Novinky
Umenie, ktoré vzdáva poctu neviditeľným
Dátum: 08.09.2025
Autor: Martin Brix
Erika Mészárosová je výtvarníčka, výskumníčka a nositeľka ženských príbehov, ktoré sa z dejín vytratili. Namiesto pamätníkov zo žuly vytvára efemérne pamätníky z chleba, výšivky a mydla. Projekt Ženy v SNP nie je len výstavou – je cestou naprieč Slovenskom, kde sa pamäť stretáva s telom, komunitou a každodennosťou. Tento profil mapuje Erikin príbeh od detských pasteliek až po hlas, ktorý vracia minulosť tým, na ktorých sa zabudlo.
Vizuálna umelkyňa Erika Mészárosová sa narodila v Jelenci, malebnej slovenskej obci, kde z dvora starých rodičov videla na zrúcaninu hradu Gýmeš (pôvodne gotického hradu na kremencovom vrchu pohoria Tríbeč nad obcou Jelenec, blízko mesta Nitra). Ako sama s úsmevom spomína, už ako päťročná mala tri vysnívané povolania: chcela byť veterinárkou, princeznou a umelkyňou. „Dve sa mi vlastne splnili. Mám päť mačiek a žijem si svoj život ako princezná,“ hovorí s nadhľadom. A to tretie? To bolo umenie. Umenie sa u nej objavilo prirodzene. „Mala som taký kufrík plný farbičiek a náčrtníkov a s tým som chodila všade,“ spomína. Aj na dovolenke pri Balatone si nevedela pomôcť, keď si výnimočne kufrík nezobrala. Neskôr prosila otca, aby jej zohnal aspoň kartón, ne ktorý si mohla kresiť. „Nevydržala som bez svojho kufríka.“ Detstvo plné kreslenia a tvorivých krúžkov sa prirodzene pretavilo do rozhodnutia venovať sa umeniu naplno. V piatom ročníku základnej školy už vedela, že chce ísť na ŠUP-ku v Bratislave a stať sa umelkyňou. Jej rozhodnutie riadilo aj odhodlanie. „Vstávala som cez víkendy o siedmej a cestovala autobusmi do Nitry na doučovanie z kreslenia,“ opisuje. Pod vedením akademického maliara Jozefa Dobiša sa pripravovala na prijímačky, ktoré napokon zvládla a dostala sa na odbor Ručné výtvarné spracovanie textílií pod vedením akad. mal. Anny Bohatovej na Škole úžitkového výtvarníctva Josefa Vydru v Bratislava.
Po strednej škole nasledovala Trnava (Pedagogická fakulta Trnavskej univerzity v Trnave) a Katedra pedagogiky výtvarného umenia, kde absolvovala študijné programy – učiteľstvo umeleckých a výtvarných predmetov a animácia výtvarného umenia pod vedením doc. akad. mal. Blažeja Baláža. „Zo začiatku som to brala ako ústupok. Rodičia sa rozvádzali, bola som rozbitá, len som sa chcela niekde upratať,“ priznáva. Napriek počiatočným pochybnostiam dnes hodnotí túto voľbu ako správnu. Tvrdá kombinácia pedagogiky a umenia ju formovala. V Trnave ju viedli osobnosti ako Mgr. art. Michal Moravčík, ArtD., doc. akad. mal. Veronika Rónaiová, Mgr. et MgA. Roman Gajdoš, PhD. či doc. akad. mal. Blažej Baláž. „Veľa mi to dalo, ale zistila som, že pedagogika nie je moja cesta,“ hovorí. Po bakalárovi strávila rok ako galerijná pedagogička v Nitrianskej galérii. „Zistila som, že patrím na umeleckú školu,“ vraví. Nasledovali prihlášky do Brna a Ostravy. Napriek tomu, že ju prijali na obe školy, kvôli nedostatku sebavedomia si zvolila Ostravu. „Ale aj tak som sa nakoniec dostala do Brna. Osud si ma zavolal naspäť,“ smeje sa. V Ostrave (Ostravská univerzita, Fakulta umění) na Katedra intermédií v ateliéri Koncept – objekt – instalace, pod vedením doc. Mgr. Petra Lysáčka ukončila vysokoškolské vzdelanie II. stupňa témou magisterskej práce: Ženy v Slovenskom národnom povstaní. Po Ostrave, s väčším sebavedomím a novými skúsenosťami, sa rozhodla pokračovať doktorandským štúdiom v Brne na FaVU (Fakulta výtvarných umění, Vysoké učení technické v Brne). V Ateliéri tělového designu, pod vedením doc. Mgr.A. Lenky Klodovej, Ph.D., pokračovala v téma dizertačnej práce: Ženy v Slovenskom národnom povstaní.
Práve v tomto období sa začal formovať aj jej umelecký rukopis. Vždy inklinovala k prepájaniu umenia a výskumu, k feministickému pohľadu a interdisciplinárnemu prístupu. „Vždy si musím spraviť výskum, nájsť tému, ktorá ma zaujme, až potom tvorím.“ Erikine Začiatky sú preto nie len o detskej intuícii, ale aj o tvrdohlavom odhodlaní, systematickej práci a hľadaní vlastnej cesty v prostredí, ktoré nie vždy umenie bralo ako vážnu profesiu. Dnes už vie, že ten kufrík s pastelkami bol vlastne vždy pripravený na cestu, ktorá ju mala čakať.
Ešte predtým, ako sa Erika naplno ponorila do výskumno-umeleckého projektu Ženy v SNP, hľadala svoj jazyk cez performatívne, textilné a často aj ironické formy vyjadrenia. Už počas štúdia na pedagogickej fakulte cítila, že klasická výtvarná pedagogika nie je pre ňu – a práve tam vznikli jej prvé „rebelské“ diela. Spomína performance s názvom Bez papiera, kde cez nahotu a textil reagovala na spoločenské očakávania, a tiež svoj projekt Kanibalizmus* – sériu performancií a výtvarných objektov, v ktorých piekla obradné koláče v tvare častí ľudského tela (napr. moravský koláč v tvare „šušurky“ alebo penis zapletený do venca). Koláče boli ukryté v hlinenej škrupine, ktorú diváci rozbíjali a až potom objavili, čo jedia. „Pre mňa to symbolizuje, ako majorita vedome či nevedome požiera minoritu,“ vysvetľuje. Symbolické vrstvy prepojila s prácou s pôdou, obilím a výšivkami – typickými ženskými médiami.
*Projekt Kanibalizmus sa neskôr rozvinul aj do textilnej roviny – cez kresby burín na koženke, vyšívané tapisérie a sochárske objekty z pšeničnej slamy. Tie vystavovala napríklad aj na festivale DOM (pozn. kým ich nezjedli divé svine – aj to je súčasť príbehu). V tomto období Erika pracovala často s ľahko dostupnými prírodnými a remeselnými materiálmi – hlina, textil, výšivka, chlieb, slama – ktoré dodnes ostávajú nosným jazykom jej umeleckého prejavu.
*Výstava Kanibalizmus vychádza z predchádzajúcej umeleckej praxe vizuálnej umelkyne Eriky Mészárosovej. Autorka na základe idey Umberta Ecca skúma možnú situáciu konca sveta, kedy sa pod vplyvom nedostatku jedla všetci prinavrátime ku kanibalizmu – silné jedince požerú slabé a choré. Uvažovanie nad blížiacou sa apokalypsou umocňuje aj súčasná klimatická problematika, globalizácia, ekonomická kríza, vojna atď. Tapisérie vystavené v Galérii Výklad nepriamo vychádzajú z folklórnych motívov. Zobrazujú výšivky invazívnej rastliny, ktorá je (alebo bude) čiastočnou príčinou vyhynutia obilnín potrebných pre náš život. Erika Mészáros do častí rastlín vyšívaných plastickým stehom kóduje ikonografické odkazy spojené s históriou a biblickými víziami o konci sveta. Ďalším ideovým východiskom výstavy Kanibalizmus je kniha o globálnom otepľovaní – Neobývateľná Zem (2019) od žurnalistu Davida Wallace-Wellsa. Autor v kapitole Hlad popisuje dopady klimatickej katastrofy na našu planétu a produkciu potravín. Invazívne rastliny pohlcujúce všetko naokolo dáva do metaforického vzťahu k tzv. mačom (mužom) obrazne konzumujúcich chorých alebo slabších jedincov (ženy, deti, starých ľudí). „Ak nebudeme mať čo jesť, začneme jesť samých seba.“ Kurátorka: Marianna Brinzová
V roku 2021 absolvovala výstavnú rezidenciu Jednota č. 8* (Periférne centrá), kde prepojila osobnú skúsenosť, rituál, pamiatku a aktivizmus. V priestore bývalého obchodu vznikol intímny archív ženských hlasov a pamätí. Erika tu experimentovala s vizuálnymi metaforami pamäti – pomačkané utierky, textilné nánosy, prešívané vrstvy. Projekt otvoril tému každodennej starostlivosti ako tichej, no nevyhnutnej časti dejín. Bola to predohra k tomu, čo neskôr vyústilo do projektu Ženy v SNP. Tieto skoršie práce sú dôležitým kameňom v jej vývoji. Ukazujú, že aj keď sa Erika dnes prezentuje najmä cez výskum a efemérne pamätníky, jej jazyk je od začiatku formovaný cez dotyk, cez látku, cez príbeh a cez ženský pohľad na svet. Nie cez heroické gestá, ale cez každodenné výšivky a tiché vzbury.
*Ôsmy ročník umeleckej rezidencie zameranej na vznik obrazu formátu 4x10m, ktorý je následne rok vystavený na exteriérovej stene potravín Jednota, v centre obce Dúbravica. Pri hľadaní, kto ôsmy obraz vytvorí, sme jednoznačne vedeli, že po sérii niekoľkých mužských autorov v rade, chceme vyzvať k vytvoreniu veľkoformátovej realizácie opäť autorku-ženu. Medzi kritériami tiež bolo „nestránime sa experimentu a môžeme dať šancu etablujúcim sa autorkám (nejsť na istotu)“. Kurátorsky s výberom pomohla Ľudmila Kasaj Poláčková, s jej pomocou sme oslovili výtvarníčku Eriku Mészárosovú. Počas svojho pracovného pobytu v kultúrnom centre Škôlka Erika pátrala po typickej miestnej výšivke, prezerala si archívy v múzeách, pýtala sa miestnych žien. Pri svojich stretnutiach, okrem prezerania výšiviek, pátrala aj po „silných ženách“, po príbehoch a legendách o nich. Súčasne, ako súčasť bádania iniciovala vznik obrusu pre kultúrne centru Škôlka, vytvoreného počas pracovných stretnutí s niekoľkými miestnymi ženami. Rastlinná veľkorozmerná kompozícia na Jednotu s názvom Záhrada podľa autorky metaforicky zobrazuje problém domáceho násilia. Inšpirovaná je aj miestnou flórou, v kompozícii je aj mäsožravá rastlina Rosička okrúhlolistá, z miestnej lokality Jelšovec, v hrochotskom chotári. Rozsah mesačnej jarnej rezidencie nebol tentokrát dostačujúci, dokončiť a vystaviť dielo v zvyčajnom letnom čase sa Erike nepodarilo, jeho inštalovanie sme presunuli na predvianočný čas.
Impulz k zásadnému výskumno-umeleckému projektu Eriky Mészárosovej prišiel nečakane – ako moment v obývačke pri sledovaní televíznych správ. „Sedeli sme s kamošom na gauči, pozerali správy a tam prehovorila Anna Bergerová. Rozprávala, že sa stále hovorí o mužoch v Povstaní, ale aj ženy tam boli. Kamarát sa na mňa otočil a hovorí: Počúvaj, toto je téma pre teba.“ A tak sa to začalo. Erika, ktorá v tom čase pracovala na diplomovej práci, sa rozhodla preskúmať, do akej miery sú ženy v pamäti Slovenského národného povstania naozaj prítomné. „Myslela som si, že existuje nejaký zoznam, organizácia, niečo. Ale nič. Bolo tam obrovské prázdno.“ Začala vyhľadávať pamätníčky – ženy, ktoré boli priamymi účastníčkami SNP. Cez združenia protifašistických bojovníkov, miestne výbory, známosti a náhodné tipy. Niekoľko mesiacov denne telefonovala, písala a dohadovala si osobné stretnutia po celom Slovensku. „Bolo to, akoby som chodila na smenu do továrne. Od deviatej do jednej som volala. A potom som sa stretávala s tými ženami – v Sečovciach, Podbrezovej, Bardejove, naozaj všade.“
Aj keď Erika vychádza z výtvarného umenia, pri práci na tomto projekte sa prirodzene preplietol aj dôsledný historický výskum. Jej metódou sa stala oral history – zaznamenávanie výpovedí pamätníčok, ktoré dopĺňala výskumom v archívoch, rodinných pozostalostiach a kronikách. Erika sa tak stala sprostredkovateľkou dvoch svetov: sveta pamäti a sveta obrazu. Tieto stretnutia boli často intímne, plné dôvery. „Boli to rozhovory medzi ženami. Medzi babičkou a vnučkou. Veľa mi povedali len medzi štyrmi očami. Keď tam boli muži – aj kameraman, cítila som, ako sa štylizujú.“ Z niektorých výpovedí vycítila, že sa medzi riadkami ukrýva aj trauma, násilie, strach. „O niektorých veciach dokázali hovoriť len raz – no ich príbehy boli také silné, že sa mi vracali aj v snoch.“ Prvou, s ktorou sa stretla, bola Božena Palacková, partizánska spojka z hydrocentrály Jasenie. Jej príbeh sa stal akýmsi kľúčom k celému projektu. Spomínala, ako zachránila padák z koruny stromu – a neskôr si z hodvábu ušila šaty. Erika si ich mohla obliecť. „To bol magický moment. Vedela som, že musím spraviť niečo, čo jej vzdá hold. Po svojom. Vytvoriť pamätník, nie pomník. Niečo, čo sa dotkne ľudí, kým je ešte medzi nami.“
Projekt Ženy v SNP sa tak zrodil ako diplomová práca, no jeho rozsah a význam rástli. Neskôr sa stal témou jej doktorandského výskumu na FAVU v Brne. „Chcela som vytvoriť niečo veľké. Niečo, čo mi otvorí dvere do umeleckého sveta. Dnes viem, že tie dvere som si otvorila sama – cez prácu, dôveru a rešpekt k príbehom.“ Pre Eriku je tento projekt viac než len umelecká reflexia histórie. Je to osobná misia, ktorá má priniesť späť hlas tým, ktoré boli vymazané z dejín – nie preto, že nekonali, ale preto, že ich činy sa nezmestili do oficiálneho naratívu. „Zbieram tie drobné, neviditeľné činy – pranie, pečenie, štrikovanie, ukrývanie. Bez nich by žiadne Povstanie neexistovalo.“ A tak vznikol projekt, ktorý spája výskum, pamäť, textil a vizuálne umenie. Projekt, ktorý mení dejiny tak, že im naštepí ženský hlas. A robí to ticho, nežne – no s nezlomnou presnosťou a vášňou.
Keď Erika hovorí o pamäti, nemyslí tým len historický záznam, ale aj emóciu, zážitok, dotyk. Preto vo svojej práci nepoužíva bronzové busty ani kamenné tabule. Vytvára efemérne pamätníky – dočasné umelecké akty, ktoré vznikajú na konkrétnych miestach, v konkrétnom čase a na základe konkrétneho príbehu. „Pre mňa je dôležité, aby sa pamäť odohrávala cez telo. Aby si ju človek zažil, nie len prečítal. Chcem, aby si ľudia odniesli niečo, čo sa im zapíše pod kožu. Aj keby to bola len kuchynská utierka s výšivkou príbehu, ktorú si zavesia doma.“ Efemérne pamätníky sú výsledkom jej výskumu v projekte Ženy v SNP, no zároveň nesú silný výtvarný a komunitný rozmer. Nevznikajú v ateliéri, ale v teréne – na miestach, kde sa skutočne odohral príbeh konkrétnej ženy. Erika s miestnou komunitou prechádza lesy, lúky, opustené budovy. Hľadá pamäť krajiny. „Tie miesta nie sú len kulisou. Sú súčasťou výpovede. Lebo keď tam prídeme, zistíme, že aj medzi nami žije niekto, kto si to pamätá.“
Každý pamätník má svoju rituálnu dramaturgiu: príbeh ženy, spoločná cesta, akt zdieľania. Niekedy je to chlieb, ktorý sa nedá zjesť, inokedy šatka z padákovej látky, mydlový výluh, alebo spievaná pieseň. Vždy však ide o jemnú performanciu pamäti, ktorej sa zúčastňujú tí, čo žijú blízko – susedia, rodina, miestni. „Je pre mňa dôležité, že si to zažijú najmä tí, ktorí okolo týchto miest chodia každý deň. A že si povedia – počkaj, tu sa niečo stalo?“ Tento prístup je zároveň aj kritikou oficiálnych naratívov. Kým na politických oslavách SNP znie gýč, alkohol a guláš, Erikine pamätníky sú tiché, lokálne a precízne. Neoslavujú vojakov so zbraňou, ale ženy, ktoré varili, prali, skrývali, komunikovali. „Zbieram tie neviditeľné činy – podporné práce bez medailí. Lebo bez nich by odboj neexistoval.“ Aj preto sa Erika snaží, aby si účastníci odniesli časť príbehu domov. Vo forme chleba, šatky, utierky, výšivky, mydla. Aby im pri varení, upratovaní či praní napadlo: „Toto robila aj pani Palacková. Aj pani Petreje. Aj Dubeňová.“ A história tak dostáva nový tvar – nielen ako pamätník, ale ako súčasť každodenného života. Pamätník, ktorý sa nezachová v mramore, ale v pamäti tela. V geste. V rozhovore. V chlebe. To je podstata efemérneho pamätníka podľa Eriky – nežného, ale nezmazateľného.
Erika svoj projekt Ženy v SNP nestavia na všeobecných faktoch. Pracuje s konkrétnymi osudmi, miestami a emóciami. Každý príbeh, ktorý spracuje, má svoje meno, tvár a pamätník. Nejde o mýtus hrdinstva, ale o skutočné životy, ktoré formovali dejiny inak – cez každodennosť, starostlivosť a odvahu bez odmeny. Tri ženy – Božena Palacková, Zuzana Petreje a Pavlína Dubeňová – sa stali kľúčovými postavami tejto línie ženského rozprávania o Povstaní.
Božena Palacková: šaty z padáka
Božena bývala v hydrocentrále v Jasení, kde jej otec pracoval ako strojník. Táto elektráreň napájala železiarne v Podbrezovej, a preto bola počas Povstania strategickým bodom. Božena tam žila priamo v epicentre udalostí. Videla zoskakovať parašutistov, zachraňovala ich z korún stromov, a počas bojov si zachovala padák z hodvábu. Po vojne si z neho dala ušiť šaty. Tento moment sa stal pre Eriku nosným motívom pamätníka. V Jasení zorganizovala udalosť, pri ktorej nad hydrocentrálou preletelo historické lietadlo a zhodilo biely padák s replikou nákladného batohu – ale nie vojenského. Bol z jemného hodvábu, stúh, ženských materiálov. Vo vnútri sa nenachádzali zbrane, ale šatky s výšivkami príbehu pani Palackovej, ktoré si účastníci mohli vziať domov. Tak vznikol prvý efemérny pamätník.
Zuzana Petreje: krvavé a všivavé šaty
Pani Petreje bola spojka, krajčírka, štrikovala ponožky, šila šaty a opatrovala deti nemeckých dôstojníkov – všetko s cieľom získať informácie. Skrývala muníciu v senníku, vyrábala mydlo, aby mohla vyprať všivavé oblečenie partizánov vo frontovej práčovni na rieke Belá. Eriku fascinoval práve tento motív – ženská práca ako podpora odboja. V mieste, kde stála táto práčovňa, vytvorila pamätník: postavila veľkú kaďu s mydlovou vodou, v ktorej sa nachádzali výšivky s príbehom pani Petreje. Účastníci si ich mohli „vymydliť“ a odniesť – aby ich použili na zaplátanie diery na svojom oblečení. „História je ako deravé šaty. A tieto výšivky sú záplaty. Opravujeme ňou prázdne miesta, ktoré vznikli tým, že ženy v histórii zmizli.“
Pavlína Dubeňová: partizánsky chlieb
Pani Dubeňová bola lesná pracovníčka, ktorá počas aj po Povstaní vysádzala stromy v Rajeckej doline. Počas vojny každý deň piekla 12 pecňov chleba pre partizánov a v noci ich tajne odnášala do lesa. Erika sa s pomocou rodiny dostala k pôvodnému receptu na chlieb aj ku zoznamu vysadených stromov. Spoločne s miestnym obyvateľom našli kopec Domčica – polovica vyrúbaná, polovica les. Na pňoch, ktoré pripomínali podstavce, vznikol ďalší pamätník. Erika upiekla pecne chleba podľa pôvodného receptu v špeciálnych formách, ktoré kopírovali tvary pňov. Pod každým chlebom bola kuchynská utierka s výšivkou z príbehu pani Dubeňovej. Udalosť prebehla za súmraku, deň pred oficiálnymi oslavami SNP. Spolu s miestnymi prešli 45 minút lesom, počúvali príbeh, zdieľali chlieb, bylinky a spomienku. A každý si odniesol domov kúsok príbehu.
Tieto tri pamätníky nie sú len o histórii – sú o vzťahu k zemi, telu a pamäti. Všetky pracujú či už s látkou, chlebom alebo mydlom – nie ako metaforou, ale ako médiom pamäti. Erika cez ne ukazuje, že aj malé činy môžu niesť veľké príbehy, ak ich dokážeme počuť. A že hrdinstvo nemusí byť hlasné, stačí, že je pravdivé.
Projekt Ženy v SNP sa nezaoberá len vizuálnym umením a pamäťou miesta – jeho dôležitou súčasťou je aj zvuk, hlas a pieseň. Aj touto cestou Erika prepisuje históriu tak, aby v nej konečne zneli aj ženské príbehy. Impulz prišiel nečakane – ako moment rozčarovania počas jedného z efemérnych pamätníkov. Počas večerného stretnutia na kopci Domčica, kde sa konala partizánska hostina na počesť Pavlíny Dubeňovej, miestni spontánne začali spievať partizánske piesne. „Zrazu sa tam zjavili muži. Tichá noc, tmavá noc – a v texte len chlapi so zbraňami. A ja tam robím pamätník pre ženy,“ spomína Erika. Začala počúvať historické nahrávky v archívoch Slovenského rozhlasu. Zistila, že drvivá väčšina piesní oslavuje mužských partizánov. Ženy sú v nich buď pasívne, alebo úplne chýbajú. „Znova ten istý problém – ženská skúsenosť nie je zapísaná.“ Rozhodla sa to zmeniť. Spolu s poetkou Viktóriou Citrákovou vytvorili pretexty dvoch tradičných piesní: Tichá noc, tmavá noc a Dobrú noc má milá. Nové verzie reflektujú postavenie žien – vtedy aj dnes. Spevácke aranžmány vznikli v spolupráci so Štefanom Szabóom, Martinom Nosálom a sestrami Zuzanou a Alžbetou Palánovými. Výsledkom je Pieseň partizánky – nežná, ale naliehavá hudobná intervencia, ktorá sa premiérovo odohrala na vernisáži výstavy v Station Gallery. Je venovaná Zore Breierovej, jednej z posledných žijúcich účastníčok Slovenského národného povstania, s ktorou Erika aktuálne pracuje.
Zvuk sa tak stal ďalšou vrstvou pamätníka. Nielen ako dokument, ale ako živý nosič emócie a významu. Ako aktualizovaný jazyk, ktorý môže hovoriť k súčasným generáciám. „Aj cez pieseň sa dajú prepísať dejiny. Lebo dejiny sa nespievajú samy – niekto im vždy dá hlas. Ja som chcela, aby to bol konečne ženský hlas.“ Táto zvuková rovina nie je len doplnkom – je prirodzeným rozšírením tela pamäti, ktorú Erika vo svojom projekte buduje. Tak ako látka nesie stopy nosenia, tak aj hlas nesie stopy skúsenosti. A ak v ňom doteraz ženské osudy chýbali, je načase ich zaspievať znova. Inak. A nahlas.
Projekt Ženy v SNP* nie je len o výtvarnom diele, ale aj o tom, ako sa dielo deje. Je to výstava, ktorá žije skrz stretnutia, rozhovory, prechádzky a dialógy. Erika Mészárosová vytvára s každým svojim výstupom prostredie, ktoré je rovnako dôležité ako artefakt samotný. Kurátorkou aktuálnej výstavy v Station Contemporary Art Gallery je Petra Hanáková, ktorá projekt pomohla zasadiť do širšieho kontextu vizuálnej kultúry, dejín a feministického čítania pamäti. V spolupráci s Erikou vytvorila koncept, ktorý výstavu neuzatvára do galérie, ale naopak – otvára ju smerom von, do ulíc, do krajiny, do spomienok. Výstava nie je lineárna ani monumentálna. Je intímna, fragmentárna, zraniteľná. Pracuje s textilom, výšivkami, osobnými predmetmi a výpoveďami žien. Pamäť tu nie je vystavená ako fakty, ale ako skúsenosť.
*Hoci je Slovenské národné povstanie (SNP) jednou z morálne najcennejších udalostí našich moderných dejín, odjakživa bolo vecou vyjednávania: či patrí komunistickému alebo občianskemu odboju, Východu alebo Západu, či je len „naše“ alebo aj trochu cudzie, celonárodné alebo národ rozdeľujúce. Hoci diskurz o Povstaní sa časom menil a dodnes sa vyvíja, SNP a vzťah k nemu sa stali súčasťou našej kultúrnej a občianskej identity. Vizuálna umelkyňa Erika Mészárosová prináša výstavu Ženy v SNP, v ktorej predstavuje príbehy odvážnych žien zapojených do Slovenského národného povstania. Výstava predstavuje súbor efemérnych pamätníkov, ktoré umelkyňa vytvorila v rokoch 2019 – 2024 ako umelecký hold ženám, ktorých hrdinstvo história prehliadala. Od 28.8. do 14.9.2025 si ho verejnosť môže pripomenúť výstavou v bratislavskej Station Contemporary Art Gallery. Súčasťou výstavy bude aj bohatý sprievodný program vzdelávacích a tvorivých aktivít. Autorka pripravila komentované prehliadky, tematické prechádzky po stopách partizánok v Bratislave, tvorivé dielne pre deti, mládež a seniorov, ako aj hudobný performans Pieseň partizánky, inšpirovaný partizánskymi piesňami „Tichá noc, tmavá noc“. Texty pretextovala a aktualizovala poetka Viktória Citráková. Hudobný sprievod: Štefan Szabó, Martin Nosál; spev: sestry Palánové. „Som presvedčená, že vo svetle dnešných spoločenských kríz – vojny, radikalizácie, mizogýnie – potrebujeme nové príklady odvahy a solidarity. Verím, že zabudnuté príbehy statočných žien sú súčasťou nášho kultúrneho dedičstva, a že umenie je spôsob, ako ich doň opäť vrátiť,“ dodáva Erika Mészárosová. Kurátorka: Petra Hanáková
Okrem toho Erika dlhodobo pracuje s komunitami v teréne. V obciach, kde sa odohrávali konkrétne príbehy, trávi čas, rozpráva sa s miestnymi, zapája ich do príprav, diskutuje s rodinami pamätníčok. „Neprichádzam ako niekto zvonka, kto im príde vysvetliť históriu. Prichádzam ako niekto, kto chce načúvať. A spolu niečo vytvoriť.“ Aj preto má projekt silnú spoločenskú a vzdelávaciu rovinu. Nie je to výstava pre výstavu. Je to živý nástroj, ako hovoriť o histórii z inej perspektívy. O tom, čo všetko sme zabudli, koho všetkého sme vymazali a ako sa dá pamätať citlivo, zodpovedne a participatívne. Pamäť sa tu nevyučuje – pamäť sa žije.
Pre Eriku je projekt Ženy v SNP oveľa viac než umelecké dielo. Je to celoživotná práca, výskum aj vzťah. Vzťah k ženám, ktoré boli roky vymazané z histórie. K miestam, ktoré sa stali neviditeľnými. A k vlastnému hlasu, ktorý sa cez tento projekt posilnil. „Na začiatku som si naivne myslela, že diplomovka mi otvorí dvere do umeleckého sveta,“ hovorí. „Dnes viem, že tie dvere si človek neotvára raz – ale pri každom príbehu, pri každom rozhovore, pri každom pamätníku znova.“ Projekt ju naučil trpezlivosti, empatii a zodpovednosti. Nešlo len o umenie – išlo o vzťah. „Tie ženy sa mi zverili s vecami, ktoré nehovorili ani vlastným rodinám. Mala som pocit, že sú to moje babičky. A že je mojou povinnosťou ich príbehy preniesť ďalej – tak, aby neboli zneužité, ale pochopené.“Zároveň ju projekt naučil aj veľa o tom, ako sa pamäť tvorí, ako sa selektuje a ako sa zabúda. „Dejiny nie sú to, čo sa stalo. Dejiny sú to, čo si z toho necháme. A ak si z toho nenecháme príbehy žien, príbehy Rómov, židovského odboja, menšín, každodenných aktov starostlivosti – tak sme sa nič nenaučili.“
Aj preto Erika hovorí, že Ženy v SNP nie sú ukončeným projektom. Je to proces, ktorý pokračuje. Zbieranie príbehov, vytváranie pamätníkov, práca so zvukom, s textilom, s komunitou. Každý nový kontakt, každá pieseň, každá výšivka je ďalšou kapitolou. V súčasnosti pokračuje vo výskume, pracuje na ďalších pamätníkoch a rozvíja výstavu do rôznych formátov. Zároveň však vie, že najcennejšie sú stretnutia. „Nie výstava v hlavnom meste, ale ten moment, keď niekto pri varení pozrie na utierku s výšivkou a spomenie si na ženu, ktorú nikdy nepoznal. A pochopí, že hrdinstvo môže vyzerať aj takto.“ A práve preto Erika pokračuje. Lebo vie, že pamäť nie je len to, čo si pamätáme – ale aj to, ako si to pamätáme. A že umenie môže byť spôsob, ako si začať pamätať lepšie. Ľudskejšie. A spolu.
Erika patrí medzi tie umelkyne, ktorých tvorba nevzniká v izolácii ateliéru, ale v kontakte so svetom – so skutočnými ľuďmi, príbehmi, pamäťou a zodpovednosťou. Jej projekt Ženy v SNP nie je len umeleckým výstupom, ale aj aktom občianskej odvahy. Umenie tu nie je dekoráciou, ale nástrojom – ako pamätať, ako sa pýtať, ako nezabudnúť. Skrz príbehy žien ako Božena Palacková, Zuzana Petreje či Pavlína Dubeňová vytvára Erika novú mapu hrdinstva – tichého, každodenného, často neviditeľného. A cez výšivku, chlieb, mydlo či pieseň ukazuje, že dejiny sa nedejú len v učebniciach, ale aj v kuchyniach, lesoch a prázdnych rukách, ktoré niečo podávajú. Výstava Ženy v SNP je tak návratom k zabudnutému, aj gestom smerom dopredu. Je výzvou zamyslieť sa, koho príbehy rozprávame a koho sme z nich vynechali. A najmä – ako ich môžeme znova priblížiť tak, aby im porozumeli aj tí, ktorí doteraz len mlčky prechádzali okolo. Erikin projekt je dôkazom, že umenie má stále silu meniť pohľad. A že aj keď sa pamätník stratí v krajine, spomienka môže zostať v ľuďoch. A to je možno to najdôležitejšie, čo si z tohto príbehu môžeme odniesť.
Erika Mészárosová je slovenská vizuálna umelkyňa, výskumníčka a pedagogička, ktorá vo svojej tvorbe prepája textil, performance, pamäť a feministický výklad histórie. Študovala na Škole úžitkového výtvarníctva Josefa Vydru v Bratislave, Trnavskej univerzite, Ostravskej univerzite a momentálne pôsobí ako doktorandka na Fakulte výtvarných umení VUT v Brne (Ateliér tělového designu). Vo svojej tvorbe sa sústredí najmä na efemérne pamätníky a komunitne orientované umelecké intervencie, pričom kladie dôraz na „neviditeľné“ ženské príbehy. Je autorkou dlhodobého projektu Ženy v SNP, v rámci ktorého vytvára dočasné pamätníky na miestach, kde sa odohrávali príbehy konkrétnych žien zapojených do Slovenského národného povstania. Pôsobila ako galerijná pedagogička v inštitúciách ako PLATO Ostrava, Nitrianska galéria, Kunsthalle Bratislava či počas Ceny Oskára Čepana. Absolvovala odborné stáže na Ústave etnológie a sociálnej antropológie SAV a Historickom ústave SAV. Jej diela boli prezentované na individuálnych a kolektívnych výstavách na Slovensku i v Česku, okrem iného v Novej synagóge Žilina, Nitrianskej galérii, Galérii Výklad, Station Contemporary Art Gallery či Múzeu holokaustu v Seredi. Vystupuje na domácich i zahraničných konferenciách a je autorkou viacerých odborných príspevkov o pamäti, minoritách a ženách v dejinách. Žije a tvorí medzi Slovenskom a Viedňou.
|
zdieľať |
|
tweetnuť |
|
späť |
