Najúprimnejší obraz vzniká z nedokonalosti

Dátum: 28.06.2026

Autor: Martin Brix

Adam kreslí, maľuje a tetuje, no všetky tieto médiá uňho vyrastajú z jedného spoločného základu – z kresby. Tá sa preňho stala jazykom, denníkom aj spôsobom, ako spracúvať každodennosť, vnútorné napätia či neistotu zo sveta okolo seba. Jeho rozpitá línia, surovosť a prijatie náhody sa objavujú na papieri, plátne aj ľudskej koži. V rozhovore hovorí o detstve formovanom staršou sestrou, o ceste na VŠVU, pandémii ako zlomovom období, tetovaní ako prirodzenom pokračovaní kresby aj o tom, prečo najúprimnejší obraz nemusí vzniknúť z dokonalej kontroly, ale práve z ochoty nechať veci trochu sa rozliať.

Adam Priecel patrí k autorom, ktorí sa len veľmi neradi nechávajú zaškatuľkovať do jednej disciplíny. Hoci vyštudoval maľbu, venuje sa aj tetovaniu a voľnej tvorbe, sám má však v tom jasno. „Asi taká najzákladnejšia vec u mňa je kresba. Z tej kresby vlastne vychádzam a buď to ide ďalej do tetovania alebo do maľby alebo sa to veľakrát prelína a kombinuje,“ hovorí. Práve kresba sa preňho stala prirodzeným jazykom, ku ktorému sa neustále vracia a z ktorého vyrastajú všetky ostatné médiá, s ktorými dnes pracuje. Jeho cesta k umeniu začala doma pri staršej sestre. Tá študovala najskôr na Škole umeleckého priemyslu na Tokajíckej ulici v Bratislave a neskôr pokračovala na Vysokej škole výtvarných umení. Ako mladší brat prirodzene nasával jej svet – od obliekania cez skejtovú kultúru až po návštevy školských ateliérov, kam ho často brávala a kde jej pomáhal. „Hrozne ma bavili skejtová kultúra. Ona v tom už bola predo mnou, tak mi otvárala bránu do tohoto sveta. Keď som potom videl maliarske veci na VŠVU, bol som ôsmak alebo deviatak a prišlo mi to ako úplný street art, len sofistikovanejší. Vtedy som si povedal, že toto by som určite chcel robiť.“ Kreslenie ho sprevádzalo už od detstva. Spomína si najmä na nekonečné prekresľovanie motívov, ktoré ho fascinovali a na radosť z obyčajného papiera a ceruzky. Aj preto si na strednej škole vybral odbor propagačné výtvarníctvo, ktorý mu poskytol široký remeselný základ. Hoci si vyskúšal rôzne techniky, najbližšie mu vždy zostávala analógová práca. „Mňa vždy bavila tá analógová forma, že si chytíš papier a kreslíš,“ opisuje jednoducho.  

Po maturite však jeho cesta nebola jednoznačná. Na VŠVU sa nedostal hneď a prijímacie skúšky musel absolvovať viackrát. Spätne priznáva, že spočiatku podcenil význam vlastného portfólia a spoliehal sa najmä na školské práce. Až keď pochopil, že rozhodujú osobné témy a autorský rukopis, začal systematicky pracovať na vlastných obrazoch. Rok strávil maľovaním v ateliéri svojej sestry, kde vzniklo nové portfólio, s ktorým sa napokon na školu úspešne dostal. „Pochopil som, že celé to stojí na tých svojich vlastných veciach a témach,“ spomína. Aj fakt, že ho prijímacia komisia po predchádzajúcich pokusoch už poznala a videla jeho odhodlanie, podľa neho zohral svoju úlohu. Ešte pred nástupom na vysokú školu sa však objavila ďalšia dôležitá kapitola, ktorá dnes výrazne formuje jeho tvorbu – tetovanie. Počas obdobia medzi školami si uvedomil, že potrebuje robiť niečo kreatívne a začal sa učiť pracovať s tetovacím strojčekom. Veľké šťastie mal na kamarátov, ktorí mu dovolili skúšať prvé návrhy na vlastnej koži. „Všetci sme chceli mať kerky a nikto sme nemali peniaze, takže som mal hrozné šťastie, že som sa na nich mohol učiť,“ spomína s úsmevom. Netušil pritom, že práve toto médium sa neskôr stane rovnocenným partnerom jeho kresieb a maľby a zásadne ovplyvní podobu jeho autorského rukopisu.  

Na Vysokej škole výtvarných umení Adam študoval maľbu v ateliéri 3EAM pod vedením Rastislava Sedlačíka a Mateja Fabiana. Hoci ho prostredie školy napĺňalo a mal pocit, že z neho dokáže vyťažiť maximum, štúdium výrazne poznačila pandémia aj následná zdravotná prestávka po operácii. Paradoxne práve obdobie, keď sa svet na čas zastavil, považuje dnes za najdôležitejší moment svojej tvorby. Dovtedy podľa vlastných slov skôr hľadal, čo vlastne chce robiť a aké témy ho zaujímajú. Počas lockdownov však zostal sám so sebou a začal si viesť denník, ktorý sa postupne premenil na niečo oveľa podstatnejšie. „Začal som rozmýšľať nad tým, čo by som robil a prečo by som to robil. Chcel som si kresliť denník, ale zároveň som chcel, aby forma zodpovedala tomu, čo vlastne kreslím,“ spomína. Práve vtedy vznikol spôsob práce, ktorý je dnes pre Adama typický. Do procesu začal cielene vpúšťať náhodu a vedome si klásť prekážky, aby kresbu nemal úplne pod kontrolou. Namiesto suchého papiera pracoval s mokrým podkladom, na ktorom sa tuš správal nepredvídateľne, rozlieval sa a vytváral vlastné cesty. To, čo by mnohí považovali za chybu, sa preňho stalo tvorivým partnerom. „Hrozne ma baví tá náhoda v tom. Môžeš začať niečo kresliť a ono ťa to dovedie niekam úplne inam. Alebo chceš vytvoriť jednu vec a médium ti ten plán pokazí. Pracovať s touto náhodou ma hrozne bavilo,“ vysvetľuje. Práve v tomto období sa zároveň spojili všetky dovtedajšie skúsenosti – kresba, tetovanie aj maliarske uvažovanie. Kresby začal spontánne zverejňovať na internete a prekvapilo ho, keď sa mu ľudia začali ozývať s prosbou, či by si ich mohli nechať vytetovať. Spočiatku váhal, pretože išlo o veľmi osobné záznamy vlastného prežívania. Napokon si však uvedomil, že témy, ktoré spracúva, nie sú iba jeho vlastné. „To sú predsa moje osobné veci. Potom som si povedal, že je to téma, ktorá zasahuje nás všetkých. A to, že sa s tým niekto stotožní, je len dobre pre mňa.“ Podľa neho je dôležitá aj jednoduchosť vizuálneho jazyka, ktorý divákovi necháva priestor na vlastnú interpretáciu. „Používam čo najjednoduchší jazyk. Aj preto sa s tým ľudia vedia stotožniť a prečítať si to po svojom.“ Zaujímavé pritom je, že charakteristická rozpitá línia, ktorou sú jeho kresby dnes ľahko rozpoznateľné, vznikla práve z prijatia nedokonalosti. V prostredí tetovania sa rozpitosť tradične považuje za technickú chybu, Adam sa ju však rozhodol obrátiť vo svoj prospech a nájsť spôsob, ako ju vedome preniesť aj na kožu. „Vždy ma bavilo byť trochu surový. Povedal som si, že skúsim technicky spraviť to, aby tá chyba vlastne nebola chybou, ale aby to vyzeralo ako tá kresba,“ opisuje. Po niekoľkých pokusoch zistil, že práve tento prístup prirodzene vytvára jeho vlastný autorský rukopis, ktorý dnes prepája papier, plátno aj ľudské telo.  

Hoci Adam vyštudoval maľbu, dodnes o sebe hovorí predovšetkým ako o kresliarovi. Maľba je preňho priestorom experimentu a hľadania, zatiaľ čo kresba predstavuje jazyk, v ktorom premýšľa najprirodzenejšie. Aj počas štúdia preto často vzdoroval očakávaniam maliarskeho ateliéru a skúšal kresliť priamo na plátno. Postupne však pochopil, že obe médiá ponúkajú odlišné možnosti. „Maľba ti vie ponúknuť úplne iný repertoár možností. Vieš si ju vystavať na vrstvy a plány, zatiaľ čo pri kresbe sa to snažím riešiť čo najjednoduchšie,“ vysvetľuje. Otázka, ako preniesť energiu kresby do maľby bez toho, aby stratila svoju spontánnosť, sa napokon stala témou jeho diplomovej práce s názvom Transfer. Skúmal v nej presne to, čo je dnes pre jeho tvorbu príznačné – vzťah medzi kresbou na papieri, kresbou na ľudskej koži a kresbou na maliarskom plátne. „Ten boj tam budem asi stále. Snažím sa preniesť tú kresbu na plátno a niekedy sa mi to vôbec nedarí,“ priznáva otvorene. Práve kresba sa preňho medzičasom stala osobným spôsobom uvažovania o svete. Nápady neprichádzajú ako hotové koncepty, ale pomaly sa v ňom usádzajú počas každodenného života, až napokon dozrejú do jednoduchej vizuálnej skratky. „Kresba sa mi stala jazykom. Viem si ňou zobraziť veci, ktoré sa mi dejú. Počas určitého obdobia sa mi motívy nazbieravajú, keď si ich neviem rovno nakresliť, zapíšem si ich a potom sa k nim vrátim.“ Jeho proces je pritom intuitívny – rozloží si po zemi desiatky papierov a pracuje na viacerých kresbách naraz, pričom jednotlivé motívy vznikajú akoby popri sebe. Aj preto často netvorí uzavreté série, ale skôr voľne roztrúsené obrazy, ktoré spolu komunikujú až spätne. „Skôr ma baví vymýšľať si tie motívy. Sú úplne rôzne a práve to ma na tom baví asi najviac.“ 

Práve tento spôsob uvažovania si postupne začal nachádzať miesto aj v galerijnom prostredí. Adamove kresby sa predstavili napríklad na kolektívnej výstave tEAMbuilding, ktorá mapovala tvorbu študentov a absolventov ateliéru 3EAM na Vysokej škole výtvarných umení. Ešte výraznejšie jeho autorský prístup rezonoval na výstave Zraniteľné čiary v Považskej galérii umenia v Žiline, venovanej kresbe ako médiu osobnej výpovede. Kurátorský text výstavy pritom presne pomenúva to, čo Adam počas rozhovoru opisuje vlastnými slovami – kresbu ako denník prežitých skúseností, vnútorných napätí a životných medzníkov. Jeho práce tu neboli prezentované len ako estetické objekty, ale ako vizuálne záznamy emócií a procesov, ktoré sa odohrávajú pod povrchom každodennosti. To, čo vznikalo spočiatku ako veľmi osobná potreba zaznamenávať vlastné prežívanie, sa tak prirodzene otvorilo aj divákovi, ktorý v týchto obrazoch dokáže rozpoznať vlastné skúsenosti. Zdroje inšpirácie Adam nehľadá vo veľkých historických témach ani v komplikovaných symbolických systémoch. Rovnako prirodzene ho ovplyvňuje každodennosť, internetová kultúra či vizuálny jazyk meme obrázkov, ktoré označuje za jednu zo svojich najväčších inšpirácií. Zároveň dokáže zdanlivo banálne pozorovanie premeniť na silnú metaforu. Počas pandémie napríklad objavil na záhrade brečtan, ktorý sa dokonale prispôsobil zvlnenému plechu pod ním, čo vnímal ako obraz vlastného života v období neustáleho prispôsobovania sa okolnostiam. Neskôr sa touto myšlienkou zaoberal aj vo svojej tvorbe a rastliny zámerne „vtesnával“ do pevne určených formátov. Podobne vznikajú aj ďalšie motívy – od zdvojeného slnka inšpirovaného sci-fi románom Temný les až po sériu čarodejníkov a magických postáv, ktorú odštartovala jediná veta nájdená „random“ na internete: „Only hope we have left is magic.“ V jeho podaní sa tak obyčajná poznámka či náhodný obraz stávajú impulzom pre dlhodobé premýšľanie o osobných aj spoločenských témach. 

Dnes trávi Adam veľkú časť svojho času práve tetovaním. Nie však preto, že by sa vzdialil od voľnej tvorby, ale preto, že obe disciplíny vníma ako prirodzené pokračovanie tej istej cesty. V bratislavskom kolektíve Onakô Tattoo pôsobí už niekoľko rokov a oceňuje najmä komunitu ľudí, ktorí sa navzájom posúvajú bez zbytočnej rivality. „Vidieť ľudí, ktorí riešia to isté alebo niečo podobné ako ty, je hrozne fajn. Vieš sa od nich veľa naučiť a práve toto ťa v tom tetovaní posúva,“ hovorí. Dôležitá je preňho aj atmosféra samotného štúdia, ktoré sa snaží budovať ako bezpečný priestor bez zbytočných bariér medzi tatérom a klientom. „Snažím sa ľuďom povedať, že sme na jednej vlne a nech mi pokojne hovoria, ako sa cítia. Veľakrát sa uisťujem, či sú v pohode, lebo aj ja som kedysi mával rešpekt a viem, aký to je pocit.“ Práve vďaka tetovaniu sa dostáva aj do nových miest a komunít, ktoré ho neprestávajú inšpirovať. Za jednu z najdôležitejších skúseností považuje pobyt v Berlíne, kde prvýkrát tetoval v štúdiu fungujúcom výlučne na princípe hosťujúcich umelcov. Možnosť pracovať bok po boku s autormi, ktorých dovtedy poznal len z internetu, mu priniesla novú dávku sebavedomia aj pocit, že jeho vlastný vizuálny jazyk obstojí aj za hranicami Slovenska. „Keď som zvládol toto, povedal som si, že asi to bude v pohode aj na iných miestach. Bola to pre mňa taká vstupná brána do tohto sveta,“ spomína. Zároveň ho teší, že jeho klientelu netvoria iba ľudia z umeleckej scény, ale veľmi rozmanitá skupina osobností a profesií. Vníma to ako potvrdenie, že jeho kresby dokážu komunikovať naprieč rôznymi prostrediami. „To mi dáva signál, že moja tvorba je nejakým spôsobom čitateľná pre rôzne vrstvy.“

Adamov tatérsky rukopis vyrastá predovšetkým z kresby, ktorú nevníma ako prípravnú fázu, ale ako svoj prirodzený jazyk. Nie je tatérom, ktorý kreslí, ale kresliarom, ktorý prenáša svoje kresby na ľudské telo. Jeho tvorbu charakterizuje expresívna, živá a miestami zámerne rozpitá línia, ktorá narúša predstavu technickej dokonalosti a premieňa zdanlivú chybu na autentický autorský rukopis. Motívy sú jednoduché, no významovo otvorené – vychádzajú z osobných skúseností, každodenných pozorovaní či vnútorného prežívania, pričom divákovi aj nositeľovi tetovania ponechávajú priestor na vlastnú interpretáciu. Aj preto jeho tetovania nepôsobia ako dekorácia, ale ako pokračovanie voľnej kresby – nesú v sebe rovnakú spontánnosť, citlivosť a schopnosť zachytiť emóciu, akú možno nájsť v jeho kresbách či maľbách. Popri zahraničných tetovacích rezidenciách sa čoraz výraznejšie profiluje aj na výtvarnej scéne. Od študentských prezentácií, akou bola kolektívna výstava tEAMbuilding, sa jeho tvorba posunula k samostatnejším galerijným projektom, medzi ktorými výrazne rezonovala práve výstava Zraniteľné čiary. Tá potvrdila, že Adamova kresba už dávno nie je iba prípravou pre maľbu alebo tetovanie, ale plnohodnotným autorským médiom, ktoré dokáže niesť osobnú výpoveď aj komunikovať so širším publikom. Nie náhodou bola jeho inštalácia predstavená ako séria denníkových záznamov zachytávajúcich krízy, zraniteľnosť, ale aj proces ich postupného spracovania – témy, ktoré sa ako červená niť vinú celou jeho tvorbou.

Možno práve preto Adam ani dnes nehovorí o veľkých plánoch či ambicióznych kariérnych métach. Po rokoch intenzívneho štúdia a hľadania vlastného rukopisu sa naučil nevytvárať na seba zbytočný tlak a ponechať priestor prirodzenému vývoju. „Hrozne nerád mám od seba nejaké očakávania. Potreboval som sa po škole zbaviť toho, aby som sa do vecí forsoval a aby ma to celé nezožralo,“ priznáva. Vie, že sa chce opäť intenzívnejšie vrátiť k maľbe, no necháva tomu voľný priebeh. Dôležitejšie než presný plán je preňho zostať otvorený procesu, náhode a vlastnému prežívaniu – presne tým princípom, na ktorých stojí aj jeho tvorba. Kresba sa mu medzičasom stala jazykom, cez ktorý premýšľa o svete, zaznamenáva každodennosť aj spracúva osobné skúsenosti. A či už sa objaví na papieri, plátne alebo na ľudskej koži, stále nesie tú istú stopu autora, ktorý našiel silu práve v prijatí neistoty, nedokonalosti a spontánnosti. 

Adam Priecel je vizuálny umelec, kresliar, maliar a tatér žijúci a tvoriaci v Bratislave. Vyštudoval maľbu na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave v ateliéri 3EAM pod vedením Rastislava Sedlačíka a Mateja Fabiana. Vo svojej tvorbe vychádza najmä z kresby, ktorú prenáša do maľby, tetovania aj galerijných inštalácií. Jeho rukopis charakterizuje expresívna, často rozpitá línia, práca s náhodou, osobnou skúsenosťou a každodenným prežívaním. Je členom bratislavského kolektívu Onakô Tattoo. Jeho práce boli prezentované napríklad na výstavách tEAMbuilding, Zraniteľné čiary a na vlastnej výstave k diplomovej práci s názvom Transfer.

1 2 ... 4 ►