Novinky
Odev ako relikvia, dielňa ako inštitút
Dátum: 19.05.2025
Autor: Martin Brix
Maroš Šmeringai, kedysi známy aj pod prezývkou Joy Trippiani, je meno, ktoré sa v posledných rokoch stále častejšie vynára v kontexte nezávislej módnej tvorby, sieťotlače a komunitných workshopov. Jeho cesta k tomu, čo dnes predstavuje ako Joy Research Institute, nebola priamou či lineárnou trajektóriou. Bola skôr kolážou vplyvov, pocitov, subkultúr a osobných stretnutí, z ktorých si Maroš postupne skladal vlastný tvorivý svet.
„Venujem sa sieťotlači, to je môj chlebík dennodenný. Ale moja skutočná vášeň je kolaboratívna tvorba. Najviac ma napĺňa práca s ľuďmi na workshopoch, kde spolu vytvárame niečo spoločné,“ hovorí Maroš, ktorý pochádza z Liptovského Mikuláša, mesta, ktoré mu poskytlo dôležitý kultúrny a subkultúrny kontext. „Mali sme tam jeden z najvychytenejších skateparkov na Slovensku. Skateboarding bol východiskom do sveta módy, hudby, estetiky.“ Bolo to aj obdobie prvých experimentov s dizajnom: „Keď som mal štrnásť, sprejoval som si tričká s kamarátom na dvore. Prvé bolo so Super Mariom, neviem prečo, ani som ho extra nemal rád,“spomína so smiechom. Dôležitý vplyv mali aj príbuzní: akademickí maliari, ilustrátori, či mamina, ktorá hrávala na flaute a kreslila si s ním. Aj vďaka nim sa rozhodol pre strednú školu úžitkového výtvarníctva v Ružomberku, kde sa venoval propagačnej grafike: „To boli časy, keď sme štylizovali textúry, robili linoryty… tam som sa prvýkrát stretol so sieťotlačou.“ Nasledovalo vysokoškolské štúdium digitálneho dizajnu v Zlíne, ktoré ho načas vtiahlo do sveta webového dizajnu. No z tohto „pravouhlého“ myslenia sa napokon vymanil. „Potreboval som sa oprostiť od počítačového štruktúrovaného sveta. V Bratislave som narazil na plagát s nápisom „anti style graffiti“. Bol špinavý, voľný, uvoľňujúci. Vtedy mi to docvaklo.“
Založil si v pivnici primitívnu sieťotlačovú dielňu a začal si potláčať vlastné veci. „Veci, ktoré nosím, žijú so mnou. Furt tam niečo doplním, nejaký odznak, nášivku… a keď to už prekročí hranicu, vznikne hotový produkt, od ktorého sa môžem odraziť.“ Pre Maroša je príznačný postupný prerod od štruktúr k organickému procesu, od individualizmu k spoločenskej tvorbe. „Chcel som robiť značku, ktorá bude spoluprácou. Joy Trippiani bol začiatok, prekurzor Joy Research Institute. Inštitút nie je oficiálny, ale je to platforma, miesto stretávania a experimentu, výskumu a radosti.“ Jeho tvorba je silno ovplyvnená skejtom, punkom, hip-hopom, DIY estetikou a aj sociálnou citlivosťou. Výsledné produkty vznikajú často z second-handových alebo darovaných vecí a nie sú len o dizajne, ale aj o pamiatke, príbehu, relikvii. „Najlepšie veci vznikajú z nedostatku. Z toho, čo máš.“
Joy Research Institute: Keď značka nie je o logu, ale o stretnutiach
Značka Joy Research Institute nevznikla v agentúre, nebola naplánovaná cez brandingový workshop ani neprešla cez marketingovú analýzu cieľovej skupiny. Vznikla zo života. Z kamarátstva, subkultúrneho putovania, rozhovorov, improvizácií, stretnutí a neplánovaných koláží. „Na začiatku som bol len ja, potom som spoznal Denisa Brauna. Na jednej performance vo Fuge. Zakecali sme sa a povedal som mu, nech mi pošle grafiku, že ju dáme na tričko. A tak sa začalo.“ Značka Joy Trippiani bola prvotným pseudonymom, umeleckým alter egom Maroša Šmeringaia, odvodeným od Joeyho Tribbianiho zo seriálu Priatelia. „Pozeral som to s mojou babkou. Vysvetľovala mi, prečo je niekto smutný alebo šťastný. Z toho som sa veľa naučil. O vzťahoch, o ľuďoch.“ Výsledným transformovaným projektom sa stal Joy Research Institute – platforma, ktorá nenesie meno jednotlivca, ale ideu.
„Inštitút nie je oficiálny. Je to platforma. Miesto, kde sa môžeš učiť cez túžbu, cez chyby, cez Špinu. Každý „kolab“ ťa niečo naučí. Každá spolupráca je výskum, výmena, vývoj.“ Pre Maroša je spolupráca alfou aj omegou jeho tvorby. „Žiadne veci, ktoré robím, nie sú len o mne. Vždy sa snažím zapojiť ľudí, ktorých si vážim, ktorí vedia niečo iné ako ja. Chcem vytvoriť niečo, čo v sebe nesie kus všetkých.“ Významným momentom vývoja bola ústredná úloha v kolektívnom projekte T-shirt tuning organizovanom na festivale Pohoda. „Ozval sa mi Kubo Masár, že či by som to nezobral pod seba. A tak sme sa pustili do workshopu, kde sme s ľuďmi, ktorých som predtým ani nepoznal, vytvárali personalizované tričká. ľudia si mohli namixovať vlastný motorkársky emblém, dať si ho potlačiť, alebo si odniesť len nášivku.“
Zážitky z Pohody sú pre Maroša hlboko osobné: „Keď príde chlapík z Kalifornie a povie, že to chce pre dcéru, a ja mu pribalím ešte dve tetovačky… alebo keď v búrke mokneš na parkovisku, lebo nevieš, kde je auto. Tá mikina, ktorú som vtedy mal na sebe, mi dnes visí na vešiaku ako spomienka. Ako relikvia.“ Okrem iného spolupracuje so spomínaným vizuálnym umelcom Denisom Braunom, s ktorým robia „dropy“ – malé edície mikín a tričiek, čo sa takmer nikdy nezavesia na internet, ale šíria sa komunitne. Joy Research Institute je výskum, ale aj inštitúcia priateľstva. „Že nikdy nemáš robiť s kamarátmi? Podľa mňa len niekto mal zlých kamarátov.“ A hoci projekt nemá kanceláriu ani granty, o to viac má duše. „Inštitút je o tom, že si navzájom ukážeme, ako niečo robiť. Ako to možno robiť inak. A hlavne spolu.“
Vizuálny rukopis, ktorý nepozná strop: O štýle, inšpiráciách a móde
Na prvý pohľad pôsobia Marošove veci ako zhluk náhodne spojených prvkov – potlače, nášivky, strapce, ostne, koláže typografie a obrázkov, ktoré balansujú na hrane vkusu a chaosu. No keď ich nosíte, keď ich zažijete, začnú dávať zmysel. Jeho estetika je postavená na vrstvení – nielen materiálov, ale aj významov. „Veci, ktoré nosím, žijú so mnou. Furt tam niečo doplním. Odznak, záplata, nápis. A keď už to prekročí hranicu únosnosti, vznikne hotový produkt, od ktorého sa môžem odraziť.“ Marošov vizuálny jazyk nie je výsledkom školenia, ale života. Vyrastal na skejtbordingu, hip-hope, neskôr sa dostal k punku, industriálnej estetike aj remeslám. „Možno to nevyzerá ako punk, ale je to punkový prístup. Vezmeš, čo máš, a spravíš z toho niečo nové. Bez výhovoriek.“Inšpirácie nachádza v ulici, v second-handoch, v detských spomienkach, v popkultúre, ale aj vo filozofii neporiadku. Má rád, keď sú veci „prevarené“ – presýtené detailmi, materiálmi, štruktúrami, až sa stratí hranica medzi vkusom a výbuchom.
Aj keď sú niektoré dizajny plné kovových aplikácií, špiny, „ošúchanosti“, Marošova móda nie je o rebelstve pre rebelstvo. Je o slobode. A zároveň o zodpovednosti. „Najlepšie veci vznikajú z nedostatku. Z toho, čo máš. Keď si nemôžeš dovoliť tridsať rovnakých tričiek, ale nájdeš dvadsať rôznych v sekáči – a každé má svoj vlastný príbeh.“ Jeho tvorba je udržateľná prirodzene, nie ako marketingový koncept. Využíva darované alebo nájdené kusy oblečenia, ktoré pretvára, prešíva, potláča. Každý kus je originál. „Keď niekomu vytlačíme tričko na festivale, neodchádza len s merchom. Odchádza s relikviou. S niečím, čo vzniklo pred jeho očami a možno aj s jeho pomocou.“
Prístup „let it flow“ je pre Maroša kľúčový. Nepracuje s moodboardmi a trendovými predikciami. Tvorí z intuície, z pocitu, z nálady momentu. A práve preto jeho veci pôsobia živým, nevyspytateľným dojmom. Nie sú len o oblečení. Sú to spomienky, odkazy, hmatateľné záznamy o čase, ľuďoch a chvíľach, ktoré sa zapíšu – ak nie do módy, tak minimálne do pamäti tých, čo ich nosia.
Workshop ako nástroj kolektívnej radosti
Ak je niečo, čo tvorbu Maroša Šmeringaia zásadne odlišuje od iných tvorcov v oblasti nezávislej módy, je to jeho dôraz na proces a kolektívne zdieľanie. Workshopy, ktoré vedie pod značkou Joy Research Institute, nie sú len o sieťotlači. Sú o stretnutí, o odvahu skúsiť niečo prvýkrát, o radosti z tvorby bez tlaku na výkon. „Inštitút nie je o mne. Je to miesto, kde sa učíme navzájom. Každá kolaborácia ťa niečo naučí – aj keď to nie je dokonalé.“ Workshopy prebiehajú bez počítačov, bez softvéru, bez digitálnych predlôh. Stačí fixka, nápad a chuť tvoriť. „Keď človek príde a nevie, čo chce, sadneme si spolu a vymyslíme to na mieste. Používame letraset, kreslíme, špiníme sa. Chceme špinu. Chceme, aby sa ľudia nebáli tvoriť.“
Jednou z najkrajších metafor, ktorú Maroš počas rozhovoru spomenul, je rozbitý hrnček opravený zlatom – odkaz na japonské kintsugi, techniku opravy keramiky, ktorá robí z chyby hodnotu. Tento prístup presakuje aj do workshopov: každý môže prísť so svojím „rozbitým“ nápadom a odísť s niečím, čo má preňho hodnotu. Na festivale Pohoda pod hlavičkou projektu T-shirt tuning vznikol živý priestor, kde si účastníci mohli sami poskladať svoj dizajn – či už z ponúkaných motívov alebo vlastných kresieb – a odniesť si ho rovno na tričku.
Workshopy však nie sú len pre kreatívcov. Práve naopak – sú pre každého, kto sa chce zapojiť. Maroš aktívne pracuje na tom, aby bola tvorba inkluzívna a prístupná. „Stačí ruka, papier, chuť skúsiť. Všetko ostatné doladíme spolu. Netreba sa báť urobiť niečo škaredé. Niekedy z toho vznikne niečo krásne.“ Joy Research Institute tak nie je len značka, ale metodológia – experimentálna dielňa, ktorá sa cez workshopy premieňa na spoločný priestor pre učenie, zlyhávanie aj objavovanie. Všetko s úsmevom, nadhľadom a otvorenou hlavou.
Z toho, čo máš: Udržateľnosť, materiály a etika tvorby
Maroš Šmeringai netvorí s cieľom zapôsobiť – tvorí s vedomím, že svet je plný vecí, ktoré sa dajú použiť znova, inak, lepšie. Udržateľnosť v jeho tvorbe nie je stratégia, ale prirodzený dôsledok okolností, v ktorých žije a tvorí. „Najlepšie veci vznikajú z nedostatku. Nie z toho, že máš všetko, ale že z toho, čo máš, dokážeš niečo vymyslieť.“ Väčšina jeho kúskov vzniká z darovaného, z druhej ruky, zo second-handov. Rôznorodosť materiálov nevníma ako problém, ale ako výzvu. Každý kus oblečenia má podľa neho svoj predchádzajúci život a príbeh, ktorý sa dá preniesť ďalej. „Nechcem, aby veci boli len pekné. Chcem, aby mali pamäť. Aby si niesli niečo, čo sa nedá vyrobiť.“
Aj keď občas vyrába kolekcie na kvalitný nový textil z Európy, väčšinu času pracuje s tým, čo je dostupné – a to je preňho aj etická voľba. Nehrá sa na ekologickosť. Jednoducho využíva materiály, ktoré už existujú, a pretvára ich na niečo, čo má nový zmysel. Tento prístup nie je len o environmentálnom rozmere, ale aj o postoji k tvorbe samotnej. Nezávislosť, samovýroba, recyklácia, improvizácia – to všetko tvorí základ etiky Joy Research Institute. Namiesto rýchlej módy preferuje pomalé premýšľanie. Namiesto dokonalosti hľadá pravdivosť. A namiesto masovej produkcie buduje komunitu, kde každý kus má meno, rukopis a zážitok. „Aj keď niečo vyzerá špinavo, môže to byť krásne. Keď je to úprimné. A keď je za tým príbeh.“
Projekty Joy Research Institute: Experimenty v pohybe
Tvorba pod hlavičkou Joy Research Institute má množstvo podôb – od komunitných workshopov, cez edície odevov až po autorské tlače a ziny. Projekty nevznikajú z príkazu, grantovej výzvy či kalendára módnej sezóny, ale ako organická reakcia na konkrétny impulz, priestor alebo stretnutie. Často ide o experimenty, ktoré prekračujú hranice žánrov aj samotného média módy.
Anti-Fashion Pop-Up – Ironická výstava a mikroshop, ktorý skúma hranice medzi dizajnom a konceptuálnym gestom. Potlačené vesty, re-use kabáty, zberové nášivky. Formát, v ktorom je dôležitá situácia, nie merch.
Workshopy T-Shirt Tuning – Autorsky vedené akcie zamerané na úpravu, tlač a remixovanie odevov. Maroš ich organizuje na festivaloch (Pohoda, GRAPE), v kultúrnych centrách aj školách. Každý účastník si vytvára vlastný kúsok, často z recyklovaného textilu. Cieľom nie je produkt, ale proces.
Flexible Print Lab – Prenosná dielňa na sieťotlač a tlač na textil, fungujúca ako modulárny nástroj pre spolupráce. Využiteľná na workshopoch, v galériách aj na ulici. Laboratórium bez stien, s otvoreným dverami.
Joy Packs / Joybox – Limitované edície balíkov, ktoré kombinujú tričká, potlače, samolepky, nášivky a textové materiály. Nepredvídateľné zmesi objektov, ktoré slúžia ako archívy nálad a správ.
Ziny & Printed Matter – Klasické plagáty, sitotlače, knihy, zinové edície. Rôzne stupne rozkroku medzi grafikou, poéziou, náhodou a agitkou. Všetko ručne a s dôrazom na low-tech autenticitu.
Tieto projekty spája jedno: všetky vznikajú ako súčasť širšieho ekosystému spolupráce a zdieľania. Joy Research Institute tak nie je produkčná jednotka, ale otvorená sieť, ktorá prepája ľudí, médiá a príbehy do foriem, ktoré sú rovnako dočasné, ako aj silno pamäťové.
Odkaz a budúcnosť: Tvorivosť ako spôsob života
Maroš Šmeringai nestavia monumenty. Nezanecháva za sebou kolekcie s číslovanými sezónami, ani si nebuduje branding s cieľom maximalizovať predaj. Jeho stopa je jemnejšia, ale o to trvácnejšia – pretavená do momentov, zážitkov, osobných stretnutí a predmetov, ktoré si ľudia nesú ako talizmany. Joy Research Institute je názov, ktorý sa dá ľahko zredukovať na značku. Ale značka to nie je. Je to platforma. Niekedy komunitná dielňa, inokedy prenosná továreň na zážitky, inokedy len nálada, ktorú si človek odnesie z workshopu. Je to spôsob myslenia. Umenie ako prax, nie ako objekt.
„Keď nosíš niečo, čo si si vytvoril sám, alebo niečo, čo ti vytlačil niekto, s kým si sa porozprával – tak to nie je len handra. Je to kúsok teba. A to je pre mňa dôležitejšie ako trend alebo cena.“ Budúcnosť Joy Research Institute sa nedá naplánovať do excelu. Maroš síce hovorí o ďalších workshopoch, o pokračujúcich kolaboráciách, o nápadoch, ktoré sa rysujú, ale vždy s vedomím, že tvorba sa nedá vynútiť. Musí vyplynúť. Musí mať zmysel. „Nechcem robiť len ďalšie veci do šatníka. Chcem robiť veci, ktoré sú dôvodom na stretnutie. Na rozhovor. Na zážitok. A keď to raz skončí, nech to skončí s úsmevom.“ Marošov odkaz nie je o dokonalosti, ale o dôvere – že aj neplánované, nepresné a dočasné veci môžu mať hodnotu. A že krása sa často skrýva v tom, čo si iní nevšimnú. Alebo v tom, čo si dovolíme urobiť sami – spolu.
Maroš Šmeringai je vizuálny tvorca a facilitátor kolektívnej tvorby pôvodom z Liptovského Mikuláša, kde sa cez skateboarding a hip-hop dostal k svetu módy, dizajnu a subkultúrnej estetiky. Po štúdiu akčnej grafiky v Ružomberku a digitálneho dizajnu v Zlíne sa usadil v Bratislave, kde rozvinul vlastnú sieťotlačovú prax a autorský rukopis postavený na kolážach, recyklácii a punkovej slobode. V minulosti vystupoval pod prezývkou Joy Trippiani – alter egom, ktoré sa časom transformovalo na platformu Joy Research Institute. Inštitút nie je len značkou, ale otvoreným rámcom pre kolaborácie, workshopy, experimenty a zdieľanie zručností. Maroš spolupracuje s umelcami ako Denis Braun, vedie komunitné workshopy na festivaloch ako Pohoda či GRAPE a vytvára edície produktov, ktoré sú zároveň zážitkom, pamiatkou aj manifestom. Vo svojej tvorbe prirodzene prepája udržateľnosť, komunitu a remeslo. Pracuje najmä s darovaným a second-hand materiálom, ktorý pretvára na unikátne kúsky s príbehom. Tvorbu vníma ako proces, ktorý má hodnotu aj vtedy, keď je nepresný, špinavý a dočasný – pokiaľ je úprimný.
|
zdieľať |
|
tweetnuť |
|
späť |
