Novinky
Tanec ako cesta k sebe aj k druhým
Dátum: 09.06.2025
Autor: Martin Brix
Tanečník, ktorý od začiatku cítil, že jeden štýl mu nebude stačiť. Mentor, ktorý vie, že dôležitejšie než kroky sú pocity medzi nimi. Majo Šatara je muž, ktorý cez Tanec Ulice a Terapiu tancom vytvoril priestor, kde je pohyb viac než len fyzická aktivita – je to jazyk, ktorým sa dá hovoriť bez slov. Od Istropolisu po Kaliforniu, od spoločenských tancov po komunitné tančiarne. Kto je Majo a prečo jeho tanec nie je len o tanci?
„Ahoj, volám sa Martin Šatara, ale kamoši ma volajú Majo. Tak ma aj poznajú – pod menom Majo. Venujem sa tancu.“ Takto sa v úvode rozhovoru predstavuje Majo Šatara, tanečník, performer a pohybový terapeut, ktorého cesta za tancom sa začala omnoho skôr, ako si to vtedy uvedomoval. Kým dnes stojí za projektmi ako Tanec ulice a Terapia tancom, jeho prvotný impulz k pohybu a sebarealizácii vôbec nesmeroval k umeniu, ale k emócii. „Pamätám si to presne. Bolo to, keď som v telke videl tancovať Michaela ‚Boogaloo Shrimp‘ Chambersa alias Turba vo filme Breakin‘ a chalani tam robili breakdance. Stáli mi chlpy. Bolo to, ako keby sa vo mne niečo preplo.“
Ešte na základnej škole sa spolu s kamošmi na karnevale prezliekli za RUN DMC. Zatiaľ čo ostatní chalani na svoje masky čoskoro zabudli, Majo na ten moment nezabudol nikdy. A hoci cesta k tancu bola spočiatku poznačená skôr snahou zapadnúť a osloviť dievčatá, už v tom čase sa v ňom formoval postoj, ktorý ho bude sprevádzať dodnes: tancovanie ako cesta k vyjadreniu seba samého. Prvý formálny kontakt s tancom prichádza na strednej škole, kde sa Majo prihlásil na kurzy spoločenských tancov. Tanečný majster Koyš učil študentov etikete, držaniu tela, rytmu aj tomu, ako pozvať dievča do tanca. V Istropolise sa po večeroch odohrávali tie „najkrajšie roky jeho života.“ „Mal som 16 rokov, bol som prvák na elektrotechnickej priemyslovke a tancovanie sa stalo mojou súčasťou.“
Neskôr sa pridal k tanečnému klubu Interklub Madit. Tam sa začal učiť tanec ako disciplínu, s dôrazom na techniku, presnosť a prezentáciu. Desiatky hodín strávených v tanečných sálach z neho urobili precízneho tanečníka. Zameriaval sa na štandard aj latinu: valčík, tango, slowfox, samba, rumba, paso doble… Popritom si po večeroch trénoval pred zrkadlom vlastné pohyby, ktoré videl v klipoch Michaela Jacksona alebo na undergroundových videách stiahnutých cez torrenty. Elektric Boogie, vlnenie, pantomíma. „Keď sa skončil tréning, zostal som v sále ešte dve-tri hodiny a tancoval som si svoje.“ Počas strednej školy tak kombinoval až tri rôzne tanečné svety: oficiálnu tanečnú výuku, elektrický tanec na internáte v Bernoláku a breakdance so spolužiakom. Napriek tomu, že mama mu mohla zaplatiť len jeden tanečný kurz, Majo si cestu k pohybu vždy našiel. „Už vtedy som vedel, že ja nechcem patriť len k jednému štýlu. Milujem pohyb, milujem hudbu, milujem latino aj klasiku. Každý štýl má niečo svoje.“
Zlom prichádza okolo dvadsiatky. Po rokoch v súťažnom tanci mu začala chýbať sloboda. Rutina, figúrky, presná štruktúra ho prestali napĺňať. Hľadal niečo, kde by mohol byť autentický. Vtedy stretol Karola Zajaca, jedinečného učiteľa electric boogie na Slovensku. „Vyčíhal som ho v prezidentskej záhrade, oslovil som ho, a on ma rovno vzal domov. Ukazoval mi kazety, fotky, videá, trénovali sme osem hodín denne. Tri roky.“ Karol ho viedol ako mentor a drillmaster, ktorý Majovi pomohol výrazne prehĺbiť jeho techniku. Práve u neho pochopil, že tanec nie je len o figúrach a pohybe, ale o komunikácii. Najprv sám so sebou, neskôr aj s publikom. Na uliciach Bratislavy, Viedne a neskôr aj v zahraničí. A tak sa z elektrotechnika, ktorý tancoval kvôli babám, stal tanečník, ktorý pohybom hľadá hlbší zmysel. Ale o tom zase nabudúce.
Po rokoch tancovania v kluboch, súťažiach a na kurzoch sa Majo ocitol na životnej križovatke. Okolo roku 2013 začal intenzívne pociťovať potrebu zmeny. Vyhorenie, rutina, limity tanečného sveta, ktorý poznal doteraz. „Povedal som si, že nemôžem takto ďalej, že idem nasledovať svoje sny.“ Majo sa rozhodol vycestovať za zdrojmi streetdance kultúry. Prihlásil sa na workshopy u samotných zakladateľov štýlov, ktoré obdivoval ako teenager. Vôbec prvým z nich bol Shabba-Doo (Adolfo Quiñones) – legenda filmu Breakin’ a tanečník, ktorý spolupracoval s Madonnou. Majo ho oslovil na workshope vo Frankfurte a ten mu pripravil osobný tréningový program. „Trénovali sme v Londýne, potom v Kalifornii. Normálne som si zobral ubytko a šiel som za ním.“ Okrem Shabba-Doo sa stretol aj s ďalšími vplyvnými tanečníkmi a pedagógmi. Tieto cesty sa pre neho stali silným impulzom. „Chcel som sa učiť tance od tých, čo ich vymysleli. žiadne kompromisy.“
Svoje vedomosti a pohybový slovník si rozširoval priamo na uliciach európskych miest. Vystupoval v centre Viedne, pri Stephansdome, kde si zvyčajne meria silu každý, kto chce zažiariť v pouličnom performingu. „Tam som sa naučil, ako pracovať s publikom. Kto na čo reaguje. Ako si ich získať.“ Významným momentom bol aj jeho „krst ohňom“ pred bratislavským Tescom, kde sa objavil so svojím mentorom Karolom Zajacom. „Dostal som 10 korún. Ale ten moment ma naučil viac ako akákoľvek telocvičňa.“ V tom čase si Majo definitívne uvedomil, že tanec nie je len o technike, ale o komunikácii. Najprv sám so sebou, potom s divákmi. „Exhibicionizmus? Možno. Ale hlavne je to dialóg. Energia z ulice je iná ako energia zo sály. A mňa bavil ten kontakt.“
Na svojich cestách nielen trénoval, ale začal aj systematicky dokumentovať históriu streetdance na Slovensku. Robil rozhovory s pioniermi tohto pohybu, zbieral fotografie, spomienky a budoval si sieť kontaktov. Medzinárodné zážitky mu priniesli aj nový pohľad na vlastný tréning. Precíznosť z obdobia súťažného tanca spojil s kreativitou pouličnej improvizácie. Aby lepšie pochopil rytmus a groove, začal sa učiť hrať na africký bubon djembe. „Michael Jackson hovoril, že dobrý tanečník by mal hudbu nielen nasledovať, ale ju svojím telom vytvárať. Tak som to skúsil.“ Z Majovej cesty sa stala osobná misia: priniesť domov to najlepšie zo sveta a pretaviť to do vlastnej formy. Nepotreboval maniere ani túžbu niekoho napodobňovať – išiel s vlastným, úprimným nadšením. Učil sa od najlepších, no cieľom nebolo kopírovať, ale nájsť si vlastný jazyk pohybu. A ten si Majo postupne vytváral.
Tanec Ulice: Pohyb, ktorý nás spája
Keď sa Majo v roku 2013 rozhodol opustiť komfortnú zónu a nasledovať svoju vášeň k tancu, netušil, že o pár rokov založí jeden z najautentickejších tanečných projektov na Slovensku. Tanec Ulice vznikol ako prirodzené vyústenie jeho osobnej a pohybovej cesty – no zároveň ako výzva. Výzva priniesť pouličný tanec bližšie k ľuďom, sprístupniť ho a ukázať, že tanec je viac než choreografia. „Raz som vo vlaku stretol jedného bláznivého latinoameričana, fyzioterapeuta. Povedal mi: ‚Vlastnosti, ktoré máš a nepoužívaš, sú ako keby si ich ani nemal.‘ Vtedy mi to cvaklo.“ A tak vznikol Tanec Ulice. V roku 2015 Majo založil projekt, ktorý mal od začiatku slovenský názov. „Nemusí byť všetko americké. Môžeme to robiť po našom, v našom jazyku.“
Začal učiť – po školách, na kurzoch, v komunitných centrách. Po návrate z práce vo Viedni trénoval každý večer od šiestej do ôsmej. Prenajal si priestor a s odhodlaním začal budovať niečo, čo v tej dobe na Slovensku chýbalo. Tanec Ulice nebol len kurz, bol to postoj. Filozofia. „Spočiatku som len opakoval kroky, ktoré som sa naučil od svojich učiteľov. Technika bola dokonalá – pohyby som mal vybrúsené ako diamant. Ale chýbala mi uvoľnenosť. Groove. Pohoda.“ Majo si čoraz viac uvedomoval, že jeho silou nie je len technická presnosť. Bolo to prepojenie. Prepojenie medzi telom a hudbou, medzi sebou a publikom, medzi človekom a komunitou. Začal sa venovať rytmu cez africké bubny, pracoval s vlastným tempom a snažil sa nájsť ten správny „flow“. Nie len tancovať na hudbu, ale tancovať hudbu samotnú.
Počas štúdia tanečno-pohybovej terapie si naplno uvedomil, aký silný nástroj môže byť pohyb. „To, čo máme v sebe, sa prejavuje v tom, ako sa hýbeme. A tanec je niekedy silnejší než slová.“ Postupne sa z Tanca Ulice stal otvorený priestor. Pre pohyb, pre emócie, pre spojenie. Majo začal organizovať komunitné tančiarne, performancie vo verejnom priestore, workshopy, na ktorých sa ľudia nielen učili kroky, ale aj vnímali vlastné telo. Pridal sa k nemu tím podobne naladených tanečníkov a hudobníkov. „Všetci robíme to, čo robíme, z lásky. Nie je to telesná výchova. Je to cesta k sebe.“ Tanec Ulice sa dnes odohráva v mestskej tržnici, na festivaloch, v uliciach. Je to viac než značka. Je to komunita, živý organizmus, ktorý dýcha rytmom hudby a pohybu. A Majo je jeho srdcom, no zároveň len jedným z tých, ktorí ho udržiavajú v pohybe. „Toto mi chýbalo. A teraz som šťastný. Už nemusím dnes robiť nič iné.“
Terapia tancom: Tanec ako cesta k sebe
Pre Maja sa tanec už dávno prestal končiť pri výkone. Technika, disciplína a precíznosť boli síce dôležitým základom jeho tanečnej identity, no čoraz silnejšie ho priťahovala otázka: Čo ak pohyb dokáže liečiť? Čo ak cez tanec môžeme nielen vyjadriť emócie, ale aj ich transformovať?
V roku 2017 sa Majo rozhodol absolvovať štvorročný výcvik v tanečno-pohybovej terapii. „Je to psychoterapeutická metóda, ktorá pracuje s telom a pohybom. Vychádza z poznania, že to, čo prežívame vo vnútri, sa zrkadlí na tom, ako sa hýbeme. A naopak.“ Počas výcviku začal viesť vlastné semináre pod názvom Terapia tancom. Nešlo o klasické tanečné lekcie. Išlo o priestor pre zážitok, precítenie, stíšenie aj pohybovú extázu. „Keď sa stretneme s niekým na pive a poradíme mu, môže to ostať len pri slovách. Ale keď si niečo prežiješ cez telo, pochopíš to na úplne inej úrovni.“ Na jeho seminároch sa tancuje aj netancuje. Nie sú potrebné predchádzajúce skúsenosti – dôležité je ochota cítiť. Majo vedie ľudí k prirodzenému pohybu, k návratu k sebe. Pomáha im nájsť reč tela, ktorá môže byť niekedy výrečnejšia než slová. „Keď sa ti narodí dieťa, nevie hovoriť, nevie kresliť ani spievať. Ale vie sa hýbať. Pohyb je náš prvý jazyk.“
Majo často pozoruje účastníkov pri pohybe. Sleduje, kde majú bloky, ktoré časti tela akoby nepatrili do celku. Namiesto opráv krokov vedie ľudí k hlbšiemu pochopeniu ich pohybu. „Keď sa niekto cyklí v pohyboch, často sa cyklí aj v živote. Niekedy nestačí porozprávať sa. Treba sa rozhýbať.“ Jeho semináre sa stali bezpečným priestorom pre smiech, slzy, uvoľnenie aj prekvapenie. Sú to stretnutia s telom, ale aj so sebou samým. Terapia tancom nie je o výkone. Je o prežitku. O návrate domov – do vlastného tela. „Pre mňa je tanec terapia. Ale najmä je to cesta k sebe. Keď som v tele, lepšie sa mi rozhoduje, lepšie sa mi žije. Je to forma uzemnenia. Sebapoznania. A aj radosti. A niekedy, keď to sadne, tak aj čistého šťastia.“
Okolo Maja sa v posledných rokoch sformovala komunita, ktorá nesie podobné hodnoty. Pohyb, prepojenie, sloboda, radosť a úprimnosť. Tanečníci, hudobníci, terapeuti aj nadšenci – ľudia, ktorí nehľadajú výkony, ale zážitky. Spája ich rytmus, záujem o telo a snaha vytvárať priestor, kde môže byť každý sám sebou. „Ľudia, ktorí prídu na naše tančiarne, často hovoria: ‘Toto mi chýbalo.’ A ja viem, že to myslia vážne. Pretože aj mne to chýbalo.“ Súčasťou tímu Tanca Ulice sú tanečníci, ktorých Majo prirodzene pritiahne – nie cez konkurzy, ale cez zážitky. „Prišiel jeden chalan na akciu pri fontáne. Tancoval s nami. A hneď som cítil, že je náš. Že vibruje na rovnakej vlne.“ K Majo Šatarovi sa pridali aj hudobníci – huslistka a terapeutka, perkusionista s výcvikom v muzikoterapii, aj ďalší pohyboví sprievodcovia. Vytvárajú spolu multižánrový formát, ktorý nie je ani len tanec, ani len koncert, ale živá, pulzujúca skúsenosť. Toto všetko sa deje v Novej tržnici na Trnavskom mýte v Bratislave, kde sa každé dva týždne koná tančiareň. Nie vždy pravidelne, nie vždy rovnako – ale vždy s láskou a otvorenosťou. V zime, na Vianoce, na festivale Urban Market, na Dobrom trhu. Aj na sídliskách a uliciach. „Ukazujeme, že tanec môže byť aj cez deň. Že nepotrebuješ žiadne spúšťače. Je to v tebe.“
Vízie do budúcnosti? Majo ich má viacero – no žiadna z nich nemá podobu veľkého štúdia s logom. Jeho cieľom je pokračovať v komunitných tančiarňach, rozvíjať workshopy, prehlbovať terapeutickú prácu s telom a prinášať tanec tam, kde ho netreba vysvetľovať. K ľuďom. Naživo. „Chcem, aby ľudia vedeli, že sa môžu hýbať. Že je to normálne. Že to nie je súťaž. Ani výstup. Ani hodnotenie. Len pohyb. Ktorý môže zmeniť všetko.“ Tanec Ulice tak pokračuje ďalej – ako značka, ako rituál, ako stretnutie. A Majo v ňom nie je len líder, ale sprievodca. Kým totiž bude rytmus, bude aj pohyb. A kým bude pohyb, bude aj niekto, kto nás ním prevedie.
Majo Šatara je viac než tanečník. Je to pozorovateľ, sprievodca, niekto, kto vie, že skutočný pohyb nezačína nohami, ale odvahou cítiť. V jeho príbehu sa stretáva technická brilantnosť s pokorou, disciplína s empatiou a pouličná energia s tichom terapie. Jeho cesta viedla od zrkadla v detskej izbe cez Istropolis, ulice Viedne a Kaliforniu, až po komunitné tančiarne v centre Bratislavy. Z nadšenca tanca sa stal ten, kto tanec ponúka ako možnosť – pre každého. Nie ako formu sebaprezentácie, ale ako formu sebapoznania. Tanec Ulice sa nestal školou ani firmou. Stal sa pulzujúcou bunkou v tele mesta. A Majo je jej nervovým zakončením. Citlivo vníma, reaguje, ponúka impulzy, no nikdy nevnucuje. Pretože dobre vie, že tanec sa nezačína krokom. Ale momentom, keď sa rozhodneme vstúpiť do pohybu. A ak raz stratíme slová, možno nám zostane práve toto: telo, ktoré vie, ako sa pohybovať. Telo, ktoré si pamätá. A Majo, ktorý nám pripomenie, že v tom nikdy nie sme sami.
Martin „Majo“ Šatara je tanečník, lektor a pohybový terapeut. S tancom začínal v šestnástich ako súťažiaci v spoločenských tancoch, no postupne sa cez breakdance, electric boogie a pouličné vystúpenia dostal až k založeniu projektu Tanec Ulice. Študoval u medzinárodných legiend ako Shabba-Doo, a neskôr sa venoval aj tanečno-pohybovej terapii, ktorú dnes prepája s komunitnou prácou a umeleckým vystupovaním v mestských priestoroch. Jeho tanec nie je o výkone – je o prežitku, dotyku s emóciou a návrate do tela.
|
zdieľať |
|
tweetnuť |
|
späť |
