Novinky
Cez fotografiu klubovej scény sleduje, čo sa deje pod povrchom
Dátum: 20.09.2026
Autor: Martin Brix
Fotografia Sáry Balogovej vzniká tam, kde sa stretáva hudba, komunita a mesto. Od prvých analógových záberov z klubov si postupne vytvorila rozsiahly archív bratislavskej undergroundovej scény, v ktorom sa osobné zážitky prelínajú s premenou miest, zánikom klubov a otázkou, čo vlastne alternatívna kultúra znamená dnes. To, čo sa začalo spontánnym dokumentovaním koncertov, raveov a ľudí okolo nich, sa v jej tvorbe postupne rozšírilo o témy gentrifikácie, Clubsterben, kolektívneho prežívania aj vplyvu algoritmov na naše správanie. Sára tak cez underground nesleduje iba nočný život. Používa ho aj ako priestor, cez ktorý sa dá pozorovať, ako sa mení mesto, spoločnosť aj spôsob, akým spolu trávime čas.
Sára pochádza z Bratislavy a fotografii sa dnes venuje tak prirodzene, až by sa mohlo zdať, že od začiatku presne vedela, kam ju kroky zavedú. V skutočnosti však jej cesta k fotoaparátu viedla cez kreslenie, hudbu, množstvo pochybností aj postupné opúšťanie vlastnej komfortnej zóny. „Už odjakživa som mala také umelecké tendencie. Ak si dobre pamätám, už od troch rokov som neustále kreslila,“ spomína. Bola skôr introvertným dieťaťom, ktoré dokázalo hodiny potichu sedieť nad papierom. Kreslenie pokračovalo na základnej umeleckej škole a približne v piatom ročníku základnej školy už mala pomerne jasnú predstavu, že by chcela pokračovať na umeleckej strednej škole. Jej cieľom bola Škola umeleckého priemyslu Josefa Vydru v Bratislave a v deviatom ročníku stavila všetko na jednu kartu – bola to jediná stredná škola, na ktorú si podala prihlášku. Menej jednoznačné bolo, čo tam vlastne chce študovať. Postupne zvažovala textilnú tvorbu, grafiku aj výstavníctvo ale fotografia prišla až tesne pred príjmačkami. Ovplyvnilo ju pritom aj nastavenie okolia, ktoré jej už na základnej škole vštepovalo predstavu, že kresbou či maľbou sa človek len ťažko uživí. „Mala som v podvedomí takú myšlienku, že potrebujem do života niečo univerzálne.“ Fotografiu teda trochu riskla. Na prijímacích skúškach jej pomohol silný výtvarný základ z kresby a prípravných kurzov a napokon skončila v poradí ako prvá. To, čo pôvodne vyzeralo ako pragmatická voľba média, sa postupne stalo jej hlavným spôsobom tvorby.
Kreslenie pritom nezavrhla. Práve naopak – uvedomila si, že ho potrebuje skôr ako osobný priestor než ako profesiu. „Kresba bola pre mňa taká terapia alebo oddych,“ vysvetľuje. Predstava, že by namiesto spontánneho kreslenia musela do ďalšieho dňa vyprodukovať desať zátiší, jej zrazu pripadala zväzujúca. Fotografia jej naopak začala ponúkať možnosť vyjsť zo samoty a postupne sa približovať k ľuďom. Nebol to však okamžitý prerod introvertky na spoločenskú fotografku. Na strednej zostávala pomerne uzavretá a fotografovala najmä v kontrolovaných podmienkach. Fascinovala ju módna fotografia, pripravovala si scény a štylizovala ľudí zo svojho najbližšieho okolia. „Bola som taká, že chcem fotiť módnu fotografiu, chcela by som fotiť pre Rolling Stone a mala som strašne veľké ciele,“ smeje sa dnes Sára. Už vtedy však do módnych obrazov presakovala estetika subkultúr, ktoré ju priťahovali. Fotografovala rôzne doplnky, pracovala s punkovou či alternatívnou štylizáciou a vo svojej maturitnej práci sa dokonca pokúšala transformovať texty obľúbených skladieb do fotografických situácií. Výsledky však boli stále inscenované. Modelmi boli bratranec, sesternica či ďalší blízki ľudia a spätne sama cíti rozdiel medzi vytvorením obrazu subkultúry a jej skutočným prežívaním: „Nebolo to stále také organické, keď môj bratranec matfyzák bol štylizovaný ako nejaký pankáč.“ Strednú školu preto dnes možno čítať ako dôležitý tréning remesla a vizuálneho myslenia, ale ešte nie ako miesto, kde našla spôsob fotografovania, ktorý jej bude skutočne vlastný.
Paralelne s obrazom sa totiž od detstva formoval ešte jeden silný záujem – hudba. Ako mladšia si sťahovala skladby do MP3 prehrávača a cez YouTube sa postupne preklikávala od jednej kapely k druhej. Jedným z formatívnych momentov sa pre ňu stali Green Day a videoklip k skladbe Jesus of Suburbia. Z celého klipu jej v pamäti zostal najmä obraz skupiny pankáčov pod mostom, horiaceho barelu, ošúchaných sedačiek a ľudí, ktorí spolu vytvárali vlastnú komunitu. „Nejak sa mi to vrylo do pamäti a dodnes je to pre mňa taká obľúbená, formujúca pesnička. Cítila som pri nej trochu eufóriu.“ Fascinoval ju svet, ku ktorému však zatiaľ nemala reálny prístup. Ako uzavretá tínedžerka dokonca nadobudla pocit, že alternatívna kultúra, ktorú nachádza na internete, patrí skôr niekam za hranice. „Bola som taká, že ja som jediný alternatívny človek, ktorý sa takto cíti. Že tuto na Slovensku mi nebudú rozumieť.“ Aj predstavu o domácej hudbe mala v tom čase vytvorenú najmä podľa toho, čo poznala z rádií. Zlom priniesol až pedagóg na strednej škole, ktorý jej odporučil tvorbu Mareka Brezovského. Keď ju nenašla na bežných streamovacích platformách a musela po nej pátrať na YouTube, otvorilo jej to ďalšie dvere – pochopila, že kvalitná kultúra nemusí byť automaticky tá, ktorú jej niekto naservíruje. „Bol to už štart toho bádania, že môže byť dobrá hudba, ale nemusí byť na streamovacích platformách alebo hraná v rádiu.“Začala cielenejšie objavovať menej mainstreamovú hudbu a spolu s ňou aj kultúru, ktorá okolo nej vzniká.
Skutočné prepojenie hudby, ľudí a fotografie však prišlo až po strednej škole. Počas pandémie nastúpila na Katedru fotografie a nových médií Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave a práve tam sa jej dovtedajší prístup začal meniť. Dôležitý bol predmet s Janou Ilkovou venovaný analógovej fotografii. Pre Sáru, zvyknutú na ateliér, pripravenú scénu a kontrolu nad výsledkom, predstavoval film takmer desivé médium. „Nevedela som byť spontánna. Pre mňa to bol strašne desivý materiál, že to, čo sa odfotí, tam bude surové tak, ako to je.“ Zároveň mala fotografovať niečo, čo ju charakterizuje, no jej vlastný svet bol dovtedy pomerne uzavretý. Riešenie prišlo náhodou. Kamaráti a známi zo sociálnych sietí organizovali klubovú akciu, Sára si so sebou zobrala analógový fotoaparát a povedala si, že aspoň konečne prinesie materiál do školy. Tentoraz nič neinscenovala, nikoho neštylizovala do role a nesnažila sa mať výsledok pod úplnou kontrolou. Jednoducho fotografovala to, čo sa okolo nej dialo. „Bolo to veľmi spontánne, veľmi sa mi to páčilo a vôbec som neriešila, ako dopadne výsledok, z čoho som dovtedy malá obrovský strach.“ Keď film vyvolala, fotografie poslala ľuďom, ktorých počas večera zachytila, a prišla nečakane silná odozva. „Vtedy som vedela, že to nie je môj poslednýkrát, čo tam budem fotiť.“
Práve v tomto momente sa stretli línie, ktoré dovtedy existovali vedľa seba: introvertné pozorovanie, výtvarné remeslo, fascinácia alternatívnou hudbou, fotografia aj zvedavosť o ľudí a komunity, ktoré poznala najmä sprostredkovane. Paradoxne, hoci sa dodnes hanbí vytiahnuť fotoaparát na ulici medzi cudzími ľuďmi, v klube tento problém mizne. „V kluboch nie. Je to pre mňa také prirodzené prostredie.“ Postupne pochopila aj niečo, čo sa na strednej škole snažila nájsť prostredníctvom komplikovaných inscenácií a to, že autorský rukopis nemusí vzniknúť tým, že človek každý obraz do posledného detailu skonštruuje. Môže sa prejaviť už v samotnom rozhodnutí, kam sa pozrie, koho si všimne a ktorý okamih stlačením spúšte zachová. „Každý si vyberie niečo iné, čo začne dokumentovať, a každý to dokumentuje inak. A v tom je čaro fotografie.“ Pre Sáru sa tým „niečím“ postupne stala bratislavská klubová a undergroundová scéna – prostredie, o ktorom kedysi ani netušila, že ho môže nájsť pár kilometrov od domu. To, čo začalo ako fascinácia obrazom pankáčov pri horiacom bareli na monitore počítača, sa zrazu odohrávalo pred jej vlastným objektívom.
Prvý večer s fotoaparátom v klube nebol iba vydareným školským zadaním. Sára sa začala na akcie vracať a z prostredia, ktoré dovtedy sledovala prevažne zvonka, sa postupne stal jej vlastný sociálny aj fotografický priestor. Jednou zo srdcových záležitostí zostáva Decadance – práve prvé fotografie z tejto akcie dodnes opakovane používa a vracia sa k nim ako k momentu, keď ju výsledok samotnú prekvapil. Postupne pribúdali ďalšie kluby, koncerty, ravey, pop-upy aj neformálne akcie a z jednotlivých večerov začal vznikať rozsiahly, hoci spočiatku vôbec nie systematicky budovaný archív. Sára pritom na scénu neprichádzala ako niekto, kto má naštudovanú každú kapelu, pozná každého DJ-a a potrebuje si odškrtnúť ďalšie meno zo zoznamu. Dodnes ju viac poháňa zvedavosť než potreba byť expertkou. „Niekedy idem na akciu a netuším, čo sa tam deje. Niekto mi povie: ideme na koncert, toto je skupina, vypočuj si ju. A ja si ju nevypočujem, lebo pre mňa je úplne iný zážitok, keď ju prvýkrát vidím naživo.“ Dôležití sú pre ňu ľudia, náhodné stretnutia a energia miesta. Hudba vytvára situáciu, fotografia jej umožňuje túto situáciu zbierať. Aj preto svoje zábery nevníma ako izolované autorské obrazy, ale skôr ako výsledok spolupráce celej komunity. „Moje fotografie sú výsledkom snahy rôznych organizátorov, sú výsledkom ľudí, toho, ako sa oblečú, že sú svoji, ako vyzerajú. Preto neviem dať celý kredit sebe, že ja mám dobré oko. Tí ľudia majú dobré oko na to, ako vyzerať, a organizátori na to, ako vytvoriť atmosféru, ktorá prehĺbi príbeh fotografie.“ Fotografka tu teda nie je režisérkou situácie. Je jednou z ľudí, ktorí sa v nej pohybujú, a jej výsadou je možnosť v správnom okamihu stlačiť spúšť.
S týmto prístupom sa postupne menil aj samotný spôsob, akým fotografovala. Zo strednej školy si priniesla potrebu technickej perfektnosti – fotografia mala byť správne exponovaná, ostrá a pod kontrolou. „Riešila som, či je všetko zaostrené. Oči, mihalnice, zreničky, nos, proste všetko musí mať hĺbku.“ Klub jej však ponúkol presný opak – tmu, stroboskopy, pohybujúce sa telá, nepredvídateľné svetlo a situácie trvajúce niekoľko sekúnd. Namiesto boja s týmito podmienkami sa postupne naučila využívať ich ako súčasť obrazu. Významný moment prišiel počas školského výletu do Viedne na výstavu Wolfganga Tillmansa. Na jeho inštaláciách ju fascinovalo, ako vedľa seba fungujú veľké fotografie, malé snímky, technicky precízne obrazy aj obyčajné snapshoty, fotografie umiestnené vysoko, nízko či v nepravidelných líniách. Dovtedy sa momentkám skôr vyhýbala. „Ja som sa snapshotov veľmi štítila. Mala som zo ZUŠ-ky stále v sebe tú techniku, že treba kresliť čo najrealistickejšie a treba čo najostrejšie fotiť.“ Tillmans jej ukázal, že aj zdanlivo nedokonalý obraz môže byť plnohodnotnou súčasťou vizuálneho rozprávania. „Keď som to prvýkrát videla vcelku, bola som taká, že ono to funguje. Viem zachytiť život presne takýmto spôsobom a niekto si ho potom môže takto prezerať.“Začala sa teda, trochu paradoxne, učiť fotografovať spontánne – a spolu s tým sa musela naučiť mať rada aj fotografie, ktoré by pred pár rokmi označila za nepodarené. Neostrosť, zrno, silueta alebo nesprávna expozícia prestali byť automaticky chybou. V sérii či zine môžu naopak vytvoriť rytmus, atmosféru a podľa Sáry aj potrebný „vizuálny oddych“ medzi obrazmi.
Práve analógová fotografia sa pre tento spôsob práce ukázala ako ideálny nástroj. To, čo ju na začiatku desilo – nemožnosť okamžite skontrolovať výsledok – sa stalo jednou z vecí, ktoré na filme miluje najviac. Na rozdiel od digitálu ju nenúti po každom zábere kontrolovať displej, opravovať chyby a premýšľať, či má dostatočne dobrý materiál. V klube môže zostať súčasťou diania a k fotografiám sa vrátiť až neskôr. „Je to pre mňa taká náhrada alkoholu. Niečo nafotím a neviem, čo tam je. Potom to dám vyvolať a je to ako prekvapenie, ako keby mi niekto rozprával, čo sa večer udialo.“ Hoci by sa mohlo zdať, že analóg je v tmavom a nepredvídateľnom priestore komplikovanejším médiom, Sára to cíti opačne. Dnes ju v klube viac stresuje digitálny fotoaparát. Film jej dovolil prestať fotografiu neustále kontrolovať a namiesto toho ju jednoducho zažiť. Pekným príkladom je jej zatiaľ nespracovaný archív zo starého Waxu – množstvo fotografií vytvorených na najlacnejší čiernobiely film, ktorý si sama doma vyvolávala. „Je tam presne vidieť veľa tých pokazených fotografií. Je to to učenie sa fotiť, fotené všetko, všetko na najlacnejší čiernobiely film, vyvolávané doma.“ Práve nedokonalosť materiálu dnes vníma ako záznam vlastného učenia aj konkrétneho obdobia klubu, ktorý už v tej podobe neexistuje.
Ak Decadance predstavoval prvotný impulz, séria Jozefov jej ukázala, ako ďaleko ju môže zvedavosť zaviesť. Na miesto sa dostala cez kamarátku Ninku, ktorá objavila priestor v Česku využívaný na menší festival venovaný recyklácii. Skupina bývala priamo v starej pevnosti, spala na váľandách a k dispozícii mala jednu sprchu. Prvotný kultúrny šok však rýchlo vystriedal moment, ktorý pôsobil takmer ako návrat k obrazu z tínedžerských rokov. Keď ich organizátori prišli privítať do ďalšej časti pevnosti, Sára pred sebou zrazu uvidela scénu, ktorú kedysi poznala iba z videoklipu: pankáčov, komunitu ľudí a veľký oheň založený v bareli. „Boli tam fakt pankáči s obrovskými čírami a iba sa tam oslavovalo, nikto ani nevedel čo. Bolo to úžasné.“ Tentoraz však nestála pred obrazovkou. Bola priamo uprostred situácie a mala pri sebe fotoaparát. „Ani som nemala mobil, nemám žiadne videá, mám iba fotografie.“ Na miesto sa neskôr vrátila ešte niekoľkokrát a zo vzniknutého materiálu vytvorila sériu Jozefov, ktorú prezentovala aj na školskej výstave Collective Frameworks. Dodnes ju označuje za svoju najobľúbenejšiu fotosériu. Nie iba pre samotné fotografie, ale aj preto, že v nej fotografia funguje ako osobná pamäť zážitku, ktorý by bez nej zostal iba v spomienkach.
Jozefov zároveň rozšíril jej pohľad na underground za hranice Bratislavy. Začala si uvedomovať, že alternatívna kultúra nemá jednu univerzálnu podobu a že rovnaké princípy – potreba vytvoriť vlastný priestor, komunitu či alternatívu k mainstreamu – môžu v rôznych mestách fungovať úplne inak. Za krátko navštívila aj Berlín, ktorý je v kolektívnej predstave takmer synonymom klubovej kultúry, no práve tam narazila na zaujímavý paradox. Prostredie, ktoré je úplne akceptovanou súčasťou identity mesta, na ňu nepôsobilo rovnako intenzívne ako menšie a menej samozrejmé scény. „Tam už to bola taká zvyklosť, vládol tam úplný hedonizmus a pre človeka to nebola nejaká špeciálna udalosť.“ Na undergrounde ju totiž nepriťahuje iba jeho estetika. Potrebuje v ňom cítiť určité trenie s okolím – nie extrémizmus či reálne ohrozenie, ale vedomie, že komunita vytvára niečo vlastné napriek tomu, že tomu časť spoločnosti nerozumie, pozerá na to s predsudkami alebo to považuje za zbytočné. Práve táto provokácia podľa nej dokáže komunitu mobilizovať a dáva alternatívnej kultúre energiu.
V Bratislave ju preto postupne začali zaujímať nielen etablované kluby, ale aj miesta a udalosti, ktoré vznikajú dočasne, svojpomocne alebo mimo klasického centra nočného života. Spomína na Koncerty na Garážach, Werandu pri petržalskej hrádzi, Technomost, undergroundová umelecká výstava Vároš, 851 events či Podvod – akcie, pri ktorých niekedy človek do poslednej chvíle presne nevie, kde a čo sa bude diať. Práve Podvod považuje za príklad toho, že aj multižánové podujatie môže fungovať, ak sa mu podarí vytvoriť skutočnú komunitnú atmosféru. Na podobných miestach zároveň postupne pochopila, že klubový či koncertný priestor pre ňu nie je zaujímavý iba tým, čo sa odohráva na pódiu. „Za mňa sú to hlavne tie stretnutia.“ Fotografuje ľudí pred koncertom aj po ňom, ich oblečenie, vzájomné gestá, objatia, chvíle medzi programom a všetko, čo by z klasickej eventovej reportáže pokojne mohlo vypadnúť. Výsledkom preto nie je iba dokumentácia programu, ale vizuálna stopa komunity, ktorá sa na určitý večer stretla na jednom mieste.
Za štyri roky sa tak z jednotlivých filmov stal archív obsahujúci tisíce fotografií a skenov, z ktorých veľká časť nikdy nebola publikovaná. Sára má navyše komplikovaný vzťah k Instagramu: „Keď sa už tá fotka zverejní na Instagrame, už pre mňa nie je osobná.“ Oveľa bližšie sú jej fyzické formáty – fotografie v priestore, zväčšeniny z komory a predovšetkým ziny. Jeden vytvorila v spolupráci s Nikoletou Dekanovou, ďalšie má dlhodobo v pláne – napríklad materiál z posledných dní FUGY, kde fotografovala vysťahovávanie priestoru aj záverečnú akciu. Fotografovanie pre ňu totiž nekončí príspevkom na sociálnej sieti. Fotografia môže zostať uložená celé roky a svoj význam dostať až vo chvíli, keď miesto alebo situácia, ktorú zachytáva, prestanú existovať. Aj preto nesúhlasí s predstavou, že klubových fotografov je dnes priveľa a ďalšie dokumentovanie scény už nemá zmysel. „Fotografický materiál je niečo, čo sa vždy zíde do budúcnosti. Môže vzniknúť veľký archív a nikdy nie je na škodu niečo fotograficky dokumentovať.“ To, čo začalo ako spontánne zaznamenávanie večerov, sa tak postupne menilo na niečo väčšie. Sára už nefotografovala iba preto, že ju klubová scéna vizuálne priťahovala. Čím dlhšie v nej bola, tým viac si všímala, že priestory z jej fotografií miznú, kluby sa zatvárajú, komunity sa presúvajú a podmienky ich fungovania sa menia. A práve otázka, „Prečo sa to deje?“, posunula jej tvorbu od osobného dokumentu k téme, ktorá už nebola iba fotografická, ale čoraz výraznejšie spoločenská a politická.
Čím dlhšie Sára fotografovala bratislavskú klubovú a undergroundovú scénu, tým viac sa jej archív začal meniť. Spočiatku vznikal intuitívne – chodila na akcie, stretávala ľudí a fotografovala prostredie, v ktorom sa cítila dobre. Po niekoľkých rokoch však prišla zo školy celkom logická pripomienka, že samotné konštatovanie, že je niečo pekné, vizuálne zaujímavé alebo osobne blízke, ešte nemusí uniesť autorský projekt. „Stále som v tom pokračovala, lebo to bol môj safe space, len už po niekoľkých ročníkoch bolo naznačené, že je to repetitívne a konceptuálne asi nebude fungovať, keď človek niečo fotí len preto, lebo mu to príde pekné alebo zaujímavé.“ Neznamenalo to, že mala prestať fotografovať kluby. Skôr sa musela pozrieť hlbšie na to, čo celé tie roky vlastne zaznamenáva. Odpoveď jej postupne začala dávať samotná realita. Priestory, ktoré poznala z fotografií, sa menili alebo zanikali, iné bojovali s financiami či legislatívou a klubová kultúra sa čoraz častejšie dostávala do konfliktu s predstavou o tom, komu patrí mesto a čo všetko v ňom ešte má svoje miesto. Do toho vstúpila polarizovaná politická atmosféra, útok na Tepláreň aj ďalšie udalosti, ktoré alternatívnym komunitám pripomenuli, že priestor na slobodné stretávanie sa nemusí byť samozrejmosťou. Sárin fotografický archív tak zrazu neobsahoval iba spomienky na dobré večery. Začal dokumentovať aj postupné miznutie sveta, ktorého bola súčasťou.
Práve z tejto skúsenosti vyrástla jej bakalárska práca Underground ako sociálno-politický protest, ktorú vytvorila v Ateliéri audiovizuálnych presahov na Katedre fotografie a nových médií VŠVU. Namiesto ďalšej série fotografií z tanečného parketu sa rozhodla pozrieť na underground ako na širší spoločenský fenomén a porovnať jeho historickú funkciu s tým, čo znamená dnes. Zaujímalo ju, ako sa mení v závislosti od politickej situácie, či ešte môže fungovať ako priestor odporu a čo sa stane, keď kultúra, ktorá vznikala na okraji, začne byť atraktívna pre mainstream. Jedným z pojmov, cez ktoré problém sledovala, bola gentrifikácia. V Bratislave pritom nemusela hľadať abstraktné príklady. Mala pred sebou bývalý Subclub, FUGU, starý Wax, budovu Dunaja či ďalšie priestory, pri ktorých sa kultúrna pamäť mesta stretáva s ekonomickou hodnotou nehnuteľností a novými predstavami o ich využití. „Riešila som tú gentrifikáciu, ale stále to bolo také, že hovorím o niečom, čo sa nedeje. Maximálne to bola SkyPark alebo Vydrica, ktorá nám dala preč prvú FUGU alebo Subclub. A ešte starý Wax, ktorý sa potom nahradil Waxom 2.“Postupne však podobných príkladov pribúdalo a problém, ktorý spočiatku pôsobil ako teoretická téma, začal byť čoraz hmatateľnejší.
Bakalárska práca preto vznikla ako fotoséria udalostí, ktoré túto neistotu zachytávali priamo. Sára fotografovala vyhorenie Pink Whale, zatvorenie starého Waxu a novej FUGY, búranie budovy Dunaja či posprejovanie vegánskeho punkového podniku Šmak. Nezaujímala ju však iba séria katastrof a zánikov. Metrové fotografie vytvorila ako obojstranné obrazy, na ktorých sa stretávali dve tváre tej istej komunity – problém a reakcia naň, strata a súdržnosť, negatívna udalosť a niečo, čo napriek nej pokračuje. Na jednej strane sa napríklad objavili následky požiaru Pink Whale, na druhej fotografia pankáčov, ktorí sa na rovnakom mieste objímajú. Prácu dopĺňal zin s dokumentmi a ďalšími materiálmi komunity. Underground sa tu už neobjavoval ako estetika čierneho oblečenia, tetovaní, hlučnej hudby a tmavých klubov, ale ako sieť vzťahov schopná reagovať na vonkajší tlak. „Riešila som možno tú tému cyklenia, že niečo zlé môže vytvoriť niečo dobré. Takéto cyklenie je v živote niekedy veľmi dobré na to, aby niečo, čo strácalo silu, znovu tú silu nabralo.“ Sára pritom jasne oddeľuje tragédie a násilie od konfliktu, ktorý môže komunitu mobilizovať. Útok na Tepláreň pre ňu predstavuje hranicu, pri ktorej už nemožno hovoriť o produktívnom napätí. Na druhej strane spoločenský tlak, predsudky alebo ohrozenie existencie priestoru môžu ľudí prinútiť pripomenúť si, prečo ho vlastne potrebujú, zorganizovať protest, vytvoriť nové DIY podujatie alebo presunúť kultúru opäť niekam na okraj mesta.
Práve otázka priestoru je v jej uvažovaní čoraz dôležitejšia. Underground historicky dokázal prežívať v garážach, pivniciach, skladoch či na perifériách aj preto, že o tieto miesta nebol veľký ekonomický záujem a hluk či spôsob ich využívania sa nedostávali do bezprostredného konfliktu s drahým bývaním. Lenže alternatívna kultúra sa medzičasom stala viditeľnejšou a klubový život sa presunul bližšie k centru. Sára v tom vidí zvláštny paradox: techno, rave aj estetika kedysi okrajových subkultúr prenikli do mainstreamu, no samotné priestory, ktoré ich umožňujú, zostávajú ekonomicky krehké. „Tá technoscéna a tie kluby sú momentálne mainstreamom, ale stále majú ekonomický problém. Stále sú terčom politiky.“ Čím viac sa navyše eventy medializujú cez sociálne siete a snažia sa osloviť širšie publikum, tým dostupnejšie miesto potrebujú. To ich tlačí do centra, kde však zároveň rastú ceny nehnuteľností, pribúdajú rezidenti a vznikajú konflikty pre hluk či nočnú prevádzku. Sára tento stret sleduje napríklad pri Garážach pod Prístavným mostom, kde alternatívna kultúra funguje desaťročia, no pri plánovaní rozvoja územia môže byť ľahko interpretovaná ako aktivita na mieste, „kde sa nič nedeje“. Podobný konflikt vníma pri novej Vydrici a Pink Whale: predstava, že kúpa drahého bytu automaticky znamená právo pretvoriť celé existujúce okolie podľa potrieb nového obyvateľstva, je podľa nej presne jedným z mechanizmov gentrifikácie. „To, že si človek kúpi drahý byt, neznamená, že svet okolo neho sa prestane točiť. Peniaze sú strašne falošný status, hierarchia, a toto sa mi na tej gentrifikácii nepáči.“
Z pôvodného záujmu o gentrifikáciu sa preto jej pozornosť postupne presunula k širšiemu fenoménu, ktorý označuje nemeckým pojmom Clubsterben – vymieranie klubov. Nejde iba o Bratislavu ani o jeden konkrétny podnik, ale o systematické miznutie klubových priestorov pod tlakom ekonomických, legislatívnych a urbanistických podmienok. Pre Sáru je zaujímavý práve preto, že cez klub sa dá sledovať omnoho viac než nočný život. Klub je ekonomický subjekt, kultúrny priestor, sociálne miesto aj citlivý indikátor politickej atmosféry. „Je to vec, cez ktorú sa dá sledovať strašne veľa vecí, či už fungovanie spoločnosti alebo politické dianie.“ Jej dlhodobý fotografický archív tak získava ďalšiu funkciu. Fotografie zo starého Waxu už nie sú iba fotografiami z Waxu, keď priestor zanikne. Zábery z posledných dní FUGY dostávajú iný význam vo chvíli, keď dokumentujú jej vysťahovávanie. Sára preto fotografovala aj záverečnú akciu a samotné vypratávanie klubu s plánom vytvoriť z materiálu zin. V tomto bode fotografia funguje ako dôkaz existencie kultúrnej vrstvy mesta, ktorá môže fyzicky zmiznúť omnoho rýchlejšie než jej pamäť.
Bakalársky projekt napokon nevystavila iba v školskom prostredí, ale aj priamo tam, kam tematicky patril – v klube Wax 2. Neskôr ho prezentovala aj na svojej prvej samostatnej výstave v Backstage Bare. Práve reakcia ľudí zo scény pre ňu mala možno väčšiu hodnotu než klasická predstava galerijného úspechu. Pri fotografiách sa zastavovali, spoznávali miesta, vracali sa k vlastným zážitkom a porovnávali, ako scéna vyzerala v ich období. „Hovorili, že tu boli, toto si pamätajú, za ich doby to bolo inak. Pre mňa je strašne pekná situácia, keď niekto takto interaguje s mojimi fotografiami.“ Na výstavu v Backstage Bare navyše prišli aj ľudia, ktorých spoznala počas úplne prvého klubového večera, keď si kedysi priniesla analógový fotoaparát iba preto, aby mala čo odovzdať do školy. „Bolo to také sceľujúce. Presne tam bolo cítiť tú komunitu.“ Kruh sa tým symbolicky uzavrel – ľudia, ktorí stáli pri začiatku jej dokumentovania scény, sa po niekoľkých rokoch stretli pred fotografiami, ktoré z neho vyrástli. Sára však underground nechce romantizovať ako dokonale čistý svet stojaci proti zlému mainstreamu. Sama sleduje, ako sa hranice medzi subkultúrami rozpúšťajú a ako sa ich estetika stáva súčasťou módy, sociálnych sietí a popkultúry. „V obchode si človek môže kúpiť hip-hopové nohavice, gotický korzet, punkáčske Conversy. Je to veľmi mätúce, kedy jedna vec niečo znamená.“ Dnešná bratislavská scéna je podľa nej výrazne multižánová a ľudia sa často presúvajú medzi komunitami podľa kamarátov a konkrétnych eventov, nie podľa jednej pevnej subkultúrnej identity. Neodsudzuje to – sama priznáva, že jej prvou bránou k alternatívnej kultúre bol internet. Skôr ju zaujíma, čo sa stane vo chvíli, keď sa zo subkultúry oddelí jej vizuálny znak a začne fungovať ako voľne dostupný produkt. Punkový účes, gotický korzet alebo raveová estetika sa dajú kúpiť. Omnoho ťažšie sa kupuje komunita, hodnotový systém a ochota vytvoriť priestor, ktorý funguje aj bez okamžitého zisku.
Práve preto ju pri undergrounde stále priťahujú DIY akcie, ktoré vznikajú na periférii, často v neistých podmienkach a vďaka ľuďom ochotným venovať vlastný čas prenášaniu techniky, zháňaniu sound systému či organizácii koncertu bez vidiny veľkého zárobku. Sára v nich nevidí nostalgickú snahu vrátiť sa do minulosti, ale možnú odpoveď na situáciu, keď sa etablovaná klubová kultúra stáva príliš drahou, centralizovanou a závislou od komerčného úspechu. Underground sa podľa nej môže opakovane transformovať a presúvať tam, kde ho systém ešte nedokázal úplne absorbovať. Možno bude treba cestovať hodinu na okraj mesta, možno tam nepôjde autobus a možno akciu kedykoľvek ukončí polícia. Práve neistota a nutnosť vytvoriť si vlastné podmienky však môžu kultúre vrátiť niečo, čo pri svojej popularizácii stratila. Sárin záujem sa tým posúva ďaleko za hranice fotografie. Clubsterben, gentrifikácia či premena subkultúr sú pre ňu spôsobom, ako cez nočný život čítať stav spoločnosti. A čím hlbšie sa do tejto témy dostáva, tým viac ju začína zaujímať ešte jedna otázka: čo ak problém dnešnej klubovej kultúry nespočíva iba v kluboch a mestách, ale aj v nás samotných – v tom, ako internet, algoritmy a neustály prísun stimulov menia spôsob, akým sa stretávame, počúvame hudbu a vôbec dokážeme spoločne niečo prežívať?
Ak Sára doteraz cez fotografiu sledovala predovšetkým to, čo sa deje s klubmi a komunitami okolo nich, postupne začala premýšľať aj nad tým, čo sa deje s ľuďmi, ktorí do týchto priestorov prichádzajú. Všimla si totiž zvláštny paradox. Klubová kultúra je dnes vizuálne prítomná takmer všade, techno dávno nie je okrajovým žánrom a raveová estetika prenikla do módy, reklamy aj sociálnych sietí. Napriek tomu má Sára pocit, že samotné stretnutie množstva ľudí na jednom mieste ešte automaticky nevytvára spoločný zážitok. Sára začala uvažovať, či problém nemusí súvisieť aj so spôsobom, akým sa po pandémii zmenilo naše správanie – s neustálym scrollovaním, algoritmicky personalizovaným obsahom, okamžitými stimulmi a online komunikáciou, ktorá dokáže do určitej miery nahradiť fyzické stretnutie. Sama upozorňuje, že k téme nepristupuje ako vedkyňa a jej úvahy o dopamíne či ďalších procesoch v mozgu sú skôr osobným pozorovaním a východiskom pre umelecký výskum. Zaujíma ju však otázka, prečo môže človek zvyknutý na nekonečný prúd krátkych a presne zacielených podnetov prísť do priestoru plného hlasnej hudby, ľudí a stroboskopov a napriek tomu sa nudiť. „Pre môj mozog by to malo byť niečo, čo ho má aktivovať, a strašne veľa ľudí to tiež nebaví.“Sociálne siete podľa nej zároveň vytvárajú prostredie, v ktorom dostávame svet čoraz viac prispôsobený vlastným preferenciám. Spotify vyberá hudbu, algoritmus rozhoduje, čo uvidíme, a online komunity nás udržiavajú medzi ľuďmi a názormi, ktoré už poznáme. DJ set je oproti tomu nepredvídateľný. Človek nevie, čo príde o päť minút, nemôže skladbu preskočiť a musí aspoň na chvíľu akceptovať, že program neurčuje on.
Sára tieto zmeny pozoruje aj na samotných eventoch. S nástupom intenzívneho promovania na sociálnych sieťach sa podujatia snažia ponúknuť čoraz viac – pop-upy, výstavy, hudbu, módu a ďalšie aktivity v jednom priestore. Samotná pestrosť však podľa nej komunitu automaticky nevytvorí. „Ľudia čakajú, že prídu na event, bude tam atmosféra, oni sa na ňu naladia a bude to neskutočné. Ale ľudia väčšinou budujú presne tú atmosféru.“ Práve v tomto bode sa jej záujem o underground začína prepájať s otázkou individualizácie. Online prostredie nás učí očakávať obsah pripravený podľa našich potrieb, zatiaľ čo fyzická komunita funguje opačne – človek musí do spoločného zážitku niečo priniesť, reagovať na druhých, zniesť nepohodlie aj situácie, ktoré si sám nevybral. Pre Sáru sú kluby zaujímavé práve ako jeden z priestorov, kde je takýto kontakt ešte stále možný. Sama nepije alkohol a odmieta stereotypnú predstavu, že undergroundový nočný život je automaticky synonymom opíjania a drog. „Veľa ľudí v undergrounde nepije. Pre mňa sú kluby výborné v tom, že chcem tráviť čas s ľuďmi, ale vždy som si myslela, že to znamená sedieť v krčme a popíjať. V klube ide veľa ľudí iba tancovať alebo sa stretnúť.“ Sama na sebe navyše pozoruje, že čím viac obmedzuje jednoduché každodenné stimuly, tým intenzívnejšie dokáže fyzický zážitok prežívať. Festival, koncert alebo rave pre ňu nie sú únikom od reality, ale miestami, kde dokáže byť prekvapivo prítomná – bez komfortu, ktorý inokedy vyhľadáva, a bez potreby kontrolovať každú minútu programu.
Z týchto úvah vznikol jej projekt Platos Rave, slovná aj konceptuálna hra s Platónovou alegóriou jaskyne. Tentoraz už Sára nechcela vytvoriť ďalšiu dokumentárnu fotosériu. Zaujímali ju algoritmy, sledovanie dát, polarizácia, radikalizácia, konzumné návyky aj spôsoby, ktorými digitálne prostredie vytvára individuálne informačné bubliny. „Je tam ten nárast individualizmu, pretože nás to udržuje v nejakej bubline.“ Do projektu preniesla aj svoju fascináciu filmami Trainspotting a Fight Club a pohrávala sa s otázkou, kde vlastne vedie hranica medzi spoločensky stigmatizovanou závislosťou a každodennými stimulmi, ktoré považujeme za úplne normálne – od cukru a junk foodu cez kofeín až po nekonečné scrollovanie. Inšpirovala ju napríklad scéna z Trainspottingu, v ktorej Renton ironicky porovnáva vlastnú drogovú závislosť s legálnymi liekmi svojej matky. Nešlo jej pritom o tvrdenie, že všetky tieto veci sú rovnocenné. Skôr o provokatívne narušenie predstavy, že spoločnosť má úplne jasno v tom, ktoré formy stimulácie považuje za normálne a ktoré okamžite označí za problém.
Tomu prispôsobila aj médium. Platos Rave* sa namiesto klasickej fotografie rozvetvil do memov, objektov a vizuálnych odkazov na internetovú a raveovú kultúru. Sára sa zaoberala fenoménom „meme warfare“ a spôsobom, akým môže meme zľahčovať, rámcovať alebo ideologicky interpretovať reálne udalosti. Rovnaký jazyk obrátila proti sociálnym sieťam samotným a vytvárala memes nabádajúce na odpojenie od algoritmického prostredia, pričom využívala slovník a estetiku raveu. S bratrancom vytvorila aj svietiaci lekárenský kríž – objekt inšpirovaný blikajúcimi LED krížmi, ktoré jej pripomínajú klubové stroboskopy. Do jeho stredu vložili postavu Ježiša a symbol zdravotníctva, náboženstva, farmaceutického priemyslu a klubovej vizuality sa spojil do zámerne absurdného obrazu. Vedľa neho vznikol nápis poskladaný z lôg technologických platforiem vrátane Googlu či ChatGPT s vetou: „To, že som paranoidný, ešte neznamená, že ma nesledujú.“ Po rokoch, počas ktorých bola fotografia jej automatickým jazykom, si dovolila médium na chvíľu odsunúť. „Bolo to multimediálne, bol to pre mňa taký experiment. Chcela som si pred diplomovou prácou skúsiť pracovať s niečím iným ako s fotografiou.“
*Multimediálne dielo Platos Rave rozvíja filozofickú alegóriu o jaskyni a konfrontuje ju s modernou digitálnou realitou a psychologickým experimentom Rat Park. V ňom kriticky reflektujem súčasnú spoločnosť lapenú v ilúzii politických kompasov a algoritmickej radikalizácie, kde izolovaný jedinec utlmuje varovné signály svojho tela farmaceutickou anestéziou. Centrom diela je dekonštrukcia samotnej rave kultúry. Projekt kritizuje premenu párty života na čistú dekadenciu a mechanický únik od seba samého v duchu work hard, play hard. Ponúka však alternatívu inšpirovanú tribalovými komunitami, kde psychoaktívne procesy slúžili na prehĺbenie empatie a smrť ega. Platos Rave transformuje tanečný parket na posvätný rituál a manifest čistej autenticity. Odmieta pasívne vyžadovanie atmosféry a nahrádza ho živým kolektívnym vedomím, kde je každý absolútne svojský, no spolu tvorí jeden organický celok. Je to výzva na prebudenie vnútorného Tylera Durdena – zabitie umelých očakávaní, koniec komoditnému fetišizmu a návrat k prítomnému okamihu. Ak je niečo nič nestojí, produktom si ty sám.
V jadre projektu však zostala téma, ku ktorej sa vracia prakticky od začiatku: čo dokáže s jednotlivcom urobiť komunita. Sára si kladie otázku, či môže rave alebo iná forma undergroundovej kultúry fungovať ako nástroj kolektívneho vedomia – aspoň na niekoľko hodín vytvoriť situáciu, v ktorej sa ľudia odpoja od personalizovaných digitálnych svetov a fyzicky zdieľajú jeden priestor, hudbu a čas. Sama priznáva, že túto predstavu vedome zveličuje a pracuje s ňou podobne ako Fight Club so svojou fantáziou vzbury proti pohodlnému konzumnému životu. Napriek tomu ju na koncertoch a festivaloch opakovane zažíva v menšej a celkom reálnej podobe. „V jednom bode je situovaných veľa ľudí, ktorých cieľom je užiť si niečo, čo sa veľakrát nedeje.“ Fascinuje ju, že na koncerte The Cure alebo Depeche Mode sa môžu vedľa seba ocitnúť ľudia, ktorí by sa v bežnom živote možno nikdy nestretli, no na pár hodín ich spája spoločná skúsenosť. „Každý si tam prišiel po ten zážitok. Preto som toho názoru, že takéto eventy môžu byť nástrojom na nejaké príjemnejšie kolektívne vedomie.“ Underground pre ňu preto nie je hodnotný iba tým, že stojí mimo mainstreamu. Podstatnejšia je jeho schopnosť vytvárať situácie, v ktorých ľudia ešte stále musia byť spolu.
Aj preto sa téma Clubsterben pravdepodobne neskončí jednou bakalárskou prácou. Sára ju chce ďalej rozvíjať a uvažuje o nej aj v súvislosti s diplomovou prácou, hoci zatiaľ nechce dopredu určovať jej výslednú podobu. Po skúsenosti s Platos Rave ju láka konceptuálnejší a multimediálny prístup. „Stále sa chcem venovať téme Clubsterben. Je to vec, ktorá sa dá otočiť niekoľkokrát a cez ktorú sa dá sledovať strašne veľa vecí, či už fungovanie spoločnosti alebo politické dianie. Ale ešte neviem, aký formát to bude.“ Práve otvorenosť výsledku je pritom veľkým posunom oproti Sáre zo strednej školy, ktorá potrebovala mať pripravenú scénu a dokonale zaostrené mihalnice. Dnes jej neprekáža vstúpiť do projektu bez jasnej predstavy, kam ju zavedie. Vie, že má niekoľkoročný archív, skúsenosť s prostredím a predovšetkým chuť ďalej sa pýtať.
A jej archív zostáva otvorený rovnako ako téma samotná. Štyri roky fotografovania undergroundu Sára nevníma ako sériu definitívne uzavretých projektov, ale ako jeden fluidný materiál, ktorý sa neustále premieňa. Jedného dňa z neho môže vzniknúť zin, inokedy výstava alebo úplne nový projekt. Čoraz viac ju navyše láka opustiť Bratislavu a porovnávať ju s menšími mestami a krajinami, ktorých alternatívna kultúra nie je globálne mytologizovaná ako Berlín. „Dúfam, že jedného dňa preskúmam underground v rôznych zákutiach sveta. Pre mňa je táto alternatívna kultúra a subkultúra niečo, čo ma motivuje ísť do sveta a preskúmať ho tam. Klub je pre mňa niečo ako pozrieť sa na pamiatky.“ Je v tom vlastne tá istá zvedavosť, ktorá celú jej cestu odštartovala. Kedysi videla na YouTube pankáčov pri horiacom bareli a premýšľala, či taký svet vôbec existuje niekde v jej blízkosti. Neskôr ho našla v Bratislave, potom v starej pevnosti v Jozefove a postupne zistila, že obrazy, ktoré poznala z internetu, nikdy nestačia na pochopenie toho, čo sa v komunite skutočne odohráva. Preto chce byť pri tom osobne – pozorovať, fotografovať, zbierať materiál a nechať si vlastné predstavy konfrontovať s realitou. „Zo sociálnych sietí sa tomu nedá veriť. Preto tam chcem ísť a vidieť to na vlastné oči.“ A možno práve táto veta vystihuje Sáru Balogovú najpresnejšie. Fotografiu nepoužíva preto, aby svet okolo seba definitívne vysvetlila. Používa ju ako dôvod prísť bližšie, zostať zvedavá a presvedčiť sa na vlastné oči, čo sa naozaj deje. „Treba ísť na tie akcie a overiť si to. A hlavne s otvorenou mysľou.“
Sára Balogová je fotografka pôsobiaca na Katedre fotografie a nových médií VŠVU. Vo svojej tvorbe sa dlhodobo venuje klubovej, hudobnej a undergroundovej scéne, ktorú zachytáva prevažne prostredníctvom analógovej fotografie. Zaujíma ju komunita, subkultúry, premeny mestských kultúrnych priestorov a ich sociálny a politický kontext. Vo svojej bakalárskej práci Underground ako sociálno-politický protest skúmala gentrifikáciu a postupné miznutie klubových priestorov, na čo nadväzuje témou Clubsterben. Popri dokumentárnej fotografii sa čoraz viac posúva ku konceptuálnej a multimediálnej tvorbe, čo rozvíja aj v projekte Platos Rave, venovanom algoritmom, individualizácii a kolektívnemu prežívaniu.
|
zdieľať |
|
tweetnuť |
|
späť |
