Umenie, ktoré si môžeš nájsť

Dátum: 05.04.2026

Autor: Martin Brix

Tvorba Matucha sa na prvý pohľad môže javiť ako hra medzi obrazom, písmom a mestom. No čím dlhšie ju divák hrá, tým viac začne byť jasné, že nejde len o vizuálny štýl, ale o spôsob uvažovania. Od kresieb v zošitoch cez graffiti až po murály, magnetky či drobné zásahy do priestoru sa jeho práca neustále pohybuje medzi kontrolou a náhodou, medzi tým, čo vzniká v ateliéri, a tým, čo sa deje až vonku. V tomto profile sa postupne odkrýva, ako sa z potreby kresliť stal jazyk, ktorý dnes funguje naprieč médiami a prečo je pre Matucha dôležitejšie to, čo sa s dielom deje potom, než samotný moment jeho vzniku.

Matuch o sebe nehovorí komplikovane. Keď má pomenovať, kto je a čo robí, ide priamo k veci a bez potreby zložitých definícií vysvetľuje: „Asi by som sa definoval primárne ako streetartista, lebo najviac môjho portfólia je podľa mňa vidieť na uliciach a to sa mi zároveň aj najviac páči.“Už v tejto jednoduchej formulácii je prítomné všetko podstatné – vzťah k verejnému priestoru, k spontánnosti aj k tomu, že jeho tvorba nevzniká izolovane, ale v priamom kontakte s realitou. Aj keď dnes pracuje aj s obrazmi či výstavami, stále sa vracia k tomu, že jeho veci majú fungovať medzi ľuďmi, bez potreby vysvetľovania. Jeho cesta k umeniu však nevzniká ako vedomé rozhodnutie, ale skôr ako séria intuitívnych momentov. Detstvo opisuje s nadhľadom a zároveň odmieta romantizované predstavy o „umelcovi z ulice“, keď hovorí: „Vyrastal som síce na ulici, ale rodičov som mal, takže nechcem sa tváriť, že som úplne z ulice.“ Dôležitejší než samotné prostredie je moment prvého kontaktu so sprejom, ktorý prichádza veľmi skoro – spomína si, že „prvý spray som chytil do ruky, keď som mal asi päť rokov. Brat napísal vulgarizmus a ja som dal špirálu, takú obyčajnú, jak slimáka.“ Práve v tejto situácii sa objavuje niečo, čo sa neskôr rozvinie – nie potreba niečo pomenovať, ale reagovať obrazom.

Kresba ho sprevádza prakticky neustále a prirodzene sa dostáva aj do školského prostredia, kde sa mieša s realitou vyučovania. Spätne opisuje, že jeho zošity fungovali v zvláštnom rytme: „Mal som to tak, že dve poznámky od učiteľa a potom kresba, otočený list, zase dve vety a zase kresby.“Nejde o disciplinovaný výtvarný rozvoj, ale o neustálu potrebu vizuálne reagovať. Kreslí spolužiakov, učiteľov, deformuje ich a vytvára situácie, ktoré fungujú ako spoločný humor v triede. Už tu sa ukazuje, že kresba preňho nie je len forma, ale spôsob komunikácie a zdieľania. Rozhodnutie ísť študovať grafiku neprichádza ako jasne formulovaný cieľ, skôr ako kombinácia vonkajších impulzov a postupného uvedomenia si vlastného smeru. Sám hovorí: „Otec videl, že niečo tam asi bude, suseda bola grafička, tak ma všetci tak trochu nahuckali.“ Dostal sa tak na polygrafickú školu, ktorú dnes vníma ako dôležitý základ. Grafický dizajn sa preňho stáva remeslom, ktoré ho dodnes živí, no zároveň priznáva, že škola mu nedala vlastný rukopis, skôr nástroje a techniku, ktoré neskôr začal vedome posúvať.

Zásadný moment prichádza až po škole, keď sa dostáva bližšie ku komunite graffiti. Práca v obchode so sprejmi preňho neznamená len zamestnanie, ale aj vstup do prostredia, kde stretáva kreatívnych ľudí a postupne sa stáva jeho súčasťou. „Vedel som, že tam spoznám kopec kreatívnych ľudí, a oni ma začali volať von, že poď, ideme pod most a podobne“ spomína. Práve tu sa z voľného kreslenia stáva vedomá činnosť a pravidelná prax. Paralelne si buduje vlastný systém učenia mimo akéhokoľvek inštitucionálneho rámca. Bez ateliéru a bez zadania si vytvára vlastné podmienky na experimentovanie. „Kradol som zo stavieb plachty, nosil som si ich do pivnice a skúšal som techniku.“ V tejto fáze mu nejde o výraz, ale o disciplínu. Sám si nastavuje cieľ. „Chcel som vedieť čokoľvek namaľovať, čo mi napadne, a až potom to začať ohýbať.“Tento moment je kľúčový, pretože ukazuje, že jeho dnešný rukopis nevznikol náhodne, ale ako výsledok vedomého rozhodnutia ohýbať. Začiatky Matucha tak nie sú jednou lineárnou cestou, ale postupným vrstvením skúseností – od detskej až tínedžerskej kresby a prvých sprejov, cez školské čmáranice a grafický dizajn až po intenzívne obdobie experimentovania a prvé zásahy do verejného priestoru. Už v tejto fáze sa formuje základ jeho prístupu, ktorý zostáva prítomný dodnes: potreba reagovať, skúšať, hľadať vlastný jazyk a robiť veci v priamom kontakte s prostredím, v ktorom vznikajú.

V momente, keď si Matuch prejde intenzívnou fázou učenia a tréningu, začína sa meniť jeho uvažovanie o obraze. To, čo bolo dovtedy cieľom – zvládnuť techniku, vedieť realisticky namaľovať čokoľvek – sa postupne stáva len nástrojom. Sám to pomenúva veľmi presne, keď hovorí, že „keď som už vedel, že viem niečo namaľovať, tak ma to prestalo baviť robiť presne takto a začal som to skôr rozbíjať.“ Práve v tomto bode sa láme jeho prístup. Realizmus už nie je ambícia, ale východisko. Figuratívny základ v jeho tvorbe zostáva, no prestáva byť cieľom. Postavy, tváre a situácie sa začínajú deformovať, vrstviť, posúvať do polohy, ktorá nie je úplne realistická ani úplne abstraktná. Ide skôr o napätie medzi týmito dvoma pólmi. Ako sám naznačuje, zaujíma ho moment, keď obraz ešte drží tvar, ale už sa začína rozpadávať, keď „to stále vyzerá ako niečo, ale už to nie je úplne ono.“ Tento posun nie je náhodný, ale vedomý. Vychádza z potreby opustiť bezpečnú zónu zvládnutej techniky a začať hľadať vlastný výraz. Dôležitú rolu v tomto procese zohráva aj prostredie ulice. Maľovanie vonku nie je len o veľkosti alebo formáte, ale o situácii, v ktorej obraz vzniká. Nie je kontrolovaná, je ovplyvnená povrchom, časom, náhodou. Matuch si postupne uvedomuje, že práve tieto limity a nepredvídateľnosť sú preňho dôležité. Ako hovorí, „vonku to nikdy nemáš úplne pod kontrolou a to je na tom dobré.“ Ulica tak prestáva byť len miestom prezentácie a stáva sa aktívnym prvkom tvorby.

Zároveň sa začína meniť aj jeho vzťah k detailu. Do obrazov vkladá drobné prvky, ktoré nie sú na prvý pohľad viditeľné. Miniatúry, zásahy, malé príbehy, ktoré divák objaví až pri bližšom pohľade. Tento princíp prirodzene vychádza z jeho skoršej skúsenosti kreslenia do zošitov, kde obraz fungoval ako vrstvený priestor – niečo viditeľné okamžite a niečo skryté medzi riadkami. Dnes sa tento prístup objavuje v inom meradle, no funguje podobne. Paralelne s tým sa jeho tvorba začína rozširovať aj mimo klasickej maľby. Objavujú sa objekty, experimenty s materiálom, drobné zásahy do priestoru. Nejde o radikálny odklon, ale skôr o prirodzené rozšírenie. Sám to nevníma ako zmenu média, ale ako pokračovanie toho istého uvažovania, keď „to nie je len o tom, že niečo namaľuješ, ale že čo sa s tým deje ďalej.“ Obraz tak prestáva byť uzavretým výstupom a stáva sa súčasťou širšieho procesu. Dôležité je, že tento posun nevzniká naraz. Nie je to moment, kedy by sa rozhodol „teraz robím inak“. Skôr ide o postupné uvoľňovanie pravidiel, ktoré si predtým sám nastavil. Technika, ktorú si vybudoval, mu dáva istotu, no zároveň aj slobodu ju porušovať. Práve v tomto napätí medzi kontrolou a jej vedomým narúšaním sa začína formovať jeho rukopis. Matuch sa tak posúva od autora, ktorý chce vedieť všetko namaľovať, k autorovi, ktorý si vyberá, čo a ako chce ukázať. Už nejde o to dokázať schopnosť, ale nájsť jazyk, ktorý je jeho vlastný. A práve tento moment, keď sa technika stáva len nástrojom a nie cieľom, je kľúčový pre pochopenie jeho ďalšej tvorby.

Matuchov vizuálny jazyk sa dá čítať v dvoch rovinách, ktoré spolu úzko súvisia, ale každá funguje trochu inak – figuratívna maľba a jeho streetartový podpis. A práve v tej druhej je jeho rukopis najčistejší a najľahšie rozpoznateľný. V streetarte pracuje s veľmi redukovaným, jasne definovaným písmom, ktoré má charakter loga alebo značky. Nie je to klasický graffiti lettering založený na komplexnosti, štylizovaných prechodoch a variabilite, ale skôr opačný princíp – snaha o maximálne zjednodušenie. Sám k tomu smeruje, keď naznačuje, že ho baví veci „očistiť“ a dostať ich do tvaru, ktorý je okamžite čitateľný. Jeho font je preto stabilný, opakovateľný a konzistentný. Má pevný tvar, ktorý nemení podľa situácie, ale skôr ho prenáša naprieč rôznymi miestami a mierkami. Formálne ide o písmo, ktoré pôsobí mäkko a plynulo, bez ostrých lomov, často s oblými prechodmi a uzavretými tvarmi. Nie je agresívne ani preexponované, skôr vyvážené a pokojné. Práve táto jednoduchosť mu umožňuje fungovať v rôznych prostrediach – od špinavých stien cez podchody až po čistejšie mestské plochy. Je dostatočne výrazné na to, aby bolo viditeľné, ale zároveň nie je vizuálne zahlcujúce. Dôležitá je aj jeho opakovateľnosť. Matuch svoj znak neustále replikuje, čím z neho robí vizuálnu stopu v meste. Nejde o jednorazový nápis, ale o systém, ktorý sa vracia. Práve tým vzniká identita – nie cez variáciu, ale cez konzistenciu. V tomto zmysle jeho prístup pripomína skôr značku alebo symbol než tradičný graffiti štýl, kde je dôležitá individualita každého kusu. Zároveň však tento „čistý“ font nikdy neexistuje úplne izolovane. Často vstupuje do dialógu s prostredím – je nalepený ako zrkadlo, namaľovaný na nečakanom mieste alebo zasadený do situácie, kde ho človek objaví skôr náhodou. Aj tým sa odlišuje od klasického tagu. Nie je to len podpis, ale skôr zásah, ktorý má fungovať ako moment prekvapenia. 

V kontraste s tým jeho maliarska poloha pôsobí oveľa uvoľnenejšie a expresívnejšie. Tam, kde je písmo čisté a kontrolované, je maľba vrstvená, deformovaná a otvorená náhode. No práve medzi týmito dvoma polohami vzniká napätie, ktoré je pre jeho tvorbu kľúčové. Jedna časť je presná, opakovateľná a takmer dizajnérska, druhá intuitívna, rozbitá a maliarska. Výsledkom je rukopis, ktorý je prekvapivo čitateľný. Aj keď sa pohybuje medzi rôznymi formami, vždy v ňom ostáva niečo spoločné – snaha veci zjednodušiť na podstatu, ale zároveň ich nechať žiť v priestore. A práve v tom sa jeho vizuálny jazyk najviac odlišuje – nie je o komplikovanosti, ale o presnosti a načasovaní.

Aj keď sa Matuchova tvorba postupne rozširuje o plátno a iné formáty, ulica preňho zostáva kľúčovým priestorom. Nie ako kulisa, ale ako aktívne prostredie, v ktorom sa veci dejú. Práve tu jeho práce prestávajú byť len obrazom a začínajú fungovať ako situácie. Sám hovorí, že ho baví moment, keď sa dielo dostane medzi ľudí a začne si žiť vlastným životom, keď „to už nie je len o mne, ale o tom, čo s tým spraví niekto iný.“Tento princíp sa naplno prejavuje v jeho práci s malými objektmi, najmä magnetmi, ktoré ukrýva v meste. Na prvý pohľad ide o drobný zásah, no v skutočnosti ide o premyslený spôsob, ako narušiť bežné vnímanie priestoru. Objekt nie je vystavený, ale schovaný, čaká na náhodné objavenie. A práve tento moment je kľúčový. Ako sám naznačuje, zaujíma ho situácia, keď si človek niečo všimne úplne náhodou a zrazu sa jeho pohyb mestom na chvíľu spomalí, pretože „zrazu nájdeš niečo, čo tam nemalo byť, a musíš sa pri tom zastaviť.“ Týmto gestom sa mení aj vzťah medzi dielom a divákom. Už nejde o jednostranné sledovanie, ale o interakciu. Objekt môže byť zobratý, presunutý, zmiznúť alebo sa objaviť inde. Dielo tak nie je fixné, ale pohyblivé. Matuch sám hovorí, že ho baví, keď „to niekto zoberie a žije to ďalej niekde inde,“ čím sa jeho práca dostáva mimo kontrolu autora a začína fungovať v širšom obehu.

Ulica je preňho zároveň aj testovacím prostredím. Funguje bez kontextu, bez vysvetlenia, bez kurátorského rámca. Veci buď fungujú, alebo nie. Ako hovorí, „keď to funguje vonku, tak to funguje,“ čím si nastavuje veľmi priamu spätnú väzbu. Práve táto nekompromisnosť je preňho dôležitá, pretože eliminuje istotu a núti ho premýšľať nad tým, ako obraz alebo objekt komunikuje. Tento princíp prenáša aj do práce s plátnom. Obrazy prestávajú byť uzavretými kompozíciami a začínajú fungovať ako otvorené systémy. Objavuje sa práca s vrstvou, s možnosťou zásahu, s detailom, ktorý nie je okamžite čitateľný. Divák nie je pasívny, ale musí sa do obrazu „dostať“. Matuch sám naznačuje, že ho baví, keď si človek niečo všimne až na druhý alebo tretí pohľad, keď „to nevidíš hneď celé naraz, ale postupne.“ Dôležitá je aj mierka. Popri väčších zásahoch pracuje s drobnými, takmer neviditeľnými intervenciami. Práve tieto malé gestá často nesú najväčšiu intenzitu. Nie sú okázalé, ale fungujú v tichu, v náhode, v osobnom objavení. Aj tým sa jeho prístup líši od tradičného vnímania streetartu zatupeného muralovou tvorbou ako veľkoformátového a výrazného média. Matuch tak vníma ulicu ako priestor hry, ale nie v zmysle ľahkosti alebo nezáväznosti. Skôr ako otvorený systém, kde sa stretáva autor, dielo a náhodný okoloidúci. Je to miesto, kde sa veci dejú bez kontroly, ale práve preto majú silu. A kde sa jeho tvorba dostáva do najpriamejšieho kontaktu s realitou, pre ktorú vlastne vzniká.

Keď sa Matuchova tvorba začne čítať cez konkrétne projekty, zrazu prestáva byť abstraktným „rukopisom“ a začne dávať veľmi presný zmysel v reálnych situáciách. Jedným z najviditeľnejších príkladov je mural GLEB, ktorý vznikol ako portrét známeho slovenského rapera. Nejde pritom len o poctu konkrétnej postave, ale aj o vstup do širšieho mestského kontextu, kde sa streetart prirodzene stretáva s hudbou a subkultúrou. Matuch tu zároveň nepracuje sám, ale priznáva aj kolektívny rozmer realizácie, keď hovorí o spolupráci s tímom walldesign.sk a o tom, že bol rád, že „mohol byť súčasťou tohto projektu.“ Práve tento moment je dôležitý – jeho tvorba nie je izolovaná, ale funguje aj v spolupráci a vo väčších produkčných rámcoch. Úplne iný, no o to silnejší rozmer má projekt Gypsy village, ktorý vznikol ako reakcia na stereotypné vnímanie rómskych osád na východnom Slovensku. Cieľ bol pomenovaný priamo – „rozbiť stereotyp chudobne vyzerajúcich domov a priniesť do ich života radosť, zábavu a farby.“ Tento projekt sa pritom priamo prepája aj s jeho osobnou skúsenosťou, ktorú opisuje v rozhovore, keď hovorí, že pobyt v takomto prostredí bol preňho silný zážitok, pretože videl „ako tí ľudia žijú, čo je pre nich dôležité, úplne inak ako pre nás.“ Maľba tu tak prestáva byť estetickým gestom a stáva sa nástrojom komunikácie a empatie. Podobne funguje aj projekt My Separujeme v Drahovciach, ktorý vznikol na tému triedenia odpadu. Aj keď ide o jasne definovanú zákazku, Matuch ju uchopuje hravo a vizuálne prístupne, keď pracuje s dynamickou scénou ľudí a odpadu smerujúceho do kontajnerov. Sám to opisuje ako „takú zábavnú formu“, čo je pre jeho prístup typické – aj vážnu tému prekladá do jazyka, ktorý je otvorený a čitateľný pre široké publikum.

Do verejného priestoru patrí aj realizácia na basketbalovom ihrisku v Drahovciach, kde pracuje s výraznou vizuálnou estetikou – 3D synthwave nápis, chrómový efekt písma a ženská postava na bicykli vytvárajú prostredie, ktoré nie je len funkčné, ale aj vizuálne silné. Aj tu je viditeľné, že ho zaujíma, ako môže maľba meniť charakter miesta, nie len ho „ozdobiť“. Ihrisko tak nepôsobí neutrálne, ale ako priestor, ktorý má vlastnú atmosféru a výraz. Zaujímavý kontrapunkt k týmto verejným realizáciám predstavujú projekty ako A Rural House, kde pracuje s pamäťou a príbehom konkrétneho miesta. Maľba vzniká ako spomienka na starého farmára, jeho vzťah ku kravám a každodenné momenty, ako keď jeho pes naháňal zajace okolo domu. Tu sa jeho prístup úplne zjemňuje – nejde o vizuálny efekt ani o verejnú správu, ale o osobný príbeh pretransformovaný do obrazu. Aj v tomto prípade však platí, že ho nezaujíma len samotná maľba, ale to, čo nesie. Podobne fungujú aj jeho realizácie v interiéroch a komerčných priestoroch, napríklad The GREAT – night club with style, kde zasahuje do vstupného koridoru známeho bratislavského klubu. Maľba tu pracuje s atmosférou priestoru, pripravuje návštevníka na zážitok, ktorý nasleduje. Nie je to autonómne dielo, ale súčasť celkového dizajnu a energie miesta. Do tejto línie patrí aj mural pre Múzeum Petry Vlhovej, kde sa prepája lokálny kontext, šport a národná identita. Matuch otvorene priznáva, že ho teší byť súčasťou projektu venovaného „našej zlatej olympioničke“, a zároveň poukazuje na spoluprácu s ďalšími aktérmi, ktorí stáli za jeho realizáciou. Aj tu sa ukazuje, že jeho práca dokáže fungovať ako vizuálny nosič kolektívnej hrdosti, no stále si zachováva svoj charakter.

Dôležitou líniou jeho streetartovej práce sú magnetky Matuch, ktoré fungujú ako drobné, mobilné zásahy do priestoru. Na rozdiel od klasickej maľby ich nevytvára priamo na mieste, ale najskôr si ich pripravuje – ide o malé, ručne maľované objekty s jeho typickým, čistým a zaobleným písmom, ktoré funguje takmer ako logo. Vizuálne sú redukované, postavené na kontraste a výraznom materiálovom efekte, často pracujú aj s povrchom, ktorý im dodáva špecifickú lesklosť a výraz ako napríklad „liquid chrome“. Každá magnetka je pritom ručne vytváraný originál, keďže farebné kombinácie a spracovanie sa nedajú presne zopakovať, čo z nich robí malé, jedinečné artefakty. Následne ich umiestňuje do mesta, no nie náhodne – ich „dropy“ komunikuje dopredu, najmä cez Instagram, kde sledujúcim naznačuje miesto, na ktorom sa objaví ďalší kus. Vzniká tak jednoduchá, ale funkčná hra: kto príde skôr, ten si magnetku môže vziať. Aj preto ich vníma ako veci, ktoré majú žiť vlastným životom, keďže si ich ľudia odnášajú, presúvajú alebo si ich nechávajú ako zberateľské objekty. Dôležitá je aj ich systematickosť – každú magnetku čísluje a celú sériu vedie smerom k hranici tisíc kusov, ktorú vníma ako prirodzený míľnik. Práve po jej dosiahnutí plánuje celý koncept posunúť ďalej a pracovať s novou formou. Zároveň si uvedomuje ich pominuteľnosť – magnetky často miznú veľmi rýchlo, no práve to je preňho podstatné. Nejde o trvácnosť, ale o moment objavenia, o situáciu, keď človek v bežnom priestore narazí na niečo nečakané alebo sa rozhodne vybehnúť do mesta a jednu si „uchmatnúť“. Magnetky tak nie sú len podpisom, ale skôr jemným, hravým narušením reality, ktoré funguje v malom meradle, no s rovnakou intenzitou ako jeho veľké zásahy. Keď sa tieto projekty poskladajú vedľa seba, ukazuje sa, že Matuch nepracuje s jedným typom výstupu. Pohybuje sa medzi komunitnými projektmi, verejnými muralmi, komerčnými realizáciami aj osobnými zásahmi do priestoru. To, čo ich spája, nie je téma ani médium, ale spôsob uvažovania – záujem o to, ako obraz vstupuje do reality, ako ju mení a ako v nej ďalej funguje. Ako sám naznačuje, nejde len o to niečo namaľovať, ale o to, „čo sa s tým deje potom“, a práve v tomto „potom“ sa jeho tvorba najviac rozvíja.

Keď sa na Matuchovu tvorbu pozrieme v celku, začne dávať zmysel najmä ako proces, nie ako súbor hotových diel. Od prvých kresieb cez streetart až po konkrétne realizácie sa nemení základná vec – potreba skúšať, posúvať a overovať, čo ešte funguje a čo už nie. Aj preto ho nezaujíma len samotný moment maľby, ale najmä to, čo sa s vecou deje potom, keď ju pustí von. Sám to pomenúva veľmi priamo, keď viac krát počas rozhovoru naznačuje, že dôležité je preňho práve to, „čo sa s tým deje potom“, keď už to nie je pod jeho kontrolou. Tento princíp sa naplno ukazuje aj v jeho experimentoch mimo klasickej maľby. Dobrým príkladom je jeho pokusný projekt so zrkadlami, ktorý vychádzal z jednoduchého, ale vizuálne silného nápadu – vyrezať zrkadlo do tvaru jeho vlastného písma a lepiť ho do ulíc. Ako hovorí, „veľmi pekne to vyzerá, je to ale veľmi nákladné a veľmi krehké“, pričom každé jedno zrkadlo stálo približne štyridsať eur a v priestore vydržalo len krátko, pretože ho ľudia rozbíjali alebo sa ho snažili zobrať. Prvá reakcia bola nadšenie z toho, že „som vymyslel niečo inovatívne“, no veľmi rýchlo prišla aj konfrontácia s realitou ulice. Zaujímavé je, že tento moment ho neodradí, ale posúva ďalej. Namiesto toho, aby experiment uzavrel, hľadá nové riešenia a uvažuje nad tým, ako pracovať s podobným princípom inak – napríklad cez odolnejšie materiály, ktoré by dokázali prežiť kontakt s verejným priestorom. Sám spomína, že sleduje nové technológie a možnosti, ktoré by umožnili vytvoriť „zrkadlo“, ktoré síce vyzerá a funguje ako skutočné, ale je mäkké a nerozbitné, teda schopné vydržať aj agresívnejšie zaobchádzanie. Práve tu je viditeľné, že jeho tvorba nekončí pri výsledku, ale pokračuje ako uvažovanie.

Podobne fungujú aj jeho murály, objekty či zásahy do priestoru. Nie sú to uzavreté diela, ale situácie, ktoré sa ďalej menia – či už ich niekto premaluje, poškodí, odnesie alebo si ich len všimne a na chvíľu sa zastaví. Aj pri zrkadlách sa ukazuje tento moment neistoty, keď sám priznáva, že nevie, či ich ľudia chcú „zobrať domov“ alebo ide len o vandalizmus. Obe možnosti sú preňho rovnako súčasťou reality, s ktorou pracuje. V tomto prístupe je zároveň určitá ľahkosť aj zmierenie s tým, že veci nemusia vydržať. Trvácnosť nie je cieľom, ale len jednou z možností. Dôležitejší je moment stretu – medzi dielom a človekom, medzi zámerom a realitou. Aj preto jeho tvorba nepôsobí ako séria finálnych výstupov, ale ako otvorený systém, ktorý sa neustále mení. Matuch tak nepôsobí ako autor, ktorý by hľadal definitívnu formu alebo uzavretý rukopis. Skôr naopak – jeho práca stojí na neustálom skúšaní, na ochote veci pustiť a sledovať, čo sa s nimi stane. A práve v tomto pohybe, v tomto „nedokončení“, sa jeho tvorba najviac napĺňa – nie ako hotové dielo, ale ako živý proces, ktorý sa odohráva v priestore aj mimo neho.

Matuch je výtvarník a streetartový umelec pochádzajúci z Bratislavy. Vo svojej tvorbe vo verejnom priestore sa pohybuje na pomedzí streetartu a graffiti, pričom pracuje s vlastným, jednoducho čitateľným písmovým znakom, ktorý sa stáva jeho vizuálnym podpisom. Študoval na Združenej strednej škole polygrafickej v Bratislave, kde si osvojil základy práce s obrazom a grafikou. Dlhodobo sa venuje maľbe na stenu v exteriéri aj interiéri, realizuje murály, komerčné zákazky aj autorské projekty. Výraznou súčasťou jeho tvorby sú ručne maľované magnetky, ktoré umiestňuje do mestského prostredia ako malé, zberateľské objekty.

◄ 1 ... 3 4 5 ... 9 ►