Novinky
Jednoduchá kresba, hlboký vnútorný svet
Dátum: 04.01.2026
Autor: Martin Brix
TeaBagArt, patrí k autorkám, ktorých tvorba nevzniká z ambície niečo dokazovať, ale z vnútornej potreby udržať si kontakt so svetom aj so sebou samou. Minimalistické komiksy, absurdný humor, opakujúce sa postavy a drobné vizuálne skratky sú len povrchom omnoho komplexnejšieho systému, v ktorom sa mieša chaos, poriadok, únava aj radosť z experimentu. V nasledujúcom profile sledujeme jej cestu od detskej nutkavej potreby kresliť, cez formovanie vlastného vizuálneho jazyka až po budovanie sveta TeaBagArt ako priestoru pre komunikáciu, samoreguláciu a tiché pomenúvanie vnútorných stavov. Tento text neponúka hotové odpovede, ale mapuje proces – tvorbu ako spôsob existencie.
Sabína Svetlíková – v online priestore známa aj ako Sabby alebo pod menom TeaBagArt – patrí k autorkám, pri ktorých má človek pocit, že tvorba nebola voľbou, ale akýmsi základným spôsobom existencie. Sama hneď na začiatku rozhovoru hovorí, že sa „venuje primárne kresleniu komiksov alebo cartoons“, no vzápätí dodáva, že kresba je pre ňu len jednou z foriem širšieho tvorivého pohybu: „najradšej kreslím, ceruzkou, občas maľujem, háčkujem, vyrábam šperky a robím naozaj všeličo možné.“ Už v tomto prvom sebapopise je prítomná typická črta jej uvažovania – tvorba nie je úzko špecializovaná disciplína, ale prirodzený stav, v ktorom sa rôzne médiá prelínajú podľa potreby, energie a momentálneho vnútorného nastavenia. Komiksy sú síce tým, čo ju dnes definuje navonok a čo „ľudí asi zaujalo najviac“, no nevznikli ako strategický produkt, ale ako pokračovanie niečoho, čo bolo prítomné od detstva. Keď sa Sabína vracia k svojim začiatkom, nehovorí o jednom zlomovom bode ani o romantickej predstave talentovaného dieťaťa vedeného rodinou k umeniu. Naopak, opisuje veľkú telesnú, takmer nutkavú potrebu kresliť, ktorá sa objavila prirodzene a bez tlaku zvonka. „Ako dieťa som určite už k tomu inklinovala, ja som si všade potrebovala čarbať,“ spomína a dodáva detail, ktorý veľa prezrádza o jej vnútornej organizácii sveta: „pamätám si, že som mala roztriedené taštičky a každá jedna musela obsahovať kresliace veci, aby som sa náhodou niekde neocitla bez toho, aby som si nemohla kresliť.“ Kresba tu nefiguruje ako hobby, ale ako nástroj orientácie, istoty a kontroly nad prostredím. Zároveň zdôrazňuje, že impulz neprišiel z rodiny – nepochádza z umeleckého prostredia a rodičia ju k umeniu cielene neviedli. Podpora prišla až v momente, keď si sama vybrala, čo chce robiť: „chceli, aby som bola spokojná a aby som sa dobre vyvíjala, čiže keď som si tú kresbu vybrala, tak ma v tom podporovali.“ Tento typ podpory – tichej, neinvazívnej, bez ambície formovať – sa neskôr ukáže ako dôležitý predpoklad jej samostatnosti.
V detstve prešla viacerými mimoškolskými aktivitami, ktoré však v jej rozprávaní nepôsobia ako systematické budovanie budúcej kariéry, skôr ako skúšanie hraníc. Chodila na výtvarnú na ZUŠke, neskôr aj na tanec, ktorý ju však „osobne nebavil“ a mal skôr naplniť predstavu o pohybovej aktivite. Prekvapivo dôležitým momentom sa stal dramatický krúžok – hoci sa sama opisuje ako veľmi hanblivé dieťa a „sociálne dosť negramotné“, práve tu objavila niečo, čo ju fascinovalo: možnosť vstúpiť do roly, vedome ju ovládať a manipulovať vlastným prejavom. Tento záujem o kontrolovanú komunikáciu, o hranicu medzi vnútrom a vonkajším prejavom, sa neskôr premietne aj do jej práce s postavami, humorom a maskou komiksu. Formálne vzdelanie Sabíny Svetlíkovej nevedie priamo cez umelecké školy od útleho veku. Absolvovala klasické gymnázium a až rozhodnutie pre vysokú školu znamenalo prvý vedomý krok smerom k dizajnu. Sama to však nevníma ako radikálnu zmenu smeru, ale skôr ako logické pokračovanie niečoho, čo už bežalo paralelne mimo školy. „Tým, že som si dosť skoro uvedomovala, čo chcem robiť, venovala som tomu veľa energie,“ vysvetľuje a dodáva, že študovať niečo úplne iné by pre ňu nemalo zmysel. Dôležitú rolu v tomto rozhodnutí zohral aj moment, keď jeden z jej instagramových profilov začal rásť natoľko, že jej dal nádej na dlhodobejšiu udržateľnosť: „bolo to dosť podmienené aj tým, že ten jeden profil začal byť dostatočne populárny na to, aby mi to dalo nádej, že by to mohlo fungovať aj do budúcnosti.“
Zaujímavé je, že dizajn nebol jedinou možnosťou, ktorú zvažovala. V rozhovore spomína psychológiu, biológiu a prírodné vedy – oblasti, ktoré ju lákali pre svoju systematickosť a schopnosť pomenúvať vzorce správania a fungovania sveta. Napokon však zvíťazil pragmatický prístup: ak už tvorbu robí profesionálne, chcela sa naučiť aj jej formálne a technické rámce. Otvorene pritom priznáva neistotu: „ja neviem, ako dlho mi tento systém, ktorý mám teraz nastavený, vydrží“, a práve preto považuje štúdium za spôsob, ako si rozšíriť možnosti do budúcnosti. Dizajn v jej ponímaní nie je úzkou špecializáciou, ale fluídnym poľom, v ktorom sa stretáva grafika, kresba, zvuk, fotografia aj video. Sama hovorí, že keď niečo začína, ide často o čistý experiment – chytí nápad a až výsledok ukáže, či to funguje. Za kľúčový moment vlastného smerovania Sabína považuje spätnú väzbu. Bez nej by podľa vlastných slov v tvorbe tak dlho nepokračovala. Spočiatku zdieľala skice a rôzne osobné kresby, no veľmi rýchlo si všimla, že práve digitálne komiksy vyvolávajú „poctivejší a silnejší feedback“. To bol signál, že práve tu existuje potenciál nielen na komunikáciu s publikom, ale aj na budúce uživenie sa tvorbou. „Keby som to neriskla a nezdieľala len tie svoje random nápady, nikdy by ma nikto neoslovil,“ hovorí s odstupom a spätne tento proces hodnotí ako prirodzený a vlastne veľmi organický. Prvé spolupráce, zahraničný záujem či školské projekty tak nevznikajú z ambície budovať značku, ale z kontinuálneho zdieľania toho, čo ju v danom momente zamestnáva. Už v tejto úvodnej fáze jej príbehu je zreteľné, že Sabína Svetlíková nevníma svoju cestu ako lineárny vývoj smerom k jasne definovanému cieľu. Skôr ide o sled rozhodnutí založených na dostupných možnostiach, vnútornej potrebe tvoriť a ochote skúšať. Sama to pomenúva veľmi presne: nemala „úplne exaktné plány“, vychádzala z toho, čo mala k dispozícii, a zatiaľ bola so svojou voľbou spokojná. Práve táto kombinácia intuitívnosti, reflexie a experimentu sa stane základom jej ďalšej tvorby – od minimalistických komiksov až po komplexnejšie osobné projekty.
Ak prvá kapitola Sabíninho príbehu hovorí o potrebe tvoriť, druhá už pomenúva spôsob, akým sa táto potreba premieňa na čitateľný jazyk pre ostatných. Práve tu sa začína formovať rukopis, ktorý je dnes s menom TeaBagArt najviac spájaný – minimalistické komiksy, jednoduché postavy, strohá farebnosť a humor, ktorý osciluje medzi jemnou iróniou, absurditou a veľmi presným pomenovaním vnútorných stavov. Sabína sama hovorí, že ak sa sústredí vyslovene na komiksový profil, ten je „najtypickejší minimalistickou kresbou“ a zároveň priznáva, že vedome pracuje so slovnými hračkami, punmi (pozn.: Pun / puny sú slovné hračky – vtipy založené na dvojzmysle, podobnosti slov alebo viacerých významoch jedného slova. Pointa vzniká z toho, že slovo alebo fráza sa dá čítať či chápať aspoň dvoma spôsobmi naraz.) a situačnými skratkami, ktoré majú v sebe potenciál okamžitého porozumenia. „Snažím sa, aby sa človek na tom komikse aj zasmial, alebo aby tam našiel niečo, s čím sa môže stotožniť,“ vysvetľuje a vzápätí dodáva, že ide najmä o komunikáciu – nie o ilustráciu ako estetický objekt, ale o prenos myšlienky.
Tento dôraz na zrozumiteľnosť a čitateľnosť však neznamená povrchnosť. Naopak, Sabína si veľmi citlivo uvedomuje, ako dnes funguje pozornosť. Sama pomenúva hektickosť doby a fakt, že upútať diváka je jeden z najťažších skillov. Práve preto minimalistický jazyk považuje za funkčný: „neprehltí to ten mozog a tým pádom sa ten divák ten komiks aj prečíta.“ Jednoduchá linka, minimum farieb a jasná kompozícia vytvárajú priestor, v ktorom sa pointa nestráca, ale vystupuje do popredia. Sabína pritom otvorene priznáva, že ide o vedomú stratégiu – nie všetko, čo kreslí, má rovnakú váhu, niekedy ide len o rýchlu reakciu na nudu či momentálny impulz. Aj to však považuje za legitímnu súčasť procesu. Humor v jej tvorbe funguje ako univerzálny jazyk, čo sama pomenúva veľmi priamo: „humor funguje ako jeden z najuniverzálnejších jazykov.“ Fascinuje ju komunikácia medzi ľuďmi naprieč kontextmi, jazykmi a kultúrami – piktogramy, gestá, znaky, ale aj vtip, ktorý dokáže obísť jazykovú bariéru. Komiks sa v tomto zmysle stáva médiom, ktoré umožňuje sprostredkovať skúsenosť bez potreby dlhého vysvetľovania. Sabína hovorí, že keď sa jej podarí vytvoriť koncept, ktorý zarezonuje u ľudí s úplne odlišným sociálnym kontextom, vníma to ako výnimočný fenomén. Nie náhodou preto vzniká väčšina jej komiksov v cudzom jazyku – sama priznáva, že jej to dáva slobodu. „Keď to nerobím pre slovenské publikum, necítim sa tak intenzívne pozorovaná,“ hovorí a dodáva, že práve táto jazyková vzdialenosť jej umožnila viac experimentovať a hľadať vlastný hlas.
Popri univerzálnom humore však v jej práci existuje aj druhá, intímnejšia rovina. Sabína otvorene hovorí o neurodivergentnom rozmýšľaní, o chaotických myšlienkach, ktoré sa objavia „len tak zo srandy“, no vzápätí zistí, že sa s nimi stotožňuje veľké množstvo ľudí. Tieto momenty považuje za veľmi silné – nielen preto, že prinášajú odozvu, ale preto, že vytvárajú pocit zdieľanej skúsenosti. Často ide o drobnosti: neschopnosť sústrediť sa, mentálnu únavu, potrebu vypísať sa do éteru. Inde zas cielene vytvára „zlaté obrázky“ – jednoduché vizuálne gestá ako virtuálne objatie či postavičku so srdiečkom, ktoré majú slúžiť ako náhrada emócií v digitálnej komunikácii. Sama priznáva, že veľa z týchto motívov vzniklo z veľmi praktickej potreby: kreslila si obrázky, ktoré jej chýbali v chatoch a až následne ich začala zdieľať s ostatnými. Satira je ďalším dôležitým prvkom jej rukopisu. Sabína ju má rada, aj keď si uvedomuje jej riziká. Niekedy ju dotiahne do absurdných rovín, ktoré „pochopia asi traja ľudia“, no aj to považuje za prijateľné. Inside jokes, lokálne referencie či kultúrne narážky sú pre ňu spôsobom, ako si zachovať autentickosť, aj keď pracuje s veľkým publikom. Zároveň však vedome balansuje medzi osobným a verejným – snaží sa, aby si v jej komiksoch „každý dokázal niečo nájsť“, či už ide o jednoduchý vtip, alebo hlbšiu myšlienku. Sama priznáva, že v minulosti sa viac vyjadrovala aj k politickým a spoločenským témam, no dnes si energiu stráži. Verejný priestor internetu vníma ako náročný a vyčerpávajúci, a preto sa momentálne prikláňa k ľahším formám humoru. Neznamená to však rezignáciu – skôr dočasný ústup a vedomé hospodárenie s vlastnou pozornosťou.
V tejto fáze jej tvorby je dôležité aj rozlíšenie jednotlivých profilov. Sabína vedome oddeľuje komiksový jazyk od ostatných polôh, ktoré sú pre ňu viac osobné a menej štruktúrované. Komiksový profil je miestom, kde sa snaží o čitateľnosť, rytmus a istú mieru disciplíny voči publiku. Inde si dovoľuje viac chaosu, emócií a experimentu bez očakávaní. Toto rozdelenie nevzniká z potreby fragmentácie, ale z túžby udržať si prehľad a vnútorný poriadok – aby sa jednotlivé vizuálne jazyky navzájom nerušili. Táto kapitola jej príbehu tak ukazuje Sabínu Svetlíkovú ako autorku, ktorá veľmi citlivo vníma mechanizmy komunikácie. Komiks pre ňu nie je len zábavná forma, ale funkčný nástroj – spôsob, ako hovoriť o únave, chaose, radosti aj absurdite sveta bez moralizovania a bez potreby veľkých slov. Humor, minimalizmus a presná skratka sa v jej rukopise spájajú do jazyka, ktorý je zároveň prístupný aj osobný. A práve v tomto napätí medzi jednoduchosťou formy a komplexnosťou obsahu sa začína črtať to, čo Sabíninu tvorbu odlišuje od bežnej internetovej ilustrácie.
V tretej kapitole sa Sabínina tvorba rozširuje z jednotlivých komiksov do komplexnejšieho ekosystému postáv, profilov a projektov, ktoré spolu vytvárajú osobitý svet TeaBagArt. Dôležité je, že toto rozšírenie nevzniká ako marketingová stratégia, ale ako prirodzený dôsledok potreby triediť, oddeľovať a pomenúvať rôzne polohy vlastného uvažovania. Sabína otvorene hovorí, že má viacero profilov práve preto, lebo „nerada mieša veci, ktoré k sebe esteticky alebo významovo nepatria“. Každý účet tak funguje ako samostatný priestor s vlastnými pravidlami: komiksový profil TeaBag Cartoon je najväčší a najviac orientovaný na publikum, TeaBag Art vznikol ako úplne prvý a dnes ho sama označuje za „osobný guláš“ – miesto, kde sa stretáva maľba, kresba, fotografie, háčkované figúrky aj náhodné vizuálne záznamy každodennosti. TeaBag Illustrations je zas priestorom pre komplexnejšie digitálne ilustrácie, ktoré „robí iba sama pre seba“ a ktoré nemajú primárne komerčný účel.
Z tejto potreby štruktúrovať vlastnú tvorbu sa postupne vynorila aj jedna z jej najvýraznejších postáv – Ferg (Ferg Alexander Ferguson). Sabína ho sama označuje za „meme profil“ a zároveň za metaforu fungovania internetovej kultúry. Ferg vznikol priamo v prostredí komiksov, no časom sa jeho prítomnosť natoľko zahustila, že si vyžiadal vlastný priestor. Vizuálne je Ferg veľmi blízky minimalistickému cartoon štýlu, no významovo ide o oveľa vrstvenejšiu entitu. „Vyzerá ako žaba, taký zelený blob,“ opisuje Sabína, no hneď dodáva, že v skutočnosti ide o „kolóniu vírusov“. Táto ambivalencia – medzi roztomilosťou a nepohodlím, medzi jednoduchým tvarom a znepokojivým obsahom – je pre jej prácu typická. Ferg parazituje na existujúcich memečkách, vstupuje do už fungujúcich kontextov a drobným zásahom ich posúva iným smerom. Pre Sabínu je to spôsob, ako komentovať kolobeh trendov a mechanizmus, v ktorom „každý človek pridá len malú časť k už existujúcemu konceptu a tým ho posilní“. Zároveň je Ferg jej najosobnejšou a najopakovanejšou postavou. Sama priznáva, že keď potrebuje niekoho „dosadiť“ do absurdnej či nepríjemnej situácie, často siaha práve po ňom. Je to postava, na ktorej môže zrkadliť ľudské správanie – cez satiru, brutálnu úprimnosť aj pomenovanie nepríjemných faktov takým spôsobom, že vyznejú úplne inak. Práve preto s ním pracuje dlhodobo a plánuje ho ďalej rozvíjať: kreslí k nemu komiksovú knihu, uvažuje o hrách a postupne ho prenáša aj do fyzickej reality. Ferg sa tak stáva spojnicou medzi digitálnym svetom a hmatateľným objektom.
Táto potreba materializovať vlastné postavy a myšlienky je pre Sabínu veľmi dôležitá. Sama hovorí, že tvorba je pre ňu „život“ a že si nevie predstaviť existenciu bez neustáleho vytvárania niečoho fyzického. Viditeľný výsledok práce pre ňu funguje ako uzemnenie – dôkaz, že existuje a že jej činnosť má stopu vo svete. Práve z tohto impulzu vznikli aj projekty, ktoré sa na prvý pohľad môžu javiť ako čisto komerčné, no pre ňu majú hlbší význam. Medzi najobľúbenejšie patria plišáky, najmä veľký vankúš v tvare Ferga. Sabína opisuje, že tento projekt realizovala v spolupráci so zahraničnou firmou, pretože sama by nebola schopná vyrábať stovky kusov. Výsledok ju však prekvapil – predalo sa vyše osemsto kusov, čo vnímala ako výrazný úspech. Zároveň ide o príklad, ako sa minimalistická, trochu absurdná postava dokáže premeniť na objekt, ktorý ľudia chcú mať fyzicky pri sebe.
Popri týchto viditeľných projektoch však existuje aj oveľa intímnejšia rovina jej tvorby, ktorú sama považuje za najdôležitejšiu, hoci je najmenej známa. Ide o knihy, ktoré vydala formou self-publishingu. Sabína otvorene priznáva, že primárnym dôvodom ich vzniku nebola ambícia osloviť publikum, ale potreba uzavrieť vlastné myšlienky do konkrétnej formy. Knihy vznikli ako zbierky osobných ilustrácií, textov a postáv, ktoré „nie sú až tak populárne“, no pre ňu majú zásadnú hodnotu. Keďže komunikácia s vydavateľstvami pre ňu nebola schodná a odpovede neprichádzali, hľadala riešenie, ktoré jej umožní mať knihu aspoň pre seba. Self-publishing jej dal slobodu – knihy sú tlačené na objednávku a v digitálnej verzii ich sprístupňuje aj zadarmo. Sama to vysvetľuje jednoducho: písala ich, aby sa zabavila, a ak dokážu osloviť aj iných, je to len bonus. Tretia kapitola tak odhaľuje Sabínu ako autorku, ktorá si systematicky buduje vlastný svet, no zároveň ho neustále narúša experimentom. Profily, postavy a projekty nie sú pevne uzavreté kategórie, ale živé priestory, v ktorých sa môže pohybovať podľa aktuálnej potreby. Ferg, komiksy, ilustrácie, knihy či plišáky spolu vytvárajú sieť, ktorá spája humor, únavu, zvedavosť aj potrebu dotyku s realitou. V ďalšej kapitole sa tento svet ešte viac otvorí – smerom k otázke, čo pre Sabínu tvorba znamená existenciálne a kam sa môže jej cesta uberať ďalej.
V záverečnej kapitole sa Sabínin príbeh prestáva točiť okolo formátov, profilov či konkrétnych projektov a dostáva sa k tomu najpodstatnejšiemu – k tomu, prečo vlastne tvorí. Odpoveď je priamočiara a bez pátosu: „Život. Ja si neviem predstaviť, čo by som tu robila, kebyže nemôžem tvoriť.“Tvorba pre ňu nie je kariérna ambícia ani sebarealizačný bonus, ale základná podmienka fungovania. Hovorí o nej ako o niečom, čo jej dáva pocit užitočnosti, aj keď výsledok nikto neuvidí a nikomu sa nebude páčiť. Dôležitý je samotný fakt, že nápad z hlavy dostane fyzickú podobu – kresbu, objekt, text. „Keď vidím ten fyzický produkt svojej aktivity, mám pocit, že áno, ja existujem, ja žijem a ja som niečo spravila.“ Tento moment uzemnenia sa v jej rozprávaní opakuje – tvorba ako dôkaz existencie, ako kotva v realite, ktorú si vie ohmatať.
Sabína otvorene priznáva, že bez tvorby sa jej telo aj myseľ dostávajú do nepokoja. Kreslenie, háčkovanie či výroba objektov pre ňu fungujú aj ako forma samoregulácie, ako spôsob, ako zvládať nervozitu a prebytočnú energiu. „Keď si nemôžem kresliť, tak sa mykám, kúšem si nechty, potrebujem ťukať na stôl,“ hovorí a dodáva, že je jej v podstate jedno, čo vytvára – dôležité je, že niečo vzniká. Tento neustály pohyb medzi nápadom a realizáciou je motorom, ktorý poháňa aj jej produktivitu. Sama sa opisuje ako človek, ktorý denne začne množstvo vecí, niektoré dokončí, iné nie, no vždy potrebuje mať rozpracovaných viac línií naraz. Aj preto jej projekty pôsobia ako koláž – bakalárska práca s tarotových kartami, rozpracované knihy, každodenné kresby, občasný plišak či ilustrácie inšpirované prostredím, v ktorom sa práve nachádza. Zároveň veľmi presne reflektuje, v akom svete dnes tvorí. Uvedomuje si, že pozornosť je vzácna komodita a že minimalistický jazyk jej komiksov nie je len estetickou voľbou, ale reakciou na preťažený informačný priestor. Ľudia podľa nej hľadajú zábavu, úľavu, potvrdenie vlastného pocitu, ale aj nové uhly pohľadu. Jej cieľom je vytvárať obsah, ktorý je dostatočne zrozumiteľný na prvý pohľad, no zároveň v sebe nesie hlbšiu myšlienku – aj keď nie vždy a nie za každú cenu. Sama priznáva, že teoretický ideál a realita sa často rozchádzajú a že niekedy jednoducho kreslí „lebo sa nudí“. Práve táto nevyrovnanosť, striedanie ľahkosti a vážnosti, je pre ňu prirodzená a nechce sa jej zbavovať. Najsilnejším momentom tvorby pre ňu paradoxne nie je spätná väzba ani rast publika, ale samotná transformácia nápadu do fyzickej formy. „Vtedy sa cítim ako kúzelník,“ hovorí o procese, keď sa niečo, čo existovalo len v hlave, zhmotní. Reakcie ľudí prichádzajú až potom, akoby sekundárne. Sú dôležité, no nepredstavujú jadro motivácie. To je ukryté v samotnom akte tvorby, v pohybe ruky, v materiáli, v linke, v tom krátkom momente, keď má pocit, že veci do seba zapadli.
Sabínin profil sa tak v závere uzatvára bez definitívnej bodky. Sama hovorí, že nikdy nevie dopredu, kam sa jej projekty posunú, čo zafunguje a čo nie, a práve experimentovanie, skúšanie a otvorenosť zlyhaniu považuje za neoddeliteľnú súčasť svojej cesty. Tento spôsob fungovania úzko súvisí aj s tým, že Sabína je umelkyňa s autizmom – nie ako nálepkou, ale ako skúsenosťou, ktorá zásadne formuje jej vzťah k svetu, k práci aj k sebe samej. Sama pomenúva, že tvorba je pre ňu spôsobom, ako si nastaviť systém, ako regulovať vnútorné napätie a ako dať chaotickým myšlienkam zrozumiteľnú, uchopiteľnú formu. Jej svet je rozdelený na viacero vetiev, no všetky spája rovnaký základ – potreba komunikovať, pomenúvať vnútorné stavy a hľadať porozumenie cez obraz a humor, ktorý funguje ako bezpečný a univerzálny jazyk. Sabína nevystupuje ako autorka s hotovým plánom, ale ako niekto, kto si systematicky buduje vlastný jazyk práve preto, že systém potrebuje – a zároveň ho neustále spochybňuje, lebo vie, že realita je pohyblivá a nepredvídateľná. Práve v tomto napätí medzi poriadkom a chaosom, medzi minimalizmom a emocionálnou hutnosťou, medzi potrebou kontroly a radosťou z experimentu vzniká tvorba, ktorá dokáže osloviť tisíce ľudí bez toho, aby stratila osobnú naliehavosť a úprimnosť.
Príbeh Sabíny Svetlíkovej je príbehom autorky, pre ktorú tvorba nepredstavuje ani stratégiu, ani pózu, ale základný spôsob bytia. Od detskej potreby mať vždy po ruke ceruzky, cez postupné hľadanie vlastného jazyka až po vedomé rozdelenie tvorby do viacerých svetov a profilov sa v jej ceste neustále opakuje rovnaký motív: snaha porozumieť sebe aj svetu prostredníctvom obrazu, humoru a jednoduchého gesta. Minimalistické komiksy, absurdná satira, postavy ako Ferg, ale aj tiché osobné projekty v podobe kníh či objektov nevznikajú ako produkty pre publikum, ale ako prirodzené výstupy vnútorného pohybu, ktorý potrebuje fyzický tvar. Sabína si vedome stráži vlastnú energiu, pracuje s pozornosťou a vie, že v preťaženom svete funguje skratka, humor a ľahkosť – no nikdy nie na úkor úprimnosti. Jej tvorba osciluje medzi chaosom a systémom, medzi zábavou a existenciálnou váhou, medzi digitálnym priestorom a potrebou dotyku s realitou. Práve v tomto napätí vzniká jazyk, ktorý je zrozumiteľný naprieč kultúrami a zároveň hlboko osobný. Profil Sabíny sa tak neuzatvára definitívnou odpoveďou, ale otvoreným procesom – ako pozvanie sledovať, kam sa jej svet bude ďalej rozrastať.
Sabína Svetlíková (TeaBagArt) je vizuálna umelkyňa, ilustrátorka a autorka komiksov, ktorá pracuje s minimalistickou kresbou, situačným humorom a jednoduchými vizuálnymi skratkami ako nástrojmi komunikácie. V online priestore je známa najmä prostredníctvom projektu TeaBagArt a súvisiacich profilov, v ktorých rozvíja viacero paralelných vizuálnych jazykov – od krátkych digitálnych komiksov, cez osobné ilustrácie až po experimentálne a intímnejšie projekty bez ambície okamžitého dosahu. Jej tvorba je silne ovplyvnená neurodivergentným spôsobom uvažovania a autorka otvorene hovorí o autizme ako o skúsenosti, ktorá formuje jej vzťah k svetu, práci aj sebe samej. Kresbu, výrobu objektov či opakujúcu sa manuálnu činnosť vníma ako spôsob samoregulácie, orientácie a ukotvenia v realite. Popri digitálnych formátoch sa venuje aj fyzickej tvorbe – od háčkovaných objektov a šperkov až po self-published knihy a autorské produkty, v ktorých prepája humor s osobnou výpoveďou. Dôležitou súčasťou jej práce je postava Ferg (Ferg Alexander Ferguson), ktorá funguje ako satirická metafora internetovej kultúry, kolektívnych nálad a absurdity každodennosti. Sabínina tvorba osciluje medzi ľahkosťou a existenciálnou váhou, medzi chaosom a systémom, pričom humor chápe ako univerzálny jazyk schopný prekračovať kultúrne aj jazykové bariéry. Tvorba pre ňu nepredstavuje stratégiu ani pózu, ale základný spôsob bytia.
|
zdieľať |
|
tweetnuť |
|
späť |
