Výstava ako médium, identita ako proces

Dátum: 05.10.2025

Autor: Martin Brix

René Lazový patrí k najvýraznejším zjavom mladej slovenskej vizuálnej scény, aj keď žije a tvorí mimo nej – v Londýne. Jeho tvorba sa pohybuje medzi fotografiou, kresbou, inštaláciou a filozofiou, pričom najradšej pracuje s celkom: výstavou ako umeleckým médiom. V tomto profile sledujeme jeho cestu od bratislavských sídlisk cez VŠVU až po Central Saint Martins, kde sa začal naplno zaoberať témami ako identita, migrácia, klimatická kríza a tzv. hyperobjekty. René nie je typický solitér – jeho tvorba je kolektívna, vrstvená a otvorená budúcim významom. Ako sa k tomu vôbec dostal? Všetko sa to začalo pomerne klasicky.

Narodil sa v roku 1998 a vyrastal na bratislavských Dolných Honoch – panelákovej štvrti na periférii mesta, ktorá mala v tom čase už svoju surovú identitu a vizuálny charakter. V rozhovore priznal, že nepochádza z umeleckej rodiny, no umenie si ho aj tak našlo. „Keď som mal asi 12 rokov, začal som experimentovať s fotografiou. Vtedy to bolo skôr o hrách a objavovaní techniky, ako o nejakej skutočnej tvorbe,“ spomína. Prvý zásadný krok prišiel, keď sa rozhodol pre štúdium na strednej umeleckej škole – v jeho prípade to bola Škola dizajnu – Súkromná škola umeleckého priemyslu Bohumila Baču v Bratislave. Odtiaľ, ako sám hovorí, pochádzalo viacero starších spolužiakov, ktorí ho viedli k prvým konceptuálnejším projektom. „Niektorí mali cez tridsať. To ťa ovplyvní, keď si teenager a začneš tvoriť s ľuďmi, ktorí majú už kus života za sebou,“ hovorí. Práve na Škole dizajnu sa formoval jeho rukopis – najskôr cez fotografiu, neskôr aj cez objekty a inštalácie. Tematicky sa už v tom čase začal zaoberať ekológiou, ktorá bola silne prítomná v jeho raných prácach. Jedným z prvých projektov, ktorý výrazne zarezonoval, bola jeho audio-vizuálna inštalácia Oceán – miestnosť naplnená plastovými vrecúškami, ktoré vo vetre šumeli ako more. „Keď si zavrel oči, naozaj to znelo ako oceán. Tá práca bola o odpade, o klimatickej únave, ale aj o imaginácii,“ opisuje. Oceán sa objavil aj na Bielej noci – podľa Reného bol možno najmladším vystavujúcim v histórii festivalu.

Po strednej pokračoval na Vysokej škole výtvarných umení (VŠVU) v Bratislave, kde nastavil svoj prístup k umeniu ešte širšie. Študoval na katedre Fotografia a nové médiá, no – ako sám hovorí – postupne prechádzal rôznymi ateliérmi. Z fotografie sa prirodzene posúval k soche, intermediám aj site-specific projektom. Erasmus v Ľubľane v Slovinsku bol preňho zlomový. „Tam som si uvedomil, že život v diaspóre mi dáva zmysel. Zrazu som mal slobodu formovať novú identitu,“ vraví. Práve tento pocit ho doviedol k rozhodnutiu podať si prihlášku na najlepšie umelecké školy sveta. Bez plánu B. Prijali ho na legendárnu Central Saint Martins v Londýne, kde absolvoval magisterské štúdium v odbore Fine Art. „Ten môj portfóliový súbor bol zložený z prác od strednej až po posledný semester na VŠVU. Nič som extra nepripravoval, len som poslal, čo som robil,“ hovorí. Kapitolu života v Londýne otváral s romantickou predstavou o slobode, no realita bola komplikovanejšia. Tvorí v prostredí, ktoré je neľútostné aj inšpirujúce. 

Život v zahraničí René vždy vnímal ako niečo viac než len fyzickú zmenu adresy. Počas Erasmu v Ľubľane začal vnímať, že ako Slovák v inej krajine nadobúda zvláštnu slobodu – možnosť znovuobjaviť a pretvoriť samého seba. „Život v diaspóre mi dáva zmysel. Zrazu mám slobodu formovať novú identitu,“ spomína na zlomový moment, ktorý ho nakoniec nasmeroval na Central Saint Martins. Na VŠVU v Bratislave si prešiel viacerými ateliérmi. Nebol typický špecialista – skôr intuitívny zberač všetkého, čo malo presah a zmysel. Z tohto obdobia pochádzajú aj prvé práce spojené s filozofiou a konceptom tzv. hyperobjektov. Z týchto počiatočných impulzov vzišla súborná filozofia tvorby, ktorá sa neskôr pretavila aj do portfólia pre Central Saint Martins. René absolvoval magisterský program Fine Art na jednej z najprestížnejších škôl umenia na svete. Medzinárodný formát mu sedel: prijímacie skúšky kombinovali portfóliový review, video hovory, písomné zadania. „Mali uchádzačov z každého kontinentu okrem Antarktídy,“ spomína na diverzitu v ročníku. Aká bola tá škola? Podľa Reného ho zmenila „desaťkrát“. Nie všetko však bolo idylické. „Či už na Slovensku alebo v Anglicku, ľudia radi nadávajú na svoje školy. Ale nie je to o škole. Je to o študentovi. Človek sa môže učiť aj mimo kurikula, zapájať sa do open callov, tvoriť nezávisle.“ Londýn mu otvoril dvere do medzinárodnej scény, ale aj zrkadlo vlastnej identity. V rozhovoroch o svojej tvorbe opakovane spomína, že ako Východoeurópan sa zrazu stal „schránkou stereotypov“, ktoré na Slovensku nikto neriešil. „Tu si len chalan z Bratislavy. Tam si ten Východoeurópan,“ hovorí. Práve z tejto konfrontácie vznikla séria Assigned Identity a súbor diel, ktoré sa neskôr vystavovali v Londýne. Išlo o dlhodobý zber záberov, ktoré zachytávali fragmenty stereotypov voči Východoeurópanom na Západe. „Niektoré stereotypy sú tak neviditeľné, že si ich ľudia ani neuvedomujú. Ale sú všade.“

Zo školy rovno do reality. Po absolvovaní magisterského programu na Central Saint Martins sa René nevrátil na Slovensko, ale rozhodol sa ostať v Londýne. A hoci príchod do metropoly výtvarného sveta pôsobil na začiatku ako naplnenie romantickej predstavy, rýchlo prišlo vytriezvenie. „Všetci si myslia, že keď prídeš do takého mesta, máš prístup ku všetkému. Ale ty máš aj prístup k zlým veciam. Zlé galérie, zlé umenie, zlé príležitosti, ktoré sa predávajú ako kvalitné.“ Zrazu sa ocitneš vo svete, kde tvoja identita prestane byť samozrejmosťou. „Tvoja identita sa stane iným obsahom, ako si bol zvyknutý.“ Introspektívny prístup k identite, migrácii a hybridnému postaveniu jednotlivca sa stáva čoraz silnejším prvkom Reného diela. Práve v Londýne pochopil, že jeho najväčším dielom nie je samostatná fotografia, objekt či kresba, ale celok: výstava ako médium. „Vôbec sa nebránim tomu, aby moje diela boli vyrobené aj z bežných objektov. Použil som napríklad plechovky od rajského plynu a vystaval z nich raketu. Ale až keď sa objavia v priestore spolu s ďalšími dielami, s kurátorskou logikou, s tematikou, stávajú sa skutočným umeleckým vyjadrením.“ V inej výstave viseli z plafónu plastové kvapky, vytlačené podľa skutočných fyzikálnych modelov dažďovej kvapky pri prelete atmosférou. Nie emoji, ale reálna fyzikálna forma. Esteticky sa v jeho tvorbe spája sterilita s mestským ruchom, minimalizmus s materiálnym odpadom, kresba s ready-made objektom. Farebná paleta je takmer monochromatická, prírodné materiály sa striedajú s plastom, hliníkom, digitálnym obrazom. Výstava ako celok sa pre Reného stala formou, cez ktorú komunikuje komplexné témy. Assigned Identity je toho príkladom. Ale nie je jediná.

V Londýne sa René začal čoraz väčšmi ponárať do uvažovania nad tým, čo vôbec tvorí umelecký jazyk a akým jazykom chce hovoriť on sám. „Najviac pohodlne sa cítim vo fotografii, ale aj tam mám presahy do inštalácií alebo multimediálnych diel. Vlastne si myslím, že mojím médiom je výstava samotná.“ To je pre Reného kľúčový posun. Nepremýšľa už iba nad jednotlivými objektmi – obrazmi, kresbami, fotografiami – ale nad celkom, ktorý vzniká v priestore. Výstava ako médium pre neho znamená niečo podobné ako film pre režiséra: komplexný, kurátorsky komponovaný jazyk, v ktorom každý element zohráva úlohu. Jeho tvorba je preto tak trochu umelecký „zber“. René si témy a vizuálne motívy zbiera priebežne. „Môže to byť len zápis, nápad, kresba na telefóne alebo objekt, ktorý ma zaujal na ulici. Až keď príde vhodný čas, ten moment sa dostane do výstavy.“ Je to umelecký archív, ktorý neustále dopĺňa. Aj preto sa v jeho výstavách bežne objavujú vedľa seba práce staré niekoľko rokov s čerstvo vytvorenými objektmi. „Môže tam byť niečo, čo som vytvoril pred piatimi rokmi a nikdy nevystavil, a hneď vedľa toho niečo site-specific, vytvorené len pre túto výstavu.“ Jeho vizuálny jazyk je zdanlivo jednoduchý, ale vždy nesie konceptuálnu vrstvu. „Myslím si, že moja estetika je čitateľná. Pracujem s farebnou paletou, ktorá takmer nemá farby. S kombináciou sterilných a prírodných materiálov. Minimalizmus, ale nakazený ruchom.“ Hoci by sa mohol na prvý pohľad zdať, že Reného tvorba je introspektívna a osamelá, v skutočnosti rastie zo spoluprác. „Stále radšej spolupracujem. Je to fyzická potreba, ale aj kvalitatívna. Niektoré veci sa jednoducho sami nedajú urobiť.“Výstava ako forma, archív ako metóda, priestor ako jazyk. 

Zbieranie fragmentov, tvorba inštalácií z bežných objektov a špecifický minimalizmus viedli Reného k témam, ktoré presahujú individuálnu existenciu. Jednou z nich je koncept hyperobjektov – filozofický pojem zavedený Timothy Mortonom, ktorým označuje javy ako klimatická zmena, čiastočné vymieranie druhov alebo jadrové odpady – teda fenomény tak obrovské, komplexné a časovo rozptýlené, že ich nedokážeme plne vnímať ako celok. „Sú tak rozsiahle v čase a priestore, že jednotlivec k nim vie pristúpiť len v jednej ich časti, nikdy ako k celku.“ René sa vo svojej tvorbe snažil tieto neviditeľné javy zviditeľniť. Abstraktne, symbolicky, niekedy poeticky. Jedným z projektov, ktorý vznikol v tomto duchu, je séria plastových kvapiek – sochy vytvorené podľa reálnych fyzikálnych modelov dažďových kvapiek pri prelete atmosférou. „Väčšina ľudí si myslí, že kvapka vyzerá ako emoji. V skutočnosti má tvar fazule. To ma fascinovalo.“ Kvapky vytlačil cez 3D tlač a zavesil do priestoru. Projekt Hypertears bol súčasťou väčšej výstavy o témach environmentu, abstrakcie a introspekcie. Nadviazal aj na diplomovú prácu na Central Saint Martins s názvom Horror Vacui (strach z prázdnoty), ktorá sa zaoberala výpovednou hodnotou neviditeľného a útokom abstraktna na vizuálnu kultúru. „Bola to téma, ktorá ma pohltila, ale neskôr som ju vedome uzavrel. Nechcel som čakať na nejaký filozofický objav.“

Veľká časť tejto etapy tvorby vzišla aj z kresby – René sa v Londýne oslobodil od predstavy, že len „dokonalý“ kresliar môže kresliť. Vznikla séria viac ako 500 kresieb, ktoré sa stali jeho osobným denníkom, introspektívnym archívom aj nástrojom tvorby. „Našli si cestu aj na bienále – do Benátok, kde som bol pozvaný do chorvátskeho pavilónu a venoval som im jednu kresbu, ktorá je teraz aj v ich zbierke, čo ma veľmi teší.“ Táto etapa Reného tvorby je o snahách pomenovať nepomenovateľné, dať formu veciam, ktoré ju bežne nemajú. Nie ako vedecký popis, ale ako estetický prenos. Medzi kresbou a sochou, medzi modelom a metaforou, medzi emóciou a algoritmom. A hoci sa od hyperobjektov neskôr vedome posunul k iným témam, ako je identita či hybridná migrácia, záujem o neviditeľné javy, klimatické procesy a technofilozofiu ostáva silným pozadím jeho tvorby.

Aj keď sa René na prvý pohľad javí ako introspektívny autor, ktorý tvorí z túžby po samote, realita jeho tvorivého procesu je omnoho kolektívnejší. „Veľmi rád pracujem sám, ale čím ďalej, tým viac si uvedomujem, že na niektoré veci jednoducho potrebuješ ľudí okolo seba. Už len z fyzického alebo časového hľadiska, ale aj kvôli kvalite.“ Spolupráce sa objavujú najviac pri rozsiahlejších inštaláciách, ale aj pri produkčných fázach výstav. Vtedy sa do procesu dostávajú technici, dizajnéri, zvukári, ale aj priatelia a kolegovia umelci. Každý projekt si vyžaduje iný typ spolupráce – od neviditeľných konzultácií a diskusií až po priame fyzické zapojenie. No tá najdôležitejšia spolupráca sa odohráva na inom fronte: medzi komerčnou prácou a vlastnou umeleckou tvorbou. „Moja tvorba je jasne oddelená. Komerčná fotografia mi pomáha financovať moje projekty. Ale mám šťastie, že aj v tej komerčnej časti robím pre galérie, dokumentujem diela iných umelcov, dostávam sa na výstavy, ktoré by som inak možno ani nevidel.“ Tento balans je kľúčový pre prežitie v meste ako Londýn, kde nielen život, ale aj umelecká scéna stojí často na hranici možného. René dnes pracuje aj v jednej z najrešpektovanejších galérií sveta – Hauser & Wirth. „To, čo robím tento rok po škole, je vlastne taký môj ďalší magisterský program.“

Z vlastnej skúsenosti víta aj výzvu, ktorá prichádza so životom v zahraničí. „Zostať v takom meste ako Londýn je veľká vec. Veľká výzva. Pre domácich aj pre cudzincov. Je jednoduchšie odísť do menšieho mesta, mať lacnejší ateliér, vytvoriť si komunitu. Ale ja som si vybral inú cestu.“ Je to rozhodnutie, ktoré nie je len o tvorbe. Je to rozhodnutie živiť sa umením, nachádzať rovnováhu medzi tvorbou a pracovnými podmienkami, medzi komunitou a konkurenciou, medzi osobnou slobodou a kolektívnou stratégiou. Aj o tom je Reného príbeh: že sa dá tvoriť a prežívať aj vo svete, ktorý je často neľútostný.

Jednou z najosobnejších a najformujúcejších výstav Reného je séria Assigned Identity – doslova „pridelená identita“. Názov nie je náhodný. Odkazuje na to, ako migrujúci človek neraz stráca schopnosť samého seba definovať. Je mu priradený status, pohľad, predstava. „Keď prídeš zo Slovenska do Londýna, zrazu sa staneš tým Východoeurópanom. Niekým, kto ľudom automaticky niečo pripomína, niečo evokuje. A tá evokácia je často xenofóbna, aj keď nie je viditeľná.“ Assigned Identity vznikala ako dlhodobý vizuálny denník. Fotografie zachytávajú časový oblúk od Reného príchodu do Londýna až po súčasnosť. Zábery hľadajú vizuálne stopy identity, ale nie tej, ktorú si človek vyberie. Práve naopak. Skúma priestory, znaky, odpad, uniformy, ploty aj rastliny, ktoré v očiach majority automaticky označujú východoeurópske telo za „iné“ či „cudzie“. „Niektoré stereotypy sú tak neviditeľné, že ich ľudia ani nevnímajú. Ale keď ich prinesieš do galérie, zrazu ich vidno. Fotografia vie veci ukazovať aj bez toho, aby bola doslovná.“Zaujímavé je, že tieto fotografie neboli vždy zamýšľané ako umenie. Niektoré vznikli ako osobný záznam, iné ako skica, niektoré sú inscenované, iné absolútne náhodné. „Keď dokončím záber a viem, že je hotový, tak zrazu sa niekam zaraďujem. A v tej výstave to dáva zmysel.“ Assigned Identity bola vystavená v Londýne v priestore Noiascape a ďalšie reprízy nie sú vylúčené. Séria však nie je uzatvorená. Pokračuje. Každý záber, každý príbeh sa môže stať súčasťou, ktorá rozšíri túto mapu. „Je to hľadanie identity, ale aj práca s ňou. Lebo každý nejakú identitu má. A či je pridelená, alebo vymyslená, vždy sa k nej musíš nejako postaviť.“

Dôležité sú aj ostatné diela, ktoré formovali Reného umelecký jazyk, či už po formálnej alebo obsahovej stránke. Už počas štúdia na VŠVU vznikli práce ako Observation – senzorický artefakt reagujúci na klímu, DOLNÉ HONY.project – surová výpoveď o bratislavskej periférii a Event Horizon – vizuálny priestor pre kontempláciu času a priestoru. V projekte Coral Bleaching skúmal vplyv klimatickej krízy na oceány a digitálnu nesmrteľnosť živočíšnych druhov, zatiaľ čo vo výstave We Don’t Know Where Are We Going prepojil techno, rave, maľbu a performanciu v socialistickej električke ako metaforu generačnej neistoty. V Londýne rozvinul svoje uvažovanie o identite vo výstave Balloons and That, kde cez fenomén rajského plynu a mestskú pouličnú kultúru analyzuje vrstvy migrácie, stereotypov a klimatického dopadu. Jeho diela kladú dôraz na koncept a zároveň nechávajú priestor pre otvorenú interpretáciu – naprieč fyzickými aj digitálnymi svetmi. Každý projekt predstavuje nový vstup do otázky, ako žiť, vnímať a tvoriť vo svete, ktorý sa rýchlo mení a často uniká uchopeniu.

René Lazový verí, že umenie nie je bodka, ale pomlčka, že nevzniká len v ateliéri alebo v galérii, ale aj v medzipriestore medzi dielami, v archívoch, v pauze medzi projektmi. „Niektoré veci vystavím a uzavriem. Ale niektoré ostanú otvorené. A možno sa k nim vrátim o päť rokov.“ Súčasťou tejto filozofie je aj jeho, už spomínaný, kresliarsky archív, ktorý vznikal ako voľná tvorba, mentálny zápisník, introspektívna prax. Viac ako 500 kresieb dnes tvoria súbor, ktorý je sám o sebe materiálom pre budúce výstavy, publikácie či kolaboratívne projekty. „Chcel by som z toho spraviť knihu. Alebo aj čisto kresliarsku výstavu. Uvidíme.“ Sú tu aj diela, ktoré René vedome uzavrel. Napríklad Horror Vacui a výskum hyperobjektov. „Bol to projekt, ktorý som potreboval ukončiť, aby som sa mohol posunúť.“ No ani ukončené dielo nie je mŕtve. René ich občas vystavuje nanovo, v novom kontexte, vedľa nových diel. Dôležité preňho je, aby ostali verne pripojené k pôvodnému konceptu. „Do hotového diela by som už nezasahoval. Ale môžem ho znovu ukázať v novom priestore.“ Budúcnosť je pre Reného otvorený proces. Nie časovo, ale mentálne. Je to čakanie na impulz, ktorý starý nápad obnoví, alebo príchod miesta, ktoré si vypýta dielo. Je to citlivosť na svet okolo – klimatické javy, migrácia, technológie, filozofické texty, medziľudské rozhovory. Všetko môže byť počiatkom. „Vytvoril som sochu, ktorá mala tvar kvapky. Ale nie podľa fantázie. Podľa vedy. A to bol moment, keď som si povedal – presne o tom to je. O veciach, ktoré poznáme, ale v skutočnosti ich nikdy nevidíme.“ Výstavy, kresby, ready-made objekty, fotografie, site-specific inštalácie. Tvorba Reného Lazového je rozvetvená, no prepojená. Všetko sa opiera o koncept, ktorý sa potom stáva dielom. A to dielo sa zas stáva fragmentom v niečom väčšom. 

René Lazový patrí k tým tvorcom, ktorí neustále prechádzajú medzi svetmi – medzi krajinami, medzi médiami, medzi mysľou a materiálom. Začal ako tínedžer s fotoaparátom na bratislavských sídliskách, no cez konceptuálne inštalácie a štúdium na prestížnych školách dospel až k vizuálnemu jazyku, ktorý sa nenechá uzavrieť do rámu. V jeho príbehu sa prelína ekológia, filozofia, migrácia aj osobná identita. Z malej krajiny sa dostal do veľkého mesta, ktoré mu nastavilo zrkadlo, ale aj otvorilo priestor. Pre Reného nie je umenie hotový produkt. Je to proces. Otvorený archív. Miesto, kde sa veci môžu kedykoľvek znova spojiť, preusporiadať, zmeniť. Výstava je pre neho médium – a identita nie je statická, ale pridelená, hľadaná, často rozporuplná. A možno práve v tom je sila jeho tvorby. Nie v odpovediach, ale v schopnosti klásť nové otázky. A tvoriť priestor, v ktorom sa tie otázky dajú znova prežiť, precítiť a nanovo pomenovať.

René Lazový je slovenský vizuálny umelec, fotograf a art director, pôsobiaci v Londýne. Vyštudoval fotografiu na VŠVU a magisterský program Fine Art na Central Saint Martins. Venuje sa výstavám ako celkom – prepája fotografiu, inštaláciu, ready-made objekty aj kresbu do konceptuálnych výstav s environmentálnym, filozofickým či identitárnym presahom. Vo svojej tvorbe skúma témy hybridnej migrácie, stereotypizácie východoeurópskej identity, klimatickej krízy a tzv. hyperobjektov. Aktuálne pôsobí aj v renomovanej galérii Hauser & Wirth. 

1 2 ... 5 ►