Dizajn, ktorý vzniká zo skúsenosti a empatie

Dátum: 28.12.2025

Autor: Martin Brix

Skúsenosť je pre Luciu Stümpel Krnčanovú základným východiskom dizajnu. To, ako predmet držíme, používame a ako sa s nami mení v čase, vníma rovnako dôležito ako jeho tvar či funkciu. Empatia k používateľovi nie je v jej práci deklarovanou hodnotou, ale prirodzenou súčasťou procesu. Tento profil sleduje jej cestu od citlivého pozorovania prostredia a štúdia na Fakulte architektúry a dizajnu STU až po diplomový projekt In Good Hands, v ktorom sa osobná skúsenosť prepája s výskumom a snahou reagovať na prehliadané potreby seniorov. Text približuje Luciin spôsob uvažovania o dizajne ako o vzťahu – medzi človekom a objektom, telom a materiálom, problémom a jeho citlivým riešením.

Lucia Stümpel Krnčanová patrí k autor­kám, ktoré sa k dizajnu nedostali cez rýchle rozhodnutie ani ambíciu „niečo navrhovať“, ale cez dlhodobé, prirodzené pozorovanie sveta okolo seba. Už na začiatku rozhovoru hovorí jednoducho a vecne: „Moje meno je Lucia Stümpel a venujem sa produktovému dizajnu,“ no vzápätí dodáva to podstatné – že ju odjakživa zaujíma vzťah medzi objektom a človekom, medzi tým, čo vec robí a tým, čo v nás zanecháva. Dizajn pre ňu nikdy nebol len o funkcii. „Snažím sa prepájať funkčnosť s emocionálnym zážitkom užívateľa. Reagujem na prirodzené zmeny materiálu, času, ľudského prežívania a verím, že práve tieto zmeny dávajú objektu dušu,“ hovorí a zároveň tým veľmi presne definuje hodnotový rámec celej svojej tvorby. K tvorbe sa dostala prirodzene a bez veľkých plánov. Ako dieťa pozorovala prostredie, ľudí a predmety okolo seba, snažila sa pochopiť, ako fungujú, prečo vyzerajú tak, ako vyzerajú, a čo v nás vyvolávajú. Práve toto pozorovanie – skôr tiché než systematické – bolo impulzom, prečo sa neskôr rozhodla dizajn študovať a „viac prehĺbiť svoje znalosti v tejto oblasti“. Veľkú rolu v jej detstve zohrala mama, ktorú Lucia opakovane spomína ako svoju prvú a zásadnú inšpiráciu. Hoci sa sama dizajnu profesionálne nevenovala, prirodzene ju viedla ku kreativite, k citlivosti a k tvorivému mysleniu. „Vždy mi bola veľkým vzorom a motiváciou a za to som jej veľmi vďačná,“hovorí bez pátosu, no s jasným vedomím, že práve toto zázemie jej umožnilo neskôr veriť vlastnému vnútornému kompasu.

Zlomovým bodom sa pre ňu stalo štúdium na Fakulta architektúry a dizajnu STU, ktoré sama označuje za „najzásadnejšie rozhodnutie v živote“. Nešlo pritom len o odborné vzdelanie, ale o osobný proces dozrievania. „Štúdium mi umožnilo formovať sa nielen po odbornej stránke, ale aj ľudsky. Naučilo ma systematicky pracovať, ale hlavne som mala pocit, že som vďaka nemu vyrástla a dospela.“ Dôležitú rolu zohrala aj práca v ateliéri pod vedením prof. Petra Paliatku, ktorý jej poskytol kombináciu pevného odborného rámca a zároveň slobody. „Umožnil mi pracovať do istej miery slobodne a práve tento priestor ešte viac prehĺbil môj vzťah k dizajnu a pomohol mi definovať, čo chcem svojou tvorbou komunikovať,“ hovorí a priznáva, že práve v poslednom ročníku, pri diplomovej práci, sa tieto hodnoty naplno vyjasnili. Už v tejto fáze sa u Lucie kryštalizuje to, čo je dnes pre jej tvorbu typické: fascinácia fyzickou interakciou s predmetom, dotykom, stopami používania a tým, ako sa produkt mení spolu s človekom. „Mám rada, keď produkt nesie stopy používania a stáva sa prirodzenou súčasťou života. Keď v užívateľovi zanechá emóciu alebo spomienku,“ vysvetľuje. Dizajn v jej ponímaní nie je statický objekt, ale živý proces, ktorý sa odohráva v čase a v konkrétnych ľudských situáciách. Tento prístup sa neskôr naplno prejaví v jej diplomovej práci In Good Hands, no už v jej začiatkoch je jasné, že Lucia nehľadá rýchle riešenia ani efektné gestá. Skôr sa učí pozerať, počúvať a formulovať otázky – a práve z nich potom vyrastá jej autorský jazyk.

V momente, keď sa Lucia dostáva k diplomovej práci, jej uvažovanie o dizajne sa prirodzene preklápa z abstraktnej roviny do veľmi konkrétnej, osobnej skúsenosti. Projekt In Good Hands pre ňu nevzniká ako školská úloha ani ako snaha reagovať na trend „sociálneho dizajnu“, ale ako odpoveď na situáciu, ktorú mala možnosť sledovať zblízka. „Celá táto idea vznikla na podnet skúsenosti s mojou veľmi blízkou osobou, ktorá mala problémy s jemnou motorikou. Mala som možnosť vidieť, ako veľmi táto problematika zasahuje do každodenného života,“ hovorí a dodáva, že práve vtedy si uvedomila, koľko vecí považujeme za samozrejmosť, pokiaľ sa nás osobne netýkajú – od jednoduchých pohybov až po pocit sebavedomia a dôstojnosti. Z tejto skúsenosti v nej postupne dozrievala potreba hľadať riešenie, ktoré by nebolo len technickou pomôckou, ale bolo by „praktické a zároveň veľmi blízke tomu človeku“. Práve tu sa naplno prepája jej dlhodobý záujem o vzťah objektu a používateľa s témou starnutia, jemnej motoriky a kognitívnych funkcií. Lucia sa vedome rozhodla pracovať s cieľovou skupinou seniorov, no od začiatku zdôrazňuje, že nechcela vytvoriť produkt, ktorý by pôsobil klinicky alebo stigmatizujúco. Naopak, zaujímal ju aj sociálny a medzigeneračný rozmer – situácie, v ktorých sa z cvičenia či tréningu stáva spoločná aktivita, rozhovor, kontakt.

Projekt In Good Hands sa tak postupne formuje ako séria objektov, ktoré rozvíjajú rôzne typy úchopov a pohybových princípov, no zároveň umožňujú variabilitu náročnosti a prispôsobenie konkrétnemu používateľovi. Lucia však zdôrazňuje, že ešte dôležitejšie než samotné riešenie bolo pre ňu ujasnenie si hodnôt, ktoré chce dizajnom komunikovať. „Myslím si, že práve táto práca je takým premostením k témam a hodnotám, ktoré chcem vo svojej tvorbe dlhodobo rozvíjať. Sú to dôležité témy a treba sa venovať aj tým, ktoré sú možno menej riešené,“ hovorí otvorene. V procese práce sa nevyhla pochybnostiam ani krízam. Sama priznáva, že pri každom projekte prichádzajú momenty, keď sa riešia technické limity, materiálové otázky alebo samotná filozofia návrhu. „Sú to malé krízy, ktoré tvorcov potrápia, ale už ich beriem ako prirodzenú súčasť procesu. Možno práve kvôli nim nakoniec vzniknú hodnotné diela,“ reflektuje spätne. Aj v tomto postoji je cítiť jej pokojný, neokázalý prístup – dizajn nevníma ako lineárnu cestu k výsledku, ale ako sériu rozhodnutí, omylov a návratov. Silný osobný základ projektu sa napokon pretavil aj do jeho prijatia odbornou verejnosťou. Ocenenia ako Grand Prix na Bienále FORMA či uznanie v rámci Národnej ceny za dizajn Lucia nevníma ako cieľ, ale skôr ako potvrdenie zmysluplnosti zvolenej cesty. „Je to veľká motivácia a výzva posúvať sa ďalej. Núti vás obhájiť svoje rozhodnutia, prijať konštruktívnu kritiku a pozrieť sa na vlastnú prácu z iného uhla,“ hovorí a naznačuje, že práve diplomová práca jej pomohla jasnejšie definovať ďalšie profesijné smerovanie. V In Good Hands sa tak po prvýkrát naplno stretáva jej osobná skúsenosť, citlivosť k materiálu, systematický prístup k výskumu aj potreba, aby dizajn slúžil ľuďom v reálnych situáciách. A hoci projekt vznikol v akademickom prostredí, Lucia ho vníma ako otvorený koncept, ktorý má potenciál rásť ďalej – mimo školy, mimo ateliéru, v živote tých, pre ktorých bol pôvodne navrhnutý.

Ak In Good Hands vyrástol z osobnej skúsenosti, jeho finálna podoba je výsledkom veľmi precízneho a zároveň intuitívneho procesu. Lucia hovorí, že jej tvorba sa nikdy nezačína tvarom. Začína sa pozorovaním. „Môj tvorivý proces vždy začína sledovaním prostredia a okolia. Z toho často vznikne prvotná idea,“ vysvetľuje a dodáva, že až keď si túto ideu dokáže jasne pomenovať, prichádza na rad dôkladná teoretická príprava a rešerš. Potrebuje pochopiť širší kontext, presne definovať problém a až potom sa púšťa do hľadania tvaroslovia. „Je to kombinácia intuitívneho tvorenia, ale postaveného na veľmi presne formulovanom základe,“ hovorí a práve táto rovnováha medzi citom a racionalitou je pre jej prácu kľúčová. Tvar u nej nikdy nevzniká naraz. Je vrstvený, postupný, overovaný. Najskôr ide o rýchle skice, jednoduché modely, pokusy, ktoré slúžia na zachytenie myšlienky. Až keď sa koncept vyjasní, prichádzajú finálne skice, 3D modelovanie a prototypy. Pri projekte In Good Hands zohrávalo prototypovanie zásadnú rolu – práve tu sa overovala ergonómia, správnosť úchopov a reakcie reálnych používateľov. „Pri niektorých projektoch je veľmi dôležité testovanie priamo na cieľovej skupine. Prototyp často ukáže ďalší smer vývoja,“ opisuje a zároveň priznáva, že práve kontakt s realitou dokáže návrh najviac preveriť a zároveň obohatiť.

Veľkú váhu v jej tvorbe má materiál. Lucia sa dlhodobo prikláňa k prírodným materiálom a osobitne k drevu, ktoré vníma ako prirodzene známe ľudským rukám. „Na dreve ma fascinuje, že je nám dôverne známe, že časom nesie stopy používania,“ hovorí a dodáva, že práve táto schopnosť zaznamenávať dotyk, opotrebovanie a čas dáva objektu charakter a hĺbku. Zmyslovosť materiálu je pre ňu rovnako dôležitá ako jeho funkcia – dotyk, teplota, povrch, všetko sú to vrstvy komunikácie medzi objektom a človekom. „Myslím si, že práve zmyslovosť materiálu môže dať produktu dušu,“ konštatuje jednoducho, no presne. Aj jej pracovné rituály odrážajú potrebu sústredenia a vnútornej rovnováhy. Potrebuje svoj priestor, ticho, aj keď paradoxne pracuje pri hudbe – často pri platniach – a priznáva, že je skôr nočný typ. „V noci sa mi sústredí ľahšie,“ hovorí, hoci si uvedomuje, že tento rytmus má aj svoje tienisté stránky. Keď však potrebuje vypnúť a načerpať novú energiu, obracia sa k prírode, ktorú vníma ako nekonečný zdroj inšpirácie a mentálneho resetu. Všetky tieto vrstvy – systematický výskum, intuitívne hľadanie tvaru, dôraz na dotyk a materiál, ale aj osobné tempo práce – sa v jej projektoch prirodzene prepájajú. Dizajn u Lucie nevzniká ako izolovaný objekt, ale ako výsledok vzťahu: medzi myšlienkou a realitou, medzi materiálom a telom, medzi autorom a používateľom. Práve v tomto procese sa pre ňu dizajn stáva živým – nie hotovým produktom, ale otvoreným dialógom, ktorý pokračuje aj po tom, čo objekt opustí ateliér.

Diplomová práca pre Luciu nebola bodkou, ale skôr pomenovaním toho, čo ju dlhodobo napĺňa a čomu sa chce venovať aj ďalej. „Práve diplomová práca mi pomohla definovať moje ďalšie profesijné smerovanie a pokračujem v tvorbe v podobnej tematike,“ hovorí a zároveň naznačuje, že nové návrhy už vznikajú, hoci o nich zatiaľ nechce hovoriť konkrétne. Dôležité je pre ňu najmä to, aby práca, ktorú robí, mala zmysel pre reálnych používateľov. „Je to oblasť, ktorá ma napĺňa, ale predovšetkým ju považujem za užitočnú práve pre tých, ktorí tie produkty používajú, a to je podľa mňa veľmi dôležité,“ zdôrazňuje. Ocenenia, ktoré za In Good Hands získala jej priniesli nielen viditeľnosť, ale aj nutnosť obhájiť vlastné rozhodnutia a konfrontovať ich s odbornou kritikou. „Takéto súťaže nás nútia premýšľať o práci z iného uhla, obhájiť svoje idey a prijať konštruktívnu kritiku. V konečnom dôsledku nás posúvajú nielen profesionálne, ale aj osobnostne,“ hovorí. Zároveň si uvedomuje, že práve tento proces vystupovania z komfortnej zóny je pre tvorcu nevyhnutný, ak sa nechce uzavrieť do vlastného sveta. Do budúcna chce svoj koncept ďalej rozvíjať a hľadať spôsoby, ako ho sprístupniť širšiemu okruhu používateľov. Nejde jej pritom len o konkrétny produkt, ale o spôsob uvažovania – o dizajn, ktorý je empatický, citlivý a reaguje na prehliadané potreby. „Určite budem v najbližších rokoch pracovať na tom, ako celý tento koncept ešte viac sprístupniť verejnosti a danej cieľovej skupine,“ hovorí a naznačuje, že In Good Hands vníma ako otvorený systém. Jej odkaz je prekvapivo jednoduchý. Nebáť sa náročných tém, hľadať vlastný spôsob práce, byť zvedavý a otvorený kritike. A najmä nezabúdať na empatiu. „Nezabúdajme na hodnoty, ktoré chceme prostredníctvom dizajnu, umenia alebo tvorby odovzdávať ďalej,“uzatvára. Práve v tejto vete sa sústreďuje podstata jej prístupu – dizajn ako zodpovednosť, ako vzťah a ako tichý, no vytrvalý spôsob, ako robiť svet o niečo pozornejším miestom.

Profil Lucie Stümpel Krnčanovej sa skladá pomaly, vrstvene – presne tak, ako vznikajú aj jej projekty. Od detského pozorovania sveta a prirodzenej citlivosti k prostrediu, cez formujúce roky na Fakulte architektúry a dizajnu STU, až po diplomový projekt In Good Hands, ktorý sa stal nielen prelomom v jej tvorbe, ale aj jasným pomenovaním hodnôt, ktorým chce dizajnom slúžiť. Lucia nevníma dizajn ako formu rýchlej odpovede ani ako sebaprezentáciu, ale ako vzťah – medzi človekom a objektom, medzi telom a materiálom, medzi problémom a jeho citlivým riešením. Jej práca vyrastá z osobnej skúsenosti, no nekončí pri nej. Pretavuje ju do univerzálnej témy dôstojnosti, empatie a každodenného fungovania. V In Good Hands sa stretáva všetko, čo je pre jej rukopis podstatné: dôsledný výskum, fyzický dotyk, práca s prírodným materiálom, pomalé testovanie a rešpekt k používateľovi. Ocenenia, ktoré za projekt získala, nie sú v jej príbehu cieľom, ale dôsledkom – potvrdením, že aj tiché, premyslené a sociálne citlivé projekty majú v súčasnom dizajne svoje pevné miesto. Lucia dnes stojí na začiatku profesionálnej cesty, no s jasne pomenovaným smerom. Dizajn pre ňu nie je uzavretý objekt, ale otvorený proces, ktorý má zmysel len vtedy, keď sa dotýka reálneho života. A práve v tejto schopnosti spájať odbornosť s ľudskosťou sa ukazuje sila jej práce – nenápadná, no dlhodobo pôsobiaca.

Lucia Stümpel Krnčanová je produktová dizajnérka, ktorá sa vo svojej tvorbe zameriava na vzťah medzi objektom a používateľom, zmyslovosť materiálu a sociálne citlivý dizajn. Absolvovala štúdium na Fakulte architektúry a dizajnu STU v Bratislave, kde pod vedením prof. akad. soch. Petra Paliatku vytvorila diplomový projekt In Good Hands – sériu objektov zameraných na podporu jemnej motoriky seniorov. Vo svojej práci prepája systematický výskum s intuitívnym hľadaním tvaru, dôraz kladie na prírodné materiály, najmä drevo, a na dizajn ako živý proces, ktorý sa mení spolu s človekom. Je laureátkou viacerých odborných ocenení vrátane Grand Prix Bienále FORMA a uznania v rámci Národnej ceny za dizajn.

1 2 ... 5 ►