Nie je to chaos. Len už nie ste cieľová skupina.

Dátum: 26.07.2026

Autor: Martin Brix

Je dosť možné, že si niekto z generácie Z pri čítaní tohto profilu (ak vôbec tento dlhý text dočíta až dokonca) povie: „To je milé, skoro to pochopil.“ A úprimne? Asi áno. Pokúšať sa totiž slovami vysvetliť svet Karolíny Molnárovej aka lunalovesick je trochu ako snažiť sa opísať meme človeku, ktorý ho nikdy nevidel. Alebo vysvetliť, prečo je chróm náboženstvo, motocross poézia a screenshot môže byť maliarskou predlohou. Niekde cestou sa určite objaví pár dlhých viet, zopár múdro znejúcich pomenovaní a možno aj snaha nájsť vo všetkom hlbší význam. Berte to ako prirodzený obranný mechanizmus autora narodeného ešte pred YouTubom. Našťastie Karolínina tvorba funguje aj bez prekladu. A možno práve vtedy funguje najlepšie.

V tvorbe Karolíny sa prirodzene stretáva všetko, čo formuje generáciu vyrastajúcu na internete – rap, motocross, graffiti, rôzne kultúrne scény, digitálne obrazy aj pouličný slang. Z tohto sveta čerpá aj ako študentka magisterského štúdia maľby na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, kde v Ateliéri 3EAM pod vedením Rastislava Sedlačíka a Mateja Fabiana postupne formuje vlastný maliarsky jazyk. Popri škole organizuje komunitný projekt PODVOD, venuje sa textilným experimentom aj filmu, sama sa však s úsmevom označuje skôr za človeka, ktorého baví skúšať rôzne médiá než zostať pri jednej disciplíne.  „Popri tom sa venujem organizácii undergroundového eventu PODVOD a pomimo toho sa venujem textilu, textilnej tvorbe, ešte nejakým rôznym filmovým tvorbám, takže som taká… všestranná.“ Jej príbeh sa však nezačal v Bratislave. Vyrastala v Dunajskej Strede, kde popri gymnáziu navštevovala aj základnú umeleckú školu. O budúcnosti dlho nemala jasnú predstavu a sama priznáva, že nebyť jednej spolužiačky, možno by dnes robila niečo úplne iné. Práve ona ju presvedčila, aby odišla študovať textilný dizajn na Školu umeleckého priemyslu Josefa Vydru v Bratislave. Toto rozhodnutie dodnes považuje za jedno z najdôležitejších vo svojom živote. „Ja som ani nevedela, čo by som robila, a ona ma úplne presvedčila, že to je škola pre mňa, že tam musím ísť. To bola najlepšia škola na svete. Každému odporúčam, aby tam išiel študovať.“ Práve tam objavila prostredie, ktoré jej vyhovovalo – kombináciu remesla, slobody aj pedagógov, ktorí podporovali experiment a nebáli sa provokovať svojich študentov k vlastnému názoru.

Zlom prišiel počas pandémie. Covid prerušil prirodzený kontakt so školskými dielňami aj materiálmi a textil, ktorý dovtedy tvoril centrum jej záujmu, sa zrazu stal médiom, s ktorým doma nedokázala pracovať. „Jediné portfólio, ktoré som si vedela spraviť doma plnohodnotne, bolo maliarske.“ Začala preto maľovať zábery z filmov a videoklipov, skôr intuitívne než s ambíciou stať sa maliarkou. Práve tieto práce si všimol punkový label DEATHPROOF INCORPORATED (DPI) z Los Angeles, ktorý ich zaradil do svojho zinu. Nečakaná spätná väzba jej dodala odvahu uvažovať o maľbe vážnejšie. „Oni ma strašne vyhypili a podporili, tak som si povedala, že tá maľba by možno vôbec nebola taká nezmyselná.“ Hoci sa rozhodovala medzi dokumentárnou tvorbou a maľbou, napokon si vybrala druhú možnosť. Nebolo to rozhodnutie bez pochybností, no postupne našla prostredie, v ktorom jej spôsob uvažovania začal dávať zmysel. Ani na VŠVU to však nebola bezproblémová cesta. Prvé ročníky sprevádzalo hľadanie vlastného jazyka aj pocit, že jej spôsob práce nezapadá do predstáv o tom, ako má súčasná maľba vyzerať. Jej obrazy vychádzali z internetovej kultúry, filmových záberov či vizuálov alternatívnych komunít a mnohí v nich spočiatku nevideli maliarsku hodnotu. Sama priznáva, že dlho bojovala s pocitom, či to celé vôbec má zmysel. Zlom nastal až po nástupe do expandovaného ateliéru 3EAM. „Prišlo mi, že je to najaktuálnejší ateliér na katedre. Oveľa ľahšie sa tam komunikovali moje koncepty. Ukázali mi, že sa dajú robiť tie moje zvláštne chodníčky aj tak, aby to malo maliarsku hodnotu.“ Práve tam sa z intuitívneho zbierania obrazov a vizuálnych podnetov začala formovať autorka, ktorá dnes patrí k najvýraznejším hlasom nastupujúcej generácie maliarov. Jej tvorba síce stále vyrastá z internetovej kultúry, rôznych komunít a každodenných vizuálnych detailov, no už dávno nie je len ich dokumentáciou. Stala sa vlastným jazykom, ktorým rozpráva o svete okolo seba.

Karolínina tvorba sa na prvý pohľad môže javiť ako vizuálny chaos. Motocrossové motorky, monster trucky, chróm, graffiti, rap, hardcore plagáty, internetové mémy, vizuálny aj jazykový svet internetu či kresťanské symboly sa v jej obrazoch stretávajú spôsobom, ktorý môže pôsobiť náhodne. V skutočnosti však ide o veľmi prirodzený odraz sveta, v ktorom vyrastala ako „príslušníčka“ generácie Z. Práve internet, sociálne siete a neustále vznikajúce mikrokomunity sa stali jej najväčším vizuálnym archívom. Sama priznáva, že počas covidu sa tento proces ešte zrýchlil. „Každý mesiac pribúdalo milión mikrocoreov a všetkého,“ spomína na obdobie, keď sa internet stal hlavným miestom stretávania subkultúr aj vizuálnych trendov. Kým staršie generácie často vnímajú internet len ako médium, pre Karolínu predstavuje prirodzené prostredie, v ktorom vznikajú nové symboly, nové jazyky aj nové spôsoby rozmýšľania o obraze. Prvé roky na vysokej škole boli preto zároveň stretom dvoch pohľadov na maľbu. Kým ona do obrazov prinášala estetiku internetových mikrosvetov, filmových záberov či vizuálov, ktoré zámerne pripomínali fotografie alebo screenshoty, časť akademického prostredia v nich spočiatku nevedela nájsť maliarsku hodnotu. „Ľudia nechápali tie koncepty alebo nechápali, čo je pointa, keď budem maľovať niečo, čo vyzerá ako fotka a nemá to žiadnu maliarsku hodnotu.“ Tento generačný rozdiel však nebol len otázkou techniky. Bol predovšetkým otázkou vizuálnej gramotnosti. Mnohé odkazy, ktoré jej rovesníci čítali intuitívne, bolo staršiemu publiku potrebné zdĺhavo vysvetľovať. „Mladšej generácii som to vôbec nemusela vysvetľovať. Oni to vedeli veľmi silno odčítať. Až tej staršej generácii to stále musím vysvetľovať.“

Výrazný posun v jej premýšľaní priniesla hudba. Sama spomína moment, keď objavila tvorbu legendárnej českej rapovej skupiny Supercrooo a neskôr aj analýzy ich textov. Fascinovalo ju najmä to, že namiesto autentických životných príbehov pracovali s fikciou, absurditou a vytváraním vlastných svetov. Práve vtedy si uvedomila, že ani maľba nemusí byť neustálou terapiou autora. „Na začiatku som sa snažila robiť z toho terapiu. Pomáhalo mi to, ale dnes mi to príde dosť cringe.“ Namiesto introspektívnych výpovedí začala budovať obrazy okolo tém, ktoré ju fascinovali samy osebe. Už nechcela maľovať vlastné pocity, ale koncepty. „Povedala som si, že nemusím stále maľovať svoje reálne veci alebo pocity. Začala som si hľadať koncepty, ktoré ma zaujímajú a ktoré ma inšpirujú.“ Tým sa jej tvorba prirodzene presunula od osobných výpovedí k svetu sídlisk, motocyklov, rapového jazyka, internetových komunít či streetových metafor. Aj preto sa v jej obrazoch opakovane objavujú motorky, motocross či monster trucky. Nie sú to efektné kulisy ani nostalgia za deväťdesiatymi rokmi. Sú to symboly sveta, ku ktorému cíti zvláštnu príťažlivosť. „Ja som strašná fanúšička monster truckov a motocrossiek. Viem, že som sa mala narodiť niekde ako redneck s motorkami niekde na dedine,“ hovorí s humorom. Práve tento humor je pritom pre jej tvorbu kľúčový. Hoci sa dotýka vážnych tém, nikdy ich nepodáva pateticky. Skôr využíva iróniu, anekdotu či zvláštne vizuálne spojenia, ktoré diváka prinútia zastaviť sa a premýšľať. Sama hovorí, že veľa pracuje s prísloviami, každodenným jazykom ulice a rapovým jazykom. V obrazoch tak vznikajú nové významy podobne, ako vznikajú v internetových meme – spojením dvoch na prvý pohľad nesúvisiacich svetov.

Rovnako intuitívny je aj jej vzťah k samotnému maliarskemu procesu. Na rozdiel od autorov, ktorí si starostlivo pripravujú technológiu obrazu, Karolína sa zámerne necháva obmedzovať materiálom, ktorý má práve k dispozícii. „Ja maľujem s tým, čo mám. Rada sa obmedzím, lebo keď mám všetky farby a všetky možnosti, príde mi to menej zaujímavé.“ Tento takmer punkový prístup súvisí aj s jej fascináciou graffiti kultúrou, ktorá ju výrazne ovplyvnila po covide. Obdivuje jej anonymitu, spontánnosť aj schopnosť reagovať na verejný priestor bez zbytočných pravidiel. Podobne pristupuje aj k maľbe. Techniku nepovažuje za cieľ, ale za prostriedok. „Pre mňa je to všetko také, že len aby to bolo na nejakej ploche a bolo to niečím. Je mi jedno čím.“ Oveľa dôležitejšie než dokonalé remeslo sú pre ňu nečakané spojenia medzi obrazmi, symbolmi a kultúrnymi odkazmi. Práve tam vzniká jej autorský jazyk – nie ako výsledok premyslenej metodiky, ale ako prirodzený vizuálny slovník generácie, ktorá vyrástla medzi internetom, rapom, alternatívnymi scénami a nekonečným tokom obrazov.

Práve schopnosť prepájať zdanlivo nespojiteľné motívy prirodzene priviedla Karolínu aj k témam, ktoré v divákovi často vyvolávajú rozporuplné reakcie. Striekačky, drogy, chróm, náboženské symboly či motokrosové prilby sa v jej obrazoch neobjavujú preto, aby šokovali. Šok prichádza až vo chvíli, keď si divák uvedomí, že tieto symboly nehovoria o vzdialenom svete, ale o realite, ktorú denne míňa bez povšimnutia. Sama pritom priznáva, že slovo provokácia jej nikdy nebolo vlastné. „Ja som to tak nikdy nevnímala. Vždy mi je povedané, že to robím, ale ja to nevidím. Pre mňa je to moja realita.“ Práve táto veta možno najpresnejšie vystihuje jej tvorbu. Nie je to snaha búrať tabu za každú cenu, ale pomenovať svet, ktorý je často oveľa absurdnejší, než sa zdá. Najvýraznejšie sa tento prístup prejavil v sérii prác venovaných drogovej problematike. Hoci sa na prvý pohľad môže zdať, že estetizuje prostredie klubovej kultúry alebo pracuje s ikonografiou drog, opak je pravdou. Karolína otvorene hovorí, že je voči drogám zásadne kritická. K tejto téme ju priviedla osobná skúsenosť z práce v bratislavskom klube, kde prvýkrát videla, aké bežné je užívanie drog naprieč celou spoločnosťou. „Videla som, že tam doktori, učiteľky v škôlke, všetci proste fetujú.“ O to paradoxnejšie jej pripadalo, že stereotypy sa často obracali proti nej samotnej. „Ja, čo nefetujem, sa potom stretnem so stereotypom, že všetci si myslia, že beriem tvrdé drogy.“ Tento rozpor sa stal jedným zo základných impulzov jej tvorby. Nezaujíma ju moralizovanie ani senzácia. Skôr poukazuje na to, ako selektívne spoločnosť pristupuje k tomu, čo považuje za prijateľné a čo už za škandál. Aj preto sa v jej obrazoch opakovane objavuje striekačka. Nie ako oslava drogy, ale ako univerzálny vizuálny symbol závislosti. „Je to podľa mňa najčitateľnejší predmet. Zrolovaná bankovka nie je taká efektná ani odstrašujúca ako striekačka.“ Práve tento symbol sa však stal predmetom nepochopenia. Pri bakalárskom projekte, ktorý vytvorila spolu so šperkárkou Luciou Vlčekovou pod názvom Jazdím rýchlo, kradnem rýchlejšie, spojili motocrossovú estetiku so symbolikou drog a vytvorili sériu obrazov, objektov aj šperkov, ktoré zámerne balansovali na hrane medzi športom, rituálom a závislosťou. Výsledkom bola kritika dnešnej spoločnosti posadnutej rýchlosťou a výkonom, no časť publika ich prácu čítala ako romantizáciu drog. „Dostali sme úplný zjazd, že keď niečo, čo má byť antidrogové, pôsobí kladne, tak je to propagácia.“ Paradoxne sa však práve obraz dievčaťa ležiaceho v striekačkách stal prvým predaným dielom celej série. Pre Karolínu je aj to dôkazom, že význam obrazu nikdy nevzniká len na strane autora, ale aj v očiach diváka.

Podobný princíp stojí aj za jej výstavou FARBESCHNAUFT, v ktorej skúmala fascináciu chrómovou farbou. Chróm pre ňu nie je len efektným vizuálnym prvkom. Je symbolom túžby, posadnutosti aj zvláštneho druhu uctievania, ktoré spája graffiti komunitu, tuningovú scénu, klubovú kultúru aj internetové vizuály. Sama priznáva, že počas práce na tejto sérii bola chrómom doslova posadnutá. „Celý čas som fetovala ten lesk tej chrómovej farby.“ Aj tu pritom pracuje s jazykom, ktorý si zámerne požičiava slovník závislostí, no používa ho metaforicky. Zaujíma ju, ako sa z obyčajného materiálu môže stať objekt viery alebo fetiš. V jednom z ústredných obrazov vytvorila akúsi svätyňu subkultúr – postavu ukrižovanú na kríži poskladanom z odpadkov, reproduktorov a kovového odpadu. Náboženská ikonografia sa tu stretáva s estetikou ulice, pričom ani jedna z nich nie je nadradená tej druhej. Obe fungujú ako systémy viery, ktoré si spoločnosť vytvára. Možno práve preto jej obrazy pôsobia tak presvedčivo. Neponúkajú jednoduché odpovede ani morálne poučenia. Karolína skôr zbiera vizuálne dôkazy o tom, ako dnešná spoločnosť funguje, a skladá ich do nových, často absurdných situácií. Sama pritom tvrdí, že ju oveľa viac než technická stránka maľby zaujímajú koncepty a nečakané spojenia. „Najzaujímavejšie sú asi tie spojitosti medzi random vecami.“ To, čo na prvý pohľad vyzerá ako provokácia, je v skutočnosti veľmi presná sociálna observácia. Jej obrazy nastavujú zrkadlo svetu, ktorý je plný rozporov – svetu, v ktorom je prijateľnejšie tváriť sa, že problém neexistuje, než otvorene hovoriť o tom, čo všetci vidia. A práve v tejto schopnosti pomenovať nepohodlné témy bez moralizovania sa ukazuje jeden z najsilnejších aspektov jej autorského rukopisu.

Hoci Karolína o sebe hovorí predovšetkým ako o maliarke, jej tvorba sa už dávno neodohráva iba medzi stenami ateliéru. Rovnako dôležité je pre ňu vytváranie priestoru, v ktorom sa môžu stretávať ľudia s podobným uvažovaním. Aj preto spolu so svojou najlepšou kamarátkou Andreou Štefankovou založila platformu PODVOD – módnu prehliadku prepájajúcu lokálne značky, koncerty a komunitu mladých tvorcov. Nevznikla ako ambiciózny event, ale ako prirodzená reakcia na pocit, že z Bratislavy neustále odchádzajú šikovní ľudia a mnohí rezignujú na to, že by sa tu dalo niečo vybudovať. „Všetci sa stále sťažovali, že tu nie je silná kultúrna základňa. Tak sme si povedali, že s tým skúsime niečo spraviť.“ Za štyri ročníky sa z iniciatívy niekoľkých kamarátov stala komunita, ktorá dáva priestor mladým módnym značkám, hudobníkom aj výtvarníkom bez potreby veľkých rozpočtov či zložitých kurátorských konceptov. „My nie sme úplne na tieto kurátorské reči. Radšej vidíme výsledky. Keď je niečo dobré, tak je to dobré.“ Podobne ako vo vlastnej tvorbe, aj pri organizovaní PODVODU dôveruje viac prirodzeným vzťahom než prísnym pravidlám. Neorganizujú open cally ani sa nesnažia vytvárať uzavretú scénu. Ľudí si vyberajú intuitívne, podľa toho, čo ich dlhodobo presviedča kvalitou práce aj osobným prístupom. Dôležitá je komunita, nie exkluzivita. Karolína otvorene hovorí, že ich zaujíma nielen výsledok, ale aj človek, ktorý za ním stojí. Aj preto PODVOD nepôsobí ako klasická módna prehliadka. Je skôr miestom stretnutí, kde sa streetwear prirodzene prepája s hudbou, performanciou či vizuálnym umením a kde jednotlivé komunity a scény nevystupujú ako uzavreté svety, ale ako prirodzení partneri v rozhovore.

Táto dôvera v lokálnu scénu úzko súvisí aj s jej vzťahom k Bratislave. Napriek tomu, že jej viacerí odporúčali pokračovať v štúdiu v Prahe, kde by podľa nich našla otvorenejšie prostredie pre svoje témy, rozhodla sa zostať. Nie preto, že by nevidela limity domácej scény, ale preto, že ich chce spoluvytvárať a posúvať. „Mám strašne rada Bratislavu. Som taká trošku národniarka. Mrzí ma, že všetci tí šikovní ľudia odchádzajú do Prahy.“ Verí, že mesto má všetky predpoklady na vznik kvalitnej nezávislej kultúry a že práve mladí autori môžu vytvoriť prostredie, v ktorom nebude potrebné neustále odchádzať za lepšími podmienkami do zahraničia. V jej slovách pritom necítiť naivný optimizmus, ale skôr presvedčenie človeka, ktorý vie, že kultúra vzniká predovšetkým aktivitou ľudí, nie veľkosťou mesta. Možno práve preto sa Karolína ani do budúcnosti nechce uzavrieť do jedného média. Popri maľbe ju stále priťahuje dokumentárny film, ktorému sa chcela pôvodne venovať už pred nástupom na VŠVU. Dnes priznáva, že naň ešte potrebuje nazbierať viac skúseností. „Mám toho ešte strašne málo odžité na to, aby som sa tomu mohla venovať.“ Vidí sa skôr o desať či pätnásť rokov, keď bude mať za sebou viac príbehov aj životných skúseností. Dovtedy chce pokračovať v maľbe, experimentovať s videom, objektom či priestorovými realizáciami a nechať svoju tvorbu prirodzene vyvíjať. Ani pripravovanú diplomovú prácu zatiaľ nevníma ako uzavretý koncept. Potrebuje si najskôr dopriať odstup, pozorovať okolie a opäť nazbierať nové podnety. Práve schopnosť neustále absorbovať svet okolo seba je totiž jedným z motorov jej tvorby.

Pri pohľade na Karolínine obrazy možno ľahko podľahnúť dojmu, že sú predovšetkým o motocrossových motorkách, chrómových farbách, internete či alternatívach scénach. V skutočnosti sú však predovšetkým o generácii, ktorá vyrástla v neustálom toku obrazov, informácií a protichodných hodnôt. Karolína ich nesúdi ani nevysvetľuje. Skôr ich skladá vedľa seba tak, ako ich sama zažíva – s humorom, iróniou, nadhľadom aj citlivosťou. Jej obrazy preto nepôsobia ako uzavreté výpovede, ale ako otvorené vizuálne mapy súčasnosti, v ktorých sa vedľa seba prirodzene stretávajú internetové mémy, kresťanské symboly, rapové texty, chrómové spreje aj každodenné skúsenosti mladého človeka. A práve v tom spočíva ich sila. Nie sú pokusom vysvetliť dnešný svet. Sú jeho autentickou súčasťou.

Karolína Molnárová aka lunalovesick je vizuálna umelkyňa, maliarka a organizátorka komunitného projektu PODVOD. Študuje magisterský stupeň maľby na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave v Ateliéri 3EAM. Vo svojej tvorbe prepája internetové subkultúry, rap, motocross, graffiti, pouličný slang a digitálnu kultúru do osobitého maliarskeho jazyka, ktorý s humorom aj iróniou komentuje súčasnú spoločnosť. Popri maľbe sa venuje textilným experimentom, filmu a budovaniu komunity mladých autorov na slovenskej nezávislej scéne.

1 2 ... 4 ►