Odev ako priestor pre vlastný príbeh

Dátum: 19.07.2026

Autor: Martin Brix

Pred niekoľkými rokmi by Alanis ani len nenapadlo, že raz založí vlastnú módnu značku. Dnes pod menom LAKS vytvára autorské upcyklované kolekcie, spolupracuje s hudobníkmi, festivalmi aj mladými tvorcami a postupne si buduje vlastný rukopis. Za jej tvorbou však nestojí len remeslo či záujem o udržateľnú módu. Je predovšetkým výsledkom osobnej cesty medzi Ekvádorom a Slovenskom, medzi očakávaniami okolia a vlastnou identitou. Ako sa z dievčaťa, ktoré dlhé roky pochybovalo o svojom talente, stala návrhárka, pre ktorú je každý odev spôsobom rozprávania vlastného príbehu?

Keď dnes Alanis Kolník hovorí o svojej značke LAKS, pôsobí, akoby mala svoju cestu od začiatku jasne naplánovanú. Pravda je však úplne opačná. „Ešte možno pred tromi rokmi by som netušila, že budem šiť, že budem mať značku a organizovať eventy,“ priznáva. Hoci ju móda priťahovala odmalička a vždy chcela „dobre vyzerať a dobre sa obliekať“, nikdy si nemyslela, že sa raz stane jej povolaním. Skôr než príbeh módnej návrhárky je totiž ten jej príbehom hľadania vlastnej identity, odvahy veriť si a postupného objavovania toho, čo jej je prirodzené. Veľkú časť detstva prežila v Ekvádore, odkiaľ pochádza jej mama. Na Slovensko prišla ako štrnásťročná bez rodičov, bývať k starej mame. Zmena kontinentu, jazyka aj kultúry bola obrovská. „Nevedela som úplne po slovensky. Prišla som do úplne inej mentality ľudí, bez rodičov, k starej babke, ktorá bola veľmi prísna. Bola slovenčinárka, takže podľa mňa aj preto dnes viem po slovensky tak dobre.“ Adaptácia však nebola jednoduchá. Chýbala jej mama, medzi rovesníkmi sa necítila doma a sama hovorí, že mala pocit, akoby nikam nepatrila. Na čas sa preto vrátila späť do Ekvádoru, no až s odstupom rokov pochopila, prečo jej otec tak veľmi túžil, aby vyrastala práve v Európe. Dnes toto rozhodnutie označuje za jedno z najdôležitejších vo svojom živote, hoci bolo bolestivé.

Ak by sa na jej život niekto pozrel v tom období, len málokto by tipoval, že raz založí vlastnú módnu značku. Na Slovensku nastúpila na gymnázium, pretože inú možnosť vtedy prakticky nemala, a po maturite pokračovala na prekladateľstve a tlmočníctve so zameraním na slovenčinu, angličtinu a španielčinu. Školu úspešne dokončila, no čoraz viac cítila, že sa v nej nenašla. „Strašne ma tá škola nebavila, strašne som tam nechcela byť, ale nevedela som, čo iné by som robila.“ Spätne si uvedomuje, že celé roky v sebe potláčala svoju tvorivú stránku. Ako dieťa rada kreslila, no neustále sa porovnávala so staršou sestrou, ktorá bola výnimočne talentovaná a neskôr sa stala grafickou dizajnérkou. „Podvedome som mala pocit, že ona je tá šikovná a ja nie.“ Kreslenie preto opustila, venovala sa spevu, tancu či taekwondo a až oveľa neskôr pochopila, že problém nikdy nebol v nedostatku talentu, ale v nedostatku sebavedomia. Práve to sa stane jednou z hlavných tém jej ďalšieho života aj tvorby. Dnes otvorene hovorí o tom, že sa učí prestať porovnávať s ostatnými, pracovať s vlastnými pochybnosťami a dôverovať tomu, čo cíti. Zaujímavé pritom je, že cesta k módnemu dizajnu neviedla cez vysnívanú umeleckú školu ani cez detský sen stať sa návrhárkou. Začala oveľa nenápadnejšie – obyčajnou zvedavosťou, chuťou naučiť sa niečo nové a túžbou vytvoriť si oblečenie presne podľa vlastných predstáv. A práve tam sa začína rodiť príbeh LAKS.

Prvý impulz prišiel opäť v Ekvádore. Počas návštevy rodiny mala zrazu veľa voľného času a rozhodla sa naučiť háčkovať. „Povedala som si, že poďme skúsiť niečo nové. Začala som háčkovať a strašne ma to začalo baviť. Páčilo sa to aj ľuďom, len to bolo neuveriteľne časovo náročné.“Hoci jej ručne háčkované kúsky nachádzali svojich obdivovateľov, veľmi rýchlo si uvedomila limity tejto techniky. „Človek by mi reálne nezaplatil za to, koľko tá práca stojí.“ Háčkovanie preto na čas odložila, no práve vtedy vznikol názov LAKS aj prvé kontúry estetiky, ktorú dnes značka nesie. Organické tvary, prirodzená nedokonalosť, funkčné detaily či charakteristické karabíny sa v jej tvorbe objavili skôr, než vôbec začala šiť. O niekoľko mesiacov neskôr prišla ďalšia cesta do Ekvádoru a ďalšia otázka, čo nové sa môže naučiť. Tentoraz padla voľba na šitie. „Strašne dlho som chcela šiť. Hlavne preto, že som si chcela vedieť urobiť veci podľa vlastných predstáv. Veľakrát ich nikde nenájdeš alebo sú strašne drahé.“ Absolvovala krátky základný kurz, vrátila sa na Slovensko, kúpila si svoj prvý šijací stroj z bazošu za päťdesiat eur a začala experimentovať. Dnes sa na svoje prvé výrobky pozerá s úsmevom. „Keď sa na ne pozriem spätne, bola to veľká improvizácia. Technicky som toho veľa nevedela a úprimne, ešte stále je strašne veľa vecí, ktoré sa chcem naučiť.“ Práve táto otvorenosť voči vlastným nedostatkom je pre Alanis typická. Nesnaží sa vytvárať obraz človeka, ktorý všetko ovláda. Naopak, neustále zdôrazňuje, že jej tvorba je proces učenia sa.

Čím viac šila, tým viac začala objavovať aj širší kontext módneho priemyslu. Pri príprave portfólia na umelecké školy sa prvýkrát intenzívnejšie stretla s témami udržateľnosti, textilného odpadu či fungovania fast fashion. „Začala som zisťovať, ako to celé funguje, odkiaľ oblečenie pochádza. Predtým som to vôbec neriešila, ale dnes to riešim veľmi intenzívne.“ Upcycling sa preto pre ňu nestal módnym trendom ani marketingovou nálepkou. Bol prirodzeným pokračovaním spôsobu, akým nad materiálom premýšľala od začiatku. Namiesto nových látok začala siahať po starých košeliach, textilnom odpade či oblečení zo second handov a hľadať v nich nový potenciál. Každý kus pre ňu predstavuje materiál s vlastnou minulosťou, ktorému možno dať ďalší život. Spočiatku svoje výrobky ani neplánovala predávať. Objavovali sa len na jej osobnom Instagrame a vznikali predovšetkým pre radosť alebo ako súčasť portfólia. Zlom nastal až vo chvíli, keď sa začali ozývať kamaráti. „Písali mi, že je to fakt pekné a že by také chceli. Úplne prvé veci majú dodnes oni.“ Postupne si uvedomila, že ju neláka iba vyrábať oblečenie pre seba. „Strašne by som chcela, aby ľudia nosili niečo, čo som vytvorila ja. Mám obrovskú radosť, keď niekoho poteším.“ Ani dnes pritom netvorí podľa trendov alebo očakávaní trhu. „Všetko, čo robím, sú veci, ktoré by som sama nosila. Nerobím ich len preto, aby sa páčili ľuďom. Chcem, aby v nich bolo niečo zo mňa. Aby mali moju identitu.“ Práve v tomto období sa z koníčka definitívne stáva značka LAKS – projekt postavený na remesle, osobnom rukopise a presvedčení, že aj z materiálov, ktoré už niekto odpísal, môže vzniknúť niečo hodnotné.

Keď Alanis začala šiť, veľmi rýchlo pochopila, že remeslo je len jedna časť celej skladačky. Tú druhú objavila vo chvíli, keď sa rozhodla skúsiť prijímacie skúšky na umelecké školy. Až vtedy zistila, že módny dizajn nie je len o tom vedieť ušiť pekný kus oblečenia. „Začala som si zisťovať, čo všetko vlastne potrebujem vedieť. Zrazu som pochopila, že nejde iba o vytvorenie produktu, ale o to, aký je za ním príbeh, aký koncept doň dávaš a čo zo seba do tej práce vkladáš.“ Dovtedy kresleniu nevenovala takmer žiadnu pozornosť, no zrazu potrebovala portfólio, módne ilustrácie, technické nákresy, moodboardy či domáce zadania pre jednotlivé školy. „Otvorila som si požiadavky a skoro som odpadla. Nemala som prakticky nič.“ Nasledovali mesiace intenzívnej práce. Začala chodiť na kurzy kreslenia, študovala dejiny umenia, pripravovala portfólio a skúšala dohnať roky, počas ktorých si nahovárala, že kresliť jednoducho nevie. Prvý pokus o prijatie na pražskú UMPRUM sa síce skončil tesne pod čiarou, no späť sa naň pozerá ako na jeden z najdôležitejších momentov svojej cesty. Už samotné pozvanie do druhého kola jej totiž prvýkrát ukázalo, že možno nie je taká neschopná, ako si celé roky myslela. „Strašne mi to zdvihlo sebavedomie. Asi to nie je až také hrozné, keď ma taká škola pozvala ďalej.“ O to viac si však uvedomila, ako veľmi ju dovtedy brzdil strach z porovnávania. „Všetci okolo mňa boli z umeleckých škôl. Ja som mala pocit, že neviem kresliť, neviem toto, neviem tamto. To moje sebavedomie bolo strašne cítiť aj na pohovoroch.“

Namiesto toho, aby neúspech vnímala ako dôvod vzdať sa, rozhodol ju posunúť ďalej. Nastúpila na Školu dizajnu, kde podľa vlastných slov prvýkrát zažila prostredie, v ktorom sa cítila prirodzene. „Úžasná škola. Vôbec som nečakala, že mi dá tak veľa.“ Práve tam sa začína formovať jej autorský jazyk. Zadania už neboli o tom ušiť technicky správnu sukňu či blúzku, ale nájsť vlastnú tému. Prvý semester pracovala s motívom hraníc, druhý s témou Pamäť srdca. Obe zadania sa pre ňu veľmi rýchlo zmenili na osobnú výpoveď. „Začala som oveľa viac rozmýšľať nad sebou. Prečo som taká, aká som. Prečo potrebujem validáciu od ľudí. Odkiaľ pochádzajú moje pochybnosti.“ Odpovede nehľadala len vo svojej súčasnosti, ale aj v detstve, rodinných vzťahoch či živote medzi Ekvádorom a Slovenskom. Výsledkom sa stala kolekcia s názvom Lo que llevo conmigo (What we carry within us / Čo si so sebou nesieme). Nie je to len odevná kolekcia, ale osobná úvaha o tom, ako si každý človek nesie skúsenosti, traumy, spomienky aj vzorce správania, ktoré často ani nevníma. „Riešila som, čo všetko si nesieme pod povrchom. Veci, ktoré si nevedome nesieme z minulosti a ktoré sa začnú objavovať až po čase.“ Veľkou inšpiráciou sa pritom opäť stal Ekvádor – jeho náboženské prostredie, rodinné rituály aj farebnosť každodenného života. Navonok živé farby kontrastujú s neutrálnymi odevmi a vnútornou introspekciou celej kolekcie. „Chcela som dať do fyzickej podoby svoje vnútro.“ Práve tu sa najvýraznejšie ukazuje rozdiel medzi Alanis ako autorkou a značkou LAKS. Sama hovorí, že ich dnes vedome oddeľuje. LAKS je priestor pre nositeľné kolekcie, zákazkové projekty a spolupráce. Jej školská a voľná tvorba je naopak miestom, kde môže bez kompromisov skúmať vlastnú identitu, emócie a témy, ktoré sa možno nikdy nestanú komerčnými produktmi, no tvoria základ všetkého, čo neskôr vzniká aj pod značkou LAKS.

Hoci značka LAKS vznikla len nedávno, Alanis už dnes patrí medzi mladých autorov, ktorých tvorba prirodzene presahuje samotnú módu. Jej oblečenie sa objavilo na členoch skupiny Billy Barman, pripravila limitovanú upcyklovanú kolekciu pre festival Grape, navrhovala festivalové doplnky inšpirované jeho vizuálnou identitou a popritom spoluzaložila komunitnú platformu M2M (Made to Matter), ktorá vytvára priestor pre začínajúcich lokálnych tvorcov. Zaujímavé pritom je, že ani jednu z týchto príležitostí nevníma ako potvrdenie vlastnej dôležitosti. Oveľa viac ju teší dôvera, ktorú pri spoluprácach dostáva. „Najkrajšie na tom bolo, že som mohla prísť s vlastnými návrhmi a oni ich len schválili. Nebolo to o tom, že musíš spraviť toto alebo tamto.“ Práve sloboda tvorby je pre ňu jednou z najväčších hodnôt. Rovnako prirodzene vzniklo aj M2M. Myšlienka sa zrodila po prvom dizajn markete v Prahe, kde si uvedomila, aké dôležité je vytvárať priestor pre mladých autorov. Zo spontánneho nápadu sa postupne stal kolektív organizujúci komunitné predajné podujatia a prepájajúci lokálnych tvorcov. „Snažíme sa vytvoriť komunitu mladých kreatívnych ľudí a dať im príležitosť ukázať svoju tvorbu.“ Nie je náhoda, že popri budovaní vlastnej značky venuje toľko energie aj ostatným. Rovnako ako jej na začiatku pomohli povzbudenie kamarátov či podpora blízkych, dnes chce podobnú príležitosť vytvárať ďalším ľuďom.

Aj napriek rastúcemu počtu spoluprác zostáva LAKS značkou, ktorá stojí na remesle, osobnom kontakte a ručnej práci. Alanis stále šije sama, experimentuje s novými technikami, kreslí vlastné výšivky, pracuje so starými košeľami, secondhandovým oblečením, textilným odpadom či festivalovými stanmi, z ktorých vznikajú nové tašky. Každý projekt zároveň vníma ako možnosť naučiť sa niečo nové. Práve spolupráca s Grape ju priviedla napríklad k intenzívnejšej práci so strojovou výšivkou či odvážnejšou farebnosťou, ktorú dnes postupne prenáša aj do vlastnej tvorby. „Vyšla som z komfortnej zóny a zistila som, že aj farebnejšie, divokejšie veci sú super.“ Možno práve schopnosť neustále začínať odznova je tým, čo Alanis vystihuje najlepšie. Niekoľkokrát zmenila krajinu, študijný odbor aj predstavu o vlastnej budúcnosti. Neuspela na vysnívanej škole, no skúsila to znova. Neustále hovorí o veciach, ktoré sa ešte len chce naučiť, akoby mala pocit, že je stále len na začiatku. A možno práve preto jej tvorba pôsobí tak prirodzene. Nie je výsledkom dokonale premysleného podnikateľského plánu, ale úprimnej potreby tvoriť, objavovať a hľadať vlastný hlas. „Všetko, čo robím, musí mať niečo zo mňa.“ V prípade LAKS to nie je len slogan. Je to filozofia značky aj jej autorky, ktorá každým novým odevom, projektom či spoluprácou pokračuje v hľadaní odpovede na otázku, kým vlastne je.

Alanis Kolník je módna návrhárka a zakladateľka značky LAKS, ktorá sa venuje autorskej tvorbe postavenej na upcyclingu, remesle a osobnom prístupe k odevu. Vo svojej práci premieňa textilný odpad, secondhandové oblečenie či vyradené materiály na nové nositeľné kúsky s vlastným príbehom. Popri značke LAKS študuje módny dizajn na VŠVU, rozvíja konceptuálnu autorskú tvorbu a je spoluzakladateľkou komunitnej platformy M2M (Made to Matter), prepájajúcej mladých lokálnych tvorcov. Jej rukopis stojí na prepájaní osobných príbehov, udržateľnosti a presvedčení, že aj materiály s minulosťou môžu dostať nový život.

1 2 3 ►