Autorský šperk, ktorý vzniká ako dialóg s materiálom

Dátum: 28.02.2026

Autor: Martin Brix

Tvorba Nikol Hanzelovej nevznikla z ambície budovať šperkársku značku, ale z potreby pracovať rukami a hľadať vlastnú reč. Od kresby cez keramiku až po oheň a striebro si postupne vybudovala autorský jazyk, v ktorom má materiál rovnocenné slovo. Pod značkou Hanzelova atelier dnes tvorí šperky, ktoré v sebe nesú organickosť, surovosť aj cit pre detail. V jej príbehu sa prelína technická precíznosť zlatníckeho remesla s intuitívnym experimentom, prírodné fragmenty s priznanými ryhami pilníka a osobná sloboda s vedomým budovaním identity. V článku – kapitolu po kapitole – budeme sledovať jej cestu od prvých modelovaných tvarov na ŠUP Josefa Vydru cez zlatnícke štúdium až po vznik vlastnej značky, spolupráce ako The Primal Skin či aktuálnu kolekciu Siren. Je to príbeh o tom, ako sa z osobnej potreby tvoriť postupne vybudoval konzistentný autorský rukopis a značka s jasne čitateľnou identitou.

Nikol a jej začiatky: od kresby k ohňu

Nikol je šperkárka, ktorá sa k šperku nedostala cez módne trendy ani cez kalkul biznisu, ale cez vnútornú potrebu tvoriť rukami. Dnes tvorí pod značkou Hanzelova atelier a jej rukopis je spoznateľný podľa organických tvarov, surovosti materiálu a prepojenia s prírodnými fragmentmi. Jej cesta sa nezačala šperkom, ale kresbou. „No práve. Ja som si vždycky veľmi rada kreslila,“ hovorí a táto veta znie ako tichý začiatok príbehu, ktorý sa musel najprv trochu zamotať, aby sa mohol postupne rozpliesť. Ako mnohí mladí ľudia s umeleckým cítením, aj ona sa najprv ocitla na mieste, ktoré viac zodpovedalo očakávaniam okolia než jej vlastným predstavám – na anglickom bilingválnom gymnáziu. „Ja som vždycky chcela ísť na umeleckú, lenže moji rodičia nikdy k tomu neinklinovali a vždycky ma nejak tlačili do nejakých iných škôl… až to potom došlo do takého bodu, že som mala z toho také depresie.“ Tento moment nie je v jej príbehu dramatickou pózou, ale skôr dôležitým uvedomením si, že ak má zostať sama sebou, musí si vybrať vlastnú cestu. Prestup na ŠUP Josefa Vydru, kde študovala keramický dizajn, bol pre ňu návratom k sebe. „Konečne som mala pocit, že je to tá správna cesta, ktorou idem,“ spomína na obdobie, ktoré opisuje ako jedno z najpríjemnejších a najpodporujúcejších. Keramika bola pre Nikol vstupom do trojrozmerného sveta. Fascinovalo ju modelovanie rukami, dotyk s materiálom, jeho odpor a tvárnosť. „Najviac sa mi páčilo, keď som si to vedela sama nejako vytvárať… modelovať rukami,“ hovorí a práve tu sa začína formovať jej vzťah k materiálu ako partnerovi, nie ako nástroju. Už na strednej inklinovala k organickým tvarom a prírodným motívom, ktoré sa neskôr stanú základom jej šperkárskeho jazyka. Leptala polystyrén, odlievala jeho nepravidelné štruktúry, vytvárala tvary pripomínajúce minerály a kamene. „Vznikli z toho zaujímavé veci, také inšpirované rôznymi minerálmi, kameňmi a podobne,“ opisuje obdobie experimentovania, ktoré nebolo o hotových kolekciách, ale o hľadaní. Už vtedy skúšala prepájať keramiku so šperkom – drôtiky, keramické korálky, prírodné motívy. Dôležité však bolo aj praktické zistenie: keramický prsteň sa po výpale zmrští, veľkosť sa nedá upraviť, materiál je krehký. Otázka nositeľnosti sa začala ozývať čoraz silnejšie.

Prechod ku kovu nebol radikálnou zmenou, ale prirodzeným vývojom. Kov ju priťahoval detailom a fluiditou. „V tom kove, ako keby sa dalo viac zachytiť to, čo som vlastne chcela dosiahnuť.“ Po keramike si uvedomila, že potrebuje technický základ, aby vedela svoju predstavu presne zhmotniť, a preto sa rozhodla pre zlatnícke nadstavbové štúdium na Vranovskej. Tam sa učila remeslo od základov – techniky, prácu s kyselinami, bezpečnosť, punz, teda všetko, čo jej umožnilo fungovať profesionálne. „Mojou prioritou bolo naučiť sa remeslo tak, aby som vedela presne zhmotniť to, čo mám v hlave,“ vysvetľuje. Tento moment je pre pochopenie jej tvorby kľúčový: Nikol nestavia na koncepte bez zručnosti, ani na zručnosti bez obsahu. Hľadá rovnováhu. Aj keď dnes pracuje najmä so striebrom a kovom, keramika z jej sveta nikdy úplne nezmizla. Skúšala kombinovať glazúry s kovovými listrami, experimentovala s prepojením médií, no postupne si uvedomila, že kov je jej bližší – je pružnejší, recyklovateľný, odpúšťa chyby a umožňuje návrat. „Keď sa niečo nepodarí, viem sa k tomu vrátiť a spraviť to znova,“ hovorí o striebre a v tejto vete sa skrýva aj jej postoj k tvorbe: nič nie je definitívne, všetko sa dá pretaviť do novej podoby. Dnes, keď sa pozrie späť, vidí jasnú líniu – od dievčaťa, ktoré rado kreslilo, cez študentku keramiky hľadajúcu organické tvary, až po šperkárku, ktorá si uvedomila, že detail, oheň a kov sú jej prirodzeným jazykom. A hoci šperk momentálne kombinuje s prácou pedagogičky na základnej umeleckej škole, tvorba pre ňu zostáva osobným priestorom slobody. „Je to veľmi oslobodzujúce… môžem robiť iba to, čo chcem ja,“ hovorí a práve táto sloboda voľby a vlastného tempa je niečo, k čomu sa v jej príbehu opakovane vracia.

Materiál ako partner: od organických tvarov k surovému striebru

Ak sa prvá kapitola Nikolinho príbehu končí objavením kovu ako súčasť autorského jazyka, tá druhá sa začína intenzívnym dialógom s materiálom. Pre ňu totiž šperk nevzniká na papieri, ale v rukách. „Veľakrát som si aj skicovala, ale oveľa viac ma bavilo už priamo robiť s materiálom,“ priznáva a tým sa jasne vymedzuje voči dizajnu, ktorý je striktne naplánovaný od prvého ťahu ceruzky. U nej prichádza nápad často až počas procesu – pri tavení, modelovaní, vrstvení, skúšaní. Spomína moment, keď dostala staré, rozbité šperky od mamy a rodiny a namiesto nostalgického odkladania ich začala taviť. „Postupne som ich na seba ukladala a keď sa roztavili, vytvorili nepravidelný tvar, ktorý mi vždy niečo pripomenul,“ opisuje. Tento spôsob práce je intuitívny, ale nie náhodný – materiál sa stáva spoluautorom. V roztavenom striebre začína vidieť rastlinu, koral, fragment prírody. A práve tu sa organické motívy zo strednej školy naplno prelievajú do kovu. Striebro je dnes jej najbližším médiom. „Najviac ma asi baví to striebro… mám pocit, že aj najviac zachytáva to, čo chcem vyjadriť,“ hovorí. Zlato používa najmä na zákazky, napríklad pri zásnubných prsteňoch, no vníma ho ako farebne dominantnejšie, intenzívnejšie. „Keď sa skombinuje s kameňom, vie potlačiť samotný kameň,“ vysvetľuje a tým opäť odhaľuje svoj cit pre rovnováhu. Striebro jej umožňuje nechať vyniknúť štruktúru, prírodninu, detail. Nejde jej o lesk luxusu, ale o charakter. V jednej z posledných kolekcií sa dokonca vedome vyhla dokonalému vyhladeniu povrchu. „Snažila som sa, aby to nebolo také lesklé… chcela som zachytiť čo najviac surovosť.“ Opilníkované ryhy, zámerné nerovnosti, priznané stopy nástroja – to všetko je súčasťou estetiky, ktorá stojí bližšie k prírodnému fragmentu než k sterilnej vitríne.

Príroda u nej nie je dekoratívnym motívom, ale zdrojom energie. V jej šperkoch sa objavujú koraly, mušle, kamene, ale aj žraločie či srnčie zuby. „Najviac ma baví, keď je to všetko spolu prepojené,“ hovorí o kombinovaní kovu s prírodninami. Zuby vyvolávajú reakcie – niekedy fascináciu, inokedy odstup. „Niektorí ľudia sú voči tomu zdržanliví, zdá sa im to príliš surové,“ priznáva, no práve táto surovosť ju priťahuje. Nechce prírodný fragment prekryť, chce ho priznať. „Snažím sa zachovať jeho autenticitu a len ho jemne dotiahnuť, aby čo najviac vystúpil,“ vysvetľuje. Je to práca s hranicou – medzi divokosťou a nositeľnosťou, medzi experimentom a estetikou. A aj keď skúša zasádzať kamene tradičnejšie, napríklad pri barokových prsteňoch na škole, najviac ju baví moment, keď materiál nie je uhladený, ale živý. Jej kolekcie často spája technika. Naposledy ju fascinovali reťaze – jednotlivé očká spájala do nových foriem, kombinovala ich s kameňmi či zubami. „Väčšinou je to taká jedna kolekcia, ktorá obsahuje nejakú tému, ale spája ju spoločná technika,“ vysvetľuje. Názvy ako Tenderness či Ethereal naznačujú, že aj keď pracuje so surovosťou, zaujíma ju aj jemnosť, éterickosť, voda a vzduch ako elementy. Jedna kolekcia môže byť inšpirovaná koralmi a plynulosťou, druhá zas ryhami a drsnosťou povrchu. V základe sú však podobné – vždy vychádzajú z prírodného impulzu a z ruky, ktorá materiál tvaruje bez potreby absolútnej symetrie. „Prečo by mala byť každá náušnica úplne identická?“ pýta sa a tým definuje svoj postoj k jedinečnosti. Hoci by technicky vedela vytvoriť identické kusy, vedome to nerobí. Každý šperk je podobný, ale nikdy rovnaký. „Každý človek má potom svoj unikátny kus,“ dodáva a práve v tomto geste sa skrýva filozofia jej ateliéru – dôraz na ručnú prácu, individuálny charakter a vedomé odmietanie sériovej uniformity. Materiál u Nikol teda nie je len médiom, ale partnerom, ktorý ju vedie, brzdí aj inšpiruje. Kov jej umožnil presnejšie vyjadriť to, čo kedysi hľadala v keramike – organickosť, nepravidelnosť, energiu prírody. No zároveň jej dal slobodu experimentovať bez definitívnych strát. V ďalšej kapitole sa tento osobný dialóg s materiálom rozšíri o dialóg s publikom – o značku, trh, spolupráce a moment, keď sa z osobnej potreby tvorby stáva verejný príbeh.

Značka ako prirodzený vývoj: od prvých fotiek k vlastnej identite

Ak sa v predchádzajúcej kapitole materiál stal Nikoliným partnerom, v tejto sa do hry pridáva publikum. Z osobného experimentu sa postupne stáva značka – nie ako marketingový plán, ale ako prirodzené pokračovanie tvorby. Nikol nikdy nešla do šperku s cieľom „vybudovať brand“. Impulz prišiel zvonka, od ľudí okolo nej. „Keď sa mi ozvali kamošky, že by napríklad niečo také chceli a že by si to aj kúpili, tak som nad tým začala uvažovať,“ hovorí o momente, keď si uvedomila, že jej šperk môže existovať aj mimo ateliéru. Zlom nastal po doštudovaní zlatníckej školy, keď už mala za sebou prvé kúsky, technickú istotu aj potrebu ukázať ich svetu. „Založila som si Instagram. Chcela som si spraviť nejaké portfólio a tak to nejako prirodzene vyplynulo.“ Začiatky značky Hanzelova atelier neboli sólo jazdou. Veľkú rolu zohrali spolupráce – fotografka Karina Golisová, ktorá jej šperky nafotila, kamarátka, ktorá pomohla s balením, krabičkami, logom a vizuálnou identitou. „Vtedy ma to veľmi nakoplo a pomohlo mi to sa od niečoho odpichnúť,“ spomína. V tejto fáze sa jej tvorba začala vedome rámcovať – dostala meno, vizuálny jazyk, obal. No stále si zachovala autenticitu. Nikol sa nesnaží vyrábať sériové kolekcie pre masový trh. Hoci by technicky vedela zopakovať identický kus, zámerne to nerobí. „Vedela by som to spraviť rovnaké, ale nie je to úplne môj zámer,“ vysvetľuje. Každý šperk je variáciou, nie kópiou. Je to remeslo, ktoré si necháva právo na drobnú odchýlku – a práve v nej je hodnota. Zákazky sú pre ňu prirodzenou súčasťou praxe. Robí zásnubné prstene zo žltého aj bieleho zlata, často s kameňmi, ktoré si klienti vyberú sami. No aj tu si zachováva vlastný rukopis. „Veľakrát si vyberú konkrétny prsteň a chcú ho ako zásnubný,“ hovorí. Zákazka nie je diktát, ale dialóg. A hoci momentálne šperk nie je jej jediným zdrojom príjmu (pozn. učí výtvarnú výchovu na základnej umeleckej škole) práve táto kombinácia jej dáva slobodu. „Je to veľmi oslobodzujúce. Necítim také tlaky, že musím predať toľko a toľko kusov.“ Tento odstup od ekonomického tlaku jej umožňuje experimentovať, riskovať, skúšať surovosť či asymetriu bez strachu, že nebude „predajná“.

Kontakt s publikom je pre ňu rovnako dôležitý ako samotný proces tvorby. Trhy, vianočné markety, osobné stretnutia – to všetko jej prináša spätnú väzbu. „Už len keď sa im to páči, aj keď si to nemôžu dovoliť, je to veľmi príjemné,“ hovorí o momente, keď sa zastavia ľudia pri jej stánku. Nikol níma rozdiel medzi online objednávkou a osobným stretnutím. Online predaj je síce praktickejší – prsteň vyrobí presne na mieru, pozná veľkosť, má čas – no trhy jej dávajú energiu, komunikáciu, dialóg. Kúpyschopnosť a otvorenosť slovenského trhu je pre ňu realistická. „Myslím si, že sa to vyvíja. Mladí ľudia moju tvorbu viac cenia,“ hovorí. Vie, že experimentálnejší šperk nemusí byť pre každého, že surové zuby či nepravidelné ryhy nie sú mainstream. No zároveň verí, že publikum dozrieva. Uvažuje o zahraničí, o Viedni, o ďalších trhoch, no bez tlaku. Značka Hanzelova atelier tak rastie organicky – presne tak, ako vznikajú jej šperky. Z experimentu, z prirodzeného záujmu ľudí, z podpory komunity. Nie ako projekt vypočítaný na úspech, ale ako pokračovanie osobnej potreby tvoriť. V ďalšej kapitole sa tento príbeh rozšíri o spolupráce a nové experimenty – o momenty, keď sa jej rukopis stretáva s inými autormi, materiálmi a médiami a keď sa jej šperk začína pohybovať aj mimo klasickej podoby prsteňov a náušníc.

Sloboda, spolupráca a ďalšie vrstvy

Značka Hanzelova atelier dnes nestojí len na individuálnych kusoch zo striebra, ale aj na schopnosti posúvať vlastný jazyk ďalej – skúšať, prepájať, otvárať sa novým materiálom aj ľuďom. Nikol sa neuzatvára do ateliéru ako do nepreniknuteľnej bubliny. Naopak, spolupráce ju prirodzene priťahujú. Spomína spoločnú kolekciu The Primal Skin* s Ninou Valičkovou (Holy Morda), ktorá ju vyviedla z komfortnej zóny kovu a prírodných fragmentov. „Kolekcia bola zameraná na kože… z rôznych secondhandových materiálov, z kabeliek sme robili náhrdelníky alebo kusy cez celé telo,“ opisuje projekt, ktorý pracoval aj s oceľou a ktorý sa pohyboval na hranici šperku a objektu. Niektoré kusy sa nosili cez chrbát, iné fungovali ako výrazné telové artefakty. Bola to skúsenosť, ktorá jej ukázala, že šperk nemusí byť vždy len drobným detailom, ale môže vstupovať do priestoru tela výraznejšie, takmer performatívne. Zároveň však ostáva verná svojej línii – prírode, surovosti, materiálu. Aktuálne pracuje na kolekcii Siren**, v ktorej sa vracia k zubom a kombinuje ich s textilom, no necháva si priestor pre proces. „Je to ešte v procese… uvidím, ako to vyjde,“ hovorí s pokojom, ktorý prezrádza, že sa nikam neponáhľa. Jej kolekcie nevznikajú ako sezónne dropy, ale ako vrstvy – jedna vychádza z druhej, vyvíja sa, mení tón. Raz je to éterická jemnosť, inokedy vedomá surovosť s pilníkovými ryhami. No vždy ide o dialóg medzi prírodou a kovom, medzi kontrolou a náhodou.

*Kolekcia The Primal Skin (Holy Morda x Hanzelova atelier) čerpá inšpiráciu zo sedimentov pravekého ornamentu, ktorý vnáša do súčasnosti. Hlavný materiál – recyklovaná koža – vytvára v spojení so striebrom a oceľou taktilné artefakty na pomedzí šperku a telesného rituálu.

**Nová kolekcia pod názvom Siren z 925 striebra je inšpirovaná gréckou mytológiou a bájnymi okrídlenými bytosťami. Kolekcia pozostáva hlavne z náhrdelníkov s čipkou a z retiazok zo srnčích a žraločích zubov.

Keď sa rozpráva o svojej tvorbe, najčastejšie sa vracia k pocitu slobody: „Je to veľmi oslobodzujúce zavrieť sa v ateliéri a robiť iba to, čo chceš ty.“ V tejto vete sa uzatvára celý jej príbeh – od nespokojnej gymnazistky, ktorá nemala čas kresliť, cez študentku keramiky hľadajúcu organické tvary, až po šperkárku, ktorá si sama určuje tempo aj smer. Nikol Hanzelová dnes tvorí šperky, ktoré nie sú len dekoráciou. Sú fragmentom prírody, stopou ohňa, priznanou nerovnosťou, malým objektom s vlastným príbehom. Každý kus je variáciou, nie replikou. Každá kolekcia je posunom, nie opakovaním. A hoci jej šperk možno nie je pre každého, vždy si nájde tých, ktorí v ňom uvidia to, čo doň vkladá – energiu, autenticitu a odvahu nechať materiál hovoriť. Hanzelova atelier tak nie je len značka ručne robených šperkov. Je to proces, ktorý sa vyvíja spolu s autorkou. A práve v tejto otvorenosti – vo vedomí, že ďalšia kolekcia ešte len vzniká, že sa ešte len taví, pilníkuje a hľadá svoj tvar – je jej najväčšia sila.

Príbeh Nikol Hanzelovej je príbehom postupného hľadania – od kresby cez keramiku až po kov, ktorý sa stal jej prirodzeným jazykom. Nie je to skok z bodu A do bodu B, ale plynulý vývoj, v ktorom sa vrstvy skúseností ukladajú na seba podobne ako roztavené fragmenty striebra v jej šperkoch. Organické tvary zo strednej školy, fascinácia prírodou, potreba autenticity aj technická precíznosť zlatníckeho remesla sa dnes stretávajú v značke Hanzelova atelier ako jeden kompaktný, no stále otvorený celok. Jej šperk nie je o dokonalosti, ale o charaktere. O priznaných ryhách, surovosti, nepravidelnosti. O prírodninách, ktoré si zachovávajú vlastnú identitu, a o kovoch, ktoré ich nechávajú vyniknúť. Nikol netvorí s cieľom zapadnúť do trendov ani uspokojiť očakávania trhu. Tvorí z potreby – ako formu art terapie, osobnej slobody a dialógu s materiálom. A práve preto jej práca pôsobí presvedčivo. Hanzelova atelier je dnes značkou, ktorá rastie organicky, bez tlaku a bez zrýchlenia. Medzi ateliérom a školou, medzi striebrom a surovým zubom, medzi kolekciou a experimentom si Nikol buduje vlastný rytmus. A v ňom sa ukazuje, že šperk môže byť viac než ozdoba – môže byť malým, nositeľným fragmentom príbehu, ktorý sa ešte stále píše.

Nikol Hanzelová je slovenská šperkárka pôsobiaca pod značkou Hanzelova atelier. Študovala keramický dizajn na Škole umeleckého priemyslu Josefa Vydru v Bratislave, kde sa začal formovať jej vzťah k organickým tvarom a práci s materiálom. Následne absolvovala zlatnícke nadstavbové štúdium, vďaka ktorému si osvojila technické základy remesla a precíznu prácu s kovom. Vo svojej tvorbe pracuje najmä so striebrom, ktoré kombinuje s prírodnými fragmentmi ako kamene, mušle či srnčie a žraločie zuby. Jej autorský rukopis je charakteristický nepravidelnosťou, surovosťou povrchu a dôrazom na jedinečnosť každého kusu. Kolekcie buduje tematicky a technicky, pričom balansuje medzi remeselnou precíznosťou a intuitívnym experimentom. Okrem vlastnej tvorby pôsobí aj ako pedagogička na základnej umeleckej škole.

1 2 ... 6 ►