#čerstvé ovocie_fm#efemko#holub#maľba#mesto#objekt#streetart#výtvarné umenie

Holuby, ktoré (ne)spia

Dátum: 15.09.2025

Autor: Martin Brix

Ukrajinská umelkyňa Oksana Sadovenko vytvára poetické svety z odpadu, peria a pamäti. Holub, jej hlavný sprievodca, sa stáva metaforou migrácie, prežitia aj tichej vzbury. Tento profil sleduje jej cestu od kyjevského jazera až po bratislavské ulice a topoľčianske podchody, kde sa aj zo zabudnutých miest môže stať priestor pre nový pohľad – jemný, zraniteľný a nečakane silný.

Narodila sa v roku 1988 v Kyjeve. Keď Ukrajina získala samostatnosť po rozpade Sovietskeho zväzu, mala len tri roky. Oksana Sadovenko vyrastala v prostredí, kde sa umenie miešalo s každodennosťou a zmysel pre tvorivosť bol prirodzenou súčasťou detstva. „Ako dieťa som veľmi rada kreslila a maľovala. Mama mi doma pripravovala najväčšie papiere, aké sme mali – formát A1 – a ja som si vždy niečo vymyslela a začala maľovať. Bez náčrtu, bez pravidiel. Zobrala som farbu a nevedela som, čo vznikne. A v tom bol ten zázrak. Obraz, ako sen,“ spomína Oksana. Tento intuitívny prístup, hra s formátom, farebnosťou a výrazom sa v jej tvorbe objavuje dodnes. Maľba sa pre ňu stala priestorom slobody, kde sa obraz rodí z momentu, vnútornej potreby a citlivosti na svet okolo. „Je to ako pole, na ktorom si robíš, čo chceš. Pre mňa je to o slobode.“ Ako sama prízvukuje, nikdy nepochybovala, že sa bude venovať umeniu. Študovala na umeleckej strednej škole a už v sedemnástich rokoch nastúpila na Národnú akadémiu výtvarných umení v Kyjeve, odbor maľba. Bola najmladšou poslucháčkou vo svojej triede. Významným momentom sa stal rezidenčný pobyt v bratislavskej Novej Cvernovke, kde sa dostala po vypuknutí plnoformátovej invázii Ruska na Ukrajinu. Práve tam sa po prvý raz zblížila so slovenskou umeleckou komunitou. „Bola som pozvaná na prednášku na VŠVU a hneď ako som vošla do budovy, niečo vo mne zarezonovalo. Vedela som, že tu chcem študovať.“ Dnes je absolventkou magisterského programu v Ateliéri maľby 3EAM na VŠVU v Bratislave.

K Oksaninej tvorbe sa nedá priblížiť bez toho, aby sme sa neocitli v holubom svete. Holub sa stal jej hlavným motívom, sprievodcom aj symbolom, ktorý v sebe nesie vrstvy metafor: pohyb, migráciu, adaptáciu, ale aj neviditeľnosť, absurditu a akúsi tichú silu prežitia. „V Kyjeve, kde som vyrastala, bola príroda rozmanitá. Bývala som pri jazere. Ale s prírody v meste teraz zostali len holuby. A aj tie nie sú považované za plnohodnotných obyvateľov. Ale pre mňa sú stále prírodou. Majú v sebe niečo neviditeľné, krehké, ale silné,“ hovorí Oksana. Holub sa v jej tvorbe objavuje ako aktér mestskej ekológie. Nie je dekoratívny ani milý. Je špinavý, mestský, adaptovaný. Stelesňuje vylúčenie aj vytrvalosť. Je nositeľom novej mytológie, ktorú si Oksana vytvára sama prostredníctvom obrazov.

Vo svete, kde je stredobodom človek, všetko ostatné akoby zanikalo. Oksana hovorí o potrebe pozerať sa aj na iné bytosti: „V antropocentrickom svete je to zaujímavé. Dnes už umelci nemaľujú len ľudí, ale jaštery, medúzy, hmyz. Je to ako keby sme sa pokúšali všetko pochopiť inými očami. A ja cez holuby rozprávam o svete.“ Holuby v jej tvorbe sú tiež symbolom opustených domovov. Príbytky, ktoré opustili ľudia, si privlastnili holuby. Mestské priestory, ktoré stratili svoju funkciu, sa menia na ich tiché útulky. „Spánok je vo vojne luxus. Holub si niekde sadne, ale čo znamená, keď spí? Kde vlastne spia holuby? Táto otázka ma sprevádzala pri výstave v Blansku. Bola to inštalácia, kde boli postieľky pre holuby, hroty, ticho. Ako metafora pre zraniteľnosť,“ opisuje. Téma holuba je teda pre Oksanu viac ako symbol. Je to vzťah. Otvorené pozorovanie sveta, ktorého sme súčasťou, ale ktorý sa na nás už nedíva. A možno preto by sme mali my začať pozerať inak.

Holuby Oksanu nevedú len do ateliéru, ale aj do verejných priestorov, galérií a miest, ktoré si samy pýtajú pozornosť. Jej výstavy nie sú len prezentáciou objektov, ale skôr prostrediami, ktoré vytvárajú zvláštnu atmosféru – niekde medzi realitou, spánkom a urbanistickou mytológiou. Diplomová výstava Pigeonland* (2024, VŠVU) bola rozsiahlym enviromentom, kde sa stretol svet holubov s odkazom na konštruktivizmus, utópie a lietajúce stroje.

*Oksana Sadovenko, absolventka Ateliériu maľby 3EAM, získala cenu rektorky za svoju diplomovku Phantasmagoria Pigeonland, ktorá je maliarskym skúmaním témy holubov prostredníctvom série veľkoformátových malieb na papieri a plátne či sôch. Obraz holuba je v práci prezentovaný štúdiom tém letu, krídla, cez malé holuby, smrť, chov nových plemien, lietajúce stroje, perie, históriu holubov v staroveku, porovnanie holuba a človeka. Intenzívnym maliarskym štúdiom a výskumom možností rozšírenia maľby do sochárstva a verejného priestoru práca vytvára fantazmagorický svet prostredníctvom komplexnej štúdie holubov od pouličných vtákov cez holuby, ktoré sú symbolom bohyne Venuše až po holuby, ktoré inšpirovali Volodymyra Tatlina na vytvorenie svojho lietajúceho aparátu.

„Oksana, to s akou intenzitou pristupujete k svojej tvorbe, to s akým zaujatím sa venujete téme holubov, je mimoriadne. Holuby vo Vašich dielach predstavujú veľké množstvo symbolov a odkazov viazaných na každodenný život, ale aj mnohé mýty a mytologické posolstvá. Vidím v nich aj veľké množstvo politických kontextov. Váš rukopis je výrazný a expresívny, nezostávate len v hraniciach maľby, ale prekračujete ju smerom k objektom a performanciám. Oksana, Vaše krídla sú rozprestreté veľmi široko a Váš pohľad je upriamený smerom do budúcnosti. Na mikrosvete mesta dokážete prezentovať univerzálny naratív o slobode človeka v dnešnom svete, o jeho rozlete i páde.“ (Bohunka Koklesová, rektorka VŠVU)

Výstava Holubí spánek* (2024, Galerie města Blanska) bola tichou úvahou o zraniteľnosti. V spolupráci s kurátorkou Janou Písaříkovou vytvorila inštaláciu postelí pre holuby – priestor, ktorý bol súčasne útočiskom aj mementom. „Spánok vo vojne je luxus. Holub spí, ale kde? A je to bezpečné?“ – kladie otázky, ktoré smerujú za hranice formy.

*V inštalácii, ktorú Oksana Sadovenko pripravila pre Galerii města Blanska, sa venovala otázke, kde nocujú utajení vládcovia miest. Spánok bol vždy luxusom a zároveň tajomstvom – aj keď išlo o pouličného holuba. Prostredníctvom svojho výskumu pouličných holubov sa autorka dostávala k podstatným témam straty a hľadania vlastnej identity, ako aj k podmienkam súčasnej mobility a migrácie. Dotýkala sa v nej nielen dystopického aparátu mestských bariér namierených proti holubom, ale aj holubov ako utopických symbolov – v súvislosti s tuláctvom, slobodou a životom na ulici. Autorka zároveň nadviazala na slovenského umelca Petra Bartoša, ktorý sa v 70. rokoch v kontexte svojej konceptuálnej praxe venoval téme chovu a šľachtenia holubov. (Jana Písaříková, kurátorka výstavy)

V projekte Mesto, ktoré dýcha perím* (Nástupište 1–12, Topoľčany, 2025) pracovala so symbolikou mesta ako organizmu, ktorý je živý, aj keď sa zdá byť mŕtvy. Vystavovala v podchode, kde sa stretli amorkovia, Orfeus a holuby. 

*Ukrajinská umelkyňa Oksana Sadovenko pozýva na prechádzku mestom, ktoré namiesto betónu dýcha perím. Maľby, objekty, kresby a vrstvy sa stávajú metaforou zraniteľnosti, pamäti a každodennej krehkosti. V tejto výstave sa mesto premieňa na telo – a telo na krajinu. Hranice medzi vonkajším a vnútorným miznú. Ostáva len vzduch, dotyk a ticho.S adovenko sa vo svojej tvorbe dlhodobo venuje symbolike mestských holubov, prírodným prvkom v mestskom prostredí a rôznym formám iných bytostí. Jej aktuálna tvorba zahŕňa figuratívnu maľbu, najmä postavy detí, a tematizuje vzťah človeka a prírody, inšpiruje sa antikou a mýtom o Orfeovi. Pracuje s plátnom, papierom a odpadovým materiálom, z ktorého vytvára sochy a objekty. Výstava predstavuje výber jej najnovšej tvorby a prináša kontemplatívny priestor, v ktorom môžu návštevníci spomaliť a „dýchať perím“. (Zuzana Novotová Godálová, kurátorka výstavy)

Rezidencia v Novej Cvernovke jej otvorila dvere k miestnej scéne. Spoznávala tanečníkov, performerov, výtvarníkov. Postupne sa do nej vpíjalo čosi nové – pokoj, rešpekt, komunita, ale aj pocit neukotvenosti, s ktorým sa musela naučiť pracovať. Na Slovensku objavuje nové kontexty, nové tváre. Inšpirujú ju diela a postoje umelcov ako Peter Bartoš, Július Koller či Stano Filko – tvorcovia, ktorí prepájali každodennosť s metafyzikou a banálne s kozmickým. Oksana na túto líniu nadväzuje, no vnáša do nej vlastnú skúsenosť migrácie, traumy a zraniteľnosti. V jej tvorbe sa spája osobné s univerzálnym – holub ako nositeľ utópie, ako architektúra prežitia. Tvorba Oksany Sadovenko je rozvetvená ako mestské potrubia, plná odbočiek, ciest a skrytých zákutí. Každý projekt je ako ďalšia vrstva jej osobnej mytológie, v ktorej holub prestáva byť vtákom a stáva sa symbolom: prechodu, adaptácie, vzbury aj tichej kontemplácie.

Okrem výtvarnej práce má Oksana dlhoročné skúsenosti s pedagogikou. Viedla workshopy pre deti a mládež, kde prepájala dejiny umenia s kreatívnym procesom. Vytvorila aj detskú knihu Malewitsch und du – publikáciu, ktorá predstavuje dielo Kazimira Maleviča deťom cez hru, kresbu a tvorbu. „Pre mňa je dôležité, aby sa deti nebáli umenia. Aby ho mohli zažiť a cítiť,“ hovorí. Jej umelecký výskum má často charakter pseudovedy – v tom najlepšom zmysle slova. Porovnáva mozog holuba a človeka, kreslí fiktívne anatomické schémy, sleduje správanie vtákov ako keby išlo o sociologický výskum. „Zaujíma ma, čo sa deje, keď sa pozeráme na svet očami iných bytostí. Nie ako človek na prírodu, ale ako príroda na človeka,“ vysvetľuje. Slovensko sa pre ňu stalo miestom prechodu – nie konca, ani začiatku. Skôr priestorom, kde sa tvorí z pamäti, trosiek a ticha. Kde sa môžu aj holuby stať kľúčom k porozumeniu tomu, čo sme stratili – a čo ešte môžeme nájsť.

Oksana netvorí preto, aby odpovedala. Tvorí, aby sa pýtala. Každé jej dielo je otvorenou otázkou – niekedy smerovanou k mestu, inokedy k prírode, k pamäti, ku komunite. Ale veľmi často k nej samej. Jej umenie je formou introspekcie, no zároveň ponukou na dialóg. Nie výkrikom, ale pohľadom. Nie popisom, ale šifrou. V srdci tejto poetiky stojí lietajúci stroj. Odvolávka na Tatlinov Letatlin – konštrukciu, ktorá mala letieť, ale nikdy nevzlietla – sa stáva silnou metaforou aj pre Oksanin tvorivý proces. Jej tvorba osciluje medzi vedou a intuíciou, medzi pozorovaním a vymýšľaním. Má v sebe niečo z alchýmie aj z rituálu. Zaznamenáva to, čo je neviditeľné: vzťah k priestoru, zmenu svetla, melanchóliu opusteného interiéru, pohyb vetra v podchode. Je to sen, ktorý sa nestal, ale mohol by. A v tom je nádej. Oksana verí, že tvorba nie je len profesia. Je to spôsob života. Spôsob, ako sa vyrovnávať s realitou, ako byť v kontakte s inými ľuďmi, ale aj sám so sebou. Hovorí, že pre ňu je umenie ako rehoľa – slúži mu celý život, neviditeľne, pokorne, neúnavne. Nie pre slávu, nie pre uznanie, ale preto, lebo nevie inak. 

Umenie Oksany Sadovenko nie je odpoveď. Je to ponuka – pozrieť sa inak, vnímať pomalšie, byť všímavejší. V jej tvorbe nenájdeme manifesty ani výkriky. Nájdeme ticho, ktoré má svoju váhu. Nájdeme veci, ktoré sme si nevšimli. Holuby, ktoré zostali, keď všetko ostatné zmizlo. Oksana pracuje s pamäťou a stratou, s migráciou a telom, s mestom a prázdnotou. Ale nerobí to pateticky. Robí to s pokorou, s iróniou, s humorom, s experimentom. Jej výstavy nie sú hotové výpovede, ale otvorené situácie. Jej obrazy nie sú ilustrácie, ale živé prostredia. Možno sa niektoré jej diela rozpadnú. Možno niektoré holubníky zmiznú. Ale zostane pocit. Že niekto chvíľu staval lietajúci stroj – nie preto, že chcel doletieť, ale preto, že veril v možnosť letu. A možno je práve to dnes najviac potrebné. Veriť, že aj zo zdanlivo neviditeľného sa dá vytvoriť nový svet. Tichý, zvláštny, a predsa náš.

Oksana Sadovenko je ukrajinská výtvarníčka a absolventka Ateliéru maľby 3EAM na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, kde v roku 2024 získala cenu rektorky za svoju diplomovú prácu Phantasmagoria Pigeonland. V jej tvorbe sa prelína maľba, objekt, inštalácia a performancia. Kľúčovým motívom jej umeleckého výskumu je mestský holub – ako metafora migrácie, zraniteľnosti, prežitia, ekológie aj utópie. Po vypuknutí plnoformátovej invázii Ruska na Ukrajinu sa presťahovala na Slovensko, kde v rámci rezidencie v Novej Cvernovke nadviazala kontakt s lokálnou umeleckou komunitou. Jej tvorba nesie silné autobiografické vrstvy, pracuje s témami migrácie, environmentálnej pamäti, archeológie priestoru a medziživočíšneho porozumenia. S obľubou používa recyklované a nájdené materiály. Okrem Slovenska vystavovala aj v Česku a Belgicku (napr. Galerie města Blanska (CZ), Galéria Jána Koniarka, Artrooms Moravany, Nástupište 1–12). Vytvorila autorskú knihu pre deti Malewitsch und du a dlhodobo sa venuje prepájaniu umenia s edukáciou. Jej tvorba čerpá inšpiráciu z ukrajinského kozmizmu, špekulatívnej biológie, mytológie aj každodennej skúsenosti zmeny miesta a identity. Holub je pre ňu nielen symbol, ale aj partner – médium medzi človekom a svetom, medzi snom a realitou, medzi minulosťou a budúcnosťou.

---