Keramika, kde zajace nesú príbeh

Dátum: 21.12.2025

Autor: Martin Brix

Tereza Orviská patrí k autorkám, ktorých tvorba vzniká z pomalého pozorovania a dôvery v proces. Keramiku nevníma ako cieľ ani hotovú identitu, ale ako jazyk, cez ktorý dokáže premýšľať o priestore, krajine, každodennosti aj vlastnej skúsenosti. V profile sledujeme jej cestu od náhodného prijatia na keramiku, cez formovanie vlastného výpovedného jazyka na VŠVU, až po projekty, ktoré balansujú medzi úžitkom a voľnou výpoveďou. Článok približuje jej vzťah k materiálu, motívom, cestovaniu aj spolupráci s tradíciou a ukazuje, prečo je pre ňu dôležitejšia otvorenosť a proces než rýchle definície.

Tereza o sebe hovorí nenápadne, bez pátosu a bez zbytočného dramatizovania.. Keď sa vracia k detstvu, hovorí skôr o hravosti a potrebe tvoriť než o vedomom rozhodnutí pre umenie. Spomína si, že bola kreatívna ako veľa iných detí, kreslila, skladala, kombinovala materiály, ale keramika v tom čase nebola cieľom ani snom. „Nebolo to úplne také, že by som od detstva vedela, že potrebujem robiť keramiku,“ hovorí. Rozhodovanie prišlo až po základnej škole, keď si začala klásť otázku, kam ďalej a čomu by sa vlastne chcela venovať. Voľba padla na ŠUP Jozefa Vydru v Bratislave, kde sa nehlásila cielene na keramiku, ale na univerzálnejší odbor. Prijatie na keramiku bolo do istej miery náhodné a práve táto náhoda sa ukázala ako určujúca. „Povedala som si, že tomu dám šancu. Ten prvotný pocit bol príjemný a postupne som zistila, že mi to veľmi vyhovuje,“spomína na moment, keď sa začal formovať jej vzťah k médiu, ktoré ju dnes definuje. Už na strednej škole si uvedomila, že jej je bližší trojrozmerný priestor než plocha. Kým kresba bola prirodzenou súčasťou jej vyjadrovania, komfort a istotu nachádzala skôr v hmote, v skladaní, vrstvení a budovaní objektov. „Ako decko som si robila rôzne assembláže z materiálov, hrala som sa týmto spôsobom. Myslím si, že som komfortnejšia v tom hmotnom,“ hovorí. Práve hlina – jej zemitý charakter, fyzickosť a procesualita – sa pre ňu stali prirodzeným jazykom. Nešlo len o výsledok, ale o celý proces práce: pomalosť, dotyk, čas. Keramika jej zároveň otvorila priestor, ktorý jej pri iných médiách chýbal – možnosť pracovať v objeme, reagovať na materiál a nechať sa ním viesť. Už vtedy začala vnímať, že to nie sú len „hrnčeky a úžitok“, ale široké spektrum možností, ako cez keramiku hovoriť o veciach, ktoré presahujú remeslo.

Rozhodnutie pokračovať na VŠVU tak prišlo prirodzene. Vysoká škola pre ňu neznamenala len technický posun, ale najmä zásadný mentálny obrat. Kým na strednej škole sa učila základy a zisťovala, že nejaký výraz má, na výške začala cielene hľadať vlastný umelecký jazyk. „Najviac zásadné bolo učiť sa ten svoj umelecký jazyk. Vedieť ním rozprávať, povedať to, čo chcem zdeliť jasne a efektívne,“ opisuje moment, keď sa tvorba prestala točiť len okolo zvládnutia techniky a začala smerovať k vedomému vyjadrovaniu. Dôležitú úlohu v tom zohrával aj teoretický kontext – schopnosť zasadiť vlastnú prácu do širších súvislostí a pomenovať, prečo veci robí tak, ako ich robí. V tomto období sa začína črtať aj to, čo je pre Terezu typické dodnes: kombinácia intuície a premýšľania, práce s materiálom a potreby významu, experimentu a jasného postoja. Keď sa spätne zamýšľa nad tým, prečo ju keramika prijala a ona prijala keramiku, nehovorí o talente v klasickom zmysle slova, ale o prirodzenom nastavení. „Myslím si, že človek inklinuje k nejakému smeru. Má balíček schopností, ktoré možno vyhovujú na niečo viac,“ hovorí. V jej prípade to bol vzťah k priestoru, hmote a procesu, ktorý sa nedá urýchliť. Práve tu sa začína formovať Tereza Orviská ako autorka – nie ako hotová značka, ale ako tvorca v procese, ktorý si od začiatku uvedomuje, že keramika pre ňu nie je cieľ, ale jazyk, cez ktorý môže hovoriť o sebe, o prostredí a o svete okolo nej. 

Ak sa v prvej fáze jej štúdia keramika stala prirodzeným médiom, na VŠVU v Ateliéry keramiky sa pre Terezu Orviskú začína skutočné hľadanie jazyka. Nie technického, ale výpovedného. Sama hovorí, že práve rozdiel medzi strednou a vysokou školou vnímala najmä v tom, že sa prestala učiť „čo“ robiť a začala sa učiť „prečo“ a „ako“ tým, čo robí, rozprávať. „Na strednej som si uvedomila, že nejaké vyjadrenie mám, ale na výške to bolo viac o tom nájsť si svoju linku, sebavedomie a to, čo je pre mňa dôležité povedať,“ opisuje moment, keď sa keramika prestala správať ako remeselný rámec a začala fungovať ako jazyk. Dôležitou súčasťou tohto procesu bolo aj uvedomenie si šírky média. Keramika pre ňu prestala znamenať len úžitkové objekty a začala sa javiť ako otvorené pole, v ktorom sa dá pracovať s ilustráciou, sochárstvom, naratívom aj konceptom naraz. „Keď má človek trošku nadhľad, tak vidí strašne široké spektrum toho, čo všetko sa dá cez keramiku vyjadriť,“ hovorí a práve toto poznanie ju definitívne ukotvilo v rozhodnutí pri nej zostať. Jej spôsob práce sa od začiatku formuje ako kombinácia intuície a fyzického myslenia rukami. Uprednostňuje ručnú výstavbu, postupné skladanie a budovanie tvaru pred presným plánom. „Primárne veľmi rada pracujem rukami, staviam tie veci po kúskoch, často až do sochárskejšej formy,“ vysvetľuje. Hoci ovláda aj točenie na kruhu či odlievanie porcelánu, pri vlastných projektoch sa opakovane vracia k pomalému, manuálnemu procesu, ktorý jej umožňuje reagovať na materiál v reálnom čase. Hlina je pre ňu základným materiálom nielen technicky, ale aj významovo – baví ju jej matnosť, zemitý charakter a schopnosť niesť stopu dotyku. Glazúra je prítomná, no nie dominantná; často necháva materiál „hovoriť sám za seba“. Tento prístup predznamenáva jej dlhodobý záujem o autenticitu, telesnosť a priamy kontakt s objektom.

V tejto fáze sa začínajú objavovať aj prvé výrazné motívy, ktoré ju sprevádzajú dodnes. Jedným z nich sú zajace – postavy, ktoré sa najskôr objavili ako ilustrácie a dekor, no postupne prerástli do nosného symbolu jej tvorby. Prvý ucelenejší projekt so zajacmi vznikol po jej pobyte v Číne, kde strávila takmer mesiac v jednom z veľkých keramických centier. Skúsenosť s prostredím, kde keramika funguje ako živá, generačne odovzdávaná disciplína, mala na ňu silný vplyv. „Keď som sa vrátila, mala som strašný drive a pocit, že chcem niečo jasne povedať,“ spomína. Zelená kolekcia nádob so zajacmi bola pre ňu prvým momentom, keď si vedela projekt vedome rozplánovať a dotiahnuť do celku. Zajace sa pre ňu stali médiom – filtrom, cez ktorý dokáže hovoriť aj o zložitejších témach bez patetického gesta. „Vyhovuje mi, že sú trochu ľudskí. Cez ten milý vizuál viem povedať aj veci, ktoré nie sú úplne ľahké, a pritom to nepôsobí ťaživé,“ vysvetľuje. Postupom času sa motív zajaca mení a vyvíja spolu s jej rukopisom. Z plošnej ilustrácie na majolike prechádza k preškrabávaným dekorom, k práci s reliéfom a napokon k poloplastickým a sochárskym formám, ktoré vstupujú do priestoru. Pre Terezu je dôležité, že tieto postavy nie sú len dekorom, ale nositeľmi významu, ktorý zostáva otvorený interpretácii. Sama hovorí, že jej cieľom nie je, aby divák musel čítať vysvetľujúce texty, ale aby objekt spustil v hlave nejaký proces, asociáciu či pocit. Humor a jemná irónia tu zohrávajú dôležitú úlohu – nie ako únik, ale ako spôsob sprístupnenia obsahu. V tejto fáze sa definitívne ukazuje, že jej tvorba smeruje k pomedziu úžitku a voľnej výpovede, kde forma nikdy neexistuje sama o sebe, ale vždy v dialógu s tým, čo chce povedať.

V určitom bode sa pre Terezu prestáva tvorba viazať len na ateliér a začína sa výraznejšie opierať o pohyb v priestore, cestovanie a pozorovanie. Nie náhodou hovorí, že jej najväčším zdrojom inšpirácie je samotný život a prostredie, v ktorom sa nachádza. „Najviac ma baví ten život, z ktorého vychádzam. Zažiť to. To, kde som a čo robím, je pre mňa zdroj všetkých inšpirácií,“ hovorí. Tento postoj sa naplno prejavil v projekte Na love, ktorý sa stal aj jadrom jej bakalárskej práce a zároveň jedným z najosobnejších vyjadrení doterajšej tvorby. Názov nevznikol ako efektná metafora, ale ako presný opis jej prístupu – krajinu a každodennosť nevníma pasívne, ale aktívne „loví“ drobné momenty, situácie a detaily, ktoré by inak zostali nepovšimnuté. Proces Na love sa začína mimo keramiky. Tereza veľa cestuje vlakom, pohybuje sa po Slovensku a systematicky si zaznamenáva to, čo ju zaujme – do skicárov, denníkov, kresieb. Nejde len o prírodu v romantickom zmysle, ale o celú škálu situácií: medziľudské interakcie, infraštruktúru, verejné priestory, banálne aj poetické momenty. Spomína toalety vo vlakoch, podzemné zdroje vody, lístie a lupene padajúce do mlák, drobné absurdity aj tiché, meditatívne obrazy. „Bol to mix meditatívnych vecí a potom aj takých pichľavejších s jasným message-om,“ hovorí. Práve táto schopnosť spájať jemnosť s presným postrehom je pre jej prácu typická. Krajina u nej nie je dekor ani kulisa, ale živý systém vzťahov, ktorý si vyžaduje pozornosť.

Zaznamenané momenty následne prechádzajú transformáciou do keramického jazyka. Niekedy zostávajú blízko ilustrácie, inokedy sa rozpustia do čisto tvarového riešenia. Tereza opisuje, že nikdy nejde jednou cestou – kombinuje kresbu, modelovanie, reliéf aj objekty na pomedzí nádoby a sochy. „Niekedy si niečo nakreslím, ale vo finále z toho vyjdem len do tvaru. Inokedy tie ilustrácie prenášam priamo do keramiky,“ vysvetľuje. Dôležitá je pre ňu fáza premýšľania, keď sa rozhoduje, či má konkrétny motív zostať v 2D, alebo potrebuje vstúpiť do priestoru. Zajace tu opäť fungujú ako filter – nie ako hlavná téma, ale ako sprostredkovatelia skúsenosti, cez ktorých sa krajina a pozorovanie stávajú osobnou výpoveďou. Formálne Na love balansuje medzi úžitkom a voľnou tvorbou. Väčšina objektov vychádza z archetypov nádob, má „oficiálny“ úžitkový základ, no výsledok smeruje skôr k sochárskej a konceptuálnej rovine. „Každá vec mala svoje oficiálne využitie, ale vo finále to nebolo vyslovene úžitkové. Baví ma vychádzať z toho základu, lebo ľudia keramiku takto prirodzene vnímajú,“ hovorí. Práve tento rozpor – známa forma a nejednoznačný význam – vytvára napätie, ktoré je pre jej tvorbu charakteristické. Divák je pozvaný vstúpiť, ale nie je vedený za ruku; objekt funguje aj bez vysvetlenia, no zároveň v sebe nesie vrstvy, ktoré sa dajú čítať hlbšie. Pre Terezu má Na love aj silný emocionálny rozmer. Sama ho opisuje ako „love letter“ krajine, v ktorej žije – nie idealizovaný, ani kritický, ale pozorovateľský, otvorený a ambivalentný. Nehodnotí, nesúdi, skôr zaznamenáva a skladá fragmenty do osobnej mapy skúseností. Tento prístup jej umožňuje hovoriť o spoločných veciach bez veľkých gest a zároveň si zachovať vlastný hlas. V kontexte jej doterajšej tvorby ide o moment, keď sa jasne ukazuje, že keramika pre ňu nie je cieľovou disciplínou, ale prostriedkom, ako reflektovať svet okolo seba – pomaly, citlivo a s vedomím, že významy vznikajú práve v detailoch.

Dôležitou kapitolou v doterajšej Terezinej tvorbe je spolupráca so Slovenská ľudová majolika, ktorá jej umožnila vstúpiť do priameho dialógu s tradíciou modranskej majoliky. V rámci projektu Mladá majolika, realizovaného pri príležitosti 140. výročia majoliky v Modre, bola spolu s Emmou Kočnerovou vybraná ako jedna z mladých autoriek Letného sympózia majoliky 2020. Ich spoločné dekory Kruhy, Linky a Pánabekavychádzajú z vizuálneho dedičstva slovenskej majoliky, no nepracujú s ním nostalgicky ani ilustratívne. Skôr ho prekladajú do súčasného jazyka, ktorý je abstrahovaný, civilný a otvorený interpretácii. Najvýraznejšia z kolekcií, Linky, pracuje s farebnými líniami vrstvenými na bielom podklade majoliky, ktoré pripomínajú mapy, hranice či reliéf krajiny. Dekor nepôsobí ako ornament v tradičnom zmysle slova, ale ako záznam pohybu a priestoru, akoby krajina bola čitateľná cez jednoduchý, opakujúci sa znak. Kolekcia zahŕňa obedovú súpravu aj vázu Libuša a prirodzene funguje v domácom prostredí aj vo výstavnom kontexte. Pre Terezu bola táto spolupráca dôležitá aj procesne – jej autorské návrhy prešli transformáciou do profesionálnej výroby v spolupráci s maliarkami Drahomírou Peškovou a Máriou Kaššákovou, čo jej umožnilo pochopiť rozdiel medzi ateliérovým gestom a kolektívnou, remeselnou prácou. Projekt Mladá majolika tak v jej tvorbe nepredstavuje odklon k folklóru, ale skúsenosť, ktorá jej pomohla presnejšie si uvedomiť vlastnú pozíciu. Ukázal jej, že tradícia môže fungovať ako živý materiál, s ktorým sa dá pracovať súčasne, bez straty autorského hlasu. Práve tu sa začína jasnejšie formovať jej dlhodobý záujem o prienik úžitku, príbehu a osobného pozorovania – línia, ku ktorej sa vo svojej ďalšej tvorbe opakovane vracia.

V posledných rokoch sa Terezina tvorba čoraz jasnejšie pohybuje v priestore medzi úžitkom a voľnou výpoveďou – nie ako váhavé balansovanie, ale ako vedomá stratégia. Sama hovorí, že sa nechce uzamknúť do jednej polohy, pretože keramika jej prirodzene umožňuje oba svety prepájať. Vychádza z nádob, z tvarov, ktoré sú ľuďom známe a čitateľné, no vo výsledku ich často posúva do sochárskej alebo konceptuálnej roviny. „Baví ma, že to má nejaký oficiálny úžitkový základ, ale finálne to už nie je vyslovene úžitková vec,“ vysvetľuje. Práve tento moment rozpoznateľnosti je pre ňu dôležitý – objekt môže fungovať ako vstupná brána, no význam sa otvára až neskôr, v tichu a v čase. Jej proces nie je striktne plánovaný. Hoci keramika ako médium vyžaduje prípravu, náčrty a technologické rozhodnutia, Tereza si zámerne necháva priestor pre organický vývoj. Potrebuje čas, aby sa veci mohli „stať“. „Nie je to tak, že si naplánujem každý jeden kus. Skôr sa snažím mať dosť času, aby sa to mohlo postupne vyvíjať,“ hovorí. Táto otvorenosť sa prejavuje aj v jej vzťahu k materiálom. Hlina zostáva základom, no nie jediným médiom. Skúsenosť so sochárskou stážou, práca s nepálenou hlinou, papierom, organickými materiálmi či experimenty s hlinou miešanou so slamou ukazujú jej záujem o väčšie inštalácie a projekty, ktoré obklopujú človeka ako celok. V určitých momentoch pre ňu nemá pálenie ani zmysel – dôležitejšia je dočasnosť, fyzická prítomnosť a mierka.

Popri voľnej tvorbe sa nevyhýba ani čisto úžitkovým kolekciám. Vníma ich ako prirodzenú súčasť života tvorcu, ktorý chce fungovať udržateľne. „Život umelca, ak sa ním chce uživiť, je väčšinou kombinácia rôznych prác,“ hovorí otvorene. Rozdiel medzi školskou a „komerčnejšou“ tvorbou pre ňu neznamená rozpor, ale paralelné línie, ktoré sa navzájom ovplyvňujú. Aj pri praktických objektoch zostáva verná svojim naratívom a pozorovateľskému prístupu. Značku v klasickom zmysle slova zatiaľ necíti ako svoju ambíciu. „Asi by som chcela byť tvorca skôr ako značka,“priznáva a tým presne pomenúva fázu, v ktorej sa nachádza – fázu hľadania, otvorenosti a skúšania. Výrazným impulzom v jej vývoji boli vždy zmeny prostredia. Štúdium v Plzni, Erasmus v Tallinne, pobyt v Číne – všetky tieto skúsenosti jej poskytli kontrast, ktorý považuje za kľúčový. „Tá zmena by nemala zmysel, keby som sa nemala kam vrátiť,“ hovorí. Práve návraty jej umožňujú porovnávať, selektovať a vedome sa rozhodovať, čo si chce odniesť a čo naopak odmietnuť. Tento pohyb medzi rôznymi scénami jej pomohol uvedomiť si hodnotu komunity aj potrebu zdieľania. Nejde len o individuálnu tvorbu, ale aj o stretávanie sa s inými autormi, organizovanie študentských sympózií a vytváranie priestoru pre dialóg, ktorý presahuje ateliér. Tereza svoje práce nepovažuje za niečo, čo by si mala nechať len pre seba. Teší ju, keď jej objekty rezonujú s ľuďmi natoľko, že s nimi chcú žiť, alebo ich aspoň na čas pozorovať v galérii. Nie je zberateľkou vlastnej tvorby; skôr ju zaujíma, kam sa dostane a aký život povedie ďalej. V tomto postoji sa odráža jej základná filozofia – tvorba ako proces, nie ako uzavretý výsledok. Hovorí, že je „niekde v procese“, a práve v tom spočíva sila jej súčasnej pozície. Neponúka hotové odpovede, ale citlivé, premyslené fragmenty sveta, ktorý pozoruje. Keramika je pre ňu spôsob, ako tieto fragmenty zachytiť, spomaliť a ponúknuť ich ďalej – bez nátlaku, s humorom a s otvoreným koncom.

Tereza Orviská patrí k autorom a autorkám, pri ktorých je dôležité sledovať cestu, nie len výsledok. Jej príbeh sa nezačína jasným rozhodnutím stať sa keramikárkou, ale postupným nachádzaním vzťahu k hmote, priestoru a procesu. Od náhodného prijatia na keramiku, cez formovanie vlastného jazyka na VŠVU, až po osobné projekty vychádzajúce z pozorovania krajiny a každodennosti sa jej tvorba vyvíja prirodzene, bez potreby rýchlych definícií. Keramika pre ňu nie je cieľom ani identitou, ale médiom – spôsobom, ako premýšľať o svete, zaznamenávať ho a prekladať do tvarov, ktoré sú blízke telu aj pamäti. Naprieč kapitolami sa opakovane vracia rovnaký princíp: pozornosť k detailu, k drobným interakciám, k situáciám, ktoré si pýtajú skôr ticho než gesto. Či už pracuje s motívom zajaca, úžitkovým tvarom, alebo s veľkorysejšími inštaláciami z hliny a iných materiálov, vždy ide o snahu vytvoriť priestor na vnímanie – nie návod, ako veci čítať. Jej diela fungujú ako záznamy pohybu, ciest a myšlienok, ktoré vznikajú z konkrétneho miesta a času, no zostávajú otvorené pre každého, kto sa pri nich na chvíľu zastaví. Tereza je dnes autorkou v procese – vedome odmieta nálepku značky a uprednostňuje pozíciu tvorcu, ktorý si dovolí hľadať, meniť smer a reagovať na prostredie. Práve v tejto otvorenosti spočíva potenciál jej práce. Neponúka hotové odpovede ani uzavreté významy, ale citlivé, premyslené fragmenty reality, ktoré nás učia spomaliť, pozerať sa a vnímať veci, ktoré by inak zostali nepovšimnuté. Keramika sa v jej podaní stáva jazykom pozornosti – tichým, no presným.

Tereza Orviská je slovenská keramikárka a vizuálna autorka. Absolvovala ŠUP Jozefa Vydru v Bratislave a štúdium pokračovala na VŠVU v Ateliéri keramiky. Vo svojej tvorbe pracuje najmä s hlinou ako výpovedným médiom, ktoré prepája s ilustráciou, reliéfom a sochárskym uvažovaním. Dlhodobo sa pohybuje na pomedzí úžitku a voľnej tvorby, pričom vychádza z pozorovania krajiny, pohybu a každodenných situácií. Jej projekty sa vyznačujú citlivým humorom, prácou s detailom a dôrazom na proces. Spolupracovala so Slovenskou ľudovou majolikou v Modre v rámci projektu Mladá majolika.

1 2 3 ►