Novinky
Vizuálne eseje o domove, pamäti a hraniciach
Dátum: 26.10.2025
Autor: Martin Brix
Bianka Ézsölová je vizuálna umelkyňa mladej generácie, ktorá vo svojej tvorbe prepája fotografiu, video, inštaláciu a citlivo vedený osobný výskum. Vychádza z vlastných skúseností, no jej diela sa dotýkajú širších tém – od traumy a pamäti až po otázku domova či hraníc medzi verejným a súkromným. V jej profile mapujeme jej vývoj od detských experimentov až po výstavy, ktoré kombinujú konceptuálne myslenie s hlbokým vnútorným prežívaním. Bianka je príkladom autorky, ktorá dokáže nenápadne, no dôsledne otvárať aj tie najcitlivejšie spoločenské a osobné témy.
„Odjakživa som niečo vytvárala. Kreslila som si, fotila, točila. Bolo pre mňa úplne prirodzené tvoriť. Ani som sa nemusela rozhodovať, že to idem robiť – ono to tak jednoducho bolo.“ Bianka je vizuálna umelkyňa, ktorá balansuje na hrane fotografie, videa a inštalácie. Už ako dieťa intuitívne vytvárala vlastný svet výjavov a obrazov. Kreslila, nahrávala zvuky, inscenovala si malé scény z papiera, skúšala foťák aj diktafón. Umenie pre ňu nebolo niečo „iné“, ale prirodzená súčasť každodennosti.
Jej hravosť však nebola len detskou zábavou, ale začiatkom neskoršieho vizuálneho jazyka, ktorým dnes rozpráva cez fotografiu a obraz. Táto „hraničná“ forma medzi hrou a umením sa v jej práci objavuje dodnes – nielen ako téma, ale aj ako spôsob práce. Pracuje s konceptom hranice – medzi realitou a fikciou, medzi súkromím a verejnosťou, medzi intuíciou a dokumentom. Bianka vyštudovala Súkromnú školu umeleckého priemyslu v Košiciach – prvé dva roky sa venovala kamere, zvuku a strihu, neskôr prešla do odboru virtuálna grafika. Bolo to obdobie skúšania, intuitívneho hľadania aj prvých dotykov s technikou a obrazom. Práve tu sa začala vážnejšie venovať fotografii a začalo ju baviť aj to, čo sa skrýva „za obrazom“ – svet nálad, atmosféry a významu. Už počas štúdia na strednej škole sa Bianka zaujímala o vizuálne umenie. Fotografiu začala brať vážnejšie po prvých pokusoch s analógom – klasický film, vyvolávanie, tma v kúpeľni. „Bavilo ma, že to nie je instantné. Že musím počkať. Že obraz vzniká pomaly. Tá fyzickosť fotografie ma drží dodnes.“ Po strednej škole sa rozhodla pre štúdium na Katedre fotografie a nových médií na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, kde začala formovať svoj osobitý jazyk. Ako sama hovorí, štúdium jej dalo priestor vyskúšať si rôzne prístupy – od klasickej dokumentárnej fotografie až po konceptuálne výskumy a multimediálne inštalácie. Neskôr sa rozhodla pokračovať v magisterskom štúdiu v Ateliéri intermedií u doc. Mgr. Mgr. art. Jany Kapelovej, ArtD.. Bianka aktuálne pôsobí v rámci Erazmu v Budapešti na Moholy‑Nagy University of Art and Design (MOME), čo jej umožnilo vnímať tvorbu v širšom – aj medzinárodnom – kontexte.
Už počas bakalárskeho štúdia na VŠVU sa jej práca začala tematicky koncentrovať na introspektívne otázky: Kto som? Odkiaľ pochádzam? Čo je domov? A čo trauma, ktorá sa prenáša z generácie na generáciu? To všetko vnímala cez osobnú optiku, ale zároveň s vedomím, že tieto otázky sú zdieľané – nie sú len jej. Aj preto sa rozhodla ich vizualizovať. „Nemám pocit, že by som umenie mala od niekoho v rodine. Skôr to bolo niečo, čo sa vo mne tvorilo prirodzene. Ale asi to bolo aj o tom, že som vyrastala v prostredí, kde som sa potrebovala uzavrieť do seba. A tam som začala nachádzať obrazy.“ Prvé kroky Biankinej tvorby tak vyrástli z detského sveta hry, introspekcie a potreby tvoriť. Tento vnútorný impulz ju neustále poháňa vpred – bez potreby veľkých gest, ale s pozoruhodnou citlivosťou voči okoliu a sebe samej. Už v tejto fáze bolo zrejmé, že jej tvorba nebude len o obraze, ale najmä o hľadaní jazyka, ktorým sa dajú vysloviť aj tie najtichšie témy.
Keď Bianka Ézsölová nastúpila na Vysokú školu výtvarných umení v Bratislave, zistila, že fotografia môže byť oveľa viac než len záznam reality. Jej tvorba sa začala postupne meniť – od intuitívneho zaznamenávania momentov k premýšľaniu o forme, výraze a obsahu. Vstup do akademického prostredia jej otvoril dvere k širšiemu vizuálnemu slovníku – nielen cez prácu s médiom samotným, ale aj cez dialógy s pedagógmi a spolužiakmi, kritiky, prieskumy, a možno aj pochybnosti. „Na škole som si začala viac uvedomovať, že fotografia nie je len dokument. Že sa dá použiť inak, že sa s ňou dá hrať, že je to nástroj, ktorý vie rozprávať osobné aj spoločenské príbehy – niekedy bez slov, niekedy veľmi presne.“Spočiatku ešte prirodzene inklinovala k dokumentárnemu jazyku, ale čoraz viac ju lákalo pracovať s významom obrazu, jeho vrstvením, stagingom (aranžovaním), či presahom do videa a inštalácie. Postupne si začala klásť otázky: Ako cez fotografiu hovoriť o niečom, čo nie je vidieť? O niečom, čo sa nedá priamo ukázať, ale sa to cíti? Práve tieto otázky sa stali motorom jej vývoja.
Zlomovým bodom bol moment, keď si začala všímať, že nie všetko, čo vytvára, ju vnútorne uspokojuje. „Mala som obdobie, keď som cítila, že sa v tvorbe len opakujem. Že robím veci, ktoré už nie sú moje. Zrazu to celé prestalo dávať zmysel.“ V tom čase vznikol aj projekt I made these shitty prints for you – vizuálny denník, v ktorom sa rozhodla úplne vypnúť očakávania a tvoriť len pre seba. Nájsť si svoj rytmus, svoj jazyk. Vrátila sa k vlastnému archívu fotiek, k intuitívnemu výberu, ku kolážam, surovosti a zdanlivej nedokonalosti. „Potrebovala som to celé zbúrať a začať od seba. Nie pre školu, nie pre hodnotenie. Len tak.“ Z tohto vnútorného resetu neskôr vyplynuli ďalšie koncepty a prístupy, ktoré začala rozvíjať. Medzi nimi aj projekt HRA/nica, ktorý vznikol ako reakcia na tému sprievodcu – no v jej prípade sa sprievodcom stali balkóny. „Každý deň som sa dívala z okna a vnímala ľudí. Ich životy za sklom. Ale tiež som si kládla otázku – kde je hranica medzi pozorovaním a zasiahnutím do ich súkromia?“ Téma hraníc – či už vizuálnych, osobných alebo etických – sa stala pre Bianku kľúčová. Počas štúdia sa naučila vnímať fotografiu nie len ako médium krásy alebo technickej precíznosti, ale ako nástroj skúmania: seba, vzťahov, spoločnosti. Práve preto ju to neskôr priviedlo aj k magisterskému štúdiu na Moholy‑Nagy University of Art and Design v Budapešti (MOME), kde hľadala nové kontexty a podnety. „V Budapešti som si uvedomila, že nie som viazaná na konkrétne médium. Že môžem robiť aj video, performanciu, text, hocičo, pokiaľ to nesie myšlienku. Už to nebolo len o tom, že som fotografka. Ale že som umelkyňa, ktorá používa fotografiu ako jeden z nástrojov.“ Tento posun sa odráža aj v jej ďalších prácach – už nielen fotí, ale skladá priestorové inštalácie, pracuje s pohybujúcim sa obrazom, zvukom, textom. Jej jazyk je citlivý, vrstvený a často introspektívny, no zároveň spoločensky ukotvený. Zvedavý aj krehký. Niekedy tichý, no vždy naliehavý. Štúdium bolo pre Bianku nielen technickým tréningom, ale najmä obdobím hľadania hlasu. A aj keď ten hlas znie dnes silnejšie než kedykoľvek predtým, nezapiera si pochybnosti, ktoré boli jeho súčasťou. Možno práve vďaka nim znie úprimne.
„Väčšinou začínam od pocitu. Nie od témy. Niečo sa vo mne usadí a ja sa k tomu vraciam. Možno si to najprv ani neuvedomujem, ale potom zistím, že ma to drží. Že sa mi to vracia. A vtedy viem, že o tom musím niečo urobiť.“ Biankina tvorba je ako vizuálny denník, ktorý však nehovorí len o nej. Skrz osobnú skúsenosť odkrýva spoločné témy – blízkosť a vzdialenosť, bezpečie a trauma, domov a pohyb. V jej práci sa zrkadlia vlastné procesy spracovávania, ale nikdy to nie je prvoplánová autobiografia. Skôr pozvanie do priestoru, kde sa môžeme stretnúť.
Jedným z prvých výraznejších projektov bol súbor fotografií a inštalácia HRA/nica, ktorý vznikol počas Letného semestra na VŠVU. Východiskom sa stal bežný výhľad z okna – bytový dvor, balkóny, okná oproti. Miesta, ktoré dennodenne vídavala, sa premenili na záznamy malých scén, gest, pohybov. „Fascinovalo ma, že aj keď sme tak blízko – v podstate si vidíme do kuchyne – zároveň tam je obrovská hranica. Niekedy som cítila výčitky, že ich fotím. Ale zároveň som mala potrebu to spracovať.“ Výsledkom bola séria čiernobielych analógových fotografií, ktoré zachytávajú život na balkónoch ako zdanlivo banálny, no významovo presýtený priestor. Práve tu sa začína objavovať dôležitý rozmer jej práce – pozícia pozorovateľky, ktorá si je vedomá svojho pohľadu. V HRA/nici je táto hranica nielen fyzická, ale aj etická: kedy ešte sledujem a kedy už zasahujem? Projekt dopĺňali aj intervencie vo verejnom priestore – Bianka vylepovala ako plagáty vlastné fotografie v okolí miesta vzniku, akoby ich vracala späť na miesto pozorovania.
Na opačnej strane spektra je projekt SNY, ktorý sa viac sústredil na vnútorný svet. Práca so spánkom, snovým obrazom, telom, ktoré odpočíva. „Fascinuje ma stav medzi bdením a spánkom. Ten moment, keď už nevieš, kde presne si. Tam sa podľa mňa dajú spracovať veci, ktoré cez deň potláčame.“ Súbor fotografií zachytáva postavy, často v domácom prostredí, v intímnych momentoch oddychu, nevedomia, ponorenia sa. Zatiaľ čo HRA/nica bola pohľadom navonok, SNY sa obracajú dovnútra – a Bianka tým ukazuje, že pohyb medzi týmito pólmi je pre ňu prirodzený.
Projekt Sentence je takmer minimalistický, no vizuálne intenzívny. Sústredí sa na detaily: ústa, ruky, fragmenty tela a priestoru. „Zaujímalo ma, ako sa dá cez veľmi malý výsek niečo povedať. Veta, ktorá vlastne nemá slová, ale niečo cítiš.“ Bianka tu pracuje s tichom. S obrazmi, ktoré akoby niečo naznačovali, no nikdy to nepovedia naplno. Práve v tejto nejednoznačnosti sa otvára priestor pre diváka – niečo si tam premietne, niečo zarezonuje. Každý si tam nájde inú vetu.
I made these shitty prints for you je zlomový, reflexívny projekt, ktorý vznikol z frustrácie, ale aj potreby znovu nadviazať vzťah k fotografii. „Všetko ma začalo nudiť. Prestala som veriť tomu, čo robím. Tak som si otvorila staré fotky, niečo vytlačila, niečo prelepila. Len tak. Bez konceptu. A zrazu to dávalo väčší zmysel ako tie ‘premyslené’ veci.“ Tento projekt sa pohybuje medzi denníkom, archívom a experimentom. Bianka v ňom pracuje so staršími fotografiami, ktoré re-kontextualizuje, upravuje, kombinuje. Výsledkom sú koláže, printy a inštalácie, ktoré pôsobia surovo, ale zároveň intímne. Ako pieseň, ktorú niekto spieva len pre seba – ale my ju môžeme počuť. Za tento projekt získala Bianka v roku 2023 ocenenie v súťaži Analog Sparks – Winner Selection v kategórii Zines and Photo Book / Best New Talent.
„Po strate seba prichádza návrat. Možno nie taký, ako sme si predstavovali. Ale o to tichší. A možno aj pravdivejší.“ Projekt Homing: Returning to Oneself je videoinštalácia zložená zo štyroch krátkych príbehov, ktoré zobrazujú rôzne fázy návratu ženy k sebe samej – po prechode temným obdobím, dezilúziou, stratou spojenia so sebou. Bianka sa tu inšpirovala konceptom „ruinizácie“ – chápaným nie ako rozpad budovy, ale ako zrútenie človeka, jeho psychická demolácia a následné znovuzrodenie. Pracuje s metaforou „duševnej kože“, ktorú si – podľa autorky Clarissy Pinkola Estés – nesmieme nechať ukradnúť. Nemôžeme byť neustále ostražití, ale môžeme sa naučiť chrániť svoje vnútro – ostrým okom (ojo augo), ktoré sleduje, čo sa okolo nás deje a na základe toho stráži hranice našej psyché. „Vyšla som z pocitu, že som sa stratila. Nie len v realite, ale hlavne sama v sebe. A potom som hľadala, čo ma vie znova spojiť.“ Štyri príbehy predstavujú štyri situácie, v ktorých sa žena postupne prebúdza – po strate, po vyčerpaní, po vnútornej tme. Nie je to návrat dramatický, ale pomalý, intuitívny, telesný. Bianka v obrazoch ukazuje momenty, keď sa opäť učíme dýchať, pohybovať, cítiť – byť. Vo videách (ktoré sú dostupné online na YouTube: 001, 003, 004) vidíme fyzickú performanciu, detaily tela, pohyb, dotyk so svetom. Každá situácia nesie tichý príbeh návratu. „Po zatmení prichádza vyjasnenie,“ píše Bianka. Je to návrat bez patetickosti – skôr vnútorný posun, ktorý nie je vždy viditeľný navonok, ale cíti ho ten, kto si ním prešiel. Projekt nadväzuje na Biankine predošlé témy – telo, trauma, hranice – no posúva ich smerom k uzdraveniu. Nie ako cieľ, ale ako proces. Vizuálne ide o subtílnu, no silnú výpoveď, v ktorej sa mieša dokument, performance a metafora. V kontexte jej portfólia je Homing pokojnou, ale dôležitou kapitolou – o tom, ako sa vracať domov. A to najprv k sebe.
Aj napriek názvu, ktorý môže pôsobiť provokatívne, ide o jednu z najintímnejších výpovedí v Biankinom portfóliu. KOKOTINY sú video-performanciou, ktorá reflektuje rozpad idealizovaného vzťahu – fázu dezilúzie, hnevu, ale aj katarzného oslobodenia. „Tá piñata bola ako všetky tie predstavy, ktoré som si o ňom vytvorila. A keď som ich rozbila, konečne som videla, čo tam naozaj bolo.“ Video pracuje s jednoduchou, no silnou symbolikou – pozlátkom obalenej piñaty, ktorá sa pod nánosom nádejí a projekcií ukáže ako prázdna. Rozbitie ilúzie tu nie je len metaforou, ale aktom uzdravenia. Hnev, ktorý sa v diele objavuje, nie je deštrukciou – je nutným prerodom. V KOKOTINÁCH sa Bianka nebojí pomenovať veci surovo a priamo. No aj napriek názvu ostáva dielo hlboko introspektívne, zraniteľné a zároveň oslobodzujúce. V kontexte jej ostatnej tvorby pôsobí ako emocionálny výbuch – ale stále pod kontrolou formy a významu.
Témy, ktoré sa v týchto projektoch objavujú, sa Bianky držia. Nie sú to jednorazové nápady, ale dlhodobé otázky, ktoré sa postupne prehlbujú. Domov, telo, pamäť, vzťahy, hranice, trauma, bezpečie. A možno najmä toto: ako vizualizovať to, čo nie je priamo vidieť. Ako hovoriť o veciach, ktoré sa nedajú povedať naplno. Ako nechať obraz rozprávať bez toho, aby kričal. Namiesto veľkých vyhlásení sa sústreďuje na drobné posuny – vnútorné aj spoločenské. Jej práce často pôsobia potichu, ale ten pokojný tón v sebe nesie veľkú váhu. Najmä vtedy, keď hovorí o témach, ktoré sú ťažké, komplikované, možno aj ťaživé. „Veľa vecí som v sebe dlho dusila. Až cez tvorbu som si niektoré z nich vedela pomenovať. A možno aj trochu pochopiť.“
„Nevedela som o tom hovoriť. Ale vedela som to stavať, tvoriť. Vizuálne, fyzicky. Potrebovala som to dostať von.“ Na konci bakalárskeho štúdia pripravila Bianka Ézsölová výstavu s názvom Married Active Powerless vol. 2, ktorá bola verejnou obhajobou jej práce na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, v Ateliéri audiovizuálnych presahov pod vedením Tomáša Rafu. Výstava sa konala v auguste 2024 v bratislavskej galérii STATION – Contemporary Art Gallery (Petržalka), a už svojím názvom naznačila, že nepôjde o bežný školský výstup. Bianka sa v nej otvorene venovala téme rodovo podmieneného násilia – nie ako téme „zvonku“, ale ako skúsenosti, ktorú pozná. Výstava sa však vyhla pátosu. Namiesto toho postavila diváka pred premyslený vizuálny priestor – kombináciu videa, textu, priestorovej architektúry a symbolických objektov – ktorý fungoval ako vizuálna výpoveď, terapeutický rámec aj spoločenský apel. Kurátorsky výstavu viedla Lucia Gavulová, priestorovú architektúru navrhol Maroš Kostelanský a vizuálnu identitu vytvoril Tomáš Paulen. Ich spolupráca vytvorila silné vizuálne a významové zázemie pre Biankin výstup. „Nie je to len o mne. Je to o tom, čo sa deje mnohým ženám. A o tom, že spoločnosť tieto veci systematicky prehliada.“Základným posolstvom výstavy bolo, že nespracované traumy nemiznú. Naopak – prenášajú sa ďalej. Do ďalších vzťahov, ďalších tiel, ďalších generácií. Výstava tak tematizovala nielen osobnú skúsenosť, ale systémové zlyhanie, ktoré umožňuje tichý prenos násilia v spoločnosti. Biankin prístup je dôsledne investigatívny a zároveň osobný – dôležitý je pre ňu význam a posolstvo, ktoré tvorí jadro práce. „Nie je to len o tom, čo vidíme. Ale o tom, čo sme ochotní vnímať, keď sa na to dívame.“ Married Active Powerless vol. 2 tak nebola len výstavou o zranení. Bola výstavou o prozreteľnosti, pomenovaní a potrebe zmeny. O tom, že aj krehký hlas vie byť presný. A že umenie nemusí mlčať tam, kde mlčia iní.
Podobnú tému, no inou formou, rozvíjala v projekte Rodinný portrét, ktorý vznikol počas magisterského štúdia na VŠVU. Tentokrát pracovala s konceptom sandplay terapie – psychologickej metódy, kde sa pomocou figúrok a piesku vytvárajú symbolické scény, ktoré reflektujú vnútorný svet človeka. „Rodina sa berie ako niečo posvätné. Ale často je to práve rodina, kde sa dejú tie najväčšie zranenia. A ja som to potrebovala spochybniť. Neodmietnuť, ale otvoriť.“ Bianka si uvedomuje, že pojem domov je veľmi komplexný. Nie je to len priestor, kde bývame, ale aj vzťahy, dynamiky, nevypovedané veci. Práve preto pracuje s otázkou: Je domov vždy bezpečný priestor? V Rodinnom portréte tak vytvára interaktívnu inštaláciu, v ktorej sa návštevník môže stať súčasťou symbolickej hry. Prostredníctvom nej sa otvárajú otázky, ktoré možno sám nosí v sebe: Aký mám vzťah s rodičmi? Čo si nesiem z detstva? Čo chcem opustiť? Čo potrebujem prijať?
Téma domova sa u Bianky nevzťahuje len na fyzické alebo rodinné prostredie. V projekte Echoes of Home (ocenenom v rámci Analog Sparks Awards) sa zaoberá domovom ako vnútorným pocitom, ktorý niekedy existuje mimo konkrétneho miesta. „Domov nie je nutne miesto. Je to možno situácia, emócia, pohyb. Niečo, čo môžeš na chvíľu cítiť – a potom to zas stratíš.“ Fotografie z tohto súboru pracujú s absenciou. Nezobrazujú konkrétne scény, ale stopy, pozostatky, jemné náznaky prítomnosti. Sú to tiché obrazy o hľadaní, stratách a návratoch – o pohybe medzi miestami, jazykmi, vzťahmi. V Biankiných dielach sa trauma neukazuje prvoplánovo. Nevstupuje do nich ako „téma“, ale ako prítomnosť, ktorá formuje spôsob tvorby – spôsob, ako stavať výstavu, ako komponovať obraz, ako nechať priestor na ticho. Rovnako je to aj s témou domova: nevystupuje ako definícia, ale ako otázka. A keď sa pýtame, čo majú všetky tieto diela spoločné, odpoveď možno znie: všetky sú o hraniciach. Medzi vnútrom a vonkajškom, medzi blízkosťou a vzdialenosťou, medzi tým, čo si pamätáme, a tým, čo si nepamätať nechceme.
„Mám rada, keď sa moja práca dostane medzi ľudí – nie ako finálny produkt na podstavci, ale ako priestor, kde sa niečo môže stať.“ Pre Bianku je výstava viac než len prezentácia hotových diel. Vníma ju ako priestorové médium – spôsob, ako vytvárať situácie, kde divák môže vstúpiť, cítiť, premýšľať. Práve preto sa vo svojich výstavách nebojí pracovať s rôznymi formátmi: fotografiou, videom, architektúrou priestoru či textom. Okrem spomínanej bakalárskej výstavy Married Active Powerless vol.2, sa zúčastnila aj viacerých školských a nezávislých výstav – napríklad UN-CUT (spolu s Klárou Kusou) v Galérii Výklad alebo v rámci kolektívnych prezentácii ako Collective Frameworks prezentujúca práce, ktoré vznikli na predmete Dokumentárna fotografia pod taktovkou Soni Maletz Nosáľovej, či kolektívna výstava FOTKA DO RÁMIKU v bratislavskej kaviarni Bajhart. Výstavný priestor vníma ako rozšírenie svojho premýšľania. „Keď robím výstavu, tak nerozmýšľam len nad tým, čo vystavím. Ale ako to bude v priestore dýchať. Či sa tam dá chvíľu byť. Či si tam niečo môžeš uvedomiť.“ Biankinou oficiálne prvú sólo fotografickú výstavu bola výstava POME DOMOV v KC Kláštor v Rožňave v roku 2022.
„Neviem, či to mám vôbec rozdelené. Že teraz robím ‘umenie’ a teraz ‘zákazku’. Pre mňa je to často veľmi podobné. Pracujem s ľuďmi, počúvam ich, hľadám niečo pod povrchom. Aj pri portréte, aj pri inštalácii.“ Bianka sa pohybuje na rozhraní dvoch svetov – umeleckého a profesionálneho. Ale namiesto toho, aby si ich striktne oddelila, nachádza medzi nimi prieniky. Hovorí, že práca na zákazkách ju neživí len finančne, ale aj mentálne – je to spôsob, ako sa učiť, ako komunikovať s rôznymi ľuďmi, ako udržiavať citlivosť. Nie je to však vždy jednoduché. „Samozrejme, že niekedy musím robiť kompromisy. Ale učím sa ich robiť vedome. A pokiaľ viem, prečo niečo robím, tak s tým viem byť v pohode.“ Na svojej webstránke má Bianka zverejnené spolupráce s rôznymi subjektmi – od kultúrnych platforiem až po fashion značky či model management. Medzi jej klientov patrili napríklad Maison VINDT, WE MEN models, Full Moon Magazine, Bratislavská mestská knižnica či BRaK – Bratislavský knižný festival. V každej spolupráci dokáže zachovať svoj rukopis: cit pre detail, jemnosť, dôraz na medziľudské vzťahy, prirodzené svetlo a dôveru. „Mám rada, keď môžem niekoho fotiť tak, že sa necíti ako objekt. Že sa necíti zmanipulovaný. Vtedy vznikne niečo ozajstné. A to je podľa mňa dôležité aj mimo umenia.“ Zákazky však pre ňu nie sú len „prácou“. Niekedy sú vstupnou bránou k novým témam. Napríklad práca pre BRaK, ktorý je zároveň priestorom pre súčasnú literatúru, ilustráciu a grafiku, ju inšpirovala k zamysleniu nad tým, ako pracuje s textom vo vlastných projektoch. „Sledujem dizajn, typografiu, ako sa veci rozkladajú a skladajú. Aj z toho sa učím.“ Zaujíma ju tiež vizuálna identita miestnych komunít a projektov. Fotila pre nezávislé priestory, mestské iniciatívy, spolupracovala na rôznych grantových projektoch, ktoré kombinujú umenie a spoločenský presah. V tomto prostredí nachádza niečo, čo by sa dalo nazvať „dôverná profesionalita“ – citlivosť, ale aj zodpovednosť. „Myslím, že aj ako profesionál vieš pracovať s rešpektom. S rešpektom k ľuďom, k času, k priestoru. Nemusíš byť ostrý a rýchly len preto, že je to job. Aj zákazka môže byť jemná.“
„Neviem úplne povedať, prečo tvorím. Ale viem, že keď to nerobím, nie som v poriadku.“ V Biankinom prípade nie je tvorba odpoveďou, ale otázkou, ku ktorej sa znovu a znovu vracia. Nejde o produkciu obrazov, ale o vnútorný proces – spôsob, ako byť vo vzťahu so sebou aj so svetom. Je to forma komunikácie, ktorá nepotrebuje byť dokonalá, ale musí byť pravdivá. „Niekedy fotím len tak. Bez konceptu, bez zadania. A až neskôr pochopím, prečo som tú vec vlastne urobila.“ Tento spätný pohyb – od tvorby k porozumeniu – sa v jej práci opakuje. Jej diela často pôsobia jemne, až nenápadne, ale pod povrchom sa skrývajú vrstvy zraniteľnosti, spomienok, otázok. Domov, násilie, ticho, dotyk, pamäť – nie ako hotové témy, ale ako neustále prítomné stopy, ktoré sa vynárajú vo forme obrazov, priestoru alebo atmosféry. „Myslím, že umenie mi pomáha uchopiť veci, ktoré sa slovami nedajú. A zároveň mi dáva možnosť ich nechať ísť.“ Aj preto vo svojom prístupe nechce silou-mocou pomenovávať. Dáva si záležať na tom, aby v jej dielach zostal priestor na interpretáciu, na vlastné čítanie. Často pracuje s nedopovedanosťou – s obrazmi, ktoré skôr naznačujú, než vysvetľujú. S materiálom, ktorý nesie stopu niečoho intímneho, ale univerzálneho zároveň. Jej aktuálna poloha je otvorená – tvorí medzi Bratislavou a Budapešťou, venuje sa výskumným projektom aj zákazkovej fotografii, ale vždy s vedomím, že nech už pracuje na čomkoľvek, vráti sa k sebe. „Asi je to o tom, že chcem byť v kontakte. So sebou, s ľuďmi, s prostredím. A keď to ide cez obraz, tak je to pre mňa ten najprirodzenejší spôsob.“
Bianka Ézsölová patrí k tým vizuálnym umelkyniam, ktorých tvorba sa nasilu nepretláča dopredu, no zostáva dlho v pamäti. S citlivosťou, ktorá nie je slabosťou, ale formou presnosti, skúma vlastné vnútro aj okolie – bez potreby veľkých gest. Jej obrazy nie sú výkrikmi, ale otázkami. Tichými, no naliehavými. Od detstva tvorila, čo bolo prirodzenou súčasťou jej sveta. Na školách v Bratislave a Budapešti sa naučila tento svet rozšíriť – nie v zmysle štýlu, ale hĺbky. Vo svojich projektoch sa dotýka tém, ktoré sa ťažko pomenúvajú: trauma, rodina, domov, pamäť. Namiesto odpovedí ponúka priestor – pre diváka, aj pre seba. Či už pracuje na umeleckom výstupe, alebo na zákazke pre nezávislý projekt, zostáva verná svojmu rytmu: počúva, pozoruje, rozpráva. Nehľadá senzáciu, ale vzťah. A možno práve preto pôsobí jej tvorba tak blízko – lebo nie je o „nich“ ani „o nej“, ale o nás. O každom, kto sa niekedy potreboval vrátiť k sebe.
Bianka Ézsölová je slovenská vizuálna umelkyňa, ktorá pracuje s fotografiou, videom, inštaláciou a osobným archívom. Vo svojej tvorbe prepája intímne témy ako pamäť, domov, telo či trauma s konceptuálnym a citlivým prístupom. Študovala na VŠVU v Bratislave a aktuálne pôsobí na MOME v Budapešti. Jej projekty ako HRA/nica, I made these shitty prints for you, Echoes of Home, Rodinný portrét či KOKOTINY skúmajú hranice medzi pozorovaním a prežívaním, medzi súkromným a verejným. Získala ocenenie Analog Sparks (2023) a vystavovala napríklad v galériách STATION, Výklad, KC Kláštor či v rámci kolektívnych prezentácií na VŠVU.
|
zdieľať |
|
tweetnuť |
|
späť |
