Novinky
Práca s neistotou ako umelecká metóda
Dátum: 07.02.2026
Autor: Martin Brix
Michaela Prablesková sa k vizuálnemu umeniu nedostala tradičným scenárom ani jasným presvedčením, že „toto je ono“. Jej cesta je skôr sledom pochybností, návratov a vedomých zlomov, v ktorých sa osobná skúsenosť neustále konfrontuje so svetom okolo. Od oneskoreného rozhodnutia študovať na VŠVU, cez projekt Hľadá sa Michaela, ktorý preveril hranice identity, etiky a verejného priestoru, až po súčasné angažované práce sa jej tvorba formuje ako proces hľadania – nie odpovedí, ale otázok. Tento profilový článok sleduje Michaelinu intermediálnu prax ako citlivú, no zároveň fyzickú prácu s hmotou, neistotou a mocenskými štruktúrami, v ktorej sa intímne témy prirodzene stretávajú s feministickou kritikou a spoločenskou angažovanosťou.
Michaela o sebe hovorí priamočiaro a jednoducho. Venuje sa vizuálnemu umeniu a je v poslednom ročníku intermédií na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Keď však začne rozprávať o tom, ako sa k umeniu dostala, je zrejmé, že jej cesta bola všetko, len nie priamočiara. Sama ju opisuje ako „zložitú a oneskorenú“ a dodáva, že jej detstvo ani dospievanie „vôbec nenasvedčovali tomu, že sa budem venovať vizuálnemu umeniu“. Hoci ako dieťa chodila na výtvarnú, nikdy nemala pocit, že by bola výrazne talentovaná, nevedela „pekne kresliť“ a sama seba vnímala skôr ako dobrú žiačku, od ktorej sa očakávalo, že pôjde študovať právo alebo medzinárodné vzťahy. Navštevovala bilingválne gymnázium. Detstvo bez akejkoľvek umeleckej strednej školy. Umenie bolo v jej živote skôr niečím, čo mala rada, než niečím, čomu by verila ako vlastnej budúcnosti. Prvý vážnejší kontakt s umeleckou tvorbou prišiel paradoxne cez písanie. Keď sa rozhodovala o vysokej škole, ovplyvnil ju kamarát, ktorý sa hlásil na scenáristiku. Michaela si vtedy spomenula na to, že jej slohy na slovenčine boli vždy chválené a práve písanie sa jej zdalo ako možná cesta, ako sa priblížiť k umeniu bez nutnosti výtvarného talentu. „Vždy som mala pocit, že na nič vlastne nemám talent,“ hovorí, „ale vtedy som si povedala, že možno toto by mohla byť moja cesta.“ Scenáristiku vyštudovala a spätne to neľutuje, no zároveň priznáva, že už počas štúdia cítila, že to nie je úplne to, čo by chcela robiť dlhodobo. Skúsenosť s televíznou praxou, písaním denných seriálov a projektov, ktoré často končili „v šuflíku alebo v nejakej smutnej skrini plnej scenárov, ktoré sa nikdy nenatočili“, v nej postupne vyústila do vyhorenia. Kreatívna energia sa míňala na prácu, s ktorou sa nevedela úplne stotožniť a písanie za počítačom pre ňu prestalo byť priestorom slobody.
Zmena prichádzala pomaly, bez veľkého dramatického momentu. Michaela opisuje obdobie, keď bola nešťastná, veľa premýšľala o svojom živote a jeho smerovaní, až si jedného večera uvedomila, že chce robiť niečo úplne iné. „Už som nemala energiu znova si sadnúť a písať niečo svoje,“spomína, „boleli ma oči, liezlo mi to na nervy.“ Práve vtedy začala viac fotografovať. Fotografia sa stala únikom od textu, prácou s obrazom, ktorá jej umožnila premýšľať inak a telesnejšie. V dvadsiatich šiestich rokoch si podala prihlášku na VŠVU – rozhodnutie, ktoré sama pomenúva ako dôležité aj z hľadiska príkladu pre iných. Otvorene hovorí o tom, že jej príbeh môže byť povzbudením pre ľudí, ktorí majú pocit, že si vybrali zlú cestu: „Dá sa to zvrátiť aj neskôr v živote. Určite to nebolo vždy ľahké, ale neľutujem.“ Na školu sa najprv hlásila na fotografiu, hoci už vtedy uvažovala nad intermédiami. Sama sa smeje, že jej stratégia bola pragmatická – na intermédiá sa hlási menej ľudí, tak skúsim najprv fotku a potom uvidím. Nakoniec skončila na prijímačkách prvá, čo ju zaskočilo, ale zároveň potvrdilo, že jej spôsob uvažovania má v prostredí vizuálneho umenia svoje miesto. Sama zdôrazňuje, že vizuálne umenie pre ňu nikdy nebolo primárne o remeselnej dokonalosti, ale o premýšľaní. „Nie je to vždy o tom, či má človek nacítenú kompozíciu,“ hovorí, „ale o tom, ako uvažuje nad svetom, čo si všíma.“ Ako staršia študentka mala výhodu v skúsenosti a v schopnosti reflektovať veci inak než jej mladší spolužiaci. Fotografia sa však pre ňu čoskoro ukázala ako médium, ktoré jej začalo byť tesné. Už od začiatku ju lákali inštalácie, práca so zvukom, videom a performanciou, a hoci pedagógovia na fotografii boli otvorení experimentu, cítila, že jej nevedia dať dostatočnú oporu v smerovaní, ktoré ju zaujímalo. Intermédiá jej ponúkli prostredie, kde „ľudia rozmýšľajú podobným spôsobom“ a kde sa mohla slobodnejšie pohybovať medzi médiami.
Prechod na VŠVU pre ňu neznamenal len zmenu školy, ale aj návrat k práci rukami, k materiálu a experimentu. Keďže nemala za sebou umeleckú strednú školu, mnohé techniky, ktoré boli pre jej spolužiakov rutinné, ju fascinovali. Práca so sadrou, odlievanie, materiálové experimenty – to všetko vnímala ako objavovanie nového sveta. Sama priznáva, že kresba či klasické technické zručnosti nikdy neboli jej silnou stránkou, no o to viac ju bavilo skúšať, kombinovať a hľadať. „Možno práve to, že som nemala naučené, čo je správny prístup, bolo oslobodzujúce,“ hovorí. Nezaťažená pravidlami, ktoré si iní niesli zo stredných škôl, si dovolila robiť veci intuitívne, chaoticky a otvorene – spôsobom, ktorý sa neskôr stal základom jej intermediálnej praxe. Už v prvých rokoch na škole sa začalo ukazovať, že Michaeline projekty vychádzajú priamo z jej osobného prežívania. Sama hovorí, že nedokáže pracovať tak, že by si vybrala „cool tému“, ktorá práve rezonuje. Skôr sa opakovane vracia k otázkam, ktoré rieši vo vlastnom živote – k neistotám, vnútornému prežívaniu a k detstvu ako formujúcemu obdobiu. Práve z tohto nastavenia vznikol aj jej prvý výrazný projekt Hľadá sa Michaela, ktorý neskôr zásadne ovplyvnil jej ďalšiu tvorbu aj spôsob, akým uvažuje o etike umenia. Ale to už je príbeh, ktorým sa prirodzene otvára ďalšia kapitola.
Prvým projektom, pri ktorom si Michaela Prablesková uvedomila, že to, čo robí, má schopnosť výrazne zasiahnuť iných ľudí, bol projekt Hľadá sa Michaela. Vznikol pomerne skoro, ešte počas štúdia, no už v sebe niesol mnohé z tém, ku ktorým sa Michaela opakovane vracia dodnes – otázku identity, alternatívnych verzií reality, osobnej pamäti aj zodpovednosti umelca voči publiku. Sama ho označuje za prvý výraznejší konceptuálny projekt, ktorý „vzbudil dosť kontroverzné reakcie“ a zároveň za moment, keď jej tvorba prvýkrát prekročila rámec školy a vstúpila do verejného priestoru. Východiskom bola rodinná história. Michaela sa v projekte vracia k faktu, že jej mama pred jej narodením prežila spontánny potrat. Nenarodená sestra by pravdepodobne niesla rovnaké meno a jej existencia by znamenala, že Michaela by sa sama nikdy nenarodila. Z tejto hypotézy vyrástla myšlienka alternatívnej reality – čo ak by tu bola iná Michaela, zatiaľ čo tá skutočná by neexistovala? „Vytvorila som si niečo ako alter ego, takú druhú Michaelu,“ hovorí. Pomocou Photoshopu kombinovala tváre rodičov a sestier, aby vytvorila pravdepodobnú podobu osoby, ktorá nikdy neexistovala, no mohla by. Projekt však neostal pri obraze. Michaela ho preniesla priamo do mesta. V Bratislave aj v Nitre rozvešala plagáty s portrétom tejto „inej Michaely“, jednoduchým textom „Hľadá sa Michaela“ a vlastným telefónnym číslom. Žiadne ďalšie informácie, žiadny kontext. Práve táto absencia detailov bola zámerná – plagáty sa pohybovali „niekde na hranici uveriteľnosti“. Tvár nebola úplne dokonalá, informácie chýbali, no stále tu bola možnosť, že ide o skutočný prípad. Projekt sa tak stal sociálnym experimentom, ktorého výsledok nebol vopred naplánovaný. „Sama som vlastne ani nevedela úplne, čo od toho čakať,“ priznáva, „a strašne som dúfala, že niekto zavolá. Keď sa to stalo, zrazu som si uvedomila, že som si vôbec nepremyslela, čo tomu človeku poviem.“
Prvý telefonát bol pre ňu šokom. Muž na druhej strane tvrdil, že Michaelu videl, a začal klásť otázky, na ktoré nebola pripravená. V tej chvíli sa projekt dostal do eticky nejednoznačného priestoru. Michaela priznáva, že prvého volajúceho „tak trochu oklamala“, pretože bola zaskočená a nevedela, ako situáciu riešiť. Práve tento moment sa pre ňu stal zlomovým bodom. Uvedomila si, že narazila na hranicu, ktorú nechce v umení prekračovať. Odvtedy každému ďalšiemu volajúcemu po úvodnej otázke vždy vysvetlila, že ide o umelecký projekt a že nehľadá skutočne nezvestnú osobu. To, čo nasledovalo, ju prekvapilo. Telefonáty sa menili na dlhé rozhovory. Ľudia sa jej zdôverovali s vlastnými príbehmi, stratami, pocitmi neexistencie alebo osamelosti. „Jednému pánovi som počula, že sa možno ani on nemal narodiť,“ spomína. Iní možno Michaelu nikdy nevideli, no zavolali len preto, aby sa s niekým porozprávali. Objavili sa aj absurdné momenty – partia tínedžerov, ktorá tvrdila, že Michaelu našla a žiadala výkupné v neoznačených bankovkách. Projekt tak osciloval medzi vážnymi existenciálnymi otázkami, intimitou a čiernym humorom, ktorý Michaela nevnímala ako zosmiešňovanie, ale ako prirodzenú súčasť reakcií ľudí. Zároveň sa čoraz intenzívnejšie vynárala otázka zodpovednosti. Michaela otvorene hovorí o pochybnostiach, ktoré projekt vyvolal aj v nej samej. Premýšľala nad morálkou, etikou a nad tým, čo je ešte v poriadku. „Je možno okej človeka na chvíľu zaviesť, pokiaľ to má nejaký hlbší zmysel,“ hovorí, no zároveň zdôrazňuje, že hranica musí byť jasná. Projekt vnímala aj ako určitý tréning kritického myslenia – plagáty boli navrhnuté tak, aby si pozorný divák mohol všimnúť, že niečo nesedí. „Keď sa snažíš, máš šancu prísť na to, že to nie je skutočne zmiznutá osoba.“
Najväčšia kontroverzia paradoxne neprišla od ľudí, ktorí telefonovali, ale od tých, ktorí od začiatku vedeli, že ide o umenie. Práve oni projekt označovali za „cez čiaru“. Michaela však mala tému dôkladne prekonzultovanú s rodinou a ich súhlas pre ňu zohral kľúčovú rolu. Reálne komplikácie nastali až v momente, keď sa projekt začal šíriť mimo jej kontroly – niekto plagáty zdieľal vo facebookových skupinách hľadaných osôb, iní prepojili projekt s jej osobnými profilmi a objavili sa výhražné správy či hrozby nahlásenia polícii. Vtedy mala pocit, že vytvorila niečo väčšie, než dokázala v danom momente uniesť. Projekt dočasne stiahla a sama si priznala, že bola ešte príliš skoro v procese hľadania vlastných hraníc. Napriek ambivalencii bol Hľadá sa Michaela pre jej ďalší vývoj zásadný. Projekt síce na čas vytvoril tlak a pochybnosti, no zároveň jej dal silný signál, že sa rozhodla správne. „Bolo to hrozne veľké dobrodružstvo,“ hovorí, „búšilo mi srdce zakaždým, keď zazvonil telefón.“ Videla, že jej práca dokáže rezonovať, vyvolať emócie, otázky aj dialóg. A práve v tom našla potvrdenie, že umenie pre ňu nie je len formou sebavyjadrenia, ale spôsobom, ako vstupovať do vzťahu s inými ľuďmi. Tento projekt sa tak stal nielen základným kameňom jej tvorby, ale aj momentom, ktorý ju naučil premýšľať o umení ako o priestore zodpovednosti – niečo, k čomu sa v ďalších prácach vracia čoraz vedomejšie.
Po projekte Hľadá sa Michaela sa Michaela vedome nesnažila nadväzovať ďalším rovnako výrazným alebo kontroverzným výstupom. Skôr naopak – sama hovorí, že ju tento projekt na istý čas „aj trošku zabrzdil“. Uvedomila si, že nechce fungovať v logike neustáleho prekonávania vlastného vrcholu a že nepotrebuje každým semestrom dokazovať silu svojej tvorby cez intenzitu reakcií. Namiesto toho sa jej pozornosť postupne presunula dovnútra – k témam, ktoré síce nemali okamžitý šokový efekt, no boli pre ňu osobne rovnako naliehavé. Sama priznáva, že väčšina jej ďalších prác vychádzala z toho, „čo som riešila sama v sebe“, z neistôt, vnútorného prežívania a otázok, na ktoré neexistujú jasné odpovede. Tento posun sa výrazne prejavil v bakalárskej práci No Escape Room*, ktorú opisuje ako skúmanie situácií, z ktorých niet jednoduchého úniku – mentálneho, emocionálneho ani existenciálneho. Projekt sa dotýkal psychického zdravia, tlaku na výkon a snahy pochopiť mechanizmy, ktoré formujú to, akými ľuďmi sa stávame. Michaela sa v tomto období opakovane vracala k detstvu ako k zásadnému formujúcemu obdobiu. Hovorí, že vzťahy s najbližšími opatrovníkmi, najmä s rodičmi, vníma ako kľúčové pre celý ďalší život, a práve k týmto raným skúsenostiam sa v tvorbe často vedome aj nevedome vracia. Aj projekt Len na chvíľku zavrieť oči** nadväzuje na túto líniu – snahu prijať samú seba, pochopiť vlastné reakcie a pomenovať vnútorné stavy, ktoré sú síce individuálne, no zároveň hlboko zdieľané.
*No Escape Room (interaktívna inštalácia, 2024). Práca sa zaoberá témou vnútornej neistoty a hľadania odpovedí na otázky, na ktoré žiadna jednoduchá odpoveď neexistuje. O dnešnom svete sa hovorí ako o dobe neobmedzených možností, no zároveň so sebou prináša aj mnohé výzvy, na ktoré zatiaľ nemáme riešenia. Nie je preto jednoduché nájsť odpoveď na to, ako žiť najlepší z možných životov. A možno žiadna správna voľba ani neexistuje. Vo svojej práci autorka vychádza z detstva ako kľúčového formatívneho obdobia života. Toto zdanlivo nevinné a bezstarostné obdobie v sebe zahŕňa aj omnoho temnejšie stránky. Práve v detstve sa rodí mnoho strachov, tráum a túžob, ktoré ovplyvňujú celý náš nasledujúci život a je veľmi náročné pred nimi uniknúť.
**Len na chvíľku zavrieť oči (inštalácia, video, chlebové objekty, 2023). Autorka v diele rieši vzťah k sebe samej a svoju skúsenosť s neschopnosťou oddychovať v spokojnom súznení samej so sebou. Akonáhle si chce aspoň na chvíľku vydýchnuť a natiahnutá zavrieť oči, začnú ju prepadať neodbytné myšlienky, že by mala niečo robiť. Svoju fyzickú podobu kopíruje cez odliatky svojho tela, z ktorých vytvára formy, v ktorých pečie chlieb. Chlieb si vybrala ako základnú potravinu, ktorá má mnoho symbolických polôh a v Biblii je metaforou života. Prablesková svoju chlebovú telesnú podobu vydáva všanc holubom, ktoré sa na ňu lačne vrhajú a vyďobávajú z nej celé kusy. Tento dej je zachytený vo videozáznamoch, ktoré sú, spolu s takto deštruovaným chlebovým telom autorky súčasťou inštalácie. V jednej z miestností galérie je na podlahe inštalované „rozďobané“ telo z chleba, v druhej stropná projekcia, zachytávajúca holuby pri akte konzumácie a vrhania sa na chlieb (v ktorom bola ukrytá kamera). Dielo možno čítať v rôznych kontextoch, napríklad aj ako problém bezdomovectva, ktorého sú holuby symbolom. Telá a duše sú bez príbytkov vystavené vonkajšiemu svetu a systému, ktorý ich rozožiera a neúprosne pripomína: ak nemáš na to, držať tempo a byť súčasťou začarovaného kruhu kolotoča práce, života v sociálnych väzbách, splácania účtov a hypoték, dopadneš zle. Kruh sa uzatvára – späť k výčitkám z oddychu. (text: Lucia Gavulová)
Zásadným momentom v tomto období bolo aj to, že Michaela si postupne uvedomovala, že jej tvorba nemôže zostať len pri introspekcii. Hoci dlhý čas nemala „jasnú politickú agendu“, ako sama hovorí, pobyt na škole, čítanie teórie a konfrontácia s realitou sveta okolo nej v nej postupne prebudili feministické cítenie. Tento posun však nevníma ako náhly obrat, ale skôr ako prirodzené dozrievanie. Jej neskoršie práce sa čoraz viac dotýkajú feminizmu, no stále vychádzajú z osobnej skúsenosti – z nepríjemných zážitkov, zo stretov s patriarchálnymi vzorcami správania, z frustrácie, ale aj z potreby pomenovať nerovnosti, ktoré sú často normalizované. Zároveň si však dáva pozor na to, aby jej diela neboli len osobnou výpoveďou. Opakovane zdôrazňuje, že jej cieľom je, aby sa na jej prácu dokázali napojiť aj iní ľudia a aby otvárala diskusiu. „Ak by to bolo len o mojom individuálnom zážitku,“ hovorí, „tak by som tie veci nemusela vystavovať.“ Paralelne s tematickým posunom sa výrazne prehlboval aj jej vzťah k materiálu a médiu. Ako intermediálna umelkyňa si Michaela nevyberá médium vopred, ale necháva ho vyrastať zo stretu viacerých faktorov – dostupných možností, významu, osobného vkusu aj čistej chuti skúšať niečo nové. Sama otvorene priznáva, že nie všetko v jej práci je podriadené „najhlbšiemu konceptu“ a že do projektov vedome zapája aj to, čo ju jednoducho baví. Škola je pre ňu priestorom experimentu, kde si môže dovoliť zlyhať, skúšať nové techniky a kombinovať materiály bez tlaku na definitívne riešenia. Často opisuje momenty, keď ju fascinuje konkrétny materiál – napríklad polyuretánová pena, kov či odlievacie hmoty – a rozhodne sa s ním pracovať práve preto, že s ním ešte nemá skúsenosť. Postupne si však uvedomila, že ju najviac priťahuje práca s fyzickou hmotou. „Milujem materiály, ktoré môžem držať v ruke, mačkať ich a formovať,“ hovorí a dodáva, že ju fascinuje najmä premena skupenstva – tekuté, ktoré tuhne, hmota, ktorá sa dá odlievať, taviť a meniť. V poslednom období sa výrazne zbližuje s kovom, ktorý pre ňu nadobúda aj symbolickú rovinu. Práca so zváračkou, karbobrúskou a rezaním kovových tyčí jej prináša pocit sily a istého druhu oslobodenia. Sama tento proces vníma ako „empowering“, najmä v kontexte feminizmu, keďže ide o činnosti tradične spájané s mužským svetom. Práve fyzickosť, námaha a kontakt s materiálom sa stávajú dôležitou súčasťou jej umeleckého jazyka.
Zaujímavé je, že hoci Michaela otvorene hovorí o angažovanosti svojej tvorby, nepôsobí dogmaticky. Skôr než jednoznačné odpovede ju zaujímajú otázky a napätia. Tvrdí, že každé umenie je do istej miery politické, pretože vždy vyjadruje hodnoty autora, no zároveň rozlišuje medzi prácami, ktoré sú explicitnejšie, a tými, ktoré zostávajú jemnejšie, viac zamerané na prežívanie než na deklarácie. Tento balans medzi osobným a kolektívnym, medzi hmotou a významom, medzi intuíciou a reflexiou sa postupne stal jedným z najcharakteristickejších znakov jej tvorby. Práve z tohto obdobia hľadania a experimentovania vyrastajú aj jej najnovšie projekty, v ktorých sa feministické témy spájajú s iróniou, performativitou a prácou s archetypmi moci. Michaela sa čoraz viac posúva k vedomej angažovanosti, no stále si zachováva hravosť, pochybnosť a schopnosť spochybniť aj vlastné pozície. Tento posun vyvrcholí v jej diplomovej práci, kde sa osobná skúsenosť, feministická kritika a práca s monumentálnou hmotou stretávajú v jednom celku.
V posledných rokoch sa Michaelina tvorba čoraz otvorenejšie hlási k angažovanosti. Sama hovorí, že dúfa, že jej umenie je politické, pretože si nevie predstaviť robiť veci, ktoré by nijako nereflektovali hodnoty, v ktoré verí. Zároveň však odmieta jednoduché nálepky a jednoznačné odpovede. Angažovanosť pre ňu neznamená moralizovanie ani hotové návody, ale skôr vytváranie situácií, ktoré diváka nútia premýšľať o moci, rovnosti a mechanizmoch, ktoré považujeme za samozrejmé. Tento prístup sa výrazne prejavil v projekte The OG Top G*, kde sa ironicky pohrávala s postavami moderných toxicko-maskulínnych „guruov“. Michaela sa v ňom vedome štylizovala do akejsi feministickej verzie Andrewa Tatea a skúmala, čo sa stane, keď si žena prisvojí jazyk, gestá a sebavedomie postavené na dominancii. Projekt nefungoval ako paródia zvonku, ale ako telesná skúsenosť – zosobnenie niečoho, čo je v spoločnosti hlboko prítomné a zároveň problematické. Na tento projekt dnes priamo nadväzuje jej diplomová práca, ktorá posúva iróniu ešte o krok ďalej. Michaela hovorí o zakladaní „nového náboženstva“, ktorého základným princípom má byť rovnosť. S istou dávkou humoru opisuje svoju predstavu „najnovšieho zákona“, ktorý by nasledoval po starom a novom zákone a priniesol učenie boja proti patriarchátu, kapitalizmu a ďalším systémom útlaku. Ústredným prvkom má byť kovová socha božstva rovnosti – objekt, ktorý bude zároveň monumentálny aj interaktívny. Diváci si pri ňom budú môcť symbolicky overiť, do akej miery sa im podarilo zbaviť toxických vzorcov patriarchálnej spoločnosti. Michaela sama priznáva, že podobu tohto božstva ešte nemá úplne jasnú, no práve táto otvorenosť a procesualita sú pre ňu typické. Projekt nie je hotovou odpoveďou, ale skôr pozvaním k sebareflexii.
*The OG TOP G (séria objektov, video, 2025). Svetu doteraz vládli tí, čo majú prachy, zbrane a daddy issues. Mocní muži sveta nepotrebujú terapiu – svoje problémy riešia honbou za mocou, peniazmi a dokazovaním vlastnej nadradenosti. A ak pritom zničia polovicu planéty? Nevadí. Zvyšok sveta je aj tak len plebs, betas, čo nemajú hodnotu. Autorka sa rozhodla prestať byť NPC v systéme a poraziť nepriateľa jeho vlastnými zbraňami. Vytvára symboly moci dizajnované presne na mieru a stáva sa tak skutočnou Top G – najmocnejšou osobou v galaxii. Projekt je mixom feministickej pomsty, paródie na toxicko-maskulínnych guruov a snahou o prebratie kontroly nad vlastným životom. Je to manifest pre všetky ženy, ktoré boli označené ako „too much“ len preto, že odmietli rolu, ktorá im bola pridelená. Patriarchát sa trasie.
Práca s kovom sa v tejto fáze jej tvorby stáva nielen formálnou, ale aj významovou voľbou. Michaela otvorene hovorí o tom, že ju fyzická práca s tvrdým materiálom extrémne baví a dodáva jej pocit sily. Zváranie, rezanie, manipulácia s ťažkými konštrukciami sú pre ňu osobne oslobodzujúce, najmä v kontexte feminizmu. Zároveň si však zachováva nadhľad a priznáva, že nie vždy myslí prakticky – niektoré objekty vznikajú v zápale tvorby bez ohľadu na to, ako sa budú neskôr presúvať či vystavovať. Aj tieto „nepraktické“ momenty sú súčasťou jej učenia sa fungovať v profesionálnom umeleckom prostredí. Popri školských projektoch sa Michaela čoraz intenzívnejšie zapája aj do výstavnej činnosti. Sama hovorí, že ešte donedávna mala pocit, že ak chce vystavovať, musí sa aktívne hlásiť do open callov a iniciovať spolupráce. V poslednom období sa však situácia začala meniť. Za jeden z dôležitých momentov považuje to, keď ju začali oslovovať kurátori bez toho, aby sa sama prihlasovala. Spomína napríklad spoluprácu s Luciou Gavulovou, ktorá ju oslovila s pozvaním na výstavu v Liptovskom Mikuláši. Práve tieto momenty vníma ako potvrdenie, že jej práca si postupne nachádza cestu k ľuďom aj mimo akademického prostredia. Zároveň však zdôrazňuje, že pre ňu má veľkú hodnotu akákoľvek reakcia – od odborného feedbacku pedagógov až po „trápne lajky na Instagrame“. Každý signál, že jej práca niekoho zasiahla alebo prinútila premýšľať, vníma ako dôkaz zmysluplnosti.
Zaujímavý je aj jej vzťah k úspechu a hodnoteniu. Michaela vyrastala ako „jednotkárka“ v prostredí, kde existovali jasné správne odpovede. Svet umenia pre ňu znamenal radikálnu zmenu – priestor, kde neexistuje jednoznačné hodnotenie a kde sa názory často diametrálne líšia. Práve táto neistota ju však paradoxne priťahuje. Naučila sa rozlišovať, koho spätnú väzbu si pripustí a koho nie, a postupne si vytvára vlastné kritériá kvality. Tento proces vníma ako oslobodzujúci aj formujúci – umožňuje jej prestať sa riadiť externými očakávaniami a viac dôverovať vlastnému uvažovaniu. Hoci je dnes Michaela čoraz viac vnímaná ako intermediálna umelkyňa, fotografia a archívna práca zostávajú dôležitou súčasťou jej myslenia. Sama hovorí, že má obrovské množstvo fotografií, videí a materiálov, ku ktorým sa možno raz vráti v pokojnejšom období. Vníma svoju tvorbu ako neustále sa meniaci proces, v ktorom sa osobné, politické, hmotné aj digitálne roviny prirodzene prelínajú. Všetko, čo zažíva – vo vonkajšom svete, vo vlastnej hlave aj v online priestore – sa podľa nej skôr či neskôr premieta do jej práce.
Popri silne osobných a angažovaných projektoch sa v Michaelinej tvorbe opakovane objavuje záujem o experiment, proces a vedomú prácu s neistotou – či už tematickou, materiálovou alebo významovou. V projekte Sonáta nežného vrtu sa jej pozornosť sústreďuje na zvuk ako fenomén, ktorý bežne vnímame len ako rušivý sprievod každodennosti. Impulzom sa stal moment, keď zvuk vŕtačky pri prechádzke mestom prestal byť len hlukom a začal znieť melodicky. Michaela tento zážitok rozvinula do interaktívnej zvukovej inštalácie, v ktorej pracuje s nahrávkami mestských ruchov transformovaných do diatonickej stupnice. Divák sa tu stáva aktívnym účastníkom – skladateľom vlastnej „symfónie mesta“. Projekt jemne, no dôsledne posúva vnímanie reality a ukazuje, že význam vzniká až v momente pozornosti a ochoty počúvať to, čo bežne ignorujeme. Vzťah k mestu sa v inej polohe objavuje v projekte I love Bratislava, ktorý reaguje na rozpor medzi idealizovanými obrazmi miest a ich každodennou realitou. Michaela tu pracuje s fenoménom očakávania a sklamania, známeho ako Parížsky syndróm, a prenáša ho do lokálneho kontextu. Bratislava v jej podaní nie je ani glorifikovaná, ani cynicky kritizovaná – skôr zbavená marketingových nánosov a prezentovaná ako miesto plné protikladov, prázdnych momentov a tichých napätí. Projekt funguje ako pozorovanie mesta bez potreby ho obhajovať či odsudzovať, s dôrazom na všednosť, ktorá je často autentickejšia než akýkoľvek idealizovaný obraz.
Znepokojivejšiu atmosféru prináša projekt Nákaza, ktorý pracuje s predstavou neviditeľného šírenia – nálad, strachov či agresie. Michaela tu zámerne zostáva skratkovitá a významovo otvorená. Fotografie nepodávajú jasný príbeh, skôr fragmenty situácií, v ktorých je prítomný pocit ohrozenia a kolektívnej úzkosti. Nákaza pôsobí ako vizuálny záznam stavu spoločnosti, v ktorej sa napätie šíri nepozorovane, podobne ako vírus. Projekt opäť necháva veľký priestor divákovi a pracuje s jeho schopnosťou dopĺňať chýbajúce významy. Práca s omylom a zlyhaním ako tvorivou stratégiou sa naplno objavuje v projekte Opus accidentalis. Michaela tu vedome pracuje s nepodarenými zábermi a „chybami“, ktoré vznikli neúmyselne, a prezentuje ich ako hotové umelecké dielo. Projekt ironicky reflektuje mechanizmy sveta umenia, v ktorom aj náhoda či technický omyl môžu získať status významu, ak sú správne interpretované. Opus accidentalis tak osciluje medzi sebairóniou a kritikou autority výkladu a zároveň tematizuje hranicu medzi kontrolou a náhodou v tvorivom procese.
Experimentálna poloha sa ešte viac prehlbuje v projekte Baví ma ten proces, ale neviem nakoľko sa mi páči výsledok (rozpracovanosť) z roku 2023. Ide o sériu objektov z bioplastu vytvorených z agaru, kukuričného škrobu a psýlia, ktoré vznikli ako materiálový výskum udržateľných alternatív. Michaela sa tu pokúša vytvoriť pevné, stabilné kópie existujúcich predmetov pomocou prírodných, no nepredvídateľných materiálov – vedome neúspešne. Tento proces sama opisuje ako formu sabotáže: snahu dosiahnuť dokonalosť prostredníctvom materiálov, ktoré jej to systematicky znemožňujú. Práca sa zároveň dotýka nostalgie za detstvom a vecami stratenými niekde medzi minulosťou a prítomnosťou, čím sa opäť prepája materiálový experiment s osobnou pamäťou. Intímnejšiu, no nemenej politickú rovinu má projekt Maybe the real ________ was the ________ we lost along the way. Michaela v ňom pracuje s archívnymi materiálmi svojho otca a jeho blízkeho priateľa Michala, ktorý v roku 1984 dobrovoľne ukončil svoj život. Projekt sa dotýka priateľstva poznačeného totalitným režimom a drobných prejavov rebélie – kresieb v školských zošitoch, úryvkov „západných“ piesní či básní. Tieto materiály spracovala do zinu Krajina šťastných ľudí, doplneného krehkou sochou a termálnymi páskami s vizuálnou poéziou. Dielo sa pohybuje medzi osobnou stratou, kolektívnou pamäťou a reflexiou opresívneho systému, ktorý formoval celé generácie. Naprieč všetkými týmito projektmi sa ukazuje Michaeline dôsledné uvažovanie o svete ako o priestore neistoty, v ktorom zlyhanie, omyl a rozpad nie sú chybou, ale metódou. Či už pracuje so zvukom, mestom, archívom alebo hmotou, vždy ide o snahu narušiť zdanlivé istoty a ponúknuť divákovi skúsenosť, ktorá nie je hotovou odpoveďou, ale otvorenou otázkou.
Príbeh Michaely Prableskovej nie je príbehom rýchleho rozhodnutia ani jednoznačného smerovania. Je skôr sledom návratov, pochybností a odvážnych zmien, v ktorých sa osobná skúsenosť neustále stretáva so svetom okolo. Od oneskorenej cesty k vizuálnemu umeniu, cez projekt Hľadá sa Michaela, ktorý preveril hranice identity, etiky aj verejného priestoru, až po súčasné angažované práce sa jej tvorba formuje ako proces pozorného hľadania. Michaela pracuje s neistotou ako s metódou, s omylom ako so súčasťou procesu a s hmotou ako s nástrojom, ktorý dokáže niesť významy rovnako silno ako slová. Jej projekty oscilujú medzi intímnym a kolektívnym, medzi iróniou a vážnosťou, medzi experimentom a jasným hodnotovým postojom. Neponúkajú hotové odpovede, ale vytvárajú situácie, v ktorých sa divák môže zastaviť, zapojiť a začať sa pýtať. A práve v tejto schopnosti otvárať priestor pre pochybnosť, dialóg a nové čítanie reality sa ukazuje sila jej práce – ako intermediálnej umelkyne, ale aj ako autorky, ktorá sa nebojí riskovať a hľadať vlastný jazyk v čase, keď istoty pôsobia čoraz krehkejšie.
Michaela Prablesková je intermediálna umelkyňa a študentka Katedry intermédií na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Vo svojej tvorbe pracuje s inštaláciou, objektom, videom, performanciou, zvukom a archívnymi materiálmi. Východiskom jej projektov je osobná skúsenosť, ktorú prepája s témami identity, pamäti, feminizmu, moci a spoločenských nerovností. Charakteristická je pre ňu práca s neistotou, omylom a procesom ako vedomou umeleckou stratégiou, ako aj výrazný dôraz na fyzickosť materiálu. Jej diela často balansujú medzi intímnou výpoveďou, iróniou a angažovaným gestom, pričom divákovi ponechávajú priestor na vlastnú interpretáciu. Spolupracuje s kritickým portálom Kapitál, Galériou Medium či občianskymi združeniami ako Včera bolo neskoro a Amnesty International.
|
zdieľať |
|
tweetnuť |
|
späť |
