Bad painting fanúšika komixu, streetartu, sci-fi, skateboardingu, punku a Dead Kennedys

Dátum: 01.11.2021

Autor: Martin Brix

„Zmeň sa. Vidíš to pokrytectvo, keď sa snažíš zmeniť iného človeka.“ Roman uprednostňuje upriamenie pozornosti na problém, než aby urobil vyhlásenie, ktoré môže byť z egoistickej alebo sebestrednej pozície. Pracuje s humorom a cynizmom, nie s poslaním politickej výpovede. Rád udržiava diváka v pozore a upozorňuje na materiály vytvoreného objektu alebo obrazu.

Roman Bicek sa narodil v Bratislave. Punk a subkultúry ovplyvnili jeho mladosť. Po rokoch v Bratislave sa jeho rodina presťahovala do Anglicka, a tak Roman v dvanástich rokoch Bratislavu opúšťa a novým domovo sa stáva Londýn. Tu Roman strávil svoju mladosť skateboardingom a počúvaním tvrdej hudby 80. a 90. rokov. Keďže si musel nájsť čas aj na angličtinu, dostal sa ku komiksom a ilustráciám. Vizuálny jazyk začal naberať na dôležitosti, keďže jeho slobodné vyjadrovanie prostredníctvom nového jazyka bolo obmedzené. V Londýne vyštudoval Wimbledon School of Art. V roku 2000 sa vrátil naspäť do Bratislavy, kde študoval na Vysokej škole výtvarných umení v 4. ateliéri Prof. Ivana Csudaia, akad. mal.. Po skončení školy žil v Prahe, Štokholme a momentálne sa zdržiava v Bratislave, v Petržalke.

Roman Bicek sa vo svojej tvorbe zaoberá predovšetkým maľbou, kresbou a kolážou. Výjavy z každodenného života kombinuje s obrazmi z médií, pri ktorých dochádza k vytrhnutiu z pôvodného kontextu a získavaniu nových súvislostí a naratívu. Jeho umenie komentuje problémy prítomné v našom sociálno-politickom diskurze. Používa rôzne médiá, ako je kresba, maľba a koláž na amplifikáciu jeho procesu kritického myslenia. Kombinovaním protikladných prvkov v jeho tvorbe, ako napríklad krásy a surovosti alebo remeselnej zručnosti a expresivity, sa snaží divákov zneistiť a vtiahnuť ich do nepreskúmaných teritórií. Jeho cieľom je dialóg bez vnucovania svojich názorov. Humor a satiru používa na nadviazanie kontaktu s divákom a sprístupnenie tém, ktoré sú často nepríjemné či tabuizované.

Viac do hĺbky charakterizovať a pochopiť tvorbu Romana Biceka nám pomôže autorský text Ľuboša Lehostského, kurátora Romanovej výstavy s názvom Reason Is Treason: „Z aktuálnej i nedávnej tvorby Romana Biceka je zrejmé, že sa zaujíma o kultúrne, spoločenské a politické dianie a je zorientovaný v humanitných disciplínach. Pri reflexii tém, ktorými sa vo svojich dielach zaoberá, v spomenutých oblastiach vyhľadáva, triedi a následne pracuje s rôznymi zdrojmi a materiálmi (obrazy, texty, idey, princípy, motívy, symbolika…) rôznorodej proveniencie (slovenská i zahraničná periodická tlač, odborná literatúra, masmédia, popkultúra, politika, história, umenie, vlastná tvorba…). Tie sa mu neskôr stávajú inšpiráciou, stavebnými prvkami, kompozičnými fragmentmi, výzamotvornými bodmi, intertextuálnymi odkazmi alebo skrátka výtvarným materiálom, ktorý kolážuje, komponuje, remixuje, komentuje, paroduje alebo inak uvádza do siete vizuálnych a významových vzťahov, pričom jeho pohľad je vždy neortodoxný a otvorený, avšak s identifikovateľným smerovaním na konkrétne témy, problémy, reálie, teórie či ideológie. Tematicky sa Bicek dotýka fenoménov ako extrémny nacionalizmus, xenofóbia, kolonializmus, narcizmus, sexizmus, mačizmus, stereotypné predstavy o iných či stotožňovanie sa s vlastným stereotypným obrazom, predstieraný záujem o ekológiu, absencia sebareflexie, vyprázdnenosť a banálnosť masmediálnych obsahov a reklamy, problémy kapitalizmu, trhu s umením a postavenia umelca v spoločnosti, vzťah takzvaného vysokého a nízkeho v kultúre, pseudofilozofovanie, či krčmová sociológia a politológia. Výrazovo autorovu tvorbu charakterizujú kategórie ako expresívnosť, autentickosť, provokatívnosť, bizarnosť, absurdnosť, zámerná infantilnosť a banálnosť, kontrastnosť, škaredosť, grotesknosť, komickosť, irónia, paródia a využívanie alúzií. Zaujímavý je Bicekov prístup k vlastnej práci a k vlastným dielam, ktoré väčšinou nevníma ako definitívne ukončené, posvätne uzavreté, rámom fyzicky ohraničené artefakty, či nebodaj produkty určené pre trh s umením, ale ako otvorené a prehodnoteniu prístupné štruktúry, ktoré môže sám autor pretvárať, ničiť, alebo používať ich (materiálne) fragmenty na tvorbu nových diel.“

Z Romanových výstav vypichneme napríklad The Guardian of Culture (2015) alebo Benito&Penis Unicorn (2018). Názov prevej spomínanej výstavy vychádza z rovnomenného obrazu, inšpirovaného postavami, ktoré sa často nachádzajú v priam mocenských pozíciách v oblasti kultúry a umenia. Umenie poskytuje obrovskú slobodu, no niektorí ľudia účelovo vytvárajú jeho hranice a násilne sa snažia eliminovať to, čo podľa ich predstavy nezapadá do súčasného umenia. Roman zastáva opačný názor – umenie a kultúra by sa mali prelínať a nie budovať akúsi neprístupnú elitnú sféru s účelom udržania či zvýšenia hodnoty konkrétnych diel, autorov alebo inštitúcií. Jeho diela sú uvoľnené, expresívne, no stále si ponechávajú nádych irónie – aj voči samotnému médiu maľby. Maľbu v súčasnom umení Roman vníma tak, že je stále zaťažená svojimi dejinami a tiež dejinami umenia, v ktorých stála na čele mnoho storočí. A s tým sa ako maliar musíte vysporiadať, ak chcete byť súčasným umelcom. A to je ústrednou témou výtavy The Guardian of Culture.

Kurátorom druhej spomínanej výstavy Benito&Penis Unicorn je Matej Fabian, ktorého text najlepšie popíše spomínanú výstavu a jej východiská: „Charakterickým znakom je istá rezignácia,  či nezáujem o finálny maliarsky artefakt. Roman sa týmto spôsobom vymedzuje voči maľbe ako finálnemu artiklu, artefaktu či produktu, ale zároveň nerezignuje na maľbu ako tvorivý proces, ktorý má vždy niekoľko zastavení. Prvé štádium je koláž, ktorá má charakter kvantitatívného výskumu. Tu autor pracuje s veľkým množstvom vstupov rozličného pôvodu  – dejiny umenia, osobné  témy, či skúsenosti, politická situácia – ide o tzv. research material. Práve v tejto etape Roman testuje ich kompozičné, tematické, či výrazové možnosti, ktoré sú konfrontované s kresebnou, či maliarskou stopou… Novým prvkom je razantná diagonála, či vertikála hierarchického charakteru, poukazujúca na svet tu a tam, na deliacu čiaru medzi tými “hore” či  “dole”, medzi úspechom či neúspechom. Tieto kategórie nie sú jasne oddelené, čiernobiele. Roman nerozdeľuje, ani  nemoralizuje; jednoducho nastavuje zrkadlo. Koláž sa u Biceka stáva nositeľom významu, ale aj odrazovým mostíkom, východiskom k ďalšej, maliarskej fáze. Táto sa dá definovať ako forma kvalitatívneho výskumu, kde sú vybrané motívy spracované kresebne či maliarsky. Ide prevažne o gestické, pôvodne figurálne maľby, kde dochádza k ďalšiemu typu extrahovania inej, čisto maliarskej esencie. Dôležitým komponentom je v tomto prípade maliarska stopa, ktorá má drsný, surový bad-paintingový charakter, čím sa vymedzuje z domáceho maliarskeho kontextu.  Napriek jej expresívnemu charakteru, je  cítiť istú dištanciu až nadhľad,  oddeľujúci Bicekov prístup od pátosu spájaného s týmto typom tvorby. Ďalším štádiom je maľba na plátne, ktorá ak nie je syntézou, tak je minimálne predchádzajúcimi etapami poučená. Ide o maľby na opačných stranách nenapnutých plátien rozličnej kvality, štruktúry, či stupňa rozpracovanosti. Ich spoločným znakom je istá neukončenosť formátu. Samotné plátno a jeho formát nie sú definitívou, skôr základným materiálom slúžiacim nielen na maľovanie, ale aj na ďalšiu úpravu (nadstavovanie, vyrezávanie, pokrčenie a podobne). Práve tu vstupuje do hry funkcia a motív rámu, ktorý nemá podporný, či ohraničujúci charakter, ale stáva sa potenciálnym inštalačným prvkom. Tematicky Bicekove maľby odkazujú predovšetkým na dejiny umenia. Máme možnosť vidieť parafrázu na Rembrandtov Únos Európy, Nebukadnesara od Wiliama Blakea, Matissov Tanec, ale aj rečniaceho Benita Mussoliniho opierajúceho sa o kvetinu… Prostredníctvom uvedených alegórií nám Roman sprostredkúva správu o súčasnom stave sveta na jednej strane, ale zároveň tematizuje aj postavenie umelca, či jeho úlohu v spoločnosti. Nájdeme tu paródie, či odkazy na veľké mená  súčasného umenia ako Luc Tuymans, Ai Weiwei, či anonymného maliara/génia. Všetkých spája istá izolácia – v ateliéri (Luc Tuymans),  v ráme obrazu (anonymný maliar), či v spoločenskej situácii (Ai Weiwei). Jednou z možností interpretácie je pozícia umelca uzavretého v slonovinovej veži vlastného umenia, trhovej pozície, alebo spoločenského statusu….. ale aj táto samota, či selfkomfort má svoje trhliny a poukazuje na fakt, že umelec, rovnako ako každý človek nemôže existovať bez naplnenia základných biologických,  spoločenských, či  ekonomických potrieb a od nich odvodené štruktúry (mocenské, intitucionálne a trhové) vplývajú na každého z nás.“

Dôležitým momentom v Romanovej umeleckej „kariére“ bola aj možnosť interakcia s ľuďmi, ku ktorým by za normálnych okolností nedostala. V otvorenom formáte štúdia Pilotenkueche bolo pre neho zážitkom vidieť čo sa odohráva v hlavách iných umelcov a aké sú ich motivácie. To, že sa počas rezidencie v Lipsku stretol s inými umelcami s odlišným zázemím, ideológiou a skúsenosťami, obohatilo jeho tvorbu. Po rezidencii sa Roman opäť ponoril do práce a pokračoval vo svojich projektoch.

Najnovším je aktuálna výstava s názvom What’s the Point. „Po turbulentnom roku 2020 nám Roman Bicek servíruje sériu malieb s pomyselnou nálepkou s varovaním o explicitnom obsahu. Bicek má superschopnosť naraz zhmotniť milučké i desivé, podmanivé a odpudzujúce. Viaceré krízy naokolo a v ňom ho posunuli inam než smerom k priamočiaremu hľadaniu nových riešení svojich obrázkov. Spoľahlivo nám však dodáva náklad surových diel. Tie obsahujú fragmenty vizuálnych informácií v maľbe, koláži a kresbe, častokrát v šokujúcich kombináciách. Jeho „bad painting“ ostáva natoľko kvalitný, že nás rozosmieva a prináša zimomriavky, „reality check“ zmiešaný s oslepujúcou opicou, ktorá nás prevalcuje nevýslovnou chuťou na ďalšie poldeci. Hoci Bicek komentuje aktuálne dianie, integrujúc nekončiaci prúd privlastnených a manipulovaných obrázkov z rôznych zdrojov, tentokrát je osobnejší. Sčista-jasna sa osobne objavuje vo forme auto-portrétov, napr. ako smiešna figúrka v rukách babky na LSD tripe, alebo v paródii na univerzálny subjekt – ako písmeno I (namaľované so zbraňou) vypadnuté zo slova WHITE. Zostarnutá umelcova tvár na nás pozerá z mešca, týpek je konečne v balíku. Aby sme sa naladili na jeho disonantné „tracky“, vnútorné pochody, na ktoré sme sa nepýtali, potrebujeme pochopiť Bicekovu povahu pedantského pozorovateľa, pobaveného divnými detailmi, výstrelkami a paradoxmi. Absorbuje informácie ako špongia ponorená vo svätenej vode pri vchode do kostola, hromadiac nápady pokým ich nevyšplechne naspať do tváre falických sebaklamov totalitarizmov a konzervativizmu, rovnako ako do úsmevu ľudí opitých optimistickými víziami. Hrá sa s vizuálnym a hovoreným jazykom, poskytujúc im malý, ale dostačujúci priestor, aby ich neskôr pretrel a znejasnil vrstvou ďalšej maľby.“ – Miroslava Urbanová (kurátorka výstavy). 

Roman si pravidelne odbieha od tvorivej maliarskej činnosti k činnosti viac organizačo-prevádzkovej. Spolu s partiou v zložení Juraj Rattaj, Jaroslav Kyša, Ludmila Hrachovinová a Aurélia Garová založili projekt HotDock. HotDock Project Space je „artist-run“ galéria – priestor pre súčasné umenie v Bratislave, ktorá bola založená v roku 2010. Jej cieľom je prinášať a otvárať priestor pre rôzne súčasné projekty a umelcov zo Slovenska a zo zahraničia. Vytvárať tak network medzi domácou umeleckou scénou a zahraničnými hosťami a takisto sieťovať sa s galériami podobného typu. Od roku 2018 je galéria presťahovaná na novej adrese v Petržalke, čo ju stavia do nového kontextu vyplývajúceho zo špecifickosti lokality a decentralizácie umenia z centra hlavného mesta. 

◄ 1 2 3 ... 7 ►