#autorský šperk#čerstvé ovocie_fm#dizajn#efemko#šperk

Spomienky ukryté v šperku

Dátum: 14.12.2025

Autor: Martin Brix

Nina Štefániková tvorí autorský šperk, ktorý nepôsobí okázalo, no má schopnosť pritiahnuť pozornosť potichu – cez dotyk, vrstvy a jemné významy ukryté v materiáli. Jej cesta k šperku viedla cez detskú trpezlivosť, remeselnú disciplínu a postupný posun od konštrukčného uvažovania k osobnejšej výpovedi. V tomto profile spoznáme, ako sa v jej tvorbe pamäť a vnútorný svet menia na pracovnú metódu: od „skrytých spomienok“ a kolekcie ne.viditeľné až po bakalársku sériu brošní, v ktorej spochybňuje stereotyp tvrdého kovu – a ukazuje, že aj materiál môže byť zraniteľný.

Nina je šperkárka, ktorá k autorskému šperku neprišla jednoduchou cestou ani rýchlym rozhodnutím, ale prirodzeným, pomalým dozrievaním vzťahu k materiálu, ručnej práci a tichému sústredeniu. Sama sa dnes predstavuje jednoducho: „Volám sa Nina Štefániková a venujem sa tvorbe autorského šperku,“ no za touto skromnou vetou je dlhá cesta hľadania média, ktoré by dokázalo niesť emóciu aj osobný význam. Tvorivosť bola jej prirodzenou súčasťou už od detstva – kreslila, maľovala, vyrábala veci z papiera a v detstve si uvedomila, že jej neprekáža pomalosť ani precíznosť, práve naopak. „Už ako dieťa som bola veľmi trpezlivá a nevadili mi ani pipľavé práce,“ spomína, pričom popri športe navštevovala aj ZUŠ-ku a keramické kurzy, kde sa v nej definitívne prebudil vzťah k remeslu a práci rukami. Tento základ ju prirodzene priviedol na Strednú umeleckú školu v Trenčíne, kde si zvolila odbor propagačné výtvarníctvo – nie preto, že by ju lákala reklama, ale pre jeho všestrannosť. „Ponúkal široký záber techník – od kresby, cez modeláciu až po prácu s materiálom a 3D programy,“ hovorí a dodáva, že práve tam si začala uvedomovať, ktorým smerom sa chce ďalej uberať. Papier, hlina, sadra, drevo či keramika pre ňu neboli len cvičeniami, ale spôsobom, ako rozmýšľať rukami a cez materiál. Záujem o ručnú tvorbu sa tak ešte viac prehĺbil a pokračovanie na vysokej škole bolo logickým krokom.

Na VŠVU sa rozhodovala medzi keramikou a šperkom, no napokon si zvolila Ateliér kovu a šperku – práve preto, že kov bol pre ňu neznámym médiom. „Vnímala som to ako výzvu naučiť sa pracovať s materiálom, s ktorým som nemala žiadne predchádzajúce skúsenosti,“ vysvetľuje a dodáva, že cítila, že práve tu vie uplatniť svoju trpezlivosť a precíznosť, ktoré sú pri šperkárskej práci kľúčové. Prvé ročníky štúdia strávila osvojovaním si základných zlatníckych technológií, ktoré ju naučili disciplíne, remeselnej pokore a technologickému mysleniu. Aj jej prvé kolekcie – ako prstene Balans či séria reťazí Premeny – vychádzali z racionálnejšieho, dizajnérskeho uvažovania a z experimentovania s technikou, štruktúrou a systémom. No už vtedy sa ukazovalo, že šperk pre ňu nebude len formálnym objektom. „Postupne sa pre mňa šperk stal médiom, ktoré môže komunikovať emóciu,“ hovorí Nina a priznáva, že dnes vníma jasný posun od čisto dizajnérskeho rozmýšľania k voľnejšej, intuitívnejšej tvorbe, ktorá sa opiera o osobnú skúsenosť, pamäť a citlivosť. Tento prerod sa stal základom jej ďalšieho smerovania – a zároveň otvoril témy, ku ktorým sa v jej tvorbe budeme ešte vracať: mäkkosť, zraniteľnosť, telesnosť a tichú, vrstvenú komunikáciu so svetom.

Postupný posun od racionálneho, dizajnérskeho uvažovania k osobnejšej výpovedi si Nina uvedomuje až s odstupom, no dnes ho vie pomenovať veľmi presne. Zlomovým momentom sa pre ňu stala práca Skryté spomienky, ku ktorej sa sama vracia ako k bodu, kde sa šperk definitívne prestal správať len ako formálny objekt a začal fungovať ako nositeľ vnútorných významov. „Začiatok tohto prerodu vnímam spätne práve v práci Skryté spomienky, kde som pracovala s rôznymi predmetmi, ktoré pre mňa niečo znamenajú,“ hovorí a opisuje, ako sa pri nich prirodzene vynárali spomienky, asociácie a významy, ktoré nechcela explicitne odhaľovať divákovi. Práve vedomé rozhodnutie neukazovať všetko, ale pracovať s mierou odhalenia a skrytia, sa stalo jedným z kľúčových princípov jej ďalšej tvorby. Predmety začala baliť do vrstiev papiera, až sa ich pôvodná identita strácala a zostávali len obrysy – niektoré čitateľnejšie, iné takmer neviditeľné. „Iní tie významy nevidia a ani nechcem, aby ich videli,“priznáva otvorene a tým zároveň pomenúva intímnu hranicu, ktorú si vo svojej tvorbe vedome chráni. Skryté spomienky neboli nostalgickým návratom do detstva, ale skôr spôsobom, ako pracovať s pamäťou ako s materiálom – selektívne, fragmentárne a subjektívne. V sérii brošní sa objavovali desiatky drobných objektov, pričom súčasťou práce bolo aj video z detstva, v ktorom bolo počuť len zvuk a viditeľné boli len jemné pohyby obrazu pod vrstvami papiera. Od tohto momentu sa v jej tvorbe začali systematicky objavovať témy spomienky, telesnosti, mäkkosti a citlivosti, no vždy v náznakoch, nikdy doslovne.

Tento spôsob uvažovania ďalej rozvinula v kolekcii ne.viditeľné, kde sa ešte explicitnejšie dotýka témy komunikácie. Ako introvert vníma komunikáciu ako vrstvený proces – niečo, čo sa nikdy neodohráva naraz a úplne, ale postupne, v závislosti od prostredia a situácie. „Komunikujem prostredníctvom vrstiev. Niekomu odhalím viac, pred iným ich naopak skryjem. Pomyselnými vrstvami sa chránim,“ vysvetľuje a tento postoj prenáša aj do materiálového riešenia svojich prác. Priesvitný pauzovací papier, krehká sadra, hmota zanechávajúca otlačok, mäkkosť látky a voľnosť vlákien tu nevystupujú len ako formálne prvky, ale ako nositelia pocitu telesnosti a intimity. Nina sa v tomto období čoraz viac necháva viesť intuíciou a samotnými materiálmi, ktoré jej „hovoria“, ako ďaleko môže ísť a kde má zostať ticho. Šperk sa pre ňu definitívne mení na médium tichej komunikácie – nie hlučnej, nie prvoplánovej, ale takej, ktorá čaká, či sa ju divák rozhodne všimnúť a nazrieť hlbšie. Práve v tejto fáze sa začína jasne formovať jej autorský rukopis postavený na vrstvení, ochrane vnútorného sveta a práci s jemnosťou ako vedomým výrazovým prostriedkom – rukopis, ktorý sa v nasledujúcej etape stretne s paradoxom jedného zdanlivo najtvrdších materiálov.

Témy mäkkosti, citlivosti a vrstvenej komunikácie, ktoré sa v Nininej tvorbe postupne usadili pri práci s papierom, látkou či sadrou, sa prirodzene preniesli aj do materiálu, ktorý stojí v centre jej štúdia – do kovu. Práve tu však nastáva paradox, ktorý sa stal jedným z najsilnejších momentov jej autorského vývoja. „Teraz som sa obmedzila čisto na jeden materiál, a tým je kov. Čo sa môže zdať ako opozit mäkkosti,“ hovorí, no vzápätí dodáva, že jej cieľom bolo ukázať, „že aj kov môže byť mäkký a zraniteľný rovnako ako človek“. Kolekcia brošní Aj kov môže byť mäkký a zraniteľný, ktorá vznikla ako jej bakalárska práca, nie je len materiálovým experimentom, ale osobnou výpoveďou o vzťahu k vlastnej citlivosti. Nina v nej vedome spochybňuje stereotypy, ktoré si s kovom spájame – tvrdosť, pevnosť, odolnosť – a nahrádza ich pojmami ako dotyk, empatia a jemnosť. Medzi človekom a materiálom vníma jasnú paralelu: „Podobne ako my, aj kov môže vo svojej zraniteľnosti prejavovať vnútornú silu,“vysvetľuje a dodáva, že mäkkosť pre ňu nie je slabosťou, ale formou autenticity a prijatia. Kov vníma ako citlivý materiál, ktorý dokáže niesť stopu dotyku a procesu, a v tvorbe s ním vedie tichý dialóg. Pracuje s technikami, ktoré menia jeho štruktúru a vlastnosti: valcovanie plechu, leptanie, tvarovanie, povrchové úpravy. Opakujúce sa motívy v kolekcii vytvárajú súdržný vizuálny aj významový jazyk – štruktúra textílie prevalcovaná do plechu odkazuje na pokožku ako symbol dotyku, ovál sa objavuje ako najmäkší geometrický tvar a zároveň ako medailón, intímny objekt skrývajúci vnútorný obsah, vankúš zasa zosobňuje komfort a ochranu. Mimoriadne osobnú rovinu prináša leptanie fotografií z detstva a denníkových zápiskov priamo do kovu – nie ako nostalgickú spomienku, ale ako vizuálnu metaforu jemnosti, pohľadu či emócie. „Tieto zápisky sú pre mňa mostom medzi vizuálnym vyjadrením a mojím vnútorným svetom,“ hovorí Nina a priznáva, že vlastne skúma mäkkosť a zraniteľnosť kovu cez vlastnú skúsenosť. Dôležitou súčasťou kolekcie sa stali aj fotografie, na ktorých šperky nosí sama – vedomé vystúpenie z komfortnej zóny, no zároveň jediný spôsob, ako zachytiť hmatateľnú intimitu medzi telom a objektom. Fotografie umožňujú divákovi vstúpiť do tichého, osobného priestoru a porozumieť emocionálnemu náboju brošní, ktoré nie sú určené na bežné nosenie, ale na sústredené vnímanie. Práve v tejto práci sa Ninina tvorba definitívne ustálila ako tichá, neokázalá, no hlboko presvedčivá výpoveď o citlivosti – výpoveď, ktorá sa nezaoberá len formou, ale aj spôsobom, akým sa šperk dotýka tela, pamäti a vnútra človeka.

Východiská, ktoré Nina otvorila v práci s mäkkosťou a zraniteľnosťou kovu, sa prirodzene premietajú aj do jej širšieho uvažovania o šperku ako takom – o jeho vzťahu k telu, k nositeľovi a k samotnému procesu tvorby. Šperk pre ňu nikdy neexistuje izolovane; telo je jeho krajinou a partnerom v dialógu. „Je pre mňa dôležité, aby šperk komunikoval s telom, pretože telo predstavuje jeho krajinu,“ hovorí a zdôrazňuje, že nad umiestnením, proporciou a pohybom šperku uvažuje bez ohľadu na to, či ide o umelecký objekt alebo šperk určený na každodenné nosenie. Pri autorskom šperku si dovoľuje väčšiu mieru slobody – môže pracovať s celou plochou tela, s objemom, váhou či nepohodlím, pretože cieľom nie je funkčnosť, ale výpoveď. Napriek tomu nikdy nerezignuje na remeselné spracovanie, ktoré považuje za základ akejkoľvek dôveryhodnej práce. Práca rukami je pre ňu podstatou tvorby, nie niečím, čo by sa dalo nahradiť technológiou. „Vždy v mojej tvorbe bude vidieť a cítiť môj dotyk,“hovorí a priznáva, že práve fyzický kontakt s materiálom jej umožňuje vnímať kov všetkými zmyslami – hmatom, zrakom aj sluchom. V dielni často pracuje v tichu, no zároveň počúva každý zvuk nástroja, každý odpor materiálu, pretože práve tie jej napovedajú, či je pohyb správny, plameň primeraný alebo tlak priveľký. Tento sústredený stav ju prirodzene privádza do tvorivého flow, v ktorom sa myšlienky stíšia a zostáva len rytmus práce. Proces tvorby pre ňu nie je lineárny ani dopredu uzavretý – na začiatku často pochybuje, tápa a experimentuje, no práve tieto momenty prijíma ako nevyhnutnú súčasť tvorby. „Až pri samotnej práci s materiálom zistím, aké mám možnosti a kde sú jeho limity,“ vysvetľuje a dodáva, že jej pôvodné predstavy sa často menia a ustupujú lepším riešeniam, ktoré by v skiciach nenašla. Tento prístup sa prejavil aj v projekte Zanechať stopu, kde spojila šperk s keramikou a spolupracovala so Slovenskou ľudovou majolikou v Modre. Práca s fragmentmi ručne točených tanierov a váz, vedomé upustenie od ornamentu a dôraz na líniu a stopu ruky tu opäť potvrdzujú jej záujem o remeslo ako živý proces, nie ako dekoratívnu kulisu. „Viditeľné ťahy pre mňa symbolizujú ručnú prácu a jedinečnosť každého dotyku,“ hovorí a zároveň pomenúva snahu prepojiť tradíciu s modernou estetikou a zanechať stopu – vizuálnu aj symbolickú. Ninina tvorba tak pôsobí ako tichý pozorovateľ sveta: nie je expresívna ani okázalá, skôr ponúka priestor na spomalenie, súznenie a pozorné vnímanie. V jemnosti a citlivosti, ktoré z jej šperkov vyžarujú, sa zrkadlí jej osobnosť aj presvedčenie, že skutočná sila sa často skrýva práve v tom, čo nie je na prvý pohľad viditeľné.

V tvorbe Niny Štefánikovej sa šperk postupne formuje ako médium pamäti, telesnosti, materiálovej skúsenosti a tichej komunikácie. Jednotlivé práce nevznikajú izolovane, ale nadväzujú na seba ako súvislý vývoj – od formálnych a konštrukčných úloh, cez experimenty s premenlivosťou a vzťahom šperku k telu, až po hlboko osobné výpovede o zraniteľnosti, detstve a vnútornom svete. Projekty odhaľujú jej citlivú prácu s materiálom, rešpekt k remeslu a schopnosť prekladať intímne témy do vizuálne striedmeho, no významovo bohatého jazyka, ktorý neponúka hotové odpovede, ale priestor na tiché, sústredené vnímanie.

Projekt Ihlica do vlasov vznikol z netradičného východiska – nie z fyzického objektu, ale zo samotného textu na zbierkovej karte šperku, ktorý bol kedysi súčasťou zbierok Múzea skla a bižutérie v Jablonci nad Nisou. Nina sa oprela o opis a o vizuálne referencie historických ihlíc, ktoré však vedome zjednodušila a prečistila. Bohaté ornamenty redukovala na systém otvorov a dierok dvoch veľkostí, čím pôvodný dekor preložila do súčasného, minimalistickejšieho jazyka. Do mosadze zasadila biely kameň a perleťové sklo doplnené o zelené chatony, čím vytvorila šperk balansujúci medzi rešpektom k histórii a autorskou interpretáciou.

Kolekcia Stuha v stuhe pozostáva z ôsmich náhrdelníkov a vznikla ako reakcia na tému prechodu z 2D do 3D. Nina vychádzala z hry s papierom, origami, skladačkami, reliéfmi a architektonickým myslením. Základným stavebným prvkom sa stal štvorec, ktorého ohýbaním vznikali variácie jedného motívu rozvíjaného v rôznych kompozíciách. Pracovala s hliníkovým plechom a hľadala rovnováhu medzi tvarom, rytmom a mierou ohybu. Dôležitým prvkom je stuha, ktorá nefunguje len ako funkčný spojovací a fixačný prvok, ale aj ako stopa a štruktúra prítomná priamo v materiáli. Celá kolekcia je zostavená výlučne pomocou suchých spojov a nitovania, čo podčiarkuje jej konštrukčný a premyslený charakter.

Kolekcia BALANS pozostáva zo štrnástich prsteňov, z ktorých každý nesie vlastný charakter a význam. Nina tu pracuje s pojmom charakter ako s vnútornou vlastnosťou človeka a rovnováhu chápe ako základný predpoklad jeho stability. Jednotlivé prstene reprezentujú rôzne povahové črty – od otvorenosti, odvahy či vytrvalosti až po labilnosť, pýchu či dvojtvárnosť – ktoré sa navzájom dopĺňajú. Formálne vychádza z jednoduchých geometrických tvarov, ako sú guľa, polguľa, rovina či kruh, ktoré postupne nabaľuje do komplexnejších celkov, podobne ako sa vrství ľudská povaha. Pracuje s dualitou dvojíc, v ktorých sa kladné a záporné vlastnosti stretávajú a vytvárajú harmonický celok, zvýraznený aj kontrastnou farebnosťou. Materiálom je meď, doplnená o leštenie, čiernu patinu a bielu farbu v spreji.

V kolekcii Premeny sa Nina inšpiruje textilnými technikami – háčkovaním, pletením a vyšívaním – ktoré prenáša do kovu. Drôt tu funguje ako náhrada priadze a vyleštená mosadz svojím teplým tónom evokuje mäkkosť pletenín. Jednotlivé očká sú spájané do väčších celkov a reťazí, ktoré je možné „párať“ a znovu skladať, podobne ako textil. Autorka sa pohráva so zmenou rytmu prostredníctvom veľkosti a tvaru očiek a vytvára pohyblivé, flexibilné štruktúry, ktoré sa prispôsobujú telu. Variabilita a premyslené usporiadanie dielikov umožňujú šperkom meniť tvar a transformovať sa, čím sa pohyb a premenlivosť stávajú ich základnou vlastnosťou.

Projekt Skryté spomienky je intímnou prácou s pamäťou, ochranou a selektívnym odhaľovaním osobných významov. Nina pracuje s predmetmi, ktoré pre ňu nesú silnú emocionálnu hodnotu – od drobných šperkov a detských kresieb až po fotografie, listy, video či fragmenty každodenných vecí. Namiesto ich priamej prezentácie volí stratégiu skrývania a zabaľovania, čím vedome vytvára odstup medzi objektom a divákom. Odhaľuje len to, čo chce, a len do určitej miery, pretože tieto krehké spomienky si chráni. Výsledkom je séria objektov a brošní, v ktorých sa pamäť stáva materiálom a neviditeľné má rovnakú váhu ako to, čo zostáva na povrchu.

Kolekcia Zanechať stopu vznikla v spolupráci so Slovenskou ľudovou majolikou v Modre a vychádza z tradičného remesla keramiky a hrnčiarstva. Nina pracovala s fragmentmi ručne točených tanierov a váz, ktoré boli rezané ešte v procese schnutia pred prvým výpalom. Vedome upustila od tradičnej ornamentiky a dekor zjednodušila na líniu a stopu pohybu ruky. Viditeľné ťahy štetca sa tu stávajú symbolom ručnej práce a jedinečnosti každého dotyku. Fragmenty spája s kovom a textilnou šnúrou do objektových šperkov, ktorých cieľom je prepájať tradíciu s modernou estetikou a poukázať na hodnotu remesla ako živého, súčasného procesu.

Projekt Aj kov môže byť mäkký a zraniteľný je intímnym výskumom paradoxu materiálu, ktorý je bežne vnímaný ako tvrdý a chladný. Nina pracuje s kovom ako s médiom, ktoré dokáže prijímať teplo, tvar a stopu dotyku. Mäkkosť tu symbolizuje zraniteľnosť, citlivosť a premenlivosť, čím spochybňuje tradičné predstavy o sile a odolnosti. V kolekcii brošní hľadá rovnováhu medzi pevnosťou a ohybnosťou, štruktúrou a plynulosťou, objektom a emóciou. Kov sa v jej rukách stáva paralelou ľudskej skúsenosti – aj v najjemnejších momentoch môžeme byť silní, pretože mäkkosť nie je slabosť, ale forma hlbokého a autentického vyjadrenia.

Projekt Mami, môžem to zjesť? sa vracia k detstvu prostredníctvom jedného jednoduchého, no silného symbolu – cukríkov. Farebné, lesklé, sladké objekty evokujú obdobie, keď zvedavosť a fantázia nemali hranice. Nina sa pýta, čo je skutočné a čo len láka zrak a chuť, a pozýva diváka vnímať svet detskými očami. Súčasťou projektu sú fotografie, ktoré cukríky zachytávajú v rôznych prostrediach a situáciách, čím autorka poukazuje na detskú vynaliezavosť a schopnosť vidieť potenciál všade okolo seba. Objekty sú pritom skutočne jedlé, čím sa hranica medzi objektom, hrou a zážitkom ešte viac stiera.

Projekt ne.viditeľné reflektuje Nininu osobnú skúsenosť introvertnej komunikácie. Vníma ju ako vrstvený proces, v ktorom sa niečo odhaľuje a niečo zostáva skryté v závislosti od prostredia a situácie. Práve tieto pomyselné vrstvy fungujú ako forma ochrany. Pri tvorbe sa necháva viesť intuíciou a materiálmi – priesvitným pauzovacím papierom, krehkou sadrou, hmotami zanechávajúcimi otlačok, mäkkosťou látky a voľnosťou vlákien. Spolu s tlmenou farebnosťou vytvárajú pocit telesnosti a intimity, v ktorom sa viditeľné a neviditeľné neustále prelínajú a dopĺňajú.

Keď sa na Nininu tvorbu pozrieme v celku, nepôsobí ako súbor izolovaných projektov, ale ako súvislý proces, v ktorom sa jednotlivé práce prirodzene dopĺňajú. Od detských dotykov s materiálom, cez remeselnú disciplínu štúdia až po osobné kolekcie, v ktorých kov zmäkne a začne niesť spomienky, sa neustále vracia k tomu istému: k potrebe spomaliť, počúvať a nechať veci vzniknúť bez nátlaku. Sama hovorí, že jej tvorba „nie je okázalá“ a že v nej chce vyvolávať skôr pocit pokoja a súznenia než okamžitý efekt. Šperk je pre ňu médiom, ktoré nevyžaduje pozornosť, ale trpezlivosť – až vtedy sa začnú odkrývať vrstvy, skryté významy a jemné posuny medzi telom, materiálom a vnútorným svetom. Aj preto jej práce nepôsobia uzavreto; skôr naznačujú pokračovanie. Nina sama priznáva, že aj po dokončení kolekcie často cíti potrebu tému ďalej rozvíjať, vracať sa k nej z inej strany a nechať ju prirodzene dozrieť. V tomto zmysle nie je jej tvorba výsledkom, ale procesom – tichým, sústredeným a hlboko osobným. A práve v tom spočíva jej sila: v schopnosti zostať citlivá v prostredí, ktoré často oceňuje opak, a v odvahe ponúknuť divákovi priestor na vlastné spomalenie a vnímanie.

Nina Štefániková je slovenská šperkárka a autorka autorského šperku. Študovala na Strednej umeleckej škole v Trenčíne (propagačné výtvarníctvo) a následne na VŠVU v Bratislave v Ateliéri kovu a šperku. Vo svojej tvorbe skúma šperk ako médium pamäti, telesnosti a tichej komunikácie – pracuje s témami vrstvenia, ochrany vnútorného sveta, zraniteľnosti a mäkkosti, ktorú prenáša aj do kovu. Typická je pre ňu citlivá práca s materiálom, dôraz na remeslo a proces, v ktorom sa významy skôr naznačujú než vysvetľujú.

---