Rezy, ktoré nezanechávajú jazvy, ale otázky

Dátum: 24.08.2025

Autor: Martin Brix

Namiko Uchnárová si svoj výtvarný jazyk vybrúsila postupne – cez tvrdohlavosť, experiment a hlboké sebapozorovanie. V jej maľbách sa stretáva osobná symbolika s grafickou presnosťou, sprej s introspekciou a auto s dušou. V tomto profile sa pozrieme na to, ako vznikal jej rukopis, prečo sú autá prítomné v jej obrazoch, čo pre ňu znamená autenticita a ako balansuje medzi voľnou tvorbou a ilustrátorskými zadaniami.

Namiko Uchnárová patrí medzi mladú generáciu umelcov, ktorí si svoj rukopis vybrúsili postupne – trpezlivo, zvedavo a bez skratky. Jej maľby sú sýte, vrstvené a introspektívne, no nevznikajú zo dňa na deň. Každý výjav, každý prerezaný objekt či šablóna je výsledkom hĺbavého uvažovania o tom, čo sa deje vnútri – v človeku aj v priestore. Jej tvorba nie je len estetická, je najmä osobná. A práve preto zostáva v pamäti.

Narodila sa v Bratislave, no doma to mala multikultúrne. Jej mama pochádza z Japonska, otec je Slovák. „Moji rodičia sú umelci, ale každý má iný štýl. Nevyrastala som s jednou dominantnou výtvarnou autoritou, ktorú by som slepo nasledovala. Práve naopak – už ako dieťa som si vedela povedať: toto sa mi páči, toto nie,“ hovorí v rozhovore. Jej japonsko-slovenský pôvod sa stal prirodzenou súčasťou jej identity, hoci sa oň nikdy nesnažila opierať prvoplánovo. „Mám v sebe kúsky kultúr, ktoré neviem presne definovať. Vychádzajú samy od seba, podvedome,“ vysvetľuje. Časť detstva strávila aj v Japonsku, kde neskôr študovala strednú školu. Práve tam začala uvažovať nad metaforou auta ako nádoby plnej myšlienok, ktoré prechádzajú po moste jazyka – ak most nie je stabilný, zmysel sa na druhú stranu nedostane. Z tejto obraznosti neskôr vyrástol jeden z hlavných motívov jej maliarskej tvorby.

Napriek tomu ju umenie spočiatku nelákalo. Naopak – chcela sa mu vyhnúť. Študovala na gymnáziu, mala blízko k informatike a matematike. „Rodičia si mysleli, že pôjdem tým smerom,“ spomína. Lenže niekde v Namikinom vnútri už potichu rástol záujem o umenie. „Keď som niečo riešila alebo som bola na dne, kreslenie mi pomáhalo. Zrazu som vôbec nevedela prestať.“ Ako dieťa kreslila drakov, dinosaury, morské živočíchy, a keď si obľúbila farbu alebo tvar, dokázala ho opakovať do zbláznenia. „Pamätám si, ako som si vždy vybrala najtmavšiu ceruzku a ťahala hrubé čiary. Bola som tvrdohlavé dieťa.“ Krátko navštevovala ZUŠ-ku pod vedením pedagogičky Danice Tykovej, kde spolu s ostatnými deťmi maľovali monumentálne plátna – napríklad koncertujúce mačky. Lenže Namiko ich kreslila s trojuholníkovými očami. „Vyvolalo to medzi deťmi konflikt. Chceli, aby som kreslila normálne. Ale ja som si tvrdohlavo ťahala tie svoje geometrické mačacie pohľady.“

Rodičia jej do tvorenia nezasahovali. Vlastne ani nechceli. „Možno sa báli, že keby ma silno viedli, tak prevezmem ich štýl. A nechceli to riskovať.“ Spätne to víta. Ich rozhodnutie jej umožnilo vyvinúť si vlastný, autentický rukopis. Po strednej škole sa rozhodla pre VŠVU. Prijímačkam predchádzali dva roky intenzívnej prípravy. Zvolila si Ateliér ilustrácie a grafiky. Práve tam sa po prvý raz dostala k technike sprejovania cez šablóny. „Bol to workshop a zistila som, že mi to ide. Páčilo sa mi vymedziť si plochu a potom ju ručne dotvoriť.“ Tento prístup, kombinácia grafickej prísnosti a maliarskej voľnosť, sa stal jej poznávacím znamením. Postupne začala tvoriť väčšie formáty, voľne maľovať, a nakoniec prestúpila na katedru Maliarstva do Ateliéru 3EAM pod vedením Rastislava Sedlačíka a Mateja Fabiana. Štúdium si predĺžila o rok, aby sa tejto zmene mohla venovať do hĺbky. Namiko dnes tvorí ako maliarka a ilustrátorka. Jej príbeh začína v rodine, kde bolo umenie samozrejmosťou, ale voľným smerom. Svoj vlastný si našla cez tvrdohlavosť, introspekciu a neodbytný vnútorný hlas, ktorý jej aj v ťažkých obdobiach šepkal: kresli. A ona poslúchla.

Kým mnohí študenti na VŠVU majú od začiatku jasno v tom, kam smerujú, Namiko k svojmu smerovaniu prichádzala postupne. Po príchode na Vysokú školu výtvarných umení sa rozhodla pre Ateliér ilustrácie a grafiky, kde viedli jej prvé kroky profesori ako Ľubo Paľo. „Mala som najviac kresieb, tak som sa rozhodla ich posunúť. Ale časom som si začala uvedomovať, že ma viac baví pracovať s farbou a plochou“ vysvetľuje. Rozdiel medzi „grafickou“ a „maliarskou“ kresbou študovala najprv podvedome, neskôr vedome. „Grafická kresba je viac o linkách a štruktúre. Maliarska zas o ploche, o vytváraní kontrastov. Zistila som, že mám bližšie k tomu druhému,“ hovorí. Začala kombinovať techniky – najprv v ilustrácii, neskôr už naplno aj v maľbe. Veľa jej otvorila aj technika sprejovania cez šablóny. Tento „graficko-maliarský“ jazyk sa pre ňu stal prirodzeným vyjadrovacím prostriedkom. „Na ilustrácii som začala robiť veľké formáty, ale uvedomila som si, že potrebujem iný pohľad. Chcela som úsporné rady, technickú konzultáciu k maliarským technikám. Preto som požiadala o prestup na katedru maľby,“ spomína. Jeden semester si vyskúšala ateliér 3EAM (vedúci ateliéru: Mgr. art. Rastislav Sedlačík, ArtD., asistent: Mgr. art. Matej Fabian, ArtD.). Hoci dnes Namiko pracuje najviac s maľbou, ilustráciu nevylučuje. Stále sa venuje autorským zadaniam, vytvorila napríklad ilustrácie pre knihu japonských haiku alebo náučný chodník v ZOO Bojnice. Výtvarný jazyk, ktorý si osvojila, je možné flexibilne prenášať medzi disciplínami. Dnes je jej primárnym priestorom maľba, ale rukopis si nesie prvky grafickej dôslednosti aj ilustrátorskej hravosti. Ako sama hovorí, „niektorí v mojich maľbách vidia ešte stopy ilustrácie. Niektorým sa to páči, iným menej. Ale ja viem, že sa to vyvíja a že je to moja cesta.“

Jedna z najsilnejších vecí na tvorbe Namiko Uchnárovej je schopnosť pomenovať vnútorné stavy cez obraz. Nie pateticky, nie doslovne, ale cez priestor, materiál a kompozíciu. Jej obrazy sú ako záznamy introspektívnych expedícií. A najčastejšie sa odohrávajú v interiéroch, ktoré nie sú byty, ale autá. A nie hocijaké – ale prerezané napoly. Motív auta sa v jej tvorbe objavil už skôr, ale úplne sa rozvinul až po tom, čo strávila rok štúdia v Japonsku. „Moja mama je Japonka, ale doma hovoríme prevažne po slovensky. Až tam som si naplno uvedomila, že niektoré témy, ktoré dokážem vyjadriť v slovenčine, jednoducho v japončine nezvládnem sformulovať. Zrodila sa mi v hlave metafora: auto je moje vnútro a jazyk je most. Ak je most nestabilný, auto – teda myšlienka – sa na druhú stranu nedostane,“ opisuje. Tento obraz ju chytil natoľko, že sa stal nosným pilierom jej diplomovej série. Autá, ktoré reže napoly, otvárajú pohľad do interiéru. A ten neodkrýva len sedadlo a volant, ale predovšetkým osobnosť. „Zbierala som si rôzne fotky interiérov – kabíny taxikárov, nákladiaky plné plyšákov, predmetov, spomienok. Fascinuje ma, ako si ľudia dekorujú priestor, v ktorom trávia čas, aj keď je to len auto,“ vraví.

Svoju introspekciu rozvíja výrazne aj cez kontrast prázdnoty a preplnenosti. „Vo vlastných priestoroch neviem udržať takú tú maximalistickú estetiku. Niekedy mám v izbe dokonalý poriadok, inokedy chaos. A presne toto sa prenáša aj do obrazov. Niektoré sú prázdne, iné preplnené.“ Prerezanie objektu je v jej tvorbe aj formálny, aj mentálny akt. Dá sa v ňom nielen vidieť dovnútra, ale aj skrývať. V jednom obraze zavesila do interiéru auta svoje detské hračky, v inom premenila strešné okno na vitráž v tvare oka, ktoré do auta nahliada zvonka. „Je to vlastne pohľad do múzea. Múzea osoby.“ Podobný princíp rozrezávania uplatnila aj pri zdanlivo jednoduchých objektoch ako je jedlo. V rôznych maliarskych cykloch zobrazila prerezané koláče, sendviče, polievky či torty tak, aby ich vnútro odkrylo vrstvy, ktoré bežne nevidíme. „Keď som začala maľovať jedlo, zrazu mi to prišlo priveľa doslovné. Rozrezala som ho a do vnútra som vložila čo si nesieme, napríklad muchotrávku v polievke, alebo kosti v hamburgery.“ Tieto obrazy sú introspektívnymi komentármi k bežným veciam a súčasťou jej výrazového slovníka, ktorý neskôr vyústil do série s autami, ktorých interiér je niekedy realistický, niekedy sa v ňom nachádza jaskyňa, žltozelené svetlo alebo prázdnota. A v tej prázdnote často tkvie napätie. „Keď už raz ten priestor vyprázdnim, bojím sa doň niečo vložiť. Niekedy radšej nechám obraz prázdny.“ Autá ako metafory sa rozvinuli až do vrstvených introspektívnych esejí. V jednom z obrazov sa v rýchlom protisvetle zrkadla odráža svetlo auta za ním. „Cítim tlak za sebou, ale aj prítomnosť detstva,“ hovorí. V inom nahradila prevodovku japonským znakom pre ničotu, ako vizuálnu metaforu pre tzv. intruzívne myšlienky: „Moment, keď ťa dobehne tma, keď si predstavíš, že jednoducho prestaneš konať a necháš sa unášať.“ Z Namikiných obrazov sa tak stáva niečo viac ako kompozícia farieb. Sú to denníky bez slov, introspektívne kapsuly, ktoré rozrezané napoly odhaľujú, čo bežne zostáva zamknuté.

Byť autentický znamená byť otvorený. A byť otvorený znamená byť zraniteľný. Namiko tento paradox pozná dobre. Vo svojej tvorbe pracuje s osobnými témami, ale nie ako denník, ktorý si prečítate vo vlaku. Skôr ako zakódovaný list, ktorý pozná svojho adresáta. „Často sa mi stáva, že do niektorých obrazov vložím viac, ako som chcela. Že sa mi tam niečo prešmykne. A hoci to neplánujem, stane sa to,“ hovorí. Téma autenticity sa pre ňu spája so silným vnútorným napätím. Na jednej strane vie, že úprimnosť je to, čo robí umenie silným. Na strane druhej víta aj obavu z hodnotenia. „Umenie je často silne kritizované. A najzaujímavejšie je vtedy, keď je autentické. Takže vlastne robíte niečo úprimné a za to vás môžu zraniť. To je ten paradox,“ vysvetľuje. Aj preto jej obrazy nie sú nikdy doslovné. Osobný obsah maskuje cez metafory, detaily, fragmenty, prípadne ho rozostrie cez zovšeobecnenie. „Niektorí moji známi v obrazoch spoznajú určité odkazy. Iný divák si ich vysvetlí po svojom. A to mi vyhovuje.“ Nejde o zatajovanie, ale o hľadanie formy. „Ilustrácia mi niekedy pripadá príliš direktívna. V maľbe sa viem lepšie hrať s otvorenosťou, s príznakmi, s odkazmi. A mám rada, keď obraz niečo naznačuje, ale nedopovie.“

Na Namikinej tvorbe je pozoruhodné, že sa nevyhýba ani témam, ktoré sú osobné a citlivé. V obraze, kde sa objavuje japonský znak pre „ničotu“, hovorí o intruzívnych myšlienkach. „To nie sú myšlienky na samovraždu. Skôr varovania od mozgu. Čo najhoršie by sa mohlo stať? Čo keby som teraz len tak prestala konať?“ Takéto myšlienky vkladá do obrazov nie preto, aby šokovala, ale aby otvorila možnosť identifikácie. „Myslím si, že umenie môže byť terapeutické. Aj pre autora, aj pre diváka.“ Pracovať s vlastnou zraniteľnosťou vyžaduje odvahu. Ale ako sama dodáva, netreba ju mať celú naraz. „Máme nad ateliérom vetu: Vstúpte s odvahou namaľovať zlý obraz. Myslím, že to platí aj pre témy. Vstúpte s odvahou niečo povedať. A možno to nevyjde, ale niečo sa stane.“

Namiko si od začiatku udržiava rovnováhu medzi vlastnou autorskou tvorbou a prácou na zadaní. Nerobí medzi nimi ostrú deliacu čiaru, ale dobre vie, že ide o dva rozdielne svety. Jeden patrí vnútorným potrebám a intuitívnym impulzom, druhý externým zadaniam, zadávateľom a cieľovým skupinám. Medzi jej zaujímavejšie spolupráce patrí séria ilustrácií k japonským haiku, ako aj ilustrácie k audioknihe Biely tesák, ktorú realizovalo vydavateľstvo Šarkan. „To bolo jedno z tých lepších zadaní, mala som voľnú ruku,“ spomína. Básne boli rozdelené do cyklov podľa ročných období a životných fáz – jar ako začiatok, zima ako koniec. „Prvé ilustrácie boli o radosti zo života. Tie posledné len člň odchádzajúci do tmy,“ opisuje. Forma haiku, založená na náznaku, atmosfére a minimalizme, jej sedela. Vytvárala jemné, introspektívne ilustrácie, ktoré sa prirodzene prepájali s jej vlastnou poetikou. Na druhej strane stoja zadania, ktoré si vyžadujú viac kompromisov.

Napríklad ilustrácie pre náučný chodník v ZOO Bojnice. „To bola práca, kde som mala určitý rámec, bolo treba jasne komunikovať zviera a jeho charakteristiku. Ale aj tak ma to bavilo – najviac asi premýšľanie, ako to urobiť hravo a nie didakticky.“ Pri týchto zadaniach vždy hľadá balans medzi vlastnou estetikou a funkčnosťou. „Keď mám priveľa vstupov od zadávateľa, práca sa mi robí ťažšie. Je to pomalšie a menej spontánne. A niekedy si ani nie som istá, či to zaradiť do portfólia.“ Ako sama vraví, ideálny stav nastáva, keď sa voľná tvorba a zadanie priblížia. „Môj otec je ilustrátor a pracuje suverénne vo svojom štýle. Až tak, že ho klienti oslovujú práve kvôli nemu. To je podľa mňa ideál.“ Kým sa k tomu dopracuje, Namiko postupne kombinuje. Tvorí svoje introspektívne maľby, ktoré sú pre ňu terapiou a hľadaním, a popritom si vyberá ilustrátorské zadania, v ktorých sa necíti stratená. Hovorí, že dobrý zadávateľ je ten, kto dá jasný rámec, ale nechá autorovi dýchať.

Tvorba nemusí byť len o samote v ateliéri. Namiko to dobre vie. Ešte počas štúdia v Ateliéri ilustrácie a grafiky bola súčasťou kolektívu Muškát – zinovej platformy, ktorá vznikla ako voľné zoskupenie ilustrátoriek z VŠVU. „Keď sme boli v jednom ateliéri, mali sme pravidelný rytmus. Každé dva týždne sme vydali jeden zin. Bolo to intenzívne a tvorivo oslobodzujúce,“ spomína. Muškát je kolektív, ktorý kladie dôraz na spoluprácu, hravosť a experiment. Funguje bez hierarchie, niekedy na kolene, niekedy cez zdieľané Google dokumenty a tablety. Zinový formát im umožňoval výrazovú slobodu aj svižnosť. Reagovali na aktuálne témy, hrali sa so žánrom, kombinovali kresbu, koláž, text aj humor. Výsledkom boli malonákladové vydania, ktoré si vymieňali medzi sebou a prezentovali na festivaloch, v galériách či pop-up podujatiach. „Zin je pre mňa ako tvorivé laboratórium. Môžeš vyskúšať niečo, čo by si si v samostatnom projekte nedovolil. Je to priestor bez cenzúry a bez deadlineov a paniky. Len radosť a zvedavosť,“ vysvetľuje. Zároveň je Muškát aj spoločenstvom. Kolektívna tvorba prináša iný typ zdieľaného myslenia a dynamiky. „Je osviežujúce vidieť, ako tú istú tému spracuje viacero ľudí. A ešte ju potom spojiť do jedného celku. Zin nie je len súborný dokument, je to komunikačný formát.“

Dnes už kolektív nefunguje v tak pravidelnom tempe. Niektoré členky študujú v zahraničí, iný prešli na iné katedry. Ale väzby zostali. „Aj keď Muškát nie je aktívny ako kedysi, tá energia zdieľaného tvorenia vo mne zostala. Myslím, že raz sa to znova prebudí.“Kolektívne tvorenie pre ňu neznamená kompromis. Naopak, je to príležitosť posunúť sa tam, kam by sa sama nevydala. „Zdieľané formy tvorby sú pre mňa o hravosti a útokoch nápadov. Nie je to o tom, kto je lepší, ale o tom, čo z toho spoločne vznikne.“

Samostatná výstava v bratislavskej galérii ATELIER XIII bola pre Namiko prelomovým momentom. Pod názvom Au, to reže predstavila sériu veľkoformátových malieb, ktoré tematizovali introspekciu, jazyk, identitu aj emocionálne napätie. Bola to jej prvá samostatná prezentácia mimo akademického prostredia a prešla ňou so zvedavosťou aj rešpektom voči priestoru a publiku.. „Pán galerista Juraj Ličko ma oslovil po tom, čo videl moje staršie maľby. Mal vtedy o mne viac viery ako ja sama,“ priznáva. Pôvodný impulz k téme auta vznikol už počas stredoškolského pobytu v Japonsku, ale naplno sa rozvinul až v rámci tejto série. „Pôvodne som spracovala motív auta a mosta ako metaforu jazyka, ale postupne som most vypustila a zamerala sa len na interiér auta,“ opisuje. Počas umeleckej rezidencie v Japonsku vytvorila krátky komiks a objekt ako výkopový bod, následne pokračovala v maľbe už na Slovensku. 

Názov výstavy Au, to reže* vznikol ako slovná hračka, no nesie v sebe viacero vrstiev. Od náznaku fyzického prerezania objektu, cez bolesť (reže), až po osobnú metaforu otvorenosti. „Snažila som sa o autenticitu, ale zároveň som ju maskovala cez metafory. Je to stály boj medzi tým, čo povedať a čo si ponechať.“ V budúcnosti chce na téme áut ďalej pracovať, no s väčším technickým aj tematickým experimentom. „Mám pocit, že ešte nenastal koniec tejto série. Mám obrazy s rôznou mierou abstrakcie, niektoré ukazujú auto realisticky, iné obsahujú jaskyne, prázdnotu. Chcem zistiť, ktorý smer mi sadne najviac.“ Zároveň chce viac experimentovať s materiálmi, technikami a formátmi.

*Študentka VŠVU Namiko Uchnárová (1999) v sérii malieb Au, to reže! anatomicky skúma prierezy áut – či skôr fragmenty domova. Ako vyzerajú vnútornosti auta? Kde sa v nás berie potreba ich zdobiť? A sme ešte ľuďmi, ak sme ju stratili po ceste? Slovami autorky: „Niektorí ľudia majú v tomto smere prirodzený talent, dokážu zariadiť domovy, pracovné priestory a usporiadať predmety tak, aby odrážali ich vkus, potreby a ambície. Iní, ako ja, zápasia s chaosom zdedeným po predchádzajúcich generáciách – vzťah k predmetom, ktorý je viac hromadením než kurátorstvom.“ Autorka japonsko-slovenského pôvodu – so slovenskými črtami tváre, no s japonským krstným menom – sa pri predstavovaní stretáva so zmätenými pohľadmi. Vyslovenie mena spôsobí rez, odhalenie identity, ktoré však bez dovysvetlenia o japonských koreňoch zvyčajne zostáva nepochopené. Prierezy áut sú koncipované na podobnom princípe odhalenia vnútra, ktoré – bez chirurgickej presnosti – zanecháva trvalé rany. Auto sa stáva pohyblivým archívom a tiež metaforou samotnej autorky. V maľbe rieši spôsoby zachytenia tohto motívu tak, že kontrastuje priestor okolo prierezu a priestor v ňom. Vytvára sériu malieb kombinovanou technikou akrylovej maľby a sprejovania cez šablóny – pokračuje teda v aplikácii prístupu, ktorý vyvinula pre svoje farebné ilustrácie. V autách nie náhodou chýbajú pasažieri – voňavé stromčeky, dýky, hračky i rôznorodosti prázdnoty pripomínajú svojich majiteľov, tak ako majiteľke hlinená príšerka pripomína seba. Autorka reflektuje vlastný nedostatok potreby dekorovať a pozýva diváka k rozpitvaniu svojho interného dizajnu. Autorka textu: Natália Noskovičová.

Tvorba Namiko Uchnárovej je ako pohľad do interiéru – niekedy dôverne známeho, inokedy nečakaného. Každý jej obraz je pozvánkou k introspekcii, k pozorovaniu sveta cez mikropriestory, ticho a medzičasy. Vo svojej práci dokáže skĺbiť formálnu presnosť s emocionálnou vrstvou, grafické myslenie s maliarskou intuíciou, osobné témy s jemným humorom. Nevystupuje hlasno, no hovorí jasne. Neskúma len to, čo je vidieť, ale to, čo zvykneme zakrývať. A práve preto jej obrazy nezostávajú len na plátne – ale prenikajú hlbšie. Do priestoru, do atmosféry, do človeka. Namiko je autorka, ktorá hľadá. A v tom hľadaní je silná, autentická a presne tam, kde má byť.

Namiko Uchnárová (nar. 1999) je výtvarníčka japonsko-slovenského pôvodu, ktorá študuje na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Bakalársky stupeň absolvovala v Ateliéri ilustrácie a grafiky u doc. Mgr. art. Ľuboslav Paľo, ArtD., v súčasnosti pokračuje v magisterskom štúdiu maľby v Ateliéri 3EAM pod vedením Mgr. art. Rastislav Sedlačík, ArtD.. Venuje sa maľbe, sprejovaniu cez šablóny, kresbe a ilustráciam. Jej tvorbu charakterizuje introspekcia, čierny humor, motív prerezávania a fascinácia prechodnými priestormi, najmä interiérmi áut, ktoré chápe ako metafory osobnosti. Je členkou kolektívu Muškát a spolupracovala s NBS, ZOO Bojnice či Múzeom mincí a medailí v Kremnici. Žije a tvorí v Pezinku.

1 2 ... 7 ►