#architektúra#čerstvé ovocie_fm#dokumentárna fotografia#efemko#fotografia

Architektúra vo svetle pozornosti

Dátum: 12.05.2025

Autor: Martin Brix

Ako sa z bankára stal jeden z najvýraznejších fotografov architektúry na Slovensku? Rozprávali sme sa s Matejom Hakárom o ceste k fotografii, o štúdiu na VŠVU, o svetle ako kľúčovom prvku obrazového myslenia, ale aj o spoluprácach s architektmi, Čiernymi dierami či o výstavách, ktoré formovali jeho autorský prejav. V jeho príbehu nájdete pokoj, vytrvalosť a premyslený zámer — hodnoty, ktoré sú v rýchlom svete stále vzácnejšie.

Fotograf Matej Hakár sa k fotografii dostal netradičnou cestou. Ako sám hovorí, jeho život sa dá rozdeliť na dve obdobia: pred fotografiou a po nej. Vyrastal v prostredí, kde fotografia nebola profesiou, ale skôr domácim rituálom. „Môj otec fotil, ale boli to skôr momentky z výletov. Mal doma zväčšovák, lebo vtedy fotolaby neboli bežnou vecou,“ spomína Matej. Napriek tomu, že fotoaparáty boli prítomné v rodine, ako dieťa v nich nevidel svoju budúcnosť. 

Prvý seriózny kontakt s umením prišiel na strednej umeleckej škole, kde študoval maľbu a leptanie skla. Po ukončení štúdia ho ale osud zaviedol do celkom iného sveta — bankového a finančného sektora. „Pracoval som v banke, na teplom mieste s dobrým príjmom. Taká zlatá klietka,“ priznal. Avšak stále v ňom rástol pocit tvorivej prázdnoty, ktorý sa nedal potlačiť. Zlom nastal, keď si jeho brat kúpil prvý digitálny fotoaparát. „Závidel som mu ho. Musel som si ho vyskúšať.“ A vtedy to začalo. Najprv si požičal bratov foťák, neskôr si kúpil vlastný. Fotil čo sa dalo: produkty, eventy, dokonca aj svadby. V banke, kde pracoval, začal dokumentovať firemné akcie. „To bol moment, keď mi došlo, že fotka môže byť aj platená práca.“ Súbor životných náhod, nespokojnosť so stabilnou, no neuspokojivou kariérou a vnútorný pocit, že „nechce stráviť život v departmente, ktorý ho nenapĺňa“, ho nakoniec priviedli k rozhodnutiu podať si prihlášku na VŠVU. „Mal som cez tridsať, ale povedal som si, že to musím aspoň skúsiť.“ V priebehu dvoch týždňov sa mobilizoval a nastúpil na denné štúdium fotografie a nových médií, kde strávil šesť rokov a prešiel všetkými tromi ateliérmi katedry fotografie.

Začínal u Silvie Saparovej, pokračoval u Jany Hojstričovej a titul magistra získal v ateliéri Ľubomíra Stacha. V ateliéru u  Silvie Saparovej sa stretávali ľudia, ktorí s fotografiou pracovali podobným spôsobom, prinášali osobné alebo rodinné témy a boli k tomu aj vedení. Nešlo o terapiu jednotlivca, ale prostredníctvom osobnej skúsenosti sa študenti mali dotknúť spoločenských tém. Matej sa na začiatku ešte len hľadal, asi ako každý študent. „Spomínam si na jeden workshop v Čechách, pracovali sme tam s ľudským telom. Tu vznikla aj zaujímavá séria figuratívnych fotografií. Figúra sa nachádzala v priestoroch starých kasární. Vždy som si bol istý v priestore, nikdy však nie figúrou.“ Tieto fotky nikdy neboli publikované, stále ich mám Matej v archíve. U Jany Hojstričovej sa venoval téme privátneho priestoru, bolo potrebné zhmotniť názor na to, čo privátny priestor vlastne je a ako sa dokáže v rámci spoločnosti aplikovať. Napokon skončil u profesora Ľuba Stacha a tu vznikla Matejova najzásadnejšia práca, hoci nie najznámejšia. Bavilo ho fotiť projekt Krajina na predaj (2019). Zaoberal sa tu témou priemyselných budov, kategorizoval objekty, ktoré slúžia ako logistické sklady. Na Slovensku sa v posledných rokoch okrem automobilového priemyslu rozmohli aj logistické centrá a krajina výstavbou obrovských hál zmenila výraz. Matej cestoval po krajine a mapoval ich.

Každý z ateliérov mu poskytol iný prístup k fotografii — od konceptuálneho po dokumentárny. Táto široká paleta možností výrazne ovplyvnila jeho pohľad na fotografiu ako takú. „Každý ateliér vyžadoval iný spôsob myslenia. To mi pomohlo zistiť, kde sa cítim silný a komfortný,“ opisuje. Napriek rôznym experimentom a zadaniam sa vždy vracal k dokumentu a objektívnemu zaznamenávaniu priestoru. „Zaujímalo ma vrstvenie obrazu a naratív v rámci fotografie. Vždy som inklinoval k istému druhu autenticity,“ vysvetľuje. Analógový proces, ktorý bol súčasťou výuky, mu pomohol prehĺbiť vzťah k remeslu samotnému. Vyvolávanie fotiek, práca so svetlom a pomalosť procesu – to všetko sa stalo základom jeho uvažovania o fotografii: menej kvantity, viac kvality.

Zlom nastal počas jeho stáže v belgickom Gente (KASK & CONSERVATORIUM School of Arts), kde sa stretol s estetickým prístupom, ktorý mu bol blízky. „Belgická dokumentárna estetika mi bola veľmi prirodzená. Po návrate som už vedel, že chcem fotiť architektúru,“ hovorí. Práve tam sa definitívne vyprofiloval ako fotograf, ktorému vyhovuje statické prostredie, práca s prirodzeným svetlom a možnosť presne si naplánovať každý záber. Dynamické situácie, ktoré nedokázal kontrolovať, v ňom vyvolávali úzkosti. Jeho pedagógovia mu potvrdili, že v jeho prácach je cítiť architektonický jazyk, aj keď téma nebola priamo architektúra. „Vždy mi hovorili, že ty aj keď fotíš dokument, tak v tom vidieť architektúru,“ spomína. Tento druh uistenia ho priviedol k zameraniu, ktoré u nás nebolo ešte naplno etablované a dalo sa doň vstúpiť s novou estetikou a citom pre detail.

Charleroi, prezývané Pays Noir (Čierna krajina), sa rozprestiera na oboch brehoch rieky Sambre v oblasti poznačenej priemyselnou činnosťou – ťažbou uhlia a oceliarstvom. Aj keď väčšina fabrík bola zatvorená už od 50. rokov, krajina je stále posiata haldami a starými industriálnymi budovami.

Matej sa učil nielen fotografovať, ale aj významne premýšľať nad dramaturgiou výsledku. Výber fotiek, poradie, kompozícia súboru – to všetko v sebe nieslo kurátorský rozmer. Práve ten sa stal jeho silnou stránkou aj v neskorších spoluprácach. „Chcem sa v tom zlepšovať, lebo kurátorský výber môže výsledok povýšiť, ale aj zničiť,“ dodáva. Štúdium sa tak pre neho stalo nielen priestorom technického zdokonalenia, ale najmä priestorom sebauvedomenia a formovania osobného vizuálneho jazyka. Rukopis, ktorý si začal budovať už počas školy, sa stal východiskom pre jeho profesionálnu kariéru.

Popri škole sa musel venovať aj práci. Ako samoživiteľ si nemohol dovoliť luxus bežného študentského života. „Jeden batoh bol školský, druhý pracovný. Počas prestávok som telefonoval, riešil klientov.“ Napriek hektickému režimu si udržal vytrvalosť. „Vždy ma podržali ľudia, ktorí mi verili, aj keď som už mal chuť to vzdať.“ Začiatky Mateja Hakára tak nie sú len o zmene profesie, ale o hľadaní zmysluplnosti, osobnej identite a o odvahe vystúpiť z komfortnej zóny. „Fotografia mi dala nový život. Aj dnes sa naň pozerám ako na moment, keď sa veci začali hýbať tým správnym smerom.“

Ku koncu štúdia sa Matej začal prirodzene preklápať z akademického prostredia do sveta profesionálnej fotografie. Z počiatku to bolo najmä o zbieraní skúseností a testovaní toho, čo všetko fotenie zahŕňa. „Fotil som všetko, čo sa dalo. Produktové veci, eventy, dokonca aj svadby,“ spomína s úsmevom. Napriek tomu, že ho k architektúre smerovala už škola, prvé reálne zákazky prišli až postupne, a to najmä vďaka osobným kontaktom a spôsobu, akým dokázal s fotoaparátom nájsť atmosféru priestoru. Zlomovým bodom bola prvá spolupráca s architektom Martinom Skočekom. „Myslím si, že to bola taká prvá väčšia dôvera. Ak povie, že skúste fotiť s ním, asi ste prešli nejakými kritériami,“ hodnotí s odstupom. Fotilo sa podkrovie v Starom Meste a napriek tomu, že dnes si už presne nespomína na ulicu, považuje tento moment za štartovací bod svojej architektonickej dráhy.

Postupne sa na jeho prácu začali nabaľovať ďalšie ateliéry a spolupráce. V tom čase fungoval intenzívne aj na Instagrame, kde zverejňoval nielen nové architektonické zábery, ale aj dokumentárne cykly z predchádzajúcej tvorby. „To podhubie followerov sa tak prirodzene pretransformovalo z dokumentu na architektúru.“ Za dôležitú považuje aj svoju školskú prácu, v ktorej zachytával napríklad domy z piešťanských vilových štvrtí. Tie obrazy neskôr rezonovali aj mimo akademickej pôdy. Ukazovali, že jeho estetika a výraz majú komunikačný potenciál aj v profesionálnom prostredí. Už počas štúdia si uvedomoval, že je dôležité budovať dialóg so zadávateľom. Práve komunikácia sa často stávala kľúčovým momentom pri formovaní výslednej podoby fotografií. „Som citlivý, keď niekto diktuje. Hľadám prienik, kde sa môže stretnúť moja predstava s očakávaním klienta,“ opisuje.

Tento otvorený prístup mu neskôr otvoril dvere k spoluprácam s ateliérmi ako Grau Architekti, Kuklica – Smerek, Bakyta Architekti, Kilo / Honč, ZeroZero, GutGut, AT26 Architects, Michal Vršanský, Martin Skoček či SIEBERT+TALAŠ, ale aj s developerskými spoločnosťami ako YIT, HB Reavis či LUCRON. Na týchto projektoch sa učil nielen zachytávať priestor, ale aj komunikovať jeho identitu. „Niektorí architekti mi hovorili, že síce fotím interiér, ale cítia v tom architektúru. To bola pre mňa silná motivácia.“ Začiatky profesionálnej dráhy Mateja Hakára tak nie sú len o prvých klientoch, ale o rozvážnosti, s akou pristupuje ku každej spolupráci. Práve schopnosť získať dôveru vôbec nebola samozrejmosťou, ale výsledkom dlhodobého procesu, v ktorom sa spájali remeselná zdatnosť, estetický cit a trpezlivosť pri budovaní vzťahov.

Jednou z najdôležitejších kapitol v Matejovej profesionálnej dráhe je jeho spolupráca s o.z. Čierne diery. Práve v tomto prostredí sa jeho cit pre dokument a architektonickú estetiku pretavili do systematickej fotografickej práce s vysokou kultivovanosťou. Do spolupráce vstúpil v čase, keď už mal vyprofilovaný rukopis a Čierne diery si ho cielene vybrali pre vizuálny jazyk, ktorý zodpovedal charakteru ich edícií. „Zavolali ma, pretože si vyberajú fotografa podľa typu publikácie. Mali jasno, čo hľadajú,“ spomína Matej. Prvou spoločnou prácou bola publikácia Elektrárne¹ venovaná elektrárňam, ktorá sa stala nosným titulom a akousi kronikou technických stavieb na Slovensku. Vznikala päť rokov a pre Mateja to bola škola výdrže, systematickosti a citlivosti k detailu. „Fascinovalo ma len dostať sa do týchto objektov. Ten proces ma nesmierne bavil, stále sa k tým fotografiám vraciam,“ priznal.

¹Veľká kniha architektúry elektrární na Slovensku – od historických vodných a tepelných elektrární až po atómové stroje. Na Slovensku sa dodnes zachovali závody, ktoré sú funkčnými múzeami. Nezmenili sa od čias, keď vyplával Titanic, a naďalej dodávajú elektrickú energiu do siete, kým im má kto vymieňať súčiastky. Historičky industriálnej architektúry Eva Belláková a Veronika Chládeková navštívili spoločne s fotografom Matejom Hakárom 21 vybraných prevádzok od Bratislavy cez Mochovce, hornú Nitru, Kremnicu, Kežmarok až po Vojany. Zrkadlí sa v nich vývoj architektúry 20. storočia. Novou prioritou sa však stáva vplyv na životné prostredie.

Nadväzali na ňu ďalšie publikácie: 101: Slovenská architektúra² o stavbách modernej architektúry na Slovensku, Sobášne siene: Časové schránky dizajnu a umenia³ – obrazovo-slovný prieskum civilných obradných priestorov z obdobia socializmu, a napokon Dom odborov – Istropolis⁴, ktorý začal dokumentovať najprv sám z vlastného záujmu. „Demolácia Istropolisu bola taký silný moment, že sme sa rozhodli z toho urobiť samostatnú publikáciu. Vznikol silný autorský materiál.“ Každá publikácia vznikala v dlhodobom procese, s kurátorskou spoluprácou a dôrazom na autorský prístup. V dvoch knihách spolupracoval s kurátorkou Ľubicou Segečovou, ktorú označuje za veľmi dôležitú mentorku. „Bolo skvelé, že som vedel odísť od materiálu a zveriť výber inému oku. Boli to super procesy.“

²Najdôležitejšie stavby moderny na Slovensku, ktorých zoznam nie je konečný. Nová kniha v rozsahu 704 strán zachytáva vývoj slovenskej architektúry 20. storočia na príklade 101 stavieb. Od mohyly na Bradle cez Slovenský rozhlas až po rodinné domy architektov navrhnuté do posledného detailu. Výber 101 diel v rôznych lokalitách od Bratislavy po Trebišov vznikol na objednávku medzinárodnej inštitúcie DOCOMOMO, ktorá sa venuje ochrane pamiatok modernej architektúry. Texty kolektívu Oddelenia architektúry Historického ústavu Slovenskej akadémie vied sprevádzajú fotografie Mateja Hakára.

³Nová kniha o najkrajších sobášnych sieňach na Slovensku. Sú ako konzervy času. Stačí otvoriť a človek nájde umenie a dizajn staré 50 rokov. Možno by zostali nepovšimnuté nebyť výskumu Sabiny Jankovičovej. Fotograf Matej Hakár ich navštívil a zdokumentoval — od Bratislavy po Sabinov, od Perneku po Čabraďský Vrbovok, od Strečna po Lazy pod Makytou. V knihe sa dočítate aj o význame obradov pre spoločnosť v texte od etnologičky Zuzany Beňuškovej, ako aj o histórii svadobnej módy v prehľade od kurátorky Zuzany Dedík Šidlíkovej.

⁴V roku 2022 zbúrali na Trnavskom mýte v Bratislave najväčšie kultúrno-spoločenské zariadenie na Slovensku — ikonu povojnového modernizmu. Slúžila pritom sotva 40 rokov a úrady posudzovali podnet na jej vyhlásenie za národnú kultúrnu pamiatku. Ako je možné, že bola napriek tomu zlikvidovaná aj bez schválenia nového investičného zámeru? Kniha Henriety Moravčíkovej a Petra Szalaya analyzuje vznik a zánik Domu odborov, techniky a kultúry — od roku 1990 premenovaného na Istropolis. Sprevádzajú ju fotografie zo všetkých etáp existencie Istropolisu. Otvorenie v roku 1981 nafotil Ľubo Stacho, utópiu v roku 2004 Hertha Hurnaus, chátranie v rokoch 2018 až 2021 Olja Triaška Stefanović a búranie v roku 2022 Matej Hakár. Dizajnérka Ľubica Segečová bola za koncepciu knihy zaradená medzi finalistov Ceny Nadácie Tatra banky za umenie.

Tvorba publikácií ho naučila aj premýšľať o dramaturgii. Tieto spoločenské, dokumentačné a kultúrne publikácie predstavujú pre Mateja niečo medzi voľnou a komerčnou tvorbou. Zostáva v nich vernosť autorskému rukopisu, no majú aj jasný komunikačný zámer a uplatnenie. „Je to skvelý kompromis. Niečo, čo má reálny dosah a zároveň si v tom udržiavam slobodu.“ Spolupráca s Čiernymi dierami sa tak pre Mateja stala dôležitým medzníkom. Nielen preto, že sa dostal k významným projektom, ale aj preto, že potvrdila, že jeho vizuálna reč dokáže fungovať v kontexte architektonickej, kultúrnej a kritickej reflexie.

Tvorba Mateja Hakára je charakteristická precíznosťou, minimalizmom a schopnosťou pracovať s priestorom ako so svojbytným subjektom. Architektúra v jeho fotografiách nepôsobí ako kulisa, ale ako aktívny partner v dialógu obrazu. Jeho rukopis je zreteľný, no nevnucujúci sa. „Myslím si, že moja fotografia má istú nadčasovosť. Nesnaží sa zapáčiť ani šokovať, ale skôr objektívne zaznamenať daný priestor,“ vysvetľuje Matej. Základom jeho vizuálneho myslenia je svetlo. Venuje mu pozornosť nielen pri samotnom fotení, ale už v prípravnej fáze. Miesta si chodí vopred „ošahať“, sleduje, ako sa menia v rôznych svetelných podmienkach, a každý záber si detailne premyslí. „Svetlo je pre mňa najdôležitejší parameter. Väčšina mojich fotografií vzniká na základe plánovania, náhody je tam pomenej,“ hovorí.

Jeho fotografický štýl nie je o efektoch či inscenovaných zásahoch, ale o trpezlivom pozorovaní a výbere momentu, keď je priestor „v harmónii“. Veľmi dbá na kompozíciu, vrstvenie obrazov a širší kontext stavby. Architektúra nie je pre neho len objekt na fotografii, ale aj jej okolitý urbanistický a sociálny kontext. „Dôležité je pre mňa vidieť, ako stavba funguje v zástavbe, aký má vzťah k ostatným budovám, ako vplýva na širšie prostredie.“ Matejov prístup je nekompromisný, ale aj citlivý. Vie, kedy fotografiu estetizovať a kedy zostať prísne dokumentárny. Výsledok nie je pre neho len o kvalite predlohy, ale o schopnosti nájsť v priestore to podstatné. „Snažím sa neznásilniť realitu. Niekedy radšej neberiem zákazku, ako by som mal spraviť niečo, s čím sa nestotožňujem,“ hovorí otvorene.

V jeho práci rezonuje aj kurátorský aspekt. Fotografie vždy skladá do premyslených súborov, uvažuje nad poradím, rytmom aj dramaturgiou. Tento proces vníma ako rovnocennú súčasť fotografickej tvorby. „Tlačím si náhľady, rozkladám ich na stole a rozmýšľam, ako bude ten príbeh fungovať. Niekedy menej fotiek povie viac.“ Jeho vizuálny štýl je výsledkom dlhodobého procesu, v ktorom sa spája remeslo, cit pre obraz a schopnosť interpretovať priestor v širších súvislostiach. Práve v tejto kombinácii nachádzajú architekti aj diváci hodnotu, ktorá presahuje bežnú dokumentáciu.

Popri publikovanej a komerčnej tvorbe si Matej systematicky buduje aj svoju autorskú prezentáciu vo forme výstav a dlhodobých projektov. Hoci sa často pohybuje v priestore architektonickej fotografie, jeho ambícia presahuje dokumentárny rámec. „Fotografia má úplne iný zážitok, keď sa ocitne vo veľkom formáte, na stene, v priestore. Získa fyzický rozmer a iný druh naratívu,“ tvrdí. Výstavy, ktoré realizoval, vznikali najčastejšie v kontexte rezidencií alebo konkrétnych architektonických udalostí. K jeho najvýraznejším patrí napríklad veľkorozmerná inštalácia pre Dni architektúry a dizajnu v Slovenskej národnej galérii či samostatná výstava v Bruseli, kde prezentoval reflexiu cesty a fotografie slovenskej ambasády. „Bolo to silné, lebo to vznikalo priamo na mieste, reagovalo to na priestor a kontext.“ Je otvorený aj individuálnym prezentáciám. Aj keď sa o ne aktívne nesnaží, priznal, že by sa v budúcnosti rád venoval viac galerijným formátom. „Niektorí majú moje fotky doma na stene. Je to niečo, čo chcem viac rozvinúť. Ale zatiaľ si to robím sám, bez produkčného zázemia.“ Ďalšími významnými výstavami boli spoločná výstava s Lenkou Lindák Lukačovičovou (O) miznutí⁵ (EQO Spišský Hrhov, 2023) a samostatná výstava Spišský travertín: Národný stavebný kameň⁶ (Station Contemporary Art Gallery, Bratislava, 2022).

⁵Spoločná výstava reflektujúce tému miznutia v priestore a kultúre. Séria Mateja Hakára o spišskom travertíne tu fungovala ako vizuálna metafora strácajúceho sa materiálového dedičstva. V dialógu so sériou Lenky Lindák Lukačovičovej o Trnávke vznikol konceptuálny prienik medzi ťažobou surovín a urbanistickým rozpadom, podčiarknutý kurátorskou dramaturgiou Adama Macka.

⁶Autorská séria fotografií zachytávajúca proces ťažby a využitia travertínu v oblasti Spišského Podhradia. Matej Hakár tu poukazuje na prepojenie krajiny, materiálu a architektúry, čo považuje za dôležitú súčasť nášho kultúrneho vedomia. Projekt vznikol ako súcsť diplomovej práce a kurátorkou výstavy bola Katarína Snopčoková.

Z dlhodobých projektov stojí za zmienku najmä dokumentovanie umenia vo verejnom priestore pre Galériu mesta Bratislavy. Tento projekt prebieha niekoľko rokov a pokrýva plastiky, sochy a objekty z obdobia socializmu. „Fotil som už asi stovku diel. Aktuálne existujú vo forme webovej platformy, ale verím, že z toho raz vznikne aj výstava alebo publikácia.“ Matej sa nevzdáva ani osobných, voľných cyklov. Fotenie v prírode, zachytávanie zmien v krajine či mestských javov tvoria paralelnú líniu jeho tvorby. „Nie všetko musí mať okamžitý výstup. Niekedy veci končia v šuflíku. Ale viem, že sa k nim vrátim.“ Výstavy a dlhodobé projekty tak pre Mateja predstavujú dôležitý kontrapunkt ku komerčnej tvorbe. Umožňujú mu rozvíjať vlastný jazyk, reagovať na témy, ktoré ho zaujímajú, a pracovať v slobodnejšom režime. V jeho prístupoch sa tak prirodzene prepája fotografia ako remeslo, vizuálne umenie aj forma kultúrnej a historickej reflexie.

Matej Hakár nie je len fotograf architektúry. Je pozorovateľom priestoru, ktorý vidí za povrch vecí, rozumie svetlu, proporciám a tichu materiálu. Jeho cesta k fotografii nebola priamočiara – viedla cez maľbu, bankový sektor, osobnú nespokojnosť a neskorý návrat k umeniu. Práve tento oblúk mu dnes dáva pevný základ, vďaka ktorému pristupuje k tvorbe s rozvahou, remeselnou istotou a hodnotovým presahom. V jeho fotografiách nie je patina trendov ani prvoplánový efekt. Namiesto toho ponúka pohľad, ktorý je premyslený, vyvážený a ukotvený v časopriestore, ktorý dokumentuje. Práve v tom spočíva jeho prínos: zachytáva nielen to, čo vidíme, ale aj to, čo o priestore intuitívne cítime. Jeho dlhodobá spolupráca s Čiernymi dierami, publikácie, výstavy a precízne kurátorské prístupy svedčia o tom, že nejde len o technickú zdatnosť. Ide o schopnosť porozumieť téme, precítiť jej kultúrny a spoločenský rozmer a pretransformovať ho do nadčasovej vizuálnej reči. Matej Hakár tak svojou tvorbou nielen mapuje slovenskú architektúru, ale spoluvytvára vizuálny archív doby. A hoci je jeho fotografický prejav civilný a neokázalý, výsledky hovoria jasne: ide o autora, ktorý si svoje miesto v kontexte slovenskej vizuálnej kultúry získal s pokorou, prácou a vytrvalosťou.

Matej Hakár je slovenský fotograf zameraný na architektúru, verejný priestor a kultúrnu krajinu. Vyštudoval fotografiu a nové médiá na VŠVU v Bratislave, kde prešiel všetkými tromi ateliérmi katedry fotografie. Jeho tvorba je charakteristická citlivosťou k priestoru, prácou so svetlom a dôrazom na kurátorský výber. Spolupracuje s architektmi, vydavateľstvami aj kultúrnymi inštitúciami. Jeho fotografie sa objavujú v publikáciách Čiernych dier, v časopisoch o architektúre a boli vystavené doma aj v zahraničí.

---