#čerstvé ovocie_fm#efemko#handpoke#slam poetry#slovo#tetovanie#text#umenie

Slová, ktoré zostávajú pod kožou

Dátum: 04.10.2026

Autor: Martin Brix

Veron sa pohybuje medzi slovom, pódiom a tetovaním. V slam poetry našla priestor na pomenovanie vlastných pocitov a skúseností, pri tetovaní zase spôsob, ako ich pretaviť do vizuálnej podoby. Ako sa z témy bakalárskej práce stala cesta na slamové pódiá a až k druhému miestu na Majstrovstvách Slovenska? Prečo posledných osemdesiat eur počas pandémie minula práve na tetovacie potreby a ako sa z jej „špinavých keriek“ postupne stal rozpoznateľný autorský rukopis? A čo sa stane, keď slová, ktoré pôvodne vznikli z jej vlastného prežívania, oslovia niekoho natoľko, že si ich nechá natrvalo vytetovať na kožu? Aj o tom je príbeh Veron a jej dvoch tvorivých svetov, ktoré majú k sebe oveľa bližšie, než by sa na prvý pohľad mohlo zdať. 

Keď má Veronika Lantajová povedať, čomu sa venuje, odpoveď je celkom jednoduchá: „Ježiš, všeličomu.“ Väčšina ľudí ju pozná ako Veron a dnes sa jej tvorba pohybuje najmä medzi slovom a obrazom. V Bratislave spoluorganizuje podujatia Slam Poetry Bratislava, sama roky vystupovala ako slam poetka a popri tom sa venuje tetovaniu. Hoci sa tieto svety na prvý pohľad môžu zdať vzdialené, v jej prípade sa prirodzene prelínajú. Oba vychádzajú z potreby zachytiť vlastné prežívanie a dostať ho von – niekedy cez text a vlastný hlas, inokedy cez obraz, ihlu a kožu. Písanie bolo v jej živote prítomné ešte skôr, ako vôbec vedela, že sa raz postaví na slamové pódium. Vyrastala v prostredí, kde sa písalo – pre seba písala jej mama aj starká – a Veron tak bola odmalička prirodzene nablízku svetu, v ktorom sa myšlienky a pocity dajú zachytiť slovami. „Vždy som bola v tom kruhu toho, že sa to u nás dialo,“ spomína. Sama začínala podobne nenápadne. Cez školské slohy, poéziu či prozaické texty, pri ktorých postupne zisťovala, že jej jazyk nie je iba povinnou školskou disciplínou. Záujem o slovo ju napokon priviedol až k štúdiu anglického jazyka v kombinácii s výtvarným umením. Práve spojenie textovej a vizuálnej stránky je pri spätnom pohľade na jej dnešnú tvorbu takmer príznačné, hoci v tom čase ešte neexistoval žiadny premyslený plán, že jedného dňa bude striedať slamové pódium s tetovacím stolom.

Zlom prišiel paradoxne pri bakalárskej práci. Ponúkané témy ju príliš nebavili, a tak začala hľadať niečo, k čomu by mala bližší vzťah. Dostala sa k Beat Generation a cez ňu postupne k slam poetry. Fascinovala ju surovosť, bezprostrednosť a najmä sloboda, s akou sa v tomto prostredí dalo pracovať s jazykom. Chcela preto slam zaradiť priamo do svojej bakalárskej práce, no narazila na pomerne praktický problém – na Slovensku išlo stále o málo známu scénu a akademických zdrojov bolo príliš málo. So školiteľom napokon našli cestu cez skúmanie transcendentalizmu a jeho vplyvu na beatnikov, na ktorých mohla prirodzene nadviazať aj neskorším vývojom smerujúcim k slamu. Pre Veron však táto akademická obchádzka znamenala niečo podstatnejšie. Počas rešeršovania zistila, že slam poetry na Slovensku reálne existuje. Začala zisťovať, kto ju robí, oslovila jedného z ľudí vtedajšej scény Miška Krakovského a cez ďalšie kontakty sa napokon dostala aj k malej bratislavskej komunite. Z témy bakalárky sa tak pomaly stávalo niečo, čo sama chcela skúsiť. Načasovanie pritom nebolo náhodné. Veron opisuje toto obdobie ako prechod medzi tínedžerským a dospelým životom, keď sa spolu s novými skúsenosťami začali kopiť aj problémy, názory a emócie, pre ktoré dovtedy nemala vhodný výstup. „Nemala som ich ako inak vyjadriť než tým slovom,“ hovorí. Slam jej ponúkol priestor, v ktorom sa nemusela príliš kontrolovať ani svoje prežívanie uhládzať do podoby, ktorá bude prijateľná pre všetkých. Dôležitá bola aj komunita. Vnímala ju ako bezpečné prostredie, kde bolo možné povedať veci nahlas bez toho, aby človek vopred vedel, ako budú prijaté. „Mne sa tá surovosť toho veľmi páčila, tak som začala písať slamové texty.“ Navyše nemusela prekonávať strach z pozornosti, ktorý môže byť pre začínajúceho performera najväčšou bariérou. Veron sa smeje, že pozornosť mala rada vždy. „Nech ma ľudia počúvajú, nech vidia, čo si myslím.“ Postupne v tom však našla niečo hlbšie než potrebu byť videná. Keď na pódiu pomenovala vlastnú skúsenosť, často sa ukázalo, že v publiku sedí niekto, kto pozná rovnaký pocit. „Keď to prežívam ja, je určite aspoň jeden človek, ktorý to prežíva tiež.“ Z osobného vypisovania sa tak stala komunikácia a z komunikácie postupne tvorivý jazyk, ktorý ju priviedol až k jednému z jej doteraz najväčších slamových úspechov – druhému miestu na Majstrovstvách Slovenska v slam poetry v roku 2024.

Druhá cesta sa začala ešte skôr a oveľa punkovejšie. Prišla pandémia, Veron sa doma nudila a zostávalo jej posledných osemdesiat eur. Namiesto šetrenia sa rozhodla investovať ich do vecí na tetovanie. „Povedala som si, že keď si za ne kúpim veci na tetovanie, tak sa nebudem nudiť.“ Tetovania ju pritom fascinovali už dávnejšie – zaujímala ju ich história, symbolika aj samotná intimita kontaktu človeka s kožou. Zároveň si uvedomovala, že osemdesiat eur môže byť pre niekoho celý disponibilný rozpočet, a jej prvotná predstava bola preto veľmi jednoduchá: robiť kamarátom dostupné kerky za menej peňazí – viac dostupné. Profesionálny plán v tom na začiatku nebol. Bol v tom lockdown, zvedavosť a chuť naučiť sa niečo nové. Vybrala si handpoke, teda techniku ručného tetovania bez strojčeka, a jej prvé lekcie dnes znejú takmer ako dokonalá pandemická historka. Ozvala sa kamarátom tatérom s tým, že veď času majú všetci dosť, a cez FaceTime sa nechala navigovať pri prvých pokusoch. „Mala som prehnutú nohu cez koleno a v štuplíku od minerálky som mala farbu, do ktorej som namáčala ihlu. A kamarát mi hovoril, či to robím dobre alebo nie.“ Nasledovalo skúšanie na sebe, kamarátoch a rodinných príslušníkoch, až kým nenadobudla pocit, že svoju prácu môže ponúknuť aj verejne. To, že tetovanie zostáva na koži natrvalo, ju pritom príliš nedesilo. Prvé motívy boli malé a Veron ich brala najmä ako súčasť učenia. „Najhoršie, čo sa môže stať, je, že sa to niekomu nebude páčiť. Ale ja si vždy budem pamätať, že to bol nejaký krok k tomu, čo sa učím.“

Oveľa väčšou výzvou než zvládnuť samotnú techniku bolo nájsť a predovšetkým obhájiť vlastný rukopis. Keď začínala približne pred šiestimi rokmi, estetika, ku ktorej prirodzene smerovala, nebola v jej okolí samozrejmosťou. Kým dominovali jemné, čisté línie a malé uhladené motívy, ona začala robiť to, čomu sama hovorila „špinavé kerky“. Boli rozpité, rozmazané, miestami chaotické a nedokonalé – a práve preto jej prišli autentické. „Boli presne také, aká som vtedy bola ja.“ Najťažšie teda nebolo presvedčiť ruku, aby urobila dokonale čistú čiaru, ale presvedčiť okolie, že nedokonalosť môže byť zámerom. A zároveň presvedčiť samu seba, že nemusí skĺznuť k tomu, čo sa od tetovania očakáva. „Bolo pre mňa najťažšie zostať si verná v tom, že toto je to, kto som.“ Neskôr sa jej tento rukopis podarilo rozvinúť, našiel si vlastné publikum a Veron sa z domáceho tetovania na gauči posunula k profesionálnejšiemu vybaveniu a napokon aj k hosťovaniu v bratislavskom štúdiu Onakô. S odstupom je pritom zaujímavé sledovať, ako prirodzene sa obe línie jej života začali približovať. Na jednej strane bol slam so svojou surovosťou, otvorenosťou a schopnosťou pomenovať chaos v hlave, na druhej tetovanie, v ktorom sa Veron postupne prestala báť neuhladenosti a začala ju používať ako vedomý výrazový prostriedok. Sama hovorí, že časom začali ísť „ruka v ruke“. V oboch prípadoch totiž musela urobiť podobnú vec – prestať sa príliš zaoberať tým, ako by výsledok podľa niekoho iného mal vyzerať a nájsť spôsob, ktorý bude jej vlastný. A práve tam sa začína formovať Veron, akú poznáme dnes – autorka, ktorá dokáže rovnaký vnútorný chaos raz premeniť na vetu vyslovenú pred plnou miestnosťou a inokedy na stopu, ktorá niekomu zostane na koži.

Keď osobné prestane byť iba osobné

Keď Veron našla v slame priestor, v ktorom nemusela vlastné myšlienky príliš uhládzať, postupne prišla aj na to, o čom vlastne chce písať. Odpoveď pritom nebola komplikovaná. Keď sa jej raz mama opýtala, o čom chce, preboha, stále písať, Veron jej odpovedala: „No predsa o sebe.“ Nie preto, že by chcela byť ústrednou témou každého textu, ale preto, že vlastná skúsenosť je materiál, ktorý pozná najlepšie. Práve cez ňu dokáže hovoriť o veciach, ktoré sú oveľa univerzálnejšie. Postupne preto začala v textoch hľadať hranicu medzi sebou a svetom okolo nej – čo z toho, čo vidí, patrí vonkajšiemu svetu, čo sa odohráva v nej a čo vznikne vo chvíli, keď sa tieto dve roviny stretnú. „Čokoľvek, čo vychádzalo zvnútra, z môjho prežívania, z môjho pohľadu na svet, bola inšpirácia pre moje texty,“ vysvetľuje. Funguje to aj opačn? Nie! Keď sa snažila odhadnúť, čo by asi publikum chcelo počuť, výsledok podľa nej väčšinou nestál za veľa. Slam pre ňu jednoducho funguje najlepšie vtedy, keď nevzniká na objednávku, ale z potreby niečo spracovať. Aj preto nemá potrebu produkovať texty pravidelne. Ak sa v nej nič nehýbe, pokojne nepíše. Jej tvorba prichádza skôr vo vlnách a je úzko spojená s konkrétnym obdobím života. To sa prejavuje aj v tom, ako dlho jednotlivé slamové texty používa. „Pre mňa to bolo vždy o aktualite toho textu. Ako náhle už nebol aktuálny, prestala som ho rozprávať.“ Slam preto nevníma ako archív, v ktorom si buduje repertoár a postupne z neho vyberá osvedčené kusy. Text patrí k situácii, pocitu alebo verzii Veron, ktorá ho napísala. Keď sa zmení ona, môže sa skončiť aj jeho život na pódiu. Výnimkou sú texty, ku ktorým má osobný vzťah – napríklad jeden napísaný pre partnera, ku ktorému sa rada vracia pri tematicky ladených večeroch. Popri slamoch si však píše aj ďalšie, civilnejšie texty, ktoré nerýmuje ani neprispôsobuje vystúpeniu. Práve z nich by raz možno chcela vytvoriť knihu. Podobnú potrebu zapisovať každodennosť dnes vidno aj na jej Substacku, kde sa z obyčajných situácií – sťahovania, narodenín, vecí odložených v skrini či rozhodnutia odísť z práce – postupne stávajú osobné úvahy o tom, kde sa práve v živote nachádza.

Slam však zostáva iný práve tým, že text sám osebe nestačí. Potrebuje človeka, ktorý ho vysloví, a ľudí, ktorí ho počúvajú. Veron preto odmieta predstavu, že existuje jeden správny spôsob, ako slam vyzerá. Niekto pracuje takmer divadelne, pohybuje sa po priestore, zapája publikum alebo sa pokojne hodí na zem, iný zostane stáť na mieste a celý účinok postaví na texte a hlase. „Vtedy je podľa mňa najkrajšie vidieť osobnosť toho človeka, ktorý sa tým, aký je, prepája s publikom.“ Jej vlastná performancia stojí niekde medzi tým. Text jednoducho neodrecituje od začiatku do konca. Sleduje miestnosť, reaguje na ľudí, zastaví sa, niečo dopovie a pokojne vysvetlí aj vtip, ktorý nezafungoval. Hranica medzi napísaným textom a prítomným momentom tak zostáva otvorená. Publikum nie je kulisa, pred ktorou sa odohrá pripravené číslo, ale ďalší účastník situácie. Aj preto sa slam zvonka ľahko zamieňa so stand-upom. Veron chápe prečo. Veľa slamerov pracuje s humorom a časť z nich sa zároveň venuje stand-upu. Rozdiel však vidí v tom, že slam nemusí smerovať k smiechu a vlastne nemusí smerovať k žiadnej jednej emócii. V jeden večer môže publikum najskôr vybuchnúť od smiechu a o pár minút neskôr zostať úplne ticho. „Akýkoľvek pocit, ktorý to vzbudí, tak je to spravené dobre,“ hovorí. Humor pritom používa aj ona a často veľmi prirodzene funguje ako spôsob, ako sa priblížiť k veciam, ktoré samy osebe vtipné nie sú. Presne tento princíp vidno aj v jej písaných textoch. Vie rozprávať o neistote, odchádzaní, dospelosti alebo vlastných pádoch a o chvíľu samu seba zhodiť absurdnou poznámkou. Ťažká téma sa tým nestratí. Skôr sa dostane bližšie k spôsobu, akým ju človek naozaj prežíva – chvíľu dramaticky, chvíľu smiešne a väčšinu času niekde medzi tým.

Rozhodujúce pre Veron nie je ani to, či sa text formálne podobá na poéziu, prózu alebo storytelling. Slam je pre ňu príťažlivý práve tým, že sa vzpiera presnej definícii. Pri súťažných formátoch existujú pravidlá – napríklad autorskosť textu či časový limit – ale samotný spôsob písania zostáva otvorený. Text môže byť rýmovaný, civilný, vymyslený aj autobiografický. Hodnotu mu nedáva komplikovaný jazyk ani množstvo literárnych trikov, ale to, či cez človeka na pódiu skutočne niečo prejde. „Najhoršie je, keď si niekto vyberie tému, s ktorou vlastne nemá súvis, len mu príde veľmi atraktívna, a necítiť z toho nič.“ Vtedy podľa nej zostáva performer akýmsi prázdnym objektom – slová ním síce prejdú, prejdú aj publikom, ale nikde sa nezachytia. Keď však človek tému naozaj prežíva, spôsob, akým ju vysloví, už nemožno úplne oddeliť od toho, čo hovorí. Práve v takých chvíľach dokáže byť slam pre Veron zároveň nepríjemne osobný aj oslobodzujúci. Hovoriť pred ľuďmi o veciach, ktoré sa odohrávajú vnútri, pre ňu nie je iba umeleckým gestom. „Keď ja nejaké svoje pocity vyjadrím nahlas, tak si ich veľakrát lepšie uvedomím a ľahšie sa mi s tým potom pracuje. Je to aj taká psychoterapia zároveň.“ Publikum do tohto procesu vstupuje ako spätná väzba, nie však iba prostredníctvom bodov. Po vystúpeniach za ňou prichádzajú ľudia, ktorí sa v texte našli, ale aj takí, ktorí s ňou nesúhlasili a chcú pochopiť, prečo veci vidí práve tak. Pre Veron je dôležitá aj táto druhá situácia. Slam podľa nej môže vytvoriť miesto, kde sa dve odlišné skúsenosti nemusia okamžite poraziť argumentom, ale môžu sa na chvíľu skúsiť navzájom pochopiť.

Najsilnejšie sa jej táto schopnosť pretaviť emóciu do textu ukázala na Majstrovstvách Slovenska. Veron v tom období prežívala konflikt vo vnútri slamovej scény a opisuje ho ako kombináciu obrovského hnevu a pocitu nespravodlivosti. Namiesto toho, aby emóciu odložila bokom, preniesla ju priamo na pódium. Výsledný text dodnes považuje za jeden zo svojich najsilnejších – nielen témou, ale aj spôsobom, akým sa jej ho podarilo napísať a predniesť. Reagovalo publikum, komunita aj človek, ktorého sa text týkal. „Neviem, čo sa vtedy dialo s mojou hlavou, ale bolo to veľmi silné.“ Na rovnakých majstrovstvách napokon skončila druhá a tento moment pre ňu znamenal dôležitý míľnik. „Ja som to fakt dala. Že to malo nejaký zmysel, že som sa tomu venovala.“ Nešlo už iba o písanie pre seba či bezpečný priestor malej komunity. Ukázalo sa, že jej spôsob rozprávania dokáže fungovať aj pred publikom, ktoré ju nemusí osobne poznať. S úspechom však neprišla potreba naháňať ďalšie pódiá. Práve naopak, Veron dnes prechádza obdobím, keď sama aktívne píše menej a viac energie presunula do zákulisia. Jedným z jej najdôležitejších míľnikov sa preto nestalo ďalšie umiestnenie v súťaži, ale vznik Slam Poetry Bratislava. Bratislavská scéna predtým fungovala skôr prerušovane a po odchode ľudí, ktorí ju zastrešovali, zostalo miesto, ktoré nemal kto systematicky prevziať. Veron a ďalší bratislavskí slameri si položili pomerne jednoduchú otázku: keď tu žijú, vystupujú a chcú mať pravidelné akcie, prečo si ich neurobiť sami? „Chceme to robiť férovo, chceme to robiť od srdca, chceme to robiť tak, aby to malo zmysel.“ Z bezpečného priestoru, ktorý kedysi našla ako začínajúca slamerka, tak dnes sama pomáha vytvárať bezpečný priestor pre ďalších. Možno práve toto najlepšie ukazuje, kam sa jej vzťah k slamu za tie roky posunul. Najskôr potrebovala miesto, kde môže povedať vlastné veci nahlas. Potom zistila, že ich niekto počúva. Neskôr prišli súťaže, úspech a momenty, keď jej text dokázal rozhýbať celú miestnosť. Dnes už však nemusí byť vždy tou, ktorá stojí uprostred pódia. Momentálne sama hovorí, že je skôr v organizačnej fáze a nové texty na vystupovanie aktívne nepíše. Slam tým z jej života nezmizol, iba zmenil podobu. A možno je to pre Veron celkom prirodzené. Keď jedno médium na chvíľu stíchne, stále zostáva druhé – také, v ktorom sa namiesto slov dá pracovať s čiarou, škvrnou, rastlinou, nedokonalosťou a ľudskou kožou.

Nedbanlivá nedokonalosť

Popri písaní si Veron našla aj ďalší spôsob, ako spracovať to, čo vidí a prežíva – tetovanie. Postupne pre ňu prestalo byť iba remeslom, ktoré sa naučila počas pandémie, a stalo sa ďalšou súčasťou jej autorskej tvorby. Podobne ako pri slame pritom potrebovala najskôr pochopiť, že nemusí nasledovať predstavu o tom, ako by výsledok mal vyzerať. To, čomu na začiatku hovorila „špinavé kerky“, sa časom ukázalo ako základ vlastného vizuálneho jazyka. Rozpité línie, škvrny, otlačky, nepresnosti a určitá surovosť neboli niečím, čo treba technicky odstrániť. Práve naopak. Veron ich začala kultivovať a postupne z nich vytvorila estetiku, ktorá stojí na kontrolovanom chaose. Keď počas rozhovoru padne pomenovanie „nedbanlivá nedokonalosť“, okamžite sa v ňom nájde. Je to celkom presný opis tvorby, ktorá sa nesnaží pôsobiť dokonalo, ale zároveň vôbec nie je náhodná. Podobnosť so slamom tu nie je iba vizuálnou metaforou. Veron sama hovorí, že tetovanie sa s jej písaním postupne začalo prepájať. „Tie kerky pôsobili strašne špinavo, kým som ich nejakým spôsobom dokázala upratať, rovnako ako tie myšlienky.“ V oboch médiách tak pracuje s podobným procesom. Na začiatku môže byť pocit, situácia alebo nejasný vnútorný impulz a až tvorbou zisťuje, akú podobu vlastne má. Pri slame z neho vzniká text, ktorý upravuje dovtedy, kým ho dokáže vysloviť pred ľuďmi. Pri tetovaní môže byť výsledkom niekoľko čiar, abstraktný tvar, rastlinný motív alebo fragment vety. Rozdiel je najmä v materiáli, cez ktorý tá istá potreba prechádza. „To, čo vidím vonku, precítim nejako zvnútra, čo mi to pripomenie, či už je to nejaký tvar alebo totálny abstrakt, a tak to ide zo mňa von.“

Text sa dokonca môže presunúť z jedného média priamo do druhého. Ľudia za ňou prichádzajú s úryvkami, ktoré počuli počas slamového vystúpenia alebo ich niekde čítali a chcú ich nosiť na vlastnom tele. V tej chvíli nastáva zvláštny obrat. Niečo, čo Veron napísala z vlastnej skúsenosti a čo malo pôvodne život niekoľkých minút na pódiu, začne znamenať niečo pre cudzieho človeka natoľko, že si to nechá natrvalo vytetovať. To, čo bolo najskôr jej, už zrazu patrí niekomu inému. Sama hovorí, že práve texty boli spočiatku jedným z hlavných dôvodov, prečo ju ľudia vyhľadávali. Postupne sa však osamostatnil aj jej vizuálny rukopis a klienti začali prichádzať práve kvôli nemu. Niekedy teda chcú konkrétnu vetu, inokedy autorskú kresbu a čoraz častejšie jednoducho niečo, čo bude „od Veron“. „Možno majú radi mňa alebo im je sympatické, aká som, a chcú mať niečo odo mňa už v akejkoľvek forme.“ Pre ňu je práve táto dôvera dôležitejšia než schopnosť presne určiť, ktorý typ motívu sa predáva najlepšie. Klient neprichádza iba za technikou, ale za človekom a jeho spôsobom uvažovania. Nie všetko však potrebuje prepájať nasilu. Text a obraz môžu vzniknúť z rovnakého obdobia a napriek tomu ísť každý úplne vlastnou cestou. Niekedy dokáže skúsenosť pomenovať slovami, inokedy jej zostane niečo, čo sa slovám vzpiera. „Vždy je nejaká situácia, v ktorej sa stane, že napíšem ten text, a tá situácia má okolo seba nejaké pozadie. A to pozadie je to, čo neviem vysloviť.“ Práve z tejto nevysloviteľnej vrstvy často vzniká vizuálna tvorba. Môže sa v nej objaviť príroda, konkrétny predmet, tvar alebo iba pocit, ktorý sa dá lepšie zachytiť stopou než vetou. Veron si vtedy pomáha materiálom, ktorý nájde okolo seba. Natrhá kvety, namočí ich do tušu, otláča ich na papier, rozoberá vzniknuté obrazy na časti a znovu ich skladá. Nie je to klasické kreslenie motívu od prvého náčrtu po čistú finálnu linku. Skôr experiment, pri ktorom necháva do výsledku vstúpiť náhodu a až následne ju upratuje do podoby, ktorá môže fungovať ako tetovanie.

Jedným z najvýraznejších príkladov takéhoto procesu je séria Rozkvet, ku ktorej má dodnes osobný vzťah. Vznikla v záhrade jej starkej práve v období, keď kvitli kvety. Veron ich začala trhať, namáčať do tušu a otláčať na papier. Následne ich rozčlenila a z pôvodných odtlačkov vytvorila viacero návrhov. „Veľmi veľa z tých návrhov sa uchytilo. Boli také veľmi svojské a zároveň mali pre mňa lepší zmysel.“ Rozkvet dobre ukazuje spôsob, akým rozmýšľa aj pri ďalších sériách. Nápad zvyčajne neprichádza ako jeden izolovaný obrázok. Keď ju niečo zasiahne, ponorí sa do toho a začne vyrábať varianty, až kým impulz nevyčerpá. „Už keď sa do toho nejakým spôsobom ponorím, tak je to taká nezastaviteľná vlna všetkého.“ Vtedy vznikne viac návrhov naraz, po ktorých môže pokojne nasledovať obdobie úplného ticha. Aj tu teda funguje podobný rytmus ako pri písaní – nie každodenná povinnosť produkovať, ale intenzívne tvorivé nárazy. Sériovosť zároveň odlišuje jej voľnú tvorbu od zákaziek. Keď niekto príde s konkrétnou predstavou, dokáže vytvoriť jednorazový návrh na mieru. Ak však vychádza sama zo seba, prirodzenejšie je pre ňu rozpracovať jeden impulz do viacerých možností. Vzniká tak katalóg motívov, ktoré už nesú jej rukopis, ale definitívny význam získajú až na konkrétnom tele. Práve v tomto bode je tetovanie špecifické médium. Obraz síce vytvorí Veron, no jeho nositeľom a napokon aj spoluautorom významu sa stáva niekto iný. Motív pokračuje v živote, ktorý už tatérka nemá úplne pod kontrolou. Je to iný druh kontaktu s publikom než pri slame, no dôvera, ktorú od človeka vyžaduje, je možno ešte väčšia.

Cesta k tomu, aby tejto estetike dôverovala aj ona sama, však nebola automatická. Keď sa stretávala s reakciami na svoj neučesaný štýl, dôležitú úlohu zohral jej partner. Jeho vlastná tvorba jej ukázala, že práca môže byť súčasne surová aj premyslená a že autor nemusí svoju estetiku neustále ospravedlňovať. „On si za tým vždy stál a pre mňa bolo veľmi inšpiratívne, že prečo si za tým sakra nestojím aj ja.“ Zdanlivo jednoduchá otázka sa postupne preniesla aj mimo tetovania: prečo si všeobecne nestojíme za vecami, ktoré cítime? Prečo ich upravujeme podľa toho, čo sa od nás očakáva? Partner ju povzbudil, aby tieto otázky dala na papier, a Veron si tým podľa vlastných slov znovu dovolila vytvoriť priestor na tvorbu. Nie tým, že by pochybnosti zmizli, ale tým, že prestali rozhodovať o výsledku. Aj profesionálny posun potom prichádzal postupne. Jedným z dôležitých momentov bolo už samotné rozhodnutie vymeniť domáce podmienky za prvý skutočný tetovací stôl a vybavenie, aké poznala zo štúdií. Ďalším bolo oslovenie bratislavského Onakô Tattoo, kde začala hosťovať. Pre Veron to znamenalo ďalšie malé potvrdenie, že vec, ktorá vznikla takmer náhodou z posledných osemdesiatich eur, môže obstáť aj mimo okruhu kamarátov. „Zase som to dokázala. Že mi to nejakým spôsobom vyšlo.“Tetovanie však napriek tomu nechce pretaviť do klasického modelu každodennej práce v štúdiu. V súčasnosti tetuje skôr niekoľko dní v mesiaci a hosťovanie jej vyhovuje viac než plná rezidencia. Nechá si tak priestor na ďalšie časti života a zároveň možnosť, že ak sa jej vzťah k tetovaniu opäť zmení, môže mu venovať viac času.

Práve schopnosť nenechať jednu disciplínu pohltiť všetko ostatné je pre jej tvorbu dôležitá. Veron nemusí rozhodnúť, či je viac poetka alebo tatérka, a nemusí ani zakaždým dokazovať, že obe veci spolu súvisia. Niekedy sa stretnú doslova v jednej vete vytetovanej na koži, inokedy zostane slam na pódiu a vizuálna tvorba na papieri alebo tele. Spoločný je skôr spôsob, akým k nim pristupuje – zachytiť niečo, čo sa práve deje, nechať v tom priestor pre chybu a náhodu a potom chaos upratať iba natoľko, aby nestratil svoju pôvodnú energiu. Aj preto jej „nedbanlivá nedokonalosť“ funguje ako viac než pomenovanie estetiky. Je v nej kus spôsobu, akým Veron premýšľa o sebe samej. A možno práve preto sa dnes neženie za predstavou, že by z jednej z týchto disciplín musela za každú cenu vybudovať kariéru. Slam momentálne viac organizuje, než píše, tetuje niekoľko dní do mesiaca a zároveň premýšľa nad novými sériami, hosťovaním v ďalších štúdiách či cestovaním. Veci, ktoré kedysi potrebovala pevne uchopiť, si dnes môže dovoliť na chvíľu pustiť. V jej textoch z posledného obdobia sa pritom čoraz častejšie objavujú odchody, sťahovanie, zmeny práce, predstavy o dospelosti a zvláštny pocit, že človek už nikam nepatrí, ale zároveň ešte nevie, kde bude jeho ďalšie miesto. Veron pre tento stav používa jednoduché pomenovanie: byť niekde medzi. A práve v tomto „medzi“ sa momentálne nachádza nielen jej tvorba, ale do veľkej miery aj ona sama.

Zostať sebou, aj keď sa všetko okolo mení

Byť niekde medzi nemusí byť pre Veron iba nepríjemným čakaním na to, kým sa život konečne usporiada. Postupne sa zdá, že práve medzipriestory sú miestom, z ktorého dokáže najlepšie pozorovať samu seba. Medzi Banskou Bystricou a Bratislavou, písaním a obrazom, pódiom a zákulisím, tetovaním ako prácou a tetovaním ako tvorbou, tým, čo si kedysi predstavovala pod dospelosťou, a tým, ako jej život vyzerá dnes. Tento motív sa opakovane vracia aj v jej osobných textoch na Substacku. Veron v nich píše o sťahovaní, práci, vzťahoch, vlastnom tele, veciach, ktoré si necháva, hoci ich už nepotrebuje, aj o rozhodnutiach, ktoré odkladá dovtedy, kým ich už odložiť nedokáže. Neponúka pritom čitateľovi Veron, ktorá všetko pochopila a spätne vysvetľuje, čo ju život naučil. Oveľa častejšie píše priamo zo situácie, v ktorej odpoveď ešte nemá. Dobre to vidno na téme domova a odchádzania, ktorá sa jej písaním tiahne naprieč rôznymi obdobiami. Keď sa vracia do detstva, pamätá si ho cez konkrétne priestory, svetlo, okná, susedov, vône jedla, garáže, mach či kofolu, na ktorú sa ako deti skladali. Miesto pre ňu nie je iba adresa, ale spleť drobných zmyslových spomienok, cez ktoré si človek uvedomuje, kam patril. O to zvláštnejší je moment, keď sa zo známeho priestoru začne vytrácať pocit domova. V ďalších textoch sa potom presúva z bytu do bytu, počíta kroky na zastávku, sleduje ľudí okolo seba a skúša pochopiť, po koľkých krokoch sa z nového miesta stane miesto vlastné. Podobný princíp prenáša aj na prácu či životné rozhodnutia. Odchod pre ňu nie je automaticky zlyhaním a zotrvanie automaticky úspechom. Obe možnosti môžu byť rovnako náročné a niekedy treba najskôr pripustiť, že niečo prestalo fungovať, hoci tomu človek venoval veľa energie.

Je v tom zvláštny kontrast k médiu, ktorým je tetovanie. Veron tvorí obrazy, ktoré majú zostať na koži, no sama vo svojom živote opakovane skúma, čoho sa dokáže vzdať. Ani jej slamové texty pritom nie sú stavané na večnosť. Keď prestanú byť aktuálne, prestáva ich hovoriť. Namiesto budovania pevného archívu vlastnej identity tak jej tvorba pripomína skôr zaznamenávanie jednotlivých verzií seba samej. Toto som bola vtedy. Toto som cítila. Toto som dokázala pomenovať. A teraz už možno stojím niekde inde. Práve preto sa jej texty dokážu pohybovať od úplných banalít k pomerne nepríjemným otázkam bez toho, aby predstierali, že na konci príde odpoveď. Aj keď sa téma stane vážnou, Veron ju navyše dokáže zhodiť humorom skôr, než začne byť príliš vznešená. V jednej chvíli rieši predstavy o budúcnosti a o chvíľu je jej životným plánom „krava“. Táto sebairónia nie je únikom od vážnosti. Je skôr poistkou proti tomu, aby vlastný život začala rozprávať ako veľký hrdinský príbeh. Veľa o jej prístupe prezrádza aj obraz trezoru, ktorý opisuje v jednom zo svojich textov. Pri terapeutickom cvičení si mala predstaviť miesto, kam môže odložiť veci, ktoré sú pre ňu príliš ťažké. Namiesto bezpečne zatvorenej skrinky si však predstavila obrovskú kovovú konštrukciu, navyše priehľadnú. Mohla by ju zakryť, ale potom by to podľa nej prestalo dávať zmysel. Potrebuje vedieť, čo v nej zostalo uložené. Tento obraz veľmi presne sedí aj na spôsob, akým píše. Veron svoje vnútro síce triedi, pomenúva a odkladá do textov, ale neschováva ho tak, aby naň už nemusela pozerať. To isté, čo človek za bežných okolností radšej zatvorí, ona vezme na pódium alebo zverejní v texte. Nie preto, že by potrebovala ukázať úplne všetko, ale preto, že pomenovaná vec sa dá podľa nej lepšie uchopiť. Ako hovorila už pri slame, keď vlastné pocity vysloví nahlas, jednoduchšie si ich uvedomí a následne s nimi dokáže pracovať.

Možno aj preto by bolo príliš jednoduché označiť jej tvorbu iba za autobiografickú. Veron síce veľmi často začína pri sebe, no osobná skúsenosť je pre ňu skôr vstupným bodom. Keď ju vysloví pred publikom, môže sa v nej nájsť niekto ďalší. Keď z nej vznikne vizuálny motív, môže si ho niekto odniesť na vlastnom tele. Keď ju zverejní ako text, čitateľ si k nej môže priradiť úplne inú skúsenosť. Všetky tri situácie spája moment, keď sa niečo intímne prestane týkať iba človeka, ktorý to vytvoril. Veron pritom nechce ľuďom hovoriť, čo si z jej tvorby majú odniesť. Dôležitejšie je, že sa tam vôbec môže vytvoriť spojenie. Ako sama hovorí o svojej budúcnosti, chcela by, aby to, čo robí, „malo nejaký zmysel. A nielen pre mňa, ale aj pre toho druhého človeka alebo viacerých ľudí.“Jej predstavy o ďalších rokoch sú preto prekvapivo málo kariérne. Na otázku, kam by sa chcela posunúť, nezačne vymenúvať ceny, veľké pódiá, vlastné štúdio ani počty klientov. Prvá odpoveď je omnoho jednoduchšia: „Tak asi taká základná ambícia je neopustiť od toho.“ Vzápätí sa opravuje na presnejšie slovo – vytrvať. Pre Veron však vytrvať neznamená robiť stále to isté. Skôr „zostať tak v sebe“, nenechať sa strhnúť očakávaniami a ďalej hľadať nové spôsoby, ako pristupovať k veciam, ktoré robí. Posunúť sa v tvorbe aj osobnostne, ale nestratiť pritom dôvod, pre ktorý vôbec začala. Je to podobná výzva, akú riešila pri prvých špinavých kerkách – vedieť rozlíšiť, kedy sa človek zdokonaľuje a kedy už iba uhladzuje vlastný rukopis podľa predstáv niekoho iného.

Konkrétne plány preto zostávajú otvorené. Pri slame je momentálne viac organizátorkou než aktívnou autorkou nových súťažných textov a energiu venuje Slam Poetry Bratislava a ďalším podujatiam pre širšie publikum. Pri tetovaní by chcela znovu vytvoriť sériu návrhov, skúsiť osloviť partnerské štúdiá a viac hosťovať aj mimo svojho súčasného prostredia. Možnosť stať sa raz rezidentnou tatérkou nevylučuje, ale dnes jej vyhovuje sloboda niekoľkých tetovacích dní v mesiaci. A potom je tu ešte jeden plán, ktorý pri otázke na budúcnosť zaznie úplne prirodzene: „Moja ambícia je ísť hladkať kravičky do Nórska.“ V kontexte Veron to vlastne nie je až taká absurdná odpoveď, ako by sa mohlo zdať. Je v nej túžba niekam odísť, zmeniť prostredie a dovoliť si chvíľu nebyť definovaná tým, čo by mala profesionálne dosiahnuť. Veronika Lantajová tak dnes nemusí vedieť, či bude o desať rokov viac tatérkou, slam poetkou, organizátorkou, autorkou knihy alebo človekom, ktorý naozaj niekde v Nórsku hladká kravy. Dôležitejšie je, že si postupne vytvorila niekoľko jazykov, cez ktoré dokáže reagovať na to, čo práve žije. Keď potrebuje hovoriť, má text. Keď slová nestačia, má obraz. Keď sama nepotrebuje stáť na pódiu, môže ho pripraviť pre niekoho ďalšieho. A keď nefunguje ani jedno, môže na chvíľu jednoducho nič nevytvárať. Jej tvorba totiž nikdy nevychádzala z potreby neustále produkovať, ale z potreby niečo spracovať a posunúť ďalej. Možno preto jej vlastné „vytrvať“ neznamená zostať na jednom mieste. Znamená skôr dovoliť si meniť smer bez toho, aby cestou stratila samu seba.

Veronika Lantajová alias Veron je slam poetka, organizátorka a tatérka pôsobiaca v Bratislave. K slam poetry sa dostala počas štúdia anglického jazyka a výtvarného umenia a v roku 2024 získala druhé miesto na Majstrovstvách Slovenska v slam poetry. Dnes je súčasťou tímu Slam Poetry Bratislava, kde sa venuje najmä organizovaniu podujatí. Popri práci s textom sa venuje handpoke tetovaniu, pre ktoré je charakteristický surový, zámerne nedokonalý rukopis, a hosťuje aj v bratislavskom štúdiu Onakô Tattoo. Osobné texty a úvahy publikuje tiež na svojom Substacku.

---