Novinky
Odev ako balans medzi konceptom a každodennosťou
Dátum: 30.05.2026
Autor: Martin Brix
Jakub nepatrí medzi návrhárov, ktorí rozmýšľajú nad módou cez trendy, sezóny alebo veľké módne gestá. Oveľa bližšie má ku konštrukcii, funkcii a pocitu, že oblečenie má človeku fungovať aj po rokoch. Zo skejtovej subkultúry, punkových nášiviek a učenia sa šitia ako samouk na internáte sa postupne dostal k vlastnému autorskému jazyku, v ktorom sa stretáva produktový dizajn, technické premýšľanie aj potreba robiť veci úprimne a po svojom. V rozhovore hovorí o hľadaní vlastného rukopisu, o udržateľnosti bez moralizovania, o živote medzi Slovenskom a Holandskom aj o tom, prečo je podľa neho najudržateľnejšia móda tá, ktorú človek jednoducho nechce prestať nosiť.
Keď dnes Jakub Masár hovorí o svojej práci, nepoužíva úplne rád označenie módny dizajnér. Nie preto, že by sa móde vyhýbal, ale skôr preto, že ju od začiatku vnímal trochu inak než ako svet trendov, sezón a rýchlo sa meniacich kolekcií. „Sám seba nevnímam úplne asi ako takého klasického módneho dizajnéra. Skôr by som to nazval asi, že som produktový dizajnér tvoriaci v doméne oblečenia,“ vysvetľuje už v úvode rozhovoru. Tento spôsob rozmýšľania sa pritom v jeho tvorbe objavuje od úplného začiatku. Oblečenie pre Jakuba nikdy nebolo iba vizuálnym efektom alebo trendovou záležitosťou, ale skôr funkčným objektom, ktorý má človeka sprevádzať dlhodobo. „Snažím sa robiť veci, ktoré sú natoľko silné konštrukciou a strihom, natoľko pohodlné, že fungujú aj v rámci dlhšieho časového obdobia. Aby sa ti tá vec nezunovala po jednej sezóne,“ hovorí. Zaujímavé pritom je, že jeho cesta k móde vôbec nezačína módou samotnou. Jakub vyrastá v Piešťanoch, skejtuje, počúva rock, metal aj rap a práve skateboardová komunita sa preňho stáva prvým prostredím, kde oblečenie začne vnímať ako prirodzený spôsob sebavyjadrenia. „Vždy som k tomu tak nejak inklinoval. Prišlo mi, že prečo takto nechodia ľudia aj v normálnom živote? Prečo sa nevyjadrujú oblečením?“ spomína. Skateboarding podľa neho nikdy nebol len športom, ale kultúrou postavenou na štýle, postoji a individualite. „Skateboarding je podľa mňa veľmi umelecký šport. Tá móda tam ide úplne ruka v ruke s tým, kto ako jazdí.“ Práve tam sa prvýkrát učí vnímať siluetu, proporcie, spôsob nosenia oblečenia aj to, ako dokáže vizuálny prejav dopĺňať osobnosť človeka. Dôležitú úlohu pritom zohráva aj rodinné prostredie. Otec je grafický dizajnér, doma je prítomné výtvarné umenie a tvorivosť, rodičia ho podporujú v kreslení aj návštevách výstav. „Chodil som celé detstvo na výtvarku. U nás to bolo skôr podporované,“ hovorí. Napriek tomu móda dlho nepôsobí ako realistická cesta, ktorou sa chce vydať. Jakub otvorene priznáva, že počas gymnázia si nevedel predstaviť, že by sa oblečením mohol reálne živiť. „Žil som v Piešťanoch. Nebolo to úplne nič blízko Paríža ani nejakého sveta módy a nikdy som na Slovensku nevidel niekoho, kto by robil módu spôsobom, v ktorom by som sa vedel vidieť aj ja,“ spomína. K oblečeniu sa preto najskôr dostáva intuitívne a amatérsky – našíva si punkáčske nášivky, prerába vlastné veci, experimentuje s oblečením skôr ako fanúšik subkultúr než budúci návrhár. Paralelne však začína objavovať internetové menswear blogy, zahraničných dizajnérov či prvé módne médiá ako Refresher, ktoré mu ukazujú, že móda môže existovať aj mimo stereotypnej predstavy luxusu a prehliadkových extravagancií. „Zrazu som pričuchol k oblečeniu úplne inak,“ opisuje moment, keď začal sledovať japonských návrhárov, streetwear aj rôzne alternatívne prístupy k móde.
Skutočný zlom však prichádza až počas štúdia na Fakulte architektúry a dizajnu STU, kde študuje produktový dizajn. A práve toto štúdium sa neskôr ukáže ako kľúčové pre jeho dnešný prístup k odevu. „Otvorilo mi to obraz. Dejiny umenia, dejiny dizajnu, celkovo hlbší pohľad do dizajnu ako takého,“ vysvetľuje. Zároveň prvýkrát trávi čas medzi ľuďmi, ktorí rozmýšľajú podobne intenzívne o tvorbe ako on sám. „Pamätám si moment, keď mi došlo, že ja toto môžem robiť stále. Že to je úžasné.“ Oblečenie pritom objavuje takmer náhodou – cez predmet dizajn v mäkkých materiáloch. Keď dostanú zadanie pracovať s papierom a konštrukciou, rozhodne sa namiesto toho naučiť sa šiť. „Došiel som domov a povedal som mame: Mami, ukáž mi, ako funguje šijací stroj.“ Vezme si jej šijací stroj na internát a úplne samoučiac sa začne experimentovať. Prvé tašky, prvé bundy, improvizované prototypy. Nejde pritom o romantický príbeh talentu, ktorý všetko ovládal od začiatku. Skôr o dlhý proces pokusov, omylov a hľadania vlastného jazyka. „Najskôr máš „taste“ strašne vysoko, lebo máš napozerané veci, ale tvoj „skill“ je veľmi nízko. A niekedy trvá roky, kým začneš robiť niečo, čo naozaj uspokojí ten tvoj vlastný vkus.“ Už v tomto období sa však ukazuje niečo, čo zostane pre Jakubovu tvorbu charakteristické dodnes – fascinácia konštrukciou, funkčnosťou a premýšľaním nad odevom ako nad objektom, ktorý má nielen dobre vyzerať, ale aj fungovať v reálnom živote. Moment, keď Jakub začne šiť, preňho veľmi rýchlo prestane byť iba školským experimentom. Z niečoho, čo vzniklo spontánne na internáte so starým šijacím strojom od mamy, sa postupne stáva posadnutosť. Namiesto klasického módneho vzdelania prichádza dlhé obdobie samoučenia, sledovania dizajnérov, rozoberania konštrukcií a nekonečného skúšania. „Úplne som si pozeral, kto čo a jak robí. To vytvorilo môj „taste“,“ hovorí. A práve slovo „taste“ sa v jeho rozprávaní objavuje často. Nie ako póza, ale ako vnútorný kompas, ktorý sa podľa neho buduje roky. „A roky aj trvá, kým začneš robiť niečo, čo naozaj odkryje to, čo je niekde hlboko v tebe.“ Táto veta pritom veľmi presne vystihuje aj jeho ďalší vývoj – Jakub sa nikdy nesnaží robiť módu pre instantný efekt. Oveľa viac ho zaujíma proces hľadania vlastného jazyka, spôsobu konštrukcie a fungovania odevu.
*Diplomový projekt skúmajúci možnosti tvarovania vegetable-tanned kože a jej priestorového využitia v produktovom dizajne. Kolekcia svietidiel vznikla z experimentovania s transparentnou polovyčinenou kožou v spolupráci so Slovenským centrom ľudovej umeleckej výroby.
Veľkým zlomom sa stáva projekt veľkej parky (pozn.: parka je dlhý, teplý kabát alebo bunda s kapucňou, často lemovanou kožušinou alebo umelou kožušinou) vytvorenej zo starých pracovných búnd z army shopu. „Rozstrihal som ich a poskladal dokopy,“ opisuje svoju prvú výraznú vec, ktorá mu prvýkrát ukázala, že oblečenie môže byť priestorom pre vlastný autorský výraz. Už v tomto projekte sa objavujú princípy, ktoré sa neskôr stanú jeho poznávacím znamením – vrstvenie materiálov, technické detaily, funkčné prvky, ale aj fascinácia tým, čo sa deje na druhej strane odevu. O niekoľko rokov neskôr sa tieto princípy naplno rozvinú pri projekte čiernej denimovej bundy zo starých Levi’s nohavíc, ktorý dnes sám označuje za jeden zo svojich najdôležitejších momentov. „Bol to prvý projekt, pri ktorom som mal pocit, že som naozaj našiel svoj jazyk,“ priznáva. Bundu vytváral tak, že staré rifle rozstrihal na dlhé pásy, tie následne zošíval do novej „látky“ a až z nej vyrezával jednotlivé časti strihu. Výsledkom bol odev, ktorý mal z jednej strany čistý technický vzhľad a z druhej priznanú, surovú konštrukciu. Práve vtedy si uvedomil, že obe strany fungujú rovnako dobre. „Došlo mi, že tú bundu viem navrhnúť tak, aby sa dala obrátiť. Aby sa dala nosiť z oboch strán.“ Od tohto momentu sa reverzibilita, surové hrany a funkčná konštrukcia stávajú základom jeho rukopisu. Jakub svoje veci často navrhuje tak, aby človek dostal „dva looky v jednej veci“. Bundy majú dvojité zipsy, vrecká fungujú z oboch strán, materiál zostáva miestami priznaný a nedokončený. Nie však ako estetické gesto pre efekt, ale ako premyslený systém. „Mám rád, keď ten materiál sám rozpráva,“ vysvetľuje. Aj preto odmieta predstavu módy ako niečoho úplne oddeleného od reality každodenného života. Nesnaží sa vytvárať futuristické kostýmy ani módne objekty existujúce len pre fotografiu. „Chcem robiť veci, ktoré budú natoľko silné, že si ich budem chcieť obliecť aj za päť rokov,“ hovorí. Zároveň nemá rád slovo nadčasovosť. Namiesto neho používa výraz stálosť. Niečo, čo človeka neunaví po jednej sezóne a čo dokáže prirodzene fungovať dlhodobo.
*Prvá bunda, ktorú Jakub Masár ušil – pullover jacket z nefarbeného bull denimu s ukrytými prednými a zadnými zipsovými vreckami. Spolu s veľkou tote bag patrí medzi jeho vôbec prvé ušité produkty.
Práve tu sa naplno ukazuje jeho produktový background. Oblečenie preňho nie je len obraz alebo estetická výpoveď, ale objekt, ktorý musí fungovať na tele, v pohybe, v každodennom živote. „Veľmi chcem robiť veci, ktoré budú natoľko pohodlné a nositeľné, že ich budeš chcieť stále nosiť,“ vysvetľuje. Aj preto sa neustále pohybuje medzi konceptom a praktickosťou. Na jednej strane chce, aby bolo jasné, že ide o autorský dizajn. Na druhej strane odmieta robiť oblečenie, ktoré si človek oblečie raz za rok na festival alebo skončí v skrini ako nepraktický artefakt. „Tá vec musí mať dostatočný výraz, aby bolo jasné, že je od návrhára. Ale zároveň ju musíš vedieť normálne nosiť každý deň.“ A práve toto neustále hľadanie balansu – medzi výrazom, komfortom, funkciou a každodennosťou – sa postupne stáva jednou z najdôležitejších tém celej jeho tvorby. Čím viac sa Jakub ponára do vlastnej tvorby, tým viac začína premýšľať aj nad tým, čo vlastne znamená robiť „udržateľnú“ módu. Nehovorí však o nej idealisticky ani moralisticky. Skôr veľmi pragmaticky a cez vlastnú skúsenosť človeka, ktorý denne drží v rukách materiál, šije, skúša, párá a znovu skladá veci dokopy. „Myslím si, že každý, kto niečo fyzické vytvára, sa nad týmto zamýšľa. Vidíš, koľko materiálu ti prejde rukami,“hovorí. Už počas školy skúša rôzne zero waste prístupy, pracuje s upcyklovanými materiálmi, experimentuje s bavlnenými niťami či konštrukciami bez odpadu. Postupne však prichádza aj frustrácia z toho, že realita výroby je oveľa komplikovanejšia než idealistické predstavy o absolútne čistom dizajne. „Mal som na seba strašné tlaky, že to musí byť iba zero waste alebo strašne sustainable,“ priznáva. Veľmi rýchlo zisťuje, že niektoré ekologickejšie riešenia jednoducho nefungujú prakticky. Bavlnené nite sa trhajú, niektoré materiály nevydržia používanie a veľa „udržateľných“ konceptov zostáva len na úrovni marketingu. „Niekedy sa ideš z toho až zblázniť, keď moc chceš robiť veci takto čisto,“ hovorí otvorene.
*Jacket Two – veľká zimná pullover bunda vytvorená z repasovaných vintage pracovných búnd z bavlny. Model dopĺňa saténová podšívka, technické detaily, viacero vreciek aj popruhy na nosenie. Jeden z prvých projektov, pri ktorom mal Jakub Masár pocit, že našiel vlastný autorský jazyk.
Práve v tomto období sa jeho pohľad na udržateľnosť začne meniť. Namiesto absolútnej čistoty procesu sa začne sústrediť na niečo oveľa jednoduchšie, ale možno zásadnejšie – vzťah človeka k oblečeniu. „Myslím si, že najudržateľnejšia móda je niečo, čo si dáš na seba a cítiš sa v tom super.“ Táto veta sa stáva jedným z najdôležitejších princípov jeho tvorby. Ak človek nejakú vec nosí roky, ak ju nechce vyhodiť po jednej sezóne, ak ju doslova „vynosí“, potom má podľa Jakuba oveľa väčší význam než produkt, ktorý síce vznikol ekologickým spôsobom, ale zostane visieť v skrini. „Keď tú vec jednoducho nosíš toľko, že ju až prederavíš, tak to je pecka,“ hovorí. Komfort, dobrý strih a emocionálny vzťah k odevu preto vníma ako podstatnejšie než marketingové nálepky. Aj preto sa vo svojej tvorbe stále viac sústreďuje na to, ako oblečenie sedí, funguje a ako sa v ňom človek cíti. Silný moment v tomto rozmýšľaní prichádza počas pop-upu v Rotterdame. Jakub tam prinesie svoje oversize nohavice fungujúce na princípe „one size fits most“ a zrazu stojí oproti ľuďom, ktorým dokonale padnú rifle, ktorí majú jednoduché outfity a úplne prirodzený štýl. „Bol som zrazu úplne, že čo tu ja robím s týmito svojimi vrecami,“ spomína so smiechom. Tento moment ho donúti prehodnotiť vlastný prístup. Začne sa intenzívnejšie venovať strihu nohavíc, fitovaniu a tomu, ako vytvoriť veci, ktoré budú fungovať na rôznych typoch tiel bez toho, aby pôsobili anonymne alebo kompromisne. Zároveň si ešte viac uvedomí, aké náročné je robiť autorský dizajn mimo veľkých módnych systémov. Každý produkt vzniká od nuly – od skice cez strih až po fotenie, komunikáciu a predaj. „Všetko robím sám. Od nápadu cez sample až po promo a predávanie,“ opisuje tak svoju každodennosť. Namiesto klasických kolekcií preto radšej vytvára jednotlivé silné produkty, ktoré postupne skladajú akýsi vlastný šatník značky.
Aj jeho tvorivý proces pôsobí skôr ako neustále balansovanie medzi intuíciou, technickým myslením a realitou života. Niektoré veci vzniknú za dva týždne, iné sa vyvíjajú roky. „Niekedy už v skici viem, že toto bude pecka. A niekedy spravím desať samplov a stále to nie je ono,“ opisuje. Často sa vracia k starším konceptom, mení ich, prerába alebo ich úplne zahodí. Zároveň otvorene hovorí aj o únave, pochybnostiach a potrebe neustále meniť typ práce, aby nestratil energiu. „Keď robím dlho len bundy, musím zmeniť vec. Začnem robiť nohavice alebo tričká-mutantov,“ smeje sa. V tomto prístupe je cítiť niečo veľmi vzdialené od romantickej predstavy módneho návrhára čakajúceho na múzu. Jakubova tvorba pôsobí skôr ako neustály dialóg medzi materiálom, telom, technológiou, každodennosťou a vlastným vnútorným pocitom, že vec ešte stále nie je úplne hotová. A práve možno preto jeho oblečenie nepôsobí ako trendový produkt jednej sezóny, ale skôr ako dlhodobé hľadanie vlastného systému fungovania vo svete módy, ktorý sa mení príliš rýchlo.
*Experimentálne odevné štúdie vznikajúce v spolupráci s Ivanom Ligačom (prince.in.jeans / Evan Lure) počas Jakubovho pôsobenia v Holandsku. Spoločná tvorba a dlhodobý kreatívny dialóg sa neskôr pretavili aj do projektu NOIS.
Aj keď Jakub dnes funguje prevažne ako samostatný autor, dôležitou súčasťou jeho príbehu sa postupne stávajú aj spolupráce a komunity. Možno práve preto, že veľmi dobre pozná opačný pocit – dlhé hodiny zavretý sám v ateliéri, neustále rozhodovanie, pochybnosti aj tlak niesť všetko na vlastných pleciach. O to silnejšie potom vníma momenty, keď sa tvorba zmení na spoločný proces. Jedným z najdôležitejších ľudí sa preňho stáva Ivan Ligač (aka prince.in.jeans aka Evan Lure), s ktorým vytvára projekt NOIS. Spoznajú sa po Jakubovom presťahovaní do Holandska a veľmi rýchlo zistia, že ich nespája len podobný vkus, ale aj spôsob práce a premýšľania. „My sme prakticky 90 % času spolu trávili prácou. Zavreli sme sa v ateliéri a robili,“ spomína. NOIS preňho nikdy nebol len o výsledných produktoch. Dôležitá bola samotná skúsenosť zdieľanej tvorby, vzájomného posúvania a schopnosti ustúpiť vlastnému egu. „Keď niečo robíš s niekým, musíš otvoriť myseľ iným smerom. To nás oboch mega poháňalo,“ opisuje. Aj dnes, keď je projekt momentálne v akomsi režime hybernácie, o ňom hovorí s obrovskou dôležitosťou. Nie ako o uzavretej kapitole, ale ako o niečom, čo stále existuje niekde pod povrchom a čaká na správny moment.
Podobne funguje aj projekt T-shirt Tuning, ktorý Jakub opisuje takmer ako komunitnú platformu. Skupina dizajnérov, grafikov a ľudí okolo módy spolu na festivaloch a akciách prešíva staré tričká, merch alebo nepotrebné kusy oblečenia a premieňa ich na nové objekty. „Je to vlastne ako sampling v hudbe, len s tričkami,“ vysvetľuje. Celý projekt vznikol po skúsenosti z Holandska, kde prvýkrát zažil otvorený kolektívny upcycling priamo pred publikom. A práve táto energia mu na Slovensku chýbala. „Každý si tu žie v tej svojej nore a málo kedy vidím, že by sa ľudia spojili a robili niečo väčšie ako oni sami,“ hovorí. T-shirt Tuning je preto preňho viac než len workshop alebo udržateľný projekt. Je to spôsob, ako ukázať tvorbu ako živý proces, zbaviť ju nedotknuteľnosti a zároveň vytvárať priestor pre komunitu. Možno aj preto má celý projekt v sebe určitú punkovú otvorenosť – nič nie je úplne fixné, všetko sa mení podľa miesta, ľudí a momentu.
Aj napriek tomu však Jakub pôsobí ako človek, ktorý zostáva veľmi pevne ukotvený vo vlastnom vnútornom svete. O úspechu nehovorí cez čísla ani veľké ambície. Oveľa dôležitejší je preňho pocit integrity a vedomie, že za svojou prácou si dokáže stáť. „Nedokázal by som sa podpísať pod niečo, o čom viem, že nefunguje,“ hovorí. Samozrejme, teší ho, keď si jeho veci kupujú obchody v Japonsku, keď mu ľudia píšu na Instagram alebo keď stretne niekoho, kto jeho bundu nosí po rokoch stále ďalej. Ale ešte dôležitejší je moment, keď produkt konečne dokončí a cíti, že je pripravený ísť medzi ľudí. „Keď sa ten produkt konečne narodí, to je úplne perfektný pocit,“ opisuje. Práve v týchto momentoch je zaujímavé sledovať, ako Jakub rozpráva o tvorbe. Bez romantizovania, ale zároveň s obrovskou intenzitou. Inšpirácia preňho neprichádza z jedného konkrétneho zdroja. Môže to byť film, hudba, človek na ulici, história, vedecký objav alebo detail cudzieho outfitu v obchode. „Niekedy si fakt fotím ľudí zozadu ako úplný voyer,“ smeje sa. Fascinujú ho premyslené svety, systémy a veci dotiahnuté do detailu. Vie sa obsesívne ponoriť do Matrixu, celé dni analyzovať filmy, dizajn alebo vizuálne svety, ktoré niekto vytvoril. A možno práve v tomto je veľmi podobný vlastným veciam – aj jeho oblečenie pôsobí ako systém poskladaný z detailov, ktoré na prvý pohľad nepôsobia okázalo, ale postupne odhaľujú svoju premyslenosť, funkciu a charakter.
Na konci rozhovoru pritom Jakub nepôsobí ako človek, ktorý by mal potrebu veľkých manifestov o budúcnosti módy alebo o vlastnej kariére. O plánoch hovorí opatrne, skoro až poverčivo. „Vždy keď niekomu poviem plán, tak ho tým zabijem,“ priznáva. Namiesto veľkých vyhlásení radšej necháva hovoriť samotnú prácu. A možno práve preto jeho tvorba nepôsobí ako snaha byť za každú cenu viditeľný, hlučný alebo trendový. Skôr ako dlhodobé, veľmi osobné a neustále sa vyvíjajúce hľadanie spôsobu, ako robiť oblečenie úprimne, funkčne a s rešpektom k človeku, ktorý ho bude nosiť. „Mám pocit, že som našiel tú svoju vec, pre ktorú tu som,“ hovorí v jednej chvíli. A práve z celého jeho rozprávania je cítiť, že nejde o vetu povedanú z povinnosti, ale o niečo, čo si musel postupne celé odšiť, odžiť a vlastnými rukami vybudovať.
Jakub Masár je slovenský dizajnér pôsobiaci medzi Slovenskom a Holandskom. Vyštudoval produktový dizajn na Fakulte architektúry a dizajnu STU v Bratislave, no dlhodobo sa venuje autorskej tvorbe oblečenia a doplnkov. Vo svojej práci prepája technické a produktové myslenie s módou, pričom sa sústreďuje na funkčnosť, konštrukciu, reverzibilitu a dlhodobú nositeľnosť odevu. Charakteristické sú preňho surové detaily, práca s upcyklovanými materiálmi a hľadanie balansu medzi konceptom a každodennosťou. Je súčasťou projektov NOIS a T-shirt Tuning a vo svojej tvorbe dlhodobo reflektuje aj témy udržateľnosti, komunitnej spolupráce a vzťahu človeka k oblečeniu.
|
zdieľať |
|
tweetnuť |
|
späť |
