Aj ľudské telo možno vnímať ako architektúru

Dátum: 26.07.2021

Autor: Martin Brix

Pochádza zo Šale, kde ju už od detstva mama, ktorá učila výtvarnú výchovu, viedla ku kreatívnej tvorbe. Takže už ako desaťročná si začala kresliť prvé návrhy oblečenia a tak prirodzene jej ďalšie kroky smerovali na odevný dizajn do Trenčína. Tu zistila, že sa jej „kreatívnô“ otvára aj do iných oblastí. Pravé jedna z pani učiteliek, ktorá sa zaoberala architektúrou jej vnukla myšlienku, či neskúsiť aj architektúru a ešte lepšie ak sa tieto dve oblasti prepoja. To Danicu zaujalo a následne pokračovala v štúdiu architektúry na VŠVU v Bratislave, kde rozvinula svoj záujem o otázky tela, mäkkej architektúry a vzťahu medzi odevom a priestorom. Po skončení magisterského štúdia nastúpila na doktorandské a potom na škole začala pôsobiť ako pedagóg. Takže jej život je úzko spätý s akademickou pôdou aj s praxou zároveň, tá však tiež nie je úplne bežná. V zahraničí bola veľakrát. Najhlbšiu stopu v nej zanechala výskumná stáž na CITA (Centrum pre informačné technológie a architektúru) v Kodani, kde obohatila svoj výskum digitálnymi prístupmi.

Najskôr, Mgr. art. Danica Pišteková, ArtD., pôsobila ako odborná asistentka v Ateliéri III A3 doc. Ing. Jána Studeného, akad. arch. na Katedre architektonickej tvorby VŠVU, v ktorom je práca zameraná na kombináciu reálnych aspektov navrhovania s utopickými víziami. Počas tohoto obdobia absolvovala pedagogické výskumné pobyty University of Arts v Tokiu a Gengdan Institute of University of Technology v Pekingu. Aktuálne je Danica odbornou asistentkou Ing. arch. Jakuba Kupca v Ateliéri Urbánnej stratégie, ktorý sa zaoberá presahmi architektonickej tvorby do urbánnych, krajinných či environmentálnych rámcov.

Je laureátkou ceny Nadácie NOVUM za rok 2018, niekoľkonásobnou nominantkou Ceny za architektúru ale aj držiteľkou Ceny za architektúru (CE.ZA.AR) v kategórii Cena verejnosti, ktorú získala s kolektívom štyroch architektiek WOVEN, za objekt Lesnej sauny v Spišskom Hrhove nominovaný v kategórii Fenomény architektúry.

WOVEN nie je štandardné architektonické štúdio. Štvorica architektiek Danica Pišteková, Anna Cséfalvay, Marianna Maczová a Veronika Michalíková okrem toho, že sa nevenujú iba “bežným” architektonickým zadaniam, fungujú spolu v podstate celoročne, avšak často z rozdielnych miest. Realizácie tejto skupiny sa nachádzajú niekde medzi kategóriami exteriérového nábytku, krajinnej architektúry a drobnej stavby.

Danica je aktívna architektka, ktorá vo svojej vlastnej tvorbe tvorí na báze vzájomných presahov odevu a architektúry. Nemám síce konkrétnu agendu, ale robí to, čo vie najlepšie a čo ju baví. Vyučuje na spomínanej VŠVU na Katedre architektonickej tvorby v Ateliéri architektúry III A3, v ktorom je práca zameraná na kombináciu reálnych aspektov navrhovania s utopickými víziami, spolu s architektonickým štúdiom WOVEN organizuje vzdelávacie podujatie pre študentov s názvom 1 : 1 WORKSHOP a snaží sa odovzdávať a rozvíjať to, čo sa naučila vonku. Svoje práce vystavuje na Slovensku aj v zahraničí a kontinuálne sa venuje výskumu prototypovaním objektov a publikovaniu štúdií a textov.

Textil v architektúre nepredstavuje materiálovú inováciu. Predsa už najstaršie obydlia nomádskych kmeňov boli vyrobené z textílií, preto aby sa mohli skladať a rozkladať podľa potreby. Na drevenú kostru (konštrukciu) sa naťahovala textília (plášť), pričom oboje sa dokázali prispôsobovať potrebám vnútorného priestoru. Napriek tomu však aj v súčasnosti ponúka textil nové možnosti využitia v architektúre, rovnako ako ponúka ďalšie možnosti architektúra v odeve. Odev na jednej strane prepožičiava architektúre materiál, na strane druhej prepožičiava architektúra odevu systém.

Robiť architektúru neznamená len projektovať a stavať. O architektúre sa dá rozmýšľať, písať, rozprávať, dá sa ju analyzovať, testovať, kritizovať alebo spájať s inými disciplínami. Danica ako architektka citlivo pracuje s prázdnom priestoru a hmotou. Otvára pohlaď na materiál, tvar, premenlivosť, vzťah priestoru voči návštevníkovi a objektu. Vo svojich projektoch skúma hranice medzi odevom, architektúrou a priestorom. V jej tvorbe odev iba neslúži, ale vytvára nový program, resp. sám určuje program vo vnútri, rovnako ako to robí architektúra. Vrství sa, premiestňuje, zoskupuje. Okrem toho však celý proces aj obracia. Už existujúce, zaužívané časti odevu sa stávajú stavebnými modulmi, z ktorých Danica vytvára nové objekty zbavené kultúrnych či sociálnych významov, postavené na mierkach ľudského tela. Vo vnútri týchto „odevov“ vytvára viacvrstvový, šitý priestor, autonómny, nezávislý na tele uprostred, používajúci formálny jazyk odevu. Priestor je zároveň mäkký a flexibilný, otvorený a nestály – de facto je zdrojom neustáleho objavovania. 

1 2 ... 4 ►