Prešíva systém, nie len látku

Dátum: 18.08.2025

Autor: Martin Brix

Linda Straková sa k móde nedostala cez módne domy, ale cez excely, deadstock a kolektívne výskumy. Štartovala vo svete čísel a procesov, no skončila pri šití systémovej kritiky – doslova aj metaforicky. Spolu s platformou Kunterakt skúma, ako sa dajú švy, ktoré móda prehliada, pretvoriť na pevné väzby medzi estetikou, udržateľnosťou a komunitou. Tento profil sleduje jej cestu od matematickej triedy až k ručne šitým manifestom.

Začiatky a detstvo: Od čísel k textilnému odpadu

Linda Straková prišla k móde z opačnej strany – cez logiku, štruktúru a analytické myslenie. Jej prvé formujúce roky patrili matematickej triede na osemročnom gymnáziu a neskôr štúdiu financií a investícií. Svoj štart vníma ako netypický: „Na strednej som bola v matematickej triede, potom som študovala financie…“ hovorí s odstupom. Jej cesta k móde nebola priama, no o to viac vrstvená. Nešla cez ateliéry fashion designu, ale cez čísla, plánovanie a systémové myslenie. V jej príbehu sa estetika nikdy neoddelila od funkcie, a intuícia bola vždy v dialógu s výskumom. O to zaujímavejšie však pôsobí jej príbeh dnes – ako jednej z najvýraznejších postáv domáceho udržateľného módneho hnutia. Módu totiž nevnímala cez trblietavé obálky časopisov, ale cez dáta, produktový vývoj, obchodné modely a neskôr – cez kritiku systému. Vždy ju bavilo oblečenie, ale nikdy sa necítila byť klasickou dizajnérkou. „Nikdy som sa necítila úplne na nejakú kreatívnu tvorbu. Skôr som išla na to z biznisového, analytického alebo technického pohľadu,“ vysvetľuje.

Prvé kroky mimo finančného sveta viedli do Dánska, kde sa rozhodla študovať manažment výrobných procesov v móde na VIA University College. Získané vedomosti o materiáloch a logistike sa jej neskôr stali základom pre pochopenie praktickej stránky módneho priemyslu. A práve kombinácia pragmatizmu, zvedavosti a potreby zmeniť veci ju doviedla až na školu snov – Central Saint Martins v Londýne. Tu sa stala súčasťou interdisciplinárneho štúdia zameraného na inovatívny management v oblasti módy. „Hlavný dôvod, prečo som tam išla, bol ten, že ma hnevalo, ako celý systém módy funguje – a vlastne ako nefunguje. Chcela som to trošku podzkopať,“ hovorí. V tímoch zložených z dizajnérov, architektov a výskumníkov riešili reálne výzvy módneho priemyslu – od produkcie cez udržateľnosť až po nové distribučné modely.

Aj keď sama neštudovala fashion design, svet módy jej nikdy nebol úplne cudzí. Desať rokov sa venovala modelingu, čo jej poskytlo cenný „inside“ pohľad na fungovanie módneho priemyslu z druhej strany. „Pochopila som celý ten ekosystém, a povedala som si, že na to môžem ísť aj z opačnej strany.“ A išla. Po návrate na Slovensko pracovala ako fashion buyer v pražskom Freshlabels. Sledovala predajné dáta, vyberala produkty, plánovala sezóny, tvorila vizuálne stratégie a navrhovala nákupné kampane. Práve v tomto období si začala naplno uvedomovať systémové problémy módneho biznisu. „Videla som do hĺbky, ako fungujú kolekcie, plánovanie, výroba, a koľko sa toho vyrába. A tam som si uvedomila, že množstvo vecí sa cez komerciu jednoducho vyriešiť nedá.“ Jej pohľad na módu je dnes veľmi jasný: je to systém. A ak ho chceme meniť, nestačí sa hrať na sólistov. „Veľa problémov vzniká tým, že dizajnér je vnímaný ako autor. Ale móda je kolektívny systém, do ktorého vstupuje množstvo ľudí – a preto musí byť aj riešený kolektívne.“ Tento prístup sa stal základom pre všetko, čo dnes Linda robí – od výskumu až po založenie platformy Kunterakt.

Po návrate zo štúdií v Londýne si Linda dala veľmi konkrétny cieľ: nevrátiť sa späť do starého módneho kolobehu. S plným vedomím toho, ako fungujú kolekcie, cykly výroby a aké limity má komerčné plánovanie, sa rozhodla skúsiť to inak – s väčšou slobodou, no najmä systémovo. „Vrátila som sa na Slovensko s tým, že tu je to greenfield – veľa vecí ešte nebolo spravených, a keď sa spravia, môžu mať reálny dopad,“ hovorí dnes. Ako prvé začala robiť výskum o „merchandiseovaní“ na festivaloch ako Flaam či Pohoda. Získala štipendium a pustila sa do terénu: zisťovala, prečo je merch často len ďalší zbytočný produkt, ktorý vôbec nereflektuje hodnoty tvorcu, interpreta alebo festivalu. Z tejto kritickej optiky vyvstala otázka: čo ak by sme merch vytvárali inak?

*Kunterakt sa stal súčasťou udržateľnej iniciatívy na festivale @flaamfest, kde vytvoril festivalový merch výhradne z upcyklovaného oblečenia. Tým sa vyhol výrobe nových kúskov v rámci tradičného lineárneho reťazca a zároveň spochybnil zaužívanú formu hudobného merchu. Vďaka spolupráci s @textilehouse_secondhand sa podarilo ponúknuť viac než 250 originálnych kúskov v piatich kategóriách, ktoré pokryli reálny dopyt. Tento experiment a jeho výstupy môžu slúžiť ako prínos do širšej diskusie o cirkulárnej ekonomike.

Vznik Kunteraktu: Kolektívna odpoveď na neudržateľnú módu

Kunterakt vznikol bez veľkého biznisplánu. Skôr ako reakcia na nefunkčný systém a potrebu stretávať sa s ľuďmi, ktorí cítili podobnú frustráciu – a zároveň chceli niečo robiť. „Začalo to tak, že sme sa s Biankou (Šipecovou) len kontrolovali, čo robíme. Reakcia na to, čo sa tu deje. Potom sa k nám začali pridávať ďalší ľudia,“ opisuje Linda začiatky. Projekt, ktorý mal byť najskôr len akýmsi záchytným kruhom pre nezávislých kreatívcov, sa pretransformoval na kolaboratívnu platformu, ktorá dnes kombinuje výskum, dizajn, produkciu a aktivizmus. A to všetko s prekvapivou ľahkosťou a humorom.

Kunterakt nefunguje ako tradičná módna značka. Nejde o kolekcie podľa sezón ani o lesk kampaní. Skôr o živý organizmus – médium, ako ho nazývajú – ktoré prepája rôzne vrstvy módy: od výrobných procesov cez dizajn a výskum až po performance a komunitu. „Zvonku to môže pôsobiť ako značka, ale my to voláme médium alebo platforma. Na jednej strane riešime výrobu a produkciu, na druhej kostýmy pre performerov, pop-upy, koncerty, spolupráce s kapelami… a niekedy len šijeme oblečenie pre seba,“ vysvetľuje Linda s úsmevom. Dôležitý princíp? Kunterakt odmieta exkluzivitu a stavanie na dizajnérskom egu. Móda je pre nich priestor na skúmanie, hra, sociálny experiment. „Budúcnosť módy musí byť kolektívna,“ hovorí presvedčene. A preto vytvárajú komunitu ľudí, ktorí sa zaujímajú o módu, aj keď nie sú nutne dizajnérmi.

Spočiatku tvorili v miniatúrnom priestore, no s rastúcim počtom projektov a ľudí si nedávno prenajali väčší ateliér. To im umožňuje rozšíriť tím a zapojiť viac spolupracovníkov. Nie však cez hierarchiu, ale cez projektové tímy, ktoré si samy určujú kapacity a zodpovednosti. „Najviac sa nám osvedčilo fungovanie po projektoch – podľa toho, kto má kedy čas, kto čo chce riešiť, a koľko ľudí si prizve do tímu,“ hovorí Linda. Kunterakt tak funguje ako príležitostné štúdio – ktoré je však schopné udržať kvalitu, kontinuitu aj dôraz na hodnoty. Momentálne tvoria Kunterakt Linda Straková (fashion innovations), Bianka Šipecová (product development), Maty Grznár (multidisciplinary artist), Dária Skalická (product management) a Svetlana Pešadíková (project management).

Textilný odpad, výskum a merch: Móda ako systémová výzva

Kým niektorí vnímajú módu ako otázku estetiky, trendov alebo osobného štýlu, Linda sa na ňu pozerá ako na systémovú výzvu. A keď hovorí „móda“, nemyslí tým len oblečenie – ale celý reťazec, ktorý siaha od výrobných vzťahov až po environmentálne dopady a kultúrny význam. Ako sama hovorí: „Vždy ma bavilo oblečenie ako produkt. Ale nikdy som sa necítila byť typickou návrhárkou. Skôr som išla na to z analytického pohľadu – cez výskum, procesy, manažment.“ Počas štúdia na Central Saint Martins si ako tému výskumu zvolila merchandise – teda všetko to, čo sa často vníma ako vedľajší, nepodstatný produkt: tričká kapiel, festivalové mikiny, tašky kultúrnych inštitúcií. Ale práve tu Linda videla obrovskú dieru. „Merch často nereflektuje hodnoty toho, kto ho vyrába – či je to umelec, festival alebo inštitúcia. Vyrába sa ako reklamný predmet. Nerieši sa jeho pôvod, kvalita, výroba, ani kontext. A to je problém,“ hovorí. Vo výskume sa zamerala na produkčné modely, ale aj na to, ako ľudia merch vnímajú. Skúmala, či má byť lacný alebo drahší, čo si od neho ľudia sľubujú, a či ho vnímajú ako hodnotný kus oblečenia – alebo len ako potlačený uterák. „Výsledky ukázali, že väčšina ľudí ho chce ako plnohodnotný odev. Nie ako niečo, čo po festivale skončí v šuflíku.“

*Špeciálna upcyklovaná kolekcii pre festival Pohoda na tému office. Každý kúsok je jedinečný, pretože je vytvorený z upcyklovaných materiálov. Oblečenie je vyselektované z deadstock materiálov spoločnosti @humana_slovakia . Kolekcia je navrhnutá tak, aby znižovala odpad a podporovala upcykláciu textilu. | Kolekcia: @linas & @kunterakt | Upcyklované tašky: @alexandraopoldusova, @_vercike_, @lightlu | Foto editoriál: @jmteringa

Z výskumu vznikol praktický manuál – prehľad, ktorý obsahuje základné info o certifikácii materiálov, typoch strihov, spôsoboch potlače a výšivky, kvalite a distribúcii. Cieľom bolo dať tvorcom do rúk nástroj, ktorý im umožní vyrábať kvalitnejší a etickejší produkt bez toho, aby museli byť profesionálni dizajnéri. „Väčšina merchu sa vyrába cez tzv. ‘blanc’ produkty – štandardizované tričká alebo mikiny, na ktoré sa len niečo natlačí. Ale takto vznikajú veci, ktoré často vôbec nereprezentujú estetiku značky alebo hodnoty festivalu,“ vysvetľuje.

Kľúčovou témou Lindinej práce (a aj celej platformy Kunterakt) je textilný odpad. Nie ako problém, ale ako materiál s potenciálom. V Kunterakte pracujú výlučne s tým, čo už existuje – deadstock materiály, nepredané kúsky, zvyšky látok z výroby, použité oblečenie. „Limitácia týchto materiálov nás vlastne formuje. To, čo máme, určuje, čo vytvoríme. A to je v poriadku.“ Z tejto metodiky vznikajú napríklad aj kolekcie ako drop pre Berlin Manson – kapelu, s ktorou vytvorili hybrid medzi merchom a manifestom. Tričká obsahovali filozofické odkazy, citácie, texty, a boli ručne upravené do jedinečných kusov. „To tričko si človek prečíta. Má obsah. A zároveň vzniklo udržateľne,“ hovorí Linda.

Kunterakt v praxi: Pop-upy, kolaborácie a merch, čo vypredá garáže

Keby si niekto predstavoval Kunterakt ako showroom s čistými stenami a perfektne zavesenými vešiakmi, bude prekvapený. Táto platforma funguje inak. Organicky. Spontánne. V tempe ľudí, ktorí za ňou stoja. A hlavne – v rytme komunitných kultúrnych scén, s ktorými sa prepája. „Väčšina vecí sa u nás deje prirodzene. Projekty vznikajú z komunity, ktorej sme súčasťou. Ten dopyt po produktoch je často väčší, než čo reálne stíhame vyrobiť,“ hovorí Linda. Preto sa Kunterakt rozhodol ísť cestou pop-upov. Oblečenie neponúkajú v bežných predajniach. Treba ho zažiť. Nájsť ich na koncerte, na festivale, v kultúrnom centre. Oblečenie si musíš „vyloviť“ – podobne ako myšlienku, ktorú nesie. Medzi ich najúspešnejšie výstupy patrí pop-up na festivale Pohoda. „Všetko sa vypredalo do posledného kusu. Mali sme pocit, že sa nám všetky dlhodobé úsilie pretavili do niečoho, čo naozaj fungovalo. Bolo to silné,“ spomína Linda. Na mieste nešlo len o predaj. Oblečenie bolo výsledkom mesiacov práce, spoluprác s interpretmi, testovania strihov, farieb, materiálov. A zároveň o ňom mohla Linda povedať: „Sú to veci, ktoré by som sama chcela nosiť.

*Posters : @andrej_and_andrej | Location : @grao.ba | Instalation: @jajakubsamuel | Photo: @karinagolisova | Label print: @___bubblegum______

Kunterakt spolupracuje s rôznymi aktérmi kultúrnej scény – kapely, umelci, kolektívy. Spolupráce však nerobia kvôli „menám“, ale kvôli zdieľanému hodnotovému základu. Jedným z ich highlightov bola kolekcia pre Berlin Manson – prerobené deadstock tričká s vrstveným vizuálnym a textovým obsahom. Citácie z akademických textov, filozofia antifashion, ručné zásahy. Tričko ako manifest. Ďalšia výrazná spolupráca bola s Karínou Golisovou, vizuálnou umelkyňou, kde sa dizajn odevu prepájal s konceptuálnym výtvarným jazykom. „Aj keď som pri výrobe toho konkrétneho dropu nebola až tak zapojená, keď som videla výsledok, vedela som, že to je ono. Že to celé funguje,“ hovorí Linda.

Výroba Kunteraktu nie je masová. Vychádza z dostupnosti materiálu, interného tempa a možností tímu. Dropy vznikajú nie preto, že „treba mať jar/leto 2025“, ale lebo niekto ušije sukňu, ostatní ju chcú, a zrazu vznikne séria. Produkcia sa plánuje v rámci konkrétnych projektov, ľudia sa pridávajú podľa kapacít. Každý robí to, čo vie a čo ho baví. „Najviac sa nám osvedčilo fungovanie po projektoch. Nie oddelenia, nie manažérske pozície. Proste: je problém – riešime ho spolu.“ A hoci si všetko vyrábajú vo vlastnom ateliéri, v prípade väčších zákaziek zapájajú aj externých ľudí. Takto to bolo aj pri spolupráci na kolekcii pre iniciatívu Včera bolo neskoro. Jedná sa o long-sleeves ručne šité z deadstock (vyradených) materiálov. Na tričkách je grafika od grafického štúdia Andrej & Andrej a úrykvy textov o Palestine. Kompletný výťažok išiel konkrétnym rodinám ktoré žijú v Palestine a s ktorými udržiavajú kontakt ľudia z Včera bolo neskoro.

Čo znamená udržateľnosť (naozaj): Procesy, otvorenosť a férovosť v praxi

Slovo udržateľnosť sa dnes valí z každého druhého PR článku. No kým inde často znamená len recyklovaný obal alebo „green“ kolekciu, pre Lindy a Kunterakt je to úplne iná liga. Udržateľnosť tu nie je status, ale proces, spôsob premýšľania, organizácie práce a rešpektu – k ľuďom, materiálu aj času. „Zaujíma nás nielen environmentálna, ale aj sociálna a mentálna udržateľnosť. Aby ten, kto to šije, neodišiel domov vyhorený. Aby mal z toho niečo aj interpret. A aby ten, kto to nosí, k tomu mal vzťah,“ vysvetľuje Linda. Základom produkcie Kunteraktu sú textilné zvyšky, deadstock látky a použité kusy, ktoré by inak skončili na skládke. „Nedokonalosť je súčasťou našej estetiky,“ hovorí. Pracujú s tým, čo majú – nie s tým, čo si vysnívajú. A práve z toho vznikol ich osobitý vizuálny jazyk: kombinovanie farieb, vrstvenie, kolážovité štruktúry, nečakané strihy. „Na začiatku sme pochopili, že si musíme nastaviť farebné a materiálové limity. Pracujeme len s dvoma alebo troma materiálmi, ktoré vieme spracovať. A keď nám do rúk príde napríklad sto kusov čierneho denimu, tak z neho spravíme kolekciu.“ Tu sa nevymýšľa kolekcia a až potom materiál. Práve naopak – materiál diktuje, čo vznikne.

Jedným z ich dlhodobých cieľov je otvoriť proces výroby ostatným. Nie preto, že chcú byť „edukatívni“, ale preto, že si želajú, aby móda prestala byť exkluzívnym priestorom. Aby si oblečenie vedeli ľudia vyrobiť sami – z toho, čo už majú. Aj preto pripravujú printový zine s otvorenými strihmi a návodmi, kde ukážu, ako si z odpadu vytvoriť niečo vlastné. „Nejde o to, aby sme my vyrábali oblečenie. Ide o to, aby si ho ľudia vedeli vyrobiť sami. Aby si k nemu vytvorili vzťah,“ hovorí Linda. A práve vzťah k oblečeniu považuje za najväčší „udržateľný čin“. Nie to, čo je na štítku. Ale to, čo pre nás ten kus látky znamená.

Kunterakt si zakladá aj na férovom tempe práce. Nejde o neustále chrlenie produktov. Vyrábajú po projektoch, plánujú len to, čo vedia zvládnuť. „V posledných mesiacoch sme museli veľa projektov odmietnuť. Nechceme sa dostať do kolobehu ako fast fashion. Chceme robiť len to, čo má zmysel – a na čo máme kapacitu.“ Aj preto ich produkty zostávajú cenovo dostupné, no zároveň vyrábané za férových podmienok. Bez zneužívania lacnej práce, bez pretláčania značky nad ľudí, ktorí ju tvoria.

Budúcnosť je kolektívna: Prečo Linda neverí na dizajnérske ego a stavia na komunitu

V móde sa často hovorí o „silných víziách“ a „autoroch s jasným rukopisom“. Ale Linda na to má iný pohľad. Kolektívnosť je podľa nej kľúčom k zmene – nie prekážkou kreativity, ale jej základom. „Veľa problémov v móde vzniká tým, že dizajnér je vnímaný ako autor. Ale ak to chceme meniť, musíme to začať riešiť kolektívne,“ hovorí. Tento postoj je cítiť v každom aspekte fungovania Kunteraktu. Od vzniku nápadov, cez organizáciu práce, až po spôsob rozhodovania. Tu neexistujú kreatívni riaditelia s direktívou zhora. Tu sa hľadá konsenzus, tempo a priestor pre každého, kto sa chce zapojiť. Kunterakt nemá klasickú firemnú štruktúru. Funguje v dynamike, ktorá sa formuje okolo konkrétnych projektov. „Najviac sa nám osvedčilo, keď sa ľudia zapájajú podľa toho, čo chcú a čo môžu. Nie podľa toho, čo im niekto prikáže,“ vysvetľuje Linda. Jeden člen tímu rozbehne tému, potrebuje pomoc – a ostatní sa pridávajú. Tak vznikajú nielen dropy a spolupráce, ale aj výskumy, workshopy či pop-upy. Z vonkajšieho pohľadu to môže pôsobiť chaoticky. Zvnútra je to citlivá a premyslená architektúra zdieľania zodpovednosti.

Na začiatku fungovali z miniatúrneho priestoru – doslova v 10-metrovej „kutičke“. Teraz už majú plnohodnotný ateliér, v ktorom môžu pracovať, šiť, stretávať sa a rozširovať tím. Nie hierarchicky, ale sieťovo. Vzniká ekosystém ľudí, ktorí vedia tvoriť udržateľne, ale aj efektívne. „Momentálne máme okolo seba komunitu ľudí, ktorí sa zapájajú podľa svojich možností. Niekto príde pomôcť pri výrobe, niekto spraví print, niekto navrhne nový strih. A celé to zrazu funguje,“ hovorí Linda. Jednou z najväčších tém Kunteraktu je otvorenosť. Nezabaliť svoje know-how do peknej značky, ale zdieľať ho. Aj preto pripravujú open-source zine s návodmi a strihmi, aj preto ich produkty vznikajú tak, aby boli replikovateľné – nie nedotknuteľné. „Chceme reagovať na exkluzivitu, ktorá v móde prevláda. Na to, že niečo má hodnotu len preto, že je ťažké sa k tomu dostať. My ideme opačne – chceme byť čo najotvorenejší,“vysvetľuje Linda. Kým niektoré značky investujú do marketingových agentúr, Kunterakt stavia na ľudské vzťahy. Ich projekty nevznikajú v reklamných briefingu, ale z rozhovorov na koncertoch, v komunitných priestoroch, medzi priateľmi. „Veľa z našich projektov vzniklo z dopytu komunity, v ktorej sa pohybujeme. A doteraz to tak funguje,“ dodáva. V čase, keď sa všetko zrýchľuje, digitalizuje a optimalizuje, je Kunterakt pripomienkou, že móda môže byť aj ľudská, spontánna, a napriek tomu zmysluplná.

*@kunterakt priniesol do KC P*AKT svoju vrstvu – zvyšky, kostýmy, výskum aj módu. Jednodňová pop-up výstava bola vyústením letnej rezidencie kolektívu, ktorý počas siedmich dní vytváral objekty, odevy, fotografie a film. Motus: Chimeras from between the wind turbines bol multidisciplinárny projekt o kolektívnom vnímaní klimatickej zmeny – rozprávaný cez kožu, pohyb a textil. Sci-fi príbeh z blízkej budúcnosti sledoval ľudí, ktorí sa prispôsobovali planéte prijímaním vlastností zvierat – slimákov, koní či hadov. Počas večera prebehla premiéra filmu a módny pop-up, kde si návštevníci mohli odniesť odevy priamo z deja. Kúsky vznikli z textilného odpadu a vizuálne stvárnili fyzické premeny postáv. Soundtrack večera obstaral Kodiki, atmosféru dotvárali kostýmy, objekty a kolektívna energia. Linda Straková a tím @kunterakt sa v projekte postarali o kostýmový návrh, módny drop aj pop-up s udržateľným twistom. Nešlo len o vizuál, ale o výpoveď – o módu, ktorá sa nebojí spýtať, čo všetko ešte môže byť koža. Dresscode večera: kožné ochorenie. Ekzém, akné, psoriáza. Všetko vítané. | Fotografie: Evelyn Benčičová | Grafika: Matyáš Hrubý | Produkcia: Veronika Róza Rišňovská | Miesto: KC P*AKT, Bratislava

Móda ako zrkadlo spoločnosti: Prečo je pre Lindu dôležité robiť veci inak

Keby ste čakali, že Linda Straková bude svoju prácu obhajovať cez „víziu krásy“ alebo „umelecké vyjadrenie“, asi vás prekvapí. Jej jazyk je pragmatický, analytický, ale zároveň prenikavo citlivý. Pre ňu nie je móda cieľom. Je médiom. Prostriedkom, ako hovoriť o veciach, ktoré sa často v oblečení ani nespomínajú. „Niekedy si robíme srandu, že to, čo robíme, sú len handry. Ale zároveň je za tým veľa myšlienky, výskumu, práce, otázok,“ hovorí. A práve tieto otázky sú pre ňu kľúčové. Linda otvorene hovorí o tom, že ju móda často frustruje. Nie ako vizuálny jazyk, ale ako systém pravidiel, očakávaní a tlakov. Kolekcie, ktoré treba vydať na čas. Strihy, ktoré sa musia páčiť. Tváre značiek, ktoré musia zapadať do šablón. Preto sa hlási k antifashion momentom – tradícii dizajnérov, ktorí sa neboja klásť otázky a ísť proti prúdu. „Veľa z toho, čo robíme, je reakcia na dokonalosť v móde. Na tú posadnutosť formou, autorstvom, trendmi. My to radšej otočíme. Nefotíme veci na modelkách, ale na zemi. Ukazujeme proces, chaos, zvyšky, švy.“ Aj preto ich Instagram vyzerá skôr ako moodboard než klasická fashion prezentácia. Oblečenie leží pokrčené na podlahe. Fotky majú surovú energiu. Nič nie je uhladené. Ale všetko je úprimné.

Linda nepopiera, že móda je cyklická. Trendy sa opakujú, vracajú, recyklujú. Ale práve preto je pre ňu dôležité nevytvárať len niečo „aktuálne“. Ale niečo, čo má zmysel v kontexte – či už ide o obsah trička, spôsob výroby, alebo komunitu, ktorá sa pri tom stretla. „Aj antifashion sa časom stáva trendom. Všetko je vlastne len zrkadlo spoločnosti. Otázkou je, či to zrkadlo dokáže niečo povedať – alebo len odráža, čo je teraz cool.“ Okrem práce v Kunterakte sa Linda venuje aj pedagogike. Učí na škole MOD’SPE Paris Central Europe, kde vedie predmety o fashion stratégiách a udržateľnosti. Vzdelávanie vníma ako súčasť zmeny – nie elitársky, ale otvorený priestor, kde môže študentov naučiť, že móda nie je len o peknom oblečení, ale aj o rozhodnutiach, ktoré majú dopad. „Móda môže byť nástroj zmeny. Ale iba vtedy, keď o nej začneme rozmýšľať inak. Menej autoritatívne. Viac kolektívne. A najmä zodpovedne.“

Linda Straková nie je módna návrhárka v klasickom zmysle slova. Je architektka procesov, výskumníčka chaosu, zberačka textilných otázok. Založila kolektív, ktorý nechce len šiť oblečenie – ale rozpárať a znovu poskladať celý prístup k móde. V dobe, keď väčšina značiek hovorí o zodpovednosti, ale predáva výhradne vizuál, je Kunterakt tichou (a zároveň hlasnou) výnimkou. Kolektív, ktorý nesľubuje dokonalosť. Ale sľubuje, že sa bude pýtať tie správne otázky.

Linda Straková je výskumníčka, stratég a spoluautorka kolaboratívnej platformy Kunterakt, ktorá prepája módu s výskumom, textilným odpadom a komunitnou praxou. Študovala financie, neskôr fashion management na VIA University College v Dánsku a Central Saint Martins v Londýne. Desať rokov pôsobila ako modelka a fashion buyer. Dnes sa venuje systémovej zmene módneho priemyslu cez výskumné projekty, komunitné dropy a pedagogiku. Jej prístup k móde je kolektívny, procesný a radikálne otvorený.

1 2 ... 8 ►