Z potrieb vlastných detí vznikol zmysluplný projekt, ktorý pomáha poznávať

Dátum: 10.05.2026

Autor: Martin Brix

Linda vyštudovala architektúru a urbanizmus, no jej tvorba sa postupne presunula do omnoho intímnejšieho meradla – k deťom, kresbe, hre, emóciám a prvým skúsenostiam so svetom. Pod značkou byHANA začala vytvárať premyslené edukatívne produkty, ktoré nevznikali ako biznis plán, ale z každodenného pozorovania vlastných detí. V jej práci sa stretáva citlivosť architektky, jednoduchosť grafickej dizajnérky a potreba vytvárať veci, ktoré majú zmysel. Od plagátov a pracovných zošitov sa postupne dostáva až k výstavám, kde sa deti učia orientovať nielen v priestore, ale aj vo vlastných pocitoch.

Príbeh Lindy Urbanovej sa nezačínal biznis plánom, predstave o vlastnej značke ani pri grafickom dizajne. Začína oveľa skôr – v priestore, ktorý je dnes pre jej tvorbu možno rovnako dôležitý ako samotná ilustrácia. V detstve, ktoré bolo prirodzene prepojené s kreslením, pozorovaním a vnímaním sveta okolo seba. Sama si spomína na celkom obyčajné, no výpovedné situácie, keď ju mama – učiteľka na strednej škole – spolu so sestrou nechávala počas vyučovania v prázdnej triede. „Tak nás zavrela so sestrou do školskej učebne a my sme sa tam kreslili na tabuľu. To bolo, že krieda a tu ma čakajte, kým mi skončí hodina. Tak my sme si kreslili, lebo čo tam sa dá robiť.“ Práve táto prirodzená potreba tvoriť, ktorá nebola tlačená výkonom, ale vznikala z nudy, hry a priestoru, sa ukazuje ako jeden z prvých základov jej dnešného rukopisu. Kreslenie bolo pre ňu od začiatku prirodzeným jazykom, nie ambíciou. Popri tom chodila na ZUŠ-ku a kreativita bola jednoducho súčasťou jej bežného sveta. Rovnako dôležitý ako kresba bol však aj samotný priestor. Linda nevyrastala len v prostredí malého slovenského mesta, ale výrazne ju formovali aj pravidelné cesty do Belgicka, kde jej otec pracoval. Práve tam si už ako dieťa začala uvedomovať, že mestá môžu fungovať inak – bezpečnejšie, citlivejšie, premyslenejšie. „Tam je všetko pre cyklistov, verejné priestory, ulice… vždy som bola v priestore, kde to bolo pekné a kde sa oň starali.“ Tento kontrast medzi rôznymi typmi miest v nej postupne budoval citlivosť k urbanizmu, k mestu a k tomu, ako prostredie ovplyvňuje každodennosť človeka. Nie náhodou preto neskôr smerovala na Fakultu architektúry v Bratislave (dnes Fakulta architektúry a dizajnu STU), kde sa neprofilovala primárne ako budúca architektka budov, ale skôr ako človek fascinovaný mestom ako živým organizmom. Sama otvorene hovorí, že ju viac než architektúra samotná priťahoval urbanizmus – teda širšie premýšľanie o fungovaní priestoru, pohybu a kvality života. Štúdium v Bratislave následne doplnili zahraničné skúsenosti v Barcelone, Mníchove aj Londýne, ktoré jej priniesli ďalšie vrstvy inšpirácie. Veľké mestá, kvalitný verejný priestor, zahraničné urbanistické princípy – to všetko ju utvrdzovalo v tom, že práve toto bude jej cesta.

Zaujímavé však je, že Linda sama dnes svoju profesijnú identitu nevníma striktne cez jednu disciplínu. Už počas rozhovoru pôsobí skôr ako človek, ktorého prirodzene priťahuje prepájanie rôznych oblastí – dizajnu, priestoru, rodiny či edukácie. Aj preto o sebe nehovorí ako o klasickej architektke, urbanistke, či grafickej dizajnérke. „Ja by som nepovedala, že som grafický dizajnér, lebo ja nie som taký ten typ, že dostanem zadanie a vymyslím vizuálnu identitu značky, ale skôr potrebujem ísť do takých projektov, ktoré chcem nielen vymyslieť ako budú vyzerať, ale celkovo ich zastrešiť.“ Tento moment je pre pochopenie Lindy zásadný – od začiatku ju totiž neláka iba estetika, ale systém. Nestačí jej navrhnúť formu, potrebuje rozumieť obsahu, funkcii aj širšiemu zmyslu. A práve tu sa architektúra, urbanizmus a neskorší dizajn prirodzene prepájajú. Do tejto pomerne jasne načrtnutej trajektórie však vstupuje moment, ktorý zásadne mení všetko – materstvo. Počas posledného ročníka vysokej školy otehotnie a predstava kariéry urbanistky sa nečakane rozpadá. Sama to opisuje bez dramatizácie, skôr pragmaticky: „Všetky moje veľkolepé plány spadli, lebo som sa musela a chcela venovať Hanke.“ No práve tento zlom sa neskôr ukáže ako kľúčový. Nie ako koniec jednej cesty, ale ako začiatok novej. Dcéra Hana totiž nebola len dôvodom, prečo sa Linda na čas vzdialila pôvodným plánom, ale stala sa aj impulzom, ktorý ju priviedol k úplne novej forme tvorby. Z obdobia dojčenia, domáceho stereotypu a potreby kreatívne využiť čas vzniká prvý impulz značky byHANA. „Ja som ju kojila, sedeli sme doma na gauči alebo v posteli a vlastne tým vznikol ten nápad tej byHANA. Je to doslova byHana, lebo iba vďaka nej to vzniklo.“ V tejto jednoduchej vete sa ukazuje niečo podstatné – Linda netvorí z abstraktnej potreby produkovať, ale z konkrétnej životnej situácie. Jej projekty nevznikajú odtrhnuté od reality, ale priamo z nej. A práve preto pôsobia autenticky. Prvá kapitola Lindinho príbehu je tak v skutočnosti o hľadaní vlastnej cesty. Od dieťaťa, ktoré kreslí kriedou po tabuli, cez mladú ženu fascinovanú mestom a urbanizmom, až po matku, ktorá postupne zisťuje, že jej schopnosť premýšľať o priestore, funkcii a potrebách človeka sa nemusí prejaviť len v mestách či budovách, ale aj v omnoho intímnejšom meradle – v detskom svete. A práve tam sa začne jej ďalšia, možno najosobnejšia tvorivá etapa.

Vznik projektu byHANA môže na prvý pohľad pôsobiť ako spontánny „materský projekt“ – niečo, čo sa zrodilo medzi dojčením, domácnosťou a potrebou tvorivo vyplniť voľný čas. Pri bližšom pohľade je však zrejmé, že Linda doň od začiatku prenášala oveľa viac než len ilustrátorskú hravosť. byHANA sa stala priestorom, v ktorom sa jej architektonické a urbanistické myslenie pretransformovalo do úplne inej mierky. Namiesto miest začala riešiť dieťa, namiesto verejného priestoru detský rozvoj, namiesto urbanistických štruktúr uchopiteľnosť voskovky či funkčnosť pracovného zošita. To, čo sa zmenilo, nebola podstata jej premýšľania, ale formát. Sama to opisuje veľmi presne – produkty vznikali vždy z konkrétnej potreby jej dcéry Hanky. „Produkt vznikol, keď niečo tá Hanka potrebovala, niečo, aby som ju zabavila doma… vždy vznikol ten produkt z môjho pohľadu na ňu, ako sa rozvíja.“ Tento princíp je pre byHANA zásadný: nejde o dizajn vytvorený pre anonymné dieťa, ale o dizajn vyrastajúci z priameho pozorovania konkrétneho detského sveta. Prvými produktmi preto neboli veľké kolekcie ani vizuálne kampane, ale drobné, premyslené intervencie do každodenného života. Trojhranné voskovky z včelieho vosku, navrhnuté tak, aby podporovali správny úchop a zároveň boli bezpečné aj pre najmenšie deti. Už tu je cítiť Lindin rukopis – nejde len o pekný objekt, ale o funkčný nástroj, ktorý reaguje na vývojové potreby dieťaťa. „Aby nedržalo ceruzku ako nejakú tyčku, ale aby malo správny prstový úchop.“ Táto veta je možno jednoduchá, no presne vystihuje spôsob, akým Linda tvorí. Estetika nikdy nestojí oddelene od praktickosti. Rovnako vznikali aj plagáty, ktoré neboli len dekoráciou detskej izby, ale edukatívnou pomôckou reagujúcou na moment, keď dieťa začína vnímať písmená, čísla či základné vizuálne princípy. V jej podaní sa plagát mení z pasívneho obrazu na interaktívny nástroj učenia. „Nechcela som iba pekný obrázok, nejaké žabky, ale aby to malo aj hlbší zmysel.“ Práve tento moment odlišuje byHANA od množstva vizuálne príťažlivých detských značiek – Linda od začiatku nehľadá len formu, ale význam.

Veľmi podstatný je aj jej prístup k vizuálnemu jazyku. Hoci sama priznáva, že sa jej rukopis postupne vyvíjal, jedna línia zostáva konzistentná: jednoduchosť. Nie však ako estetický trend, ale ako vedomé rozhodnutie. „Jednoduché, hravé, vysvetľujúce… farby, tvary, nič prekombinované.“Linda intuitívne chápe, že dieťa nepotrebuje vizuálny chaos, ale čitateľný priestor, v ktorom sa dokáže orientovať a zároveň doň vstúpiť vlastnou tvorivosťou. Mimoriadne silný je jej princíp čiernobielych pracovných zošitov, kde zámerne ustupuje autorská ilustrácia do úzadia, aby mohla vyniknúť samotná detská kresba. „Robila som ich čierno-biele, aby keď deti kreslia, vynikla tá ich kresba.“ Toto je dôležitý moment. Linda netvorí produkty, ktoré majú dieťa ohúriť dokonalosťou dospelého dizajnu. Naopak, vytvára rámec, ktorý necháva priestor dieťaťu ako spoluautorovi. Je to podobný princíp, aký poznáme z kvalitného urbanizmu – dobrý priestor človeka nezahlcuje, ale umožňuje mu fungovať. byHANA tak v istom zmysle funguje ako mikro-urbanizmus pre detský svet. Dôležitou vrstvou značky sa stáva aj ekológia, no opäť nie ako marketingová nálepka. Linda ju prirodzene prepája s každodennou funkčnosťou produktov. Ekologické materiály, papier z pomarančových šupiek, bezpečné voskovky – všetko to zapadá do jej širšieho spôsobu premýšľania o zodpovednosti. Rovnako ako pri urbanizme ju zaujíma, v akom prostredí človek funguje, len teraz sa toto prostredie zmenšuje na papier, predmet či detský stôl. byHANA tak nie je len značka detských produktov, ale pomerne komplexná filozofia, v ktorej sa stretáva dizajn, rodičovstvo, edukácia a environmentálne uvedomenie.

Zaujímavé zároveň je, že Linda nikdy nepôsobí ako klasická podnikateľka. Sama otvorene priznáva, že byHANA pôvodne nevznikla ako značka určená na predaj. „Vôbec som to zo začiatku neplánovala, že to budem predávať a bude z toho značka, biznis.“ Tento aspekt je pre jej príbeh podstatný, pretože vysvetľuje aj neskoršie napätie medzi tvorbou a predajom. byHANA síce rástla, dostala sa na trhy, dokonca až na EXPO v Dubaji či výstavy v New Yorku, no Linda nikdy nebola typ tvorcu, ktorého primárne poháňa expanzia či sebaprezentácia. Skôr než potreba „predať sa“ ju poháňala potreba vytvárať zmysluplné veci. A práve preto projekt organicky rástol spolu s jej deťmi – každá nová etapa prinášala nové otázky, nové potreby, nové produkty. byHANA tak nebola statickou značkou, ale živým organizmom reagujúcim na vývoj rodiny. Druhá kapitola Lindinho príbehu preto nie je len o značke, ale o zásadnej transformácii jej profesijnej identity. Z urbanistky, ktorá chcela formovať mestá, sa stáva tvorkyňa, ktorá začína formovať prvé detské skúsenosti so svetom – cez tvar, farbu, emóciu a hru. Nie je to odklon od pôvodnej cesty, ale jej prekvapivo logické pokračovanie. Linda totiž stále navrhuje priestor. Len už nie mestský. Navrhuje priestor pre prvé poznanie.

Aj keď sa byHANA na prvý pohľad môže javiť ako uzavretá kapitola spätá najmä s raným materstvom, v skutočnosti sa pri Linde ukazuje skôr ako základná metodika jej premýšľania než ako jednorazový projekt. To podstatné totiž nikdy nebolo len v konkrétnych produktoch, ale v spôsobe, akým reagovala na potreby detí, ako prepájala dizajn s vývojom, edukáciou a citlivým pozorovaním. Keď teda jej dcéra vyrastala, nemenila sa iba ponuka produktov, ale postupne aj samotná mierka Lindinej práce. „Vždy to je z novej potreby toho aktuálneho,“ hovorí jednoducho, no práve v tejto vete je ukrytý kľúč k pochopeniu jej ďalšieho vývoja. Keď už nestačili voskovky či plagáty, objavili sa nové situácie a otázky – škôlka, emócie, duševné zdravie, širšie sociálne prostredie detí. Linda tak prirodzene nezačala premýšľať len nad tým, ako dieťa niečo naučiť, ale ako mu pomôcť pochopiť samé seba. A práve tu sa jej tvorba začína posúvať od 2D grafiky späť k priestoru. Nie však k urbanizmu v pôvodnom zmysle slova, ale k priestoru ako nástroju zážitku. Dôležitým medzičlánkom sa stáva projekt Zdravé zdravotníctvo, ktorý Linda rozvíja spolu s Veronikou Grand Brunckovou. Pôvodne išlo o iniciatívu reflektujúcu neosobnosť a chlad zdravotníckych priestorov, no Linda do nej prináša ďalšiu vrstvu – prevenciu a detského návštevníka. Kým Veronika riešila predovšetkým fyzické prostredie zdravotníctva, Linda prirodzene posúva pozornosť k psychickému zdraviu a tomu, ako o ňom hovoriť už s najmladšími. Je príznačné, že impulz opäť nevychádza z abstraktnej spoločenskej témy, ale z osobnej skúsenosti. „Aj moje deti majú v škôlke nejaké momenty, že som cítila, že niečo sa tam deje a že ako to vlastne s nimi riešiť.“ Linda opäť nezačína od teórie, ale od konkrétnej životnej skúsenosti. Rovnako ako pri byHANA sleduje potrebu, ktorá vzniká doma, no tentoraz ju rozširuje do verejného priestoru. To je zásadný posun – z individuálneho rodičovského dizajnu smerom k spoločensky orientovanému projektu.

Výstava Moje mesto pocitov sa preto javí ako veľmi prirodzené prepojenie všetkých Lindiných doterajších svetov. Urbanizmus, deti, grafika, priestor, edukácia aj emócie sa tu prvýkrát stretávajú v jednom komplexnom formáte. Pôvodná idea výstavy o pocitoch sa navyše vďaka spolupráci s Metropolitným inštitútom Bratislavy prepája aj s mestom ako metaforou aj štruktúrou. Linda sama s istým pobavením priznáva, že urbanizmus sa jej „zhodou okolností“ do projektu vrátil späť. V skutočnosti však nejde o náhodu. Moje mesto pocitov je logickým návratom k jej pôvodnému uvažovaniu o priestore – len tentoraz je mesto emočnou krajinou dieťaťa. Deti sa v ňom učia orientovať v pocitoch podobne, ako sa človek učí orientovať v uliciach. „Všetky pocity sú v poriadku… žiadny nie je zlý ani dobrý.“ Tento princíp je mimoriadne dôležitý, pretože Linda tu opäť nevnucuje hotové odpovede, ale vytvára bezpečný systém orientácie. Tak ako jej plagáty kedysi pomáhali pochopiť písmená, výstava pomáha pochopiť vnútorný svet. Silnou stránkou projektu je aj spôsob, akým Linda pristupuje k vizualite. Hlavná postava „emotka“ – zakrúteného srdca – nevzniká ako prvoplánovo milý maskot, ale ako premyslený vizuálny preklad emócií. „Tie emócie sa krútia… necítime ich iba na jednom mieste, ale aj v hlave, aj v bruchu, aj v nohách.“ Tento moment je dôležitý, pretože ukazuje, ako Linda premýšľa. Abstraktné psychologické koncepty potrebuje preložiť do jasnej, čitateľnej a hravej formy, ktorá bude zrozumiteľná aj štvorročnému dieťaťu. To je v skutočnosti mimoriadne náročná dizajnérska disciplína. Zložitosť redukovať bez zjednodušenia. A práve tu sa opäť vracia jej charakteristický rukopis – jasné tvary, zrozumiteľné farby, minimum chaosu. „Jasné farby, jasné tvary, aby to nebolo veľmi zamotané.“ Linda neestetizuje detský svet cez vizuálnu presýtenosť, ale cez orientáciu.

Azda najzásadnejší posun však nastáva vo chvíli, keď sa jej tvorba definitívne mení z ilustrácie na fyzický priestor. Sama opisuje moment, keď do procesu vstúpili stolári a návrhy sa začali meniť na reálne objekty, takmer s nadšením architektky, ktorá sa po rokoch vracia domov. „Keď prišli stolári s tými prvkami a zrazu to dostalo tú 3D podobu, to ma celkom baví.“ Táto veta je viac než len technická poznámka – je to moment, v ktorom sa Linda symbolicky prepája sama so sebou. Grafická dizajnérka, ilustrátorka, matka aj urbanistka sa tu stretávajú v jednej osobe. Už nejde len o to niečo nakresliť. Ide o to priestor rozčleniť, viesť ním dieťa, vytvoriť systém, v ktorom sa môže bezpečne pohybovať fyzicky aj emocionálne. Práve tu sa ukazuje, že Linda vlastne nikdy architektúru neopustila. Len ju preniesla do iných foriem – od mesta k plagátu, od plagátu k výstave, od priestoru ulíc k priestoru detskej psychiky. Táto kapitola jej príbehu tak predstavuje zásadný prerod: Linda už nie je len autorkou „múdrych vecí pre najmenších“. Stáva sa tvorkyňou komplexných prostredí, ktoré prepájajú dizajn so spoločenským dopadom. A možno práve tu sa jej pôvodné veľkolepé plány napĺňajú iným spôsobom, než si kedysi predstavovala – nie cez urbanizmus miest, ale cez formovanie citlivejších budúcich generácií.

Pri pohľade na Lindin profesijný vývoj je zaujímavé sledovať, že jej cesta nikdy nebola lineárna ani strategicky nalinkovaná v klasickom kariérnom zmysle. Skôr pôsobí ako séria prirodzených prerastaní – z jednej životnej fázy do druhej, z jednej potreby do ďalšej. To, čo by sa zvonku mohlo javiť ako odbočky medzi architektúrou, materskou, dizajnom, značkou, rekonštrukciou domu či výstavou, má pri bližšom pohľade spoločného menovateľa: Linda opakovane reaguje na konkrétne životné situácie okolo seba a premieňa ich na funkčný, premyslený a zmysluplný projekt. Sama veľmi otvorene priznáva, že medzi najaktívnejšou érou byHANA a súčasnými aktivitami neexistoval žiadny starostlivo plánovaný „medzistupeň“. Prišlo druhé dieťa, starý dom vo Svätom Jure, jeho intenzívna rekonštrukcia a nová práca. „Kúpili sme ten dom… to bola veľká vec. Človek, keď kúpi taký dom, začne ho prerábať… a to je nekončiaci projekt.“ Táto poznámka nie je len osobnou vsuvkou – opäť odhaľuje jej prirodzenú potrebu tvoriť prostredie. Či už ide o produkt, výstavu alebo 400-ročný dom, Linda neustále premýšľa o tom, ako veci fungujú, ako sa dajú zlepšiť a ako môžu slúžiť ľuďom, ktorí v nich žijú. Práve preto dnes pôsobí jej tvorba možno menej ako budovanie jednej značky a viac ako rozširovanie určitého autorského princípu. Sama priznáva, že klasický podnikateľský model byHANA bol pre ňu postupne čoraz náročnejší. Nie preto, že by stratil význam, ale preto, že digitálny svet, marketing a potreba neustálej sebaprezentácie boli čoraz vzdialenejšie jej povahe. „Digitálny svet a to, ako treba ísť s tými sociálnymi sieťami… to už bolo na mňa veľa. Ja nie som veľmi ten sociálny typ… nevedela som sa predať.“ Táto úprimnosť je dôležitá. Linda totiž nikdy nepôsobí ako tvorca, ktorého hlavným cieľom je viditeľnosť. Oveľa bližší je jej samotný obsah práce a jej dopad. Aj preto dnes hovorí o novších projektoch ako o niečom „srdcu bližšom“ – nie preto, že by byHANA stratila hodnotu, ale preto, že spoločenský rozmer, prevencia a duševné zdravie detí jej ponúkajú hlbší zmysel než samotný predaj.

Napriek tomu by však bolo nesprávne vnímať byHANA ako uzavretú kapitolu. Linda sama opakovane zdôrazňuje, že značku nechce opustiť. „Nie, nie, nie… neopustiť. Takto je dobré.“ byHANA dnes možno nie je v najexpanzívnejšej fáze, no zostáva živou súčasťou jej identity. Produkty stále fungujú, rodičia ich používajú, deti sa cez ne učia a spätná väzba v podobe fotografií či správ od rodín má pre ňu zjavne stále silný emocionálny význam. „Keď mi pošlú fotku, že dieťa sa učí písmenká a je tam ten plagát… to ma zahreje na duši.“ V tejto jednoduchej reakcii sa ukazuje, že Linda nepotrebuje veľké korporátne meradlá úspechu. Jej mierkou zostáva konkrétny dopad. Jedno dieťa, jeden plagát, jedna skúsenosť, jeden posun. A práve preto si byHANA zachováva hodnotu aj mimo vrcholu svojej komerčnej fázy. Dôležité zároveň je, že Linda dnes stojí na zaujímavom priesečníku medzi lokálnosťou a potenciálom širšieho dosahu. Sama spomína momenty, keď sa jej produkty dostali na EXPO v Dubaji či výstavy v New Yorku, ako niečo, čo ju úprimne prekvapilo. Nie ako cieľavedomý medzinárodný „expansion plan“, ale ako potvrdenie, že jej intuitívne vznikajúca tvorba dokáže rezonovať aj za hranicami jej bezprostredného sveta. Rovnako dnes premýšľa o putovnej výstave Moje mesto pocitov – ako o projekte, ktorý by mal pokračovať po Slovensku, potenciálne cez školy, online platformy, publikácie či dokonca zahraničný presah. Podstatné však je, že opäť nejde o rast pre rast samotný. Linda stále rozmýšľa najmä cez zmysel. „Nechcela by som, aby to skončilo, lebo si myslím, že to má zmysel.“ Táto formulácia je možno najpresnejším vyjadrením jej tvorivej filozofie vôbec. Projekty pre ňu nie sú produkty, ktoré treba vyprodukovať. Sú to odpovede na potreby, ktoré majú význam.

Keď sa dnes Linda sama zamýšľa nad tým, čo je skutočným cieľom jej práce, odpoveď je prekvapivo jednoduchá: „Tie deti… asi hej. Tá potreba tých detí.“ Po všetkých profesijných presunoch, od urbanizmu cez grafický dizajn až po výstavný priestor, zostáva jadro jej práce rovnaké – citlivosť voči tomu, čo deti potrebujú, ako sa vyvíjajú, čo cítia a ako im možno pomôcť lepšie rozumieť svetu. Nie je to teda len tvorba pre deti. Je to tvorba vychádzajúca z rešpektu k detstvu ako formujúcemu obdobiu. A práve v tom spočíva aj širší presah jej práce. Linda Urbanová dnes nevytvára len pekné veci, produkty či výstavy. Vytvára nástroje, cez ktoré sa deti – a často aj dospelí – učia orientovať vo svete a v sebe samých o niečo vedomejšie. Posledná kapitola jej príbehu tak zatiaľ zatiaľ neskončila, ale ostáva otvorená. Linda zostáva autorkou, ktorá sa možno nikdy úplne nezmestí do jednej profesijnej kategórie, pretože jej sila nespočíva v jednej disciplíne, ale v schopnosti prepájať ich. Architektka, urbanistka, grafická dizajnérka, ilustrátorka, projektová tvorkyňa, matka. V jej prípade to nie sú oddelené role, ale vrstvy jednej osobnosti. A práve preto jej príbeh nepôsobí ako séria profesijných obratov, ale ako dlhodobé hľadanie spôsobu, ako cez tvorbu zlepšovať svet – od detskej ruky až po priestor, v ktorom vyrastá.

Linda Urbanová je vyštudovaná architektka a urbanistka. Študovala na Fakulte architektúry STU v Bratislave a skúsenosti zbierala aj v Barcelone, Mníchove a Londýne. Ku grafickému dizajnu a ilustrácii sa dostala postupne cez vlastné projekty, spolupráce a materstvo. Je autorkou značky byHANA, pod ktorou vytvára edukatívne a vizuálne citlivé produkty pre deti – plagáty, pracovné zošity či tvorivé pomôcky s dôrazom na jednoduchosť, funkčnosť a udržateľnosť. Vo svojej tvorbe prepája dizajn, detský rozvoj, edukáciu a citlivé premýšľanie o priestore. Spolupracuje aj na projekte Zdravé zdravotníctvo a je spoluautorkou výstavy Moje mesto pocitov, ktorá deťom približuje tému emócií a duševného zdravia hravou formou.

1 2 ... 5 ►