Dizajn ako jazyk, ktorému nemusíš rozumieť, aby si ho cítil

Dátum: 12.10.2025

Autor: Martin Brix

„Vizuálny prejav mi je blízky od malička…“. Radovan Vašák nie je dizajnér, ktorý by potreboval veľa slov. Jeho prácu definujú presné línie, intuíciou vedené rozhodnutia a čisté kompozície, ktoré hľadajú rovnováhu medzi systémom a emóciou. Od detstva ho fascinovali predmety a obrázky – cez rapové obaly, basketbalové kartičky až po písmo, ktoré sám vyvíja. V tomto profile si prejdeme Radekovou cestu od prvých návrhov pre kamarátov až po stáž v estónskej písmolejárni, kde hľadá nové jazyky – vizuálne aj vnútorné.

Radovan Vašák, ktorého kamaráti volajú jednoducho Radek, vyrastal v prostredí, kde sa vizuálne podnety vynárali z tých najneočakávanejších miest. Ako s úsmevom spomína, prvým artefaktom, ktorý ho formoval, nebola galéria ani učebnica výtvarnej výchovy – ale album basketbalových kartičiek jeho strýka, ktorý mu ako malý potajomky vyťahoval zo skrine u babky. Neskôr prišli obaly rapových albumov a s nimi celá vizuálna estetika spojená s hudobnou kultúrou, ktorá sa stala jeho trvalým vizuálnym referenčným rámcom. „Počas dospievania ma ovplyvnila streetwear kultúra a ľudia ako Virgil Abloh z Off White alebo Nigo z Bape.“To, čo spočiatku len obdivoval, začal čoskoro aj vytvárať. Jeho úplne prvou „zákazkou“ bolo logo pre kamošov, ktorí si rozbiehali instagramový resell obchod s oblečením. Ako správny dizajnér už vtedy pripravil tri návrhy. Vyhral ten s levitujúcim rozrezaným tričkom, z ktorého vystupoval zlatý symbol Eura – ikonografia jasná, výrazná, na hrane gýča, ale presne zodpovedajúca svojmu účelu a cieľovej skupine. Radovan bol odjakživa ten typ, čo sa rád pozerá – na obrázky, objekty, hračky. „Vždy som mal rád pekné obrázky a objekty. Mám rád zberateľské hračky a akčné figúrky“ otvorene priznáva, že sú stále jeho srdcovka. A možno aj preto sa jeho tvorba od začiatku nesie v duchu vizuálneho záujmu o predmety, symboly a silné grafické znaky. Grafický dizajn ako profesia do jeho života nevstúpil ako náhoda, ale ako prirodzené vyústenie obdobia dospievania. 

„Mám šťastie, že som mohol štyri roky stráviť v prijímajúcom, akceptujúcom a otvorenom prostredí.“ V živote grafického dizajnéra často príde bod, kedy sa z prirodzeného vizuálneho cítenia stáva vedomý dizajnérsky postoj. U Radovana sa týmto bodom stala Vysoká škola výtvarných umení v Bratislave – konkrétne Katedra vizuálnej komunikácie, kde absolvoval bakalárske štúdium. Škola pre neho nebola len miestom výučby, ale priestorom na rozmýšľanie, spochybňovanie a rozvíjanie. O formovanie jeho prístupu sa zaslúžili viacerí pedagógovia. „Mám šťastie, že som mohol štyri roky stráviť v prijímajúcom a otvorenom prostredí, ako je VŠVU. Rozmýšľanie o dizajne mi zásadne ovplyvnili pedagógovia ako Peter Nosáľ, Michal Tornyai, Ľubica Segečová… a mnoho ďalších.“ V ich prístupe nenašiel len metodiku a systém, ale aj dôveru v študentské experimentovanie. „Moje rozmýšľanie o dizajne výrazne ovplyvnilo pedagogické vedenie katedry, za čo im ďakujem.“ Rovnako dôležitá bola však aj samotná komunita školy – spolužiaci, spolužiačky, neformálne debaty, spoločné zážitky. Vzťahy, ktoré formujú nielen tvorbu, ale aj osobnosť. Ako sám hovorí, dennodenne ho inšpiruje aj jeho priateľka Natália, dizajnérka, s ktorou neskôr spolupracoval aj na projekte Archa. V tomto období sa pre Radovana začalo viac zreteľne ukazovať, čo vlastne dizajn pre neho znamená. Nie je to len „estetická úprava“ alebo dekorácia, ale spôsob, ako porozumieť svetu a reagovať naň. V jeho tvorbe sa tak čoraz častejšie objavujú metafory, vizuálne skratky, symboly – a práve VŠVU bol priestor, kde si mohol tieto nástroje overovať, testovať a hľadať ich hranice. „Grafický dizajn považujem za spôsob, vďaka ktorému môžem porozumieť svetu a reagovať naň.“ Mimo ateliéru čerpal inšpiráciu z dizajnérskych a kultúrnych akcií – medzi najobľúbenejšie z tohto obdobia zaraďuje Typogaráž (zameranú na experimentálnu typografiu) a Pecha Kucha Night v Bratislave.

Škola bola pre Radovana aj miestom, kde sa začal kriticky konfrontovať so sebou samým. Spoznáva, že hoci býva tvrdohlavý a ťažko prijíma názory iných, zároveň si čoraz viac uvedomuje hodnotu otvorenosti, procesu a pochybovania ako tvorivého nástroja. „Každé vyprovokovanie k zamysleniu je pre mňa cenné. Aj keď som notoricky tvrdohlavý a najviac verím svojmu vlastnému názoru.“ Dizajn ako nástroj myslenia, nie ako odpoveď. To je možno najpresnejší opis obdobia, ktoré Radek strávil na VŠVU. A práve tam vznikli aj jeho prvé výrazné práce ako ARCHA alebo výskumný projekt NERD.

Na prvý pohľad pôsobí Radovan ako pokojný typ, ktorý má svoju tvorbu pod kontrolou. No pod povrchom sa odohráva neustály vnútorný dialóg, pochybovanie, spochybňovanie a rozpor medzi tým, čo pozná – a tým, kam by sa chcel posunúť. „Mám tendencie zostať v tom, čo poznám a zbytočne neexperimentovať. V momente, keď sa to deje, sa mi zdá, že je to pre mňa najlepšie a najbezpečnejšie – ale snažím sa tomu vzdorovať.“ Táto úprimnosť voči sebe samému je pre jeho tvorbu príznačná. Nehrá sa na dizajnérskeho vizionára, ktorý má všetko vyrátané – naopak, otvorene hovorí o tom, že každý projekt je preňho zápasom s limitmi. Nie len tými, ktoré prináša klient alebo zadanie, ale aj s tými, ktoré si kladie sám. „Reálne sa limity, ktoré mi nastavuje projekt, od tých v mojej hlave príliš nelíšia.“ Každá práca má preňho fázu frustrácie, moment, kedy sa veci zdajú stratené. No práve tieto chvíle považuje za súčasť procesu – a naučil sa, že veľa závisí od jeho momentálnej nálady, stavu mysle či… počasia. „Pri každom projekte prídem do bodu, kedy sa cítim frustrovaný a nechce sa mi pokračovať. To, ako rýchlo sa z toho dostanem, záleží od mojej aktuálnej nálady, sebavedomia alebo počasia.“  Aj keď tvrdí, že viac inklinuje k forme než ku konceptu, čoraz viac sa snaží túto dynamiku otáčať. Nie z povinnosti, ale z túžby, aby sa nezasekol v pohodlnom priestore známych riešení. Uvedomuje si, že dizajn nie je len estetická voľba, ale zrkadlo premýšľania. „Pracujem viac s intuíciou než s dátami. Robím veci tak, ako ich cítim.“ Radek sa nesnaží tvoriť „veľké diela“. Tvoriť preňho znamená najmä robiť veci, na ktoré by sa sám chcel pozerať. Také, ktoré cíti, nie ktoré „vypočítal“. Intuícia je preňho silnejšia než dáta – a aj keď nie všetky rozhodnutia vie objektivizovať, učí sa s tým žiť.

Radovan nie je dizajnér, ktorý by potreboval veľa farieb, ornamentov alebo efektných trikov. Jeho vizuálny jazyk je čistý, premyslený a sústredený. Pracuje s presnosťou, no nie s chladom. Vie, že forma nie je len obal, ale spôsob uvažovania. „Mám rád veľa bielej plochy, výrazné písmo… ale v konečnom dôsledku vlastne nejde o to, čo preferujem, ale o to, čo si vyžaduje situácia.“ Vo viacerých svojich prácach systematicky využíva mriežky, násobky a matematické pomery. Forma u neho nevzniká náhodne – ale z rytmu, z konštrukcie, z dôslednosti. Nie je to estetická voľba, ale koncepčný rámec, ktorý si vytvára sám. „Nechcem príliš skoro hodnotiť alebo definovať svoj rukopis… ale uvedomujem si, že často pracujem s mriežkami, násobkami a nejakými matematickými pomermi.“ No zároveň si uvedomuje limity tohto prístupu. Najmä vtedy, keď sa ponorí do tvorby písma. Tam sa pravidlá menia. Prestáva platiť systém – nastupuje oko, intuícia, cit pre detail. „Tvorba písma je úplne opačná – tam sú pravidlá len optické. Odvtedy som oveľa citlivejší k detailom aj mimo tejto disciplíny.“ Typografia je pre Radovana viac než len dizajnérska disciplína. Je to jeho prirodzený jazyk, médium, v ktorom sa cíti doma. Fascinujú ho písmená, symboly, rytmy, línie. Pracuje tak, aby výstup nielen komunikoval, ale aj držal tvar – doslova. „Snažím sa vytvárať iba veci, na ktoré by som sa chcel sám pozerať.“ Jeho rozhodnutia nevychádzajú z výskumov ani z dátových analýz. Sú intuitívne. Radek sa nerozhoduje podľa toho, čo si myslí, že by sa malo – ale podľa toho, čo mu dáva zmysel, čo cíti. „Pracujem viac s intuíciou než s dátami. Robím veci tak, ako ich cítim.“ A práve preto pôsobí jeho práca tak prirodzene. Nie je to „vizuálny štýl“, ale výsledok sústredenej práce s vlastným vnímaním. Forma, ktorú si Radovan vyberá, nie je módna – je pravdivá. Je to dizajn, ktorý premýšľa, pozoruje a reaguje. Aj keď je postavený na mriežke, stále dýcha.

Radovan patrí k dizajnérom, ktorých tvorbu nevystihuje jednotný štýl, ale skôr jednotný spôsob premýšľania. Každý projekt preňho predstavuje novú výzvu – novú sadu obmedzení, nových ľudí, nový jazyk. Niektoré zadania si však pamätá dlhšie než iné. Nie preto, že boli „najväčšie“, ale preto, že mu niečo zásadné ukázali. O dizajne – a často aj o sebe. Jedným z takých projektov je vizuálna identita pre KINBETO – výrobcu prefabrikovaných betónových panelov. V názve sa ukrýva betón, v logu aj vo vizuálnom systéme zasa modularita a surovosť materiálu. Radovan do identity zabudoval samotný tvar panelu – a vytvoril tak vizuálny jazyk, ktorý nie je len o firme, ale aj o jej produkte. Tvrdosť, ťažoba, rytmus. Na opačnom konci spektra stojí projekt, ktorý vznikol počas štúdia na VŠVU – REBOOK, teda autorský redizajn knihy Odlety od Alty Vášovej. Namiesto klasickej väzby vytvoril fragmentárny objekt, ktorý pripomína listy, pohľadnice, voľne roztrúsené dokumenty. Pracoval s myšlienkou straty, pamäte a plynutia. Vizuálny jazyk knihy sa tak stal rozšírením jej obsahu – nie ilustráciou, ale paralelnou vrstvou.

Nie všetky zadania však prichádzajú z inštitúcií alebo kultúrnych projektov. Niekedy je výzvou aj dedinský turnaj v stolnom tenise. Ako napríklad ten v Dolných Obdokovciach, pre ktorý Radovan navrhol identitu aj vlastné písmo s názvom Boing. Výsledok je vtipný, výrazný a plný kontrastov – medzi športom a vizuálom, medzi vážnosťou a nadsádzkou. Cieľom bolo spojiť honosný dizajn s „venkovským prostredím“. Boing je písmo inšpirované východoázijskou estetikou, no uplatnilo sa aj mimo turnaja – napríklad v magazíne Designum. Aj to je dôkaz, že aj z malého nápadu môže vzniknúť niečo, čo má ďalší život. Textil je pre Radovana ďalšou prirodzenou platformou. Má rád merch – najmä keď môže vzniknúť mimo komerčného kalkulu. S úsmevom spomína na návrhy pre Pil C-ho či pre EUBA, ktoré mu dovoľujú byť trochu priamočiarejší, trochu uvoľnenejší. „Z mojich sólo vecí mám najradšej návrhy merču pre Pil C-ho alebo moje súčasné návrhy pre EUBA.“ Textil vníma ako plátno – no také, ktoré sa hýbe, nosí, žije. A potom je tu Archa – projekt, ktorý vznikol v spolupráci s jeho priateľkou Natáliou a tímom okolo pedagóga Tomáša Klepocha. Nešlo len o vizuálnu identitu, ale aj o orientačný systém, komunikáciu, grafické zásahy do priestoru. Celé sa to odohrávalo v kaštieli v Moravanoch nad Váhom, v zime, v bundách. „Bolo to v Kaštieli v Moravanoch nad Váhom, týždeň sme tam mrzli v bundách a riešili všetko na mieste. Rád na to spomínam.“ Prvý kontakt s prípravou výstavy bol preňho nielen profesionálnou skúsenosťou, ale aj ľudským zážitkom, ktorý sa zarezáva hlbšie než bežná zákazka.

Každý z týchto projektov má inú mierku, inú logiku, iné zadanie. Spája ich však spôsob práce – premýšľanie, cit, rešpekt k obsahu a schopnosť preniesť tému do vizuálu bez toho, aby ju prehlušil. A najmä schopnosť nebrať seba príliš vážne – ale svoju prácu áno. Keď Radovan dokončoval bakalárske štúdium na VŠVU, namiesto záverečného projektu, ktorý by „vyzeral dobre v portfóliu“, sa rozhodol ísť celkom iným smerom. Vytvoril jazyk, ktorý nikto neovláda – ani on sám. Nie preto, že by nefungoval, ale preto, že nie je určený na čítanie. Je to jazyk pre cítenie. „Počas semestra som si nasimuloval vývin písomnej formy jazyka,“ vysvetľuje. Jeho projekt s názvom NERD nie je ani typografia, ani ilustrácia, ani vedecký výskum – a zároveň je tým všetkým. Vybral si cestu späť – k vlastnému detstvu, k tomu, čo ho formovalo ako človeka aj ako dizajnéra. Začal kresliť piktogramy Pokémonov a kreslených postavičiek, ktoré miloval ako dieťa. Potom ich začal zjednodušovať, štýlizovať, redukovať – až kým sa z nich nestali abstraktné znaky. „Týmto procesom mi vznikla abeceda neexistujúceho jazyka, v ktorej je zakódované nejaké moje vlastné prežívanie.“ Nešlo mu o čitateľnosť. Ani o to, aby si niekto vedel jazyk osvojiť. Išlo mu o záznam emócie, spomienky, rytmu. NERD je písmo, ktoré neslúži na komunikáciu – ale na introspekciu. Je to intuitívna typografia – navonok hravá, vnútorne hlboká. Projekt vznikal ako autorský výskum – a ako Radovan sám priznáva, práve cez túto prácu si uvedomil, ako veľmi ho fascinuje tvorba písma nielen ako nástroj dizajnu, ale ako proces zhmotňovania myslenia. „Tvorba písma je úplne opačná – tam sú pravidlá len optické.“ Tam, kde dizajn obvykle vychádza z obsahu, tu vznikal obsah zo samotného procesu formovania znaku. NERD sa zároveň stal dôkazom, že dizajn nemusí odpovedať na zadanie – môže sa pýtať. Môže byť výskumom, hrou, osobným gestom. A že najintímnejšie veci nemusia byť vysvetlené slovami – môžu byť nakreslené, zakódované, rozptýlené medzi znaky a tvary. Radovan sa týmto projektom vedome postavil mimo „užitočný“ dizajn. Ukázal, že aj vizuálna práca môže byť autoterapiou, nástrojom pamäte, zrkadlom identity. A že aj keď vytvoríte jazyk, ktorému nikto nerozumie – môže byť presne tým jazykom, ktorý ste potrebovali vy sami.

Radovan momentálne žije v Tallinne, kde stážuje v písmolejárni Tüpokompanii, pripravuje sa na magisterské štúdium a popri tom pracuje na freelance zákazkách pre dizajnérov a agentúry zo Slovenska. Tento režim mu vyhovuje, lebo – ako sám hovorí – „našťastie sa môžem dva dni do týždňa venovať stáži, inak pracujem na komerčných zákazkách alebo pomáham dizajnérom a agentúram v Bratislave.“ V Estónsku ho oslovilo najmä prostredie okolo EKA (Eesti Kunstiakadeemia), ktoré mu pripomína VŠVU: „v prostredí okolo školy EKA sa rozmýšľanie nad grafickým dizajnom približuje tomu, čomu sme boli vedení v typo labe na VŠVU.“Oceňuje tu menšiu, no kvalitnú a menej saturovanú scénu – „veci, ktoré tu vznikajú, sú kvalitné, ale nie tak saturované ako na Slovensku“ – a zároveň si užíva pokojnejšie tempo, ktoré mu umožňuje ponoriť sa do vecí, na ktoré predtým nemal priestor. „Odkedy som odišiel zo školy, mám zrazu viac voľného času ako doteraz. Privádza ma to k nápadom, na ktoré som počas štúdia nemal kapacitu.“ Každodenný rytmus si drží cez ranné príchody do štúdia a malé rituály: „je pre mňa dôležité, aby som mal ráno priestor pre seba… je to úplne kľúčové preto, aby som si upratal myšlienky.“ Popri práci v Tüpokompanii vyvíja vlastné písmo pre retailový predaj a premýšľa nad vytvorením vlastnej platformy – „interne to nazývam label“ – kde by mohol zdieľať multimediálne výstupy a autorské projekty. Hoci ho láka Škandinávia a vizuálna kultúra severu, uvedomuje si, že „ak budem chcieť myslieť na zamestnanie sa v nejakom švédskom štúdiu, budem musieť na sebe ešte veľa pracovať.“

Aj mimo práce Radovan zostáva dizajnérom – možno ešte o čosi slobodnejším, zvedavejším a hravejším. Jeho voľný čas je plný malých fascinácií a zdanlivo „neužitočných“ úletov, ktoré však spätne formujú jeho pohľad na svet. „Zbieram a študujem Pokémon karty, hrám hry, pozerám videá o vesmíre a korytnačkách… alebo sa hyperfixujem na zbytočnosti,“ hovorí s úsmevom, no úplne vážne. Tieto obsesie nie sú len oddychom – sú súčasťou jeho vizuálneho myslenia. Podobne ako jeho súčasná mánia: vypestovať si vlastný kvások. „V súčasnosti pracujem na vypestovaní vlastného kvásku, ale stále ma zaujíma grafický dizajn. Takže mám sa celkom fajn.“ Aj čítanie je súčasťou jeho rutiny – keď mu to hlava dovolí. „Čítam knihy, často je to ale literatúra faktu, a mám obdobia, kedy čítať nevládzem, lebo musím rozmýšľať nad bežnými pozemskými vecami.“ Svoj deň si vedome delí na fázy – ranný príchod do ateliéru, čas na kávu, prechádzku domov na obed, a možno už čoskoro aj dochádzanie na bicykli. „Je pre mňa dôležité, aby som mal ráno priestor pre seba. Myslím aj fyzický priestor. Je to úplne kľúčové preto, aby som si upratal myšlienky.“ Tallinn vníma ako mesto, kde môže spomaliť, tvoriť v pokoji a trochu sa odpojiť – ale aj tu zostáva v kontakte so svetom dizajnu. Neustále sa učí, sleduje, čo sa deje, a zároveň si pripomína, že nevie všetko. „Vždy, keď si rozšírim obzory, tak zistím, ako málo toho v skutočnosti viem.“ Táto schopnosť priznať si neistotu je preňho motorom ďalšieho rastu – a dôvodom, prečo sa aj mimo práce vlastne stále pohybuje v jej blízkosti.

Radovan Vašák nepatrí medzi dizajnérov, ktorí o sebe potrebujú hovoriť veľa a okázalo. Radšej necháva prehovoriť svoje písmo, čisté kompozície a vizuálne systémy, ktoré dávajú zmysel – aj keď sú postavené na intuícii. Jeho cesta začala pri zberateľských kartičkách a rapových obaloch, viedla cez štúdium na VŠVU, autorské projekty ako REBOOK či NERD, až po aktuálnu stáž v písmolejárni Tüpokompanii v Tallinne. Každý jeho projekt je nový začiatok. Nový spôsob, ako rozmýšľať nad dizajnom, nad vlastným rukopisom, ale aj nad svetom okolo. Niekedy stavia na mriežke a matematike, inokedy sa úplne spolieha na zrak, pocit, náladu. Píše si vlastný vizuálny jazyk – pomaly, vrstvovito, s rešpektom k obsahu aj tvaru. Nerobí veci preto, aby sa páčili. Robí ich tak, ako ich cíti. Aj mimo dizajnu premýšľa ako dizajnér – či už zbiera Pokémon karty, pestuje kvások alebo pozoruje korytnačky. Všetko sa mu vracia späť do hlavy, do ruky, do práce. A hoci nevie presne, kam ho jeho cesta zavedie, vie, že sa chce posúvať. Nie rýchlo, nie za každú cenu, ale poctivo. V rytme, ktorý mu vyhovuje. V jazyku, ktorý si vytvára sám.

Radovan Vašák je slovenský grafický dizajnér a typograf. Vyštudoval vizuálnu komunikáciu na VŠVU v Bratislave a venuje sa navrhovaniu vizuálnych identít, písiem a autorským projektom na pomedzí dizajnu a experimentu. Medzi jeho výraznejšie práce patria projekty NERD alebo Archa, písmo Boing albo návrhy merchu pre Pil C-ho a EUBA. V súčasnosti žije v Tallinne, kde pôsobí v estónskej písmolejárni Tüpokompanii a pripravuje sa na magisterské štúdium. Jeho tvorba sa vyznačuje precíznou formou, vizuálnym systémom a intuitívnym prístupom

1 2 ... 4 ►