Tatérka a keramička hľadajúca rovnováhu medzi dvoma praxami

Dátum: 25.01.2026

Autor: Martin Brix

Amie Švecová patrí k autorkám, pre ktoré umelecká tvorba nikdy nebola jasne naplánovanou cestou. Skôr dlhodobým vnútorným pohybom, ktorý ju opakovane vracal späť k potrebe robiť veci rukami – aj v momentoch pochybností, únavy či vyhorenia. Jej príbeh nepôsobí ako súvislá línia, skôr ako sled pohybov medzi médiami, mestami a vlastnými očakávaniami. V jej živote sa stretávajú dve výrazné polohy praxe: tetovanie, ktorému sa venuje pod menom amie_tattoo, ako intenzívna práca s telom, ľuďmi a zodpovednosťou, a keramika, ktorú rozvíja v rámci NAO STUDIO, ako tichý, introspektívny priestor bez okamžitej spätnej väzby. Práve v napätí medzi kontrolou a uvoľnením, medzi perfekcionizmom a prijatou nedokonalosťou, si Amie postupne buduje vlastný jazyk. Tento profil je záznamom cesty, v ktorej nie je cieľom mať vo veciach jasno, ale vydržať v procese.

Amie patrí k autorkám, pri ktorých sa tvorba neobjavila ako racionálne rozhodnutie, ale ako dlhodobá vnútorná potreba, ktorá si hľadala cestu aj napriek prerušeniam, pochybnostiam a únavám. Sama hovorí, že jej príbeh sa začína takmer učebnicovo – kreslením si v detstve a nutkaním neustále niečo vytvárať. „Vždy som veľa kreslila, mala som takú nutkavú potrebu stále tvoriť,“ spomína, no zároveň dodáva, že práve tu sa klišé končí. Už počas stredoškolských rokov sa jej vzťah k formálnemu umeleckému vzdelávaniu začal komplikovať. Po nástupe na umeleckú školu, kde študovala odevný dizajn, prišiel rýchly stret s realitou systému, ktorý jej nevyhovoval – s dôrazom na teóriu, obmedzenou praxou a pocitom, že nemôže robiť to, čo v danom momente cítila ako vlastné. „Začala som mať veľký odpor k móde a celému módnemu priemyslu… nemohla som tvoriť to, čo som chcela,“ opisuje obdobie, ktoré vyústilo do frustrácie, vnútorného vyhorenia a nakoniec aj k odchodu zo školy. Škola ako inštitúcia sa pre Amie stala dlhodobou skúsenosťou skôr než stabilným zázemím – prešla viacerými základnými aj strednými školami, sťahovala sa a opakovane sa ocitala v situáciách, ktoré si vyžadovali adaptáciu. Aj preto hovorí, že vzdelávací systém pre ňu nikdy nebol jednoduchý. Paradoxne sa však k tvorbe vrátila práve v momente, keď sa od nej prestalo očakávať, že bude „tvoriť povinne“. Po odchode z umeleckej školy pokračovala na podnikateľskej strednej škole so zameraním na cestovný ruch a marketing – odbor, ktorý bol na prvý pohľad úplne vzdialený od výtvarnej praxe. Práve toto rozhodnutie jej však prinieslo nečakaný obrat. „Tým, že som nemusela tvoriť, tak ma to zase začalo baviť,“ hovorí a opisuje návrat ku kresbe a modelovaniu ako prirodzený proces, ktorý prišiel bez tlaku a očakávaní.

Dôležitým momentom v jej formovaní bolo aj prostredie, v ktorom vyrastala. Narodila sa a vyrastala v Trenčíne, kde dlhý čas žila, no možnosti venovať sa keramike tam vnímala ako obmedzené. Kurzy boli určené najmä pre deti a neponúkali priestor na hlbšie ponorenie sa do materiálu. Až presťahovanie do Bratislavy jej umožnilo urobiť prvý konkrétny krok. „Až tu som sa dokopala ísť reálne na keramický kurz,“ hovorí, hoci vtedy ešte netušila, že práve hlina sa stane jedným z jej kľúčových médií. Spočiatku išlo skôr o skúšanie než o jasnú víziu budúcnosti. Amie sama seba opisuje ako „prelietavú“ v médiách, niekoho, kto sa rád učí nové zručnosti a zbiera skúsenosti. „Nikdy to nebolo také, že toto je tá správna cesta pre mňa,“ priznáva. Prvým médiom, ktoré jej umožnilo spojiť kresbu, telo a priamy kontakt s ľuďmi, však nebola keramika, ale tetovanie – najprv v podobe henny. Ako tínedžerka sa dostala do Indie, odkiaľ si priniesla hennu a začala ňou zdobiť kamarátov, neskôr aj cudzích ľudí. „To bola taká prvá cesta kreativity, kde som si aj niečo zarobila,“ spomína. Postupne, už po strednej škole, prišiel prirodzený prechod k tetovaciemu strojčeku. Tetovanie sa pre ňu nestalo okamžite profesiou, skôr sa nenápadne rozrastalo spolu s dopytom a meniacim sa prostredím. V čase, keď začínala, sa podľa nej lámala éra katalógových vzorov a na scénu prichádzali autorské prístupy. „Zrazu tam bola aj tá kreatívna časť,“ hovorí a dodáva, že práve tento posun jej umožnil vnímať tetovanie ako dlhodobý priestor pre vlastný výraz. Začiatky však neboli bez pochybností a stresu. Amie otvorene hovorí o perfekcionizme, tlaku a strachu z chýb, ktoré sprevádzali jej prvé roky. „Veľa krát ten človek odišiel a ja som dve hodiny revala,“ priznáva, uvedomujúc si váhu zodpovednosti, ktorú tetovanie nesie. Práve tieto skúsenosti ju však naučili vydržať a pokračovať. Tetovanie sa tak stalo najdlhšie trvajúcou kontinuálnou praxou v jej živote – venuje sa mu už približne desať rokov – a zároveň pevným bodom, z ktorého sa neskôr mohla bezpečne odraziť aj k iným formám tvorby. Už v tejto fáze je zrejmé, že pre Amie nie je dôležité médium samo o sebe, ale vnútorný impulz tvoriť, učiť sa a hľadať vlastný rytmus mimo pevných šablón a očakávaní.

Tetovanie sa pre Amie nestalo cieľom ani premysleným profesijným plánom, ale postupným, takmer nenápadným prerastaním kresby do práce s telom a ľuďmi. Po období hľadania, skúšania rôznych médií a návrate k tvorbe po vyhorení zo školy bolo práve tetovanie tým, čo jej ponúklo okamžitý zmysel aj spätnú väzbu. „To tetovanie sa vyvinulo úplne prirodzene. Ani som nad tým neuvažovala ako nad biznisom, len som to robila a postupne pribúdalo viac a viac ľudí, ktorí odo mňa chceli tetovanie,“ hovorí. Začínala bez veľkého zázemia či komunity, v čase, keď ešte neexistoval prebytok online návodov a otvorených diskusií. O to intenzívnejšie prežívala zodpovednosť a tlak, ktorý si ako perfekcionistka kládla sama na seba. Jej prvé tetovania vznikali na vlastnej koži a na koži blízkych ľudí, bez idealizácie začiatkov. „To prvé tetovanie bolo riadne „shaky“, musela som sa veľmi prekonávať. Bolo to krivé, zlé, človek na veľa vecí príde až skúsenosťami,“ priznáva bez prikrášľovania. S týmto učením sa však prišiel aj stres, ktorý si dnes už len ťažko vie predstaviť v rovnakej intenzite. Často krát ju paralyzovala predstava, že niečo, čo nie je dokonalé, zostane na tele druhého človeka navždy. Napriek tomu pokračovala – nie preto, že by si bola istá, ale preto, že cítila, že práve toto je skúsenosť, ktorou si potrebuje prejsť. Postupom času sa tlak premenil na istotu a rukopis sa začal prirodzene vyhraňovať. Amie dnes tetuje prevažne rastlinné motívy – kvety, flóru, hmyz či drobné prírodné fragmenty. Pracuje s extrémne jemnou líniou. Sama hovorí, že realistické návrhy ju nikdy nelákali. „Realistika ma vôbec nezaujíma, neprehovára to na mňa,“ vysvetľuje a dodáva, že jej rukopis sa neformoval zámerne, ale dlhodobým sústredením na techniku a citlivosť. „Robím s úplne najtenšími linkami, aké sú fyzicky možné vytetovať. Myslím si, že aj podľa spôsobu, akým je to vytetované, sa už dá spoznať, že je to moja práca.“ Tetovanie pre ňu nie je reprodukcia, ale vždy práca na mieru – aj pri rovnakom motíve ide zakaždým o nový návrh, prispôsobený konkrétnemu telu, jeho pohybu a proporciám.

Zároveň si uvedomuje, že práve táto precíznosť a sústredenie môžu viesť k preťaženiu. „Keď sa dlho venujem jednej veci, viem sa v tom zamotať a začať vyhorievať,“ hovorí otvorene. Tetovanie ju naučilo zvládať vlastný perfekcionizmus – nie potláčať ho, ale regulovať ho v prospech klienta. „Pri tetovaní musím ten perfekcionizmus dosť krotiť,“ vysvetľuje. Odmenou je pre ňu najmä spätná väzba, okamih, keď vidí reakciu človeka, ktorého potetovala. „Keď vidím, že je šťastný, že sa objímeme a viem, že sa z toho bude tešiť, to ma veľmi napĺňa.“ Práve táto intenzívna práca s ľuďmi, komunikáciou a zodpovednosťou však postupne vytvárala potrebu opačného pólu – priestoru bez očakávaní, bez publika, bez nutnosti neustále reagovať. Tetovanie sa pre Amie stalo stabilným pilierom, no zároveň činnosťou, ktorá ju priviedla k otázke rovnováhy. „Pri tetovaní si nemôžem úplne zaliezť do hlavy, stále musím komunikovať,“ hovorí. Táto skúsenosť sa neskôr ukáže ako kľúčová pre pochopenie toho, prečo sa keramika v jej živote stáva samostatným tvorivým priestorom, v ktorom si nachádza vlastnú rovnováhu.

Keramika vstúpila do života Amie potichu, bez ambície a bez očakávania, no o to presvedčivejšie. Hoci si k nej niesla vzťah už z detstva – spomína plastelínu, vzduchom schnúce hmoty aj prvé stretnutie s hlinou na základnej umeleckej škole – dlhé roky zostávala skôr niekde na pozadí. „Vždy to po mne tak zostalo, že sa mi páčilo robiť niečo s hmotou,“ hovorí, no až presťahovanie do Bratislavy vytvorilo podmienky, aby sa tento záujem mohol rozvinúť naplno. Keď sa konečne dostala na keramický kurz, prišlo rýchle a nečakané uvedomenie. „Myslím, že to trvalo asi päť minút, kedy sa vo mne ozval hlas, že ja potrebujem toto robiť stále.“ Na rozdiel od tetovania, ktoré sa formovalo pomaly, keramika prišla ako okamžité a silné presvedčenie, že je na správnom mieste. Spočiatku pritom vôbec nešlo o profesionálny zámer. Amie sama hovorí, že keramiku si chcela „len vyskúšať“, podobne ako mnohé iné činnosti, ku ktorým má prirodzenú zvedavosť. „Dlho to nebolo niečo, čo by som chcela riešiť profesionálne,“ priznáva a dodáva, že aj otvorenie ateliéru nevychádzalo z túžby budovať značku či predávať. Dôležitejší bol iný moment – potreba vlastného priestoru. Po presťahovaní sa do spoločného bývania a po skúsenostiach so zdieľaným tetovacím štúdiom jej začalo chýbať miesto, kde by mohla byť sama so sebou. „Strašne som chcela mať priestor, kde môžem byť len s tou hlinou, v tichu a tvoriť si,“ opisuje. Keramický ateliér sa tak stal útočiskom, kde sa tvorba neodohrávala pred publikom, ale dovnútra.

Zlomovým bodom bolo aj uvedomenie si, že samotný proces je dôležitejší než výsledok. Hoci kurz absolvovala na hrnčiarskom kruhu, rýchlo zistila, že tento spôsob práce jej nevyhovuje. „Nie som veľmi trpezlivá osoba a na kruhu je to strašne náročné,“ hovorí otvorene. Po krátkom období, keď sa snažila kruh zvládnuť, pochopila, že ju viac priťahuje ručné modelovanie – handbuilding. „Chcela som robiť veľké veci, objekty, a mala som pocit, že kruh ma obmedzuje,“ vysvetľuje. Práve v ručnom modelovaní našla slobodu, ktorú hľadala aj v iných oblastiach tvorby: uvoľnenosť, expresivitu a vedome priznanú nedokonalosť. „Ešte viac sa mi páči, keď je tá keramika taká uvoľnená, krivá, nedokonalá. Je to aj estetická preferencia.“ Keramika sa pre Amie stala školou trpezlivosti, ktorú v živote stále znovu a znovu potrebuje. Proces, v ktorom hlina kladie odpor, spomaľuje a núti čakať, ide priamo proti jej prirodzenej netrpezlivosti. „Ja by som chcela všetko hneď, ale hlina ma učí, že to tak nejde,“hovorí. Objekt vzniká po častiach – polovica vázy, pauza, schnutie, návrat, dokončenie. Nasleduje niekoľkotýždňové čakanie na výpaly a finálnu podobu. Tento rytmus ju núti konfrontovať sa so sebou samou, s pochybnosťami aj s nutkaním veci vzdať v momente, keď sa jej prestanú páčiť alebo jej nejdú tak ako by si predstavovala. „Sú momenty, kedy mám pocit, že sa mi to nepáči, ale prekonám to a pokračujem, až kým nepríde ten moment, že wow.“

Aj voľba materiálov a povrchov odráža jej potrebu kontroly nad výsledkom, no nie v zmysle dokonalosti, skôr v zmysle autenticity. Tradičné glazúry jej nevyhovujú – ani farebnosťou, ani mierou náhody, ktorú prinášajú. „Pri glazúrach nikdy nevieš, čo z pece vytiahneš,“ vysvetľuje, a preto si začala miešať vlastné pigmenty, z ktorých vytvára matné, farebné povrchy. Tie sú stabilnejšie, presnejšie a bližšie jej predstave. „Keď to natriem žltou, tak mám 99 % istotu, že z pece vytiahnem žltú vázu,“ hovorí, no zároveň priznáva, že hľadanie správneho odtieňa môže trvať mesiace. Keramika pre ňu nie je úžitkovým dizajnom, ale objektom – väčšina jej váz nie je určená na vodu ani kvety. „Sú to skoro estetické objekty, ktoré sa mi páči mať okolo seba.“ Predaj prišiel až ako nutnosť, nie ako cieľ. „Keby mi niekto platil strechu nad hlavou a jedlo, tak by som to vôbec nepredávala,“ hovorí bez váhania. Predaj jej umožňuje pokračovať v tvorbe, platiť priestor, materiál a energiu, no snaží sa nenechať tým ovplyvniť samotný proces. Odmieta sledovať trendy a opakovať tvary len preto, že fungujú. „Nebaví ma tvoriť dvakrát to isté,“ priznáva a dodáva, že väčšina jej objektov vzniká ako solitéry alebo malé, neplánované série viazané skôr na obdobie a mentálne nastavenie než na koncept. Keramika sa tak pre Amie stala presným opakom tetovania: miestom bez externej validácie, bez okamžitej reakcie, bez potreby vysvetľovať. Je to médium, v ktorom môže mlčať, spomaliť a učiť sa prijímať nedokonalosť ako hodnotu. 

Až v momente, keď sa vedľa seba postavia obe polohy jej praxe, je zrejmé, že tetovanie a keramika u Amie nie sú dve oddelené kapitoly, ale dva spôsoby, ako pracovať s rovnakým vnútorným napätím. Sama hovorí, že sa tieto svety prepájajú len ťažko a že ich vníma do veľkej miery ako samostatné. Napriek tomu medzi nimi existuje tichý prenos skúseností, ktorý nie je na prvý pohľad viditeľný, no postupne formuje jej rukopis. „Tetovanie je pre mňa externá validácia, keramika je skôr interný proces,“ hovorí presne. V tetovaní nachádza naplnenie cez reakciu druhého človeka, cez moment, keď vidí radosť, úľavu či nadšenie klienta. Keramika jej naopak umožňuje byť sama so sebou, riešiť pochybnosti, spomaliť a učiť sa prijať veci, ktoré nevznikajú podľa plánu. Zaujímavé je, že práve keramika otvorila Amie cestu k farbe, ktorú si dlho do tetovania nepripúšťala. Roky pracovala výlučne s čiernou, jemnou líniou, až kým nezačala miešať pigmenty a hľadať vlastné farebné odtiene na keramických objektoch. „Pri vázach som začala objavovať farbu a hrať sa s ňou a potom som to priniesla aj do tetovania,“ priznáva. Tento posun neprišiel ako trendové rozhodnutie, ale ako prirodzený dôsledok experimentovania v inom médiu. Podobne funguje aj jej vzťah k tvaru a nedokonalosti – uvoľnenosť, ktorú si dovolí pri modelovaní hliny, postupne zjemňuje aj jej vnútorné nároky na absolútnu kontrolu v iných oblastiach.

Jednou z najvýraznejších línií, ktoré sa vinú celým jej príbehom, je boj s perfekcionizmom a zároveň snaha v ňom vydržať bez toho, aby ju paralyzoval. Amie otvorene hovorí o tom, že jej najväčšou výzvou nie je začať, ale neodísť. „Výzva je pre mňa vydržať. Nevzdať to pri prvých problémoch,“ hovorí a pomenúva stav, ktorý pozná veľa autorov – pocit, že nie je dosť dobrá, že existujú tisíce ľudí, ktorí to robia lepšie, a otázku, prečo v tom pokračovať. Odpoveď si nachádza stále tú istú: robiť veci nie preto, aby obstála v porovnávaní, ale preto, že jej dávajú zmysel. „Potrebujem to robiť kvôli sebe, lebo mňa to v živote napĺňa.“ Aj fyzická skúsenosť sa stáva súčasťou tohto učenia. Nedávne zdravotné obmedzenie, keď musela na čas prestať tetovať aj tvoriť pre problémy so šľachami, jej bolestivo pripomenulo limity vlastného tela. „Veľmi mi to chýbalo,“ priznáva a zároveň hovorí o návrate k práci s väčším rešpektom k sebe samej. Tetovanie aj keramika sú pre ňu intenzívne fyzické činnosti a vyžadujú citlivé dávkovanie energie, ktoré sa ešte len učí. Práve tu sa obe praxe stretávajú najjasnejšie – v potrebe spomaliť, načúvať telu a neprenášať tlak z jednej oblasti do druhej. Dnes Amie netvorí s veľkým plánom ani s ambíciou systematicky budovať značku v klasickom zmysle slova. Jej objekty vznikajú impulzívne, často ako jedinečné kusy, a tetovanie ostáva živým dialógom s ľuďmi, ktorí si k nej nachádzajú cestu práve pre jej citlivosť a rukopis. To, čo jej tvorbu spája naprieč médiami, nie je konkrétny motív, ale postoj – ochota experimentovať, riskovať nedokonalosť a zostať v procese aj vtedy, keď neprináša okamžitý pocit istoty.

Príbeh Amie Švecovej nie je o rýchlom rozhodnutí ani o priamke smerujúcej k jasne definovanej profesii. Je skôr záznamom pohybu – medzi médiami, mestami, pochybnosťami aj vnútornými impulzmi, ktoré sa opakovane vracajú k potrebe tvoriť. Od detskej kresby cez komplikovaný vzťah k školskému systému, od tetovania ako práce s telom a zodpovednosťou až po keramiku ako tichý, introspektívny priestor, sa jej cesta skladá z momentov, keď bolo potrebné spomaliť, odísť, zmeniť smer a znovu sa vrátiť. Tetovanie a keramika u nej nevystupujú ako dve oddelené disciplíny, ale ako dva spôsoby, ako sa vyrovnávať s rovnakými témami – perfekcionizmom, netrpezlivosťou, pochybnosťami aj potrebou spätnej väzby. Kým tetovanie jej prináša kontakt s ľuďmi a okamžitú reakciu, keramika jej umožňuje zostať sama so sebou, v procese, ktorý sa nedá urýchliť ani úplne kontrolovať. V oboch prípadoch však ide o rovnaký postoj: robiť veci poctivo, citlivo a bez snahy zapadnúť do hotových šablón. Profil Amie Švecovej sa preto neuzatvára definitívnou odpoveďou na otázku, čím presne je alebo kam smeruje. Skôr ukazuje autorku, pre ktorú je dôležitejšie vydržať v procese než mať jasno v cieli, a ktorá si buduje vlastný jazyk práve v napätí medzi kontrolou a uvoľnením, medzi tichom ateliéru a dotykom s cudzím telom. Je to príbeh o tvorbe ako spôsobe bytia – nie o výsledku, ale o schopnosti zostať s vecami, ktoré dávajú zmysel.

Amie Švecová je vizuálna autorka pôsobiaca v oblasti tetovania a keramiky. Pochádza z Trenčína, aktuálne žije a tvorí v Bratislave. Tetovaniu sa venuje približne desať rokov pod menom amie_tattoo, pracuje prevažne s jemnou líniou a rastlinnými motívmi, pričom kladie dôraz na individuálny prístup a citlivosť k telu. Popri tetovaní rozvíja keramickú tvorbu v rámci NAO STUDIO, kde sa sústreďuje najmä na ručné modelovanie, objekty a prácu s vlastnými pigmentmi. Keramika pre ňu predstavuje autonómny, introspektívny priestor zameraný na proces, materiál a vedome priznanú nedokonalosť. Jej tvorbu naprieč médiami spája dôraz na poctivosť, experiment a schopnosť zostať v procese aj bez okamžitej istoty výsledku.

1 2 ... 4 ►