Novinky
Keď hlina prestane byť objektom a začne si pamätať telo
Dátum: 23.08.2026
Autor: Martin Brix
Keramika má povesť média, ktoré po výpale stvrdne, ustáli sa a nadobudne svoju definitívnu podobu. V Emilynej tvorbe je to však skôr začiatok ďalšieho deja. Hlina si u nej pamätá tlak tela, mení sa na kožu architektúry, stavebný prvok aj partnera performancie. Emily vyrástla z remeselnej keramiky, no postupne ju začala posúvať smerom k voľnému sochárstvu, inštalácii a práci s pohybom. Zaujíma ju, ako priestor formuje človeka a ako človek spätne zanecháva stopu v priestore – niekedy doslova odtlačenú v hline. V profile sledujeme jej cestu od prvých hodín keramiky a štúdia keramického dizajnu cez VŠVU a zásadný Erasmus vo Vilniuse až k dielam, v ktorých sa stretávajú recyklovaná hlina, tehly, škridly, architektúra a živé telo. Rozprávame sa o tom, prečo necháva materiál niesť pamäť pohybu, ako sa z karyatídy môže stať feministické gesto a čo sa stane, keď keramický objekt už nestačí iba vystaviť – ale treba ho znovu oživiť telom.
Emily Gurová patrí k mladej generácii autoriek, ktoré keramiku nevnímajú iba ako remeslo ani ako materiál na výrobu úžitkových predmetov. V jej tvorbe sa hlina postupne mení na sochu, architektúru, záznam pohybu aj partnera živého tela. Sama sa dnes predstavuje najmä ako vizuálna umelkyňa venujúca sa keramike, no jej cesta sa čoraz výraznejšie rozvetvuje smerom k voľnému sochárstvu, inštalácii a performancii. Po bakalárskom štúdiu v Ateliéri keramiky na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave preto pokračuje na magisterskom stupni na Katedre Socha, objekt, inštalácia v Ateliéri voľného sochárstva. Keramiku však neopúšťa. Skôr sa snaží zistiť, kam až sa s ňou dá zájsť, keď sa prestane uvažovať iba v mierke vázy, nádoby alebo objektu položeného na podstavci. „Keramika proste bola vždy to moje a stále to aj do budúcna vidím tak, že ju určite neopúšťam,“ hovorí. Popri škole pracuje vo vlastnom štúdiu, pripravuje ďalšie projekty a výstavy a svoju tvorbu čoraz viac presúva aj mimo akademického prostredia. Hoci dnes jej cesta pôsobí až prekvapivo priamočiaro, v detstve si najprv potrebovala vyskúšať viacero možností. K umeniu inklinovala odmalička, no ešte na základnej škole nebolo jasné, akú podobu tento záujem napokon nadobudne. Skúšala hudbu a hrala na husle, neskôr sa venovala aj herectvu. Až postupne zistila, že jej najviac vyhovuje tvorba, pri ktorej môže byť v bezprostrednom kontakte s materiálom. „Začala som znova chodiť na zušku a asi od siedmeho ročníka som už vedela, že keramika bude moja cesta. Extrémne ma bavilo mať materiál v rukách a niečo z neho vytvoriť,“ spomína. Herectvo pritom z jej života úplne nezmizlo. Dnes sa k nemu nepriamo vracia prostredníctvom performancie, práce s pohybom a vlastnou telesnou prítomnosťou. To, čo sa kedysi javilo ako séria detských záujmov, sa tak v jej súčasnej tvorbe opäť stretáva: cit pre materiál, priestor, gesto aj živú akciu.
*„Zrkadlo jeho konkávnym tvarom spôsobuje, že nikdy sa v ňom neviete pozrieť iba na seba, potlačí vás do panorámy okolia. Okolia, ktoré občas vôbec nevnímame a preto nám unikajú detaily a situácie, ktoré sa dejú okolo nás. Zrkadlo vzniklo aby poukázalo na to, čo robí telefón s ľuďmi v ich každodennom živote. Na to ako neustále strháva našu pozornosť a neumožní nám vidieť reálny svet okolo nás. Na to odkazuje konvexná strana zrkadla, ktorá deformuje a obracia celý náš svet hore nohami.“ Photographer: @aneta_hradilova | 3D Printing realized with @diego.hernando.designer
Po základnej škole nastúpila na Školu umeleckého priemyslu Josefa Vydru v Bratislave, kde študovala keramický dizajn. Stredná škola jej dala predovšetkým pevný remeselný základ. Naučila sa modelovať, odlievať, pripravovať sadrové formy a používať viaceré tradičné keramické technológie. „Šupka mi dala veľmi veľa z hľadiska remesla. Naozaj som sa tam naučila pracovať, modelovať aj odlievať,“ vysvetľuje. Koncepčné premýšľanie sa v štúdiu objavovalo najmä v posledných ročníkoch, stále však bolo podstatné dôkladné zvládnutie materiálu a výrobného procesu. Emily túto skúsenosť nevníma ako obmedzenie. Naopak, technická istota jej neskôr umožnila začať pravidlá vedome ohýbať a používať keramické postupy spôsobmi, na ktoré pôvodne neboli určené. Remeselné zručnosti si ďalej rozvíjala počas niekoľkých letných sezón v Slovenskej ľudovej majolike v Modre. Pracovala tam najmä so sadrovými formami, no zároveň viedla keramické workshopy a učila návštevníkov točiť na hrnčiarskom kruhu. Práve sadra sa stala jednou z technických oblastí, v ktorých sa cíti mimoriadne prirodzene. Baví ju výroba foriem aj točenie na sadrovom sústruhu, teda postupy vyžadujúce presnosť, trpezlivosť a dobré technologické myslenie. Modra jej zároveň ukázala keramiku ako živé remeslo, ktoré sa odovzdáva ďalej a existuje aj mimo školských ateliérov či galerijného prostredia. Táto skúsenosť sa neskôr premietla do jej vlastnej lektorskej praxe.
*„Mestská hromadná doprava je pre mňa pamiatka už od nepamäti. Bratislavské spoje ma už dlho vozia hore dolu. Práve preto som sa rozhodla stvárniť Bratislavskú MHD ako suvenír. Keď si spomeniem na ktorúkoľvek pamiatku, Hrad, Ufo, Rozhlas, Slavín, …nenápadne sa mi vynorí myšlienka na trasu, ktorá vedie aj tam. Doprava, ktorá chodí po celom meste pre mňa ikonická bratislavská vec z jej špecifickými trasami. Vďaka tomu som sa dostala k dekoru vo forme reliéfu trás troch typov vozidiel, ktoré u nás premávajú. Trasa trolejbusu, autobusu a električky, ktorej dekor je doplnený aj o každú zastávku. Na dopovedanie príbehu pohľadovej strany musíte tanierik otočiť, kde v podobe kontra nožičky nájdete symbol vozidla danej trasy. Tanieriky sú určené na servírovanie malých dezertov ku káve alebo čaju.“ Foto: Aneta Hradilová
Pri výbere vysokej školy preto dlho nepochybovala, že chce v keramike pokračovať. Prihlásila sa na školy v Bratislave, Prahe a Plzni. Do Plzne aj Bratislavy ju prijali, no pražské prijímacie skúšky jej prekazil covid. Keďže vyrastala v Bratislave a tunajšie prostredie jej bolo blízke, napokon si vybrala VŠVU. „Bratislava bola z tých dvoch možností jasná voľba. Je mi srdcu blízka a aj som tu vyrastala,“ hovorí. Zdanlivo priamočiara cesta od základnej umeleckej školy cez keramický dizajn až po Ateliér keramiky však neznamenala, že by mala od začiatku jasno aj v tom, akou autorkou chce byť. Práve vysoká škola otvorila otázku, či má keramika zostať úžitkovým predmetom, alebo sa môže stať médiom oveľa voľnejšieho umeleckého uvažovania. Prvé roky na VŠVU ešte prirodzene nadväzovali na dizajnérske a remeselné základy. Emily tvorila aj úžitkové objekty, približne od druhého ročníka však začala cítiť, že ju viac priťahuje práca na hranici médií. Jedným z prvých signálov tohto posunu boli Vyšívané vázy, pri ktorých do surového porcelánu preniesla techniku výšivky. Keramický objekt spojila s postupom typickým pre textil a zároveň obrátila tradičnú logiku vyšívania naruby. Pohľadovou stranou sa stal rub, teda časť, ktorá zvyčajne ostáva skrytá, zatiaľ čo pravidelná lícna strana výšivky bola viditeľná až vo vnútri vázy. „Hlavná pohľadová strana je práve to, čo nikdy nevidíte. Tá strana, ktorá sa bežne skrýva,“ opisuje jednu zo svojich dodnes najosobnejších starších prác. Už v nej sa objavila téma vnútorného a vonkajšieho priestoru, skrytej vrstvy aj prehodnocovania zabehnutých funkcií materiálu.
*„Do porcelánu vyšívam kobaltovou niťou, ktorá sa po výpale stratí ale neskôr nájdeme jej stopy či skelet. Váze dávam navonok zjavnú formu s myšlienkou ukrytou v jej vnútri. Pri vyšívaní dekorov sa inšpirujem tvorbou mojej mamy, ktorá vo mne zanechala skryté spojenie a odkaz. Jej motívy redukujem a niekedy až deformujem tak, ako bývajú skreslené spomienky postupom času.“ Fotografka: Ema Lančaričová @emalancaricova | Materiál: Porcelán | Zima 2023
Skutočný zlom však podľa nej nastal až počas vysokoškolského štúdia a ešte výraznejšie počas Erasmu na Vilniuskej akadémii umení v Litve. Ocitla sa v prostredí, kde nemala k dispozícii technológie, na ktoré bola dovtedy zvyknutá. Chýbal jej sadrový sústruh, sadrovňa aj zaužívaný systém zadaní a pravidelných konzultácií. Namiesto konkrétnej témy dostala voľnosť, ktorá bola spočiatku skôr nepríjemná než oslobodzujúca. „Prvý mesiac bol frustrujúci. Nevedela som, čo mám robiť, a cítila som sa stratená,“ priznáva. Práve strata technologického aj mentálneho zázemia ju však prinútila pýtať sa, čo chce vytvárať sama za seba, nie ako odpoveď na školské zadanie. „Bola som odkázaná fakt iba na seba. Musela som vychádzať zo samej seba a nájsť si, čo chcem tvoriť,“ hovorí o skúsenosti, ktorú dnes považuje za jednu z najzásadnejších. Vo Vilniuse začala pracovať vo väčšej mierke a používať recyklovanú hlinu, ktorú si pripravovala z materiálu určeného na vyhodenie. Táto zmes nebola nikdy úplne homogénna. Spájaním rôznych druhov a farebností hliny vznikal povrch, ktorý si po výpale uchovával vlastnú nepravidelnú kresbu. Recyklovaná hlina sa postupne stala jedným z rozpoznateľných znakov jej tvorby, no v Litve mala spočiatku aj praktickú výhodu: mohla experimentovať vo veľkom bez pocitu, že míňa nový materiál. Erasmus ju tak neovplyvnil iba témami, ale aj spôsobom práce. Obmedzenia ju prinútili opustiť komfortnú zónu a pozrieť sa na keramiku menej ako na súbor zvládnutých techník a viac ako na otvorený materiál schopný reagovať na priestor, prostredie a telo. Po návrate nastúpila na internú stáž v Ateliéri voľného sochárstva. Tam sa definitívne potvrdilo, že jej keramika smeruje skôr k voľnému umeniu než k úžitkovému dizajnu. „Zistila som, že moja keramika speje viac k voľnej tvorbe. Úžitkovej sa stále venujem v rámci zákaziek a baví ma robiť aj niečo, čo ľudia využijú, ale nie je to to, čo by som chcela vystavovať,“ vysvetľuje.
*„Vázy predstavujú paradox antropocénu, éry vývoju Zeme v ktorej človek formuje prostredie v geologickom zmysle, ale súčasne vytvára priestor pre prírodu, aby spätne reagovala. Povrch týchto objektov odkazuje na stopy po procesoch, ako sú zosuvy pôdy, erózia, sucho a vietor – sily prírody, ktoré reagujú na narušenie rovnováhy. Príroda už nie je iba pasívnym pozadím, ale aktívnou silou, ktorá reaguje, pohlcuje a premieňa.“ Materiál: Recyklovaná šamotová hlina | Technika: Ručné modelovanie | Letný semestester 2025 (Erazmus na Vilnius Academy of Arts)
Dôležitá bola aj spolupráca s Laboratóriom performancie, prostredníctvom ktorej začala svoje objekty prepájať s telom a pohybom. Keramika už nebola iba hotovou vecou. Stávala sa prostredím, do ktorého telo vstupuje, predmetom, ktorý ho ovplyvňuje alebo stopou kontaktu, ktorý sa odohral ešte pred výpalom. Ako sama hovorí, začala vytvárať objekty, „ktoré dokážu fungovať aj bez tela, ale telo ich oživuje a prináša na ne nový pohľad“. Prechod na magisterské štúdium voľného sochárstva preto nie je radikálnym odchodom od predchádzajúcej cesty, ale jej prirodzeným pokračovaním. Po ôsmich rokoch intenzívneho štúdia keramiky cíti potrebu rozšíriť svoj technologický aj výrazový repertoár. Chce skúšať ďalšie materiály, pracovať s kovom, prírodnými prvkami či nevypálenou hlinou a hľadať nové spôsoby, ako ich prepájať s tým, čo už ovláda. Remeslo pritom zostáva základom, od ktorého sa môže odraziť. Emily keramiku neopúšťa – iba ju prestáva vnímať ako uzavretú disciplínu. Z materiálu, ktorý si vybrala ešte ako dieťa, sa postupne stáva jazyk schopný hovoriť o tele, pamäti, architektúre aj vzťahu človeka k priestoru.
*„Flow of Presence vychádza z mojej priamej fyzickej interakcie s keramickými škridlami strešnej konštrukcie. Opakovaným prikladaním škridiel na svoje telo a ich vracaním späť aktivujem ich pôvod v telesnom kontakte a premieňam statické architektonické prvky na nositeľov živej pamäti. Moje telo funguje zároveň ako nástroj formovania aj ako aktivačný prvok, ktorý narúša stabilitu architektúry a odhaľuje ju ako živý, pulzujúci systém. Prostredníctvom telesnej akcie dielo otvára dialóg medzi individuálnou prítomnosťou a kolektívnou pamäťou a premieňa lineárny čas na cyklické plynutie.“ Photographer: Daniel Di Vico @daniel_divico
Práve v tomto období sa začína rodiť rukopis, ktorý je dnes pre Emily charakteristický. Keramika sa v jej prípade postupne prestáva správať ako uzavretý objekt. Stáva sa partnerom pohybu, nositeľom pamäti a materiálom, ktorý si dokáže zapamätať fyzický kontakt s človekom. Emily začína premýšľať nad tým, ako človeka formuje prostredie a ako človek spätne pretvára priestor okolo seba. „Vychádzam hlavne z toho, ako je človek ovplyvňovaný prostredím a ako prostredie ovplyvňuje naspäť človeka. Preto dosť pracujem s architektúrou a tým, čo je okolo nás.“ Zároveň však nechce zostať iba pri racionálnom vysvetľovaní týchto vzťahov. „Snažím sa ísť aj trochu dovnútra, aby to nebolo len niečo, čo vidíte, ale aj čo z toho diela možno cítite.“ Jej objekty preto nikdy nefungujú ako jednoznačné ilustrácie konkrétnej myšlienky. Skôr vytvárajú situácie, v ktorých sa materiál, telo a priestor navzájom ovplyvňujú a nechávajú divákovi priestor na vlastnú interpretáciu. Veľkú úlohu v tomto období zohrala aj technológia, ktorú dnes využíva takmer vo všetkých svojich väčších realizáciách – extrudovanie hliny. Znie to technicky, no v jej prípade ide o jednu z najosobnejších častí tvorby. Jej otec jej vyrobil vlastný extruder, zariadenie, cez ktoré vytláča hlinu cez kovové šablóny. Emily si pritom postupne začala vyrábať aj samotné kovové profily. „Začala som sa učiť trochu robiť aj s kovom. Vyrobila som si vlastné šablóny a z toho som ďalej extrudovala projekty.“ V tejto technike našla ideálny spôsob, ako spojiť remeselnú presnosť s voľným umeleckým uvažovaním. Z technického procesu vznikajú tvary pripomínajúce tehly, škridly alebo architektonické moduly, no až kontakt s telom z nich robí nositeľov konkrétneho príbehu. To všetko postupne smerovalo k projektu, ktorý Emily sama označuje za prvú prácu, v ktorej naplno našla svoj dnešný jazyk. Projekt Flow of Presence sa stal momentom, keď sa dovtedajšie línie jej tvorby – remeslo, architektúra, recyklovaná hlina, telo aj performancia – prvýkrát spojili do jedného celku. Práve pri ňom si definitívne uvedomila, že nechce vytvárať iba keramické objekty. Chce vytvárať situácie, ktoré bez človeka existujú, no až človek im dáva ďalší význam. A práve týmto dielom sa začína ďalšia kapitola jej príbehu.
Emily ju dnes sama označuje za moment, keď naplno našla svoj autorský rukopis. Na prvý pohľad ide v práci Flow of Presence o keramickú strechu vytvorenú zo série extrudovaných škridiel. Každý jeden kus však nesie odtlačok jej vlastného tela. Individuálna telesná stopa sa opakuje desiatky ráz, až vytvorí jeden veľký architektonický celok. „Každá jedna škridla bola otlačená z môjho stehna a z takého individuálneho som vytvorila celý kolektív tej strechy.“ Práve v tejto jednoduchej vete sa skrýva podstata jej uvažovania. To, čo je jedinečné a osobné, sa opakovaním mení na spoločnú štruktúru. Strecha prestáva byť iba stavebným prvkom. Stáva sa akousi kožou architektúry, miestom, kde sa individuálna skúsenosť premieňa na kolektívnu pamäť. Emily sama hovorí, že ju zaujíma komunikácia medzi človekom, prostredím a architektúrou. Nie architektúra ako kulisa, ale ako niečo, čo človeka formuje rovnako intenzívne, ako človek formuje ju. Práve pri tomto projekte sa naplno ukázalo, že performancia nebude iba sprievodným programom jej výstav. Bude súčasťou samotného diela. Zaujímavé pritom je, že performatívny rozmer nevzniká až počas vernisáže. Začína sa už pri samotnej výrobe objektu. Každá škridla vzniká kontaktom tela so surovou hlinou. Už tento proces je fyzickou akciou, ktorú Emily vníma ako prvú performanciu. Neskôr sa situácia obráti. Po výpale sa totiž telo vracia späť k objektu, tentoraz však už nie ako jeho tvorca, ale ako niekto, koho začína formovať samotná keramika. „Predtým som ja formovala hlinu, ale potom hlina formovala moje telo. Stvrdla a začala moje telo stláčať naspäť. Je to taký dialóg, ktorý ma na tom baví.“ Tento moment patrí medzi najzaujímavejšie princípy celej jej tvorby. Materiál si zapamätá dotyk tela, no po výpale akoby mu tento dotyk vracal. Objekt a človek si navzájom odovzdávajú stopu svojej existencie. Tieto úvahy prirodzene spracováva jej bakalárska práca Flow of Presence, ktorá sa rozrástla do trilógie pozostávajúcej z diel Origin, Emergence a samotnej performancie prepájajúcej oba objekty. Emily celý projekt chápe ako skúmanie architektúry ako predĺženia tela a tela ako zdroja architektonickej formy. V rozhovore sa tento teoretický rámec zrazu mení na veľmi konkrétny proces práce. V diele Originvychádza z tehly ako základného stavebného prvku architektúry a hľadá jej paralelu v ľudskom tele. „Tehla je akýsi základný stavebný prvok a k tomu som hľadala paralelu k ľudskému telu, čo je bunka.“ Vzniká rozsiahla keramická štruktúra, ktorá pripomína zároveň murivo aj živé tkanivo. Emily do nej následne vstupuje vlastným telom. Tlakom svojho tela deformuje jednotlivé prvky ešte pred výpalom, takže po vypálení zostáva pohyb navždy zapísaný v materiáli. Nejde teda o figurálnu stopu ani realistický odliatok tela. Zostáva po ňom iba tlak, deformácia a pamäť pohybu. „Po výpale je tam stále cítiť ten pohyb tela.“
Práve pojem pamäti sa v Emilynej tvorbe objavuje čoraz častejšie. Nie však ako nostalgia alebo osobná spomienka. Skôr ako fyzická vlastnosť materiálu. Hlina si pamätá všetko, čo sa jej dotklo ešte predtým, než stvrdla. Každý tlak, ohyb či deformácia zostávajú po výpale navždy prítomné. Aj preto ju fascinuje práve keramika. Na rozdiel od performancie, ktorá sa odohrá a zmizne, keramický objekt uchováva jej stopu. Fotografia alebo video podľa nej síce zaznamenávajú proces, no nikdy ho úplne nenahradia. „Na fotkách vznikajú veci, ktoré sa už nikdy nedajú vrátiť.“ Pri Origin preto pracovala aj s videom zachytávajúcim prvý kontakt tela s tehlovou štruktúrou. Samotná performancia však zostáva predovšetkým živou skúsenosťou. Emily nechce, aby diváci videli iba výsledok. Chce, aby boli prítomní pri okamihu, keď objekt znovu ožíva. Tento princíp sa ešte výraznejšie prejavuje v druhom diele bakalárskej trilógie Emergence, ktoré reinterpretovalo historickú figúru karyatídy. Emily využíva ženský stĺp ako metaforu neviditeľnej práce, vytrvalosti a očakávania, že ženské telo bude neustále niesť záťaž. V rozhovor Emily túto interpretáciu dopĺňa o veľmi osobnú rovinu. Emily nevytvára realistickú sochu karyatídy. Vytvorí iba pätku a hlavicu stĺpa. Chýbajúcu časť konštrukcie nahrádza vlastným telom. „Tento stĺp je aktivovaný iba mojím telom. Tú hlavicu sama dvíham nad hlavu a pracujem tam s výdržou.“Divák tak nesleduje symbolické znázornenie únavy, ale skutočné telo, ktoré postupne stráca silu. A práve v tomto momente prichádza gesto, ktoré Emily považuje za najdôležitejšie. Žena už nemusí niesť všetko. Môže sa rozhodnúť záťaž vedome odložiť. „Pracujem s tým aj vo feministickej rovine, že žena sa dnes môže rozhodnúť tú záťaž zložiť.“ Nie je to obraz zlyhania. Je to obraz rozhodnutia. Návrat tela z pozície architektonickej opory späť do pozície živej bytosti.
Pozoruhodné pritom je, že Emily nikdy netrvá na jednom správnom význame svojich diel. Hoci sama do nich vstupuje s veľmi konkrétnymi témami, necháva priestor aj divákovi. „Je to aj na ich vlastnej interpretácii. Mňa baví to nejako oživiť a potom to diváci čítajú úplne inak. Má to rôzne vrstvy a roviny čítania.“ Tento postoj je cítiť aj z jej performancií. Nepôsobia ako ilustrácie pripraveného textu ani ako divadelné predstavenia s jasným dejom. Skôr vytvárajú situácie, v ktorých sa divák môže pohybovať medzi vlastnou skúsenosťou a autorkinými východiskami. Jedni v nich čítajú vzťah tela a architektúry, iní ekologické uvažovanie o materiáli, ďalší feministický komentár alebo tému kolektívnej pamäti. Emily tieto interpretácie nepotláča. Práve naopak. Zdá sa, že ju fascinuje okamih, keď objekt začne rozprávať iný príbeh, než doň sama pôvodne vložila. Práve preto sú pre ňu vernisáže viac než len otvorením výstavy. Sú chvíľou, keď sa keramické objekty po prvý raz stretnú s publikom spôsobom, pre ktorý boli od začiatku vytvorené. „Ja vždy len tie moje objekty oživujem telom. Pred výpalom boli formované telom a potom sa viem do tých polôh znovu vrátiť. Tým získavajú ďalšiu vrstvu čítania.“ Samotné dielo sa pritom fyzicky nemení. Nepribúdajú nové prvky ani zásahy do materiálu. Mení sa spôsob, akým ho divák zrazu dokáže čítať. Telo odkryje súvislosti, ktoré boli dovtedy ukryté vo forme, a z keramického objektu sa stáva živý priestor stretnutia medzi autorkou, materiálom a človekom, ktorý sa naň práve pozerá. A práve v tejto schopnosti prepájať remeslo, sochárstvo, architektúru a performanciu sa dnes ukazuje najvýraznejší podpis Emily Gurovej.
Pri pohľade na tvorbu Emily Gurovej je zaujímavé sledovať, že napriek čoraz väčšiemu posunu k voľnému umeniu nikdy nestratila kontakt s remeslom, z ktorého vyrástla. Zatiaľ čo jej výstavné projekty skúmajú vzťah tela, priestoru a architektúry, vo Fragu Studiu sa vracia k úplne opačnej polohe – k odovzdávaniu základov keramického remesla ďalším ľuďom. Nejde však o budovanie autorskej značky alebo produkčného štúdia. Emily spolu s kolegyňou vytvorili priestor, ktorý má ľuďom umožniť objaviť keramiku podobne, ako ju kedysi objavila ona sama. „Chceme približovať keramiku ďalším ľuďom. Je to vyslovene pre ľudí a workshopy.“ Začínajú modelovaním, točením na kruhu či glazovaním, no postupne plánujú rozšíriť ponuku aj o techniky, ktoré sa bežne na kurzoch neobjavujú – napríklad odlievanie do sadrových foriem. Emily pritom nechce iba učiť konkrétne postupy. Chce vytvoriť prostredie, v ktorom si ľudia k materiálu vybudujú vlastný vzťah. Podobne ako ona kedysi. Vzdelávaniu sa venuje už od prvého ročníka vysokej školy. Viedla keramické kurzy pre deti v škôlkach, centrách voľného času aj na workshopoch pre verejnosť. Práve deti jej podľa vlastných slov neustále pripomínajú niečo, na čo dospelí často zabúdajú – schopnosť tvoriť bez strachu z chyby. „Nemajú také zábrany. Neboja sa toho a vždy si vymyslia niečo nové.“ Postupne dokonca zistila, že čím menej ich vedie pripravenou témou, tým zaujímavejšie nápady vznikajú. Dospelí sú síce motivovanejší a prichádzajú s jasným záujmom o keramiku, deti jej však pripomínajú, že tvorivosť často začína práve vo chvíli, keď človek ešte nevie, čo všetko sa robiť nedá. Nie je náhoda, že aj vo vlastnej autorskej tvorbe rada prekračuje hranice medzi médiami a odmieta predstavu, že keramika musí zostať iba keramikou.
Rovnako prirodzene dnes prepája aj výstavy s performanciou. Jej objekty totiž nevznikajú ako samostatné exponáty pripravené na jednoduché premiestnenie z jedného priestoru do druhého. Každá inštalácia je novou situáciou, ktorá si vyžaduje čas, fyzickú prácu aj hľadanie vzťahu ku konkrétnemu miestu. „Moje objekty sú veľmi náročné na inštaláciu,“ hovorí s úsmevom. Strecha zo škridiel sa skladá celé hodiny, tehlová štruktúra pripomína veľké trojrozmerné puzzle a každá výstava znamená opätovné premýšľanie nad tým, ako jednotlivé diela medzi sebou komunikujú. Výnimočné postavenie v tomto smere zaujíma výstava Inkarnácia v Dome Imricha Vaneka, kde sa jej po prvý raz podarilo spojiť všetky tri časti bakalárskej trilógie do jednej spoločnej performancie. Starý dom, jeho architektúra aj atmosféra vytvorili prostredie, v ktorom diela prestali pôsobiť ako samostatné objekty a začali medzi sebou viesť dialóg. „Našla som medzi tými tromi objektmi prepojenie a vytvorila jeden flow tej performance. Myslím si, že to veľmi fungovalo.“ Niektoré práce dokonca vznikajú priamo pre konkrétne miesto. Emily spomína najmä karyatídu, ktorá bola navrhnutá pre výklenok pôvodne určený na fontánu v Dome Imricha Vaneka. Práve architektúra priestoru jej napovedala finálnu podobu diela. Hoci sa objekt dá vystaviť aj inde, jeho prvotná myšlienka vznikala v bezprostrednom kontakte s konkrétnym miestom. Tento spôsob uvažovania je pre jej tvorbu príznačný. Architektúra nie je kulisou, do ktorej sa dielo jednoducho postaví. Je jedným z aktívnych partnerov celého procesu. Rovnako ako telo alebo samotný materiál. Posledné mesiace ukazujú, že Emily sa čoraz výraznejšie presúva aj mimo akademického prostredia. Po výstave v Dome Imricha Vaneka nasledovala spoločná výstava Niečo medzi nami zostalo so Soniou Ščepánovou, kde sa keramické objekty stretli s fotografiou a spoločným menovateľom sa opäť stalo telo. V najbližšom období ju čaká performatívny festival v Turíne, kde predstaví karyatídu medzinárodnému publiku, a zároveň ďalší Erasmus – tentoraz v Lisabone. Práve nad ním už dnes intenzívne premýšľa. Tentoraz nechce riešiť iba samotné dielo, ale aj otázku jeho pohybu v priestore. Po skúsenosti z Litvy, kde jej rozmerné keramické objekty zostali na mieste, hľadá spôsob, ako vytvoriť prácu, ktorá bude môcť cestovať spolu s ňou. Uvažuje o dočasných keramických mozaikách inšpirovaných portugalskou krajinou a tradíciou azulejos – mozaikách, ktoré by sa dali rozobrať, premiestniť a znovu poskladať. Aj tu sa opakuje motív, ktorý sprevádza celú jej tvorbu: nič nemusí zostať navždy tam, kde vzniklo. Forma môže meniť miesto, význam aj spôsob existencie.
*Telo nie je motívom ani objektom reprezentácie. Formuje sa vo vzťahu k materiálu, obrazu a priestoru. Do diela vstupuje prostredníctvom gesta, dotyku a pohybu. V tomto kontexte sa do dialógu dostáva tvorba Sonie Ščepánovej a Emílie Gurovej. Hoci obe autorky pracujú s odlišnými médiami, spája ich otázka toho, ako telo zanecháva svoju prítomnosť v obraze a materiáli. Výstava sleduje spôsob, akým obraz, objekt a performancia vytvárajú spoločný priestor telesnej skúsenosti. Foto: @esters.lens | Vernisáž: 28.7.2026 | Miesto: RARE Cultural Space, Bratislava | Vystavujúce umelkyne: Sonia Ščepanová @soniascepan, Emília Gurová @emily_gurova | Pohybová spolupráca / performerka: Klára Farkašovská @klaa.da | Kurátorka: Kristína Čiráková @kiiiku.sa_ | hudobný doprovod: @janitormonytor
Keď sa Emily na konci rozhovoru pokúša pomenovať, čím je jej tvorba charakteristická, nespomenie konkrétnu tému ani performanciu. Ako prvú spomenie recyklovanú hlinu. Materiál, ktorý už raz niekto odložil bokom ako odpad, dostáva v jej rukách nový život. Nikdy nie je dokonale homogénny, po výpale v sebe nesie rôzne odtiene a stopy svojej predchádzajúcej existencie. Až potom dodáva druhý charakteristický prvok – telo. „Vždy to má odkaz na telo.“ Práve tieto dve slová možno najlepšie vystihujú aj celú jej tvorbu. Materiál a človek. Ani jedno bez druhého nedáva úplný zmysel. Hlina si pamätá dotyk tela a telo si zasa pamätá odpor hliny. Jeden formuje druhého. Možno práve preto Emily nepôsobí ako autorka, ktorá by hľadala definitívne odpovede. Skôr vytvára situácie, v ktorých sa divák môže na chvíľu zastaviť a uvedomiť si, že priestor okolo nás nie je nikdy celkom neutrálny. Architektúra formuje naše telá, rovnako ako naše telá formujú architektúru. Materiály v sebe uchovávajú pamäť, hoci ju na prvý pohľad nevidíme. A aj keramika – médium, ktoré si mnohí stále spájajú najmä s remeslom a úžitkovými predmetmi – môže byť spôsobom, ako hovoriť o krehkosti, sile, únave, slobode či ľudskej prítomnosti. Emily pritom ešte len stojí na začiatku svojej autorskej cesty. Už dnes je však zrejmé, že keramiku nevníma ako cieľ. Je pre ňu jazykom, ktorým skúma svet. A zdá sa, že tento jazyk sa bude s každým ďalším projektom rozširovať o nové materiály, nové priestory aj nové otázky, ktoré sa nedajú vypáliť raz a navždy.
Emily Gurová je vizuálna umelkyňa a keramička pôsobiaca v Bratislave. Vo svojej tvorbe prepája keramiku, sochárstvo, inštaláciu a performanciu a skúma najmä vzťah tela, materiálu, architektúry a priestoru. Bakalárske štúdium absolvovala v Ateliéri keramiky na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave a pokračuje na magisterskom stupni na Katedre Socha, objekt, inštalácia v Ateliéri voľného sochárstva. Počas štúdia absolvovala Erasmus na Vilniuskej akadémii umení, ktorý výrazne ovplyvnil jej posun od úžitkovej keramiky k voľnej tvorbe. Charakteristická je pre ňu práca s recyklovanou hlinou, extrudovanými keramickými prvkami a fyzickým kontaktom tela s materiálom. Vo svojich projektoch pracuje s témami pamäti, transformácie, telesnej prítomnosti a vzájomného pôsobenia človeka a prostredia. Popri autorskej tvorbe sa venuje aj vedeniu keramických workshopov vo Fragu Studiu.
|
zdieľať |
|
tweetnuť |
|
späť |
