Novinky
Svet medzi obrazom, slovom a zvukom
Dátum: 22.11.2026
Autor: Martin Brix
Čo majú spoločné pastelové ilustrácie, experimentálna poézia a elektronická hudba? V tvorbe multimediálnej umelkyne a grafickej dizajnérky Niny Böttcherovej, vystupujúcej aj pod menom stanicemiru, sa tieto zdanlivo odlišné svety prirodzene stretávajú a vzájomne dopĺňajú. Prostredníctvom obrazu, slova a zvuku skúma vlastné emócie, spomienky aj spoločenské témy, pričom neustále hľadá nové možnosti umeleckého vyjadrenia. Jej tvorba však nekončí pri individuálnych experimentoch. Rovnako dôležité je pre ňu vytváranie priestoru pre ďalších autorov, nezávislé publikovanie a budovanie umeleckých komunít. Ako sa z introvertného dievčaťa zo Spišskej Novej Vsi stala autorka, ktorá odmieta hranice jednotlivých disciplín? A prečo pre ňu umenie neznamená iba spôsob osobného vyjadrenia, ale aj príležitosť na stretávanie, spoluprácu a spoločné zážitky?
Nina je slovenská multimediálna umelkyňa, ilustrátorka, grafická dizajnérka a autorka poézie, ktorá vo svojej tvorbe prirodzene prekračuje hranice jednotlivých umeleckých disciplín. Kresba, maľba, grafický dizajn, literatúra, hudba či performancia pre ňu nepredstavujú oddelené svety, ale rôzne možnosti, ako zachytiť vlastné myšlienky, emócie a skúsenosti. Hoci sa profesionálne venuje predovšetkým ilustrácii a vizuálnej komunikácii, jej umelecké aktivity siahajú oveľa ďalej. Píše poéziu, experimentuje so zvukom, venuje sa DJingu, tetovaniu a popri vlastnej tvorbe sa zapája aj do organizovania kultúrnych podujatí a nezávislých umeleckých iniciatív. Sama však priznáva, že svoju umeleckú identitu stále hľadá a definitívne sa zaradiť do jednej kategórie ani veľmi nechce. „Stále sa v tom ešte hľadám. Pracujem s rôznymi médiami a skúšam, čo všetko mi umožňujú. Ilustrácia a grafický dizajn sú síce tým hlavným, čomu sa venujem, ale ostatné veci mi dávajú väčší priestor na experimentovanie a slobodu,“ vysvetľuje. Jej tvorba tak nevychádza z potreby ovládnuť jednu konkrétnu techniku, ale skôr zo zvedavosti a neustáleho hľadania najvhodnejšieho spôsobu vyjadrenia. A hoci dnes dokáže prepájať množstvo rôznych umeleckých foriem, jej cesta sa začala celkom tradične – s papierom, farbičkami a detskou predstavivosťou. Nina sa narodila v Levoči, no vyrastala v Spišskej Novej Vsi, kde prežila detstvo aj dospievanie. K výtvarnému umeniu mala blízko odmalička a na otázku, ako sa k nemu dostala, odpovedá s úsmevom, že jej príbeh bude znieť ako jedno veľké klišé. „Bola som introvertné dieťa. Rada som sedela sama v izbe, kreslila si a niečo vytvárala. A nebolo to iba o farbičkách, skúšala som pracovať aj s rôznymi inými materiálmi,“ spomína. Jej záujem o umenie postupne prerástol do pravidelného vzdelávania na základnej umeleckej škole v Spišskej Novej Vsi, ktorú začala navštevovať približne ako päťročná. Pod vedením pedagóga Ivana Bobulu sa venovala výtvarnej tvorbe a počas nasledujúcich rokov získavala základy kresby, maľby a ďalších tradičných techník. Výtvarný odbor však nebol jedinou súčasťou jej umeleckého detstva. Popri ňom sa venovala aj hudbe, päť rokov hrala na klavíri a šesť rokov sa učila spievať. Hoci ju neskôr tieto aktivity prestali napĺňať natoľko, aby v nich pokračovala systematicky, hudba z jej života nikdy úplne nezmizla. „Vtedy mi dávalo väčší zmysel sústrediť sa na vizuálne umenie, na maľbu, kresbu a grafiku. Až neskôr som sa začala k hudbe opäť vracať a prepájať ju s ďalšími médiami,“ približuje. Už v detstve sa tak formovali dve oblasti, ktoré sa v jej súčasnej tvorbe opäť stretávajú – vizuálne umenie a zvuk. Dôležitejšia než samotné zvládnutie jednotlivých techník však bola skúsenosť, že tvorivosť nemusí mať iba jednu podobu.


Počas stredoškolských rokov pokračovala vo výtvarnom vzdelávaní na základnej umeleckej škole v Levoči, kde ju viedol Ľubomír Repaský, ktorý je zároveň jej strýkom. Práve jeho prístup považuje za jeden z dôležitých momentov svojho umeleckého vývoja. Dovtedy sa totiž venovala predovšetkým kresbe a maľbe, no postupne začala objavovať ďalšie techniky, materiály a možnosti ich kombinovania. „Snažil sa mi ukázať, že existuje napríklad rytina, drevorezba alebo linoryt, že nemusím stále maľovať iba na plátno. Môžem maľovať na plachtu alebo pokojne pretvoriť starú stoličku z antikvariátu na súčasť svojho vlastného sveta,“ opisuje. Vďaka týmto skúsenostiam začala uvažovať nielen o tom, ako umelecké dielo vyzerá, ale aj o tom, prečo vzniká a čo chce sprostredkovať. Postupne si uvedomovala, že samotné médium nemusí byť východiskom tvorby, ale môže sa prispôsobovať myšlienke, ktorú chce vyjadriť. „Nemusím byť limitovaná iba materiálom. Skôr by ma malo zaujímať, z čoho je poskladaná samotná idea,“ vysvetľuje. Práve v tomto období sa začala výraznejšie zaujímať aj o abstraktnejšie témy, ktoré sa neskôr stali charakteristickými pre jej autorský rukopis. Fascinovala ju ľudská figúra, telesnosť, náboženská symbolika či otázky spojené s vnímaním reality. Premýšľala napríklad nad tým, čo vlastne predstavuje anjel, ako si človek vytvára predstavu o duchovných bytostiach alebo akým spôsobom možno abstraktné pojmy preniesť do konkrétnej vizuálnej podoby. Hoci v tom čase ešte pracovala najmä s tradičnými výtvarnými technikami, jej uvažovanie sa už postupne posúvalo od remeselného spracovania ku konceptuálnemu prístupu. Napriek dlhoročnému záujmu o umenie však Nina nenastúpila na strednú umeleckú školu. V roku 2020, keď sa rozhodovalo o jej ďalšom vzdelávaní, totiž svet zasiahla pandémia covidu-19. Neistota spojená s cestovaním, internátnym bývaním a fungovaním škôl ovplyvnila aj rozhodovanie jej rodiny. „Bolo to práve obdobie, keď sa začínal covid a nikto nevedel, čo bude. Preto sme to riešili skôr tak, aby som zostala doma a nemusela byť niekde na internáte,“ spomína. Napokon nastúpila na Gymnázium na Školskej ulici v Spišskej Novej Vsi, kde študovala v rokoch 2020 až 2024. Hoci išlo o všeobecne zameranú školu, od umenia sa nevzdialila. Práve naopak, postupne začala svoje výtvarné schopnosti využívať aj v konkrétnych projektoch a prvých platených spoluprácach. Už počas druhého a tretieho ročníka realizovala zákazkové maľby a graffiti vo verejných aj komerčných priestoroch mesta. Pracovala na výtvarných zásahoch pre miestne prevádzky, gymnázium či ďalšie inštitúcie. Zároveň sa začala venovať grafickému dizajnu a vizuálnej komunikácii. Podieľala sa na tvorbe školského časopisu, v ktorom pôsobila ako redaktorka aj grafická dizajnérka, spravovala školské sociálne siete a pripravovala plagáty či propagačné materiály pre rôzne podujatia. Jedným z nich bolo aj školské Talentárium, ktoré sa konalo v priestoroch divadla. Práve táto skúsenosť ju postupne priviedla k spolupráci so Spišským divadlom, kde sa v rokoch 2022 až 2024 venovala grafickému dizajnu, kostýmovej tvorbe a scénografii. „Už na gymnáziu som robila plagáty, spravovala sociálne siete, pripravovala grafiku pre školský časopis a postupne som sa dostala aj k práci v divadle. Tam sa to začalo viac prepájať s grafickým dizajnom a ilustráciou,“ približuje. Kým škola jej poskytovala všeobecné vzdelanie, vlastné projekty jej umožňovali rozvíjať praktické schopnosti, získavať skúsenosti s klientmi a postupne zisťovať, ako môže jej tvorba fungovať aj mimo školského prostredia.


Keď sa blížil koniec gymnázia, rozhodovanie o ďalšom štúdiu však nebolo také jednoznačné, ako by sa pri pohľade na jej dovtedajšie aktivity mohlo zdať. Nina patrila medzi študentov, ktorým sa v škole darilo a preto sa v rodine objavovali aj predstavy o štúdiu prírodovedných či zdravovedných odborov. V hre bola napríklad farmácia alebo zubné lekárstvo. Sama však cítila, že takáto cesta by jej pravdepodobne nevyhovovala. „Tým, že som bola na gymnáziu a nemala som zlé známky, bola tam určitá iniciatíva, aby som skúsila aj niečo prírodovedné. Lenže mne to vôbec nesedelo do mojich predstáv o živote,“ priznáva. Problémom pre ňu nebolo iba samotné zameranie týchto odborov, ale aj spôsob vzdelávania, ktorý si spájala s memorovaním, pevne stanovenými pravidlami a obmedzeným priestorom na vlastné skúmanie. Po rokoch strávených v tradičnom školskom systéme túžila po prostredí, v ktorom by mohla slobodnejšie premýšľať, experimentovať a rozvíjať vlastné záujmy. Zároveň však nechcela úplne ignorovať praktickú stránku budúceho povolania. „Chcela som nájsť niečo, čo ma bude naozaj zaujímať, čo mi dá nejakú perspektívu, ale zároveň aj uplatnenie. Pretože, bohužiaľ, všetci musíme platiť nájom,“ hovorí s nadhľadom. Grafický dizajn sa jej v tomto smere javil ako prirodzené prepojenie umeleckej tvorby a profesionálnej praxe. Nechcela však študovať odbor, ktorý by bol zameraný výlučne na technické zvládnutie dizajnérskeho remesla. Hľadala školu, kde by mohla uvažovať o dizajne širšie, rozvíjať vlastné koncepty a zároveň sa venovať literatúre, vizuálnemu umeniu či ďalším experimentálnym formátom. Takto sa napokon dostala k Ateliéru grafického dizajnu 1 (AGD1) na Fakulte výtvarných umení Vysokého učenia technického v Brne, kde v roku 2024 začala študovať. Samotné mesto pritom predtým osobne nepoznala. O Brne počúvala najmä od kamarátov, ktorí ho opisovali ako živé študentské prostredie s množstvom kultúrnych aktivít. Pri rozhodovaní zvažovala aj ďalšie mestá, no Bratislava ju príliš nelákala, Praha sa jej zdala priveľká a Košice zasa príliš blízke domovu. Brno tak predstavovalo akýsi ideálny kompromis medzi novým začiatkom a prostredím, v ktorom sa dokáže zorientovať. Rozhodujúcim faktorom však nebolo samotné mesto, ale predovšetkým charakter ateliéru. Ten ju zaujal svojím otvoreným prístupom k vzdelávaniu, ktorý kladie dôraz na samostatnosť, diskusiu, experimentovanie a rozvíjanie individuálnych záujmov študentov. „Prišlo mi skvelé, že sa tam nebavíme iba o grafickom dizajne v tradičnom zmysle, ale o dizajne všeobecne. Čo vlastne dizajn je, čo všetko môžeme dizajnovať a akým spôsobom o tom premýšľať,“ vysvetľuje. Ateliér podľa nej funguje na princípoch partnerského vzťahu medzi študentmi a pedagógmi, ktorí nevystupujú iba ako autority zadávajúce úlohy, ale skôr ako sprievodcovia tvorivým procesom. Namiesto presných inštrukcií a vopred určených výsledkov sa študentov pýtajú, prečo chcú konkrétny projekt realizovať, aký má zmysel a či zvolená forma skutočne zodpovedá ich zámeru. Nina oceňuje najmä to, že jednotliví študenti nemusia zdieľať rovnaké umelecké záujmy a môžu sa venovať vlastným témam. „Nemáme tam človeka, ktorý by nám iba povedal, že musíme splniť toto zadanie do určitého termínu. Skôr sa nás pýta, prečo chceme niečo robiť práve takto. Je to o hľadaní a pochopení toho, čo vlastne chceme vytvoriť,“ približuje. Hoci ateliér stále funguje v rámci univerzitného systému s povinnosťami, kreditmi a prednáškami, jeho vnútorné prostredie jej poskytuje slobodu, ktorú počas predchádzajúceho štúdia postrádala.


Prechod z gymnázia do takto otvoreného umeleckého prostredia však nebol úplne jednoduchý. Nina síce získala priestor, po ktorom túžila, no zároveň sa musela naučiť, ako s ním pracovať. Po trinástich rokoch strávených v systéme pravidelných úloh, termínov a hodnotenia bolo pre ňu náročné zrazu fungovať bez neustáleho vonkajšieho tlaku. Navyše sa ocitla medzi ľuďmi, ktorí už mali vlastnú umeleckú prax, rozpracované projekty a pomerne jasnú predstavu o svojom smerovaní. Prirodzene sa s nimi začala porovnávať a postupne na seba vytvárala čoraz väčší tlak. „Stále som mala tendenciu porovnávať sa. Videla som, že niekto robí toto a niekto zase niečo iné, tak som mala pocit, že aj ja musím stále niečo robiť. A dostalo ma to až k tomu, že som počas prvého semestra vyhorela,“ priznáva. Prvé mesiace v Brne preto neboli obdobím veľkých umeleckých krokov, ale skôr neistoty, pochybností a hľadania vlastného miesta. Spätne ich však nevníma ako stratený čas. Práve naopak, považuje ich za dôležitú skúsenosť, ktorá jej pomohla prehodnotiť vlastné očakávania. „Mala som obdobie, keď som vlastne zisťovala, kto som. Pol roka som sa tak trochu tackala a nevedela, čo robiť. Ale myslím si, že aj takéto obdobia sú dôležité,“ hovorí. Postupne si uvedomila, že nemusí nasledovať záujmy svojich spolužiakov ani sa prispôsobovať témam, ktoré práve dominujú v ateliéri. Ak sa ostatní venujú napríklad ekológii či udržateľnosti, neznamená to, že aj ona musí svoje projekty smerovať rovnakým spôsobom. Jej vlastným východiskom môže byť literatúra, poézia, vizuálna komunikácia alebo vytváranie priestoru pre ďalších autorov. Toto uvedomenie pre ňu znamenalo dôležitý posun od potreby napĺňať očakávania druhých k postupnému formovaniu vlastnej umeleckej identity. Nové prostredie zároveň výrazne zmenilo aj jej každodenný život. Kým v Spišskej Novej Vsi sa jej čas delil predovšetkým medzi školu, rodinu a vlastnú tvorbu, Brno jej otvorilo možnosti zapájať sa do širšej umeleckej a kultúrnej komunity. Začala spoznávať ľudí s podobnými záujmami, objavovať nezávislé priestory a postupne sa dostávala k projektom, ktoré presahovali rámec štúdia. Ako introvertka však priznává, že budovanie nových vzťahov pre ňu nebolo samozrejmosťou. „Nie som úplne človek, ktorý potrebuje stále chodiť von. Veľmi rada som doma s knihou. Preto veľa mojich priateľstiev vzniklo práve cez spoločnú prácu a projekty,“ vysvetľuje. Vzťahy si tak budovala predovšetkým prostredníctvom spolupráce, vzájomnej pomoci a spoločných tvorivých záujmov. Dôležitým impulzom sa pre ňu stalo najmä stretnutie so študentskou hudobnou komunitou FavuLabel, ktorá jej pripomenula dávnejší vzťah k hudbe a zároveň ukázala, že aj v prostredí výtvarnej školy môžu prirodzene fungovať iniciatívy presahujúce tradičné umelecké disciplíny. „Zrazu som videla, že ľudia spolu organizujú koncerty, večierky a rôzne komunitné podujatia. Že to nie je iba o tom, že si každý robí svoju vlastnú vec, ale že môžeme niečo vytvárať spoločne,“ spomína. Práve táto skúsenosť ju povzbudila k tomu, aby začala premýšľať aj nad vlastnými iniciatívami a nad možnosťami, ako prepájať ľudí prostredníctvom umenia. Z dievčaťa, ktoré najradšej trávilo čas osamote pri kreslení, sa tak postupne stávala autorka, pre ktorú tvorba neznamená iba osobné vyjadrenie, ale aj príležitosť na stretávanie, spoluprácu a spoločné hľadanie nových možností.


Nina dnes svoj umelecký vývoj stále nepovažuje za uzavretý. Naopak, práve možnosť neustále skúšať nové veci, meniť perspektívu a prepájať odlišné disciplíny vníma ako jednu z najväčších výhod svojej tvorby. Sama priznáva, že niekedy premýšľa, či by nebolo jednoduchšie sústrediť sa na jednu oblasť a venovať jej všetku energiu. Zatiaľ však nemá potrebu vybrať si iba jednu cestu. „Často si hovorím, prečo nerobím jednu vec poriadne, namiesto toho, aby som sa snažila robiť poriadne tridsať vecí naraz,“ smeje sa. Zároveň však cíti, že práve striedanie rôznych médií jej umožňuje udržiavať si tvorivú slobodu a nachádzať nové súvislosti. Keď je unavená z práce za počítačom, môže sa vrátiť ku kresbe. Keď potrebuje odstup od vizuálnej tvorby, môže sa venovať hudbe alebo písaniu. A keď zistí, že určitú myšlienku nedokáže dostatočne vyjadriť jedným spôsobom, môže hľadať ďalší. Jej doterajšia cesta tak nie je príbehom postupného zužovania umeleckých záujmov, ale skôr ich neustáleho rozširovania. Od prvých detských kresieb cez tradičné výtvarné techniky, grafický dizajn a prvé profesionálne zákazky sa dostala k tvorbe, v ktorej sa jednotlivé médiá vzájomne ovplyvňujú a dopĺňajú. A práve v tomto otvorenom priestore medzi nimi sa postupne začína formovať jej vlastný autorský jazyk.


Medzi detskou fantáziou a dospelou realitou
Na prvý pohľad pôsobí výtvarný Ninin svet hravo, nežne a miestami až rozprávkovo. Pastelové farby, drobné hviezdičky, anjeli, zvieratá, hračky či zvláštne bytosti vytvárajú vizuálny jazyk, ktorý pripomína detské kresby, snové predstavy a útržky spomienok na obdobie, keď bol svet o niečo jednoduchší. Za touto zdanlivou bezstarostnosťou sa však skrývajú oveľa komplikovanejšie pocity. Nina totiž prostredníctvom svojich obrazov a ilustrácií často spracúva neistotu, nostalgiu, osobné skúsenosti a potrebu aspoň na chvíľu uniknúť z reality, ktorá na človeka kladie čoraz väčšie nároky. Jej tvorba sa tak pohybuje na hranici dvoch svetov – detskej fantázie a dospelej skúsenosti. To, čo na prvý pohľad vyzerá ako milá, takmer naivná ilustrácia, môže v skutočnosti predstavovať pokus zachytiť niečo stratené, nedosiahnuteľné alebo už neexistujúce. „Často pracujem s motívmi anjelov, hviezdičiek, hračiek a vecí, ktoré sú jednoducho zlaté a príjemné na pohľad. Snažím sa cez ne reflektovať eskapizmus, teda určitý únik z reality,“vysvetľuje Nina. Práve eskapizmus, chápaný ako potreba odpútať sa od každodenných starostí a preniesť sa do vlastného imaginárneho sveta, predstavuje jeden z najvýraznejších motívov jej vizuálnej tvorby. Nejde pritom iba o romantizovanie detstva či vytváranie príjemných obrazov. Skôr o snahu uchovať si určitý spôsob vnímania sveta, ktorý sa s pribúdajúcim vekom postupne vytráca. Detská predstavivosť totiž podľa nej umožňuje pristupovať k veciam bez predsudkov, zaužívaných pravidiel a spoločenských očakávaní. Práve v tejto otvorenosti nachádza slobodu, ktorú sa snaží prenášať aj do vlastnej tvorby. Jedným z najvýraznejších prostriedkov, ktorými Nina tento svet buduje, je farba. V jej obrazoch a ilustráciách sa opakovane objavujú jemné pastelové odtiene, ktoré vyvolávajú pocit pokoja, mäkkosti a určitého sentimentu. Farba tu však neplní iba estetickú funkciu, ale stáva sa nositeľom emócií a osobných asociácií. „Väčšinou používam pastelové farby, pretože mi pripomínajú detstvo a vyvolávajú vo mne nostalgiu. Je to taký pocit, ktorý už vlastne nie je reálny, ale ja by som chcela, aby znovu bol,“ približuje. V jej tvorbe sa tak nostalgia neobjavuje ako jednoduchá spomienka na minulosť, ale skôr ako túžba po stave, ktorý už nie je možné úplne obnoviť. Dospelosť so sebou prináša nové povinnosti, ekonomické starosti, tlak na výkon či neustále rozhodovanie o vlastnej budúcnosti. Nina na tieto skúsenosti nereaguje priamočiarym zobrazovaním problémov, ale vytváraním alternatívneho vizuálneho priestoru, v ktorom sa na chvíľu môže vrátiť k detskej bezprostrednosti. „Chcem byť znovu dieťaťom. Chcem uniknúť z dospelosti a zo situácie, v ktorej sa práve nachádzam,“ priznáva. Tento únik však nemusí znamenať odmietanie reality. Naopak, práve prostredníctvom fantázie a nostalgie dokáže pomenovať pocity, ktoré by sa možno v realistickom zobrazení vyjadrovali oveľa ťažšie. Jej pastelové obrazy preto nie sú iba vizuálne príťažlivými kompozíciami, ale aj osobnými záznamami vnútorných stavov, spomienok a túžob. Zaujímavé pritom je, že hoci sa Nina často vracia k detskej estetike, jej tvorba nepôsobí ako snaha napodobňovať detskú kresbu. Za jednotlivými líniami a kompozíciami je cítiť dlhoročnú skúsenosť s výtvarným remeslom, ktorú využíva na vytváranie vlastného, pomerne rozpoznateľného rukopisu.


Dôležitú úlohu v tomto rukopise zohrávajú opakujúce sa symboly a motívy, ktoré sa v jej tvorbe objavujú už niekoľko rokov. Jedným z nich je postava anjela, ku ktorej sa Nina vracala už počas svojich prvých výtvarných experimentov. Anjel pre ňu pritom nemusí predstavovať výlučne náboženskú bytosť. Zaujíma ju skôr samotná predstava niečoho nehmotného, duchovného či abstraktného, čo sa človek pokúša preniesť do konkrétnej telesnej podoby. „Často som pracovala s figúrou, telesnosťou a kresťanskou symbolikou. Premýšľala som napríklad nad tým, čo vlastne anjel je, ako si ho predstavujem a čo pre mňa znamená jeho telesnosť,“ vysvetľuje. Práve toto prepájanie abstraktných pojmov s konkrétnymi vizuálnymi predstavami sa stalo jedným z dôležitých princípov jej tvorby. Namiesto jednoznačných symbolov vytvára obrazy, ktoré ponechávajú priestor na osobnú interpretáciu. Anjeli, hviezdy či zvieratá môžu v jej dielach fungovať ako nositelia spomienok, ochranné postavy, fragmenty snov alebo jednoducho ako bytosti obývajúce vlastný imaginárny svet. Nina zároveň priznáva, že pri tvorbe často vychádza zo svojich snov. Tie jej poskytujú obrazy a situácie, ktoré nemusia podliehať bežnej logike, a preto umožňujú slobodnejšie kombinovať predmety, postavy a významy. Snová obrazotvornosť sa v jej prípade prepája s hravosťou, ktorá však nemusí byť iba estetickou stratégiou. Predstavuje aj určitý postoj k svetu – schopnosť pristupovať k zdanlivo obyčajným veciam s otvorenosťou a zvedavosťou. „Mám rada ten detský pohľad na veci. Je v ňom niečo veľmi pekné, pretože ešte nie je úplne poznačený životom a systémom. Je to taký idealistický spôsob premýšľania nad prírodou, zvieratami a úplne základnými vecami,“ hovorí. V jej tvorbe sa preto často stretávajú dva na prvý pohľad protichodné princípy – dôkladne zvládnutá výtvarná technika a zámerne uvoľnená, intuitívna obrazotvornosť. Hoci sa Nina pohybuje v prostredí súčasného digitálneho dizajnu, jej vzťah k tradičným výtvarným technikám zostáva mimoriadne silný. Kresba a maľba sú pre ňu stále základnými spôsobmi premýšľania a vytvárania obrazov. Popri nich sa venuje aj linorytu, drevorezbe, rytine či ďalším grafickým technikám, ktoré jej umožňujú experimentovať s materiálom a samotným procesom tvorby. Práve fyzický kontakt s papierom, farbou alebo nástrojom považuje za niečo, čo digitálne prostredie nedokáže úplne nahradiť. „Mám pocit, že digitálne pero nikdy úplne nenahradí ceruzku alebo klasické pero. Milujem perokresbu a veľa ilustrácií, ktoré robím aj na zákazku, vzniká najskôr ručne,“vysvetľuje. Tradičné techniky jej poskytujú určitú bezprostrednosť, ktorú pri práci s obrazovkou nie vždy nachádza. Každá línia nesie stopu konkrétneho pohybu ruky, drobných nepravidelností a rozhodnutí, ktoré vznikajú priamo počas kreslenia. Práve tieto vlastnosti považuje za dôležitú súčasť vlastného rukopisu. Zároveň však nie je zástankyňou striktne analógového prístupu. Digitálne technológie využíva pravidelne a pri profesionálnych zákazkách sa bez nich prakticky nezaobíde. Často pracuje na tablete, kombinuje ručne vytvorené ilustrácie s digitálnymi úpravami a jednotlivé techniky prispôsobuje charakteru konkrétneho projektu. „Pracujem aj s digitálnymi médiami, ale tradičné mám stále veľmi rada. Väčšinou sa snažím tie dva svety prepájať,“ približuje. Jej tvorivý proces tak často začína pri papieri a pokračuje v digitálnom prostredí, kde môže výsledný obraz ďalej upravovať, kombinovať alebo pripraviť na konkrétne použitie. Dôležité však je, aby sa pri tom nestratila pôvodná kresba a osobný charakter jednotlivých línií.

Tento prístup je dobre viditeľný aj v jej profesionálnej ilustrátorskej a dizajnérskej práci (práci, ktorá ju živí). Nina totiž nevníma grafický dizajn iba ako technickú disciplínu, ktorej úlohou je vytvárať vizuálne príťažlivé plagáty, publikácie či identity značiek. Zaujíma ju predovšetkým to, ako môže obraz komunikovať konkrétnu myšlienku, sprostredkovať atmosféru alebo vytvárať vzťah medzi obsahom a jeho prijímateľom. Pri práci na zákazkách preto hľadá spôsob, ako prepojiť vlastný autorský rukopis s potrebami konkrétneho projektu. Jednou z jej aktuálnych spoluprác je napríklad tvorba ilustrácií a novej vizuálnej identity pre brniansku neziskovú organizáciu, ktorá sa venuje lokálnym problémom obyvateľov a podpore komunitného života. Vizuálna identita má vychádzať z prostredia samotného mesta, jeho architektúry, verejných priestorov a každodenných situácií. Nina preto pracuje s ilustráciami charakteristických brnianskych budov, mestských symbolov, ale aj obyčajných ľudí, cyklistov či holubov. „Mám zadanie, že ide o lokálnosť a o bežných ľudí. Chcem vytvoriť ilustrácie, ktoré budú symbolizovať mesto a jeho každodenný život. Pracujem preto s budovami, pamätníkmi, ale aj s úplne obyčajnými situáciami, ktoré v Brne stretávame,“ vysvetľuje. Na projekte ju baví najmä možnosť spojiť konkrétny spoločenský zámer s vlastným výtvarným prejavom. Ilustrácie pritom vznikajú tradičným maliarskym spôsobom a až následne prechádzajú digitálnym spracovaním. Ide tak o prirodzené prepojenie jej dvoch hlavných profesionálnych oblastí – ilustrácie a grafického dizajnu. Zároveň priznáva, že podobné spolupráce pre ňu predstavujú aj určitý osobný úspech. „Od malička som snívala o tom, že niekto bude mať moje ilustrácie natoľko rád, že s nimi bude chcieť vytvoriť nejaký väčší projekt. A teraz sa to naozaj deje. Prídem domov, maľujem a je to moja práca. To mi stále príde trochu surreálne,“ hovorí s nadšením.


Popri komerčných a zákazkových projektoch však Nina potrebuje aj priestor, v ktorom môže tvoriť bez presne stanoveného zadania či očakávaného výsledku. Práve tu sa jej osobná tvorba výraznejšie odkláňa od tradičného grafického dizajnu a približuje sa k voľnému výtvarnému umeniu. V obrazoch a ilustráciách sa môže venovať témam, ktoré vychádzajú z jej vlastného prežívania, snov a osobných skúseností. Zároveň ich však dokáže prepájať so širším spoločenským kontextom. Zaujímavým príkladom je jej uvažovanie o súčasnej vizuálnej kultúre a komerčných priestoroch, ktoré sa stalo východiskom pre maliarske práce predstavené na výstave Commodity, Nostalgia, and Equal Weight v brnianskom CO.LABS. Nina v nich pracuje s prostredím supermarketov a obchodných interiérov, ktoré sú pre súčasného človeka natoľko všedné, že ich vizuálnu podobu často prestáva vedome vnímať. Prostredníctvom jemnej farebnosti a maliarskeho spracovania však tieto priestory získavajú zvláštnu, takmer snovú atmosféru. Bežné prostredie spotreby sa mení na obraz, ktorý môže vyvolávať nostalgiu, pocit odcudzenia alebo zvláštnu dôvernosť. V tomto prípade už Nina nepracuje s detstvom ako s konkrétnou spomienkou, ale skôr s tým, ako sa nostalgia vytvára aj prostredníctvom súčasnej vizuálnej kultúry. Obrazy supermarketov tak možno čítať ako pokračovanie jej záujmu o každodennosť, spomienky a zvláštny vzťah medzi realitou a jej estetizovanou podobou. Aj tu sa ukazuje, že pastelová farebnosť v jej tvorbe nemusí byť iba prostriedkom na vytváranie príjemnej atmosféry, ale dokáže fungovať aj ako nástroj, ktorým mení naše vnímanie obyčajných, často prehliadaných priestorov.Ninin vzťah k obrazu je zároveň výrazne ovplyvnený prostredím, v ktorom vyrastala jej generácia. Digitálne technológie, internet a sociálne siete sú prirodzenou súčasťou jej každodennosti, no sama k nim pristupuje pomerne kriticky. Na jednej strane ich využíva ako pracovný nástroj, prostredníctvom ktorého komunikuje s klientmi, prezentuje vlastnú tvorbu a nadväzuje nové spolupráce. Na druhej strane si uvedomuje ich negatívny vplyv na pozornosť, medziľudské vzťahy či spôsob, akým dnes konzumujeme vizuálny obsah. „Sociálne siete využívam, pretože je to médium, ktoré používa väčšina ľudí. Môžem tam niečo zverejniť, niekto si to všimne a napíše mi kvôli spolupráci. Ale zároveň vnímam aj ich negatívnu stránku,“ vysvetľuje. Sama pritom vyhľadáva aj analógové formáty, ktoré jej umožňujú spomaliť a nadviazať bezprostrednejší kontakt s materiálom či obsahom. Rada fotografuje na analógový film, zbiera CD-čka a pri ilustrácii uprednostňuje ručnú kresbu. Tento vzťah k fyzickým médiám však nie je iba nostalgickou záľubou. V širšom kontexte jej tvorby predstavuje určitú protiváhu k neustálemu digitálnemu toku obrazov, informácií a podnetov. Nina totiž patrí ku generácii, ktorej dospievanie výrazne ovplyvnila pandémia a presun veľkej časti každodenného života do online prostredia. Práve preto si dnes čoraz viac uvedomuje význam osobného kontaktu, fyzických objektov a zážitkov, ktoré nemožno úplne nahradiť obrazovkou. Táto skúsenosť sa nepriamo premieta aj do jej umeleckého uvažovania, v ktorom sa digitálne a analógové médiá neustále stretávajú, dopĺňajú a niekedy aj vzájomne spochybňujú.


Napriek tomu, že sa Nina profesionálne pohybuje vo svete vizuálnej komunikácie, jej výtvarný rukopis sa nedá jednoducho zaradiť do jednej kategórie. Na jednej strane stojí precízna kresba, cit pre kompozíciu a schopnosť pracovať s rôznymi grafickými technikami. Na druhej strane intuitívna obrazotvornosť, osobná symbolika a potreba vytvárať vlastné svety, ktoré nemusia rešpektovať pravidlá každodennej reality. Práve toto napätie medzi remeslom a slobodou, medzi konkrétnym obrazom a abstraktným pocitom, predstavuje jednu z najzaujímavejších charakteristík jej tvorby. Nina si pritom uvedomuje, že jednotlivé médiá majú svoje možnosti aj obmedzenia. Obraz dokáže zachytiť atmosféru, farbu či konkrétnu predstavu, no nie vždy dokáže sprostredkovať všetko, čo človek prežíva. Podobne aj kresba môže vyjadriť určitú emóciu, ale nemusí úplne vystihnúť jej vnútornú intenzitu. Práve preto sa postupne začala zaujímať o ďalšie spôsoby umeleckého vyjadrenia, ktoré by jej umožnili pracovať nielen s tým, čo divák vidí, ale aj s tým, čo počuje, cíti a zažíva. Vizuálne umenie tak pre ňu zostáva dôležitým základom, no nie konečnou zastávkou v tvorbe. A práve v momente, keď jej samotný obraz prestal stačiť, začala čoraz intenzívnejšie objavovať možnosti slova, hlasu a zvuku.


Keď jedno médium nestačí
Hoci je vizuálne umenie prirodzeným základom Nininej tvorby, nie všetky myšlienky a pocity dokáže vyjadriť prostredníctvom obrazu. Niektoré si jednoducho potrebujú nájsť cestu von cez slová. Písanie poézie sa preto postupne stalo ďalšou dôležitou súčasťou jej umeleckého života, spočiatku predovšetkým ako osobný spôsob spracovávania emócií, medziľudských vzťahov a každodenných skúseností. Nina pritom nepatrí medzi autorky, ktoré by sa usilovali o dodržiavanie tradičných básnických pravidiel alebo hľadali dokonalú literárnu formu. Jej texty vznikajú intuitívne, často spontánne a bezprostredne reagujú na konkrétny emocionálny stav. Niekedy majú podobu krátkych fragmentov, inokedy sa rozvíjajú do rozsiahlejších výpovedí, v ktorých sa stretávajú osobné spomienky, túžby, neistota, láska či frustrácia zo sveta, v ktorom žijeme. Práve táto bezprostrednosť sa stala charakteristickou aj pre jej prvú autorskú básnickú zbierku Dotknutá, ktorú vydala v roku 2024. Publikácia vznikla v malom náklade pätnástich kusov a Nina ju sama označuje za zbierku básní a „nebásní“. Toto pomenovanie pomerne presne vystihuje jej prístup k literatúre. Nejde jej o to, aby každý text nevyhnutne spĺňal predstavu o tom, ako má vyzerať báseň, ale aby dokázal čo najautentickejšie zachytiť určitý pocit alebo skúsenosť. V jednotlivých textoch sa venuje láske, medziľudským vzťahom, feminizmu, náboženstvu, rodine či transrodovej identite. Spoločným menovateľom je pritom samotný dotyk, ktorý Nina nevníma iba ako fyzický kontakt medzi dvoma ľuďmi. Zaujíma ju aj jeho mentálna a emocionálna podoba – spôsob, akým sa nás môžu dotýkať slová, spomienky, myšlienky alebo prítomnosť druhého človeka. Práve počas prípravy tejto publikácie podľa vlastných slov začala objavovať svoj osobitý poetický rukopis. Zbierka tak predstavuje nielen jej literárny debut, ale aj dôležitý moment, keď si uvedomila, že poézia môže fungovať ako samostatný umelecký jazyk a zároveň sa prirodzene prepájať s jej vizuálnou tvorbou. Samotná kniha pre Ninu nikdy nepredstavovala iba súbor textov, ktoré treba vytlačiť a zviazať. Ako študentka grafického dizajnu pristupuje k publikáciám aj ako k vizuálnym a materiálnym objektom, v ktorých majú typografia, kompozícia, formát či spôsob tlače vlastný význam. Čitateľ preto nevníma iba jednotlivé slová, ale aj to, ako sú usporiadané na stránke, aký priestor medzi nimi vzniká a akú atmosféru vytvára samotná podoba knihy. Tento prístup sa výraznejšie prejavil v jej ďalšej autorskej publikácii 26 hours, ktorá vznikla v roku 2025. Experimentálny básnický zin vyšiel v náklade štyridsiatich kusov a oproti zbierke Dotknutá predstavuje výraznejší posun smerom k vizuálnej poézii. Nina v ňom pracuje s anglickými textami, fotografiami, digitálnymi prvkami a netradičným typografickým usporiadaním. Slová sa rozchádzajú po stránkach, menia svoju veľkosť, vytvárajú nepravidelné kompozície a miestami pôsobia takmer ako samostatné grafické objekty. Čitateľ tak nemusí postupovať iba zľava doprava a zhora nadol, ale môže sa jednotlivými fragmentmi pohybovať podobne, ako keď skúma obraz. Obsahovo sa Nina naďalej vracia k intímnym témam, neprítomnosti, túžbe, telesnosti či emocionálnej zraniteľnosti. Dôležité však je, že samotná vizuálna forma začína tieto pocity aktívne sprostredkúvať. Rozmiestnenie slov môže naznačovať vzdialenosť, prázdno, napätie alebo rozpad určitej myšlienky. Typografia tak prestáva byť iba nástrojom na zaznamenanie textu a stáva sa súčasťou jeho významu. V tomto smere sa 26 hours pohybuje na hranici literatúry, grafického dizajnu a autorskej knihy. Zároveň ukazuje, že Nina sa postupne prestávala uspokojovať s predstavou básne ako uzavretého textu na papieri a začala uvažovať o tom, akými ďalšími spôsobmi by mohla svoju poéziu sprostredkovať.


Práve otázka, či dokáže samotný text dostatočne vyjadriť to, čo človek prežíva, sa postupne stala jedným z hlavných východísk jej multimediálnej tvorby. Nina totiž pri písaní opakovane narážala na pocit, že ani množstvo slov nedokáže úplne zachytiť intenzitu určitej emócie, spomienky alebo osobnej skúsenosti. „Písala som, písala som a písala som. Mala som milión básní a nakoniec som zistila, že to, čo je na papieri, nikdy úplne nezachytí to, čo cítim,“ priznáva. Problém podľa nej nespočíva iba v samotnej schopnosti písať, ale aj v obmedzeniach jazyka. Každý človek totiž pracuje s určitým množstvom slov a významov, prostredníctvom ktorých sa pokúša sprostredkovať niečo, čo môže byť v skutočnosti oveľa komplikovanejšie. Niektoré pocity sa dajú pomenovať pomerne jednoducho, iné však existujú skôr ako nejasné vnútorné stavy, ktoré sa pri pokuse o presný opis začínajú vytrácať. Nina preto začala premýšľať, či by sa k nim nedokázala priblížiť prostredníctvom ďalších zmyslov. „Nikdy nedokážem iba textom úplne vyjadriť to, čo cítim, nejakú spomienku alebo určitý segment nášho života. Preto mi prišlo skvelé skúsiť to podať v multimediálnom formáte a pretvoriť text skôr na zážitok,“ vysvetľuje. Tento spôsob uvažovania sa začal výraznejšie rozvíjať aj počas štúdia v Brne, kde ju pedagógovia viedli k tomu, aby pri jednotlivých projektoch premýšľala nielen o ich obsahu, ale aj o vhodnosti zvoleného média. Prečo má určitá myšlienka vzniknúť ako obraz? Prečo by nemohla fungovať ako zvuk, hlasový záznam alebo živá udalosť? A čo sa stane, keď sa jednotlivé médiá začnú navzájom ovplyvňovať? Práve tieto otázky ju postupne priviedli k tvorbe, v ktorej už poézia nemusí existovať iba ako literárny text, ale môže sa stať východiskom pre komplexnejší umelecký zážitok. Výsledkom tohto hľadania je autorský projekt stanicamiru, v ktorom Nina prepája poéziu, vizuálne umenie, elektronický zvuk a performanciu. Jeho základnou myšlienkou je preniesť básnický text z papiera do konkrétneho priestoru a umožniť divákovi, aby ho nevnímal iba prostredníctvom čítania, ale aj počúvania, sledovania a vlastnej fyzickej prítomnosti. „Snažím sa tú poéziu nejako zhmotniť a vytvoriť z textu zážitok pre človeka, ktorý je so mnou v priestore počas výstavy alebo performancie. Aby to nebol iba text na papieri, ale niečo, čo môže zažiť,“ približuje Nina. V praxi to znamená kombinovanie hovoreného slova s elektronickou hudbou, zvukovými experimentmi, projekciami a živými vizuálnymi prvkami. Báseň sa tak stáva základom pre udalosť, ktorá sa odohráva v konkrétnom čase a priestore. Hlas môže meniť svoju intenzitu, tempo či výraz, zvuk vytvárať napätie alebo atmosféru a obraz reagovať na jednotlivé časti textu. Dôležité pritom je, že tieto prvky nemajú slúžiť iba ako dekorácia k literárnemu vystúpeniu. Ich úlohou je rozšíriť samotný význam básne a priblížiť divákovi emóciu, z ktorej text pôvodne vznikol. „Ide mi o to, aby som cez živú vizualitu, zvuk a hlas dokázala viac priblížiť ten pocit, ktorý som mala, keď som báseň písala, a hlavne myšlienku, ktorá je za tým textom,“ vysvetľuje. Projekt sa tak približuje k oblasti multimediálnej performancie, v ktorej sa literatúra, hudba a vizuálne umenie stretávajú ako rovnocenné súčasti jedného celku. Nina pritom pracuje aj s improvizáciou, ktorá umožňuje, aby jednotlivé vystúpenia neboli iba presnou reprodukciou vopred pripraveného materiálu, ale reagovali na konkrétnu situáciu, priestor či atmosféru. Zážitok preto nemusí byť pri každom uvedení úplne rovnaký.


Dôležitou súčasťou tohto experimentovania sú aj digitálne technológie, ktoré Nine umožňujú vytvárať živé vizuálne prostredia a prepájať ich so zvukom. Pri projekte 26 Hours, predstavenom v rámci medzinárodnej platformy Versopolis a programu Poetry Expo 2026, pracovala s generatívnymi vizuálmi vytváranými v prostredí TouchDesigner a s elektronickou hudbou využívajúcou modulárne a počítačom riadené zvukové prvky. TouchDesigner je vizuálne programovacie prostredie, ktoré umožňuje vytvárať interaktívnu grafiku, animácie a audiovizuálne systémy reagujúce na rôzne vstupy. V spojení s elektronickou hudbou tak dokáže vytvoriť obraz, ktorý nie je statický, ale neustále sa mení a môže reagovať napríklad na rytmus, zvukové frekvencie či ďalšie parametre vystúpenia. Pre Ninu predstavujú podobné nástroje možnosť rozšíriť vlastnú tvorbu o ďalšiu vrstvu, ktorá by pri klasickej kresbe alebo tlačenej publikácii nebola možná. Zároveň však nejde o fascináciu technológiou samotnou. Dôležitá zostáva predovšetkým myšlienka, ktorú má konkrétny nástroj sprostredkovať. Práve preto sa jej multimediálne projekty pohybujú medzi vopred pripravenou dramaturgiou a otvoreným experimentom, v ktorom sa jednotlivé zložky môžu meniť. Zaujímavé je aj to, že hoci Nina pri svojej vizuálnej tvorbe často vyhľadáva fyzické materiály a tradičné techniky, pri performanciách nemá problém využívať digitálne nástroje, ktoré jej poskytujú nové možnosti práce s časom, pohybom a priestorom. Nejde teda o protiklad analógového a digitálneho sveta, ale o ich funkčné prepájanie podľa toho, čo konkrétny projekt potrebuje.


Hudba však v Nininom živote nefunguje iba ako sprievodná zložka literárnych performancií. Postupne sa k nej vrátila aj prostredníctvom DJingu, ktorému sa venuje taktiež pod menom stanicamiru. Jej hudobný výber sa pohybuje naprieč rôznymi podobami súčasnej elektronickej scény – od hyperpopu a nightcoru cez ambientné a experimentálne zvukové polohy až po rytmickejšie klubové sety. Jednotlivé žánre pritom nevníma ako pevne oddelené kategórie, ale skôr ako materiál, s ktorým môže voľne pracovať, kombinovať ho a vytvárať vlastné hudobné celky. Zaujíma ju najmä samotný proces výberu skladieb, ich vzájomné prepájanie, práca s tempom a atmosférou či príprava vlastných remixov. DJing pre ňu zároveň predstavuje jednu z mála činností, pri ktorých dokáže úplne vypnúť od každodenných povinností. „Keď hrám, mám pocit, že sa dokážem úplne sústrediť iba na jednu vec. Väčšinou riešim tri veci naraz, ale vtedy viem, že teraz som tu a musím sa venovať iba tomu,“ vysvetľuje. Práve toto sústredenie jej poskytuje určitú formu oddychu, hoci samotné hranie môže byť intenzívne a vyžaduje si neustálu pozornosť. „Strašne ma baví, že si môžem vyberať hudbu, mixovať ju, hrať sa s ňou, pripravovať si vlastné remixy a potom vidieť, že to ľudí baví a tancujú,“ dodáva. V porovnaní s kresbou či písaním má DJing ešte jednu dôležitú vlastnosť – okamžitú spätnú väzbu publika. Kým pri obraze alebo básni môže byť reakcia diváka či čitateľa sprostredkovaná a oneskorená, na tanečnom parkete sa vzťah medzi autorkou a publikom vytvára priamo v danom okamihu. Nina tak môže sledovať, ako ľudia reagujú na jednotlivé skladby, meniť atmosféru a vytvárať spoločný zážitok. Aj preto jej DJing poskytuje iný druh tvorivej slobody než ostatné umelecké disciplíny, ktorým sa venuje. Popri hudbe a poézii si Nina našla ešte jeden spôsob, ako prenášať vlastné ilustrácie do úplne odlišného prostredia – tetovanie. Na rozdiel od kresby na papieri alebo obrazu na plátne tu však výsledné dielo získava mimoriadne osobný charakter. Stáva sa totiž súčasťou tela človeka, ktorý si ho vyberie, a sprevádza ho dlhé roky, často celý život. Práve táto predstava Ninu fascinuje. „Stále mi príde šialené, že niekto chce nosiť môj dizajn, moju víziu a môj rukopis na svojom tele do konca života,“ hovorí. K tetovaniu sa dostala postupne, najskôr experimentovala na umelej koži a neskôr skúšala prvé návrhy na kamarátoch. Sama priznáva, že začiatky neboli vždy ideálne a nie všetky pokusy dopadli podľa jej predstáv. Postupne však získavala väčšiu istotu, zdokonaľovala techniku a dnes ju teší najmä moment, keď sa výsledné tetovanie podarí preniesť na kožu presne podľa pôvodného návrhu. Ešte dôležitejšia je však pre ňu reakcia samotného človeka. „Keď mi niekto povie, že sa na to bude celý týždeň pozerať a všetkým to ukazovať, mám z toho obrovskú radosť. Ten človek mi vlastne dôveroval natoľko, že mi dal svoju kožu a ja som na nej mohla vytvoriť niečo vlastné,“vysvetľuje. Tetovanie tak vníma nielen ako ďalšiu podobu ilustrácie, ale aj ako určitý vzťah založený na dôvere medzi autorkou a človekom, ktorý sa rozhodne jej tvorbu nosiť. Zároveň ide o médium, pri ktorom sa výtvarné dielo dostáva do bezprostredného kontaktu s každodenným životom. Obraz už neexistuje iba na stene galérie alebo na stránke publikácie, ale pohybuje sa spolu s človekom, mení sa s jeho telom a postupne sa stáva súčasťou jeho osobného príbehu.


Práve táto schopnosť prenášať vlastné myšlienky medzi rôznymi médiami predstavuje jednu z najvýraznejších charakteristík Nininej súčasnej tvorby. Poézia jej umožňuje pomenúvať pocity a skúsenosti, ktoré sa nedajú jednoducho zobraziť. Multimediálna performancia ich rozširuje o hlas, zvuk a pohyb. DJing jej poskytuje priestor na prácu s hudbou a okamžitú komunikáciu s publikom, zatiaľ čo tetovanie premieňa ilustráciu na trvalú súčasť ľudského tela. Hoci tieto aktivity na prvý pohľad nemusia mať veľa spoločného, všetky vychádzajú z podobnej potreby – vytvoriť prostredníctvom umenia určitý kontakt s druhým človekom. Nina pritom netvrdí, že každé médium musí dokonale ovládať alebo že všetky jej aktivity musia nevyhnutne smerovať k jednému výsledku. Dôležitejšie je pre ňu samotné skúmanie ich možností a schopnosť vybrať si takú formu, ktorá najlepšie zodpovedá konkrétnej myšlienke. „Mám pocit, že tie ostatné veci mi dávajú väčšiu slobodu a väčší priestor na experimentovanie,“ vysvetľuje svoj vzťah k aktivitám, ktoré presahujú jej hlavnú profesionálnu prácu v grafickom dizajne a ilustrácii. A hoci väčšina jej tvorby vychádza z osobných skúseností, postupne sa čoraz výraznejšie obracia aj smerom k ďalším ľuďom. Umenie pre ňu totiž nie je iba spôsobom, ako spracovávať vlastné emócie, ale aj možnosťou vytvárať spoločné zážitky, otvárať diskusie a prepájať ľudí, ktorí by sa za iných okolností možno nikdy nestretli. Práve táto potreba posunúť tvorbu za hranice individuálneho autorského prejavu ju postupne priviedla k organizovaniu vlastných kultúrnych projektov a budovaniu komunít, v ktorých dostávajú priestor aj ďalší mladí umelci.


Umenie, ktoré buduje komunity
Nina patrí k mladým umelkyniam, pre ktoré tvorba nekončí dokončením grafiky, vydaním publikácie alebo odohraním hudobného vystúpenia. Rovnako dôležité je pre ňu aj to, čo sa okolo samotného umenia odohráva – stretnutia, rozhovory, spolupráce a vzťahy, ktoré vďaka nemu vznikajú. Popri vlastných umeleckých projektoch sa preto čoraz intenzívnejšie venuje kultúrnej produkcii, dramaturgii a organizovaniu podujatí, prostredníctvom ktorých vytvára priestor aj pre ďalších mladých autorov. Hoci sama seba opisuje ako introvertku, ktorá rada trávi čas osamote s knihou, práve spoločná tvorba sa pre ňu stala jedným z najprirodzenejších spôsobov nadväzovania priateľstiev. „Väčšina kamarátov, ktorých teraz mám, sú vlastne aj moji kolegovia. Pracujeme spolu na projektoch, v ateliéri alebo na rôznych iniciatívach. A práve cez tú spoločnú prácu vzniká priateľstvo, vzájomná podpora a dôvera,“vysvetľuje. V jej prípade tak komunitný život nevychádza nevyhnutne z potreby neustále sa socializovať, ale skôr zo spoločného záujmu o konkrétne témy a ochoty venovať im svoj čas. Dôležitá je pritom aj skúsenosť, že kultúrne prostredie nemusí fungovať iba prostredníctvom profesionálnych inštitúcií a vopred vytvorených štruktúr. Mnohé zaujímavé projekty môžu vzniknúť aj zdola, z iniciatívy niekoľkých ľudí, ktorí sa rozhodnú niečo spoločne vytvoriť. Práve toto uvedomenie výrazne ovplyvnilo Ninino pôsobenie v Brne a postupne ju priviedlo od účasti na študentských aktivitách k zakladaniu vlastných kultúrnych iniciatív. Jedným z prvých impulzov bola pre ňu komunita FavuLabel, študentského hudobného kolektívu pôsobiaceho na Fakulte výtvarných umení VUT v Brne. Hoci sa škola primárne zameriava na vizuálne umenie a dizajn, FavuLabel vytvára priestor pre študentov, ktorí sa zaujímajú o hudobnú tvorbu, elektronickú scénu a organizovanie kultúrnych podujatí. Nina sa prostredníctvom kolektívu dostala k ľuďom, ktorí nielen tvoria vlastnú hudbu, ale zároveň organizujú koncerty, študentské večierky a ďalšie komunitné aktivity. Fascinovalo ju najmä to, že podobné iniciatívy dokážu fungovať vďaka samotnej aktivite študentov, bez potreby čakať na oficiálne zadanie alebo pozvanie od etablovanej kultúrnej organizácie. „Prišlo mi skvelé, že to nie je iba o tom, že si každý robí svoju vlastnú vec, ale že spolu organizujeme školské akcie, večierky a rôzne komunitné podujatia. A ja som si povedala, že toto je super, ako môžem byť súčasťou?“ spomína. FavuLabel jej tak poskytol nielen nové hudobné skúsenosti, ale predovšetkým ukázal, že podobný model môže fungovať aj v iných umeleckých oblastiach. „Zistila som, že si môžem vytvoriť aj vlastný školský spolok. Že nemusím byť neviem kto, môžem byť pokojne aj prváčka. Tak som si povedala, že to skúsim,“ približuje. Keďže na škole vnímala pomerne silnú komunitu hudobníkov, no chýbalo jej podobné zázemie pre ľudí, ktorí sa venujú literatúre a poézii, rozhodla sa vytvoriť priestor práve pre nich. Tak vznikla iniciatíva Slová do prázdna, ktorá sa postupne stala jedným z jej najdôležitejších osobných a organizačných projektov.

Slová do prázdna fungujú ako študentský literárny kolektív, ktorého cieľom je podporovať mladých autorov, experimentálnu poéziu a alternatívne formy publikovania. Nina pri jeho vzniku vychádzala z pomerne jednoduchej úvahy: na umeleckej škole študuje množstvo ľudí, ktorí popri svojej hlavnej disciplíne píšu básne, krátke texty alebo sa zaujímajú o literatúru, no nemusia vedieť, kde a ako svoju tvorbu predstaviť. „Sú tu ľudia, ktorí by chceli vydávať svoju poéziu alebo s ňou nejako pracovať, ale nevedia ako, nevedia, kam majú ísť. Tak som chcela vytvoriť spolok, ktorý by ich zastrešoval,“ vysvetľuje. Platforma preto organizuje autorské čítania, literárne večery a medziodborové podujatia, pričom jednotlivé vystúpenia následne spracúva aj do vlastných tlačených publikácií. Dôležitá je práve otvorenosť voči rôznym podobám literárnej tvorby. Poézia tu nemusí existovať iba ako text určený na tiché čítanie, ale môže sa stať súčasťou výstavy, hudobného programu alebo experimentálnej performancie. Kolektív tak vytvára prostredie, v ktorom sa stretávajú autori s odlišným umeleckým zázemím a môžu navzájom ovplyvňovať svoje prístupy. Samotná Nina sa pritom neobmedzuje iba na organizačné zabezpečenie podujatí. Venuje sa aj grafickému dizajnu, sadzbe, redakčnej príprave, produkcii a komunikácii jednotlivých projektov. Počas prvého obdobia fungovania sa kolektívu podarilo zorganizovať štyri podujatia a vydať prvý zin, pričom ďalšia publikácia je už v príprave. „Je nás málo a všetci sa v tom ešte len hľadáme. Nikto si nie je úplne istý, čo z toho nakoniec bude. Ale vieme, že chceme vytvárať komunitu, ktorá sa bude venovať poézii. A uvidíme, čo sa stane v priebehu ďalších rokov,“ hovorí. Práve táto otvorenosť je pre Slová do prázdna charakteristická. Nejde o projekt s presne stanovenou konečnou podobou, ale o platformu, ktorá sa môže postupne meniť podľa záujmov a potrieb ľudí, ktorí ju tvoria. Jedným z najvýraznejších projektov kolektívu sa stala výstava Dotyk mojej podstaty, ktorú Slová do prázdna pripravili v nezávislom pražskom priestore byt11. Výstava trvala približne mesiac a prepájala vizuálne umenie, poéziu, hudbu a diskusiu. Jej ústrednou témou bol dotyk, chápaný v širšom zmysle než iba ako fyzický kontakt. Autori sa prostredníctvom jednotlivých diel zamýšľali nad jeho emocionálnymi, intímnymi, rodinnými či spoločenskými podobami. Dotyk mohol predstavovať prejav lásky, materstva, blízkosti alebo sexuality, ale aj skúsenosť, ktorá sa odohráva prostredníctvom materiálu, spomienky či samotného umeleckého diela. Jedna z vystavujúcich autoriek napríklad pracovala s témou materstva a ženskosti, ďalšia vytvorila keramické objekty, v ktorých sa dotyk prejavoval priamo prostredníctvom odtlačkov a fyzickej práce s materiálom. Nina sa na výstave podieľala vlastnými dielami, no predovšetkým sa venovala jej produkcii a dramaturgii sprievodného programu. Kolektív oslovil vizuálnych umelcov z prostredia FaVU a ďalších spriaznených autorov, zatiaľ čo literárna časť vznikala prostredníctvom otvorenej výzvy. Záujemcovia mohli reagovať na tému výstavy vlastnými textami a následne ich predstaviť počas autorských čítaní. Výsledkom bol program, v ktorom sa stretávali odlišné umelecké disciplíny, no každá z nich pristupovala k spoločnej téme vlastným spôsobom. „Mali sme tam hudobné umenie, literárne umenie aj vizuálne umenie, ktoré vlastne pretvorilo celý ten priestor. A práve počas tých dvoch večerov to bolo veľmi intenzívne,“ spomína Nina na vernisáž a derniéru výstavy, ktoré dopĺňali koncerty a literárne vystúpenia. Niektorí autori pripravili básne priamo na tému dotyku, ďalší experimentovali s prepojením hovoreného slova a živej klavírnej hudby. Dôležité pritom bolo, aby jednotlivé spolupráce vznikali na základe vzájomnej dohody a rešpektovali predstavy aj komfort všetkých zúčastnených. Nina preto zdôrazňuje, že výsledná podoba podujatí nebola dielom jedného človeka, ale spoločnou prácou viacerých autorov a organizátorov.



Práve pražskú výstavu považuje Nina za jeden z projektov, ktoré ju v poslednom období najviac potešili. Nie však preto, že by sa na nej podarilo dosiahnuť konkrétnu návštevnosť alebo výrazný mediálny ohlas. Oveľa dôležitejšia bola pre ňu atmosféra, ktorá počas podujatí vznikla, a spôsob, akým sa ľudia dokázali zapojiť do spoločnej diskusie. Organizátori sa totiž nespoliehali iba na to, že návštevníci prídu, pozrú si vystavené diela a odídu. Chceli ich aktívne vtiahnuť do premýšľania o téme, ktorá výstavu spájala. Nina preto spolu s kolegom Tadeášom pripravila súbor otázok, s ktorými počas podujatí oslovovali návštevníkov. Pýtali sa ich, čo pre nich znamená dotyk, ako ho vnímajú a aké osobné skúsenosti sa im s ním spájajú. Niektoré rozhovory so súhlasom účastníkov zaznamenali a následne z nich vytvorili krátky filmový dokument. „Prišlo mi úplne super, že tam boli ľudia, ktorí sa o tej téme možno predtým vôbec nerozprávali. A my sme ich dokázali podnietiť k tomu, aby sa o nej začali rozprávať. Aby to nebolo iba o tom, že sa pozrieš na obraz a tým to končí,“ vysvetľuje. Výstava tak prestala fungovať iba ako priestor prezentácie hotových umeleckých diel a stala sa miestom spoločného premýšľania. Návštevníci sa prostredníctvom rozhovorov dostávali k vlastným spomienkam, pocitom a interpretáciám, ktoré sa následne stávali súčasťou celkového zážitku. Pre Ninu práve tento moment predstavoval jednu z najväčších hodnôt celého projektu. Umenie podľa nej nemusí ponúkať jednoznačné odpovede, no môže vytvárať situácie, v ktorých sa ľudia začnú pýtať otázky, na ktoré by inak možno ani nepomysleli. Výstava Dotyk mojej podstaty zároveň nezostala iba jednorazovou udalosťou. Kolektív ju následne spracoval do rovnomenného literárno-vizuálneho zinu, ktorý funguje ako svojský záznam celého projektu. Publikácia prepája básnické texty vytvorené v súvislosti s výstavou, reprodukcie výtvarných diel a ďalšie grafické prvky, pričom zachováva experimentálny charakter pôvodného podujatia. Nina sa podieľala na jeho redakčnej a grafickej príprave, sadzbe aj samotnej výrobe. Výsledkom je publikácia, ktorá neslúži iba ako dokumentácia výstavy, ale predstavuje samostatný umelecký objekt. V tomto prípade sa tak prirodzene prepájajú jej skúsenosti s grafickým dizajnom, literatúrou a kultúrnou produkciou. Zaujímavé je aj to, že Nina dokáže podobné projekty začleniť do svojho štúdia na FaVU. Namiesto vytvárania samostatného ateliérového zadania môže počas semestra pracovať na konkrétnej iniciatíve, ktorá má reálny výstup a zároveň rozvíja jej odborné schopnosti. „Jeden semester som napríklad vytvorila celý zin. Musela som ho vysadiť, vytlačiť, zošiť, urobiť korektúry. A potom som mohla odprezentovať, prečo som to robila, aký materiál som použila a ako som k tomu pristupovala,“ približuje. Škola tak pre ňu nepredstavuje iba miesto získavania vedomostí, ale aj prostredie, ktoré umožňuje rozvíjať vlastné kultúrne projekty a prepájať akademickú prácu s reálnym umeleckým životom. Dôležité pritom je, že jednotlivé iniciatívy nevznikajú iba kvôli splneniu študijných povinností. Nina ich vníma ako dlhodobejšie aktivity, ktorým chce venovať pozornosť aj mimo univerzitného prostredia.

Podobný dôraz na spoluprácu, solidaritu a prístupnosť kultúry sa prejavuje aj v ďalších iniciatívach, do ktorých sa Nina zapája. Jednou z nich je Odsek Books, brnianska literárna platforma, ktorá prepája organizovanie literárnych podujatí, nezávislé publikovanie, solidárny čitateľský klub a knižný trh malých vydavateľstiev. V spolupráci s kolektívom Vitamin vytvára priestor na stretávanie čitateľov, autorov a ľudí so záujmom o súčasnú literatúru, pričom osobitný dôraz kladie na jej dostupnosť bez ohľadu na sociálne či rodinné zázemie. Jednou z aktivít platformy je komunitná tichá čitáreň, ktorá ponúka možnosť spoločne tráviť čas s knihami v neformálnom prostredí. Dôležitou súčasťou stretnutí je aj ich prístupnosť pre rodičov s deťmi. Organizátori totiž zabezpečujú starostlivosť a aktivity pre najmenších návštevníkov, vďaka čomu si rodičia môžu na chvíľu oddýchnuť a venovať sa vlastnému čítaniu. „Funguje to na báze solidarity a sprístupňovania literatúry všetkým bez rozdielu, bez ohľadu na socioekonomické alebo rodinné zázemie. Máme tam aj stráženie detí, takže rodičia si môžu konečne na chvíľu sadnúť a čítať,“ vysvetľuje Nina. Sama sa zapája do dobrovoľníckeho fungovania čitateľského klubu, ktorý podľa jej slov tvorí menšia skupina približne piatich ľudí. Ich motiváciou pritom nie je finančná, ale presvedčenie, že podobné aktivity majú zmysel a dokážu pozitívne ovplyvniť každodenný život svojich návštevníkov. Práve takéto iniciatívy ukazujú, že kultúra nemusí byť nevyhnutne spojená s veľkými podujatiami, profesionálnou produkciou alebo inštitucionálnym zázemím. Niekedy stačí vytvoriť miesto, kde sa ľudia môžu pravidelne stretávať, zdieľať svoje záujmy a cítiť sa vítaní. „Nikto z nás za to nie je platený, ale všetci to chceme robiť. Keď vidíme, že prídu rodičia s deťmi, deti sú spokojné a rodičia majú konečne chvíľu času pre seba, tak nás to jednoducho napĺňa,“ hovorí. Pre Ninu má táto skúsenosť aj osobný rozmer. Spoločná práca na podobných projektoch sa pre ňu stáva prirodzeným spôsobom nadväzovania priateľstiev, budovania vzájomnej dôvery a vytvárania komunity, v ktorej sa osobné vzťahy prelínajú so spoločným záujmom o literatúru a kultúru. Ninina spoločenská angažovanosť sa však neobmedzuje iba na organizovanie kultúrnych podujatí. Dôležitou súčasťou jej tvorby je aj artivizmus, teda prepájanie umeleckých postupov s aktivizmom a snahou reagovať na aktuálne spoločenské problémy. Prostredníctvom ilustrácie a grafického dizajnu sa venuje politickému dianiu, sociálnym nerovnostiam či otázkam, ktoré ovplyvňujú každodenný život jej generácie. „Vo voľnej tvorbe najviac reflektujem svoje sny a osobné témy. Ale zároveň sa venujem aj artivizmu a ilustrácii, ktorá reaguje na politické dianie alebo aktuálne socioekonomické problémy,“ vysvetľuje. V tomto prípade pre ňu vizuálna komunikácia predstavuje nástroj, prostredníctvom ktorého môže formulovať vlastný postoj a zároveň osloviť ľudí mimo tradičného umeleckého prostredia. Jednou z tém, ktoré ju v súčasnosti intenzívne zamestnávajú, je napríklad využívanie generatívnej umelej inteligencie v komerčnej vizuálnej komunikácii. Nina si všíma rastúci počet reklamných plagátov a grafických materiálov vytvorených pomocou AI, ktoré podľa nej často nahrádzajú prácu profesionálnych ilustrátorov a dizajnérov. Kriticky vníma nielen samotný vizuálny výsledok, ale aj širšie dôsledky takéhoto prístupu na kreatívne profesie, autorskú tvorbu a schopnosť verejnosti rozlišovať medzi ľudskou a strojovo generovanou prácou. „Všade v Brne a vlastne vo všetkých mestách vidím AI plagáty a už ma to existenčne hnevá,“ priznáva. Ako reakciu preto pripravuje sériu nálepiek, ktorými chce na podobné vizuály upozorňovať. Ich súčasťou má byť aj anglický odkaz Get a real person to do this, teda výzva, aby tvorcovia reklamy namiesto generovania obrazov oslovili skutočných ľudí. Hoci ide zatiaľ o zamýšľaný projekt, dobre ilustruje jej spôsob uvažovania o umení ako o nástroji verejnej komunikácie. Namiesto rozsiahleho manifestu chce vytvoriť jednoduchý vizuálny zásah, ktorý môže vyvolať otázky a otvoriť diskusiu. Zároveň si uvedomuje, že nie každý človek dokáže dnes spoľahlivo rozpoznať obsah vytvorený umelou inteligenciou, čo podľa nej predstavuje ďalší problém súčasnej vizuálnej kultúry.

Popri vlastných iniciatívach a spoločensky orientovaných projektoch Nina postupne získava aj skúsenosti s profesionálnym fungovaním kultúrnych organizácií. Vo svojom portfóliu uvádza spolupráce s brnianskym kníhkupectvom a vydavateľským prostredím Odsek Books, študentským časopisom Bublina Magazine, ktorý vzniká na Fakulte výtvarných umení VUT v Brne, či medzinárodnou iniciatívou World Bridge Initiatives pôsobiacou pri Masarykovej univerzite. V jednotlivých projektoch sa venuje grafickému dizajnu, vizuálnej komunikácii, propagácii, produkcii alebo koordinácii mediálnych aktivít. Skúsenosti tak získava nielen ako autorka, ale aj ako človek, ktorý musí premýšľať nad fungovaním celého projektu, jeho komunikáciou, publikom a spolupracovníkmi. V roku 2026 pôsobí aj v pražskom kultúrnom priestore SVĚTOVA 1, kde sa venuje grafickému dizajnu, ilustrácii, marketingu a ďalším komunikačným aktivitám. Práve táto skúsenosť jej umožňuje lepšie spoznávať každodenné fungovanie profesionálnej kultúrnej prevádzky, ktoré sa od nezávislých študentských iniciatív v mnohom líši. „Momentálne mám stáž, takže si skúšam taký ten dospelý život. Chodím do práce, do kancelárie, na mítingy a venujem tomu veľa času a energie,“ približuje s úsmevom. Hoci jej vlastné projekty často fungujú na princípe dobrovoľnej spolupráce a flexibilného organizovania času, profesionálne prostredie jej prináša nové skúsenosti s pravidelným pracovným režimom, zodpovednosťou a fungovaním väčšieho tímu. Nina však ani v tomto prípade neoddeľuje praktickú prácu od vlastných umeleckých záujmov. Práve naopak, snaží sa hľadať spôsoby, ako môžu jednotlivé skúsenosti navzájom obohacovať jej tvorbu a pomáhať jej pri realizácii ďalších projektov. Napriek množstvu aktivít, ktorým sa venuje, Nina zatiaľ nemá presne stanovený plán, kam by mala jej profesionálna a umelecká cesta smerovať. Sama priznáva, že sa stále nachádza v období hľadania a postupného rozhodovania o tom, ktorým oblastiam chce venovať najviac energie. „Ešte to stále hľadám, pretože tých projektov mám viac. Teraz som práve v období, keď sa mi veci začínajú kryštalizovať a zisťujem, čo mi naozaj dáva zmysel a ako to môžem robiť,“ vysvetľuje. Zároveň si však uvedomuje, že neustála aktivita nemusí byť automaticky synonymom úspechu. Práve naopak, skúsenosti s vyčerpaním a tlakom na výkon ju naučili premýšľať aj nad tým, čo jej jednotlivé projekty skutočne prinášajú. Keď dostane otázku, ktorý zo svojich doterajších projektov považuje za najúspešnejší, odpovedá pomerne nečakane. „Ja sa na to asi nechcem pozerať z perspektívy úspešnosti. Pretože úspešnosť sa môže merať aj mierou šťastia. Môžem zorganizovať podujatie, na ktoré príde tristo ľudí, ale ak ja nebudem šťastná alebo nebudú šťastní ľudia, ktorí sa na ňom podieľali, tak čo je vlastne tá úspešnosť?“ pýta sa. Práve tento spôsob uvažovania pomerne presne vystihuje jej prístup k tvorbe aj organizovaniu kultúrnych aktivít. Dôležitý pre ňu nie je iba výsledok, počet návštevníkov či profesionálne uznanie, ale aj samotný proces, vzťahy medzi spolupracovníkmi a pocit, že vytvorený projekt má pre niekoho skutočný význam. Úspech tak nemusí predstavovať veľká výstava alebo prestížna spolupráca, ale pokojne aj malý literárny večer, pri ktorom sa stretnú ľudia, ktorí by inak nemali príležitosť predstaviť svoju tvorbu. A možno práve v tomto prístupe sa najvýraznejšie prejavuje jej umelecká identita – nie ako súbor jednotlivých disciplín, ale ako schopnosť vytvárať prostredie, v ktorom sa môžu prirodzene stretávať rôzne myšlienky, skúsenosti a ľudia.


Pri pohľade na doterajšiu tvorbu Niny Böttcherovej je zrejmé, že jej umelecká cesta sa nedá jednoducho opísať prostredníctvom jednej profesie alebo výtvarnej techniky. Od detských kresieb v Spišskej Novej Vsi cez prvé profesionálne ilustrácie a grafické zákazky sa postupne dostala k poézii, multimediálnym performanciám, elektronickej hudbe, tetovaniu aj organizovaniu nezávislých kultúrnych podujatí. Každá z týchto aktivít jej umožňuje pracovať s iným aspektom vlastného prežívania a komunikácie. Vizuálne umenie jej poskytuje priestor na vytváranie osobných imaginárnych svetov, poézia na pomenúvanie emócií, hudba a performancia na ich sprostredkovanie prostredníctvom spoločného zážitku. Komunitné projekty zasa ukazujú, že tvorba nemusí byť iba individuálnou činnosťou, ale môže sa stať základom spolupráce, vzájomnej podpory a spoločenského dialógu. Nina pritom nemá potrebu definitívne rozhodnúť, ktorá z týchto oblastí je pre ňu najdôležitejšia. Jej autorský rukopis sa stále formuje a práve otvorenosť voči novým médiám, ľuďom a skúsenostiam predstavuje jednu z jeho najvýraznejších vlastností. V jej tvorbe sa stretáva detská predstavivosť s dospelou skúsenosťou, osobná zraniteľnosť so spoločenskou angažovanosťou a potreba samoty s túžbou vytvárať priestor pre druhých. A hoci sa jednotlivé projekty môžu na prvý pohľad zdať nesúvisiace, všetky vychádzajú z podobnej zvedavosti a potreby hľadať nové možnosti umeleckého vyjadrenia. Nina tak predstavuje generáciu mladých tvorcov a tvrokýň, pre ktorých hranice medzi umením, dizajnom, hudbou a kultúrnou produkciou prestávajú byť rozhodujúce. Oveľa dôležitejšie je to, čo prostredníctvom svojej práce dokážu sprostredkovať, aké otázky otvárajú a aké vzťahy pri tom vznikajú. A možno práve preto nie je potrebné, aby si Nina už dnes vybrala jedinú umeleckú cestu. Jej tvorba totiž ukazuje, že niekedy má najväčší zmysel práve možnosť neustále objavovať ďalšie.


Nina Böttcherová je slovenská multimediálna umelkyňa, grafická dizajnérka, ilustrátorka a autorka poézie, pôsobiaca aj pod umeleckým menom stanicamiru. Vyrastala v Spišskej Novej Vsi a od roku 2024 študuje v Ateliéri grafického dizajnu 1 na Fakulte výtvarných umení Vysokého učenia technického v Brne. Vo svojej tvorbe prepája tradičné výtvarné techniky s digitálnymi médiami, poéziou, elektronickou hudbou a multimediálnou performanciou. Venuje sa témam nostalgie, detskej imaginácie, eskapizmu, intimity a spoločenských otázok. Je autorkou básnických publikácií Dotknutá (2024) a 26 hours (2025). Pod menom stanicemíru rozvíja audiovizuálne performancie a venuje sa DJingu. Je zakladateľkou študentského literárneho kolektívu Slová do prázdna a spolupracuje s kultúrnymi a komunitnými iniciatívami FavuLabel, Odsek Books či Bublina Magazine. Jej tvorba sa pohybuje medzi osobným umeleckým vyjadrením, experimentovaním s médiami a vytváraním priestoru pre spoločné kultúrne zážitky.