Keď móda prestane kričať a začne rozprávať

Dátum: 22.06.2025

Autor: Martin Brix

Ako dieťa nosila batikované šaty a hrdo vzdorovala módnym normám. Dnes pomáha druhým nájsť vlastný štýl – bez diktátu trendov, zato s veľkou dávkou rešpektu a empatie. Ľubica Kmeť Jakušová je fashion koučka a stylistka pod vlastnou značkou Lubista Styling a autorka spoločenskej hry in moda veritas, ktorá mení pohľad na to, čo znamená „dobre sa obliecť“. V tomto profile sa pozrieme na jej cestu, filozofiu aj to, prečo módu vníma ako zrkadlo, nie výkladnú skriňu.

Ľubica Kmeť Jakušová dnes patrí medzi najzaujímavejšie postavy slovenského sveta módy. Nie je klasickou návrhárkou ani influencerkou s ránami plnými outfitov. Ako fashion koučka a štylistka vedie svojich klientov a klientky cestou zmeny, ktorá siaha hlbšie než po nový kabát. „Prečo koučka? Lebo doslova kráčam s tými ľuďmi cez zmenu ich štýlu. Niekedy spolu pracujeme aj päť rokov,“ hovorí. Jej vzťah k móde sa formoval netypicky. Ako teenagerka na strednej škole nosila batikované šaty, mala dlhé kučeravé vlasy, bola hipisáčkou, rockerkou a všetkým čo v sebe nieslo štipku rebélie. „Mamina sa modlila, aby som už začala nosiť niečo normálne,“ smeje sa. Móda pre ňu v tom čase nebola tým, čo by ju zaujímalo. Viac ju fascinovala hudba a umenie.

Pôvodne sa venovala jazykovej komunikácii. Študovala cudzie jazyky a práve pobyty v Taliansku a Španielsku sa pre ňu stali zlomovými. „Tam som pochopila, že neverbálna komunikácia je silnejšia než verbálna. Zrazu som si začala všímať, čo mám na sebe, ako na to ľudia reagujú a že ak chcem patriť do inej skupiny, musím niečo zmeniť aj vo vzhľade.“ To bol moment, kedy sa začal jej prerod. Neštudovala módny dizajn, nevedela kresliť ani navrhovať. Svoju cestu si našla cez štúdium psychológie módy. „Vo svete sa to dá študovať, ale u nás nie. Ani v Čechách. Maximálne nejaký semester estetiky, ale psychológia módy ako samostatný odbor neexistuje.“

Ako jazykovo zdatná čerpala informácie z angličtiny, taliančiny, ruštiny či španielčiny. Čítala knihy, hľadala odborné zdroje, sledovala zahraničných stylistov. „Paradoxne, veľká inšpirácie prichádzala aj z Ruska. Majú tam skvelých stylistov,“ poznamenáva. Najviac ju formovala samotná prax. Práca s klientmi, pri ktorej sa vynárajú tie najdôležitejšie otázky. „Prečo sa niekto rozhodne pre radikálnu zmenu? Prečo niekto zrazu potrebuje vyzerať inak? Odtiaľ začínam bádať,“ vysvetľuje. Jej prechod od jazykov k móde bol spojený s vnútorným konfliktom. Vyrastala v prostredí, kde sa očakávalo, že si nájde klasické povolanie. Sama seba dlhý čas udržiavala na dvoch stoličkách – ako lektorka jazykov a prekladateľka. Rozhodnutie naplno sa venovať móde preto nebolo jednoduché. „Bolo to bolestivé. Ale bola som bezdetná, tak som si povedala, že to skúsim. Človek nakoniec ľutuje len to, čo nikdy neskúsil.“

Prvé praktické kroky spravila v Prahe, kde absolvovala kurz u známej stylistky Aleny Šafratovej. Snom bolo Miláno, ale z finančných dôvodov ostala v Čechách. Zásadné bolo aj stretnutie s menami ako Benedikt Renč či Honza Pokorný. Prvé „skúškové“ zážitky prišli so stážou v českých módnych magazínoch. Ako mladá začínajúca stylistka behala po Prahe so šperkmi za tisíce eur. „Často som sa modlila, či je to vôbec poistené,“ spomína so smiechom. Tento svet si vyskúšala a postupne sa vyprofilovala ako osobná stylistka. „Tam vidím najviac priestoru na kreatívnu prácu. Každý klient je iný, každý má iné potreby, iný životný štýl. Je to ako pracovať s ľudskou surovinou, ktorú formujem citlivo a s úzkou.“

Ľubica sa postupne vyprofilovala ako osobná stylistka a fashion koučka s jasným zameraním: pomáhať ľuďom objaviť ich vlastný štýl, posilniť sebavedomie a komunikovať prostredníctvom oblečenia. Nejde o trendy ani o šaty z mól. „Nie som návrhárka, neviem kresliť, ale poznám silu módy v každodennom živote. Fascinuje ma jej psychologický a sociologický rozmer,“ vysvetľuje. Jej záujem o psychológiu módy ju priviedol k desiatkam zahraničných kurzov a stovkám hodín samovzdelávania. Ako jazykovo zdatná si sama vytvárala medzinárodný obsahový mix. V centre jej práce však vždy stojí človek a jeho potreba zmeny. „Najviac sa človek naučí cez prax s klientom. Vtedy prichádzajú otázky, ktoré ťa motivujú hľadať odpovede. Napríklad: prečo sa klientka rozhodla zmeniť štýl po rozvode? Alebo prečo niekto nevie vystúpiť z komfortnej zóny, aj keď po tom túži?“

Pracovný titul „fashion koučka“ si nezvolila náhodou. Chce ním dať najavo, že ide o viac ako o styling. V porovnaní so štylistom, ktorý tvorí vzhľad pre reklamu alebo magazín, sa koučka venuje dlhodobej spolupráci s klientom. „Štylista oblieka modelky na plátno, kouč sprevádza reálnych ľudí cez reálne situácie,“ dodáva. Vo svete, kde pretrváva predstava, že osobný štylista je len pre celebrity, považuje za dôležité otvárať tému dostupnosti tejto služby. Sama ju priblížila stovkám klientov a klientiek, či už cez jednorazové konzultácie, alebo dlhodobé partnerstvá. „Mnohí sa mi otvoria už pri prvom hovore. Poviete mi, že chcem konečne vyzerať dobre, ale neviem kde začať. A ja s nimi potom hľadám odpovede. Postupne a s citom.“

Prvý kontakt prebieha cez dotazník, ktorý analyzuje štýl, potreby a životný rytmus klienta. Nasleduje tzv. štýlový profil – osobná mapa, ktorá pomáha pochopiť, čo človek potrebuje. Nasledujú kroky ako farebná typológia, triedenie šatníka a spoločné nákupy. Nie je to však len o oblečení. „Ide o postoj, vnútorný obraz, o nový príbeh, ktorý klient žije,“ hovorí Ľubica. Vo svojej praxi myslí aj na limity svojich klientov. Týka sa to financií, fyzických možností aj psychologických bariér. Nesúdi, nevnucuje, ale ponúka. „Mojou úlohou nie je presviedčať, ale inšpirovať. Ak niekto nie je pripravený na podpätky, nebudem ich tlačiť. Možno o dva roky bude. Mám to v poznámkach,“ smeje sa. To, čo robí, nie je len o kráse. Je to o poznaní. O schopnosti pozrieť sa na seba inak. O spôsobe, ako cez vizuál a oblečenie komunikujeme so svetom. Ako sama hovorí: „Štýl je niečo, čo máš v sebe. Ja len pomáham ho objaviť a pomenovať.“

Hoci sa Ľubica vyprofilovala ako osobná stylistka a fashion koučka, ktorá pracuje najradšej v intímne osobných konzultácií, jej prax začala v oveľa dynamickejšom prostredí. Prvé skúsenosti zbierala v Českých módnych magazínoch ako stážistka, kde pracovala pod vedením špičkových profesionálov. „Benedikt Renč, Honza Pokorný – to boli veľké mená, s ktorými som sa mala možnosť stretnúť. Ich energia ma nesmierne motivovala,“ spomína. Jej práca stylistky sa postupne rozšírila aj do komerčného sveta. Podieľala sa na natáčaní reklám a kampaní, kde si osvojila tímovú spoluprácu a rýchlosť produkčného prostredia. „ľudia od reklamy a filmu sú nesmierne vzdelaní, vie sa s nimi skvelo pracovať. Každá zákazka bola v niečom iná, ale vždy poučná.“

Zlom nastal s pandémiou a následným narodením syna. V tom období sa odklonila od komerčného stylingu a začala sa viac venovať edukatívnym formátom. Krátky televízny formát Štýlovečka, ktorý pripravovala pre MALL.TV, sa stal jej prvým mediálnym pokusom priblížiť módne poradenstvo verejnosti. „Bavilo ma hovoriť priamo na kameru. Osloviť diváka tak, aby sa zamyslel nad tým, čo nosí a prečo,“ hovorí. Formát zanikol s koncom produkcie MALL.TV, ale chuť komunikovať ostala. Okrem mediálnych výstupov sa Ľubica pravidelne zúčastňovala ako lektorka na workshopoch, konferenciách a firemných vzdelávaniach. Spolupracovala s agentúrou Luducrafts a kreatívnym producentom Oliverom Šimkom, s ktorým neskôr vytvorila aj kartovú hru in moda veritas. Ich spoločná ambícia bola zmeniť formát módneho vzdelávania: od prezentácií v PowerPointe k osobnejšiemu a reflexívnemu formátu. Jej prácu reflektovali viaceré slovenské médiá. Rozhovory a profily o nej priniesli portály ako Refresher, My Turiec, TV Turiec či Pravda TV. Výrazne rezonovala jej kritika klasických „štylistických“ dogiem a dôraz na psychológiu módy. V rozhovore pre Refresher uviedla: „Móda je odrazom nášho premýšľania. Nejaký postoj k nej zaujať musíme – nahí fungovať nemôžeme.“

Okrem spoluprác s jednotlivcami ju oslovovali aj firmy a inštitúcie. Týmto klientom pomáhala so základnými princípmi personal brandingu, dresscodu a sebaprezentácie. Zároveň poskytovala individuálne konzultácie s širokým záberom: od šatníkových revízií, cez farbenú typológiu až po spoločné nákupy. Postupne si vytvorila sieť dlhodobých klientov, ktorí sa k nej vracajú pri každej väčšej zmene. Hoci by sa mohlo zdať, že jej kariéra je eklektická, opak je pravdou. Všetky spolupráce, či už v médiách, reklamných produkciách alebo so živými klientmi, sa zbiehajú v jedinom bode: pomôcť ľudom pochopiť, ako o sebe komunikujeme navonok. Módou, štýlom, oblečením. Nie náhodou o sebe hovorí: „Nie som tu na to, aby som menila ľudí. Som tu, aby som im pomohla pochopiť, čo chcú zmeniť oni sami.“

Hra in moda veritas: Móda ako cesta k sebapoznaniu

Z dlhoročnej praxe, desiatok workshopov a stovák rozhovorov s klientmi vzišla u Ľubici potreba vytvoriť nástroj, ktorý by pomáhal komunikovať témy módy jednoduchšie, otvorenejšie a zároveň hravejšie. Tak sa zrodila myšlienka kartovej hry in moda veritas – reflexívno-komunikačnej spoločenskej aktivity, ktorá má za cieľ zmeniť pohľad na obliekanie. „Súdny moment prišiel, keď som prednášala pre korporáty a uvedomila si, že dospelým ľuďom hovorím cez PowerPoint o pančuškách. To jednoducho nefungovalo. Potrebovala som formát, ktorý by bol živý, osobný a zároveň neinvazívny,“ spomína. Prvotné testovania nápadu s názvom FASHIONHRY prebiehali v spolupráci s otvorenou hrou a bratislavskými psychológmi. Hra sa uplatnila na konferenciách ako Profesia Days, In Form či v stretnutiach so školami. „Učiteľka zo Žiliny sa ma opýtala, či sa to dá kúpiť pre školu. Vtedy mi to došlo. Nielen že sa dá, ale že sa to má stať,“ hovorí Ľubica. Od konceptu po reálny produkt viedla dlhá cesta. Hra prešla viacerými obsahovými i dizajnovými verziami, až kým nadobudla súbor 45 kariet rozdelených do troch hlavných kategórií: prvý dojem, personal branding a estetické cítenie. Vznikla hra, ktorá nekladie dôraz na znalosť módy, ale na schopnosť premýšľať nad sebou.

Na technickom prevedení spolupracovala s herným dizajnérom Oliverom Šimkom a kreatívnym tímom agentúry Luducrafts. Ich cieľom bolo vytvoriť nielen spoločenskú hru, ale aj profesionálny nástroj pre koučov, učiteľov, psychológov a sociálnych pedagógov. Hra sa preto dá hrať v skupine aj samostatne, s podpornými aktivitami a tzv. online skrinkou, ktorá na webe inmodaveritas.sk rozširuje obsah o knihy, články a videá. Hra vyšla koncom roka 2024 po úspešnej crowdfundingovej kampani na platforme Donio. Prvé kusy boli uvedené na trh v predvianočnom období a okamžite si našli priaznivcov medzi jednotlivcami aj pedagógmi. Nasledovala aj dotlač talianskej verzie, ktorá bola prezentovaná v Miláne a používa sa vo vzdelávacích kontextoch v regíone Lombardia.

Hra sa neobmedzuje na vekové kategórie ani profesie. Jej cieľom je klásť otázky: prečo nosím to, čo nosím? Pre koho sa obliekam? Ako súvisí môj šatník s mojimi vzťahmi, sebahodnotou, hranicami? Ako hovorí Ľubica: „Cez oblečenie vieme odhaliť témy, ktoré by inak ostali skryté. A zmeniť niečo v šatníku je často ľahšie, než zmeniť niečo v hlave. Ale je to dobrý začiatok.“ V súčasnosti pripravuje Ľubica aj sériu workshopov postavených na hre in moda veritas*, ktoré majú osloviť firmy, školy aj verejnosť. Cieľom je priblížiť tému obliekania ako nástroja sebareflexie a rozvoja aj tým, ktorí si doteraz módu spájali len s povrchnosťou. „Keď sa cítime pekní, nemáme potrebu ubližovať druhým. To je moja najväčšia motivácia,“ uzatvára.

*Zmyslom kartovej hry in moda veritas je vytvárať priestor na premýšľanie o móde, vzdelávanie sa a inšpirovanie k zmene. Rozmýšľať nad našimi šatníkmi znamená rozmýšľať nad našimi životmi. Pretože neexistuje pravdivejšie zrkadlo nás, našich vzťahov a nálad ako náš vlastný šatník. In moda veritas je reflexívno–komunikačná kartová hra, ktorá je navrhnutá tak, aby vám dala viac ako len zábavu. Je skvelým nástrojom na otváranie diskusií o móde, obliekaní a štýle. Navyše sa dá použiť aj ako hravá pracovná pomôcka na rôzne workshopy. Napríklad na tému soft skills, seba rozvoj či prezentačné zručnosti.

Aj keď Ľubica pôsobí ako konzultantka osobného štýlu, jej úvahy často presahujú svet látok, farieb a trendov. V rozhovoroch a prednáškach opakovane otvára tému stavu slovenskej spoločnosti, najmä v súvislosti s tým, ako sa obliekame, ako sa vnímame navonok a čo to vypovedá o našej kultúre a vzťahu k sebe. „Slováci sa málo poznajú. A keď sa nepoznám, nemôžem sa obliecť tak, aby som sa v tom cítil dobre,“ hovorí. Vníma, že u nás stále pretrváva ostych, konzervatívnosť a strach z vyčnievania. Podľa nej to nie je len otázka estetiky, ale celospoločenského nastavenia. „Niekedy stačí málo – čisté topánky, farebná drobnosť, úsmev. Obliekanie môže byť darom pre okolie, spôsobom, ako esteticky nasýtiť verejný priestor.“

Ako sama hovorí, Taliani sa neobliekajú radikálne odlišne – majú však k dispozícii kvalitnejšie produkty, väčšiu istotu vo vlastný vkus a hlavne: vedú sa k štýlu od detstva. V tomto vidí Ľubica veľký rozdiel a zároveň aj výzvu pre slovenský kontext. „U nás sa často obliekame podľa toho, čo je lacné, alebo čo poznáme. Ale to nemusí byť nutne to, čo nás vystihuje.“ Aj preto do budúcnosti plánuje rozšíriť kartovú hru in moda veritas o nové edície – osobitne zamerané na mládež, školské prostredie či špecifické profesie. Vzdelávanie a osvetu považuje za kľúčové: „Ak má móda zmysel, tak len vtedy, keď vie človeka posunúť. Nie len vizuálne, ale aj mentálne.“

Chce rozvíjať aj koncept tzv. „stage workshopov“ – teda formátov, ktoré kombinujú prezentáciu, interakciu a zážitok. Prvé z nich pripravuje pre školy, firmy či festivaly. Zároveň hľadá mladých ľudí, ktorým by mohla odovzdať know-how. „Stále hovorím, že nehľadám len talent. Hľadám ľudí, ktorí sa neboja makať. Lebo táto práca nie je len pekná. Je aj fyzicky a psychicky náročná.“ Popri všetkých profesijných plánoch ostáva verná svojej pôvodnej motivácii: ukazovať, že móda môže byť nástrojom zmeny. Osobnej, medziľudskej aj kultúrnej. Nie je to o predpisoch a štandardoch, ale o schopnosti poznať sa, pomenovať svoje potreby a mať odvahu sa k nim postaviť. „Nie som tu na to, aby som menila ľudí. Som tu, aby som im pomohla pochopiť, čo chcú zmeniť oni sami.“ Aj preto in moda veritas nie je len hra. Je to zrkadlo. A Ľubica je sprievodkyňa, ktorá vám ho podrží – trpezlivo, s rešpektom a veľkou dávkou empatie.

Ľubicin príbeh je dôkazom, že štýl nie je o dokonalosti ani o značkách. Je to cesta. Nepriama, často kľukatá, ale zmysluplná. Od rebélie a hipisáckych batík cez jazykové štúdiá, reklamu, televízne vstupy, až po kartovú hru o móde. Zo všetkého si Ľubica vzala niečo a premieňa to na nástroje, ktorými dnes pomáha druhým nachádzať samých seba. Jej práca je tichým, ale odvážnym manifestom proti štandardizácii krásy, proti diktátu trendov. Zaujíma ju príbeh človeka, nie sezónne kolekcie. Vďaka tomu nie je len stylistkou. Je sprievodkyňou zmeny. Kým iní ponúkajú zľavy, ona ponúka priestor. Kým iní hovoria, čo si obliecť, ona sa pýta: „Prečo práve toto?“ V dobe, ktorá nás často tlačí do vizuálnej uniformity, Ľubica ponúka návrat k autenticite. Ukazuje, že štýl nie je o napodobňovaní, ale o sebapoznaní. A ak má móda vôbec nejaký zmysel, tak potom ten, ktorý stelesňuje ona: móda ako dialóg. Ako otázka. Ako pravda. In moda veritas.

Ľubica Kmeť Jakušová je stylistka, fashion koučka a autorka spoločenskej hry in moda veritas. Vo svojej praxi spája psychológiu módy so zážitkovým koučingom a dlhodobou prácou s klientmi. Pôsobí ako lektorka, konzultantka aj autorka workshopov zameraných na sebapoznanie prostredníctvom štýlu. Verí, že móda je spôsob, ako komunikujeme sami so sebou aj so svetom.

1 2 ... 6 ►