorským vedením Dušana Kochola. Práve táto výstava znamenala zásadný bod obratu – od únavy a vyhorenia späť k autentickej umeleckej expresii. Výstava bola koncipovaná ako retrospektíva, ale zároveň obsahovala aj úplne novú sériu, ktorú Michal vytvoril špeciálne pre túto príležitosť. Kurátor Dušan Kochol vybral práce z uplynulých pätnástich rokov – od editoriálov pre nezávislé magazíny až po výsostne osobné projekty, ktoré nikdy predtým neboli vystavené. Výber bol postavený na autenticite, sile výrazu a emocionálnej hĺbke. „Dušan mi pomohol vidieť, že moja fotka má hodnotu. Že má cenu aj mimo módy, aj mimo Instagramu. Prvýkrát som si uvedomil, že to, čo robím, je umelecké dielo,“ hovorí Michal.

Názov výstavy – A Room with a View – odkazuje na Michalov vnútorný priestor, jeho pohľad na svet, ale aj na intímnu skúsenosť. Mnohé z vystavených fotografií sa odohrávajú v interiéroch, ktoré pripomínajú mentálne krajiny – snové, nejednoznačné, niekedy až klaustrofobické. Sú to miestnosti plné postáv, dymu, vrstiev, symboliky. Výstava predstavila aj štyri nové diela, ktoré Michal vytvoril počas najťažšieho obdobia svojho života – rozvodu a definitívneho prechodu zo sveta komerčnej fotografie do sveta autonómneho výtvarného vyjadrenia. „Na začiatku som mal pocit, že nič zo mňa nevylezie. Ale keď som sa pustil do práce, zapol sa starý mechanizmus – zápal, nadšenie, koncentrácia. Vznikli fotky, s ktorými som naozaj spokojný.“ Diela z výstavy spája istý druh napätia – medzi krásou a temnotou, medzi formou a obsahom, medzi vonkajšou fasádou a vnútorným nepokojom. Vizuálny jazyk ostáva verný jeho rukopisu: opakovanie postáv, výrazná farebnosť, symetria, nostalgická estetika a subtílna irónia.

Výstava A Room with a View bola zároveň gestom osobnej obnovy aj umeleckého predefinovania. „Prvýkrát som sa necítil ako nástroj v cudzom systéme. Mal som kontrolu. A mal som priestor vytvoriť niečo, čo je skutočne moje,“ uzatvára Michal. Týmto výstavným projektom sa tak začína nová kapitola v jeho kariére – menej závislá od diktátu komerčného sveta, viac sústredená na hĺbku, autenticitu a výtvarnú pravdivosť.

Michal Pudelka dnes opäť fotografuje – ale inak, vedomejšie. Nevracia sa do kolotoča komerčných projektov bez zámeru. Vyberá si, čo chce robiť, kedy a ako. Po rokoch intenzívneho tlaku a vyhorenia pochopil, že tvorba nemusí znamenať sebazničenie. Môže to byť aj proces, ktorý prináša radosť, hĺbku a zmysel. Po výstave A Room with a View sa rozhodol dať si opäť pauzu od komerčných zákaziek a venovať sa výlučne autorským projektom. „Zistil som, že keď do niečoho nejdem s nadšením, nemá to zmysel. Nechcem sa opäť prepáliť. Menej je viac.“ Aktuálne má naplánovaných niekoľko editoriálov a pripravuje ďalšie umelecké série. Komerčné ponuky zväčša odmieta – čaká len na tie, ktoré mu dávajú priestor a dôveru. „Nemusím už robiť všetko. Môžem robiť veci, ktoré dávajú zmysel. V tom je tá najväčšia sloboda.“

Michalova tvorba zostáva výnimočná – pre svoju vizuálnu silu, konceptuálnu hĺbku a neochotu prispôsobiť sa formátu. Jeho rukopis je rozpoznateľný a zároveň neustále premenlivý. Od surrealistických editoriálov po osobné výpovede, od módnych kódov po spoločenský komentár – Michal ostáva verný tomu, čo je pre neho kľúčové: autenticita. „Fotografia je pre mňa ako zrkadlo. Zobrazuje to, čo vo mne je – aj to, čo by som možno nechcel vidieť. Ale práve preto ju robím.“ Táto nová etapa, pokojnejšia a osobnejšia, môže byť paradoxne tou najdôležitejšou. Pretože Michal Pudelka sa k fotografii nevrátil z povinnosti. Vrátil sa k nej z lásky.

Michal Pudelka je slovenský fotograf a vizuálny umelec známy svojím výrazným konceptuálnym prístupom k módnej fotografii. Vyrastal v Bratislave, no už v mladom veku vedel, že svoju budúcnosť chce hľadať mimo Slovenska. Po štúdiu na umeleckej škole v Paríži, ktorú neskôr opustil, sa vydal vlastnou cestou. Vo svojej tvorbe spája surrealistickú estetiku, opakovanie postáv, analógovú techniku a jemný humor. Módu používa ako nástroj na vizuálny komentár spoločnosti a konzumu. Jeho fotografie pripomínajú filmové scény – plné farieb, symboliky a precíznej kompozície. Spolupracoval so značkami ako Valentino, Bvlgari, Prada X Martha Louisa, Adidas, Nehera, ERDEM x H&M a publikoval v magazínoch Vogue Italia, Vogue Czechoslovakia, Numéro či TIME Magazine.Po období vyhorenia a hľadania novej identity sa k fotografii vrátil cez výstavu A Room with a View v bratislavskej FOG Gallery, kde predstavil diela mapujúce pätnásť rokov svojej tvorby. Dnes tvorí slobodnejšie a vedomejšie, sústredí sa na osobné projekty a skúma témy krásy, identity a spoločenskej pamäte.

1 2 ... 6 ►