Novinky

Umelecká cesta plná osobných výpovedí a hlbokej introspekcie
Dátum: 27.01.2025
Autor: Martin Brix
Alexandra Hrehová sa narodila v roku 1998 vo Vranove nad Topľou. Jej umelecký talent a záujem o tvorivú prácu ju sprevádzali už od detstva. Ako sama spomína, kreslenie a maľovanie boli pre ňu bežnými dennými rituálmi, ktoré ju neskôr nasmerovali na umeleckú dráhu.
Napriek počiatočným pochybnostiam jej rodiny o voľbe umeleckej cesty si Alexandra stála za svojím rozhodnutím a študovala na strednej umeleckej škole. Po jej absolvovaní chcela pokračovať na vysokej škole v Košiciach, ale až po troch neúspešných pokusoch o prijatie sa rozhodla skúsiť Akadémiu umení v Banskej Bystrici. Prijali ju na prvýkrát a tam absolvovala bakalárske štúdium na Katedre grafiky. Počas magisterského štúdia, ktoré sa zameriavalo na voľné výtvarné umenie, sa začala viac venovať maľbe.


Počas svojho umeleckého vzdelávania Alexandra prešla od grafiky a ilustrácie k maľbe, ktorá sa stala jej dominantným výtvarným prejavom. Hoci mala už skoršie skúsenosti s maľbou portrétov na zákazku, jej prechod k voľnému výtvarnému umeniu bol prirodzeným vyústením jej vnútorných potrieb. „Už počas bakalárskeho štúdia som mala pocit, že potrebujem experimentovať a objavovať iné spôsoby vyjadrovania. Tento prechod bol pre mňa prirodzený a nevyhnutný,“ hovorí Alexandra. Na prelome medzi bakalárskym a magisterským stupňom začala vo svojej tvorbe riešiť hlbšie a osobnejšie témy, ktoré ju priviedli k introspektívnym dielam. Pre jej tvorbu sú charakteristické odkazy na generačnú traumu, rodové stereotypy a témy vlastnej identity. Tieto motívy premieňa na maľbách, ktoré sú kombináciou veristického štýlu* a symbolických prvkov.
*Veristický štýl vo výtvarnom umení je zameraný na realistické a presné zobrazovanie predmetov, postáv alebo scenérií, často s dôrazom na detaily a vernosť skutočnosti. Tento prístup sa snaží zachytiť realitu čo najvernejšie, pričom však nemusí byť taký precízny alebo idealizovaný ako hyperrealizmus.

Alexandrine diela sú často realizované v akrylovej maľbe, ktorú dopĺňa o akcenty vytvorené sprejmi alebo dokonca výšivkou. Pre jej vizuálny prejav je typická šedá farebná paleta, ktorú si obľúbila pod vplyvom archívnych fotografií Karola Plicku. „Plickove fotografie zachytávajú slovenský folklór a každodenný život na dedinách, ktoré ma fascinovali svojou jednoduchosťou a estetickým posolstvom,“ vysvetľuje Alexandra. Okrem šedej palety pridáva do svojich diel farebné akcenty, ktoré dávajú jej tvorbe dynamiku a kontrast. V poslednom období začala experimentovať aj s výšivkou, ktorá symbolizuje tradičnú „ženskú prácu“ a poskytuje jej maľbám ďalší rozmer.

Jednou z najdôležitejších tém, ktoré Alexandra rieši vo svojej tvorbe, je generačná trauma. Tento koncept prepojený s folklórom jej pomohol reflektovať tradície, ich zneškodnenie a obnovenie kultúrneho dedičstva. „V dospievaní som začala vnímať, ako náš folklór, ktorý bol pre mňa dlho dôležitou súčasťou života, čelí zneužívaniu v politike a marketingu. Tento rozpor ma priviedol k téme generačnej traumy a jej prenášaniu v našich kultúrnych a sociálnych väzbách,“ hovorí. Dôležitou témou v jej tvorbe je maskovanie. Používa masku ako symbol sebaklamu a prispôsobovania sa spoločenským očakávaniam. Tento prvok sa v jej tvorbe stal akousi metaforou boja s vnútornými démonmi a hľadaním autentickej identity.

Alexandra považuje svoje diela za osobnú spoveď, ktorá jej pomáha vyrovnať sa s vnútornými konfliktmi. Je jej hlbokou introspekciou*. „Moje obrazy sú pre mňa formou terapie. Snažím sa v nich zachytiť myšlienky a pocity, ktoré si žijú vlastným životom a chcú sa dostať na povrch,“ vysvetľuje. Pracuje s vlastným autoportrétom, čo jej umožňuje vyjadriť intimitu a autentickosť jej tvorby.
*Introspekcia znamená skúmanie vlastných myšlienok, pocitov, vnútorných stavov a skúseností. Ide o proces sebapoznávania a reflexie, počas ktorého sa jednotlivec obracia „dovnútra“, aby pochopil svoje emócie, motivácie a psychologické stavy.


Popri maľbe sa Alexandra venuje aj knižnej ilustrácii. Významným projektom boli ilustrácie pre knihy „Kto zaklial Čiernu paničku“ a „Tri citróny: Podobenstvo o srdci“. Pri tejto práci sa riadi textom a charakterom knihy, čím výrazne odlišuje ilustrácie od svojej voľnej umelecká tvorby. „Ilustrácie sú viac o práci so zadaním, ale aj tam je možné vidieť môj rukopis,“ dodáva. Alexandra vo svojej bakalárskej práci realizovala autorské grafiky a vytvorila detskú knihu s názvom Tisíc okien, tisíc dverí, ktorá bola určená na priamu tlač pre vydavateľstvo. Projekt sa vyznačoval využitím alternatívnych umeleckých techník v grafických ilustráciách a kreatívnym vyjadrovaním v súlade so súčasným umeleckým jazykom. Kniha Tisíc okien, tisíc dverí sa zameriavala na prepojenie medzi modernou ilustráciou a grafikou, pričom skúmala detský svet a kládla dôraz na vytvorenie autentickej formy autorskej knihy. Jej ideológia vychádzala z rodičovského vzťahu medzi rodičom a dieťaťom, pričom dieťa bolo vnímané ako krehký jedinec v náročnej spoločnosti. Ilustrácie mali za cieľ podvedome komunikovať nielen s detským čitateľom, ale aj s dospelým publikom. Obsah knihy bol orientovaný na podnietenie kreativity detskej mysle a vizuálne spracovanie odrážalo súčasné trendy v umeleckej grafickej kultúre. Alexandra sa snažila dosiahnuť harmonické prepojenie estetických a myšlienkových aspektov, čím vytvorila dielo s univerzálnym apelom.


Kniha Kto zaklial Čiernu paničku sa zaoberá sa psychologickou interpretáciou niektorých Slovenských rozprávok. Autor spolu s analytickým psychológom Vladislavom Šolcom spracovali analýzu troch známych Dobšinského rozprávok: Zlatovláska, Vlkolak a Čiernovlasý princ. Interpretácia rozprávok, odvodená z poznatkov analytickej psychológie Carla Junga a komparatívnej mytológie, prekladá rozprávkové príbehy do psychologického jazyka. Ponúka tak rozprávkam ďalší rozmer, oživuje ich, odhaľuje ich skrytý význam ktorý je stále prekvapivo relevantný aj v dnešnej dobe.

Slovenská ľudová rozprávka Tri citróny je podobenstvom o srdci. Dvojica autorov: kardiológ a člen Nadácie C. G. Junga v New Yorku Rastislav Kučinský a poetka a esejistka Dana Podracká interpretujú jej obsah metódami historiografie, symboliky či psychoanalýzy ako aj rozkrývaním archetypálnych prvkov obraznosti. Vychádzajú z judaisticko-kresťanskej tradície, v ktorej nachádzajú odkazy na symboliku citrónov, skleného vrchu či stupňov zasväcovania počas putovania za výlučnou podobou ľudskej Božej lásky. Interpretácie oboch autorov sú poctou Pavlovi Dobšinskému. Poskytujú presahy do súčasnosti (Pieseň Citrón hudobnej skupiny U2 či podobenstvá zo súčasnej poézie) ako aj do priestorov metafyziky. Každý človek nesie v sebe stopy kultúrnych kódov, ktoré majú podiel na posúvaní jednotlivcov aj spoločenstva do vyššej sféry vedomia. Umenie neexistuje bez transformácie a platí to aj o reflektovaní podôb erosu a thanatosu z doby, v ktorej žili naši predkovia až po súčasnosť.

Alexandra Hrehová sa predstavila na viacerých kolektívnych študentských výstavách, no jej prvá samostatná výstava s názvom Past-viny* je pre ňu dôležitým krokom v umeleckej kariére. Téma výstavy sa vracia k generačnej traume a tradičnému folklóru, ktorý Alexandra transformuje cez modernú optiku.

*Alexandra Hrehová používa inscenovanú čiernobielu fotografiu ako predlohu pre svoje maľby (odkazuje na možnú podobu diel s fotografom K. Plickom). Čiernobiele priestory vidieckeho dvora a lúky, krajiny fungujú ako „vždy platný zdroj romantického zaľúbenia“ každého Slováka a Slovenky. Uprostred týchto scén sa zjavuje ženská postava/y, v historickom vidieckom oblečení, či spodnej bielizni (netreba hovoriť o tradičnom odeve, lebo ten je narúšaný rôznymi nositeľnejšími rezíduami z éry tesilu. Áno, polyesterové vlákna dobyli aj tradičné a už netradičné odievanie). Celému výjavu čiernobielej krajiny a ženy oblečenej, polonahej, romanticky ležiacej v tráve ako paradox dominuje jej akcia fajčenia cigariet, nadvihovania sukne. Do toho vstupuje v neónových prechodoch maľovaná maska (pripomínajúca skrášľovaciu LED masku, ale aj pletenú riot-mask). Autorka buduje významy diel na ich rozostrení medzi paradoxným a kryptologickým (skrytým). Znie to náročne, v jej obrazoch určite aj mierne zmätočne, ale v práci s dielami, ktoré tvorí si isté odpovede hľadá a pomaly vyjasňuje.
Jej maľby častokrát v kombinácii so šitím zakrývajú identity žien, šitým textom odkrývajú významy. Samotná maľba kompozične používa fotografické výrezy reality, ale aj prácu s odrazom (ulomeným zrkadlom), ktoré množí realitu. Alexandra Hrehová tak vrství reality v priestore „odraz figurálnej scény v ulomenom zrkadle“, ktorá zakrýva oko – zmyslový orgán videnia. Pohráva sa tak s významami ako „vidieť a vedieť“, do ktorých vstupujú symboly, či skôr archetypy, „ostrosť rozlomeného zrkadla“ prináša možný pocit poranenia.
Autorka textu: Ivana Moncoľová

Svoj ateliér si aktuálne zariaďuje vo svojom rodnom dome v Hanušovciach nad Topľou, kde čerpá inšpiráciu z okolia. Hoci plány do budúcnosti necháva otvorené, jej dôraz na autentickosť a introspektívnu tvorbu naznačuje, že Alexandra Hrehová je meno, ktoré sa bude na slovenskej umeleckej scéne objavovať čoraz častejšie.

Alexandra Hrehová je talentovaná slovenská výtvarníčka, ktorá už od detstva prejavovala hlboký záujem o maľbu a kresbu, čo ju prirodzene nasmerovalo na umeleckú dráhu. Študovala na Akadémii umení v Banskej Bystrici, kde sa počas bakalárskeho a magisterského štúdia postupne odklonila od grafiky a ilustrácie k maľbe, ktorá sa stala jej dominantným prejavom. V roku 2020 získala ocenenie v súťaži Najkrajšie knihy Slovenska za prácu Idey vrhajúce tieň a v roku 2023 bola nominovaná na cenu Maľba roka VÚB za dielo Miss Slovakia Treasure. Tieto úspechy potvrdzujú jej miesto medzi nastupujúcimi osobnosťami slovenskej umeleckej scény. Alexandrine diela sú introspektívne a čerpajú z osobných skúseností aj kolektívnej pamäte. Využíva akrylovú maľbu s doplnkami ako spreje či výšivky. Typické sú šedé farebné tóny s farebnými akcentmi, čím vytvára vizuálnu dynamiku. Významným prvkom v jej tvorbe sú masky, ktoré symbolizujú vnútorné dilemy, generačné traumy a spoločenské očakávania. Alexandra sa venuje aj knižnej ilustrácii. Medzi významné projekty patrí Kto zaklial Čiernu paničku, Tri citróny: Podobenstvo o srdci a bakalárska práca Tisíc okien, tisíc dverí. Jej ilustrácie sú charakteristické citlivou interpretáciou textov a jemným autorským rukopisom, ktorý prenáša jej výtvarný štýl do literárneho kontextu. Alexandra sa zúčastnila viacerých kolektívnych výstav, no za zásadný moment považuje svoju prvú samostatnú výstavu Past-viny v ATELIER XIII. Táto výstava sa vracia k témam generačnej traumy a ženského rodu prostredníctvom kombinácie folklórnych prvkov a modernej optiky. V súčasnosti si Alexandra buduje ateliér v rodnom dome v Hanušovciach nad Topľou, kde plánuje pokračovať vo svojej introspektívnej a autentickej umeleckej dráhe. Alexandra Hrehová je hlasom mladej generácie, ktorý prostredníctvom svojich diel reflektuje dôležité témy identity, tradícií a introspekcie. Svojou prácou otvára dialóg o minulosti aj budúcnosti, pričom zanecháva nezmazateľnú stopu na slovenskej umeleckej scéne.