Novinky
Od tapisérie k osobnému amuletu
Dátum: 27.09.2026
Autor: Martin Brix
Textil sprevádza Kiku prakticky odmalička. Od prvých pokusov na starom šijacom stroji po babke sa cez štúdium textilnej tvorby, cez monumentálne tapisérie, maľbu či mäkké sochy postupne dostala až k dielam, ktoré už nemusia zostať visieť na stenách galérii. Dnes vytvára autorské amuletové bundy, v ktorých prepája výšivku, textilnú koláž, poéziu a symboliku zvierat či rastlín s príbehmi konkrétnych ľudí. V jej tvorbe sa tak stretáva tradičné remeslo so súčasným umením a témy sily, radosti či osobnej slobody s obyčajnou potrebou mať pri sebe niečo, čo nám ich dokáže pripomenúť.
Keď má Kika povedať, čomu sa venuje, nepotrebuje na to komplikovanú umeleckú definíciu. „Ja som Kika Tomaňa a moja vášeň je textilná tvorba,“ povie suverénne a jednoducho. V skutočnosti sa však pod touto vetou skrýva oveľa širší svet. Tapisérie, výšivky, mäkké textilné objekty, maľba, odev, šperk či v posledných rokoch aj tetovanie. Médiá sa v jej tvorbe menia a pribúdajú, no textil zostáva bodom, ku ktorému sa opakovane vracia. Sama to opisuje ešte presnejšie: „Móda bola od začiatku. Ja som práve stále od nej odchádzala, aby som sa k nej zase vracala späť.“ A keď začne rozprávať o detstve, ukáže sa, že nejde iba o peknú spätne vytvorenú legendu. Jej dnešná tvorba má korene v čase, keď ešte netušila, že raz bude textilnou výtvarníčkou. Pamätá si, ako si ako dieťa vyšívala na vreckovku, skúšala háčkovať a doma mali starý šijací stroj po babke, ktorú osobne nikdy nepoznala. Stál v kuchyni a spolu so stuhami, gombíkmi a ďalšími drobnosťami, ktoré pri ňom zostali, predstavoval podľa Kiky „najväčšie magické zázraky“ jej detstva. Neustále preto prosila mamu, aby jej ukazovala, ako sa čo zošíva, háčkuje alebo pletie. Najskôr jej to pre vek veľmi nešlo a tak technicky náročnejšie nápady musela dokončovať mama. Kika jej však všetko pripravila aspoň potiaľ, pokiaľ sama dokázala. „Celú základnú školu mi maminka musela prešívať oblečenia,“ spomína a ako príklad vytiahne dvoje pančuchy, jedny oranžové a druhé hnedé, ktoré bolo potrebné rozstrihať a nanovo zošiť do jedného páru. Už vtedy si totiž nechcela iba niečo vyrobiť. Chcela to mať na sebe. „Vždy som si vyrábala nejaké amulety, talizmany, ozdoby. Vždy som si to dávala na seba, vždy som s tým žila. Nevešala som to na stenu, ale na seba.“
Kreativita však v jej detstve neznamenala iba výtvarné umenie. Veľa tancovala, hrala divadlo a venovala sa ďalším aktivitám, zatiaľ čo výtvarná výchova na základnej škole ju paradoxne nijako zvlášť nepresvedčila, že by práve toto mohla byť jej budúcnosť. Dokonca uvažovala o nemeckom bilingválnom gymnáziu. Rozhodujúci moment prišiel až v deviatom ročníku a bol úplne obyčajný. Spolužiačka jej povedala, že sa hlási na výtvarnú školu. „Mne ani nenapadla taká verzia,“ spomína Kika. „Pamätám si, že sa mi to celé v hlave zastavilo. Ja som vyzerala jak Pippi Dlhá Pančucha, všetko som na sebe mala vyrobené, a ona mi povedala, že ide na výtvarnú školu. No ja som si vtedy povedala, že tak to môžem aj ja.“ Zrazu mala smer. Prihlásila sa na bratislavskú ŠUP-ku, dnešnú Školu umeleckého priemyslu Josefa Vydru, na odbor Ručné výtvarné spracovanie textílií a od tej chvíle podľa vlastných slov žila prakticky iba prípravou na prijímačky. Na strednej škole sa potom prvýkrát systematicky stretla s tým, čo dovtedy intuitívne skúšala doma. Naučila sa šiť, vyšívať, háčkovať, paličkovať či tkať a postupne si prešla množstvom ďalších textilných techník. Dodnes túto skúsenosť nevníma iba ako technický základ, ale ako luxusnú možnosť všetko si fyzicky vyskúšať. „Ja milujem remeslá a milujem, že som mohla ten odbor študovať, lebo tam som si to vlastne všetko mohla ohmatať, skúsiť, mať s tým nejaký kontakt.“ Školu preto opisuje ako „otváranie veľkých dverí do krajiny zázrakov“. Dôležité pritom nebolo nájsť jednu správnu techniku, ale získať zásobu skúseností, ku ktorým sa môže vracať dodnes. Po strednej škole preto nebolo veľkým prekvapením, že pokračovala na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, kde študovala v Ateliéri textilnej tvorby v priestore. Ak jej stredná škola dala remeselnú výbavu, vysoká jej poskytla väčšiu slobodu rozmýšľať nad tým, prečo vlastne niečo vytvára. „Tvorba bola pre mňa vždy výsledok nejakej myšlienky, pohnútky. Musela som nájsť ideu, ktorej natoľko verím, že sa nebudem venovať dvadsiatim veciam, ale len tej jednej.“Práve počas štúdia sa tak postupne začal formovať jej autorský jazyk. Textil už nemusel skončiť ako odev alebo úžitkový predmet. Mohol byť tapisériou, sochou, objektom či priestorovou inštaláciou a médium sa mohlo prispôsobiť myšlienke, nie naopak. Zásadným objavom bol pre ňu digitálny žakárový stav TC2*, na ktorom neskôr vytvorila svoje najvýznamnejšie študentské tapisérie. Fascinovala ju zvláštna kombinácia technológie a remesla – digitálne riadený stroj určuje štruktúru tkania, no samotná práca s materiálom a farbou zostáva v rukách človeka. „Ten stroj má digitálny mozog, ale ručne potom človek tká. To je úchvatný vynález, milujem ho,“ hovorí. Tkanie ju potom sprevádzalo bakalárskou aj diplomovou prácou a na niekoľko rokov sa stalo jedným z najvýraznejších médií jej tvorby.
*Digitálny tkáčsky stav TC2 (digital jacquard loom) je počítačom riadený žakárový stav – teda zariadenie určené na tkanie, na ktorom sa vzájomným preväzovaním osnovných a útkových nití vytvára textília. TC2 umožňuje preniesť digitálny obraz alebo vzor priamo do štruktúry tkaniny. Počítač riadi jednotlivé osnovné nite, samotné tkanie však prebieha ručne, čím sa prepája digitálna technológia s tradičným textilným remeslom.
Ani vtedy sa však neuzavrela iba do textilu. Počas vysokej školy absolvovala zahraničný pobyt na Burg Giebichenstein Kunsthochschule v nemeckom Halle, kde ju zaujalo ešte slobodnejšie chápanie textilného umenia a intenzívna práca s ručným tkaním. Po návrate pokračovala internou stážou v Ateliéri voľnej a farebnej grafiky na VŠVU, kde sa intenzívnejšie venovala maľbe. Tá sa pre ňu stala protipólom pomalého textilu – miestom, kde mohla reagovať spontánnejšie a expresívnejšie. „V maľbe sa človek vie rýchlejšie vyjadriť, to je skvelé. V tom textile sa to nedá,“ vysvetľuje. Ani pri maľovaní sa však od textilu celkom neodstrihla. Experimentovala so štruktúrou, leskom, matom a povrchmi a postupne začala maľovať priamo na nešepsované bavlnené plátno, do ktorého necháva farbu vsakovať. Textil teda zostával prítomný aj v médiu, ktoré ním na prvý pohľad nebolo. A práve táto schopnosť prechádzať medzi technikami sa neskôr ukázala ako zásadná. Kika totiž nikdy nechcela byť definovaná jedným médiom. Potrebovala predovšetkým nájsť správnu fyzickú formu pre myšlienku, ktorú chcela dostať von. Ako sama hovorí: „Mne išlo vždy o nejaké svoje postoje a myšlienky a ich vyjadrenie. Môže to byť akýkoľvek hmotný symbol a predmet, ktorý dokáže niesť tú myšlienku.“
Napriek všetkým odbočkám sa však textil ukázal ako jej prirodzené miesto. Nie preto, že by bol jediným médiom, ktoré ovláda, ale práve preto, že sa k nemu dokáže vracať cez množstvo rôznych ciest. Kresbu môže nahradiť maľbou, tapisériu mäkkou plastikou, ihlu šijacieho stroja ihlou tetovacou, no základný vzťah k materiálu zostáva. „Pre mňa je najviac radosť práca s textilom,“ hovorí dnes. „Tam som proste od malička doma.“ A možno práve toto je najpresnejší začiatok jej príbehu. Kika sa k textilu nemusela dopracovať. Skôr jej trvalo roky štúdia, experimentovania a odbočovania, kým pochopila, že to, čo hľadá, mala celý čas pri sebe – podobne ako starý šijací stroj po babke v kuchyni. Keď Kika počas štúdia získala technické zručnosti a slobodu vybrať si médium podľa toho, čo chce povedať, zostávala ešte jedna podstatnejšia otázka: čo vlastne chce svojou tvorbou hovoriť? Školské roky pre ňu boli obdobím, keď si túto odpoveď postupne skladala. Veľa si zapisovala, zachytávala vlastné myšlienky, krátke texty, básne aj akési osobné manifesty, ktoré vychádzali z toho, čo práve prežívala a nad čím premýšľala. „Boli tam rôzne moje myšlienky spojené aj s tým, v akom životnom štádiu som sa nachádzala, aké hodnoty som riešila alebo nad akými piliermi svojho života som uvažovala,“ vysvetľuje. Nešlo jej pritom iba o zaznamenanie pocitu. Ak nejakej myšlienke dostatočne verila, potrebovala ju dostať z hlavy do fyzického sveta. „Chcela som si ju tak ukotviť vo svojom živote, lebo som verila tomu, že je veľmi podstatná a prospešná.“ A práve tu sa začína formovať princíp, ktorý jej zostal dodnes – abstraktnú myšlienku premieňa na konkrétny symbol, ktorý sa dá vidieť, dotknúť sa ho a neskôr dokonca nosiť.
Jednou z prvých prác, v ktorých sa tento spôsob uvažovania výraznejšie spojil aj s jej autorským rukopisom, bola bakalárska práca Uhol pohľadu*. Monumentálna, približne trojmetrová tapiséria vytvorená na digitálnom žakárovom strave TC2 vychádzala z jednoduchej skúsenosti: rovnakú situáciu môžu dvaja ľudia prežiť úplne odlišne. „To, čo ja považujem za nejaký pozitívny, radostný prejav, niekoho iného priam naserie,“ hovorí Kika. Z konkrétnej udalosti sa tak postupne dostala k širšiemu premýšľaniu o perspektíve a o tom, nakoľko je naše vnímanie reality závislé od pozície, z ktorej sa na ňu pozeráme. Dôležitý však bol ešte jeden krok. Uhol pohľadu podľa nej nemusí byť nemenný. Človek s ním dokáže pracovať a vedome ho meniť. Už tu sa teda objavuje motív osobnej schopnosti ovplyvňovať vlastné prežívanie, ktorý ju neskôr priviedol k oveľa širšej téme vnútornej sily. Aj formálne bola práca pre Kiku zásadná. Spontánnu, expresívnu maľbu preniesla do monumentálneho tkaného obrazu a spojila tak rýchle gesto s extrémne pomalým procesom tkania. Uhol pohľadu sa neskôr dostal aj na medzinárodné trienále Textile Art of Today a bol vystavený okrem iného v Danubiane.
*Prehnane vyfarbený uhol pohľadu parafrazuje extrémne odlišné postoje medzi ľuďmi, ktoré sú často koreňom sporov. Cieľom bolo hľadanie rovnováhy medzi spontánnou maľbou, jej následným fotografický, digitálnym spracovaním a ručným tkaním. Práca formálne osciluje medzi street artom a historickou tapisériou. 300×280 cm
To, čo sa v bakalárskej práci začalo otázkou rozdielnych perspektív, pokračovalo počas ďalších rokov premýšľaním nad tým, koľko moci má človek nad vlastným životom a čo vlastne slová sila a moc znamenajú. Výsledkom bola diplomová práca Paradox World, rozsiahla priestorová inštalácia postavená na ešte väčšej tapisérii*, monumentálnom čalúnenom tróne** a dvoch zamatových tigroch v životnej veľkosti. Kika ju dnes považuje za moment, keď sa jej dovtedajšie študentské hľadanie začalo výraznejšie kryštalizovať. „Už tam bol tiger, trón a tapiséria ako symbol sily a moci. Takže to už sa dosť dobre blížilo k tomu, čo sa snažím vyjadrovať stále aj teraz.“ Práve tigre sú dôležité aj formálne. Textil tu definitívne prestáva byť iba plochou a vstupuje do priestoru ako mäkká plastika, takmer fyzická prítomnosť. Kika si pri nich vytvorila vlastné postupy práce s textilnou sochou a sama hovorí, že je to médium, ku ktorému by sa ešte rada vrátila.
*Tapiséria je po stáročia honosným a drahým médiom, zobrazujúcim ušľachtilé námety, historické či mytologické. Samotné spracovanie považujem za oslavu ľudskej skúsenosti a šikovnosti, svoje myšlienky som týmto spôsobom postavila na pomyselný piedestál. Abstraktný výjav, tvorený digitálnou deformáciou mojich akvarelových malieb nesie myšlienky slobody, expanzie, sily a nadšenia. No dá sa interpretovať aj protichodne, ako preexponovaný, presýtený, neudržateľný, až doterný obraz súčasnej konzumnej spoločnosti. Tapiséria je ručne tkaná na dvojosnovnom digitálnom žakárovom stave TC2, s využitím rôznorodých materiálov, a brožovania.
**Najrozšírenejším a najdôležitejším kráľovským predmetom je trón. Je to najstarší panovnícky symbol v sakrálnej aj svetskej sfére. Kreslo panovníka bolo vo všetkých dobách zobrazením moci, vlády, úcty a luxusu, niečoho nás presahujúceho, božieho. Prečo má pozorovateľ chuť zasadnúť na tento trón? V akej pozícii sa tým pádom ocitne? Trón je vytvorený ako ready-made strarého jednoduchého kresla. Je prečalúnený, vyvýšený, dotvorený ozdobnou šnúrov, doplnený o z dreva vyrezávané tvarované pozadie a detaily z drevených polgulí. Tento detail mi asociuje farebné led osvetlenie zábavných lunaparkov a gýč. Klasicky využívanú estetiku gýču k plytkému ulahodeniu zmyslov využívam na pritiahnutie pozornosti ku podľa môjho názoru dôležitej téme osobnej moci.
Paradox World* však vznikal aj v období, keď mala potrebu pozerať sa smerom von a komentovať svet okolo seba. Pôvodne ho chápala aj ako kritiku spoločnosti, jej paradoxov a spôsobov, akými sa moc deformuje na dominanciu nad druhými. Dnes sa na túto polohu vlastnej tvorby pozerá trochu inak. „Ešte som si vtedy myslela, že chcem kritizovať spoločnosť. Teraz už si to nemyslím, lebo si nemyslím, že to k niečomu vedie, že je to prospešné. Myslím si, že to je iba nafukovanie zlého balóna.“ Neznamená to, že by opustila témy, ktoré v diplomovke otvorila. Práve naopak. Zmenila skôr pohľad, ktorým sa na ne pozerá. Namiesto pomenovávania toho, čo považuje za zlé, ju začalo viac zaujímať, čo môže ponúknuť ako protiváhu. A tak sa sila a moc, ktoré bývajú v spoločnosti spájané s autoritou, postavením či schopnosťou ovládať druhých, v jej tvorbe postupne presunuli dovnútra človeka. „Pre mňa sila a moc neboli nikdy niečo zlé,“ vysvetľuje. „Začala som skúmať ich nesprznený význam. Silu a moc ako niečo pozitívne, prospešné, čo každý v sebe má.“
*Paradox World je protirečivý svet plný kontrastov a absurdít, kde netreba hľadať význam. Nezmysel zaujal zjavne vedúcu pozíciu v spoločnosti. Svet kde prospešné veci potrebujú neobyčajné názvy, aby boli vôbec povšimnuté. Kde sa prirodzeným vývojom, neprirodzené stáva bežným, a prirodzené bežným nie je. Miesto kde pojem moci má trpký podtón a sila sa spája s agresiou. Dôležité sa stáva nepodstatným, a na podstatnom asi už nezáleží. Autorka inštaláciou s prázdnym trónom manifestuje svoj postoj k sile, moci a svetu. Najväčšia moc je moc nad sebou samým. Tvoriť šťavnatý život, to je sila!
Sila v Kikinom ponímaní preto nemusí znamenať, že je niekto hlasnejší alebo tvrdší než ostatní. Môže to byť schopnosť niečo vytvoriť, vymyslieť, zorganizovať, niekomu pomôcť alebo sa vyjadriť spôsobom, ktorý má význam nielen pre nás, ale dokáže niečo odovzdať aj druhým. Zaujíma ju, ako možno túto vnútornú energiu „cibriť a pestovať“ smerom k hodnotám a vlastnostiam, ktoré človeku pomáhajú žiť lepšie. A čím dlhšie sa tejto téme venuje, tým menej potrebuje hľadať stále nové veľké koncepty. „Počas školy, ako som sa spoznávala, som tými témami skákala a veľa spôsobmi som ich pomenovávala,“ hovorí. Kedysi si nevedela predstaviť, že prestane plniť zápisníky básňami, ideami a posolstvami. Dnes ich už podľa vlastných slov takmer nepotrebuje. „Čím viac mi je jasné, o čom robím, tým menej to píšem. Teraz je to už v podstate stále o formách toho istého. Vždy to hovorí o sile, moci, radosti, len o ich rôznych formách.“ Práve v tomto bode začínajú byť dôležité symboly. Kiku priťahujú tie, ktoré sú takmer univerzálne zrozumiteľné a v kultúre sa opakujú tak často, až ich niekedy prestávame vnímať. Pokojne môžu balansovať na hranici gýča, čo jej vôbec neprekáža. „Podľa mňa nikdy nezgýčovatejú preto, že sú zlé, ale preto, že sú tak skvelé, že môžu zgýčovatieť. Sú veľmi veľavravné.“ Namiesto vymýšľania úplne nového znaku preto radšej vezme niečo, čo už v sebe nesie vrstvu spoločnej pamäti, a skúsi tomu nájsť inú formu alebo osobnejší význam. V Paradox World túto úlohu niesol tiger. Neskôr sa k nemu pridávajú ďalšie zvieratá, rastliny, hviezdy či kľúč ku šťastiu. Každý z nich môže pomenovať inú podobu sily. „Tak ako každá rastlina má nejakú inú schopnosť, aj sila každého zvieraťa spočíva v niečom inom.“ Z jednej veľkej témy sa tak postupne vytvoril celý vizuálny slovník, pomocou ktorého dokáže hovoriť o jemnejších rozdieloch medzi citlivosťou, odvahou, vytrvalosťou, intuíciou či schopnosťou nájsť vlastný smer. Zároveň sa mení aj nálada jej tvorby. Kika nikdy nechcela robiť ťaživé umenie, no sama cíti, že kedysi potrebovala dostať energiu von oveľa divokejšie a expresívnejšie. Dnes už nemusí byť všetko „nasilu divoké“. Oveľa dôležitejšia je pre ňu ľahkosť a predovšetkým radosť – nielen ako téma výsledného diela, ale aj ako podmienka jeho vzniku. „Snažím sa, aby tá radosť bola pri tom procese prítomná, a verím, že potom ju nesie aj to dielo.“ Aj preto nechce tvoriť kvantá vecí iba preto, aby produkovala ďalšie objekty. Predmet podľa nej nenesie len svoju formu, ale aj energiu, zámer a okolnosti, za ktorých vznikol. Prirovnáva to k rituálnym predmetom, pre ktoré bol kedysi vyhradený konkrétny čas, priestor a dôvod vzniku. Podobne chce pristupovať aj k vlastnej práci.
A práve tu sa jej dovtedajšie hľadanie začalo približovať k niečomu oveľa osobnejšiemu. Tiger už nemusel zostať monumentálnou sochou vedľa galerijného trónu a symbol nemusel visieť na štvormetrovej tapisérii. Ak má človeku niečo pripomínať, dodávať mu pokoj, silu alebo istotu, prečo by nemohol byť priamo pri ňom? Po skončení školy preto Kika postupne začala spochybňovať jednu vec, ktorú dovtedy považovala za samozrejmú: prečo by jej umenie malo zostať visieť v galérii, keď ona sama od detstva najradšej žila s vecami, ktoré si mohla dať na seba? Odpoveď na túto otázku ju nakoniec priviedla späť k úplnému začiatku – k amuletom, talizmanom a odevom. Tentoraz už však vedela, čo nimi chce povedať.
Po škole sa však Kika ocitla v trochu absurdnej situácii. Niekoľko rokov zdokonaľovala spôsob práce, ktorý jej sedel technicky aj výtvarne, no digitálny žakárový stav TC2, na ktorom vytvorila svoje najdôležitejšie študentské tapisérie, zostal na VŠVU. Vlastný si jednoducho nemohla dovoliť. „Ja som vyšla z vysokej školy a ten svoj tkací stav som nemala. Takže vlastne to celé, čo som študovala, som nemohla robiť.“ Pri veľkých tapisériách navyše potrebovala pri stroji tráviť obrovské množstvo času, takže krátkodobé hosťovanie niekde v zahraničí pre ňu nebolo veľmi praktickým riešením. Ak chcela pokračovať v tvorbe, musela si nájsť inú cestu. A práve obmedzenie, ktoré mohlo pôsobiť ako problém, ju nakoniec prinútilo opäť experimentovať. Skúsila sa vrátiť k ručnému tkaniu, lenže aj na jej pomery bolo príliš pomalé. Robila textilné objekty, viac maľovala a svoje maľby začala používať ako predlohy pre nové tapisérie. Namiesto tkania ich však postupne skladala a zošívala z textilu a kresbu do nich dostávala pomocou voľnej výšivky na obyčajnom šijacom stroji. „Našla som si to ako takú alternatívu, ktorá je aj remeselne pestrá, prepracovaná, aj sa viem pomerne rýchlo ňou vyjadrovať,“ vysvetľuje. To, čo spočiatku vzniklo ako náhrada za nedostupnú technológiu, sa postupne stalo novým autorským jazykom. Prvé roky po škole preto Kika opisuje ako ďalšie obdobie hľadania. Intenzívne maľovala, tkala ručne, vyšívala, vytvárala mäkké plastiky a skúšala, ktoré z techník dokážu prevziať to, čo jej predtým umožňoval žakárový stav. „Maľba nikdy nebude textil,“ hovorí, hoci ju zároveň miluje a sprevádza ju prakticky celou tvorbou. Keď sa jej obraz nepáčil, pokojne ho roztrhala a znovu zošila. Jednotlivé médiá tak prestávali existovať oddelene a začali sa medzi sebou prirodzene miešať. Dôležitým momentom bola jej prvá výraznejšia samostatná výstava po škole Pod šťastnou hviezdou, kde sa vedľa seba objavili maľby, ručne aj digitálne tkané tapisérie, šitá tapiséria a vyšívané textilné objekty. Kika na ňu dodnes spomína ako na dôležitý bod aj z jednoduchého dôvodu: „To je podľa mňa frajerina, že skončíte školu, ale ešte to robíte. To je také cool.“ Po rokoch, keď jej tvorbu prirodzene držalo pokope školské prostredie, si totiž musela sama vytvoriť dôvod pokračovať. A práve na tejto výstave už začínalo byť viditeľné, kam sa chce posunúť ďalej. Medzi prácami sa objavil aj bohato vyšívaný textilný kľúč ku šťastiu a väčšia šitá tapiséria – dve línie, ktoré neskôr zásadne ovplyvnili jej ďalšiu tvorbu.
Ešte dôležitejšia zmena sa však neodohrávala v technike, ale v jej rozmýšľaní o tom, kde má umenie vlastne žiť. Po skončení VŠVU sa začala stretávať s tvorcami mimo akademického prostredia a fascinovalo ju niečo, čo dovtedy podľa vlastných slov veľmi nevnímala. Ich veci boli súčasťou života iných ľudí. Predávali ich na festivaloch alebo cez vlastné e-shopy, ľudia po nich túžili, používali ich a vytvárali si k nim osobný vzťah. Pre Kiku, ktorá bola zvyknutá premýšľať o umení najmä cez výstavy a galérie, to bolo malé zjavenie. „Ja som z toho bola nadšená, že oni sú spokojní, lebo sú tvoriví, a niekto ďalší je z toho šťastný. Ja že veď o to sa celý čas snažím, tak kde je problém?“ Postupne si začala uvedomovať priepasť medzi tým, čo sa označuje ako vysoké umenie, a drobnými autorskými predmetmi, ktoré možno nemajú ambíciu skončiť v zbierke galérie, ale zato prirodzene vstupujú do každodenného života. Kika si z oboch svetov chcela nechať to, čo jej dávalo zmysel. Nezľaviť z autorského obsahu ani remeselnej kvality, ale zároveň vytvárať veci, ktoré nemusia čakať na ďalšiu výstavu, aby mohli existovať. Celkom prakticky sa to ukázalo vo chvíli, keď chcela ísť s kamarátkami predávať na festival. Zrazu zistila, že vlastne nemá čo priniesť. „Ja mám štvormetrovú tapisériu a čo, tam budem v nej spať? Čo s tým na tom festivale?“ spomína so smiechom. Chcela preto vytvoriť niečo dostupnejšie a menšie, no stále svoje. Nie zmenšený merch vlastného umenia, ale plnohodnotný predmet, ktorý bude niesť rovnakú myšlienku ako veľká tapiséria. Vrátila sa ku kľúču ku šťastiu, ktorý poznala zo svojej predchádzajúcej tvorby a vytvorila z neho drobný nositeľný objekt. Zároveň si stanovila veľmi praktickú podmienku – musí ho vedieť vyrobiť za taký čas a z takého množstva materiálu, aby si kúsok jej tvorby mohol reálne dovoliť aj človek, ktorý si nikdy nekúpi veľké umelecké dielo. „Nech mám aj tapisérie, ale nech mám aj niečo pre všetkých, ktorým sa to extrémne páči a veľmi by chceli niečo nosiť z tej mojej energie.“ Reakcia ju prekvapila. „Zrazu všetci chceli kľúč ku šťastiu. A ja som to už pochopila. To bolo úchvatné. To sa mi za celé štúdiá nestalo nikdy.“ Kľúč bol síce malý predmet, ale pre Kiku otvoril oveľa väčšiu otázku. Umenie nemusí byť menej hodnotné preto, že ho niekto nosí na krku namiesto toho, aby ho pozoroval na bielej stene. Práve naopak. Čím bližšie je človeku fyzicky, tým osobnejší vzťah si k nemu môže vytvoriť. „Mne sa na umení páči, keď je osobné, a tým, keď sa dá nosiť alebo je na tele, je ešte osobnejšie,“ vysvetľuje. Postupne jej preto začalo prekážať, keď jej vlastné objekty iba „sterilne stoja alebo visia niekde v galérii“. Vracala sa pritom k predstave oveľa staršej funkcie umenia, keď obrazy, symboly a rituálne predmety neboli oddelené od života, ale boli jeho prirodzenou súčasťou. A hoci si uvedomuje, že úžitkovosť či nositeľnosť môže niekto vnímať ako krok smerom k „nižšiemu“ umeniu, ona to cíti presne opačne. Ak môže myšlienka vstúpiť do bežného dňa a sprevádzať človeka v obyčajných situáciách, jej hodnota sa tým podľa nej nestráca. „Mne to absolútne zdvíha hodnotu tomu umeniu, tej idei, tomu posolstvu, že práve existuje v bežnom živote. A odev to dokáže.“
Od kľúča ku šťastiu už bol k odevu iba krok. Kika si jedného dňa začala vytvárať tapisériu priamo na bundu. Ako hlavný motív si vybrala zajaca a jeho vlastnosti – citlivosť, rýchlosť, nenápadnosť či činorodosť – začala prekladať do obrazu jeho vlastnej formy sily. Bunda ešte ani nebola hotová, keď sa jej ozvala prvá záujemkyňa s tým, že ju jednoducho musí mať. Podobný scenár sa začal opakovať. Kika niečo rozpracovala a ľudia sa v tom spoznali natoľko, že to chceli nosiť. „Ja im absolútne rozumiem. Ja by som si tiež kúpila radšej bundu než niečo, čo budem mať na stene,“ hovorí. Postupne tak zistila, že osobný vzťah k odevu, ktorý poznala sama od detstva, nie je iba jej zvláštnosťou. Aj ďalší ľudia chcú mať umenie pri sebe, používať ho a nechať ho starnúť spolu s nimi. A zrazu sa kruh, ktorý sa začal pri šijacom stroji po babke, začal uzatvárať. „Zrazu som už mohla robiť amulety tak, ako som ich robila vlastne vždy v detstve.“ Nešlo však o návrat k detským talizmanom v doslovnom zmysle. Medzitým za sebou mala roky remeselného vzdelávania, monumentálne tapisérie, mäkké sochy, výstavy aj dlhé premýšľanie o sile, moci a symboloch. Všetky tieto vrstvy sa teraz mohli stretnúť na jednom obyčajnom kuse oblečenia. Bunda pre ňu nebola iba podkladom pre výšivku, podobne ako kľúč ku šťastiu nebol iba šperkom. Stali sa spôsobom, ako dostať rovnaké témy, ktorými sa zaoberala v galérii, bližšie ku konkrétnemu človeku. A práve človek sa postupne stal posledným chýbajúcim článkom jej tvorby. „Ja som to umenie vždy robila pre seba. Ale už som si toho toľko vyrobila, že nepotrebujem celý život robiť iba pre seba. Potom som to robila akože pre galérie. No to bolo také mŕtve.“ Zlom prišiel, keď začala robiť pre ľudí – nie tak, že jej nadiktujú výsledok, ale tak, že ju svojou povahou, spomienkami a tým, čo je pre nich dôležité, navedú k dielu, ktoré by bez nich nevzniklo. „Keď sa spojí ten úžitok pre nich s tou mojou tvorbou, tak to je úplne úchvatné. To mi dáva najväčší zmysel.“ Tým sa zároveň zásadne zmenila pozícia symbolu, s ktorým Kika pracovala už počas školy. Tiger z Paradox World mohol hovoriť o sile všeobecne. Symbol na bunde však môže hovoriť o sile jedného konkrétneho človeka. Každý totiž potrebuje pripomínať niečo iné a každého môže sprevádzať iný obraz. Práve z tohto uvažovania postupne vznikajú jej totémové bundy – osobné textilné objekty, v ktorých sa stretávajú výšivka, textilná koláž, odev, poézia a symbolika zvierat či rastlín. „Každý človek má proste iný amulet. Aj niečo iné si potrebuje pripomínať, lebo iné veci sú mu zase jasné.“ A v tomto momente sa z bundy definitívne stáva viac než nositeľná tapiséria. Začína fungovať ako talizman vytvorený pre konkrétneho človeka – a jeho príbeh sa stáva súčasťou samotného diela.
Keď dnes Kika hovorí o amuletovej alebo totémovej bunde, nemyslí tým odev, na ktorý jednoducho prišije nejaký talizman. Amuletom je pre ňu samotná bunda – predmet, ktorý má svojho človeka sprevádzať a niečo mu pripomínať. „Amulet môže mať rôznu formu. A pre mňa to vždy bol textil a odev,“ vysvetľuje. Vlastne sa tým vracia k spôsobu, akým veci vnímala odmalička. Spomína si napríklad na svoju obľúbenú farebnú pásikavú mikinu s kapucňou, ktorú ako dieťa nosila uviazanú okolo krku a predstavovala si, že je to jej kamarát. Neskôr z nej vyrobila tašku, ktorú má dodnes. „To bol určite môj amulet, môj talizman. Tiež mi niečo pripomínal, niečo, čo chcem mať na pamäti.“ Podobne fungujú aj bundy, ktoré vytvára dnes. Ich základom nie je predstava magického predmetu, ktorý človeka ochráni pred svetom, ale osobná pripomienka niečoho, o čo sa môže oprieť sám v sebe. Môže prinášať pokoj, istotu alebo jednoducho držať na očiach myšlienku, ktorú nechceme stratiť. A tak ako kedysi Kika svoje vlastné postoje premieňala na tapisérie a objekty, dnes ich dokáže vytvárať spolu s konkrétnymi ľuďmi. Zákazkovosť pritom v jej prípade neznamená, že si niekto objedná motív, farbu a presné rozloženie výšivky. Takýmto spôsobom by ju práca ani nebavila. „Oni mi nemusia veľa hovoriť, čo mám robiť. Musia mi povedať, kým sú a čo milujú.“ Niekedy stačí spomienka na konkrétne kvety z babičkinej záhrady, inokedy vzťah k vode, surfovaniu alebo rybám. Z takýchto drobností sa Kika snaží vycítiť niečo charakteristické pre človeka a spojiť to s vlastným vizuálnym svetom. Výsledok preto nevníma ako klasickú zákazku, ale ako autorské dielo, ku ktorému jej niekto poskytol nový impulz. Základom celého procesu je dôvera. Človek jej môže priniesť vlastnú bundu alebo si vybrať takú, ktorá mu sedí, no potom musí Kike nechať priestor. „Je to jak v tom tetovaní, je to založené proste na dôvere. Keby už niekto so mnou špekuloval, ja mu tú bundu neurobím.“ Samotná práca tak podľa nej vytvára medzi ňou a budúcim majiteľom zvláštny osobný vzťah, „taký kúsok kamarátstva“. Nie je to anonymný výrobok, ktorý opustí ateliér a až následne si niekoho nájde. Človek je často prítomný už pri jeho vzniku.
Nie vždy je však poradie takéto. Niekedy Kika potrebuje najskôr vytvoriť symbol a až potom sa ukáže, komu patril. Spomína si na obdobie, keď sa necítila najlepšie a namiesto práce, ktorú mala naplánovanú, dostala potrebu vyšiť nočného motýľa. Fascinovala ju jeho orientácia podľa svetla a predstava neustáleho smerovania k mesiacu. Preložila si ju do vlastného odkazu follow your star – nasleduj svoju hviezdu, vlastnú vnútornú iskru. „Ja som sa vtedy mala tak nejak blbo a povedala som si, že si musím vyrobiť nočného motýľa.“ Len čo rozpracovanú bundu ukázala, ozvala sa jej žena, pre ktorú mala pôvodne vytvoriť niečo úplne iné, a povedala jej, že chce práve túto. Podobné situácie sú pre Kiku potvrdením, že nemusí mať všetko naplánované dopredu. Niekedy ju k symbolu privedie konkrétny človek, inokedy vlastné rozpoloženie a až následne si dielo nájde majiteľa. Podstatné je, aby nevznikalo mechanicky. „Vždy to spraviť z radosti a ono si už toho majiteľa buď nájde, alebo ma niekedy inšpirujú tí ľudia.“ Súčasnú sériu preto spája najmä svet totémových zvierat a rastlín. Zajac, tiger, nočný motýľ, ryby, kvety či ďalšie prírodné motívy pre Kiku nefungujú iba dekoratívne. Zaujímajú ju vlastnosti, ktoré si s nimi dokážeme spájať a rôzne podoby sily, ktoré cez ne môže pomenovať. Ak bola kedysi sila veľkou témou, ktorú skúmala ako celok, dnes ju rozkladá na množstvo jemnejších odtieňov. Jedného človeka môže vystihovať citlivosť a nenápadnosť zajaca, iného vytrvalosť, schopnosť orientovať sa alebo smerovať za svetlom. „Každý človek má proste iný amulet, aj niečo iné si potrebuje pripomínať.“ Do jednotlivých búnd navyše vstupujú aj jej vlastné básne. Niekedy je text jedným z hlavných motívov, inokedy sa na odeve objaví iba verš, ktorý dopĺňa obraz. Kedysi Kika zapisovala množstvo básní, manifestov a myšlienok. Dnes má pocit, že už nepotrebuje zakaždým nanovo formulovať, čomu verí. Jedna základná báseň vyrastajúca z motívu kľúča ku šťastiu podľa nej sprevádza prakticky celé jej súčasné umenie a nové texty vznikajú skôr pre konkrétne bundy a konkrétnych ľudí. Obraz, text, výšivka a odev sa tak skladajú do jedného osobného predmetu.
Podobnú logiku má aj tetovanie, ku ktorému sa dostala približne pred dvoma rokmi takmer náhodou. Cez kurz. Sama sa na tom smeje, pretože pri odbere krvi odpadáva a nikdy by jej nenapadlo, že raz bude pracovať s ihlou priamo na ľudskej koži. Napokon si však zamilovala aj toto remeslo. „Tetovania milujem a je to nádherné remeslo.“ V súčasnosti sa mu venuje menej a ani z neho nechce vytvoriť každodennú rutinnú prácu. Oveľa viac ju láka prepojiť ho so symbolmi, ktoré už existujú v jej textilnej tvorbe. „Tie isté, ktoré viem vyšívať, viem tetovať. Veľmi rada by som všetky diela, čo som vyšila, aj vytetovala, kľudne aj tomu istému majiteľovi.“Tetovanie by tak mohlo byť ďalším pokračovaním amuletu – rovnaký symbol môže existovať na bunde aj priamo na tele človeka. Kika o tom hovorí skôr ako o občasnej „ceremoniálnej záležitosti“ než o samostatnej profesijnej dráhe. A aj keď ju tetovanie fascinuje, stále sa vracia k tomu istému: „Najviac ma dobíja práca s textilom. Tam som proste od malička doma.“ Zdá sa, že po rokoch experimentovania sa tak jej tvorba konečne dostáva do bodu, keď už nepotrebuje neustále dokazovať, koľko rôznych vecí dokáže robiť. Sama priznáva, že nadšenie pre množstvo médií vie byť rovnako oslobodzujúce ako vyčerpávajúce. „Byť z toľkých médií nadšená je niekedy vlastne hrozné, lebo to nie je reálne zastávať.“ Jeden rok napríklad strávila tým, že ju fascinovalo cínovanie mušlí. Inokedy sa naplno ponorila do maľby, tkania alebo tetovania. Dlho túžila po tom, aby sa všetky tieto odbočky raz prirodzene stretli v niečom, pri čom nebude mať pocit, že musí súčasne robiť „sedemnásť vecí“. Pri súčasných bundách ho podľa vlastných slov začína nachádzať. Spája sa v nich totiž takmer všetko, čím prešla – remeslo zo strednej školy, voľnosť z VŠVU, skúsenosť s tapisériou, maľbou a textilným objektom, výšivka, poézia, symboly aj jej dávna potreba nosiť umenie na sebe. „Teraz mám prvýkrát pocit, že toto je ono. Že toto dáva ten zmysel.“
Aj preto jej dnes neprekáža, že na veľké voľné tapisérie zostáva menej času, pretože záujem o bundy je väčší, než čakala. Počas leta ich chcela ukázať aj na Grape, no rýchlo narazila na vlastnú produkčnú realitu – vytvoriť ručne dostatok kusov na celý stojan jednoducho nie je možné. Vyšívala preto prakticky celé leto a našla si spôsob, ako pritom nezostať zatvorená v ateliéri. Kúpila si prenosný zdroj elektriny a šijací stroj si začala brať von. Šila pri Váhu, v lese a na ďalších miestach, kde sa okolo nej prirodzene zastavovali ľudia. „Spoznala som extrémne veľa ľudí, keď som šila pri Váhu, v lese a hocikde.“ Aj v tomto je zvláštnym spôsobom prítomné to, k čomu sa jej tvorba celé roky približovala. Textil už nie je zavretý v školskom ateliéri ani vystavený na galerijnej stene. Vzniká uprostred bežného života a potom doň opäť odchádza spolu s človekom, ktorý ho bude nosiť. Kika pritom netvrdí, že už našla definitívnu podobu svojej tvorby. Chce sa vrátiť aj k voľnej tapisérii, urobiť konečne bundu sama pre seba, pracovať na rozrobených amuletoch a predovšetkým skúšať nový šijací stroj, z ktorého má momentálne úprimnú radosť. Po rokoch intenzívneho hľadania však prvýkrát cíti, že už nemusí za každú cenu hľadať ďalšie médium. „Keď človeku začne dávať zmysel to, že ostatným to tiež dáva zmysel a má to pre nich hodnotu a žije to svoj život, tak už nepotrebujem ani toľko hľadať. Ten zmysel je na tom najpodstatnejší.“ A možno preto ani jej odpoveď na otázku, čo je jej vlastným kľúčom ku šťastiu, nie je žiadnym veľkým manifestom. Po všetkých symboloch, tigroch, hviezdach, motýľoch, tapisériách a amuletoch ju zhrnie až odzbrojujúco jednoducho: „Poslúchať sa a vyrábať. Poslúchať sa, že mám vyrábať. Aj sa poslúchať, keď vyrábať akurát nemám.“
Kika Tomaňa, vlastným menom Kristína Tománková, je slovenská vizuálna a textilná umelkyňa. Vyštudovala Ručné výtvarné spracovanie textílií na Škole umeleckého priemyslu Josefa Vydru v Bratislave a následne Ateliér textilnej tvorby v priestore na VŠVU. Počas štúdia absolvovala pobyt na Burg Giebichenstein Kunsthochschule v nemeckom Halle a stáž v Ateliéri voľnej a farebnej grafiky na VŠVU. Vo svojej tvorbe pracuje s tapisériou, výšivkou, textilným objektom a mäkkou sochou, maľbou, odevom či tetovaním. Dlhodobo sa venuje témam osobnej sily, radosti, slobody a symbolov, ktoré v posledných rokoch prenáša najmä do autorských amuletových a totémových búnd vytváraných pre konkrétnych ľudí.
|
zdieľať |
|
tweetnuť |
|
späť |
